Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/236/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201557 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7013201557.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o., Holubyho 12, Košice, právne zastúpeného spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom Kmeťová 26, Košice, IČO: 47 237 406, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2013/85236/26227/OPČ-SSZ zo dňa 27.09.2013, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Krajský súd rozsudkom zo dňa 02. júla 2014 zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 27. septembra 2013, číslo 2013/85236/26227/OPČ-SSZ, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KEO/ROPASZ/ZAM/2013/16830/409552 z 10. júna 2013, ktorým uložil žalobcovi zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. d/ a § 65 ods. 1 cit. zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti. Odvod predstavuje sumu 2 715,00 EUR. 2. Rozsudok odôvodnil s poukazom na § 63 ods.3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom od 1. 5. 2013 a uzavrel, že vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy sa nepovažujú za vyslaných zamestnancov žalobcu plniacich úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Uviedol, že ustanovenie § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti síce odkazuje na zákon č. 151/2010 Z. z. o zahraničnej službe (ďalej len „zákon o zahraničnej službe“), ale upravuje vzťahy a pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s vykonávaním zahraničnej služby a zamestnanci žalobcu - vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy hoci plnia úlohy v zahraničí, ide o úlohy vyplývajúce z bežnej podnikateľskej činnosti žalobcu podľa predmetu činnosti zapísaného v obchodnom registri, nie podľa zákona o zahraničnej službe. 3. Žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného, s poukazom na definíciu vyslaného pracovníka prevzatú do § 5 ods. 4 Zákonníka práce v zmysle čl. 1, 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, (ďalej len „smernica č. 96/71/ES“). Podľa žalobcu jeho pracovníci - vodiči kamiónovej prepravy vykonávajú prácu v zahraničí a považujú sa za vyslaných pracovníkov v rámci poskytovania služieb a nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že ide o pracovné cesty týchto zamestnancov a tvrdil, že reálny výkon práce týchto zamestnancov je vykonávaný výlučne v zahraničí. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že za zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí možno považovať len osoby, na ktoré sa vzťahuje zákon o zahraničnej službe. Mal za to, že v zmysle ustanovenia § 63 ods. 3 druhá veta zákona o službách zamestnanosti platnom a účinnom v roku 2011 sa do celkového počtu zamestnancov nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Odvolával sa na smernicu č. 96/71/ES, jej definíciu vyslaného zamestnanca, výklad § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti, Zákonníka práce a právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/25/2010 a tvrdil, že povinnosť platiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím mu nevznikla. 4. Žalobca citoval čl. 1 a čl. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, zo dňa 16. decembra 1996 a uviedol, že predmetná smernica, resp. definícia vyslaného zamestnanca bola doslovne prebratá do slovenského právneho poriadku, konkrétne do ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce. Poukázal na to, že v zmysle predmetnej smernice ja priamo určené, ktorý pracovník sa považuje za vysielaného pracovníka, a podľa práva ktorého štátu sa pracovník posudzuje. 5. Považoval za nepopierateľné, že žalobca ako podnik zriadený v členskom štáte poskytuje nadnárodné služby dopravy a pre ich výkon vysiela pracovníkov do iného členského štátu na základe zmluvy so záujemcom z iného členského štátu. Počas celej doby vyslania pracovníka do iného členského štátu, je medzi pracovníkom, teda zamestnancom žalobcu a samotným žalobcom, pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy. Vzhľadom na to, že vykonáva svoju činnosť výhradne voči zahraničiu, a to na základe objednávok a z nich vznikajúcich zmluvných vzťahov so zahraničím, nie je možné v pracovnej zmluve uviesť presné miesto výkonu práce, kde budú jednotliví zamestnanci vykonávať pracovnú činnosť. Napriek tomu zo zákona číslo 311/2001 Z. z. Zákonníka práce vyplývajú podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, kde je potrebné uviesť miesto výkonu práce, preto je na pracovných zmluvách uvedené sídlo MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s.r.o. Košice ako miesto výkonu práce. 6. V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že správny orgán mal náležite zistiť a posúdiť skutočný stav veci, čo sa v predmetnej veci evidentne nestalo a má na základe zistených skutočností vyvodiť dôsledky. Tvrdenia úradu, že zamestnanci sú vysielaní na pracovné cesty a z tohto titulu sa počítajú do celkového počtu zamestnancov, nie sú ničím podložené a nemajú oporu v zákone. Žalobca konštatoval, že v zmysle vyššie uvedeného preukázal, že zamestnanci nevykonávajú na území SR žiadne pracovné činnosti, resp. na území SR nemajú pracovisko, naopak úrad, ani žalovaný, predmetnú skutočnosť nevyvrátili a ani o tom nepredložili žiadne dôkazy. Predmetné tvrdenia a záver úradu, že ide iba o pracovné cesty, je preto nepreskúmateľný a ničím nepodložený. Z uvedeného dôvodu považoval argumentáciu ústredia za účelovú a bezpredmetnú, keďže samotný úrad, resp. žalovaný, nezistili dostatočne skutočný stav, resp. ho zle posúdili. Mal za to, že je potrebné vychádzať a zohľadniť reálne, kde zamestnanci plnia úlohy zamestnávateľa, teda skutočný stav veci. Konštatoval, že zo všetkých okolností prípadu je zrejmé, že prevažná väčšina zamestnancov spoločnosti vykonáva medzinárodnú kamiónovú dopravu v zahraničí a v zmysle § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti sa do celkového počtu zamestnancov nezapočítajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí a uviedol, že takými sú vodiči medzinárodnej kamiónovej dopravy, ktorí sa do počtu zamestnancov nezapočítajú. 7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb /ďalej len „Smernica“/ upravuje postavenie pracovníkov, ktorí sú vysielaní na práce do zahraničia podľa § 5 ods. 5 Zákonníka práce a tvrdil, že žalobca nepreukázal splnenie podmienky podľa ust. § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti, preto sa na neho vzťahuje povinnosť podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti. 8. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 9SŽso /80/2014 dňa 17. februára 2016 na odvolanie žalobcu proti rozsudku krajského súdu, /namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne právne posúdenie veci/, rozsudok Krajského súdu sp. zn. 7S 236/2013 zo dňa 02. júla 2014 zrušil a vrátil tomuto na nové konanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia jeho uznesenia vyplýva, že krajský súd, ako súd prvého stupňa, aplikoval pre právne posúdenie povinností žalobcu podľa zákona o službách zamestnanosti za rok 2011, zákon účinný od 1. mája 2013 a dopustil sa tak nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že z ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom v roku 2011 vyplýva, že do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. V tomto znení zákon neobsahoval odkaz na zákon č. 151/2010 Z. z. o zahraničnej službe, ako tomu je v jeho neskoršom znení. 9. Ak žalobca namietal v žalobe a aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, že vec je potrebné posúdiť vzhľadom na právny režim smernice č. 96/71/ES, potom fakt, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu neobsahuje odôvodnenie a argumenty súdu vo vzťahu k tejto námietke žalobcu, podľa najvyššieho súdu spôsobuje, že jeho rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok jeho odôvodnenia, nepreskúmateľný a arbitrárny (svojvoľný). 10. Najvyšší súd uložil krajskému súdu povinnosť vec znova prejednať, rozhodnúť podľa ustanovení zákona o zamestnanosti účinného v čase vzniku jeho „povinnosti“ v roku 2011 zamestnávať osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou. Tiež mu uložil svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a posúdiť námietky žalobcu, spočívajúce v tom, že vysielal svojich zamestnancov do zahraničia v zmysle § 5 Zákonníka práce v spojení so smernicou č. 96/71/ES a vysporiadať sa s otázkou jej aplikovateľnosti na posudzovanú vec. Napokon súdu uložil rozhodnúť o náhrade trov konania, vrátane odvolacieho konania. 11. Správny súd žalobu posudzuje podľa ustanovení §23 a § 199 a nasl., tretej hlavy Správneho súdneho poriadku, zákona č. 162/2015 Z. z. účinného od 1.7.2016 /ďalej aj SSP/ . 12. Podľa § 491 ods.1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti O.s.p. predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Krajský súd preto ako správny súd podľa Správneho súdneho poriadku v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, obsah súdneho spisu a administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 14. Z administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že žalobca predložil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňa 29.3.2012 výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2011. Z uvedeného výkazu, ako aj následne vykonaných kontrol u žalobcu v dňoch 06.09.2012 a 07.09.2012, vyplynula žalobcovi povinnosť zamestnávať 3,2% občanov so zdravotným postihnutím z celkového počtu zamestnancov, t.j. tri osoby so zdravotným postihnutím. Žalobca v roku 2011 nezamestnával žiadneho občana so zdravotným postihnutím a ani nepreukázal náhradné plnenie v zmysle § 64 zákona o službách zamestnanosti. Pred rozhodnutím vo veci si Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vyžiadal od žalobcu kópie pracovných zmlúv všetkých zamestnancov v roku 2011. Z doručených pracovných zmlúv vyplynulo, že 101 zamestnancov, ktorí boli zamestnaní ako vodiči nákladného automobilu, malo ako miesto výkonu práce uvedené sídlo žalobcu v Košiciach. Predmetné pracovné zmluvy tiež obsahovali ustanovenie, podľa ktorého „zamestnanec berie na vedomie, že s prácou „vodič nákladného automobilu - MKD“ sú spojené pracovné cesty na miesto výkonu práce do zahraničia, kde je práca vykonávaná spravidla v trvaní 6 týždňov (turnus), po ktorého skončení bude mať zamestnanec 2-týždňové voľno“, ako aj ustanovenie, podľa ktorého „zamestnávateľ si vyhradzuje právo vyslať zamestnanca v prípade potreby na pracovnú cestu, a to aj mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo obce bydliska zamestnanca, a to na nevyhnutne potrebné obdobie.“ Na základe zisteného skutkového stavu potom prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. KEO/ROPASZ/ ZAM/2013/26830/409552 zo dňa 10.06.2013 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2011, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti. Prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené preskúmavaným rozhodnutím 27.09.2013. 15. Žalobca v žalobe i odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazoval na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (ďalej len „smernica č. 96/71/ES“). Mal za to, že výklad § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti pri aplikácií rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/25/2010 spolu s definíciou vyslaného zamestnanca podľa Smernice, ako aj Zákonníka práce, je v prospech žalobcu a povinnosť platiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím mu nevznikla. Správne orgány preto podľa neho nedostatočne zistili skutkový stav veci, na základe ktorého potom rozhodli s poukazom na právne názory v obdobných veciach vedených na Krajskom súde Košice sp. zn 6S 45/2011 a Najvyššom súde SR v konaní č. k. 8 Stp 1/2010 zo dňa 1.7.2010. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania. 16. Žalovaný nesúhlasil s odvolacími námietkami žalobcu v celom rozsahu, pokiaľ ide o tvrdenie zamestnávateľa, že jeho pracovníci, v prevažnej miere vodiči kamiónovej prepravy, plnia úlohy v zahraničí a preto sú vylúčení z platenia odvodu podľa ust. § 65 ods. 1, v nadväznosti na ust. § 63 ods. 3 cit. zákona o službách zamestnanosti. V čase, keď bola u žalobcu vykonaná kontrola pre účely zistenia, či zamestnávateľ v roku 2011 zamestnával občanov so zdravotným postihnutím v počte 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov, t.j. 3 občanov so zdravotným postihnutím, na základe šetrenia bolo zistené, že v kontrolovanom období roku 2011 zamestnávateľ nezamestnával občanov so zdravotným postihnutím. V roku 2011 mal zamestnávateľ na základe pracovných zmlúv 148 zamestnancov, z toho 139 vodičov, 101 vodičov malo miesto výkonu práce v sídle žalobcu a 38 vodičov - jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa. Na dôkaz svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7 Sžso 25/2010 zo dňa 28.4.2011. Za miesto výkonu práce považoval odvolací správny orgán sídlo žalobcu a zaujal stanovisko, že ak zamestnanec nemá pravidelné pracovisko, ktoré nemusí byť identické s miestom výkonu práce, možno takéto pracovisko dohodnúť. Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, platí, že pravidelným pracoviskom je miesto výkonu práce uvedené v pracovnej zmluve. V prípade žalobcu sú jeho zamestnanci vysielaní na pracovné cesty aj do zahraničia, za účelom vykonania medzinárodnej prepravy tovaru prostredníctvom jeho zamestnancov a preto sa započítavajú do celkového stavu zamestnancov zamestnávateľa. 17. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu sa žalovaný pridržiaval svojho rozhodnutia ako aj vyjadrenia k žalobe a navrhol prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 18. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúmal aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu správnym súdom je určené rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. 19. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že zamestnanci žalobcu sú v prevažnej miere vodiči zameraní na poskytovanie prepravy tovaru do zahraničia, na základe potencionálnych objednávateľov a považujú sa za vyslaných pracovníkov do zahraničia v zmysle ust. § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Vodičov kamiónovej prepravy žalobca totiž považoval za vyslaných zamestnancov, v zmysle Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 16.12.1996, ktorej článok 1,2 bol implementovaný do ustanovenia § 5 ods.4 Zákonníka práce. 20. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ na účely tohto zákona je právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. 21. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. 22. Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ je povinný a) zabezpečovať pre občanov so zdravotným postihnutím, ktorých zamestnáva, vhodné podmienky na výkon práce, b) vykonávať zaškoľovanie a prípravu na prácu občanov so zdravotným postihnutím a venovať osobitnú starostlivosť zvyšovaniu kvalifikácie počas ich zamestnávania, c) viesť evidenciu občanov so zdravotným postihnutím, d) zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím, v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu. 23. Podľa § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, celkový počet zamestnancov na účely odseku 1 písm. d/ je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú príslušníci Policajného zboru, príslušníci Slovenskej informačnej služby, príslušníci Národného bezpečnostného úradu, príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, príslušníci Hasičského a záchranného zboru, príslušníci Horskej záchrannej služby, colníci a profesionálni vojaci, ktorí vykonávajú štátnu službu podľa osobitných predpisov, a zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. 24. Podľa § 63 ods. 5 zákona o službách zamestnanosti zamestnávateľ preukazuje plnenie povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte svojich zamestnancov za predchádzajúci kalendárny rok do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka na tlačive predpísanom ústredím. 25. Podľa § 65 ods. 1 o službách zamestnanosti zamestnávateľ, ktorý nezamestnáva určený povinný podiel počtu občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte svojich zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d), je povinný najneskôr do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka odviesť na účet úradu za každého občana, ktorý mu chýba do splnenia povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím, odvod vo výške 0,9-násobku celkovej ceny práce podľa § 49 ods. 4 vypočítanej z priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za prvý až tretí štvrťrok kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, za ktorý zamestnávateľ tento odvod odvádza. Výsledná suma vypočítaná podľa predchádzajúcej vety sa zaokrúhľuje na euro nadol. 26. Podľa § 5 ods. 4 zákonníka práce zák. č. 311/2001 Z. z. účinného do konca roka 2011 vyslaným zamestnancom je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu ako je štát, v ktorom bežne pracuje. 27. Podľa § 57 zákonníka práce zák. č. 311/2001 Z. z účinného do konca roka 2011 zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal. 28. Žalobca v súvislosti s formulovanou definíciou vyslaného pracovníka vytýkal správnemu orgánu, že neoprávnene uložil ako zamestnávateľovi povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2010, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti . 29. Vzhľadom na podané žalobné námietky bolo úlohou súdu zaoberať sa výkladom ustanovenia § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom sa nestotožnil s výkladom, ktorý žalobca prezentuje v podanej žalobe vo vzťahu k ustanoveniu § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z.. 30. Podľa názoru správneho súdu sa zamestnanci žalobcu, vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy, nepovažujú za vyslaných zamestnancov žalobcu, a to bez ohľadu na to, že v znení zákona o zamestnanosti účinného do 30. 4. 2013 chýbal odkaz k ust. § 63 ods. 3 na zákon č. 151/2010 Z. z. o zahraničnej službe, ako tomu je v jeho neskoršom znení. /Záver druhej vety tohto zákonného ustanovenia, uvádza, že sú to okrem prv tam spomenutých aj zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí/. 31. V posudzovanej veci aj do 30. 4. 2015 platí, že zamestnanci žalobcu - vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy plnia úlohy v zahraničí, vyplývajúce z bežnej podnikateľskej činnosti žalobcu, podľa predmetu činnosti žalobcu zapísaného v obchodnom registri a nie úlohy podľa zákona č. 151/2010 Z. z., ktorý sa vzťahuje na štátnozamestnanecké a pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s vykonávaním zahraničnej služby, napr. diplomatická misia, konzulárna činnosť, pričom pracovníci žalobcu neplnia úlohy zamestnávateľa v zahraničnej službe. 32. Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti vyplýva, že práca šoféra medzinárodnej cestnej prepravy patrí medzi také činnosti, ktoré sú vykonávané aj v pracovnom pomere, pričom zamestnanci žalobcu mali v pracovných zmluvách dohodnuté miesto výkonu práce v sídle žalobcu na území Slovenskej republiky, čo žalobca v podanej žalobe zdôvodnil tým, že nie je možné v pracovnej zmluve uviesť presné miesto výkonu práce, kde budú jednotliví zamestnanci vykonávať pracovnú činnosť, a preto jedine z tohto dôvodu je na niektorých pracovných zmluvách uvedené sídlo žalobcu - MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s.r.o. Košice, ako miesto výkonu práce. Teda aj z tohto dôvodu nemohli byť zamestnanci žalobcu vyslaní na územie iného členského štátu na dobu určitú, ako to upravuje ustanovenie § 5 ods. 4 Zákonníka práce. 33. Zo smernice č. 96/71/ES Európskeho parlamentu a rady vyplýva, že na účely tejto smernice vyslaný pracovník je taký pracovník, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu než štát, v ktorom bežne pracuje. Podľa bodu 2 na účely tejto smernice platí definícia pracovníka používaná v zmysle práva toho členského štátu, na ktorého územie je pracovník vyslaný. 34. Pokiaľ ide o aplikáciu Smernice o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, z jej definície článku 2, bod 1 a 2 vyplýva, že vyslaný pracovník je taký pracovník, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu než štát, v ktorom bežne pracuje. Podľa bodu 2 na účely tejto smernice platí definícia pracovníka používaná v zmysle práva toho členského štátu, na ktorého územie je pracovník vyslaný. 35. Správny súd tak vychádzal z hore uvedených ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a zákonníka práce, v znení účinnom do 30.4.2013, teda právnej úpravy platnej a účinnej v čase vzniku povinnosti žalobcu zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2011. V zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v jeho zrušujúcom uznesení vzťahujúcom sa na prejednávanú vec, správny súd posúdil aj aplikáciu článku 2 smernice č. 96/71/ES Európskeho parlamentu a rady. 36. Správny súd konštatuje, že v správnom konaní bolo zistené, že vodiči zahraničnej dopravy vykonávajú prácu ako zamestnanci s miestom výkonu práce v Košiciach. V zmysle slovenského právneho poriadku, na ktorú odkazuje článok 2 v bode 2 smernice definícia zamestnanca vykonávajúceho prácu v zahraničí platí v znení ustanovení zákonníka práce a zákona o zamestnanosti. Žalobca potom nemohol vodičov kamiónovej dopravy vysielaných ako zamestnancov podľa Smernice 96/71 ES Európskeho parlamentu zo dňa 16.12.1996 vysielať ako zamestnancov vykonávajúcich prácu v zahraničí v zmysle vnútroštátnej legislatívy. Slovenský právny poriadok osobitne neupravuje a ani medzinárodná zmluva tak nečiní, miesto výkonu práce a postavenie vodičov medzinárodnej dopravy neupravuje inak, ako je postavenie všeobecne u zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje zákonník práce. Žalovaný má sídlo v Slovenskej republike, zamestnáva vodičov medzinárodnej cestnej dopravy na základe pracovnej zmluvy s miestom výkonu práce v sídle spoločnosti, zamestnancov neeviduje pre účely zamestnania v zahraničí, preto týchto zamestnancov nemožno považovať za zamestnancov plniacich úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Zamestnanci žalobcu vykonávali svoju prácu ako zamestnanci s miestom výkonu práce v Slovenskej republike a boli vysielaní na pracovnú cestu. Títo zamestnanci sa započítavajú do stavu zamestnancov, lebo nespĺňajú podmienky ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v platnom znení do 30. 4. 2013. Žalovaný tak správne zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil do záveru o existencii povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa podľa § 63 zákona o službách zamestnanosti. 37. V preskúmavanej veci tak bola žalovaným správne posúdená skutková a právna otázka o vyvodení povinnosti žalobcu odviesť odvod za zamestnancov pre nesplnenie podielu zamestnávať občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou či zdravotným postihnutím v roku 2011. Skutkový stav vyplýva z výkazu, ktorý žalobca predložil Úradu práce 29.3.2012 za predchádzajúci rok 2011 /žalobca mal povinnosť zamestnávať 3,2 % občana, t.j. 3 osoby so zdravotným postihnutím/. Žalobca nezamestnával žiadneho zamestnanca so zdravotným postihnutím za rok 2011, hoci zamestnával v posudzovanom období /vyplynulo z pracovných zmlúv/ 101 zamestnancov - vodičov nákladného automobilu s miestom výkonu práce v sídle žalobcu v Košiciach. Na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán opodstatnene uložil žalobcovi rozhodnutím č. KEO/ROPASZ/ZAM/2013/26830/409552 zo dňa 10.06.2013 povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím a to podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o zamestnanosti. Žalovaný označené rozhodnutie 27.09.2013 potvrdil a jeho postup i rozhodnutie správny súd hodnotí ako zákonný. 38. Správny súd nezistil skutočnosti o nesprávnom skutkovom stave zisteným správnymi orgánmi ani žalovaným uplatnené právne hodnotenie a riadne posúdenie veci . 39. Vychádzal z ustanovení § 3 a § 4 zákona o službách zamestnanosti, ktorý definuje pojem „zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre potreby tohto zákona, vyplýva, že žalobca je zamestnávateľ, ktorý, pretože zamestnáva viac ako 20 zamestnancov, má povinnosť zamestnávať zdravotne postihnutých občanov. Ustanovenie § 4 cit. zákona nedefinuje, kto je zamestnancom v zahraničí. Správny súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného dospel k právnemu názoru, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí posúdil správne otázku zamestnávania vodičov kamiónovej dopravy a zahrnul týchto zamestnancov do počtu zamestnancov, z ktorého sa vychádza pri stanovení jeho povinnosti podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o zamestnanosti. 40. Pri riešení otázky, koho možno považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí, súd vychádzal z ustanovení Zákonníka práce a medzinárodných zmlúv. Z hore uvedeného ust. § 63 ods. 1 a 3 zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci, vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú osobu. Žalobca nezamestnával zamestnancov v takomto pracovnom zaradení. Z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce zamestnancov žalobcu sú Košice. Žalobca netvrdil, vo vzťahu k svojim zamestnancom, že pôsobí ako agentúra dočasného zamestnávania, že mal v zahraničí pracovisko, ktoré bolo trvalým miestom výkonu práce jeho zamestnancov (šoférov). Naopak z pracovných zmlúv jeho zamestnancov vyplýva, že mali dohodnuté miesto výkonu práce dohodnuté Košiciach. Vysielanie zamestnancov na pracovné cesty v zahraničí, nemá za následok zmenu miesta výkonu práce. Žalobca nepredložil listinné doklady alebo iné dôkazy o vykonávaní vlastnej dopravnej činnosti osobami, ktoré túto vykonávajú v súvislosti s plnením povinností, ktoré im vyplývajú z platných nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES), týkajúcich sa prepravcov v medzinárodnej cestnej preprave. Žalobca má sídlo na Slovensku ako zamestnávateľ, mal teda povinnosť predložiť správnemu orgánu administratívne doklady o skutočnom mieste výkonu práce jeho zamestnancov, z ktorých potom tento vychádzal. 41. Správny súd zvýrazňuje právny názor, že slovenský právny poriadok, ani medzinárodná zmluva neustanovuje v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako ho upravuje Zákonník práce. Žalobca nie je zamestnávateľom pracovníkov v zahraničí a jeho zamestnanci mali dohodnuté miesto výkonu práce na Slovensku a na pracovné cesty boli vysielaní. Sú zamestnancami, z počtu ktorého sa pre žalobcu odvíja povinnosť ako zamestnávať príslušný počet občanov so zdravotným postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti. 42. Správne orgány vychádzali opodstatnene zo záveru, že zamestnanci žalobcu s miestom výkonu práce v Košiciach vykonávajú aj ako vodiči zahraničnej dopravy prácu, ako to vyplýva aj z ich pracovných zmlúv, sú vysielaní na pracovnú cestu, podľa § 57 zákonníka práce. 43. Správny súd záver žalovaného o povinnosti žalobcu § 63 ods. 1 písm. d) zákona o zamestnanosti pokladá za správny. Preto je správna žaloba žalobcu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného nedôvodná. Z obsahu spisu, listín a tvrdení aj so zreteľom na znenie § 57 Zákonníka práce vyvodil, že žalobca zamestnával v pracovnom pomere viac ako 20 zamestnancov a preto bol povinný z celkového počtu 101 zamestnancov zamestnávať 3,2 % zamestnancov so zmenenou pracovnou schopnosťou, preto rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonnou úpravou. 44. Súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že vodiči vyslaní do zahraničia plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí a nemajú sa započítavať do priemerného evidenčného stavu zamestnancov pre určenie povinnosti podľa § 63 ods.1 písm. d/ zákona o zamestnanosti s poukazom na § 5 zákonníka práce a Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 16.12.1996. Vodiči medzinárodnej kamiónovej dopravy žalobcu plnia úlohy v zahraničí vyplývajúce z bežnej podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorá je zapísaná v obchodnom registri. Ako denní zamestnanci sú evidovaní na úradoch práce v Slovenskej republike a sú vysielaní na pracovné cesty do zahraničia, lebo nie sú v zahraničí evidovaní ako zamestnanci na účely zamestnania. Nemôžu byť tak považovaní ani v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ani v zmysle citovanej smernice za zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí podľa § 5 Zákonníka práce a smernice č. 96/71/ES. 45. Najvyšší súd Slovenskej republiky v obdobnej veci v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7S/67/2014 o odvolaní žalobcu rozhodol pod sp. zn. 10Sžso/6/2015 už 17. 2. 2016 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/67/2014-48 zo dňa 12. novembra 2014,- potvrdil. 46. Rovnako v tejto právnej veci Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 47. Žalobca bol v konaní neúspešný, preto podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku voči žalovanému nemá právo na náhradu trov konania. 48. Najvyšší súd SR v novom rozhodnutí vo veci uložil krajskému súdu znovu rozhodnúť aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho konania. Hoci prvotné odvolacie konanie o žalobe žalobcu bolo pre samotného žalobcu úspešné, neviedlo k zmene rozhodnutia krajského súdu. Dôvodom, je že aj keď zákonné ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o zamestnanosti v znení od 1. 5. 2014, ktoré súd v tejto veci napokon aplikoval obsahuje odkaz na zákon č. 151/2010 Z. z. o zahraničnej službe, výklad uvedeného zákonného ustanovenia vo vzťahu k povinnosti žalobcu zamestnávať občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou súdom nezmenilo, vrátane povinnosti zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. d/ a § 65 ods. 1 cit. zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, ktorý predstavuje sumu 2 715,00 EUR. 49. Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.