Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sa/12/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200734 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200734.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: X. R., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N., trvale bytom X. - Z.R. XX/XX, Y., XXXXX N., zastúpená Advokátska kancelária S-lawyers s.r.o., Dostojevského rad 19, 811 09 Bratislava, IČO 47 254 394, proti žalovanému v 1. rade: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, 080 01 Prešov a žalovanému v 2. rade: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 19.07.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného v 1. rade č. PPZ-HCP-PO2-106-001/2017 zo dňa 19.06.2017 v spojení s rozhodnutím žalovaného v 2. rade č. PPZ-HCP-PO8-15-010/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017, takto r o z h o d o l : I./ Správnu žalobu z a m i e t a. II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou zo dňa 19.07.2017 (č.l. 1-7 spisu) sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného v 1. rade Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície č. PPZ-HCP-PO2-106-001/2017 zo dňa 19.06.2017 v spojení s rozhodnutím žalovaného v 2. rade Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov č. PPZ-HCP-PO8-15-010/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017 a náhradu trov konania. 2. Poukazovala na to, že dňa 05.05.2017 bola vykonávaná bezpečnostno-represívna akcia príslušníkmi policajného zboru na adrese S. M. O. Y. J., kde bola kontrolovaná aj žalobkyňa s tým, že ohľadne totožnosti a oprávnenosti pobytu na území SR predložila cestovný pas, v ktorom sa nachádzalo národné vízum Poľskej republiky typ D platné do 25.01.2018. Následne preverovaním v informačných systémoch bolo zistené, že nemá ma území SR žiaden druh pobytu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Doplnila, že na základe skôr udelených víz Poľskou republikou (ďalej „PR“) pracovala v meste W., kde vykonávala maliarske a natieracie práce, pričom sa dozvedela o možnosti vykonávať tieto práce prípadne aj v Českej republike a v Slovenskej republike a preto si znovu vybavovala víza. Istý čas pracovala pre spoločnosť O.N.K. Y. P. F., kde jej bolo oznámené, že na základe dokumentov, ktoré má k dispozícii a zmluvy s Poľskou spoločnosťou Q.I. R.J.. B.. S.. S.. je oprávnená pracovať na Slovensku ako zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu. Zdôraznila, že túto prácu vykonávala v dobrej viere ako zamestnanec obchodnej spoločnosti, ktorý je na pracovnej ceste v Slovenskej republike, pričom je slušná, pracovitá, poctivá žena, ktorá celý život dbá na dodržiavanie nielen všeobecne právnych predpisov, ale aj morálnych a etnických noriem. Svojim zamestnávateľom bola uvedená do omylu, kedy plniac jeho pokyny vykonávala činnosť v Slovenskej republike nemajúc vedomosť že by mohla porušiť všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej republiky, Poľskej republiky alebo Európskej únie a že týmto môže dôjsť k jej administratívnemu vyhosteniu alebo dokonca aj zákazu vstupu do členských krajín. Rovnako aj s ohľadom na výšku odmeny, ktorú dostávala, ide o jej zneužite zo strany zamestnávateľa. 3. Pokiaľ sa týka právneho zdôvodnenia mala za to, že rozhodnutia žalovaných sú v rozpore so základnými princípmi právneho štátu, zakotvenými v Ústave Slovenskej republiky, a to s právom na voľný pohyb a pobyt vyplývajúci z práva Európskej únie. Mala platné oprávnenie na pobyt v Poľskej republike a rozhodnutiami žalovaných je ukrátená na jej práve tak na pobyt v Poľskej republike, ako aj na voľný pohyb v rámci schengenského priestoru. V súlade s únijným právom je takýto zásah v rozpore s princípom primeranosti. Zásah do práva žalobkyne neodpovedá jej údajnému porušeniu právnych predpisov a takýto zásah si nevyžaduje ani potreba ochrany verejného záujmu a preto je aplikácia príslušných noriem zákona o pobyte cudzincov značne extenzívna, svojvoľná a neprimeraná. Rozhodnutia žalovaných považovala za v rozpore s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR, článkom 2 ods. 2 a 3 a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na nález Ústavného súdu (PL ÚS 17/2008, ako aj II. ÚS 28/96). Mala za to, že žalovaný v rozpore s princípom právneho štátu, v rozpore s ústavným obmedzením koná iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vydali rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení, a to bez náležitého odôvodnenia, najmä pokiaľ ide o úvahy žalovaných pri aplikácii svojej diskrečnej právomoci. V rozhodnutiach žalovaných absentuje odôvodnenie, ktoré by presvedčivo a dôveryhodne preukázalo zákonnosť a správnosť týchto rozhodnutí. Tieto sú nedostatočne odôvodnené a podľa jej názoru arbitrárne, nepreskúmateľné a preto zmätočné a nezákonné. 4. Doplnila, že podľa všeobecných ustanovení o administratívnom vyhostení je ponechané orgánu verenej správy na jeho úvahu (cit.: „S možnosťou“) určení lehoty na vycestovanie do krajiny pôvodu alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt. Keďže z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalobkyňa má v Poľskej republike právo na pobyt a právna norma pripúšťa viacero alternatívnych riešení, boli žalovaní povinní sa vysporiadať nielen s výberom viacerých možností, ale tento aj následne náležite odôvodniť. Z rozhodnutí nie je zrejmé, aké úvahy viedli žalovaného v 1. a v 2. rade k rozhodnutiu, aké kritériá posúdil, ktoré okolnosti vzal do úvahy a naopak, ktoré v úvahu nebral keď sa rozhodol pre určenie lehoty na vycestovanie žalobkyne do krajiny pôvodu a nie do krajiny, kde má udelené právo na pobyt. Rovnako to platí pre samotné rozhodnutie o uložení zákazu vstupu, kde slovíčko „môže“ je nepochybne daný priestor pre správnu úvahu príslušného orgánu o tom, či takýto zákaz uloží, pričom diskrečná právomoc orgánu verejnej správy nemôže byť za žiadnych okolností svojvoľná. Žalovaní boli povinní zvážiť všetky okolnosti svojich rozhodnutí, riadne sa vysporiadať s primeranosťou takéhoto zásahu do práva, oprávnených záujmov žalobkyne a v neposlednom rade tieto svoje úvahy náležite a logicky odôvodniť. Rozhodnutia žalovaných považovala za extrémny zásah do práv a právom chránených záujmov, nakoľko nie je jej známy taký verejný záujem, ktorý by odôvodňoval jej administratívne vyhostenie do krajiny pôvodu v lehote 10 dní v spojení so zákazom vstupu na územie SR a navyše aj na územie členských štátov. Rozhodnutie je svojvoľné a neprimerané. Žalobkyňa má za to, že žalovaní jej mali umožniť povinnosť vycestovať do krajiny, kde má oprávnená právo na pobyt, teda do Poľskej republiky a uložením zákazu vstupu na územie členských štátov, vzhľadom na predmetné povolenie na pobyt, je nezákonné. Iba Poľská republika mohla rozhodnúť, či pobyt žalobkyni zruší. Objektívne teda neexistoval verejný záujem, ktorý by vyžadoval takto tvrdý postih žalobkyne vzhľadom k jej právu na pobyt v Poľskej republike. 5. V ďalšom poukazovala na znenie ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) a ods. 3 písm. c), v zmysle ktorých žalovaní odôvodnili svoje rozhodnutie a mala za to, že z týchto ustanovení je zrejmý a nepochybný rozdiel medzi tým, za akých okolností sú žalovaní obligatórne povinní rozhodnúť o administratívnom vyhostení a za akých je takéto rozhodnutie ponechané na ich úvahe. Možnosť rozhodnúť o administratívnom vyhostení a o zákaze vstupu nezakladá právo svojvôle uplatniť takéto rozhodnutie, ale žalovaní sa mali zaoberať všetkými okolnosťami prípadu, vziať na zreteľ všetky skutkové skutočnosti a svoj záver logicky, zreteľne a nepochybne zdôvodniť. Preto rozhodnutie žalovaného v 1. rade v spojení s rozhodnutím žalovaného v 2. rade považovala za arbitrárne, zmätočné a nepreskúmateľné a tým nezákonné. 6. Záverom dodala, že nebola riadne poučená v zmysle zákona o pobyte cudzincov v rodnom jazyku, s čím sa žalovaný vo svojich rozhodnutiach nevyporiadali dostatočne. Skutočnosť, že došlo k podpisu poučení uvedených v administratívnom spise neznamená splnenie povinnosti žalovaných riadne a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 7. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (žalovaný v 2. rade) rozhodnutím č. PPZ- HCP-PO8-15-010/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017 (č.l. 17-21 spisu) podľa § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil žalobkyňu z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na územie Ukrajiny a podľa § 82 ods. 3 písm. c) ZoPC jej uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na jeden rok a určil povinnosť vycestovať z územia SR v lehote do 10 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Zároveň určil, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. 8. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že počas bezpečnostno-represívnej akcie dňa 05.05.2017 o 12:15 hod. bolo zistené, že účastník konania vykonáva upratovacie služby v priestoroch S. M. O. Y. J., pričom v čase kontroly oprávnenosť pobytu na území SR preukázal cestovným pasom Ukrajiny, platný do 25.11.2025, v ktorom sa nachádzali národné víza Poľskej republiky typ D, platné od 07.02.2017 do 25.01.2018 s počtom vstupov MULT., počet dní 353, vydaným Konzulom vo W.. Kontrolou bolo zistené, že tento naposledy vstúpil na územie SR dňa 08.02.2017 cez hraničný priechod Y. X., pričom v informačných systémoch bolo zistené, že na území SR nemá udelený žiaden druh pobytu v zmysle zákona o pobyte cudzincov a má udelené národné vízum Poľskej republiky typ D, cieľ vydania: 06, čo je vízum vydané na účely práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu, z čoho vyplýva, že sa jedná o pracovné víza vzťahujúce sa na územie Poľskej republiky a na území Slovenskej republiky takéto vízum účastníka konania neoprávňuje vykonávať pracovnú činnosť. 9. Počas konania na správnom úrade tento v zápisnici opísal svoje pracovné pôsobenie v Poľskej republike, ako aj Českej republike, až po jeho pôsobenie na území SR, kde pracoval a následne dňa 30.03.2017 odišiel v skupine XX Ľ. G. J.. To, že je na Slovensku neoprávnene nevedel, nakoľko mu pri prijímaní do zamestnania povedali, že všetky dokumenty má platné a oprávňujúce pracovať na Slovensku. 10. Pokiaľ sa týka prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 až 4 zákona o pobyte cudzincov správny orgán uviedol, že tieto preveroval, pričom nezistil žiadne prekážky, čo bolo aj potvrdené samotným účastníkom konania v zápisnici, kde neuviedol žiaden dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu do domovskej krajiny. Rovnako sám účastník konania uviedol, že na území SR nemá žiadne rodinné väzby, z územia SR chce vycestovať, preto mu správny orgán určil lehotu 10 dní od vykonateľnosti o vycestovanie z územia SR, čo je dostatočne dlhé časové obdobie. 11. Správny orgán ďalej konštatoval, že účastník konania sa na území SR zdržiava oprávnene na základe dlhodobého víza, ktoré ho oprávňuje na vycestovanie a pobyt na území SR na obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia, preto výkon inej činnosti, v prípade účastníka konania sú to upratovacie práce, ktoré vykonával v J. Y. S. M. O., je v rozpore s účelom, na ktorý mu bolo udelené dlhodobé vízum a sú preto naplnené dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC. Oprávnenie pobytu 90 dní vyplýva z článku 6 ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). Zároveň doplnil, že k zaisteniu účastníka konania podľa § 88 ods. 1 ZoPC nepristúpil, nakoľko účastník konania má platný cestovný doklad a môže z územia SR vycestovať. V ďalšom sa správny orgán zaoberal dopadom článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), pričom dospel k záveru, že zásah do práv účastníka konania bol v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, keďže štát zasiahol do jeho práva zákonom o pobyte cudzincov za podmienok upravených v § 82 ods. 1 a 2 ZoPC a vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezasiahol neprimerane do súkromného života účastníka konania, nakoľko tento na území SR nemá žiadne rodinné väzby. 12. Rozhodnutím o odvolaní Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov (žalovaný v 1. rade) rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-106-001/2017 zo dňa 19.06.2017 (č.l. 10-16 spisu) zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO8-15-010/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017 s tým, že má správne znieť „Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (ďalej len „správny orgán“) príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v konaní o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.“ V ostatných častiach rozhodnutie správneho orgánu potvrdil a odvolanie zamietol. 13. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval chronológiu postupu prvostupňového správneho orgánu, ako aj zistenia, ku ktorým tento dospel a skutočnosti, ktoré sú uvedené v jeho rozhodnutí, pričom účastníčke konania bola v zmysle § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov daná možnosť vyjadriť sa k postupu policajného útvaru pri realizácii administratívneho vyhostenia z územia SR na územie Ukrajiny, pričom aj táto sama uviedla, že nevedela o tom, že na území SR pracovala neoprávnene. Pokiaľ sa týka odvolania, žalovaný v 1. rade uviedol, že odvolaním sa táto domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia a aby bola vec vrátená správnemu orgánu na nové konanie z dôvodu, že tento pochybil pri posúdení zisteného skutkového stavu. A aj keď použil ustanovenia § 82 a § 83 zákona o pobyte cudzincov, opomenul ich aplikovať na zistený skutkový stav všeobecné ustanovenia administratívneho vyhostenia upravené v ustanovení § 77 až § 79 zákona o pobyte cudzincov. Takisto namietala, že v zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov jej, ako osobe s povoleným pobytom v inom členskom štáte, nemôže byť uložený zákaz pobytu na území členských štátov. Zároveň jej bola uložená lehota na vycestovanie 10 dní od vykonateľnosti rozhodnutia a preto jej nebolo možné uložiť zákaz vstupu na územie všetkých štátov. Na záver uviedla, že ju nepoučil o možnosti zastúpenia advokátom alebo iným zástupcom a taktiež jej nebolo umožnené, aby konanie prebehlo v jazyku, ktorému rozumie. 14. Ohľadne odvolacích námietok žalovaný v 1. rade konštatoval, že zmenil výrokovú časť napadnutého rozhodnutia k ustanoveniu § 82 ods. 2 písm. j) o doplnenie ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že upravuje okolnosti, na základe ktorých policajný útvar rozhodnutím administratívne vyhostil cudzinca, t. z. že toto ustanovenie sa uplatňuje spolu s poukázaním na konkrétny dôvod administratívneho vyhostenia. Daná zmena výrokovej časti je v súlade so Správnym poriadkom a nemala za následok spôsobenie ujmy na právach účastníka konania. 15. Ďalej s poukazom na § 3 ods. 4 Správneho poriadku, § 33 ods. 1 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku žalovaný v 2. rade konštatoval, že výrok napadnutého rozhodnutia, ako aj jeho odôvodnenie, je v súlade so zákonnou úpravou. Samotné ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vychádza výrok napadnutého rozhodnutia, upravuje okolnosti, na základe ktorých policajný útvar rozhodnutím administratívne vyhostí cudzinca, pričom účastníčka konania naplnila dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že vykonávala inú činnosť, než na akú jej bolo udelené vízum. Na území SR sa zdržiavala na základe dlhodobého víza, ktoré ju oprávňuje na vycestovanie a pohyb na území Slovenskej republiky na obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia, preto výkon inej činnosti, v prípade účastníčky konania to boli upratovacie práce, ktoré vykonávala v J. Y. S.L. M. O., bolo v rozpore s účelom, na ktorý jej bolo udelené dlhodobé vízum. Táto mala udelené národné vízum Poľskej republiky typu D, cieľ vydania: 06, čo je vízum vydané na účely práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu, z čoho vyplýva, že sa jedná o pracovné víza vzťahujúce sa na územie Poľskej republiky. 16. Ďalej žalovaný v 2. rade uviedol, že prvostupňový správny orgán uložil účastníčke konania zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na jeden rok, a to v spodnej hranici, nakoľko ide o prvé porušenie zákona o pobyte cudzincov, pričom sa s týmto postupom stotožnil, nakoľko zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 82 ods. 3 písm. c) to správnemu orgánu umožňuje, pričom sa stotožnil aj s 10-dňovou lehotou na vycestovanie uvedenou v rozhodnutí. Danú lehotu považoval za dostačujúcu na zabezpečenie vycestovania účastníčky konania z územia SR vzhľadom k tomu, že nemá na území SR žiadne rodinné väzby a chce vycestovať do domovskej krajiny. Rovnako neboli ani zistené prekážky administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, pričom táto ich ani neudávala a bola oboznámená o možnosti dobrovoľného návratu, o ktorý nežiadala. 17. Pokiaľ sa týkalo námietky, že jej bol napadnutým rozhodnutím uložený zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov aj napriek tomu, že v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov jej, ako osobe s povoleným pobytom v inom členskom štáte, nemôže byť uložený zákaz pobytu na území členských štátov, druhostupňový správny orgán uviedol, že správny orgán postupoval správne, nakoľko v zmysle tohto ustanovenia v rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. 18. K námietke, že uložená lehota na vycestovanie 10 dní od vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia je krátka, žalovaný v 2. rade uviedol, že v § 77 ods. 1 ZoPC je uvedené, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, pričom v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Z tohto jednoznačne vyplýva, že ak správny orgán v rozhodnutí neurčí lehotu na vycestovanie, je povinný účastníčke konania uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov a ak určí lehotu na vycestovanie, môže uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, pričom správny orgán takto postupoval v súlade so zákonným ustanovením § 77 ods. 1 ZoPC. 19. Ohľadne námietky spochybňujúcej postup správneho orgánu predchádzajúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktorý mal spočívať v tom, že ako účastníčka konania nebola poučená o možnosti zastúpenia advokátom alebo iným zástupcom a taktiež jej nebolo umožnené aby konanie prebehlo v jazyku ktorému rozumie, druhostupňový správny orgán uviedol, že účastníčka konania bola poučená o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci, ktoré vlastnoručne podpísala, v konaní bol riadne ustanovený tlmočník z jazyka ukrajinského do jazyka slovenského a účastníčka konania do zápisnice prehlásila, že tlmočníkovi v plnej miere rozumie. 20. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe, urobené podaním zo dňa 16.08.2017 (č.l. 41-44 spisu), navrhol správnu žalobu zamietnuť. Pokiaľ sa týka žalobných námietok poukazoval na článok 6 ods. 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc s tým, že žalobkyňa na území SR sa zdržiavala na základe dlhodobého víza, ktoré ju oprávňuje na vycestovanie a pohyb na území SR na obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia, preto výkon inej činnosti, v jej prípade upratovacie práce, boli v rozpore s účelom, na ktoré jej bolo udelené dlhodobé vízum. 21. K námietke spochybňujúcej postup žalovaného s uložením zákazu vstupu na územie SR a územie všetkých členských štátov poukazoval na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov a preto žalovaný postupoval správne a k uloženiu zákazu vstupu pritom došlo k spodnej hranici, nakoľko ide o prvé porušenie zákona o pobyte cudzincov. Ohľadne námietky 10-dňovej lehoty na vycestovanie od vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia poukazoval na ustanovenie § 77 ods. 1 a mal za to, že z daného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že správny orgán môže uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov. K námietke spochybňujúcej postup žalovaného predchádzajúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktorý spočíval v tom, že žalobkyňa, ako účastníčka konania, nebola poučená o možnosti zastúpenia advokátom alebo iným zástupcom a taktiež že jej nebolo umožnené aby konanie prebehlo v jazyku ktorému rozumie, uviedol, že táto bola poučená o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci, ktoré vlastnoručne podpísala, bol jej ustanovený v konaní tlmočník z ukrajinského jazyka do jazyka slovenského, pričom táto prehlásila, že tlmočníkovi v plnej miere rozumie. 22. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 05.05.2017 (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že tejto boli náležite dané poučenia v zmysle ustanovenia Správneho poriadku, a to v zmysle § 17 ods. 1 (účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci, sa môžu dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia), ako aj v zmysle § 33 ods. 1, § 33 ods. 2 a príslušnými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov, mimo inými aj § 77 ods. 7, že má právo dať sa zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí a § 77 ods. 8, že má právo na právne zastupovanie cez centrum právnej pomoci. Rovnako účastníčka konania prehlásila, že jej rodným jazykom je jazyk ukrajinský a slovenský jazyk neovláda, prítomnému tlmočníkovi na ukrajinský jazyk v plnej miere rozumie, vypovedať bude a súhlasí s tlmočením jazyka slovenského do jazyka ukrajinského a naopak. Rovnako potvrdila, že bola poučená v zmysle zákonných ustanovení uvedených v predtlači tejto zápisnice, čomu v plnej miere porozumela a poučenia zobrala na vedomie, nevyužíva svoje právo na odopretie výpovede a vypovedať bude a nevyužíva svoje právo nechať sa zastupovať advokátom. Ohľadne svojho pracovného pôsobenia uviedla, že predtým už na základe polročného víza pracovala v meste W.. Po ukončení víz sa vrátila na Ukrajinu a následne si začala vybavovať nové víza cez ukrajinskú firmu, ktorú volajú firma „Y.“ v meste Y.. Vybavila si prácu v Českej republike a náhodne sa dostala do firmy O. Y. P. F., kde jej povedali na základe jej dokumentov, že sa môže legálne zamestnať v ich firme, ale na základe zmluvy s poľskou firmou Q. R.. B..S..S.. s tým, že táto ju vyšle na pracovnú cestu na územie SR a všetko bude v poriadku. Po zaškolení dňa 30.03.2017 cestovali vlakom do J., pričom dňa 01.04.2017 nastúpila na dennú smenu. Vykonávala upratovacie a čistiace práce vo verejne prístupných miestach, ako sú chodby, toalety, parkovisko. Za prácu, ktorú vykonávala v J., mzdu nedostala. To, že je na Slovensku neoprávnene nevedela, nakoľko pri prijímaní do zamestnania jej povedali, že všetky dokumenty má platné a oprávňujúce na prácu na území SR. Rovnako uviedla, že pokiaľ ide o slovenskú firmu, za ktorú práce vykonávala, išlo o práce pre S. M. O. na základe vyslania poľskej firmy Q. R.J.. B.. S.. S... Nemala záujem aby bol informovaný jej zastupiteľský úrad, pričom voči nej nie je vedené trestné stíhanie a nebola nikde odsúdená. Rovnako potvrdila, že nemá žiadne rodinné väzby v štátoch EÚ, ani v Slovenskej republike, pričom má hotovosť 5 Eur. Pokiaľ sa týka vyhostenia uviedla, že môže vycestovať domov na Ukrajinu a že nie je tam ohrozená jej sloboda z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine alebo politického presvedčenia. Rovnako jej nehrozí ani uloženie trestu smrti a ani nie je predpoklad jeho uloženia v prebiehajúcom trestnom konaní. O azyl na území SR nežiadala. Rovnako jej bola daná možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobe jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho podklady, na čo uviedla a rovnako jej bola daná možnosť vyjadriť sa a uplatniť svoje návrhy k podkladom tohto konania vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR pred vydaním rozhodnutia, či má nejaké návrhy na vykonanie dôkazov, pričom uviedla, že nemá žiadne pripomienky, ani návrhy na vykonanie dôkazov, všetko čo vyššie uviedla považuje za postačujúce k vyjadreniu veci a viacej uviesť nechce. Zápisnica jej bola nahlas prečítaná, súhlasila a nežiadala opravu, ani doplnenie zápisnice a túto na znak súhlasu potvrdila svojim podpisom, pričom táto zápisnica je rovnako potvrdená aj podpisom tlmočníka. 23. Z pripojeného administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-15-004/2017 zo dňa 05.05.2017 bol ustanovený tlmočník pre cudzieho štátneho príslušníka, ktorý neovláda slovenský jazyk, pričom bol ustanovený za účelom tlmočenia z jazyka slovenského do jazyka ukrajinského a naopak vo veci administratívneho vyhostenia cudzinca z územia SR. Rovnako z administratívneho spisu bolo zistené, že účastník konania sa oboznámil, čo potvrdil svojim vlastnoručným podpisom, ako aj podpisom tlmočníka je potvrdené - s poučením o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci podľa § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. č. PPZ-HCP-PO8-15-007/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017, rovnako bol poučený o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov s IOM (č. PPZ-HCP-PO8-15-008/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017) a takisto z Poučenia cudzinca č. PPZ-HCP-PO8-15-006/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017 vyplýva, že v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení bol poučený podľa § 77 ods. 7 a ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, t.j. o možnosti dať sa zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí. 24. Z oznámenia právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 15.08.2017 (č.l. 45 spisu) súd zistil, že žalobkyňa sa nezdržiava na území SR, ale zdržiava sa na adrese svojho trvalého bydliska na Ukrajine. 25. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. 26. Podľa § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak j) vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum. 27. Podľa § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu c) podľa odseku 2 písm. j), k) a o) na jeden rok až tri roky. 28. Podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote určenej v rozhodnutí. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia; túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 9; túto lehotu je možné v odôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane predĺžiť. 29. Podľa článku 6 bod 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc (Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny) 1. Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180- dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov; b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza. 30. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 31. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 32. Podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia. 33. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 34. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 35. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 36. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 37. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 38. Podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zaistení policajný útvar umožní cudzincovi a zvolenému zástupcovi, ak je prítomný, aby sa vyjadril k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie; na tento účel policajný útvar upovedomí zvoleného zástupcu o tejto možnosti. 39. Pokiaľ sa týka žalobných námietok, súd právne uzatvára: 40. Žalobkyňa namietala, že rozhodnutia žalovaných sú v rozpore so základnými princípmi právneho štátu zakotvenými v Ústave Slovenskej republiky, a to s právom na voľný pohyb a pobyt vyplývajúci z práva Európskej únie a že aplikácia príslušných noriem zákona o pobyte cudzincov značne extenzívna, svojvoľná a neprimeraná. Zásah do práva žalobkyne neodpovedá jej údajnému porušeniu právnych predpisov a takýto zásah si nevyžaduje ani potreba ochrany verejného záujmu 41. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa mala udelené národné víza Poľskej republiky typ D, platné od 07.02.2017 do 25.01.2018 s počtom vstupov MULT., počet dní 353, vydaným Konzulom vo W., cieľ vydania: 06. Predmetné vízum bolo vydané na účely práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu. 42. V preskúmavanom prípade správny orgán pristúpil k administratívnemu vyhosteniu žalobkyne z dôvodov uvedených v § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov. 43. Ustanovenie § 82 zákona o pobyte cudzincov, či už v odseku 1 alebo odseku 2 uvádza dôvody, v prípade ktorých, správny orgán prikročí k administratívnemu vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny. V prípade splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 82 ods. 1 ZoPC policajný útvar musí vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, čo vyplýva aj z dikcie tohto odseku 1, že policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny. Iná situácia je v prípade splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 82 ods. 2 ZoPC, v zmysle ktorého policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny. Pre postup správneho orgánu podľa ustanovenia § 82 odsek 1 a rovnako aj odsek 2 postačuje, ak sú naplnené dôvody uvedené v tomto ustanovení. 44. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobkyňa mala udelené národné víza Poľskej republiky, mala oprávnenie zdržiavať sa na území SR na základe dlhodobého víza v zmysle článku 6 ods. 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc, ktoré ju oprávňovalo na vycestovanie a pohyb na území SR na obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia. Z administratívneho konania vyplýva, čo žalobkyňa nespochybňovala, že vykonávala upratovacie práce v S. M. O.Ó. Y. J., t.j. na území Slovenskej republiky, pričom naposledy vstúpila na územie SR dňa 08.02.2017. Daná skutočnosť bola zistená počas bezpečnostno-represívnej akcie dňa 05.05.2017. 45. Výkon inej činnosti, ktorou v jej prípade boli upratovacie práce (pracovná činnosť), bolo v rozpore s účelom, na ktorý mala udelené dlhodobé víza. Víza, ktoré mala udelené Poľskou republikou, typu D, cieľ vydania: 06, ju oprávňovali na účel práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu. Z daného vyplýva, že v prípade žalobkyne išlo o pracovné víza vzťahujúce sa na územie Poľskej republiky. Preto postup žalovaného v 2. rade (rovnako aj ako žalovaného v 1. rade), ktorým vyhostil žalobkyňu podľa § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC, bol v súlade s daným ustanovením zákona, nakoľko táto vykonávala inú činnosť, než na akú jej bolo udelené vízum. Žalovaní vo svojich rozhodnutia náležite odôvodnili, prečo pristúpili k administratívnemu vyhosteniu žalobkyne v zmysle daného zákonného ustanovenia. 46. Správny súd dopĺňa, že v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov má policajný útvar oprávnenie v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov bez ohľadu nato, či osoba, ktorej sa to týka, má udelené oprávnenie na vstup a pobyt v určitom členskom štáte. Navyše súd zdôrazňuje, že žalobkyňa svojím konaním - vykonávaním pracovnej činnosti na území SR, konala aj v rozpore s udeleným národným vízom Poľskej republiky, čo v konečnom dôsledku viedlo k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, v zmysle ktorého jej bol v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 ZoPC udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a územie všetkých členských štátov. 47. V zmysle preskúmavaných rozhodnutí žalovaný v 2. rade administratívne vyhostil žalobkyňu z územia Slovenskej republiky s tým, že v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 ZoPC určil aj krajinu, do ktorej bola táto vyhostená, a to Ukrajina, ktorá je domovskou krajinou žalobkyne, pričom neboli zistené žiadne prekážky jej administratívneho vyhostenia do krajiny jej pôvodu, čo vyplýva z administratívneho spisu žalovaného. Námietka žalobkyne vzťahujúca sa na skutočnosť, prečo neurčil touto krajinou Poľskú republiku, ktorá udelila žalobkyni národné vízum neobstojí, nakoľko Ukrajina je domovskou krajinou žalobkyne, ohľadne ktorej v prípade žalobkyne neexistujú žiadne prekážky jej administratívneho vyhostenia a určenie domovskej krajiny, t.j. krajiny pôvodu zo strany žalovaného je v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 ZoPC. 48. Pokiaľ žalobkyňa v správnej žalobe namietala krátku lehotu určenú na vycestovanie, súd poukazuje na to, že táto potvrdila, že je ochotná z územia Slovenskej republiky vycestovať, pričom v zmysle § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar má oprávnenie určiť lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ktorú možno primerane predĺžiť za splnenia zákonom stanovených podmienok. Teda postup žalovaného v prípade stanovenia lehoty na vycestovanie bol zákonný a daná námietka nie je dôvodná. 49. Ohľadne žalobnej námietky, že žalobkyňa nebola riadne poučená v zmysle zákona o pobyte cudzincov vo svojom rodnom jazyku a aj keď došlo k podpisu poučení uvedených v administratívnom spise správny súd poukazuje na to, že v administratívnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutých rozhodnutí, bol žalobkyni ustanovený tlmočník z jazyka ukrajinského do jazyka slovenského, ohľadne ktorého prehlásila, že tlmočníkovi v plnej miere rozumie. Pokiaľ sa týka zastúpenia advokátom rovnako jej bola daná možnosť, aby bola zastupovaná advokátom, pričom toto svoje právo nevyužila. Dané vyplýva jednak z poučení, o ktorých bola oboznámená pri spisovaní zápisnice zo dňa 05.05.2017 (§ 17 ods. 1 Správneho poriadku, § 33 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku a príslušnými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov mimo inými aj § 77 ods. 7, že má právo dať sa zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí a § 77 ods. 8, že má právo na právne zastupovanie cez centrum právnej pomoci), ako aj z poučenia č. PPZ-HCP-PO8-15-007/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017 o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci podľa § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.. Nedôvodnosť danej námietky vyplýva aj z Poučenia cudzinca č. PPZ-HCP-PO8-15-006/2017-ZVC zo dňa 05.05.2017, že v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení bola poučená podľa § 77 ods. 7 a ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, t.j. o možnosti dať sa zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí. 50. Zo zápisnice zo dňa 05.05.2017 rovnako vyplýva, že jej bola daná možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k jeho podkladom, k spôsobe ich zistenia, prípadne navrhnúť podklady a rovnako jej bola daná možnosť vyjadriť sa a uplatniť svoje návrhy k podkladom tohto konania vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR pred vydaním rozhodnutia a či má nejaké návrhy na vykonanie dôkazov, pričom uviedla, že nemá žiadne pripomienky, ani návrhy na vykonanie dôkazov, všetko čo vyššie uviedla považuje za postačujúce k vyjadreniu vo veci a viacej uviesť nechce. Zápisnica jej bola nahlas prečítaná, súhlasila a nežiadala opravu, ani doplnenie zápisnice a túto na znak súhlasu potvrdila svojim podpisom, pričom táto zápisnica je rovnako potvrdená aj podpisom tlmočníka. 51. Preto súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v 1. rade, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného v 2. rade dospel k záveru, že príslušné správne orgány postupovali v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutkový stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu zo dňa 19.07.2017 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.