Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Sa/26/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200754 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200754.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: M. M. J., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G., trvalý pobyt G., toho času Ú. K. L. K. U. N., G. XX, N., zastúpený JUDr. Radoslav Soták, advokát, so sídlom Námestie slobody 7, Michalovce, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, so sídlom Štefánikova 10, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 27.09.2019, takto r o z h o d o l : I. Správnu žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 27.09.2019 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO3-2019/044012-004 zo dňa 04.09.2019 a rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly PZ Topoľa (ďalej „prvostupňový správny orgán“) č. PPZ-HCP-SO19-4-006/2019-ZAV a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. 2. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) Správneho súdneho poriadku. Mal za to, že zistenie skutkového stavu vo veci žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Poukazoval na postup prvostupňového správneho orgánu, keďže žalobca bol dňa 29.06.2019 chytený hliadkou v obci N. a následne predvedený na prvostupňový správny orgán, ktorý voči nemu začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Dodal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádzal pri posudzovaní prekážok administratívneho vyhostenia, že vychádzal z existencie dokumentu vydaného Generálnym sekretariátom Rady EÚ 11951/17 - Návrh - Štandardné operačné postupy EÚ a G., ako aj zo správy EASO k G. v decembri 2017. Zistené informácie žalobca považoval za nedostatočné na posúdenie existencie prekážok z dôvodu svojej neaktuálnosti, neúplnosti a preto si mal žalovaný zabezpečiť správy z Ministerstva zahraničných vecí SR, jeho zastupiteľských úradov, resp. Migračného úradu a iných policajných spolupracujúcich orgánov v otázkach utečencov, napríklad i správy UNHCR o stave riešenia tejto otázky a dodržiavania ľudských práv v G.. Teda žalovaným zistené informácie sú nedostatočné a nie sú aktuálne o krajine, do ktorej má byť žalobca vyhostený a tieto ani nie sú súčasťou administratívneho spisu žalovaného. 3. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie trpí aj vadou nedostatočného zistenia skutkového stavu a je preto predčasným rozhodnutím, v dôsledku čoho trpí aj nesprávnym právnym posúdením veci. Nič na tom nemení ani informácia z webu ministerstva zahraničných vecí z 27.05.2019, na ktorú poukazuje v rozhodnutí, v zmysle ktorého zváženie necestovať do G. sa nevzťahuje na celé jeho územie a preto nie je daná prekážka vyhostiť žalobcu. Vytýkal žalovanému, že rovnako nezistil, či domovský štát by žalobcu prijal, zodpovednosť ohľadne vydania náhradného cestovného dokladu pre jeho vyhostenie, ani aktuálnu bezpečnostnú situáciu v G.. Doplnil, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentami v konaní pred vydaním napadnutého rozhodnutia a správami o krajine G., čím zaťažil rozhodnutie nepreskúmateľnosťou aj z tohto dôvodu. Poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, v zmysle ktorého odvolací súd považoval za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. 4. Rovnako vzniesol námietku neprijateľnosti vyhostenia žalobcu do G. z dôvodu možného porušenia článku 3 Dohovoru, keďže zo všeobecne dostupných informácií vyplýva, že situácia v G. je zlá. Citoval pritom web stránky ministerstva zahraničných vecí. Z daných správ vyvodzoval, že situácia v G. nie je bezpečná a žalobcu nie je možné vrátiť do tejto krajiny. V predmetnej právnej veci existujú právne, aj faktické prekážky návratu žalobcu do krajiny pôvodu. Poukazoval aj na to, že žalovaný sa nevyrovnal s jeho ďalším argumentom, a to že v konaní nijakým spôsobom z úradnej povinnosti nezisťoval ani to, aké podmienky prevládajú eventuálne v krajine tranzitu žalobcu, napríklad Maďarsku a aké zaobchádzanie by mu v prípade návratu do Maďarska hrozilo. 5. Pokiaľ sa týka uloženia zákazu vstupu žalobcovi v trvaní jedného roka mal za to, že žalovaný riadne neodôvodnil prečo uložil zákaz pobytu v danej dĺžke, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, pričom poukazoval na článok 11 odsek 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. Návratová smernice), v zmysle ktorého členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť. 6. Rovnako nesúhlasil, že v napadnutom rozhodnutí správny orgán neuložil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie. Záverom dodal, že v zmysle judikatúry správnych súdov za náležité odôvodnenie nemožno považovať také, ktoré je len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého sa rozhoduje a rovnako nie je súdne preskúmateľné rozhodnutie, odôvodnenie, ktoré obsahuje len odkaz na to, že napadnuté rozhodnutie bolo preskúmané a jeho dôvody uznané za správne, ak dôvody, o ktoré sa výrok rozhodnutia opiera, chýbajú. Preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval z daných dôvodov za také, ktoré nespĺňa európske štandardy odôvodnenia rozhodnutia o vyhostení, obzvlášť za situácie, kedy sa jedná o vyhostenie do krajiny s pretrvávajúcim ozbrojeným konfliktom. 7. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO3-2019/044012-004 zo dňa 04.09.2019 vo veci odvolania žalobcu ako účastníka konania voči rozhodnutiu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Topoľa č. PPZ-HCP-SO19-4-006/2019-ZAV zo dňa 30.06.2019 rozhodol, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie účastníka konania zamietol. Odvolací orgán dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán správne aplikoval ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko skutočnosť, že účastník konania sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) bola jednoznačne preukázaná. K námietkam uvedeným v odvolaní, že prvostupňový správny orgán nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 32 ods. 1 a § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ako aj s námietkami týkajúcimi sa nevyhostiteľnosti, nemožnosti vyhostenia účastníka konania do G. a možného porušenia článku 3, ako aj článku 5 Dohovoru uviedol, že tento ako hlavný dôvod svojho odchodu z domovskej krajiny uviedol, že chce ísť do Francúzska, kde má sľúbenú prácu. Na priamu otázku, či žiada o udelenie azylu na území SR odpovedal, že nežiada a rovnako aj v zápisnici zo dňa 29.06.2019 uviedol, že po vrátení do krajiny pôvodu mu nehrozí ohrozenie života, mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Rovnako potvrdil, že nečelil zo strany štátu, ani zo strany neštátnych pôvodcov žiadnym konkrétnym individuálnym problémom alebo hrozbám. 8. Dodal, že ústava a zákony G. zaručujú slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovanie do zahraničia, slobodu emigrácie a repatriácie a vo všeobecnosti vláda spolupracuje s Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne vysídleným osobám, utečencom, vracajúcim sa utečencom, žiadateľom o azyl, osobám bez štátnej príslušnosti a ďalším osobám, ktorých sa to týka. Rovnako poukázal na to, že prvostupňový správny orgán vychádzal aj z existencie dokumentu vydaného Generálnym sekretariátom Rady EÚ 11951/7 „Návrh - Štandardné operačné postupy EÚ a G. na identifikáciu a návrat osôb bez povolenia na pobyt“, kde v rámci posilnenia vzťahov medzi EÚ a G. v oblasti migrácie a v súvisiacich otázkach sa obe strany zaviazali rozvíjať spoluprácu v oblasti návratu a readmisie. Takisto vychádzal z informácie Migračného úradu MV SR, ktorú si prvostupňový správny orgán vyžiadal vo veci zaistenia, a to správu EASO, publikovanú ohľadne G. v decembri 2017, ako aj z informácie z 27.05.2019, zverejnenú na webe Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej „MZVaEZ SR“) - Cestovné odporúčanie - G., kde upozorňuje na zváženie nevyhnutnosti cestovania do určitých oblastí, teda nie na celé územie krajiny. K absencii Zastupiteľského úradu G. na území SR a absencii cestovných dokladov účastníka konania uviedol, že Ú. N. všetky žiadosti o vybavenia náhradného cestovného dokladu zasiela Ú. S., ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku vybavovania náhradného cestovného dokladu (ďalej „NCD“), pričom počas doterajších skúseností pri dĺžke vybavovania NCD prostredníctvom Ú. S. so zastupiteľským úradom G. je, že ak štátny príslušník G. spolupracuje a vypíše žiadosť, trvá to približne 6 mesiacov. V prípade nespolupráce môže to trvať dlhšie ako 6 mesiacov. Odvolací orgán teda uzavrel, že prvostupňový orgán sa v potrebnej miere zaoberal prekážkami administratívneho vyhostenia uvedenými v § 81 ods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov, ktoré by bránili administratívnemu vyhosteniu účastníka konania z územia SR na územie G.. 9. Mal za to, že prvostupňový správny orgán riadne odôvodnil dĺžku trvania zákazu vstupu, keďže v odôvodnení uviedol, že pri určovaní lehoty zákazu vstupu prihliadal na skutočnosť, že v prípade účastníka konania išlo o jeho prvý neoprávnený pobyt na území SR a túto uložil v intenciách zákona na dolnej hranici sadzby určenej zákonom. 10. Ohľadne neuloženia lehoty na vycestovanie uviedol, že prvostupňový správny orgán správne aplikoval § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC. Tento záver bol zrejmý najmä zo správania sa účastníka, ktorý sa na území SR zdržiaval neoprávnene a na jej územie vstúpil mimo hraničný priechod, aby tak znížil pravdepodobnosť svojho zadržania. Počas správneho konania popísal ako sa dostal na územie SR a že jeho cieľom je dostať sa do Francúzska, pričom nemal pri sebe žiadne cestovné doklady, takže jeho totožnosť nebolo možné hodnoverne zistiť. V danom prípade boli naplnené zákonné dôvody pre administratívne vyhostenie cudzinca v zmysle § 82 ods. 1 písm. b). Uloženie zákazu vstupu na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území s cieľom ochrany spoločnosti pred nežiaducim konaním, ktorého sa štátny príslušník tretej krajiny dopustil. Záverom konštatoval, že prvostupňový správny orgán pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení postupoval plne v súlade s § 3 Správneho poriadku. 11. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu (Oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa) č. PPZ- HCP-SO19-4-006/2019-ZAV zo dňa 30.06.2019 bol žalobca podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, ktorou je G. a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ktorými sa na účely tohto konania rozumejú Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko na jeden rok, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania cez hraničný priechod na vonkajšej hranici podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán neurčil lehotu na vycestovanie (§ 83 ods. 2 písm. a/ ZoPC) a uviedol, že správny orgán zabezpečí výkon administratívneho vyhostenia. Zároveň vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu (§ 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní). 12. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 29.06.2019 v čase o 12:05 hod. bol účastník konania kontrolovaný hliadkou v civilnom odeve na železničnej stanici v obci Stakčín, pričom nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť a bolo zrejmé, že ide o cudzinca. Šetrením bolo vykonané, že tento sa neoprávnene zdržiava na území SR bez platného cestovného dokladu a platného víza, čím jeho pobyt na území SR sa považuje za neoprávnený podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC. Správny orgán mal za to, že účastník konania naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. 13. V Zápisnici spísanej podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 29.06.2019 tento uviedol, že z G. pricestoval na študentské víza do K.. Po tom, čo bolo zistené, že v K. nebol a nemá platné víza, sa rozhodol uviesť pravdu a uviedol, v N. XXXX vycestoval z G. do F., aby si vybavil víza na W., za ktoré zaplatil 4.000,-USD. Vo P. XXXX dostal víza a X. S. XXXX letecky cestoval z mesta O. U. O. O. Q. J. W.. V Q. zaplatil jednému Indovi 2.500,-USD, aby mu vybavil štúdium v Q. na univerzite, kde študoval jeden mesiac. Potom odišiel do X. kde rok pracoval v reštaurácii. Pred mesiacom odišiel do mesta H., kde potom cestoval spolu s osobami, s ktorými je zadržaný. Išli autom, potom lesom pešo a po troch dňoch ich prevádzači nechali v lese a už sa nevrátili. Ďalej išli pešo a vydali sa smerom na západ. Pešo išli po malej cestičke až do N., kde ich zadržala polícia. Jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko. 14. Správny orgán poukázal, že účastníkovi konania neurčil lehotu na vycestovanie, pretože podľa § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC možno predpokladať, že tento ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Daný záver je zrejmý najmä z jeho správania, keďže sa na území SR zdržiava neoprávnene a vstúpil mimo hraničný priechod vo večerných hodinách, aby tak znížil pravdepodobnosť zadržania. Jeho cieľovou krajinou je Nemecko alebo Španielsko. Nemá pri sebe žiadne cestovné doklady a nie je možné jeho totožnosť hodnoverne zistiť. Pokiaľ sa týka uloženia zákazu vstupu uviedol, že pri určovaní lehoty zákazu vstupu prihliadol na skutočnosť, že zo strany účastníka konania ide o prvý neoprávnený pobyt na území SR a preto mu bol uložený zákaz vstupu na jeden rok. Zároveň správny orgán zistil, že na území SR nemá žiadne rodinné väzby a nemá žiadne finančné prostriedky. 15. Pokiaľ sa týka prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 ZoPC mal za to, že aj jeho administratívne vyhostenie je aj v súlade s danými ustanoveniami, ako aj v súlade s článkom 3 a článkom 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, pričom neboli zistené žiadne prekážky jeho administratívneho vyhostenia. Pritom správny orgán vychádzal z jeho vyjadrení uvedených v zápisnici, kde neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný život a neuviedol, že by mu v krajine pôvodu (G.) hrozilo mučenie a bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Preto nebola zistená existencia prekážok jeho administratívneho vyhostenia. 16. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 03.10.2019 uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo podložené dostatočne presvedčivými dôkazmi, ktoré boli správnym orgánom riadne zhodnotené. Pokiaľ sa týka administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, bola zo strany správneho orgánu zohľadnená závažnosť porušenia právnych predpisov, miera zavinenia žalobcu a boli vyvodené z neho správne právne závery, ktoré boli zo strany prvostupňového správneho orgánu náležite odôvodnené, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia, pričom napadnuté rozhodnutie bolo vydané aj v súlade s článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. 17. K námietke týkajúcej sa postupu v rozpore s ustanoveniami § 46 a § 47 Správneho poriadku a nedodržaním článku 3 a článku 5 Dohovoru dodal, že prvostupňový správny orgán vychádzal z vyjadrení žalobcu, ktoré uviedol v zápisnici v konaní pred ním, kde mimo iného uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Francúzsko. Zdôraznil, že žalobca nečelil zo strany štátu, ani zo strany neštátnych pôvodcov žiadnym konkrétnym individuálnym problémom alebo hrozbám. Ústava a zákony G. zaručujú slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovanie do zahraničia, slobodu emigrácie a repatriácie a vláda vo všeobecnosti spolupracuje s Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne vysídleným osobám, utečencom, vracajúcim sa utečencom, žiadateľom o azyl, osobám bez štátnej príslušnosti a ďalším osobám, ktorých sa týka. Rovnako vychádzal aj z existencie dokumentu vydaného Generálnym sekretariátom Rady EÚ 11951/17 „Návrh - Štandardné operačné postupy EÚ a G. na identifikáciu a návrat osôb bez povolenia na pobyt“, ako aj na základe informácií Migračného úradu MV SR, ktorú si prvostupňový správny orgán vyžiadal vo veci zaistenia - EASO, publikovanej správy ohľadne G. v decembri 2017. K danej správe uviedol, že z hľadiska návratov neúspešných žiadateľov je uvedené, že ohľadom návratu G. občanov do ich krajiny pôvodu oznámili lokálne média 16.02.2017, že úrady v O. sa dohodli s EÚ na spolupráci pri prijímaní späť nepravidelných migrantov zdržujúcich sa na území EÚ. Rovnako zohľadnil aj správu zverejnenú na webe Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR z 27.05.2019 týkajúcu sa cestovných odporúčaní do G., pričom dané informácie, z ktorých žalovaný vychádzal, boli vyžiadané v čase konania o administratívnom vyhostení a konania o zaistení žalobcu a považované sú za aktuálne. 18. K námietke neodôvodnenia dĺžky doby zákazu vstupu a neurčenia lehoty na vycestovanie uviedol, že prvostupňový správny orgán riadne odôvodnil dĺžku trvania zákazu vstupu, pričom uviedol, že pri určovaní lehoty zákazu vstupu prihliadol na to, že zo strany žalobcu išlo o jeho prvý neoprávnený pobyt na území SR a teda prvostupňový správny orgán rozhodol v intenciách zákona na dolnej hranici. Mal za to, že prvostupňový správny orgán správne aplikoval ustanovenie § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC a neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno predpokladať, že účastník konania ujde, alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, pričom daný záver bol zrejmý najmä zo správania sa žalobcu, ktorý sa na území SR zdržiaval neoprávnene a na území SR vstúpil mimo hraničný priechod, aby tak znížil pravdepodobnosť svojho zadržania, pričom nemal pri sebe žiadne cestovné doklady a jeho totožnosť nebolo možné hodnoverne zistiť. Prvostupňový správny orgán pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení postupoval plne v súlade s § 3 Správneho poriadku. Rovnako nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali upustenie od uloženého zákazu vstupu, ktorý prvostupňový správny orgán uložil v intenciách zákona v dolnej hranici sadzby určenej zákonom. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán pred vydaním napadnutého rozhodnutia postupoval zákonným spôsobom a že protiprávne konanie žalobcu bolo dostatočným spôsobom zistené, zadokumentované a zhromaždené dôkazné prostriedky boli postačujúce a vedú k správnosti vydaného rozhodnutia. 19. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie h) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 20. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. 21. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. 22. Podľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov , Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. 23. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 24. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu b) podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov. 25. Podľa § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak a)možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť. 26. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 27. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 28. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 29. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. 30. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 32. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 33. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 35. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára: 36. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-SO3-2019/044012-004 zo dňa 04.09.2019, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa č. PPZ-HCP- SO19-4-006/2019-ZAV zo dňa 30.06.2019, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, ktorou je G. a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ktorými sa na účely tohto konania rozumejú Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko na jeden rok, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania cez hraničný priechod na vonkajšej hranici podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán neurčil lehotu na vycestovanie (§ 83 ods. 2 písm. a/ ZoPC) a uviedol, že správny orgán zabezpečí výkon administratívneho vyhostenia. Zároveň vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu (§ 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní). 37. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie trpí aj vadou nedostatočného zistenia skutkového stavu a je preto predčasným rozhodnutím, v dôsledku čoho trpí aj nesprávnym právnym posúdením veci. Za hlavnú námietku považoval nedostatočné posúdenie prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu, keďže žalovaný nedostatočne posúdil existenciu prekážok vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu. Zistené informácie o krajine, do ktorej má byť žalobca vyhostený, považoval za nedostatočné a neaktuálne, pričom dodal, že nie sú ani súčasťou administratívneho spisu žalovaného. 38. K osobe žalobcu správny súd uvádza, že z jeho samotnej výpovede pred správnym orgánom zo dňa 29.06.2019 vyplýva, že ide o ekonomického migranta, keďže jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko, pričom dôvodom opustenia domovskej krajiny bol lepší život a kariéra. Rovnako potvrdil, že po vrátení do krajiny pôvodu mu nehrozí ohrozenie života, mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Tento sa na územie SR dostal mimo hraničný prechod vo večerných hodinách, aby sťažil svoje zadržanie, pričom nedisponuje ani dokladmi, z ktorým by bolo možné náležite zistiť jeho totožnosť. Správny orgán nad rámec uviedol, že žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu sa zasielajú na ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku vybavovania náhradného cestovného dokladu (NCD), pričom počas doterajších skúseností pri dĺžke vybavovania NCD prostredníctvom ÚPZC Medveďov so zastupiteľským úradom G. je, že ak štátny príslušník G.É. spolupracuje a vypíše žiadosť, trvá to približne 6 mesiacov a v prípade nespolupráce to môže trvať aj dlhšie ako 6 mesiacov. 39. K preskúmavanej veci správny súd uvádza, že povinnosťou správneho orgánu je získať podklady pre svoje rozhodnutie, pričom nemôže nahrádzať vyjadrenia žalobcu alebo tieto prispôsobovať inak, ako tieto boli z jeho strany prezentované. Napríklad žalobca sám pri otázke zameranej na možné prekážky jeho administratívneho vyhostenia potvrdil, že mu po vrátení do krajiny pôvodu nehrozí ohrozenie života, mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Takisto správny orgán umožnil žalobcovi v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia, ako aj navrhnúť ich doplnenie, čo žalobca nevyužil. Preto nemožno uzavrieť, že žalovaný vykonával dokazovanie iba s cieľom poškodiť záujmy žalobcu, nakoľko nijako nemohol ovplyvniť, aké skutočnosti tento na štandardizované otázky, ktoré sa klasicky kladú pri administratívnom vyhostení, uvedie. 40. Správny orgán teda zisťoval skutočnosti svedčiace či už v jeho prospech žalobcu, ako aj v jeho neprospech, pričom nemohol nijako ovplyvňovať žalobcom udávané skutočnosti, ktoré v konečnom dôsledku znamenali, že v jeho prípade bolo napríklad preukázané, že v jeho prípade neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ZoPC. 41. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že sa v administratívnom spise správnych orgánov nenachádzajú správy o krajine kam má byť žalobca vyhostený - G.É., nakoľko súčasťou administratívneho spisu žalovaného sú informácie ohľadne danej krajiny zabezpečené žalovaným z Migračného úradu MV SR, odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce pod č. spisu PPZ-HCP- SO3-2019/044014-002. 42. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné v časti uloženia zákazu vstupu žalobcovi v trvaní jedného roka, keďže žalovaný riadne neodôvodnil prečo uložil zákaz pobytu v danej dĺžke. Danú námietku súd nepovažuje za dôvodnú, nakoľko prvostupňový správny orgán v otázke uloženia zákazu vstupu postupoval v súlade so zákonným ustanovením § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC. Z jeho rozhodnutia jasne vyplýva, že zákaz pobytu uložil na dolnej hranici, pričom stanovenú dĺžku pobytu posudzoval na základe individuálne prístupu k žalobcovi, nakoľko zohľadnil, že u neho ide o prvý neoprávnený pobyt na území SR. 43. K výške uloženého zákazu vstupu správny súd podotýka, že vzhľadom na administratívne vyhostenie žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC pripadá do úvahy v prípade určenia jeho dĺžky použitie ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC, v rámci ktorého zákon určuje rozpätie od jedného roka do päť rokov. Žalobcovi bol uložený zákaz vstupu na najnižšej možnej hranici, t.j. v trvaní jedného roka. 44. Zo samotného správania sa žalobcu popísaného vyššie vyplýva, že tento prekročil štátnu hranicu SR mimo hraničný prechod, z čoho vyplýva, že sa snažil sťažiť svoje zadržanie. Navyše nedisponoval žiadnymi dokladmi, z ktorých by bolo možné hodnoverne zistiť jeho totožnosť. Žalovaný náležite na individuálnom princípe pristupoval k osobe žalobcu, či už pri určení dĺžky zákazu vstupu, ako aj posúdenia neurčenia lehoty na vycestovanie, pričom tieto svoje úvahy náležite odôvodnil. Preto ani jeho námietka postupu žalovaného, týkajúca sa neurčenia lehoty na vycestovanie určenej podľa § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC, nie je dôvodná. 45. Záverom preto možno konštatovať, že rozhodnutia vydané vo veci boli vydané v súlade s citovanými právnymi ustanoveniami, ako aj s ustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku a správne orgány, či už prvého alebo druhého stupňa, rozhodli na základe spoľahlivo zisteného stavu veci a splnili si aj svoju povinnosť, ktorú namietal žalobca, keďže podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku spoľahlivo zistili presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarali potrebné podklady pre rozhodnutie. 46. Preto súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím dospel k záveru, že príslušný správny orgán postupoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutočný stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu zo dňa 27.09.2019 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 47. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu žalobcovi, keďže tento nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.