Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/128/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201330 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7016201330.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu BC SERVIS, s.r.o., so sídlom Floriánska 19, Košice, IČO: 36 576 468, zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, so sídlom Floriánska 19, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104095761/2016 zo dňa 13.10.2016, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce, rozhodnutím č. 103573718/2016 zo dňa 21.07.2016 podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov platiteľovi dane z pridanej hodnoty BC SERVIS, s.r.o., Floriánska 19, 040 01 Košice - m. č. Staré Mesto, DIČ: 2021778968, IČ DPH: SK2021778968, IČO: 36 576 468, nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 v sume 22 651,14 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 12 136,96 eur. Nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní - 22 651,14 eur Daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 12 136,96 eur Rozdiel zistený správcom dane 34 788,10 eur Nadmerný odpočet (časť nadmerného odpočtu) odpočítaný od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období 8 702,32 eur Rozdiel dane na úhradu 20 839,28 eur 2. Odôvodnenie citovaného rozhodnutia Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce, je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. 3. V odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce, žalobca navrhol zrušiť v plnom rozsahu napadnuté rozhodnutie. Nesúhlasil so závermi správcu dane a rozhodnutie považoval za nesprávne z dôvodu nedodržania princípu hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.. Uviedol, že správca dane pri hodnotení dôkazov neakceptoval súvislosti zákona o dani z príjmov a zákona o DPH pri definícii pojmov predmet dane a daňové výdavky dané v § 2 zákona o dani z príjmov. Konštatoval, že pri skúmaní oprávnenosti uplatnenia § 49 zákona o DPH sú tieto ekonomické pojmy rozhodujúce a bez ich súvislosti nie je možné objektívne posúdiť nárok na odpočet DPH. 4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice číslo 103573718/2016 zo dňa 21.07.2016, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nebol priznaný nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 v sume 22 651,14 eur a bola vyrubená vlastní daňová povinnosť v sume 12 136,96 eur daňovému subjektu BC SERVIS, s.r.o., Floriánska 19, 040 01 Košice, IČO: 36 576 468, DIČ: 2021778968, IČ DPH: SK2021778968, potvrdil. 5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Košice v rozsahu stanovenom v ustanovení § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“). 6. Žalovaný konštatoval, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia a z predloženého spisového materiálu zistil, že v danom prípade dôvod, pre ktorý správca dane konštatoval porušenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov bol ten, že daňový subjekt BC SERVIS, s.r.o. nepreukázal (ani na výzvu správcu dane) použitie nadobudnutých tovarov a služieb na účely svojho podnikania, t.j. na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ (ako to predpokladá § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov), čím neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že správca dane nespochybnil dodanie fakturovaných tovarov a služieb pre účely organizovania športového podujatia, ale ich súvislosť s činnosťou daňového subjektu. Daňový subjekt dňa 23.02.2016 (Zápisnica o miestnom zisťovaní číslo: 102601710/2016) správcovi dane uviedol, že vykonáva hardwarové a softwarové služby a údržbu budov a že jeho zdaniteľné príjmy v preverovanom zdaňovacom období spočívali zo softwarových služieb pre lekárne. Dňa 13.04.2016 (Zápisnica o ústnom pojednávaní číslo: 102930980/2016) daňový subjekt uviedol, že v predmete činnosti má v obchodnom registri zapísané aj organizovanie kultúrnych, športových a spoločenských podujatí. V písomnom vyjadrení zo dňa 01.06.2016 daňový subjekt uviedol, že prijaté zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane, použil na realizáciu svojej podnikateľskej činnosti v súlade s uzavretou zmluvou o združení vytvorenej za účelom organizovania športového podujatia. Dňa 14.07.2016 (Zápisnica o ústnom pojednávaní číslo 103506246/2016) daňový subjekt uviedol, že realizácia športového podujatia bola na základe uzatvorenej zmluvy o združení v súlade s predmetom činnosti spoločnosti a pôsobí ako nepriama reklama pre získanie ďalších zákaziek, ktoré budú fakturované s daňou z pridanej hodnoty. 7. Žalovaný poukázal na to, že z dôkazov, ktoré predložil daňový subjekt správcovi dane je zrejmé, že bol jedným z účastníkov združenia Košická šesťdňová 2015, ktorého účelom bolo zabezpečenie akcie „Medzinárodná šesťdňová motocyklová súťaž Košice 2015“ v dňoch 07. -12.09.2015. Združenie bolo uzatvorené na dobu určitú do 30.09.2015. Skutočnosť, že fakturované tovary a služby od jednotlivých dodávateľov boli dodané v súvislosti s uvedeným podujatím, ešte neznamená, že daňový subjekt BC SERVIS, s.r.o. použil tieto tovary a služby na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Daňový subjekt k tvrdeniam o ich pôsobení ako nepriamej reklamy, nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce pravdivosť a opodstatnenosť jeho tvrdení, t.j. nepreukázal priamu nadväznosť prijatých tovarov a služieb na jeho podnikanie. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Daňový subjekt BC SERVIS, s.r.o. nepredložil také konkrétne a preveriteľné dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o použití tovarov a služieb na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. 8. Z vyššie uvedených dôvodov považoval žalovaný námietky daňového subjektu za neopodstatnené. Uviedol, že daňový subjekt sa obmedzil len na tvrdenia, ktoré nepreukázal hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi. Daňový subjekt ani počas kontroly, ani vo vyrubovacom konaní, ani v odvolacom konaní, nepredložil žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že fakturované tovary a služby použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ - ako to predpokladá § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Námietky odvolávajúceho sa neobsahujú žiadne nové konkrétne preveriteľné informácie a dôkazy, ktorými by bolo možné preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok odpočítania dane a tým nesprávnosť záverov správcu dane. 9. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že posudzovanie uvedených výdavkov z pohľadu zákona o dani z príjmov nemá vplyv na závery správcu dane, pretože vo veci neuznania nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty bol rozhodujúci záver, že daňový subjekt nepreukázal použitie dodaných tovarov a služieb na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, čím nepreukázal splnenie podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Uviedol, že ak daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z prijatých faktúr za tovary a služby, potom je povinný preukázať opodstatnenosť zdaniteľných obchodov a splnenie podmienok pre odpočítanie dane vyplývajúcich z § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Tvrdenie daňového subjektu o neakceptovaní súvislostí zákona o dani z príjmov a zákona o dani z pridanej hodnoty správcom dane, preto nie je opodstatnené. 10. Žalovaný konštatoval, že postup správcu dane, nebol v rozpore so základnými zásadami správy daní, ako to namieta odvolávajúci sa. Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku, keď postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránil záujmy štátu a obcí a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb a dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Žalovaný z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítané dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, z faktúr (int. č. AVSC/201510001-AVSC/201510026) boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný konštatoval, že postup správcu dane, keď daňovému subjektu BC SERVIS, s.r.o. nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť, bol v súlade s platnými právnymi predpismi. 11. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/,e/, f/ a g/, ods. 3 písm. a/ a ods. 4 SSP rozsudkom zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo 104095761/2016 z 13.10.2016 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 103573718/2016 z 21.07.2016 a vrátil vec na ďalšie konanie Daňovému úradu Košice a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania proti žalovanému. 12. V podanej žalobe žalobca uviedol, že v priebehu zdaňovacieho obdobia III. štvrťroka 2015 nakúpil od svojich dodávateľov tovary a služby, ktoré použil pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Z hľadiska nároku na odpočítanie dane, ktorého výsledkom v rozhodnom zdaňovacom období bol nadmerný odpočet, rozhodujúcim bolo nadobudnutie tovarov a služieb, ktoré boli žalobcovi fakturované jeho dodávateľmi v súvislosti s prípravou a organizáciou športového podujatia - Medzinárodnej šesťdňovej motocyklovej súťaže ISDE 2015 v Košiciach. 13. Žalobca poukázal na to, že v súvislosti s prípravou a organizáciou tejto súťaže uzavrel Zmluvu o združení s občianskym združením SC ENDURO KLUB, IČO: 35 540 231, Floriánska 19, Košice a spoločnosťou VNE s.r.o., IČO: 47 547 227, Floriánska 19, Košice, ktorej účelom bolo zabezpečenie akcie Medzinárodnej šesťdňovej motocyklovej súťaže ISDE 2015 v Košiciach. Žalobca v súvislosti s prípravou a realizáciou predmetného športového podujatia nadobudol tovary a služby ako platiteľ DPH a následne si v súlade s § 49 zákona o DPH uplatnil svoj zákonný nárok na odpočítanie dane. 14. Žalobca poukázal na to, že vychádzajúc z uzavretej zmluvy o združení, ako spoluorganizátor športového podujatia obdŕžal alikvotnú časť štartovného, ktoré riadne zaúčtoval ako ostatné prevádzkové výnosy. Nákup predmetných tovarov a služieb však okrem uvedeného pôsobil aj ako reklama žalobcu vo vzťahu k organizácii, resp. spolu - organizácii obdobných športových podujatí v budúcnosti, ale aj vo vzťahu k jeho ostatnej podnikateľskej činnosti (razantná prezentácia žalobcu a jeho obchodného mena na všetkých propagačných a marketingových materiáloch). Uviedol, že žiadna z týchto skutočností žalovaným a ani správcom dane spochybnená nebola. 15. V podanej žalobe žalobca citoval §19 ods. 1, 2, § 49 ods. 1, 2, 3, 7 zákona o DPH a uviedol, že žalovaný (a rovnako tak správca dane) v rozpore s platnou právnou úpravou, nepriznali žalobcovi právo na odpočítanie dane z dôvodu, že podľa ich názoru nepoužil nadobudnuté tovary a služby na svoje ďalšie dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Inak povedané, orgány daňovej správy mali pochybnosť o súvislosti nadobudnutých tovarov a služieb s činnosťou daňového subjektu. 16. Žalobca predovšetkým poukázal na skutočnosť, že jednou z charakteristických vlastností dane z pridanej hodnoty je jej transparentnosť. Táto zabezpečuje, že aj napriek skutočnosti, že daň sa uplatňuje na každom stupni obchodu, táto sa nenabaľuje, keďže platná právna úprava vylučuje uplatňovanie dane z dane. Uvedený mechanizmus je výsledkom paralelného pôsobenia čiastkových úprav týkajúcich sa vzniku daňovej povinnosti a práva na odpočítanie dane. Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi dane teda vzniká právo na odpočítanie dane v rovnaký deň, ako vzniká daňová povinnosť u dodávateľa tovarov alebo služieb. Táto skutočnosť vyjadruje základný princíp v uplatňovaní systému dane z pridanej hodnoty, ktorý spočíva v tom, že právo na odpočítanie dane (teda právo platiteľa dane vo vzťahu k štátnemu rozpočtu) nemôže vzniknúť skôr, ako vznikla daňová povinnosť dodávateľa vo vzťahu k štátnemu rozpočtu. 17. V podanej žalobe žalobca ďalej poukázal na to, že platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť (tzv. daň na výstupe), daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb (tzv. daň na vstupe). Odpočítanie dane platiteľ vykoná tak, že od celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Inak povedané, platiteľ dane skutočne odvádza správcovi dane iba kladný rozdiel medzi daňou, ktorú v cene obchodu prijal (alebo má prijať) od jeho odberateľov, a daňou, ktorú zaplatil v cene obchodu jeho dodávateľom. Záporný rozdiel predstavuje nadmerný odpočet, na ktorého vrátenie má platiteľ dane právo v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH. 18. Žalobca ďalej konštatoval, že pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je zákonnou podmienkou súvislosť medzi vstupmi (nakúpenými tovarmi a službami) a výstupmi z podnikateľskej činnosti. Táto súvislosť má byť, avšak nemusí - a spravidla ani nie je - vyjadrená tým, že nakúpené tovary a služby musia byť použité na ďalšiu podnikateľskú činnosť v rovnakom zdaňovacom období ako boli nadobudnuté. 19. Vychádzajúc z konkrétnych okolností preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane, žalobca konštatoval, že: - skutočnosť, že dodávateľom, ktorí dodali žalobcovi tovary a služby (porovnaj s. 6 a 7 protokolu z daňovej kontroly), vznikla pri týchto dodaniach daňová povinnosť (§ 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH) spochybnená nebola, - skutočnosť, že žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane až v deň, kedy týmto dodávateľom vznikla daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 zákon o DPH) taktiež spochybnená nebola, - negatívne zákonné predpoklady pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, ktoré definuje § 49 ods. 3 a 7 zákona o DPH rovnako naplnené neboli, - priama súvislosť medzi nakúpenými tovarmi a službami a podnikateľskou činnosťou žalobcu bola počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania preukázaná tým, že žalobca nesporne tieto vstupy (zaúčtované aj ako daňové výdavky na účely dane z príjmov), použil na svoju podnikateľskú činnosť, keď: ? prijal od spoluorganizátora alikvotnú časť štartovného, ktoré bolo zaplatené účastníkmi športového podujatia a takto prijaté štartovné zaúčtoval ako ostatné prevádzkové výnosy, ? razantná prezentácia žalobcu (jeho obchodného mena a podnikateľskej činnosti) bola ako súčasť reklamných a marketingových aktivít predmetného športového podujatia nepochybne pozitívnym faktorom ovplyvňujúcim budúci progres podnikateľskej činnosti žalobcu v celej šírke jeho predmetu činnosti. 20. Žalobca ďalej uviedol, že medzi základné zásady správy daní patrí okrem iného zásada, v zmysle ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Túto základnú zásadu správy daní však správca dane, ako aj žalovaný vo veci žalobcu neaplikovali a v odôvodnení svojich rozhodnutí formalistický zotrvali na svojvoľnom závere o absencii súvislostí nakúpených tovarov a služieb s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Tým svoje rozhodnutia zároveň zaťažili vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. 21. Žalobca poukázal na § 63 ods. 5 Daňového poriadku a uviedol, že aj napriek tomu, že žalobca na skutočnosti uvedené v tejto žalobe dôvodne poukazoval už počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, z neznámych dôvodov ostali mimo pozornosti žalovaného (a správcu dane), keďže odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí neobsahujú preskúmateľné vysporiadanie sa s námietkami daňového subjektu. 22. Žalobca namietal, že rozhodnutia žalovaného a správcu dane sú vnútorne rozporné, keď rozhodnutie správcu dane uvádza vo výrokovej časti rozdiel dane na úhradu v sume 20 839,28 eur a potvrdzujúce rozhodnutie žalovaného uvádza len sumu vlastnej daňovej povinnosti vo výške 12 136,96 eur bez toho, aby uvádzalo inú sumu ako rozdiel dane na úhradu. Z uvedeného dôvodu je žalobca v dôvodnej právnej neistote ohľadom skutočnej sumy, ktorú by mal správcovi dane uhradiť. 23. V závere podanej žaloby žalobca uviedol, že touto žalobou sa domáha žalobca súdneho preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj správcu dane, keďže má za to, že boli vydané v rozpore so zákonom, pretože: - vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP), - sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP), - zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP), - skutkový stav, ktorý vzali orgány daňovej správy za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§191 ods. 1 písm. f/ - SSP), - došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§191 ods. 1 písm. g/ SSP). 24. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17.02.2017 poukázal na zistené skutočnosti a dôvody, ktoré korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. K žalobným dôvodom žalobcu ďalej uviedol, že nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre nárok na odpočítanie dane stanovené zákonom. 25. Žalovaný poukázal na to, že v danom prípade nebolo spochybnené organizovanie športového podujatia, ani dodanie fakturovaných tovarov a služieb, (nebol spochybnený vznik daňovej povinnosti, ani deň uplatnenia práva na odpočítanie dane, rozdiel dane nevyplynul ani z ustanovenia § 49 ods. 3 a 7 zákona č. 222/2004 Z. z. (ako to uvádza žalobca v žalobe), ale spornou otázkou v tomto konaní bolo, či žalobca materiál a služby nakúpené v súvislosti s organizovaním športového podujatia, použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Uviedol, že správca dane zistil, že žalobca odpočítal daň z prijatých tovarov a služieb, ktoré nepoužil na dodávky tovarov a služieb, čím postupoval v rozpore s § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.. Žalobca nepreukázal, že nakúpený materiál a služby prijal za účelom jeho dodania ako platiteľ dane. 26. Žalovaný v súvislosti s námietkami, ktoré sa týkajú hodnotenia dôkazov uviedol, že správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v § 3 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či boli splnené zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Poukázal na to, že z obsahu rozhodnutí je zrejmé, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný, vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. 27. K namietaným rozporom v rozhodnutiach správcu dane a žalovaného, žalovaný uviedol, že z výroku rozhodnutia správcu dane, ako aj z výroku rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že správca dane nepriznal žalovanému nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 vo výške 22 651,14 eur a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 12 136,96 eur. Správca dane vo svojom rozhodnutí - v tabuľkovej časti výroku špecifikoval okrem výšky uplatneného nadmerného odpočtu a dane zistenej správcom dane vo vyrubovacom konaní, aj zistený rozdiel v sume 34 788,10 eur. Následne správca dane uviedol, že časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 vo výške 8 702,32 eur, bola žalobcom odpočítaná od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom období - vo IV. štvrťroku 2015. Z toho dôvodu správca dane vyčíslil žalobcovi aj výšku dane na úhradu (20 839,28 eur = vlastná daňová povinnosť v sume 12 136,96 eur + časť nadmerného odpočtu 8 702,32 eur, ktorú žalobca odpočítal v nasledujúcom zdaňovacom období). Žalovaný uviedol, že výrok rozhodnutia žalovaného, ktorý je v zmysle Daňového poriadku odvolacím orgánom, obsahuje zákonom ustanovené náležitosti (§ 63 Daňového poriadku), je určitý a je zrozumiteľný. Žalobca sa neuvedením sumy na úhradu vo výroku rozhodnutia žalovaného nedostal do právnej neistoty, pretože výška nepriznaného nadmerného odpočtu a výška vyrubenej vlastnej daňovej povinnosti je z výroku rozhodnutia žalovaného zrejmá a lehota plnenia, suma a číslo účtu príslušného poskytovateľa platobných služieb vyplýva z rozhodnutia správcu dane, ktorý bol rozhodnutím žalovaného - odvolacieho orgánu - potvrdený. Tým, že žalovaný v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie správcu dane, rozhodnutie správcu dane je právoplatné a pre žalobcu záväzné. Uvedenú námietku žalobcu považoval za neopodstatnenú. 28. Žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Košiciach na základe uvedených skutočností žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. 29. Žalobca sa k písomnému vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 03. apríla 2017 nevyjadril. 30. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce, bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 31. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 32. V predmetnej preskúmavanej veci žalovaný potvrdil rozhodnutie, ktorým Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 v sume 22 651,14 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 12 136,96 eur. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 zistil, že žalobca porušil § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože nepreukázal, že nákup tovaru a služieb deklarovaný dodávateľskými faktúrami int. číslovanie AVSC/201510001-AVSC/201510026 boli použité na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. 33. Správca dane, ako aj žalovaný z dôkazov, ktoré predložil žalobca správcovi dane mali za preukázané, že žalobca bol jedným z účastníkov združenia Košická šesťdňová 2015, ktorého účelom bolo zabezpečenie akcie „Medzinárodná šesťdňová motocyklová súťaž Košice 2015“ v dňoch 07.-12.09.2015, pričom združenie bolo uzatvorené na dobu určitú do 30.09.2015. V danom prípade, teda nebolo spochybnené organizovanie športového podujatia, ani dodanie fakturovaných tovarov a služieb, nebol spochybnený vznik daňovej povinnosti ani deň uplatnenia práva na odpočítanie dane, rozdiel dane nevyplynul ani z ustanovenia § 49 ods. 3 a 7 zákona č. 222/2004 Z. z., ale spornou otázkou v tomto konaní bolo, či žalobca materiál a služby nakúpené v súvislosti s organizovaním športového podujatia použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.. Z vykonaných dôkazov mal správca dane za preukázané, že žalobca odpočítal daň z prijatých tovarov a služieb, ktoré nepoužil na dodávky tovarov a služieb, čím postupoval v rozpore s § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., a teda že žalobca nepreukázal, že nakúpený materiál a služby prijal za účelom jeho dodania ako platiteľ dane. 34. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že priama súvislosť medzi nakúpenými tovarmi a službami a podnikateľskou činnosťou žalobcu bola počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania preukázaná tým, že žalobca nesporne tieto vstupy (zaúčtované aj ako daňové výdavky na účely dani z príjmov), použil na svoju podnikateľskú činnosť, keď: ? prijal od spoluorganizátora alikvotnú časť štartovného, ktoré bolo zaplatené účastníkmi športového podujatia a takto prijaté štartovné zaúčtoval ako ostatné prevádzkové výnosy, ? razantná prezentácia žalobcu (jeho obchodného mena a podnikateľskej činnosti) bola ako súčasť reklamných a marketingových aktivít predmetného športového podujatia nepochybne pozitívnym faktorom ovplyvňujúcim budúci progres podnikateľskej činnosti žalobcu v celej šírke jeho predmetu činnosti. 35. Žalobca v podanej žalobe taktiež namietal, že správca dane, ako aj žalovaný vo veci neaplikovali zásadu voľného hodnotenia dôkazov a formalisticky zotrvali na svojvoľnom závere o absencii súvislostí nakúpených tovarov a služieb s podnikateľskou činnosťou žalobcu, a tým svoje rozhodnutia zaťažili vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. 36. Správny súd po oboznámení sa s administratívnymi spismi správcu dane a žalovaného k žalobným námietkam uvádza, že z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že základným predpokladom vzniku na odpočítanie dane u príjemcu tovaru alebo služby je skutočnosť, že dodávateľovi tovaru alebo služby vznikla daňová povinnosť. V predmetnej preskúmavanej veci splnenie tejto podmienky správcom dane, ako aj žalovaným neboli spochybnené, pretože správca dane nespochybnil organizovanie športového podujatia ani dodanie fakturovaných tovarov a služieb. 37. Z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že ďalším dôležitým predpokladom vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane príjme tovar alebo službu na uskutočňovanie svojich dodávok tovarov alebo služieb. 38. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy, ktoré treba aj preukázať. Zákonná úprava postupu pri preukázaní oprávnenosti nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa ustanovení § 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. je vo vzťahu ku všeobecnej zákonnej úprave dokazovania v daňovom konaní (§ 24 Daňového poriadku) špeciálna, nakoľko zákon o dani z pridanej hodnoty určil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty presné a jednoznačné podmienky, ktoré je potrebné dodržať, nakoľko inak dôsledky z ich nedodržania znáša daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, avšak dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. 39. Z obsahu administratívnych spisov správcu dane a žalovaného nevyplýva, žeby žalobca počas kontroly ani vo vyrubovacom konaní, ako aj odvolacom konaní, predložil dôkaz svedčiaci o tom, že fakturované tovary a služby použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, ako to vyplýva z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože použitie tovarov a služieb vo vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu je ďalšou zo zákonných podmienok pre priznanie uplatnenia nároku na odpočítane dane. 40. K tvrdeniam žalobcu, že priama súvislosť medzi nakúpenými tovarmi a službami a jeho podnikateľskou činnosťou bola preukázaná tým, že tieto vstupy použil na svoju podnikateľskú činnosť, keď alikvotnú časť prijatého štartovného zaúčtoval ako ostatné prevádzkové výnosy a prezentácia jeho obchodného mena a podnikateľskej činnosti bola súčasťou reklamných a marketingových aktivít, správny súd uvádza, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal použitie nakúpených tovarov a služieb na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Podľa názoru správneho súdu žalobcovi nič nebránilo v priebehu daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní predložiť dôkazy k jeho tvrdeniam o prezentácii obchodného mena a podnikateľskej činnosti ako súčasť reklamných a marketingových aktivít a taktiež nepreukázal ako táto forma prezentácie pozitívne ovplyvnila trh, resp. dopyt po hardwarových a softwarových službách pre lekárne, po údržbe budov, čo je činnosťou žalobcu. Taktiež je potrebné uviesť, že poukazovanie na účtovanie výnosov a výdavkov z pohľadu zákona o dani z príjmov nemalo vplyv na záver správcu dane, pretože vo veci neuznania nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty bolo rozhodujúce, že nebolo preukázané splnenie podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože žalobca nepreukázal priamu nadväznosť prijatých tovarov a služieb na jeho podnikateľskú činnosť v súlade s uzatvorenou zmluvou o združení vytvorenej za účelom organizovania športového podujatia, aj napriek tomu, že v písomnom vyjadrení zo dňa 01.06.2016 žalobca uviedol, že prijaté zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane použil na realizáciu svojej podnikateľskej činnosti v súlade s uzavretou zmluvou o združení. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca sa obmedzil len na tvrdenia, ktoré nepreukázal žiadnymi hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi. 41. K námietkam žalobcu týkajúcich sa hodnotenia dôkazov správny súd uvádza, že z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že správca dane, ako aj žalovaný pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzali zo základných zásad daňového konania upravených v ustanovení § 3 Daňového poriadku. Správca dane v danom prípade vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či boli splnené zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ako vyplýva z odôvodnení rozhodnutí správcu dane, ako aj žalovaného, títo prihliadali na vyjadrenia žalobcu počas daňovej kontroly vyrubovacieho a odvolacieho konania a vysporiadali sa s jeho námietkami. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného, spĺňajú zákonné kritéria vyplývajúce z § 63 os. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.. 42. K žalobnej námietke týkajúcej sa vnútorných rozporov rozhodnutí žalovaného a správcu dane správny súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalovaného k tejto námietke. Ako vyplýva z výroku rozhodnutia správcu dane a z výroku rozhodnutia žalovaného, správca dane nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 vo výške 22 651,14 eur a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 12 136,96 eur. Správca dane vo svojom rozhodnutí v tabuľkovej časti výroku vyšpecifikoval okrem výšky uplatneného nadmerného odpočtu a dane zistenej správcom dane vo vyrubovacom konaní aj zistený rozdiel v sume 34 788,10 eur. Následne správca dane uviedol, že časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2015 vo výške 8 702,32 eur bola žalobcom odpočítaná od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom období, a to vo IV. štvrťroku 2015. Z uvedeného dôvodu správca dane vyčíslil žalobcovi aj výšku dane na úhradu (20 839,28 eur = vlastná daňová povinnosť v sume 12 136,96 eur + časť nadmerného odpočtu 8 702,32 eur, ktorú žalobca odpočítal v nasledujúcom zdaňovacom období). Výrok rozhodnutia žalovaného podľa názoru správneho súdu obsahuje zákonom ustanovené náležitosti (§ 63 Daňového poriadku), je určitý a zrozumiteľný. Žalobca sa neuvedením sumy na úhradu vo výroku rozhodnutia žalovaného nedostal do právnej neistoty, pretože výška nepriznaného nadmerného odpočtu a výška vyrubenej vlastnej daňovej povinnosť je z výroku rozhodnutia žalovaného zrejmá a lehota plnenia, suma a číslo účtu príslušného poskytovateľa platobných služieb vyplýva z rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného, ako odvolacieho orgánu, potvrdené. Z vyššie uvedených dôvodov preto považuje správny súd túto žalobnú námietku za nedôvodnú. 43. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd podľa § 190 Správneho súdneho poriadku žalobu ako nedôvodnú zamietol. 44. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom, ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. 45. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.