Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8S/51/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201007 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7016201007.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Jozefa Kuruca v právnej veci žalobcu: DRYÁDA CORPORATION s.r.o. so sídlom M. R. Štefánika 3504/14, 075 01 Trebišov, IČO: 44 186 266, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Brázdilom, advokátom, AK Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 103323285/2016 z 10.06.2016, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou z 26.08.2016 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP) domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstvo Slovenskej republiky č. 103323285/2016 z 10.06.2016, ktorým žalovaný ako odvolací orgán pre správu daní konajúc podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 169292/2016 z 18.02.2016 o vyrubení rozdielu dane žalobcovi ako daňovému subjektu podľa § 68 ods. 5, 6 daňového poriadku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2009 v sume 19 456,99 € tak, že predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdil. 2. Daňový úrad Košice rozhodnutie z 18.02.2016 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie október 2009 oprel o závery vyplývajúce z Protokolu o daňovej kontrole č. 9813401/5/197433/2015 z 27.01.2015 a jeho Dodatku č. 9813401/5/376913/2015, ktorý bol so žalobcom ako kontrolovaným daňovým subjektom prerokovaný dňa 19.02.2015 a o ďalšie výsledky dokazovania vykonaného po zrušení dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice č.9813401/5/384317/2015 zo dňa 27.02.2015 rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 732544/2015 zo dňa 05.06.2015. 3. Žalobca ako daňový subjekt podal za kontrolované zdaňovacie obdobie (október 2009) daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty a následné opravné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, obe dňa 25.11.2009. Podľa žalobcom deklarovaných údajov pre správcu dane v kontrolovanom období sa ako daňový subjekt zaoberal hlavne nákupom a predajom stolového oleja, a to nákupom od tuzemských dodávateľov v celkovej výške 548 043,27 € daňového základu a zodpovedajúcej dane vo výške 104 128,31 €. Podstatnú časť odpočítania dane z pridanej hodnoty uvádzanej žalobcom predstavoval nákup oleja od spoločnosti Tatra Trade Corporation s.r.o. Bratislava a spoločnosti Solid Press Slovakia s.r.o. Prešov v celkovej výške 98 317,61 €. Správca dane v rámci daňovej kontroly podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) preveroval žalobcom predložené doklady z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti, správnosti a preukázateľnosti. Kontrolujúc zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2, § 43 a ďalších ustanovení zákona o DPH správca dane v právnych záveroch obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane z 18.02.2016 konštatoval, že žalobcovi ako platiteľovi dane nevzniklo právo na odpočítanie dane z nákupu potravinárskeho tovaru, ktorý mal byť dodaný spoločnosťami Tatra Trade Corporation s.r.o. vo výške 86 187,27 € a Solid Press Slovakia s.r.o. vo výške 12 130,34 € za zdaňovacie obdobie október 2009. Rozdiel odpočítania dane predstavoval u žalobcu za uvedené zdaňovacie obdobie sumu 98 317,61 €. Pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, ktorého obsahom boli aj závery zistené z daňových kontrol vykonaných u iných daňových subjektov správca dane dospel k záverom, že žalobca ako daňový subjekt nepredložil počas celého výkonu kontroly a vyrubovacieho konania žiaden iný hodnoverný dôkaz, okrem faktúr a dodacích listov, ktoré predložil na začiatku daňovej kontroly, o tom, že v zdaňovacom období došlo k dodaniu tovaru od dodávateľov Solid Press s.r.o. a Tatra Trade Corporation s.r.o., čím neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní. Žalobca neodstránil v tejto súvislosti nejasnosti a pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvedených na faktúrach od hore uvedených dvoch obchodných partnerov, ktoré vznikli z dôvodu nekontaktnosti dodávateľov tovaru uvedeného na faktúrach a následne aj nesúladom s výpoveďou konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation s.r.o. ako jedného z dodávateľov žalobcu. Pri konštatovaní neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu správca dane oprel prvostupňové rozhodnutie okrem iného aj o obsah výpovede H.. J. O., bývalého konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation, ktorý po poučení síce odmietol vypovedať a odpovedať na otázky týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia október 2009, avšak na základe sprístupnenia informácií nahliadnutím do spisov z daňových kontrol uvedených v priebehu zisťovania správcom dane, týkajúcich sa iných období vo všeobecnosti tento svedok uviedol, že obchody so spoločnosťou DRYÁDA CORPORATION s.r.o. nemali nikdy reálny komerčný základ a ich jediným pravým zmyslom bolo získať financie od štátu prostredníctvom DPH (napr. Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 491880/2015 zo dňa 20.05.2015 ako príloha Úradného záznamu č. 100564/2016 z 01.02.2016). 4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí č. 103323285/2016 z 10.06.2016, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice o vyrubení rozdielu dane z 18.02.2016 (bod 2. odôvodnenia tohto rozsudku) uskutočnil podrobnú právnu analýzu dôkazného stavu veci, opierajúc sa o komplexné závery vyplývajúce z policajného vyšetrovania, daňových kontrol vykonaných v preskúmavanej právnej veci a v ďalších s danou vecou súvisiacich daňových konaniach, zaujal stanovisko k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu z 18.02.2016 a konštatoval, že správca dane po vykonanom šetrení vo vzťahu k dodávateľom i odberateľom tovaru uvedeného v žalobcom deklarovaných obchodoch zistil, že jediným účelom obchodných transakcií spočívajúcich v deklarovaní nákupu a predaja potravinárskych komodít bolo zneužitie práva spoločenstva a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Ďalej žalovaný konštatoval správnosť záverov správcu dane vyplývajúcich z obsahu vykonaného dokazovania, podľa ktorých obchodné spoločnosti zapojené v obchodoch s potravinárskym tovarom vedeli, že sa svojim konaním zúčastňujú na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Na základe zistení, že dodávateľským spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť z fakturovaných dodávok v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH v znení neskorších predpisov preto žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z nákupu. 5. Obsahom žaloby z 26.08.2016 boli nasledovné žalobné námietky: „1. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. c), g) SSP : domnievame sa, že žalovaný nesprávne posúdil lehoty podľa daň. predpisov, čím došlo k nielen k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ale aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vo vzťahu k preskúmaniu dodržania procesných lehôt počas daň. kontroly. Lehota ustanovená v § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov č.511/1992 Zb. podľa ktorého prebiehala daň. kontrola, je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov). Ak teda daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov 511/1992 Zb., ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. Daň. kontrola a jednoročná lehota končí dňom prerokovania protokolu, čo nastalo prvýkrát dňa 19.2.2015. V tejto veci trvalo prerušenie daň. kontroly od 25.10.2010 do 14.1.2015, čo je neúmerne dlhé obdobie prerušenia. Plynutie lehôt sme opakovane namietali, ako aj dôvody prerušenia daň. kontroly. Tu dopĺňame, že niektoré úkony prvostupňového správcu dane boli realizované aj počas prerušenia daň. kontroly na účely medzinárodnej výmeny informácií, v období od 25.10.2010 do 14.1.2015 a ktoré s MVI nesúviseli. Ide preto o nezákonné dôkazy, na ktoré nemožno pri rozhodovaní prihliadať, napríklad správca dane použil výpovede z výsluchov svedka JUDr. Chovanca, ktoré boli uskutočnené počas doby prerušenia konania, konkrétne dňa 3.6.2014 v rámci daň. kontroly v Solid Press Slovakia s.r.o. a dňa 22.7.2014 v Tatra Trade Corporation s.r.o., tj. išlo o výsluchy-dôkazy v iných daňových konaniach, kde náš daňový subjekt nebol účastníkom, nemal možnosť sa úkonov zúčastniť. Naopak výpoveď v tomto daň. konaní určenú na 21.1.2016 svedok H.. O. poskytnúť odmietol, čiže sa za prítomnosti nášho konateľa (ktorý bol osobne 21.1.2016 prítomný) nevykonala. Poukazujeme však nato, že celé obdobie prerušenia konania počas medzinárodnej výmeny informácií v trvaní takmer 4 roky bolo v zásade pre rozhodnutie v tejto veci zbytočné, neúčelné a nehospodárne, nakoľko správca dane vo veci samej rozhodoval o nevzniknutí práva na odpočet dane z nákupu tovaru, ktorý mal byť dodaný tuzemskými spoločnosťami Tatra Trade Corporation, s.r.o. (ďalej aj „TTC") a Solid Press Slovakia, s.r.o. (ďalej aj „SPS"), spolu v sume zisteného rozdielu 98.317,61 EUR. Vo výroku o rozdiele dane ani v jeho odôvodnení sa neuvádza vplyv obchodovania so zahraničnými spoločnosťami na daň v danom období, iba sa uvádzajú niektoré o nich zistené okolnosti. Preto v danom prípade nie je zrejmé, aký bol účel a cieľ MVI a aký prinieslo výsledok pre skutkové zistenia a rozhodnutie vo veci samej. Ani v rozhodnutí prvostupňového orgánu, ako ani v rozhodnutí žalovaného dôkazy z MVI pre rozhodnutie o nepriznaní práva na odpočet dane z obchodov s našimi dodávateľmi TTC a SPS významné neboli, nemali vplyv na výslednú zistenú daňovú povinnosť. V danom kontexte bolo celé viac ako 4 roky trvajúce obdobie prerušenia zbytočné, bez právneho významu v danej veci. Súd by nemal vyhodnocovať len fakt, či po formálnej stránke bolo prerušenie konania písomne zdokumentované, ale tiež to, či bolo účelné a pre rozhodnutie vo veci samej relevantné. 2. žalobný bod ad § 191 ods. l písm. d) SSP nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov druhostupňového rozhodnutia : Rozhodnutiu žalovaného tiež ako dôvod nezákonnosti vytýkame výlučne jednostranné hodnotenie dôkazov a uvedenie len tých dôkazov, ktoré podporujú skutkové závery žalovaného. Takéto posudzovanie dôkazov porušuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom ale prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyjde najavo. Správca dane síce vykonal rozsiahle dokazovanie, ale v princípe ako podklad pre svoje rozhodnutie vyhodnotil len tie dôkazy, ktoré mu vyhovovali. Je potrebné tiež uviesť, že predmetom preskúmania boli rôzne obchody, väčšie množstvo obchodovaných komodít, pričom žalovaný aplikoval svoje závery na všetky z nich, hoci nie u každého bol skutkový stav rovnaký. Napr. na stranách 9 až 12 odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa podrobne rozoberajú zistenia správcu dane z kontroly voči daň.subjektu Solid Press Slovakia s.r.o., pričom ide o spoločnosť odlišnú od nás a nemožno všetky zistenia v inej veci iného subjektu automaticky vzťahovať aj na inú vec. A následne na str. 13 žalovaný konštatuje, že „sa rovnako podarilo preukázať zištný motív konania vo vzťahu k daň.subjektu Dryáda Corp....", z čoho tak však bolo dovodené, sa už neuvádza. Chceme tiež poukázať nato, že napr. na str. 8 posledný odsek rozhodnutia žalovaný popísal výpoveď konateľa SPS Z..S..K. a H..J..X. ohľadom dodania tovaru pre našu spoločnosť, ktorí zhodne potvrdili zaúčtovanie faktúr v ich účtovníctve, nákup na FA uvedeného tovaru od Amnea Anstalt, Lichtenštajnsko, prepravu priamo od výrobcu Klas Import Export LTD, Bulharsko do skladových priestorov SPS v Ličartovciach. Popísali bližšie prepravu tovaru, dopravcov, sklady atď. - tieto výpovede zostali bez povšimnutia a vyhodnotenia žalovaným i prvostupňovým správcom dane, hoci ich závery zneli práve v prospech reálneho priebehu deklarovaných obchodov, čo nezapadlo do kontextu rozhodnutia žalovaného. Po ďalšie sa vyjadríme aj k výpovedi svedka H.. O. uvedenej na str. 9 rozhodnutia žalovaného, realizovanej dňa 22.7.2014 v rámci daň.kontroly daň.subjektu SPS za zdaňovacie obdobie október 2009. Svedok sa vyjadroval k obchodovaniu medzi jeho spoločnosťou TTC a daň. subjektom SPS, nie k obchodovaniu medzi TTC / SPS s našou spoločnosťou. Čiže jeho tvrdenia nemôžu byť automaticky vykladané ako potvrdenia o zapojení našej spoločnosti. Po ďalšie svedok H.. O. aj viackrát spomenul okolnosti nadobúdania predmetného tovaru (cit.„TTC nakupovala zväčša tovar zo zahraničia a predávala ho v tuzemsku...existoval tovar aj sklad aj zamestnanci..."). 3. žalobný bod ad § 191 ods. l písm. e) SSP nedostatočne zistený skutkový stav: ku konštatovaniu žalovaného o údajnom „neunesení dôkazného bremena" nepreukázaním legitímnosti ním spochybnených obchodov, resp. navrhnutie dôkazov až v neskoršom štádiu konania uvádzame, že toto konanie bolo až do 12/2014 prerušené, teda so samotnými zisteniami a pochybnosťami správcu dane sme sa mohli oboznámiť až neskôr z obsahu Protokolu a pod. V priebehu konania sme v obsahu vyjadrení k Protokolu, resp. v odvolaniach navrhli doplnenie dokazovania oboznámením sa s uvádzanými existujúcimi alebo správcom dane obstarateľnými listinnými dôkazmi, vypočutím svedkov, pričom však na tieto dôkazné návrhy ani prvostupňový ani druhostupňový orgán nereagovali, dokazovanie nedoplnili. Viaceré z navrhovaných dôkazov mohli prispieť k zmene zisteného skutkového stavu, pretože priamo so spochybnenými skutočnosťami- prevzatím tovaru od TTC, SPS priamo súviseli, neboli ani neúčelné, ani nehospodárne. Toto procesné pochybenie zakladá nezákonnosť rozhodnutí pre nedostatočnosť a nesprávnosť zisteného skutkového stavu, pretože daňové orgány nevykonali navrhované dôkazy a ani sa s ich nevykonaním nevysporiadali. Obzvlášť je toto pochybenie závažné s ohľadom na už skoršie rozhodnutie žalovaného Finanč.riaditeľstva SR č. 732544/2015 zo dňa 5.6.2015, ktorým skoršie rozhodnutie DÚ Košice zrušil s odôvodnením, že cit.,,...správca dane bude brať do úvahy aj skutočnosti uvedené v odvolaní, vysporiada sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi a vyjadreniami účastníka konania..." ...„tieto závery však nepreukazujú konkrétne, že odvolávajúci sa mal napr. vedomosť o fungovaní reťazc.obchodu, ktorý však nie je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bližšie špecifikovaný, resp. o účasti na podvode vo vzťahu k DPH a že zdaniteľné obchody neboli reálne...bez ich dôkladného vyhodnotenia ku konkrétnym zdaniteľným obchodom..."- opätovne ani po zrušovacom rozhodnutí nedošlo k doplneniu obsahových náležitostí rozhodnutia, ale ani v neskoršom rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho orgánu, čím žalovaný poprel svoj skorší právny názor v danej veci. 4. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu : Skutkové ani právne argumenty žalovaného nie sú presvedčivé, dostatočné a nevysporiadavajú sa dostatočne s dôvodmi opakovane podaného nášho odvolania. Rovnaké vady ako vytýkame druhostupňovému orgánu- žalovanému malo aj rozhodnutie prvostupňové, pretože vychádzalo z rovnaných právnych záverov a rovnakých nesprávnych skutkových zistení, preto sa zároveň domáhame aj jeho zrušenia. Chceme uviesť, že oba orgány v daňovom konaní procesne postupovali, dôkazy vyhodnocovali a právne závery dedukovali v rozpore so základnou ústavnou zásadou v čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Naopak každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Konkrétne ešte pripájame aj časť nami v marci 2016 podaného odvolania, kde sme v bode IV. odvolania namietali aj nasledovné, cit. : „Na str. 18 prvý odsek hore rozhodnutia správca dane sa pokúsil odôvodniť svoje rozhodnutie niektorými zisteniami, ktorých obsah však namietame. „Existencia tovaru nezodpovedala tovaru uvedenému na faktúrach" - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím konkrétnym nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného, ani prvost. správcu dane. „Preprava tovaru v nereálnom rozsahu" - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím konkrétnym nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost.správcu dane, navyše preprava nebola realizovaná len spoločnosťou prepojenou na J..O., ale aj mnohými drobnými prepravcami, ktorí jej realizáciu podľa zadaní potvrdili. V rozhodnutí sa žiadne výhrady k rozsahu, obsahu prepravy neuvádzajú, preto je toto konštatovanie v rozpore s obsahom spisu. „Zistené ekonomické väzby zúčastnených spoločností v rámci ich financovania" - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost.správcu dane, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. „Personálne väzby na osobu J..O." - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost.správcu dane vo vzťahu ku konateľovi/ spoločníkovi našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. „Len formálne vyhotovovanie faktúr, ktoré nezodpovedali skutočnej podnikateľskej činnosti"- takéto konštatovanie nebolo podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost.správcu dane, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. „Umelý charakter ekonomickej činnosti zúčastnených spoločností, bez zamestnancov, majetku, vybavenia a pod." - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost. správcu dane, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. Toto tvrdenie sa možno vzťahovalo na iné preverované spoločnosti, nie však na našu. Správcovi dane sú známe ekonom. výsledky našej spoločnosti, aj fakt, že sme realizovali podnikanie aj s rôznymi inými subjektami a pod. „Rizikové osoby, zmeny konateľov, konatelia tzv. biele kone" - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. Ďalej žalovaný na str.21, 26 rozhodnutia uvádza, že sme mali byť schopní preukázať nadobudnutie potravinárskeho tovaru od spoločnosti TTC a SPS, ale sme to preukázali iba listinnými dôkazmi, ale nepreukázalo sa reálne dodanie tovaru. Tu žalovaný úplne opomenul vyhodnotiť, že v jeho rozhodnutí na str. 8 popisuje výpovede svedkov z dodávateľskej spoločnosti SPS - Z..K. a H.. X., ktorí potvrdili nákup tovaru uvedeného na faktúrach zo zahraničia, prepravu zo zahraničia, skladovanie tovaru vo vlastných skladoch. Podobne aj konateľ TTC H.. O. vlastne vypovedal, že tovar existoval a bol predmetom reálneho dodania {str. 9 rozhodnutia žalovaného)- ibaže tieto výpovede a ich časti žalovaný vôbec nevzal do úvahy, resp. si ich obsah prispôsobil k vlastným záverom, ktoré však sa rozchádzajú s obsahom spisu. Na str. 22 rozhodnutia dospel žalovaný k výnimočne paradoxnému konštatovaniu o tom, že keďže dňa 21.1.2016 odmietol predvolaný svedok H.. O. vypovedať, nasvedčuje to tomu, že spol. Dryáda Corp. neriadil konateľ spoločnosti, a že spol. bola zapojená do fakturačného reťazca. Je skutočne nepochopiteľné, ako k takému absurdnému záveru žalovaný prišiel.(Viď zápisnica o odmietnutí vypovedania svedka a jeho dôvody.) Navyše nedostatočne sa žalovaný vysporiadal aj s našimi námietkami voči osobe svedka a hodnovernosti jeho výpovedí, na str.23 rozhodnutia. Súhrnne uvádzame, že v rozhodnutí žalovaného ako aj prvost.správcu dane uvedené konštatovania nevychádzajú z reálne zisteného skutkového stavu a nie sú podložené vecnými dôkazmi. 5. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. d), f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu , nesprávne právne posúdenie k spochybneniu intrakomunitárneho dodania tovaru do Čiech a Maďarska a správcom dane zistený rozdiel základu dane vo výške 199.323,72 EUR : Žalovaný síce konštatoval údajné porušenie zákona § 2 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 8, § 43 ods. 1 Zák. 222/2004 Z. z. našou spoločnosťou, ale v rozhodnutí nedetailizoval, čím k tomu malo dôjsť (podobne ako prvostupňový orgán), preto je tu rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ďalej sa žalovaný odvoláva len na zistenia z vnútroštátneho dodania tovaru našej spoločnosti od TTC a SPS, pričom tu však išlo o samostatné obchodné vzťahy a mali byť preskúmané samostatne. Dôvody žaloby podľa jednotlivých žalobných bodov platia aj na tieto skutkové a právne zistenia ohľadom intrakomunitárneho dodania tovaru, preto na ne poukazujeme. Ak tovar bol dodaný zo strany našej spoločnosti našim odberateľom, čo bolo zisteniami správcu dane ako aj nami predloženými dokladmi zistené, nemohol neexistovať pri jeho dodaní nám. Na str. 26 rozhodnutia žalovaný uvádza, že správca dane dostatočne preukázal aj to, že v zdaňovacom období nedošlo k intrakomunitárnemu oddaniu tovaru do ČR a Maďarska. Opätovne tu však opomenul vyhodnotiť zistenia, skutočnosti uvádzané na str.14 jeho rozhodnutia, kde sa prostredníctvom MVI podrobne popisovali tovar, dodanie, prepravcovia, priznanie nadobudnutia tovaru v daň.priznaniach - a to vo vzťahu k spoločnostiam Dryáda Corporation CZ s.r.o. z Čiech, ako aj spol. UNIWORLD kft. z Maďarska. Jedine subjekt BLUE EYE PUB kft. bol počas dožiadania cez MVI v roku 2014 nedostupný, čo však vzhľadom na odstup času od doby realizácie posudzovaných obchodov nemôže byť nám vytýkané ako „nedodržanie primeranej opatrnosti", lebo nemôžeme reálne zodpovedať za stav, existenciu inej obchodnej spoločnosti, najmä zo zahraničia až päť rokov od uskutočnenia vzájomného obchodu. \ 6. žalobný bod ad § 191 ods. l písm. f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu ohľadom zistenia k spochybneniu dodania fakturovaného tovaru daňovému subjektu od TTC (Tatra Trade Corporation s.r.o.) : žalovaný preveroval okolnosti nášho nadobudnutia tovaru od dodávateľa Tatra Trade Corporation s.r.o. výsluchom H.. O., trestne stíhaného z rozsiahlej trestnej kriminality. Nielen zo zdroja etrend vyplýva, že dotyčný obvinil zo spolupráce pri jeho nezákonných aktivitách aj (ex)ministrov vlády SR. Na margo tejto skutočnosti sa v médiách konštatuje, že cit. „Tvrdenia podozrivého, ktorý má na krku obvinenia zo závažných trestných činov, môžu vyvolávať pochybnosti o ich dôveryhodnosti." Ministerstvo vnútra SR predčasom cez tlačový odbor tiež reagovalo k O. tvrdeniam takto: „Slovenská polícia na rozpracovaní tejto zločineckej skupine, ktorá si uplatňovala nadmerné odpočty DPH, pracuje od roku 2008. V máji 2012 sme obvinili 45 ľudí zo založenia, zosnovania a podpory zločineckej skupiny, neodvedenie dane a poistného a legalizácie príjmov z trestnej činnosti a ďalších trestných činov. Za hlavného organizátora celej skupiny je považovaný práve H.. [J.] O.. Každý má právo brániť sa ako uzná za vhodné, jeho výpoveď však považujeme za čistý výmysel a klamstvo. Vidíme za tým útok na Daňovú kobru a jej výsledky za posledné dva roky, keď svojou prácou do štátneho rozpočtu priniesla desiatky miliónov eur." Poznamenávame, že je rozporuplný postup št.orgánov keď na jednej strane svedkovi uveria tvrdenia a podstatným spôsobom na nich založia svoje rozhodnutia v našej daňovej veci, ale na druhej strane sa jeho svedectvá spochybňujú voči iným, napr. politikom... Svedok H.. O. sa - pokiaľ vôbec vypovedal- vyjadroval k obchodom Tatra Trade Corporation s.r.o. paušálne, bez vyhodnotenia každého sledovaného obdobia a jednotlivého obchodu. Na str. 9 rozhodnutia žalovaného sa popisuje jeho tvrdenie, že TTC nakupoval tovar prevažne zo zahraničia a ďalej ho predával pre Dryáda Corp., ktorá ho následne predala konečným odberateľom. Z tohoto vyplýva, že tovar existoval a bol aj predmetom obchodovania medzi TTC a Dryáda Corporation s.r.o. Preto sú skutkové zistenia žalovaného o fiktívnosti skúmaných obchodov nesprávne. O pochybnosti hodnovernosti výpovedí H.. O. svedčí aj to, že síce v samotnom trestnom konaní voči nemu a spol. (kde nie je povinný vypovedať pravdivo pod sankciou krivej výpovede) podrobne svedčil, avšak neskôr keď bol začiatkom roka 2016 predvolaný na opätovný výsluch správcom dane v daňovom konaní už vypovedať odmietol, pričom poukázal na ohrozenie seba trestným stíhaním. Keďže už trestne stíhaný pre tieto trestné činy bol, jediné ohrozenie ďalším trestným stíhaním by mohlo nastať pre predošlú krivú výpoveď. Tento rozpor žalovaný neodstránil a tvrdenia H.. O. parafrázoval v rozsiahlej miere, hoci ich pravdivosť vlastne sám svedok svojím postupom spochybnil. H.. O. uvádzal, že za spoločnosť Dryáda Corp. mal s ním jednať iný človek H. U. a tento mal aj údajne prijímať z obchodov peňažné provízie od J..E., W..J.. Ja, J. U. ako jediný a výlučný konateľ- štatutárny orgán spoločnosti od jej založenia, som namietal tieto tvrdenia H.. O.. Ak tu nastala zásadná rozpornosť v tvrdeniach, kto v skúmanom období konal za daňový subjekt, správca dane/žalovaný mal tento rozpor odstrániť vypočutím aj menovaných osôb J..E. G. W..J., čo neurobil, a preto sú jeho skutkové zistenia nedostatočné. Po ďalšie aj zo samotnej rámcovej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi TTC Dryáda Corp. dňa 26.5.2008 vyplýva, že za Dryáda Corp. konal a podpisoval iba J..U. ako konateľ. V inom prebiehajúcom daňovom konaní voči našej spoločnosti (sp.zn.1006092/2015) bol dňa 23.6.2015 na Daňovom úrade Košice pobočka Trebišov zrealizovaný výsluch spomínaného H. U., ktorý jednoznačne vyvrátil svoje zastúpenie za Dryáda Corp., pretože on konal a vystupoval len za spoločnosť REJA CORPORATION s.r.o. Túto výpoveď z iného daňového konania za obdobie august 2010 žalovaný do rozhodnutia nepojal, hoci iné obsahovo hodiace výsluchy a dôkazy z iných daň.konaní ako podklady pre svoje rozhodnutie selektívne použil. V zápisnici z ústneho pojednávania o vypočutí svedka H. U. je okrem iného uvedené ako k jednotlivým obchodom došlo, kde sa tovar skladoval, kto za ktorú spoločnosť jednal. V tomto prípade správca dane/žalovaný vôbec neprihliadal a ani nepoužil túto výpoveď v prospech daňového subjektu, ale v opačnom prípade H..O. použil výpoveď z inej daňovej kontroly v neprospech daňového subjektu. Objektívnosť vyhodnotenia dostupných dôkazov tu absentuje, čo zakladá nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. Vyššie uvedené okolnosti osoby konajúcej za daňový subjekt majú priamy vplyv aj na posúdenie otázky o údajnej vedomosti daň.subjektu o zapojení sa do J..O. prezentovaného karuselového obchodu, ako ho konštatuje žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia. Fakt, že spoločnosť TTC údajne mala vykonávať nezákonné praktiky s DPH nezakladá automaticky vedomosť a zapojenie sa všetkých jeho obchodných partnerov do tejto nelegálnej činnosti. Ohľadom toho, že naša spoločnosť sa mala vedome zapájať do fiktívnych obchodov, predstierať prevzatie tovaru od dodávateľa TTC či intrakomunitárne dodanie do Maďarska a Čiech nie je okrem krivého svedectva J..O. vecný dôkaz. Napokon ani konateľ J.. U. nie je v spomínanom trestnom stíhaní trestne stíhaný ako spolupáchateľ, orgány činné v trestnom konaní ho neoznačili ako podozrivého páchateľa súvisiacej skupinovej trestnej činnosti. Pokiaľ by neexistovalo primárne nadobudnutie tovaru od TTC (ktoré nesprávne spochybnil žalovaný), nemohlo by nastať ani následné dodanie - predaj tovaru pre našich odberateľov potravinárskych komodít v danom zdaňovacom období. Tieto subjekty neboli vypočuté na účely preverenia nadobudnutia tovaru a napokon žalovaný ani ich nákup od našej spoločnosti nespochybnil. Týmto subjektom sme tovar predali s daňou. Je nezákonný postup správcu dane, ktorý najprv neuzná reálnosť nadobudnutia tovaru od dodávateľa (čoho dôsledkom je neuznanie nám práva na odpočet dane) a následne uzná jeho predaj voči tuzemským odberateľom (predaj bol uskutočnený s daňou). Ak by však tovar neexistoval, nemohli by sme ho následne predať vyššie spomenutým subjektom a taktiež daň na výstupe by nám mala byť vrátená, keďže tieto obchodné prípady sú časovo a predmetovo prepojené.“ 6. Súčasťou žaloby z 26.08.2016 bol aj návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 a nasl. SSP, ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 8S/51/2016- 60 z 28.11.2016 zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 07.12.2016. 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 20.10.2016 k obsahu žaloby argumentoval v písomnom vyjadrení z 20.10.2016 nasledovne: „Žalovaný k tvrdeniu, ktoré sa týka možnej realizácie niektorých úkonov aj počas prerušenia daňovej kontroly uvádza, že z predloženého spisového materiálu takáto skutočnosť nevyplýva. Správca dane v súvislosti s preverovaním zdaniteľných obchodov so spoločnosťou Tatra Trade Corporation, s.r.o. zaslal pred prerušením daňovej kontroly dožiadanie č. 740/320/4391/2010/Peti zo dňa 18.02.2010 na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (DÚ VDS) Bratislava, ktorý pred prerušením daňovej kontroly zaslal odpoveď č. 500/322/7499/lO/Ors zo dňa 29.03.2010. Počas prerušenia daňovej kontroly boli správcovi dane doručené odpovede (č. 500/322/29292/10/Ors zo dňa 14.12.2010, č. 500/322/24922/11/ Ors zo dňa 24.11.2011), ktorými boli oznámené skutočnosti týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly u spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. a výsledku daňovej kontroly u tejto spoločnosti za roky 2008 a 2009, ktorá však nebola vykonaná na základe dožiadania správcu dane, ale bola samostatným konaním DÚ VDS Bratislava. V súvislosti s preverovaním spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. správca dane zaslal dňa 18.02.2010 dožiadanie na DÚ Prešov č. 740/320/4366/2010/Peti, ktorý pred prerušením daňovej kontroly zaslal čiastočné odpovede č. 724/320/28165/2010/Kop zo dňa 10.05.2010 a č. 724/320/59696/2010/Kop zo dňa 15.10.2010. Dňa 14.01.2015 bola zaslaná odpoveď č. 9701401/5/15912/2015/Sed, ktorej prílohou bol Protokol z daňovej kontroly spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. č. 9701401/5/3665130/2014/Miho. Správca dane po nahliadnutí do tohto protokolu použil šetrenia a výsledky zistení z tejto kontroly pre účely dokazovania v rámci vykonávanej kontroly u žalobcu, o čom vyhotovil úradný záznam č. 9813401/5/104391/2015 zo dňa 15.01.2015. Z uvedeného protokolu správca dane získal informácie týkajúce sa výpovede svedka H.. O. dňa 22.07.2014. Ďalšiu výpoveď tohto svedka zo dňa 03.06.2014 získal správca dane nahliadnutím do spisu spoločnosti REJA CORPORATION, s.r.o., o čom vyhotovil úradný záznam č. 172978/2015 zo dňa 31.03.2015. Z uvedeného je zrejmé, že výsluchy svedka boli zabezpečené inými správcami dane, v rámci kontrol, ktoré neboli vykonané na základe dožiadania správcu dane a správca dane ich uviedol v úradných záznamoch, ktoré boli vyhotovené po ukončení prerušenia daňovej kontroly. Z uvedených dôvodov nie je správne tvrdenie žalobcu, že tieto dôkazy sú nezákonné a nie je možné na nich pri rozhodovaní prihliadať. Žalovaný nad rámec odôvodnenia uvedeného v žalobou napadnutom rozhodnutí k námietkam týkajúcich sa nesprávneho a nedostatočného zistenia skutkového stavu a dôkazného bremena uvádza, že správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená (s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu) tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, teda má aj dôkazné bremeno. Toto svoje bremeno daňový subjekt plní v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia, uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. V tejto súvislosti sú námietky týkajúce sa hodnotenia, resp. nehodnotenia výpovedí H.. J. O. správcom dane neopodstatnené, pretože závery správcu dane zodpovedajú zásade voľného hodnotenia dôkazov a zásade objektívnej pravdy, pričom výpovede H.. J. O. boli jednými z rozhodujúcich, ale nie jediným dôkazom zabezpečeným a hodnoteným správcom dane. Námietka žalobcu, že správca dane nevykonal navrhované dôkazy nie je opodstatnená, pretože zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Správca dane neakceptoval návrh žalobcu na opätovné vypočutie H.. J. O., ako aj vypočutie ostatných svedkov, zamestnancov skladu v Ličartovciach a zástupcov dodávateľskej firmy Klas Oil v Bulharsku, ktorý podal v závere vyrubovacieho konania (04.02.2016), pretože dňa 01.02.2016 boli správcovi dane sprístupnené informácie zo svedeckej výpovede H.. J. O. zo dňa 20.05.2015, ako aj p. D. zo dňa 25.08.2015. Z ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícií, preto správca dane navrhovaných svedkov už nepredvolával. Žalobca mal vytvorený dostatočný čas aj priestor, jednak v priebehu vykonávanej daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní, aby tieto dôkazy predložil, preukázal alebo navrhol spôsob ich preukázania. V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Z uvedeného vyplýva, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. Aj z ustálenej judikatúry NS SR (napríklad č. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011) ako aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-119) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Pod dôkaznou povinnosťou je treba chápať presné skutkové vymedzenie činnosti a označenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu. V zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom - žalobcom, ako aj postup žalobcu pri uplatnení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Konanie správcu dane pri zabezpečovaní dôkazov bolo v súlade s procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy zaobstarané v súlade s § 24 Daňového poriadku. Hodnotenie správcu dane vychádzalo z faktov a dôkazov, ktoré získal z rôznych zdrojov (nielen výpovede H.. J. O., ale aj odpovede na dožiadania, odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, svedecké výpovede), čo svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov správcu dane. Žalovaný k námietke týkajúcej sa výpovede H. U. zo dňa 23.06.2015 uvádza, že si po obdŕžaní žaloby túto výpoveď zabezpečil (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 1006092/2015) a zistil, že žalobca sa predmetného vypočutia p. U. zúčastnil, preto v záujme objasnenia skutočností, ktoré tvrdil, mohol tento dôkaz správcovi dane predložiť. Žalovaný v tejto súvislosti uvádza, že procesná povinnosť preukázať opodstatnenosť svojho konania je na strane daňového subjektu a ten si túto povinnosť nemôže vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní tejto skutočnosti. Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu s formálnym stavom a postupoval pri tom v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Cieľom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo využitie všetkých zákonne získaných dôkazov vedúcich k správnemu vyrubeniu dane, ako aj ochrana záujmov štátu pri zachovaní práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia a z predloženého spisového materiálu vyplynulo, že správca dane preveroval opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane a oslobodenia dane daňovou kontrolou a následným vyrubovacím konaním a vykonal šetrenie vo vzťahu k dodávateľom i k odberateľom tovaru (pričom pre vyrubenie rozdielu dane je rozhodujúce neuznanie odpočítania dane z predmetných faktúr). Na základe vykonaných dokazovaní bolo zistené, že jediným účelom obchodných transakcií spočívajúcich v deklarovaní nákupu a predaja potravinárskych komodít bolo zneužitie práva spoločenstva a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane, musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane, je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovary, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Existencia samotnej faktúry ešte nedeklaruje, že dodávka fakturovaného tovaru bola skutočne dodaná, príp. zrealizovaná dodávateľom uvedeným na spornej faktúre. Napriek tomu, že predložené faktúry a ostatné doklady spĺňali formálne náležitosti, správca dane preveroval, či údaje uvedené na sporných faktúrach odrážajú reálnu skutočnosť. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľná len vtedy, keď je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť. Správca dane skonštatoval, že samotné predloženie dokladov nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako je to deklarované faktúrami, spoločnosťou, ktorá je uvedená ako dodávateľ fakturovaného zdaniteľného obchodu, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Ak si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane z faktúr od spoločností Tatra Trade Corporation, s.r.o. a Solid Press Slovakia, s.r.o. a oslobodil od dane dodávky českej a maďarským spoločnostiam, musí byť schopný preukázať, že deklarované obchodné transakcie boli reálne uskutočnené tak, ako to uviedol v daňovom priznaní a na predložených dokladoch. Žalobca preukázal nadobudnutie potravinárskeho tovaru od dodávateľských spoločností iba listinnými dôkazmi, ale reálny nákup od týchto spoločností a následný predaj tovaru nepreukázal. Žalobca predložil iba dôkazy formálnej povahy, ktoré by vo všeobecnosti obstáli len za situácie, že obchodné transakcie by nevykázali žiadne pochybnosti u správcu dane. Keďže z dokazovania správcu dane vyplynulo, že deklarované zdaniteľné obchody nezodpovedali bežným obchodným podmienkam, správca dane mal oprávnené pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti dokladov, ktoré predložil daňový subjekt. Z predložených dokladov sa vec javí tak, akoby žalobca neporušil právne predpisy, napriek tomu nie je možné jeho konanie posúdiť inak ako zneužitie práva. Hlavným účelom a dôvodom fakturovaných zdaniteľných obchodov bolo získanie daňovej výhody, čo správca dane preukázal v rámci dokazovania. Nie je možné akceptovať konanie, ktorého výsledkom je stav, ktorý nie je v súlade s účelom zákona a právny úkon, ktorý bol vykonaný výhradne alebo prevažne za účelom získania daňového zvýhodnenia. Obchodné operácie sa javia ako účelové a neboli vykonané za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania dane z pridanej hodnoty a oslobodenia od dane. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na Rozsudok NSS Českej republiky č. 5Afs/61/2008 z 27.11.2008, podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočítanie dane. Plneniam, resp. konaniam, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho daňového práva. Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je uznaným cieľom smernice 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorú zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov transponuje. Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Súdny dvor vo veci C-255/02 Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že bola vytvorená sieť spoločností, prostredníctvom ktorých sa fakturačné toky tovaru zneprehľadnili a medzi ktorými boli zistené vzájomné ekonomické väzby v rámci ich financovania, že išlo len o formálne vyhotovovanie faktúr, ktoré nezodpovedali skutočnej podnikateľskej činnosti, ale potvrdzovali umelý charakter činnosti zúčastnených spoločností prostredníctvom vzájomne prepojeného počítačového systému. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol súčasťou tejto siete - vystupoval ako nárazníková spoločnosť, ktorá si uplatňovala odpočítanie dane z nákupu potravinárskych komodít od tuzemských dodávateľov a zároveň priznávala daňovú povinnosť z titulu predaja potravinárskych tovarov odberateľom v tuzemsku a uplatňovala oslobodenie od dane pri dodávkach tovarov odberateľom v iných členských štátoch - bolo správne, keď správca dane všeobecnú schému obchodovania aplikoval aj na žalobcu a preto je námietka, že konštatovania v rozhodnutí nevychádzajú z reálne zisteného skutkového stavu. Žalovaný k tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa oslobodenia od dane uvádza, že správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol konkrétne faktúry pre odberateľov v ČR a Maďarsku, ako aj žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a odpovede na ne, z ktorých vyvodil záver o porušení uvedeného ustanovenia a preto je táto námietka o nepreskúmateľnosti neopodstatnená. Na základe zaslaných žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií boli zaslané odpovede, ktoré síce v niektorých prípadoch potvrdzujú formálne uskutočnenie intrakomunitárneho dodania, v konečnom dôsledku však následné zistenia poukazujú na oprávnené pochybnosti správcu dane o skutočnom dodaní tovaru a jeho následnom priznaní v inom členskom štáte. Zo samotnej odpovede maďarskej daňovej správy ohľadom spoločnosti UNIWORLD kft. vyplýva skutočnosť, že tovar, ktorý bol priznaný ako nadobudnutie od spoločnosti DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. bol následne predaný odberateľovi - BLUE EYE PUB kft., ktorý podľa údajov získaných odpoveďou maďarskej daňovej správy prostredníctvom ďalšej žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií v súvislosti s ďalším intrakomunitárnym dodaním tejto spoločnosti - je nedostupný a nevykonáva žiadnu činnosť, nemá žiadnych zamestnancov ani majetok. Správca dane skúmal uskutočnenie obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že doklady predložené ku kontrole, aj keď formálne spĺňajú právne náležitosti, nepostačujú na potvrdenie, že žalobca splnil podmienku oslobodenia od dane. Žalobca musí vedieť preukázať uskutočnenie obchodu osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ uplatňuje oslobodenie od dane pri dodávkach tovaru do iných členských štátov. Skutočnosť, že v súčasnosti sú niektorí odberatelia nezastihnuteľní, o čom svedčia informácie o odberateľoch v iných členských štátoch, získané v priebehu daňovej kontroly, nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav žalobcovi spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného oslobodenia od dane. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že oba orgány procesne postupovali v rozpore so základnou ústavnou zásadou v zmysle čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR uvádza, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konajú na základe Ústavy SR, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Finančné riaditeľstvo SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že všetky námietky daňového subjektu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto námietky nie sú opodstatnené.“ 8. Na základe výzvy súdu zo 14.02.2017 právny zástupca žalobcu predložil súdu repliku z 10.03.2017 k vyjadreniu žalovaného z 20.10.2016, v ktorej argumentoval nasledovne: „Prostredníctvom nášho právneho zástupcu v konaní podávame na výzvu súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k našej žalobe. Vyjadrenie žalovaného obsahuje predovšetkým popis všeobecných zásad daňového konania a jeho bližší priebeh, ako aj rôzne súdne rozhodnutia, ktorých obsah je súdu a stranám konania známy, preto sa k nim už nebudeme vyjadrovať. Taktiež ani k procesným postupom, ktorých správnosť si žalovaný obhajuje a ktoré my sme v žalobe podrobne rozporovali. Napríklad k zákonnosti lehôt uvádzame, že síce správca dane formálne deklaroval dodržanie 1ročnej lehoty, avšak celkovo sa jej trvanie predĺžilo až na 5 rokov, čo rozhodne primeranou dobou nie je. Daňový poriadok neupravuje maximálnu zákonnú dobu trvania prerušenia konania ak ho iniciuje správca dane, ale na druhej strane by mala byť v súlade s ústavnou zásadou hospodárnosti a účelnosti konania. Päť rokov trvania prerušenia konania (a podobne tomu tak bolo aj v mnohých iných daň. konaniach voči našej spoločnosti) je nadmerne zaťažujúce, spôsobuje obdobie právnej neistoty, nevraviac o tom, že počas niektorých konaní správca dane aj vydal predbežné opatrenia o zákaze nakladať s celým majetkom spoločnosti. Takéto opatrenia dlhoročne zasahujú do práva daň. subjektu užívať majetok apod. Na str.5 vyjadrenia žalovaný konštatuje, že nebol povinný vykonať dôkazy navrhované daň. subjektom- avšak tým vlastne poprel svoje vlastné právne závery z predošlých zrušovacích rozhodnutí FR SR č. 732544/2015, kde v zásade žalovaný zrušil a vrátil vec no nové konanie prvostupňovému daň. úradu s poukazom na nedostatočné vysporadanie sa k návrhmi a tvrdeniami daň. subjekt, nedostatok dôvodov atď. Čiže ak už v minulosti opakovane došlo k nedostatočne preskúmanému skut. stavu, malo byť v záujme správcu dane tieto nedostatky úplne odstrániť a dokazovanie a odôvodenie v danom smere doplniť, čo sa však nestalo. Tvrdenie žalovaného o vytvorení dostatočného času v priebehu daň. kontroly nie je právne významné, v akom štádiu konania sme návrhy na vykonanie dôkazov predložili, pokiaľ to bolo stále ešte v jeho priebehu, mohol a mal ho správca dane vykonať súc viazaný pokynom odvolacieho orgánu (žalovaného) na doplnenie dokazovania. Správca dane však nami navrhované dôkazy nedoplnil tvrdiac, že boli navrhnuté neskoro. Tu uvádzame, že až v závere samotnej daňovej kontroly sme vlastne zistili, k akým záverom správca dane dospel a že nás viní z účasti na karuselovom obchode. Až po oboznámení sa s protokolom sme vlastne mohli zistiť skutočnosti, ktoré sú ním spochybňované. Fakt, že teraz žalovaný podrobne vysvetľuje dôvody svojho rozhodnutia a skutkové zistenia a to nad rámec pôvodného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré sa v rozhodnutiach prvostupňovom ani druhostupňovom neuvádzajú, už je bezpredmetný, nakoľko s dôkazmi sa musí vysporiadať už v rozhodnutí, nie až v súdnom konaní o ich preskúmanie. Pokiaľ správca dane a odvolací orgán sa nevysporiadajú s dôkazmi a tvrdeniami daň. subjektu, nie je potom ani zrejmé, aké dôkazy vlastne považujú za dostačujúce a preukazné zo strany daň. subjektu. Žalovaný opomenul vziať do úvahy podstatnú skutočnosť, že naša spoločnosť /náš konateľ/ nebol uvedený ako podozrivý člen danej skupiny vedenej H.. O. (na ktorého výpovede poukazuje) a nie je trestne stíhaný. My tvrdíme, že všetky obchody našej spoločnosti mali reálny základ, obchodovalo sa s reálnym tovarom, o žiadnych údajných karuselových obchodoch sme nemali vedomosť a čo teraz dodatočne spomína H.. O. o jeho nelegálnych praktikách v danom období roka 2009 bolo pre nás neznáme. Na str. 7 prvý odsek k výpovedi H.. U. uvádza, že nemal správca dane vedomosť o výsluchu svedka Jána Baču v inom daň. konaní a si ju žalovaný zabezpečil až dodatočne, čo sa javí ako neprijateľný argument vzhľadom k tomu, že všetky daň. veci za rôzne zdaňovacie obdobia voči našej spoločnosti vykonával ten istý správca dane, tí istí jeho zamestnanci, pričom ostatné dôkazy, zistenia a závery si vymieňali z iných daň. kontrol. Je preto neprijateľné, že práve dôkazy svedčiace v prospech daň. subjekt, tie im boli z inej daň. veci údajne neznáme. Pokiaľ sa správca dane na str. 4 a 5 vyjadrenia opiera svoje závery o zistenia, dôkazy z iných daňových kontrol, resp., aj u Iných daňových subjektov Solid Press Slovakia, s.r.o., REJA CORPORATION s.r.o., tak namietame ich nezákonný spôsob obstarania, keďže pri daných úkonoch sme neboli zúčastnení, nemali sme možnosť sa zúčastniť výsluchu, vykonávania dôkazov, čím sa porušilo naše právo uvedené v ust. § 25 ods. 4 Daň. poriadku - ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Takéto dôkazy mali byť znova v dotknutom daňovom konaní voči našej spoločnosti vykonané, resp. mali byť podrobne ich zistenia nám oboznámené, čo sa nestalo, a preto by takýto dôkaz nemal byť podkladom rozhodovania. Na str. 6 žalovaný právne polemizuje nad dôkazným bremenom v daň. konaní spomínajúc viaceré súdne rozhodnutia. My tiež dodávame nasledovné súdne rozhodnutia s podobným skutkovým základom. Počas viacročného a opakovaného trvania daňového konania došlo k zániku niektorých subjektov, horšej kontaktnosti niektorých vyslúchaných svedkov, čo správca dane nesprávne pričítal nám ako nepreukázanie reálneho uskutočnenia obchodu. Postupoval tým v rozpore správnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeného v rozhodnutí sp.zn. 3Sžf/1/2011 nasledovne : „Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. V danom prípade správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno... Najvyšší súd zistil, že pri každej faktúre sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb. Nejde o situáciu, že by žalobca disponoval iba faktúrou so všeobecným opisom zdaniteľného plnenia ktoré by bolo nepreskúmateľné. Vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená... Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy tykajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami." Ak v našom prípade postupoval správca dane/žalovaný obdobne, ide o nesprávny úradný postup, v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu SR. K tvrdeniu správcu dane/ žalovaného, že sme mali preukázať splnenie podmienky oslobodenia od dane pri medzinárodnom dodaní, uvádzame nasledovné. Ak aj súčasný daňový právny predpis upravuje zodpovednosť daň. subjektu za „korektnosť" obchodného partnera, tak tento právny stav tu nebol v čase vzniku predmetných obchodov, t.j. v októbri roku 2009. Obsah aktuálnej právnej normy nemôže byť vykladaný retrospektívne na skutkový stav, ktorý vychádzal zo vtedajšej inej legislatívnej situácie. Výklad hmotného práva musí byť aplikovaný na jeho platnosť a účinnosť v čase, keď posudzované daňové operácie boli uskutočnené. Prenos daň. povinnosti bol zavedený v SR zákonom až nedávno, pričom v roku 2009 ešte účinný nebol, a preto sme podrobne neskúmali zázemie tamojších spoločností. Nám kúpnu cenu zaplatili, tovar odovzdali aj prevzali, preto obchodné vzťahy fungovali. V daných súvislostiach poukazujeme na rozsudok Súdneho dvora EU zo dňa 6. 9. 2012, vo veci Mecsek-Gabona Kft, č. C_273/11. Predmetom tohto sporu bolo intrakomunitárne dodanie tovaru talianskemu platcovi dane. Ako sa ukázalo, tak tento platca po celú dobu svojej existencie nikdy neodviedol žiadnu DPH, pričom mal sídlo evidované na adrese, kde bol neznámy. Tieto skutočnosti potom viedli taliansku daňovú správu ku spätnému zrušeniu registrácie k dani, čo spôsobilo jednému obchodnému partnerovi nemalé problémy. Podstatou citovaného judikátu je vyslovená povinnosť daňových správ pred pridelením DIČ preverovať daňový subjekt samotný tak, aby bolo zamedzené jeho zneužitiu. V opačnom prípade nemožno klásť v rovine daňovej túto skutočnosť subjektom obchodujúcim s týmto problémovým subjektom za vinu. Pozn. - takýto prístup by mala zaujať aj naša daň. správa, čo sa však v našom prípade neudialo a správca dane nám prakticky retrospektívne k roku 2009 určil povinnosť preverovať si daňovú spoľahlivosť, iné obchody či zázemie vo vzťahu k našim obchod. partnerom, hoci sám tak pri prideľovaní im DIČ DPH asi daňový orgán prísl. štátu neučinil. V danom kontexte sa opierame tiež o právne názory ESD v rozhodnutiach C-354/03, C-355/03, C-484/03, kde Súdny dvor EÚ vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazi dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná samostatne a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Obdobne v rozsudku NS SR č.6Sžf/10/2012 sa uvádza, že daňový subjekt nemôže znášať dôkazné bremeno a preukazovať skutočnosti, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Rovnako NS SR v rozsudku č.8Sžf/9/2013 dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou s opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú uplatnené proti daň. subjektu, účasť na dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania." Správca dane/žalovaný podľa týchto zásad nepostupovali, preto sú ich rozhodnutia čo do procesu, ktorý im predchádzal ako aj obsahovo nesprávne. Podobne podľa rozsudku ESP sp.zn.C-110/99 Emsland ie dôkazné bremeno pri preukázaní, že došlo k zneužitiu práva na správcovi dane. Podobne v zmysle rozsudku ESD C-643/11 sa čl.167,168 DPH Smernice má vykladať tak, že ak by sa však vzhľadom na podvody alebo nezrovnalosti, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry alebo iné osoby v reťazci, považovalo toto plnenie za neuskutočniteľné na to, aby správca dane mohol zamietnuť nárok na odpočítanie dane, je povinný na základe objektívnych skutočností a bez toho, aby od príjemcu faktúry vyžadoval overovanie, ktoré tento nie je povinný uskutočniť, preukázať, že tento príjemca vedel alebo mohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu tykajúceho sa DPH." V našom prípade správca dane/žalovaný neuviedli v rozhodnutiach relevantné skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, ako priamo naša obchodná spoločnosť vedela alebo mala vedieť, že k podvodu došlo. Pokiaľ žalovaný na str. 8 vyjadrenia poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Hallfax C-255/02, tak my dopĺňame, že zámerne neuviedol aj ďalšie závery ESD z daného rozsudku, cit. "V tejto súvislosti, pokiaľ správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonávané podvodným spôsobom alebo bolo zneužité. Je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie odpočítaných súm za každé takéto plnenie. Správca dane však musí takisto odpočítať daň, ktorá zaťažila plnenie na výstupe, daň, ktorú musel príslušný platiteľ dane umelo odviesť v rámci plánu zníženia daň. zaťaženia a v prípade potreby musí vrátiť preplatok..." K tomuto však správca dane Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov ani žalovaný nedospeli.“ 9. Žalovaný na výzvu súdu zo 06.04.2017 obsahujúcu právnu možnosť podania dupliky podľa § 106 ods. 2 SSP nereagoval. 10. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v preskúmavanej právnej veci konštatoval splnenie podmienok pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania (§ 182 ods. 1 písm. g) SSP, § 105 ods. 2 písm. a) SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a dvojinštančné konanie vo veciach správy daní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), oboznámil sa s obsahom podaní účastníkov konania predložených správnemu súdu v priebehu súdneho preskúmavacieho konania (vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu), ako aj s obsahom administratívneho spisu žalovaného a správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 11. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. odpočítanie dane platiteľom platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané. 12. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 13. Citované ustanovenie § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. toto ustanovenie vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítane dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť. Faktúry a doklady predložené daňovým subjektom pri výkone daňovej kontroly ešte sami o sebe nedeklarujú uskutočnenie obchodov, sú len tvrdením o určitých skutočnostiach, a preto z hľadiska nároku na odpočítanie dane môžu byť použiteľné len vtedy, ak sa preukáže, že skutočnosti v nich uvedené majú reálny a pravdivý podklad. 14. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správcu dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 15. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 16. Pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku). 17. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočností, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. 18. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 19. Ako dôkaz možno v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 20. Podľa § 165 ods. 4 Daňového poriadku daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. 21. Podľa § 15 ods. 16 a 17 prvá a druhá veta Daňového poriadku ustanovenia prvej časti zákona a §§ 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. Správca dane ukončí daňovú kontrolu do 6. mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplatneným primerane predĺžiť, najviac však o 6 mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného predpisu, najviac o 12 mesiacov. 22. Podľa § 25a odseky 1,2,5 Daňového poriadku, správca dane môže konanie prerušiť najmä, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Správca dane môže konanie prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť. Najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. 23. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ju konkrétnemu daňovému subjektu. 24. V rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu. Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úlohou je zistiť skutočností rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom konaním vyhľadávacím. K otázke dôkaznej povinnosti daňového subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie DPH sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. aj vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 a v rozsudku zo dňa 23.06.2010 uviedol: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.), primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil: preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatnil odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.“ Aj v zmysle Nálezu ÚS SR č. III. ÚS 401/09-17 zo 16.12.2009 vyplýva, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Napokon aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu Českej republiky a to rozsudkov vo veci č. 9Afs/60/2012-44 a 2Afs/24/2007-119 vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. 25. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu, k spôsobu preukazovania podľa Daňového poriadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH určujú ako musí platiteľ prijaté zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet dane a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky, ktoré sú stanovené v § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, t. j., že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak nie je splnená čo i len jedna z podmienok, daňový subjekt si nemôže úspešne uplatniť nárok na nadmerný odpočet DPH. 26. Žalobca v prvom rade namietal nedodržanie procesných lehôt počas výkonu daňovej kontroly, v dôsledku čoho kvalifikuje protokol z daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie ako nezákonný dôkaz. Namietal účelnosť a hospodárnosť prerušenia daňovej kontroly v súvislosti so žiadosťou správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií a žiadal, aby súd posúdil účelnosť prerušenia konania správcom dane a relevantnosť prerušenia konania pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru krajského súdu pri výkone daňovej kontroly u žalobcu nedošlo k porušeniu procesných lehôt upravujúcich dobu trvania daňovej kontroly. Ako vyplýva z predloženého obsahu administratívnych spisov, v danom prípade správca dane začal u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2009 dňa 25.1.2010, t. j. v deň, ktorý bol určený v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly. 27. Podľa § 15 ods. 7 Daňového poriadku platného v danom čase správca dane ukončí daňovú kontrolu do 6. mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližší nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o 6 mesiacov. Daňového riaditeľstvo Slovenskej republiky na žiadosť správcu dane z 04.06.2010 predĺžilo lehotu na vykonanie daňovej kontroly o 6 mesiacov a to rozhodnutím zo dňa 11.06.2010, ktorá skutočnosť bola oznámená žalobcovi listom zo dňa 08.07.2010. Vzhľadom na to, že správca dane neobdŕžal konečnú odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií, ktorú zaslal v novembri 2009, vydal 15.10.2010 rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré rozhodnutie bolo žalobcovi doručené a prevzal ho 18.10.2010. Dôvodom rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly bolo v súlade s ustanovením § 25a ods. 1 Daňového poriadku bola skutočnosť, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Daňová kontrola bola prerušená do dňa obdŕžania odpovede z iného členského štátu. Dňa 14.01.2015 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a správca dane 10.05.2013 zaslal žalobcovi oznámenie o tejto skutočnosti. Zároveň jej potrebné uviesť, že v súlade s ustanovením § 25a ods. 5 Daňového poriadku, ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Dňa 27.01.2015 správca dane vypracoval protokol z daňovej kontroly č. 9813401/5/197435/2015, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie doručil žalobcovi a zároveň v ňom stanovil aj termín prerokovania protokolu na 19.02.2015. Žalobca výzvu s protokolom prevzal 30.01.2015, v stanovenej lehote podal písomné vyjadrenie k protokolu, správca dane vypracoval dodatok k protokolu a 19.02.2015 bol protokol so žalobcom prerokovaný, o čom bola spísaná aj zápisnica č. 9813401/5/377811/2015. Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu začalo vyrubovacie konanie, v ktorom správca dane vydal dňa 27.02.2015 dodatočný platobný výmer č. 9813401/5/384317/2015 teda v zákonom stanovenej lehote do 15 dní od skončenia daňovej kontroly. Na základe uvedených skutočností krajský súd má za to, že celková dĺžka výkonu daňovej kontroly nepresiahla obdobie 12 mesiacov. 28. Správny súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalobcu nie je oprávnený skúmať účelnosť a hospodárnosť prerušenia výkonu daňovej kontroly v dôsledku žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií. Tak isto nie je oprávnený preskúmavať účelnosť jednotlivých úkonov správcu dane v rámci daňovej kontroly a ani zameranie daňovej kontroly. 29. K námietke, ktorá síce nebola predmetom odvolacieho konania a to ohľadne realizácii niektorých úkonov aj počas prerušenia daňovej kontroly, krajský súd z predložených administratívnych spisov zistil, že táto tvrdená skutočnosť z nich nevyplýva. Správca dane v súvislosti s preverovaním zdaniteľných obchodov so spoločnosťou Tatra Trade Corporation, s.r.o. zaslal pred prerušením daňovej kontroly dožiadanie z 18.02.2010 na daňový úrad pre vybrané daňové subjekty Bratislava. Počas prerušenia daňovej kontroly správcovi dane boli doručené odpovede, ktorými boli oznámené skutočností týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly u spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. a výsledku daňovej kontroly v tejto spoločnosti za roky 2008 a 2009, ktorá však nebola vykonaná na základe dožiadania správcu dane, ale bola súčasťou samotného konania. 30. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a výlučne jednostranného hodnotia dôkazov, uvedenia len tých dôkazov, ktoré podporujú skutkové závery žalovaného vo vzťahu k spochybneniu dodania fakturovaného tovaru žalobcovi od dodávateľa Tatra Trade Corporation, s.r.o. krajský súd uvádza, že rozhodnutie žalovaného zodpovedá zákonným požiadavkám na obsah odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný, ako aj správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre potvrdenie rozhodnutia správcu dane. Zároveň žalovaný reagoval vo svojom rozhodnutí na návrhy a námietky žalobcu. Podrobne uviedol spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a aplikáciu relevantnej právnej úpravy. Dôkazy vykonané správcom dane boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď správca dane je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Žalobca ako daňový subjekt má okrem povinnosti sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno nielen tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt má dôkazné bremeno, ktoré má povinnosť plniť v rámci dokazovania, ale dokazovanie vedie správca dane. Preto aj námietka žalobcu, že správca dane nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, nie je opodstatnená, lebo zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu ako daňového subjektu ním uvádzané v daňovom konaní. Preto je na správcovi dane, ktorý vedie konanie a dokazovanie a predovšetkým na jeho úvahe aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí. Z rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane nesporne vyplýva, že ako jeden z rozhodujúcich dôkazov využil výpoveď svedka H.. J. O., ktorý bol konateľom spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. od 09.05.2002 do 31.10.2010. Tento svedok bol vypočutý ohľadne ekonomickej činnosti spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. za zdaňovacie obdobie august 2009 v súvislosti so zdaniteľnými obchodmi pre žalobcu. Svedok uviedol, že predmetné obchody nikdy nemali reálny komerčný základ a jediným pravým zmyslom bolo získať financie od štátu prostredníctvom DPH. Potvrdil, že spoločnosť, v ktorej bol v tom čase konateľom Tatra Trade Corporation, s.r.o. iba vyhotovovala faktúry na pokyn zamestnancov žalobcu (H. U., J. E., W. J.) za odplatu s cieľom znížiť daňovú povinnosť žalobcu na DPH. Aj podľa názoru krajského súdu výsluch zamestnancov žalobcu, ktorých navrhoval, t. j. H. U., J. E. G. W. J. vzhľadom na podrobný popis fungovania obchodných vzťahov medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Tatra Trade Corporation, s.r.o., ktorý podrobne uviedol a popísal svedok H.. J. O., už nebol potrebný. Aj v prípade, že by tieto osoby tvrdili, že sporné obchody sa reálne uskutočnili, ich reálnosť by nebolo možné preukázať výpoveďami týchto osôb, pretože konateľ spoločnosti dodávateľa ich reálnosť vylúčil a tvrdil, že obchodná spoločnosť, v ktorej bol konateľom Tatra Trade Corporation, s.r.o., iba vyhotovovala faktúry za odplatu za účelom zníženia daňovej povinnosti žalobcu na DPH. 31. Žalobca v priebehu daňovej kontroly, ako vyrubovacieho konania preukázal nadobudnutie potravinárskeho tovaru od spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. a Solid Press Slovakia, s.r.o. iba listinnými dôkazmi, ale reálny nákup od tejto spoločnosti a následný predaj tovaru už nepreukázal. Daňová kontrola bola vykonávaná aj u daňového subjektu Tatra Trade Corporation, s.r.o., ale vzhľadom na skutočnosť, že tento daňový subjekt bol od januára 2011 nekontaktný, nepredložil k výkonu daňovej kontroly doklady za zdaňovacie obdobie máj 2009 až december 2009, nereagoval na výzvy správcu dane. Správca dane vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január 2008 až apríla 2009 a za zdaňovacie obdobie máj 2009 až december 2009 a určil daň podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. 32. K námietke žalobcu týkajúcej sa oslobodenia od dane krajský súd poukazuje na ustanovenie § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., v zmysle ktorého nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Správca dane aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach jasne a nespochybniteľne formulovali svoje závery v preskúmavanej veci týkajúce sa spoločnosti UNIWORLD kft. a BLUE EYE PUB kft. podľa odpovedí maďarskej daňovej správy. Žalobca v konaní nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných obchodov ani s týmito zahraničnými spoločnosťami. 33. K námietke žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný v danej veci procesne postupovali v rozpore so základnou ústavnou zásadou v článku 2, odsek 2 a článku 3 Ústavy Slovenskej republiky krajský súd uvádza, že pri plnení svojich úloh daňové orgány postupujú v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, konajú na základe Ústavy Slovenskej republiky, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňovému subjektu. Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. 34. Na základe uvedených skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu predloženého administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného i správcu dane jednoznačne a nespochybniteľné bolo preukázané, že dodanie fakturovaného tovaru (kryštálového cukru, oleja a energetických drinkov) od dodávateľov Tatra Trade Corporation, s.r.o. a Solid Press Slovakia, s.r.o. nebolo uskutočnené na reálnom komerčnom základe a tým aj vznik daňovej povinnosti u uvedených dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu, t. j. žalobcu z titulu dodania tovaru, z čoho následne vyplynulo aj neuznanie uplatnenia práva na odpočítanie dane. Žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a v priebehu celého konania, t. j. počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepreukázal relevantnými dokladmi svoje tvrdenie, že došlo k reálnemu uskutočneniu dodania tovaru od jeho dodávateľov Tatra Trade Corporation, s.r.o. a Solid Press Slovakia, s.r.o. jemu ako odberateľovi, čím z jeho strany došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. a nevzniklo mu právo na odpočítanie dane z nákupu kryštálového cukru a oleja, ktoré malo byť dodané dodávateľom spoločnosťou Tatra Trade Corporation, s.r.o. v zdaňovacom období október 2009 celkom v sume 98.317,61 Eur. 35. V danom prípade nešlo o neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane v rámci intrakomunitárneho dodania tovaru, z ktorého dôvodu na daný prípad nie je možné aplikovať rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.09.2012 vo veci Mecsek-Gabona Kft., č. C 273/11. Taktiež nie je možné na daný prípad aplikovať rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), v ktorom vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť, nakoľko v danom prípade dodávateľom tovaru pre žalobcu ako odberateľa bola spoločnosť Tatra Trade Corporation, s.r.o. a jej konateľ, ktorý v čase, v ktorom bola vykonaná daňová kontrola za mesiac október 2009 uviedol, že táto spoločnosť iba vyhotovovala faktúry na pokyn zamestnancov žalobcu za odplatu s cieľom znížiť daňovú povinnosť žalobcu na DPH, teda nie z toho dôvodu, aby žalobca mal byť zapojený do nejakého reťazca dodávok tovaru. 36. Zhrnúc hore uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu správny súd v preskúmavanej právnej veci poukazuje aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Sžf 44/2013 z 02.07.2014 (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2015, č. judikátu 69), z obsahu ktorého Najvyšší súd SR vyvodil dve zásadné právne vety judikátu vzťahujúceho sa na uplatnenie dane z pridanej hodnoty a ekonomického zmyslu konania daňového subjektu. I. Ak konaniu daňového subjektu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci chýba akýkoľvek ekonomický zmysel, je potom potrebné, vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej daňovej veci vyvodiť logicky záver, že i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, bolo v danom prípade zo strany daňového subjektu sledovanie jediného účelu, a to iba získanie nadmerného odpočtu. II. Nemožno potom takémuto konaniu daňového subjektu prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho prieskumu. 37. K argumentácii žalobcu v jeho replike (vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu), v ktorom v podstate polemizuje s vyjadrením žalovaného a ktoré by mohli predstavovať ďalšie žalobné dôvody správny súd nezaujíma stanovisko v zmysle § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. Správny súd v konaní je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Preto, že žalobca uvádza ďalšie dôvody po zákonnej lehote v zmysle § 181 ods. 1 Správne súdneho poriadku, správny súd sa nimi nemôže v tomto konaní zaoberať. 38. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 39. Žalobca bol v konaní neúspešný, a preto podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku voči žalovanému nemá právo na náhradu trov konania. 40. Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).