Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 9Sžso/80/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201557 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7013201557.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o., Holubyho 12, Košice, IČO: 63 581 461, zastúpený: Azariová & Ružbašán Law firm s.r.o., Kmeťova 26, Košice, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2013/85236/26227/OPČ-SSZ zo dňa 27. septembra 2013 ,o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/236/2013-41 zo dňa 02. júla 2014, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/236/2013-41 zo dňa 02. júla 2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Krajský súd rozsudkom z 02. júla 2014 č.k. 7S/236/2013-41 zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 27. septembra 2013, číslo 2013/85236/26227/OPČ- SSZ, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 10. júna 2013, číslo KEO/ROPASZ/ZAM/2013/16830/409552. Týmto prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť odvod 2 715 eur za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) za rok 2011, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti vo výške. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach bol odôvodnený odkazom na § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti s tým, že vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy sa nepovažujú za vyslaných zamestnancov žalobcu, resp. zamestnancov plniacich úlohy zamestnávateľa v zahraničí, keďže posledná veta ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti odkazuje na zákon č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe (ďalej len „zákon o zahraničnej službe“), ktorý upravuje vzťahy a pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s vykonávaním zahraničnej služby. Podľa názoru krajského súdu zamestnanci žalobcu - vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy - plnia úlohy v zahraničí, avšak ide o úlohy vyplývajúce z bežnej podnikateľskej činnosti žalobcu podľa predmetu činnosti zapísaného v obchodnom registri, nie podľa zákona o zahraničnej službe. Ak by vodiči medzinárodnej dopravy plnili úlohy zamestnávateľa v zahraničí, potom by žalobca musel preukázať, že takýto zamestnanec je evidovaný pre účely zamestnania napr. u Ewals Cargo Care Transport B.V., Holandské kráľovstvo, ktorý je spoločníkom žalobcu, avšak v danom prípade boli všetci vodiči zamestnaní v sídle žalobcu na území Slovenskej republiky a teda ani nemohli byť vyslaní na územie iného členského štátu na určitú dobu, ako to upravuje ustanovenie § 5 ods. 4 Zákonníka práce. Žalobné námietky preto krajský súd považoval za nedôvodné a dospel k záveru, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím nezasiahol do práv žalobcu nezákonným spôsobom a preto žalobu zamietol. Proti prvostupňovému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keďže nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietol, že prvostupňový súd použil vo svojom rozsudku v rozhodnom období roku 2011 neúčinné znenie ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Žalobca tiež poukázal na rozpor medzi tvrdením, že za zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí možno považovať len osoby, na ktoré sa vzťahuje zákon o zahraničnej službe, a tvrdením, že vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy by pre plnenie úloh zamestnávateľa v zahraničí museli preukázať, že sú evidovaní na účely zamestnania napr. u Ewals Cargo Care Transport B.V., ktorý je spoločníkom žalobcu. V zmysle ustanovenia § 63 ods. 3 druhá veta zákona o službách zamestnanosti platnom a účinnom v roku 2011 sa do celkového počtu zamestnancov nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Uvedené ustanovenie nedisponuje akýmikoľvek špecifikáciami, odkazmi, ani taxatívnym výpočtom druhu zamestnancov. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/25/2010 „zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj vyslaní zamestnanci, vyslaní agentúrou dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú osobu.“ Žalobca sa ďalej odvoláva na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (ďalej len „smernica č. 96/71/ES“). Má za to, že výklad § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti pri aplikácií rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/25/2010 spolu s definíciou vyslaného zamestnanca podľa Smernice, ako aj Zákonníka práce, je v prospech žalobcu a povinnosť platiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím mu nevznikla. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaný pridržiaval svojho rozhodnutia ako aj vyjadrenia k žalobe a navrhol prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo preskúmal bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zmenu. Podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) zamestnávateľ je povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím, v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov. Podľa § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom do 30.04.2013 celkový počet zamestnancov na účely odseku 1 písm. d) je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Podľa § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom od 01.05.2013 celkový počet zamestnancov na účely odseku 1 písm. d) je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú príslušníci Policajného zboru, príslušníci Slovenskej informačnej služby, príslušníci Národného bezpečnostného úradu, príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, príslušníci Hasičského a záchranného zboru, príslušníci Horskej záchrannej služby, colníci a profesionálni vojaci, ktorí vykonávajú štátnu službu podľa osobitných predpisov,60b) a zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí.61) Poznámka č. 61 k § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti odkazuje na zákon č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe. Podľa § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti zamestnávateľ, ktorý nezamestnáva určený povinný podiel počtu občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte svojich zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d), je povinný najneskôr do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka odviesť na účet úradu za každého občana, ktorý mu chýba do splnenia povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím, odvod vo výške 0,9-násobku celkovej ceny práce podľa § 49 ods. 4 vypočítanej z priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za prvý až tretí štvrťrok kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, za ktorý zamestnávateľ tento odvod odvádza. Výsledná suma vypočítaná podľa predchádzajúcej vety sa zaokrúhľuje na euro nadol. Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa § 221 ods. 2 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí. Z administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že žalobca predložil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňa 29.3.2012 výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2011. Z uvedeného výkazu, ako aj následne vykonaných kontrol u žalobcu v dňoch 06.09.2012 a 07.09.2012, vyplynula žalovanému povinnosť žalobcu zamestnávať 3,2% občanov so zdravotným postihnutím z celkového počtu zamestnancov, t.j. tri osoby so zdravotným postihnutím. Žalobca v roku 2011 nezamestnával žiadneho občana so zdravotným postihnutím a ani nepreukázal náhradné plnenie v zmysle § 64 zákona o službách zamestnanosti. Pred rozhodnutím vo veci si Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vyžiadal od žalobcu kópie pracovných zmlúv všetkých zamestnancov v roku 2011. Z doručených pracovných zmlúv vyplynulo, že 101 zamestnancov, ktorí boli zamestnaní ako vodiči nákladného automobilu, malo ako miesto výkonu práce uvedené sídlo žalobcu v Košiciach. Predmetné pracovné zmluvy tiež obsahovali ustanovenie, podľa ktorého „zamestnanec berie na vedomie, že s prácou „vodič nákladného automobilu - MKD“ sú spojené pracovné cesty na miesto výkonu práce do zahraničia, kde je práca vykonávaná spravidla v trvaní 6 týždňov (turnus) po ktorého skončení bude mať zamestnanec 2-týždňové voľno“, ako aj ustanovenie, podľa ktorého „zamestnávateľ si vyhradzuje právo vyslať zamestnanca v prípade potreby na pracovnú cestu, a to aj mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo obce bydliska zamestnanca, a to na nevyhnutne potrebné obdobie.“ Na základe zisteného skutkového stavu potom prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. KEO/ROPASZ/ ZAM/2013/26830/409552 zo dňa 10.06.2013 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2011, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti. Prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené preskúmavaným rozhodnutím 27.09.2013. Keďže Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2011, v danej veci je potrebné aplikovať právnu úpravu platnú a účinnú v roku 2011, nie ku dňu rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd pochybil, keď rozhodoval podľa právnej úpravy, ktorá nadobudla účinnosť až dňa 01. mája 2013. Ustanovenie § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom v roku 2011 stanovovalo, že do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí, absentoval v ňom však neskôr doplnený odkaz na zákon č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe. Skutočnosť, že krajský súd aplikoval na prejednávanú vec zákonné ustanovenie, ktoré nadobudlo účinnosť až dňa 01. mája 2013, je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie prvostupňovému súdu na ďalšie konanie podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 O.s.p. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04.05.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou žalobcu smerujúcou k subsumpcii prejednávanej veci pod právny režim smernice č. 96/71/ES. Aj z toho dôvodu je nutné považovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Povinnosťou krajského súdu bude v ďalšom konaní prejednať vec znova, rozhodnúť podľa ustanovení právnych predpisov účinných v roku 2011, pričom posúdi aj námietky žalovaného, že žalobca vysielal svojich zamestnancov na pracovné cesty podľa ustanovenia § 57 Zákonníka práce v konfrontácii s právnym názorom žalobcu, že jeho zamestnanci sú vyslanými zamestnancami v zmysle § 5 Zákonníka práce v spojení so smernicou č. 96/71/ES a vysporiada sa s otázkou aplikovateľnosti uvedenej smernice na daný prípad. Nové rozhodnutie vo veci riadne odôvodní. V novom rozhodnutí vo veci krajský súd znovu rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.