Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3CoKR/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115207643 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:8115207643.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa - veriteľa: O. R. s.r.o., Z. XXX/A, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX, o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka P. B., nar. XX.X.lXXX, XXX XX Y. XXX, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 2K/22/2015-57 zo dňa 8.2.2016 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka: P. B., nar. XX.X.lXXX, XXX XX Y. XXX. V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ odôvodnil podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu tým, že má voči dlžníkovi pohľadávku priznanú Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ a.s. formou právoplatného rozsudku sp.zn. IA-C/XXXX/XXXX zo dňa 25.4.2010. Ako ďalšieho veriteľa dlžníka označil navrhovateľ Daňový úrad Vranov nad Topľou. Návrh s prílohami bol podaný v dvoch rovnopisoch a obsahoval o.i. aj doklad o zaplatení preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške 663,88 eur, rozhodcovský rozsudok sp.zn. T zo dňa 7.10.2011 a výzvu zo dňa 26.5.2011 spolu s doručenkou. Uznesením zo dňa 4.5.2015 č.k. 2K/22/2015-30 začal súd voči dlžníkovi konkurzné konanie. Následne súd uznesením zo dňa 19.5.2015, ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku dňa 26.5.2015, uložil dlžníkovi povinnosť do 20 dní od doručenia predmetného uznesenia vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu, osvedčiť svoju platobnú schopnosť a predložiť najmä zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného konania 30 dní v omeškaní, zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie súdu, zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú uhradené najneskôr do 30 dní od začatia konkurzného konania. Súd zároveň predvolal dlžníka a upovedomil veriteľov dlžníka o termíne pojednávania za účelom osvedčenia platobnej schopnosti dlžníka vytýčeného na deň 16.6.2015 o 10.00 hod. na Okresnom súde Prešov. Výzvou zo dňa 19.5.2015 súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa, aby predložil listinné dôkazy, ktoré preukazujú vznik pohľadávky a to Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 2.11.2009 spolu s Obchodnými podmienkami pre úver a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Navrhovateľ na základe výzvy súdu doručil prvostupňovému súdu dňa 1.6.2015 vyjadrenie k výzve, spolu so Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 2.11.2009 s Obchodnými podmienkami pre úver a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Dňa 16.6.2015 o 10.00 hod. sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vykonané dokazovanie výsluchom prítomných účastníkov. Po skončení dokazovania súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu. Súd následne posudzoval aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa. Navrhovateľ môže podľa ust. § 12 ods. 2 ZKR podať návrh na vyhlásenie konkurzu len ak svoju pohľadávku doloží medzi iným vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Podľa názoru súdu, za vykonateľné rozhodnutie možno považovať len rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom oprávneným na prejednanie veci. V prípade, ak je podkladom pre konkurzné konanie rozhodcovský rozsudok, na prejednanie veci musí byť daná právomoc rozhodcovského súdu. Tak, ako v exekučných konaniach aj v konkurznom konaní musí veriteľ, ktorý podáva návrh na vyhlásenie konkurzu doložiť svoju pohľadávku materiálne vykonateľným titulom, ktorý aj v konkurznom konaní podlieha preskúmaniu a posúdeniu tejto materiálnej vykonateľnosti súdom ex offo. Aj súd je povinný z úradnej moci skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie konkurzného konania („generálnej exekúcie“), t.j. skúmať či na prejednanie veci, výsledkom ktorého konania bol rozhodcovský rozsudok, bola daná právomoc rozhodcovského súdu. V posudzovanom prípade bola zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a dlžníkom, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, od ktorého navrhovateľ odvodzuje svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Túto zmluvu považuje súd za zmluvu spotrebiteľskú. Súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10, C-XX/XX pri výklade smernice rady 93/13 EHS, na základe ktorého je povinný pred vydaním rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu skúmať rozhodcovskú doložku a zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných a teda nekalých podmienok, tým že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi, a teda či nie je neplatná podľa § 53 ods. 5 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008. Podľa čl. 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/ alebo vykonávania bankových obchodov vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy. Podľa čl. 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok, ak klient najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu a/ alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská doložka podľa bodu 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom, t.j. dlžníkom individuálne dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ide preto o vnútenú podmienku, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Na základe uvedeného súd považoval túto podmienku za neprijateľnú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Podľa názoru súdu prvého stupňa podmienka dojednaná podľa článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok, ktorá hovorí, že ak klient najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu a/ alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská doložka podľa bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom, t.j. dlžníkom individuálne dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Z vyššie uvedených dôvodov v danom prípade navrhovateľ nepreukázal svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, t.j. svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a preto súd prvého stupňa jeho návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol. Právne odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ust. § 3 ods. 1, § 14 ods. 1, § 19 ods. 1 písm.a/ a ust. § 19 písm. b), c), d) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej ZKR), ust. § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, ust. § 2 písm. a), b) Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 71/1986 Z.z., ust. § 31 ods. 3 a § 33 ods. 2 veta druhá a tretia zák.č. 244/2005 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm.r), ods. 5 Občianskeho zákonníka, ust. § 196 ZKR a ust. § 199 ods. 1 ZKR. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že vyhlási konkurz na majetok dlžníka, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že podávané odvolanie odvodzuje podľa ust. § 205 ods. 2 písm.a) O.s.p. (t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.), ust. § 205 ods. 2 písm.b) O.s.p. (t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ust. § 205 ods. 2 písm.c) O.s.p. (t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), ust. § 205 ods. 2 písm.d) O.s.p. (t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), ust. § 205 ods. 2 písm.f) O.s.p. (t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa ust. § 221 ods. 1 písm.d) O.s.p. (t.j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie), ust. § 221 ods. 1 písm.f) O.s.p. (t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), ust. § 221 ods. 1 písm.h) O.s.p. (t.j. že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav). Poukázal na to, že konkurzný súd je viazaný svojim rozhodnutím v uznesení sp.zn. 2K/22/2015 o začatí konkurzného konania na dlžníka. V predmetnom uznesení konkurzný súd skonštatoval, že návrh na vyhlásenie konkurzu podaný veriteľom obsahuje všetky ustanovené náležitosti. Konkurzný súd týmto potvrdil, že sú dané podmienky pre začatie konkurzného konania a týmto rozhodnutím je viazaný. To znamená, že v predmetnom konkurznom konaní sp.zn. 2K/22/2015 už o splnení podmienok pre začatie konkurzného konania rozhodol a nemôže o tom rozhodovať znova. Okresný súd Košice I zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka z dôvodu, že po vydaní uznesenia o začatí konkurzného konania zistil, že neboli splnené podmienky pre začatie konania, nakoľko veriteľ doložil svoju pohľadávku v zmysle § 12 ods. 2 písm.b/ Zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhodcovským vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. V zmysle uvedeného je zrejmé, že konkurzný súd rozhodol v rozpore so zákonom, nakoľko rozhodol spôsobom, ktorý zákon nepovoľuje. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2CoKR/174/2014-63, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Trnava o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, v ktorom uviedol, že ROZHODCOVSKÝ ROZSUDOK je právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. Krajský súd v Bratislave mal za preukázané, že navrhovateľ preukázal oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Odvolateľ ďalej poukázal na ust. § 14 ods. 1 zák.č. 7/2005 (ZKR), ust. § 19 ods. 1 ZKR. Konkurzný súd na základe podaného návrhu začal konkurzné konania a teda možno z toho vyvodiť záver, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, v opačnom prípade by súd postupoval nezákonne. Exekučný titul nebol rozhodnutím súdu zrušený ani za neprípustné neboli súdom vyhlásené zmluvné dojednania. Vzhľadom na to, že absentuje takéto súdne rozhodnutie je svojvôľou súdu ho svojim právnym názorom nahrádzať. V napadnutom uznesení konkurzný súd konštatoval, že dôvodom jeho rozhodnutia o zastavení konkurzného konania nebol fakt, že dlžník osvedčil svoju platobnú schopnosť. Je teda zrejmé, že sa súd pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu zaoberal skutočnosťami, ktoré v zmysle zákona, nie sú právne relevantné pre rozhodnutie o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, a teda postupoval nezákonným spôsobom. Konkurzný súd zašiel vo svojej činnosti dokonca tak ďaleko, že dokazoval skutočnosti, ktoré nie sú sporné a ktoré žiaden z účastníkom nenamietal. Odvolateľ zdôraznil, že konkurzný súd nie je oprávnenou osobou zrušiť rozhodcovský rozsudok, alebo nerešpektovať jeho právne účinky a jeho záväznosť. Je teda zrejmé, že svojim postupom konkurzný súd porušil nielen ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii ale aj Ústavu Slovenskej republiky. Rozhodnutie konkurzného súdu považuje navrhovateľ za arbitrárne. Má za to, že po začatí konkurzného konania je predmetom dokazovania jedine skutočnosť, či dlžník osvedčí svoju platobnú schopnosť. V prípade, ak platobnú schopnosť neosvedčí je konkurzný súd povinný vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka, súd nemá inú možnosť. Akýkoľvek iný postup je nezákonný a arbitrárny. Týmto rozhodnutím došlo k výraznému zásahu do princípu rovnosti účastníkov, a odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom a to tým, že: - súd má poučovaciu povinnosť len vo vzťahu k dlžníkovi, pričom reeviduje ustálený skutkový stav na strane navrhovateľa, - súd nepoučil navrhovateľa o možnosti predkladať dôkazy v tejto fáze konania, ani o tom, že ide vykonávať dokazovanie k preukázaniu iných skutočností ako spornosť pohľadávky či platobnú neschopnosť dlžníka, - dôkazné bremeno o spornosti pohľadávky má znášať dlžník, no súd ho svojim postupom preniesol na navrhovateľa, - súd skúma preukazuje spornosť pohľadávky, čím na seba preberá dôkazné bremeno, aj keď je dlžník nečinný, - súd reeviduje ustálený skutkový stav na strane navrhovateľa bez zákonného oprávnenia, - súd by mal veriteľa len upovedomiť o predvolaní na pojednávanie dlžníka, v rozpore s týmto, súd predvoláva veriteľa na pojednávanie, aj keď mu to zákon neumožňuje. Poukázal na ust. § 35, § 37, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní s tým, že vykonateľnému rozhodcovskému rozhodnutiu zákon jednak priznáva spôsobilosť byť exekučným titulom a jednak ho zákon zrovnoprávňuje s rozhodnutím civilného súdu. Exekučný titul nebol súdnym rozhodnutím zrušený ani inak nebola určená jeho nezáväznosť. Ak súd tvrdí, že ide o nulitné rozhodnutie, nakoľko rozhodoval orgán, ktorý na to nemal právomoc, pretože tá mala byť odvodená od neprijateľnej teda neplatnej zmluvnej podmienky, tak má odvolateľ za to, že ide len o právny názor súdu, ktorý nemá právomoc, a teda ani zákonný rámec o tomto rozhodovať, či to určovať. Vadou nedostatku právomoci, ktorej sa dovoláva v prípade rozhodcovského rozsudku, trpí rovnako napadnuté rozhodnutie, keďže konkurzný súd nie je orgán, teda nemá právomoc rozhodovať o rozhodcovskom rozsudku, ani svojvoľne sa rozhodovať, či ho akceptovať bude alebo nie. Platná právna úprava neprezumuje rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale jej nekalosť musí byť v konkrétnom prípade pozitívne dokázaná v súdnom konaní podľa predpisov platných v čase jej dojednania. Navrhovateľ má za to, že konkurzný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný; výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka „res iudicata“. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 zák.č. 460/1992 Z.z., Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. Nakoľko súd nerešpektujúc ustanovenie § 35 zák.č. 244/2002 Z.z. a ustanovenia § 40 a nasl. zák.č. 244/2002 Z.z., teda právne predpisy ako aj práva tak povinného ako aj oprávneného, rozhodoval o správnosti vydaného rozhodcovského rozsudku. Preto má odvolateľ za to, že konkurzný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že je vylúčené a v rozpore s Ústavou SR priamo vyvodzovať práva a povinnosti zo Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko ide o sekundárny zdroj práva a je záväzná pre každý členský štát, nemožno ju použiť v horizontálnych vzťahoch medzi subjektmi súkromného práva, obzvlášť ak už bola do právneho poriadku implementovaná. Rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách je platným právnym úkonom, ktorý je v súlade so zákonom, pokiaľ sa ad hoc v každom jednotlivom prípade nepreukáže, že je možné ju považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že to sa vzťahuje predovšetkým na zmluvy uzatvorené po 1.1.2008, dovtedy sa na spotrebiteľské zmluvy o úveroch vzťahoval výlučne zákon č. 129/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako špeciálny predpis. Aplikácia Občianskeho zákonníka nebola prípustná taxatívnym vymedzením typov zmlúv, na ktoré sa jeho úprava vzťahovala. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Zdôraznil, že teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku; ústavnými predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. Podľa čl. 7 ods. 3 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Avšak, trvajúc na vyššie uvedenom, judikatúra ESD považuje rozhodcovskú doložku v spotrebiteľských zmluvách za všeobecne prípustnú. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležité naplánovať. Akú inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, zasiahol do práv navrhovateľa. Sám navrhovateľ bol v rozhodcovskom konaní nečinný, nereagoval na výzvy súdu a ani nenamietol rozhodcovskú doložku. Odvolateľ má za to, že rozhodcovský súd nepochybil, nezasiahol do práv navrhovateľa a pritom postupoval v súlade so zákonom. Práve naopak zasiahol by do práv účastníkov (právo domáhať sa súdnej ochrany, právo na prejav slobodnej vôle, právo na uspokojenie pohľadávky, ....), poprel by ich vôľu (prejavenú podpisom zmluvy), svojim konaním by porušil viaceré zákonné ustanovenia. Navrhovateľ nemal možnosť ovplyvniť ani iné dojednania v zmluve, avšak tie nenamietal. V tejto súvislosti dal do pozornosti súdu Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., ktorý nadobudol platnosť a účinnosť dňa 30.5.2005 (ďalej len „Rokovací poriadok“). V zmysle ustanovení § 10 (Obsadenie rozhodcovského súdu) Rokovacieho poriadku, v rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia. Po podaní žaloby, ak žalobca neurčil rozhodcu v žalobe, vyzve Predseda Rozhodcovského súdu účastníkov konania, aby vybrali zo Zoznamu rozhodcov Rozhodcovského súdu rozhodcov v určenej lehote; súčasne im zašle fotokópiu Zoznamu rozhodcov Rozhodcovského súdu. Žalobca a žalovaný určia každý jedného rozhodcu. Ak sporové strany neustanovia rozhodcov v určenej lehote alebo ak ich určenie ponechajú na Rozhodcovskom súde, rozhodne bezodkladne o ustanovení rozhodcov Predsedníctvo Rozhodcovského súdu. Ustanovených rozhodcov vyzve Predseda Rozhodcovského súdu, aby v určenej lehote ustanovili predsedajúceho rozhodcu. Ak sa tak v stanovenej lehote nestane, predsedajúceho rozhodcu ustanoví Predsedníctvo Rozhodcovského súdu. Z uvedeného je zrejmé, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. Dlžník sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého uznesenia a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k odvolaniu navrhovateľa odvolací súd uvádza: Podľa § 196 ZKR sa v konaní o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré Zákon o konkurze a reštrukturalizácii odkazuje vždy vtedy, ak sám neobsahuje právnu úpravu pre prejednanie takéhoto návrhu v konaní, ktoré má charakter sporového konania. Okrem náležitostí veriteľského návrhu uvedených v § 12 ZKR je preto nevyhnutné, aby konkurzný súd posúdil všetky obsahové náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, na ktoré odkazuje § 42 a § 79 O.s.p., a to z toho dôvodu, že oproti návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu, ktorému stačí uviesť v návrhu na vyhlásenie konkurzu skutočnosti osvedčujúce jeho úpadok, musí veriteľ dlžníka navyše uviesť skutočnosti, z ktorých vyplýva, že on je tou oprávnenou osobou na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a musí tiež preukázať, že má pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá je nielen splatná, ale tak, ako to ukladá ust. § 12 ods.2 písm.b) ZKR, aj vykonateľná. Aj keď vykonateľné rozhodnutie dokladané veriteľom k návrhu je len prílohou tohto návrhu, je zároveň dôkazným prostriedkom na tvrdenie veriteľa o existencii pohľadávky, ktorým veriteľ plní svoju dôkaznú povinnosť. Keďže bol v prejednávanej veci návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka podaný veriteľom, jeho úspech v konaní závisí na splnení obidvoch zákonných podmienok stanovených v § 12 ods. 2 ZKR, a to, že osvedčí úpadok osoby, proti ktorej návrh smeruje a že preukáže, že je na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu oprávnený. Zároveň musí osvedčiť aj skutočnosti, z ktorých je možné odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, označiť, a teda osvedčiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti a označiť aj ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. Okrem toho je povinný k návrhu pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku jednou z listín uvedených v § 12 ods. 2 ZKR, čím osvedčuje nielen úpadok dlžníka, ale aj jeho oprávnenie veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Je treba uviesť, že ak Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 12 ods. 2 ukladá veriteľovi, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, aby doložil, že má proti dlžníkovi nielen splatnú, ale aj vykonateľnú pohľadávku, nejde už v tomto štádiu konania u veriteľa, ktorý je navrhovateľom o splnenie povinnosti tvrdenia, ale o splnenie dôkaznej povinnosti. Práve z tohto dôvodu musí návrh veriteľa obsahovať náležitosti uvedené v § 12 ods. 2, prvá veta ZKR, ako aj náležitosti stanovené v § 79 a § 42 O.s.p., vrátane doloženia dôkazov. Doloženie vykonateľného rozhodnutia, prípadne iného podkladu, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu priznanej pohľadávky je podstatné preto, aby z neho bolo možné spoľahlivo urobiť záver o existencii vykonateľnej pohľadávky. Práve doložením vykonateľnej pohľadávky voči dlžníkovi preukazuje navrhovateľ svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a teda jeho aktívnu legitimáciu. Pokiaľ sa navrhovateľovi nepodarí preukázať hoci len jednu z vyššie uvedených dvoch podmienok, ktoré musia byť splnené pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu kumulatívne, a teda ak nedoloží existenciu splatnej pohľadávky priznanej vykonateľným titulom, na základe ktorého možno nariadiť voči dlžníkovi výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu, nie je možné návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu vyhovieť, a to bez ohľadu na to, že z ďalších zistení súdu by bolo možné úpadok dlžníka usudzovať. Z obsahu spisu vyplýva, že prílohou návrhu, ktorou navrhovateľ dokladoval svoju vykonateľnú pohľadávku bol rozhodcovský rozsudok, na ktorom bola vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť. Vyplýva z neho nielen špecifikácia pohľadávky navrhovateľa proti dlžníkovi, ale najmä to, že dlžník uzavrel s právnym predchodcom navrhovateľa, O. bankou, a.s. úverovú zmluvu ako spotrebiteľ a že s poskytovateľom úveru dohodol na prejednanie prípadných sporov rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc konať v tejto veci. Práve z tohto dôvodu musí konkurzný súd primárne skúmať, či navrhovateľ skutočne osvedčil, že má voči dlžníkovi vykonateľným rozhodnutím priznanú pohľadávku po lehote splatnosti a až následne zisťuje, či sú splnené základné podmienky zákonnej definície úpadku dlžníka. K takémuto skúmaniu však Zákon o konkurze a reštrukturalizácii nedáva dostatočný časový priestor, preto v tejto prvej fáze súd skúma najmä podmienky konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a teda právomoc, príslušnosť a spôsobilosť byť účastníkom konania a formálne náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, keďže má na takýto prieskum od doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu konkurznému súdu do jeho začatia len lehotu 15 dní. Návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu spĺňal zákonom predpísané formálne náležitosti, preto bol konkurzný súd povinný na jeho základe konkurzné konanie začať. Ak až následne, a to po začatí konkurzného konania zistil, že navrhovateľom doložený exekučný titul (nie pohľadávka) nie je preskúmaný, nepostupoval nezákonne, ak túto skutočnosť preskúmal. Odvolací súd z týchto dôvodov nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že Zákon o konkurze a reštrukturalizácii nedáva v tomto štádiu konania súdu možnosť rozhodnúť o zamietnutí návrhu, keďže konkurzný súd mohol rozhodnutím návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 14 ods.1 ZKR len odmietnuť alebo podľa § 19 ods.1 písm.c/ ZKR po posúdení platobnej schopnosti dlžníka konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu zastaviť a ani s tým jeho tvrdením, že ak exekučný titul nebol rozhodnutím súdu zrušený, nemal konkurzný súd inú možnosť, než v danom štádiu konkurzné konanie zastaviť. Z rozhodnutia konkurzného súdu vyplýva, že podstatným dôvodom na zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu bola tá skutočnosť, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. V konkurznom konaní, ktoré začalo na základe veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorému sa historicky hovorí „generálna exekúcia“ musí konkurzný súd prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré sú pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka rozhodujúce. Medzi tieto nesporne patrí najmä vykonateľnosť rozhodnutia, ktorým bola priznaná navrhovateľovi pohľadávka, ktorá je zároveň exekučným titulom, ale aj zistenie, či na prejednanie veci, výsledkom ktorej bol rozhodcovský rozsudok bola daná právomoc rozhodcovského súdu ako orgánu, ktorý exekučný titul vydal, pretože len rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom môže nadobudnúť vykonateľnosť a byť tak podkladom nielen pre exekučné konanie, ale aj pre konanie konkurzné. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v exekučných veciach dlhodobo zrejmé, že sa exekučné súdy ex offo zaoberajú posúdením materiálnej vykonateľnosti rozhodnutí, a to najmä rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, ktoré sú podkladom pre vykonanie exekúcie. Rovnaký postup by mal byť aj v tých prípadoch, keď podá návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka veriteľ, ktorý je podnikateľom voči dlžníkovi, ktorý podnikateľom nie je a keď záväzky dlžníka po lehote splatnosti vznikli práve zo spotrebiteľských zmlúv, ex offo zistiť, či je exekučný titul riadnym titulom, pretože postavenie dlžníka ako spotrebiteľa je v oboch konaniach rovnaké. Aj postavenie navrhovateľa v konkurznom konaní je rovnaké, ako v exekučných konaniach, pretože v ňom vystupuje na strane veriteľa a v exekučných konaniach je v pozícii oprávneného rovnako veriteľom, ktorému by malo podľa toho istého vykonateľného rozhodnutia svedčiť ním priznané právo. Ako veriteľ, ktorý podal veriteľský návrh je v rovnakej pozícii účastníka, ktorý, ak chce byť v súdnom konaní, a to bez ohľadu na to, či je to konanie exekučné alebo konkurzné, musí svoju pohľadávku doložiť takým istým formálne a materiálne vykonateľným titulom. Ďalej odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé aj to, že exekučné konania vedené v obdobných veciach (v ktorých na strane veriteľa - oprávneného vystupovala O. banka, a.s. ako právnická osoba, ktorá poskytovala úvery spotrebiteľom a ktorá poskytla spotrebiteľský úver aj dlžníkovi v tomto konaní boli vedené na základe rozhodcovských rozsudkov, a teda rovnakých exekučných titulov, aký doložil k veriteľskému návrhu navrhovateľ, na ktorého O. banka, a.s. pohľadávku voči dlžníkovi postúpila), boli zastavené. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá Rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky vyplýva pre konkurzný súd rovnako ako aj pre súd exekučný priamo zo zákona a nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa konkurzný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani oprávnenosti, či spornosti pohľadávky a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia. Aj keď bola rozhodcovská doložka súčasťou úverovej zmluvy uzavretej právnym predchodcom veriteľa s dlžníkom obsiahnutá priamo v úverovej zmluve, nie je možné prehliadnuť, že sa práve v dôsledku spornosti vykonateľnosti exekučného titulu rieši medzi účastníkmi konkurzného konania pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho je nutné na posúdenie spornej rozhodcovskej doložky nahliadať z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa, cieľom ktorého je ochrana slabšej zmluvnej strany. Pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložky je treba zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných, a teda nekalých podmienok tým, že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi zmluvy, pričom takáto nerovnováha dosahuje obvykle značnú disproporčnú intenzitu spôsobilú vo svojom dôsledku viesť k procesnej nevýhode jedného z účastníkov konania, ktorým je obvykle dlžník - spotrebiteľ. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto konkurzný súd rovnako, ako súd exekučný, či všeobecný povinný ex offo prihliadnuť na prípadný nedostatok právomoci rozhodcovských súdov, a to aj vtedy, ak by dlžník neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nenamietol. Konkurzný súd tak musí v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti postupovať ešte do vyhlásenia konkurzu, keďže práve spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý podáva veriteľ. Jej nedostatok je neodstrániteľný a je dôvodom na zamietnutie návrhu. Odvolací súd nevylučuje, že pokiaľ súd zistí, že exekučný titul, predložený veriteľom nespĺňa formálne, ale ani obsahové náležitosti, nemusí konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu ani začať. K takémuto procesnému postupu by však musel mať dostatok informácii a dôkazov, ktoré doložil navrhovateľ konkurznému súdu až na základe jeho výzvy, po začatí konkurzného konania. Z uvedených dôvodov nepovažuje odvolací súd námietky veriteľa, podľa ktorých mal konkurzný súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za dôvodné. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Odvolací súd je preto toho právneho názoru, že postupom konkurzného súdu nedošlo k porušeniu čl. 2 ods.2 Ústavy SR tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil, pretože konkurzný súd konal v súlade so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, pri zachovaní všetkých ústavných práv jeho ako veriteľa a aj dlžníka, v medziach a rozsahu stanovenom Ústavou SR. Práva navrhovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces neboli rozhodnutím súdu porušené a rozhodnutie súdu nebolo vydané v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a ani princípom právnej istoty. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že ak dlžník neosvedčí po začatí konkurzného konania svoju platobnú schopnosť, nemôže súd následne skúmať rozhodcovskú doložku, aj keď ide o spotrebiteľskú zmluvu, pretože inak by nemohol právne posúdiť, či je navrhovateľom predložený titul riadnym exekučným titulom tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 2 písm. b) ZKR. Konkurzný súd opätovne neprejednával tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil a nanovo neskúmal skutkový stav a ani nevykonával dôkazy. Posudzoval len platnosť rozhodcovskej doložky, k čomu je ex offo oprávnený z dôvodu posúdenia nadobudnutia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku predloženého navrhovateľom, a teda či nebola dohodnutá v rozpore s § 52 a nasl. OZ. Na základe posúdenia rozhodcovskej doložky, ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku správne dospel k záveru, že táto nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie návrhu navrhovateľa, a preto nemohol rozhodcovský rozsudok vydaný neoprávneným orgánom nadobudnúť účinky riadneho exekučného titulu. Odvolací súd je z vyššie uvedených dôvodov toho právneho názoru, že pri skúmaní materiálnych podmienok nevyhnutných na vyhlásenie konkurzu na majetok fyzickej osoby - spotrebiteľa nie je možné opomenúť tie skutočnosti, ktoré by mohli vykonateľnosť rozhodcovských rozhodnutí o priznaní pohľadávky v prospech navrhovateľa spochybniť, pretože práve tie majú na posúdenie aktívnej legitimácie navrhovateľa podstatný vplyv. Pokiaľ v priebehu konania o návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vyšli najavo skutočnosti, ktoré vykonateľnosť exekučného titulu týkajúceho sa pohľadávky navrhovateľa spochybňujú, postupoval konkurzný súd podľa § 12 ods. 2 písm.b/ ZKR správne, keď sa prv, než by skúmal splnenie podmienok pre konštatovanie úpadku dlžníka právne vysporiadal s tým, či je rozhodcovský rozsudok takým exekučným titulom, na základe ktorého by eventuálne mohla byť vykonaná exekúcia podľa zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, pretože konkurz je svojim charakterom konania podobný konaniu exekučnému, aj keď jeho cieľom je len pomerné uspokojenie veriteľov. Z dôvodu, že navrhovateľom deklarovaná splatná pohľadávka voči dlžníkovi nebola osvedčená vykonateľným rozhodnutím, musel súd jeho návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok aktívnej legitimácie zamietnuť. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.