Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/679/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107224076 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7107224076.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu I. T., W.. XX.X.XXXX, Č. C., Ú. W. N., Z. XXX, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o náhradu škody 231.915,- Kč istiny s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 24C/210/2007-394 z 19.1.2015 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 85.821,40 Kč (3.541,- EUR) na jeho účet vedený v G. Č..XXXXXXXXXX/XXXX spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 6.8.2007 až do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobcu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. V odôvodnení, o.i. uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou mu 5.10.2007 domáhal, aby zaviazal žalovanú zaplatiť mu 231.915,- Kč, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 6.8.2007 až do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, na tom skutkovom a právnom základe, že XX.X.XXXX so svojím automobilom zn. E. C. X.: XXXXXAA, Y.:G. prekračoval slovensko-ukrajinské hranice a pri hraničnej kontrole bol tento automobil predbežne zaistený orgánmi policajného zboru z dôvodu podozrenia, že vozidlo súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku, že XX.X.XXXX vydalo hraničné oddelenie Policajného zboru Vyšné Nemecké rozhodnutie o zaistení motorového vozidla, v ktorom sa uvádza, že identifikačné č. vozidla aj č. bloku motora sú odstránené a je podozrenie, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti. Pôvodné identifikačné č. vozidla sa nepodarilo zistiť, čím vznikli pochybnosti, či je žalobca vlastníkom vozidla. Vozidlo bolo umiestnené do úschovy a žalobca bol poučený, že svoj nárok si môže uplatniť v občianskoprávnom konaní. Po zaistení bolo vozidlo dané do úschovy v areáli Automobilových opravovní MV SR v Košiciach. Žalobcovi bolo vozidlo vydané až XX.X.XXXX , na základe rozsudku Okresného súdu Michalovce 13C/1750/99-76 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 13Co/168/03-119, právoplatného 6.5.2004. V zmysle tohto rozsudku bolo zadržiavanie motorového vozidla žalobca v rozpore so zákonom. V dôsledku neodborného zabezpečenia vozidla počas jeho úschovy, ktorá trvala viac než 7 rokov, kedy vozidlo nebolo uložené v uzavretom priestore, stálo po celú dobu vo vonkajšej časti areálu Automobilových opravovní MV SR, bez akejkoľvek ochrany proti pôsobeniu poveternostných faktorov a proti prístupu tretích osôb, došlo na vozidle k značným škodám. Žalobca si dal vypracovať znalecký posudok, podľa ktorého je výška škody 231.915,- Kč, čo je rozdiel trhovej hodnoty predmetného vozidla v čase jeho zaistenia a trhovej hodnoty v čase jeho vydania žalobcovi. Žalobca 1.2.2007 požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Odpoveďou zo 6.3.2007 bol nárok žalobcu odmietnutý. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že vozidlo bolo zaistené Krajským riaditeľstvom PZ v Košiciach a príslušníci policajného zboru postupovali v zmysle § 21 ods. 11 zák. č. 171/1993 Z.z. a odovzdali vozidlo do úschovy Automobilovým opravovniam MV SR Košice na základe dohody o úschove automobilovej techniky zo dňa XX.XX.XXXX. Automobilové opravovne boli zriadené ako samostatná právnická osoba Ministerstvom vnútra SR 16.12.1996 ako príspevková organizácia Ministerstva vnútra SR. S poukazom na čl. 5 ods. 1 Dohody o úschove automobilovej techniky zo XX.XX.XXXX, podľa ktorého Automobilové opravovne zodpovedajú za škodu na automobilovej technike, spôsobenej počas prepravy a úschovy automobilovej techniky, namietala nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní. Súd vymenoval dôkazy, ktoré v spore vykonal. Vychádzajúc z § 27 ods.1, 2 zák. č.514/2003 Z.z., § 18 ods.1, 2 zák. č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 9 ods.1, § 20, § 21 ods. 11 a 12, § 25 ods.1, 2, § 26 a § 78 ods.5 a 6 zák. č. 171/1993 Z.z. (ich znenie citoval), urobil záver, že žalobca sa v predmetnej veci domáhal náhrady škody na motorovom vozidle, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov štátu v období od zaistenia vozidla (XX.X.XXXX) do jeho vrátenia žalobcovi (XX.X.XXXX). Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že vozidlo bolo pripravené na vrátenie žalobcovi už skôr, ako to tvrdil žalobca a to XX.X.XXXX, po vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Košiciach 13Co/168/03-119 zo 4.3.2004, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Michalovce 13C/1750/99-76 z 18.10.2002. Uvedeným rozsudkom súd vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal Automobilové opravovne MV SR Košice vydať žalobcovi predmetné osobné motorové vozidlo, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatoval, že sám žalobca prostredníctvom svojej právnej zást. listom z XX.X.XXXX vyzval Automobilové opravovne MV SR na vydanie motorového vozidla a z odpovede Automobilových opravovní MV SR z XX.X.XXXX zást. žalobcu bolo oznámené, že žalobca si môže motorové vozidlo prevziať XX.X.XXXX. Súd preto ustálil, že rozhodným obdobím, v ktorom žalobcovi mohla vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, je obdobie od XX.X.XXXX H. XX.X.XXXX, pred účinnosťou zák. č.514/2003 Z.z. (t.j. pred X.X.XXXX). Vychádzajúc z prechodného ust. § 27 ods.2 cit. zák. preto predmetnú vec posudzoval podľa dovtedy účinných právnych predpisov, t.j. podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že zodpovednosť podľa § 18 zák. č.58/1969 Zb. je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie). V danom prípade, mu bolo vykonaným dokazovaním (z potvrdenia oddelenia Cudzineckej polície PZ vo Vyšnom Nemeckom o predbežnom zaistení, z rozhodnutia Hraničného oddelenia PZ Vyšné Nemecké Č.p.: V.-X-XX/HCP-Q.-XX z XX.X.XXXX o zaistení, z Protokolu o prevzatí a odovzdaní automobilovej techniky č. XX/XXXX) nesporne preukázané, že XX.X.XXXX bolo žalobcovi predbežne zaistené osobné motorové vozidlo zn. E. C. XXX, ktoré bolo následne XX.XX.XXXX umiestnené do úschovy Automobilových opravovní MV SR so sídlom v Košiciach (ďalej len AO MV SR). V úschove AO MV SR bolo vozidlo až do jeho vrátenia žalobcovi XX.X.XXXX, o čom svedčí Preberací zápis č. XX/XXXX. Uvedený útvar Policajného zboru uložil motorové vozidlo žalobca do úschovy v súlade s § 21 ods. 11 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore a v súlade s § 21 ods.12 cit. zák. úschovu zabezpečil prostredníctvom právnickej osoby, zriadenej Ministerstvom vnútra SR pre účely úschovy automobilovej techniky, zaistenej podľa § 21 zákona o Policajnom zbore, ktorou bola príspevková organizácia Automobilové opravovne MV SR Košice. Uvedené mu vyplynulo zo zriaďovacej listiny AO MV SR, ako aj z Dohody o úschove automobilovej techniky zo XX.XX.XXXX, uzavretej medzi KR PZ Košice a AO MV SR. Vykonaným dokazovaním zistil, že úschovu zaistených vecí v oblasti automobilovej techniky v pôsobnosti ministerstva a postup príspevkových organizácií ministerstva a útvarov policajného zboru, ktoré automobilovú techniku zaistili, v rozhodnom období upravoval Pokyn generálneho riaditeľa Všeobecnej sekcie MV SR o úschove a realizácii zaistených vecí v oblasti automobilovej techniky č.X/XXXX A. XX.X.XXXX. Uviedol, že podľa čl.3 tohto Pokynu Automobilové opravovne MV SR boli povinné prevziať a uschovať zaistené vozidlo a zabezpečiť jeho ochranu tak, aby nedošlo k jeho poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu, že počas úschovy boli Automobilové opravovne MV SR povinné vykonávať najmä základné ošetrovanie a potrebnú údržbu, garážovanie a nutnú opravu, ktorou sa zabráni znehodnoteniu, prípadne väčšej škode na vozidle. Na uvedené povinnosti nadväzuje čl. 5 Dohody o úschove automobilovej techniky zo XX.XX.XXXX, podľa ktorého Automobilové opravovne od protokolárneho prevzatia veci do úschovy až do jej protokolárneho odovzdania zodpovedajú za škodu na veci, spôsobenú počas prepravy a jej úschovy. Z uvedeného mu vyplynulo, že úschova veci zaistenej v trestnom konaní orgánom Policajného zboru, predstavuje činnosť spojenú s výkonom právomoci tohto štátneho orgánu, že pokiaľ pri výkone tejto právomoci nebola zabezpečená ochrana zaisteného vozidla žalobcu tak, aby nedošlo k jeho poškodeniu, ide o nesprávny úradný postup orgánu štátu pri úschove zaistenej veci. Poukázal na to, že uvedený záver úzko súvisí s námietkou vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v tomto konaní, že žalovaná tvrdila, že za škodu na vozidle priamo zodpovedajú Automobilové opravovne MV SR. Súd sa s uvedenou námietkou nestotožnil. Zdôraznil, že nárok, uplatnený žalobcom, vychádza zo zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej štátnej moci, že podľa § 18 zák. č.58/1969 Zb., zodpovedným subjektom je vždy štát, pričom ide o objektívnu zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), že je irelevantné a teda, zodpovednosť štátu nemôže byť vylúčená tým, že činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu policajného zboru, t.j. úschovu zaistenej veci podľa § 21 ods.11 zák. č.171/1993 Z.z., sa policajný orgán rozhodol zabezpečiť prostredníctvom iného subjektu a to, že v skutočnosti škodu zavinil svojou činnosťou, resp. nečinnosťou tento iný subjekt, je vecou právneho vzťahu založeného medzi ministerstvom vnútra resp. policajným zborom a týmto subjektom na základe Dohody o úschove automobilovej techniky zo XX.XX.XXXX. Napokon, o tomto právnom vzťahu, resp. o tom, že policajný orgán sa rozhodol úschovu zabezpečiť prostredníctvom inej právnickej osoby, poškodený ani nemusí mať vedomosť. Zdôraznil, že povinnosťou ministerstva vnútra, resp. policajného zboru bolo vykonávať dohľad a kontrolu nad vykonávaním činnosti Automobilových opravovní MV SR Košice v zmysle tejto dohody. Už len na okraj dodal, že v priebehu tohto konania XX.X.XXXX príspevková organizácia žalovanej - Automobilové opravovne MV SR zanikla rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. SE-69-7-ORF-2009 z 11.6.2009, pričom všetky práva aj povinnosti zrušenej príspevkovej organizácie prešli na zriaďovateľa (MV SR). Poukázal na to, že zodpovednosť štátu za škodu na danom úseku výkonu štátnej správy je upravená nielen v zák. č.58/1969 Zb. ale aj priamo v § 78 ods.5 zák. č.171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, podľa ktorého štát zodpovedá aj za škody spôsobené Policajným zborom alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom. Citujúc znenie § 442 ods.1,3, § 443 Obč. zák., urobil záver, že existencia škody je preukázaná. Pri určení jej výšky vychádzal z prvého spôsobu určenia peňažnej náhrady, t.j. z porovnania ceny obvyklej, akú malo vozidlo pred poškodením, s cenou obvyklou, ktorú mala vec po poškodení. Dodal, že okrem toho, že príslušný policajný orgán nesplnil svoje povinnosti bezprostredne súvisiace s uchovaním fyzického stavu vozidla (t.j. zabezpečením jeho ochrany tak, aby nedošlo k jeho poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu), nevykonal ani príslušné administratívne úkony súvisiace s úschovou vozidla, ktoré sťažovali dokazovanie smerujúce k zisteniu, či škoda vznikla, kedy a v akom rozsahu. Konkrétne ide o administratívne úkony, predpísané Pokynom generálneho riaditeľa Všeobecnej sekcie MV SR o úschove a realizácii zaistených vecí v oblasti automobilovej techniky č.X/ XXXX A. XX.X.XXXX. Podľa tohto Pokynu pri prevzatí automobilovej techniky do úschovy, ako aj pri jej odovzdaní z úschovy, je potrebné uviesť opis automobilovej techniky vo formulári, označenom v prílohe Pokynu ako Protokol o prevzatí a odovzdaní automobilovej techniky, ktorý (okrem iného) obsahuje kolónky na uvedenie údajov o vozidle, o poškodení vozidla, o výbave vozidla, o technickom a vzhľadovom stave vozidla. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že pri prevzatí vozidla do úschovy bol vyhotovený Protokol o prevzatí automobilovej techniky č. XX/XXXX A. XX.XX.XXXX, pričom predtlačené kolónky vzťahujúce sa na opis jednotlivých častí a dielov motorového vozidla neboli vyplnené. To isté sa vzťahuje aj k odovzdaniu vozidla žalobcovi z úschovy; v preberacom zápise č. XX/ XXXX A. XX.X.XXXX nie je uvedený žiaden opis stavu motorového vozidla. Rovnako, podľa cit. Pokynu pri preberaní automobilovej techniky bolo potrebné vyhotoviť fotodokumentáciu (minimálne 5 záberov) tak, aby táto vystihovala jej aktuálny stav (najmä pohľad na celé vozidlo a jeho vnútorné zariadenie, príp. vyhotoviť videozáznam), o každej automobilovej technike založiť samostatný spisový materiál (tzv. zberný hárok), ktorý obsahuje písomnú dokumentáciu o automobilovej technike (fotodokumentáciu alebo videozáznam, znalecký posudok, kópiu verejného vyhlásenia opisu automobilovej techniky, nákladový list, na ktorom sú evidované náklady na ošetrovanie a údržbu, na garážovanie, na nutnú opravu). Ani tieto administratívne akty (zberný hárok), v danom prípade , neboli vyhotovené, resp. súdu predložené. Poukázal na to, že dôkazná povinnosť žalobcu vo vzťahu k otázke zistenia stavu vozidla, jednak v čase jeho zaistenia, počas jeho úschovy, ako aj v čase jeho vrátenia žalobcovi, ktorú objektívne nemohol ovplyvniť (pretože zabezpečenie evidenčných úkonov vo vzťahu k tejto otázke, bolo povinnosťou zariadenia, prostredníctvom ktorého policajný zbor zabezpečil úschovu zaistenej veci), žalovaná paradoxne uplatnila v tomto konaní ako svoju obranu. Stav posudzovaného motorového vozidla pred jeho poškodením, v čase jeho zaistenia a v čase vrátenia žalobcovi, bolo možné ustáliť z listinných dôkazov, tvoriacich obsah tohto spisu, vyšetrovacieho spisu Hraničného oddelenia PZ Vyšné Nemecké č. V.-X/XX/HCP-Q.-XX, spisu Okresného súdu Michalovce 13C 1750/99, znaleckého posudku Ing.Františka Flégla predloženého žalobcom a znaleckého posudku Ing. Zoltána Béreša. Z týchto listinných dokladov mu nesporne vyplynulo, že od zaistenia vozidla, do jeho odovzdania žalobcovi, došlo k postupnému, čoraz rozsiahlejšiemu poškodeniu vozidla. Zo zápisnice Hraničného oddelenia PZ Vyšné Nemecké o ohliadke motorového vozidla z XX.X.XXXX mu vyplynulo, aká bola výbava a stav vozidla k uvedenému dňu. Konštatoval, že v zápisnici je uvedené, že lak vozidla, ako aj interiér, boli v danom čase nepoškodené. Z listu Hraničného oddelenia PZ vo Vyšnom Nemeckom č. V.-X-XX/HCP-Q.-XX A. X.XX.XXXX mu vyplynulo, že necelý rok po zaistení vozidla bol poškodený plast predného podbehu, predný ľavý blatník, poškriabané predné a zadné ľavé dvere, zadné pravé dvere, kryt zadného nárazníka, zapaľovač. Zo znaleckého posudku Ing. Jaroslava Krempašského z 13.2.2000, vypracovaného na základe objednávky Automobilových autoopravovní MV SR mu, o.i., vyplynulo, že už dva roky po zaistení vozidlo nespĺňalo podmienky pre schválenie technickej spôsobilosti. Po porovnaní rozsahu poškodenia, tak ako ho zaznamenal Ing.Krempašský v r. 2000, s rozsahom poškodenia, ako ho zaznamenal Ing. František Flégl v znaleckom posudku, vypracovanom na objednávku žalobca v r. 2005 mal za zrejmé, že obaja znalci vyhodnotili technický stav jednotlivých skupín vozidla obdobne - mal za celkovo ako horší, technicky málo vyhovujúci. Aj z faktúry č. XXXXXX vystavenej AO MV SR Košice z X.X.XXXX zistil, že pri vykonaní technickej kontroly vozidla boli zistené nebezpečné vážne závady. Zo zápisnice z ohliadky vozidla, vykonanej v rámci súdneho konania 13C 1750/99 zistil, že XX.X.XXXX na základe dožiadania Okresný súd Košice II 15.4.2002, 4 roky od zaistenia vozidla, došlo k nalomeniu mriežky na prednej strane vozidla pri logu E. C., ktoré bolo z prednej ako aj zadnej časti vozidla odstránené, v interiéri na sedadle vodiča bola v strede vypálená časť zamatového poťahu v dĺžke cca 7 mm a šírke 2 mm, v zadnej časti interiéru sa nachádzali dva otvory na reproduktory zn.Sony, ktoré chýbali a odmontovaný bol aj reproduktor z predných dvier vpravo pri sedadle spolujazdca. Tesnenie pravých predných dverí stredového stĺpika bolo odtrhnuté. Bolo ulomené spätné zrkadlo, položené na sedadle. Odstránená bola akumulátorová batéria, zámok prednej kapoty bol uvoľnený, blinkre po oboch stranách odstránené. Zo zápisnice Hraničného oddelenia PZ Vyšné Nemecké o ohliadke motorového vozidla z XX.X.XXXX mal za zrejmé, že v čase zaistenia tvorili vybavenie vozidla hliníkové puklice, 4 reproduktory, aj 2ks loga. Z fotografií, tvoriacich súčasť zápisnice z ohliadky mu bolo zrejmé, že vozidlo bolo odstavené vonku, pod prednou kapotou bolo napadané suché lístie. Pri určení výšky škody súd vychádzal zo záverov doplneného znaleckého posudku Ing. Zoltána Béreša č.56/2013 z 20.7.2013, znalca z odboru Cestná doprava, odvetvia Odhad hodnoty cestných vozidiel, ktorý uviedol, že v období od XX.X.XXXX H. XX.X.XXXX k vzniku škody došlo, pričom rozdiel medzi všeobecnou hodnotou vozidla ku dňu jeho zaistenia 6.909,- EUR a všeobecnou hodnotou ku dňu ukončenia úschovy 3.368,- EUR je 3.541,- EUR, t.j. 106.676,- Sk. Znalec pri určovaní výšky škody vychádzal z vyššie uvedeného dôkazového materiálu svedčiaceho o stave vozidla ku dňu jeho zaistenia, počas jeho úschovy a ku dňu jeho odovzdania žalobcovi. Žalovaná voči záverom znaleckého posudku nič nenamietala. Zhrnúc uvedené, uzavrel, že boli splnené všetky podmienky pre záver o zodpovednosti žalovanej - štátu, za vznik škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom a preto ju zaviazal zaplatiť žalobcovi 3.541,- EUR (106.676,- Sk), čo v prepočte podľa aktuálneho kurzu slovenskej koruny k českej korune k XX.X.XXXX (1 Kč =1,243 Sk) je 85.821,40 Kč a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Poukázal na to, že čo sa týka orgánu, zastupujúceho štát v tomto konaní § 25 zák. č.58/1969 Zb. odkazuje na § 9 ods. 1 cit. zák., že podľa § 9 ods.1 písm. b) cit. zák. zástupcom štátu je ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade došlo na úseku plnenia úloh Policajného zboru pri vykonávaní vyšetrovania o trestných činoch. Konštatoval, že podľa § 16 zák. č.347/1990 Zb. účinného do 31.12.2001, ako aj podľa § 11 ods.1 písm.d) zák. č.575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a orgánov ústrednej štátnej správy, účinného od 1.1.2002, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor. Dodal, že v danom prípade nebolo potrebné splnenie podmienky predbežného prerokovania nároku podľa § 9 ods.1 cit. zák., pretože nešlo o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste. Ďalej uviedol, že žalobca sa okrem istiny domáhal aj priznania úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 6.8.2007 až do zaplatenia a úroky z omeškania tvoria prísl. pohľadávky . Citujúc znenie § 517 ods.1 prvá veta ods. 2 Obč. zák., § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2008 a § 563 Obč. zák. uviedol, že omeškanie a jeho začiatok sa odvíja od splatnosti pohľadávky, že uplatnený nárok bol žalobcovi priznaný titulom náhrady škody a keďže zák. č.58/1969 Zb. ani Obč. zák. pri náhrade škody neustanovujú čas plnenia, je potrebné vychádzať zo všeobecného ust. § 563 Obč. zák. Vykonaným dokazovaním mu bolo nesporne preukázané, že žalobca vyzval žalovanú na plnenie listom z XX.X.XXXX (žiadosť o predbežné prerokovanie nároku), na ktorý žalovaná odpovedala listom zo 6.3.2007, že splatnosť pohľadávky žalobcu nepochybne nastala najneskôr v deň odpovede žalovanej, že nasledujúci deň 7.3.2007 sa žalovaná dostala do omeškania. Keďže žalobca si uplatnil úroky z omeškania až od 6.8.2007, jeho návrhu vyhovel. Výšku úrokov z omeškania určil podľa nar. vlády SR č.87/1995 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2008, na ktorý odkazuje § 517 ods.2 Obč. zák. Dvojnásobok diskontnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania s plnením dlhu bol vo výške 8,5 % ročne, teda v rozsahu, uplatnenom žalobou. Rozhodnutie o náhrade trov konania ponechal na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods.3 O.s.p.). 3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b) a f) O.s.p. t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.) f a h) O.s.p., z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 4. Žalovaná v odvolaní trvala na nedostatku jej pasívnej legitimácie v spore, že súd nesprávne vec právne posúdil, keď ustálil, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a naviac aplikoval zák. č. 58/1969 Zb.. Tvrdila, že v tomto prípade orgán štátu zaistil osobné motorové vozidlo v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, a že aj jej následné kroky po zaistení osobného motorového vozidla žalobcu boli zo strany konajúcich orgánov štátu (odovzdanie vozidla do úschovy, poučenie žalobcu o tom, že si vlastnícke právo k zaistenej veci môže uplatniť na súde) zákonné a správne. Tvrdila, že z dôvodu, že pri zaistení vozidla nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebolo už ďalej potrebné skúmať ďalšie podmienky dané týmto predpisom (vznik škody a kauzálny nexus pri údajnom nesprávnom úradnom postupe a škodou), že zodpovednosť štátu by v tomto prípade prichádzala do úvahy len v prípade, že by došlo počas zaistenia osobného motorového vozidla k nesprávnemu úradnému postupu, čo však nie je tento prípad. V súvislosti so založením zodpovednosti za škodu žalovanej z dôvodu nedodržania povinností vyplývajúcich z Dohody a z pokynu GR MV SR č. X/XXXX, poukázala na to, že povinnosti vyplývajúce z Dohody prešli na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie na štát a že v prípade, že mal súd za to, že nedošlo zo strany zodpovedného subjektu (najskôr Automobilových opravovní, neskôr Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) k vykonaniu úkonov potrebných pre zabezpečenie ochrany zaisteného vozidla, že pasívne legitimovaným je v takom prípade tento zodpovedný subjekt a nie štát, že účastníkom Dohody boli Automobilové opravovne, že Dohodu s Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Košiciach neuzatvárala Slovenská republika ale Automobilové opravovne a nakoľko nedošlo k uzatvoreniu Dohody medzi Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Košiciach a štátom (resp. Slovenskou republikou zast. niektorým orgánom verejnej správy) nenesie štát zodpovednosť za nedodržanie podmienok Dohody, že všetky práva a povinnosti z Dohody prešli na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, čo mal súd v konaní za preukázané a zodpovedným subjektom bol teda ten účastník Dohody, ktorý prevzal zaistené vozidlo do úschovy a v čase rozhodovania súdu ním teda bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Slovenská republika, že s poukazom na uvedené, boli pasívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnej právnej veci do XX.X.XXXX Automobilové opravovne (t.j. do ich zrušenia ako príspevkovej organizácie) a od 1.7.2009 bolo pasívne vecne legitimovaným subjektom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nie však štát, teda Slovenská republika. Dodala, že súd škodu odvíja od nedodržania pokynu GR MV SR č. X/XXXX a že nakoľko sa jedná o interný pokyn Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, tento zaväzuje iba pracovníkov tejto právnickej osoby a nikoho iného a preto, ak mal súd za to, že nedošlo k dodržaniu podmienok (resp. povinností) Dohody zo strany zodpovednej osoby (v tomto prípade je ním od 1.7.2009 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) a interného predpisu konkrétnej právnickej osoby, nie je prípustné, aby v takýchto prípadoch súd zaväzoval štát, k náhrade škody lebo ide o neplnenie povinností zo strany konkrétnej zodpovednej osoby, ktorá je spôsobilým účastníkom konania. Opakovala, že v tomto prípade štát, teda Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky nie je v hmotnoprávnom vzťahu voči žalobcovi, teda nie je pasívne vecne legitimovaná. Poukázala na to, že zák. č. 58/1969 Zb. sa vzťahuje na prípady škody vzniknutej nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci, že v tejto veci však k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci v súvislosti so zaistením motorového vozidla nedošlo, že posudzovanie škody v zmysle ust. zák. č. 58/1969 Zb. nie je daná. Dodala, v súvislosti s tým, keďže povinnosti z Dohody boli viazané na Automobilové opravovne, ktoré neskôr prešli na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie na Policajný zbor ani na žiadnu jeho súčasť, že posudzovanie vzniku škody podľa zák. č. 171/1993 Z. z. nie je tiež dané. Tvrdila, že povinnosti vyplývajúce z Dohody pre posudzovanie vzniku škody a jej výšky je možné jedine podľa Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Tvrdila, že odôvodnenie rozhodnutia ohľadom právneho posúdenia vzniku a výšky škody je zmätočné a v rozpore s požiadavkami kladenými na riadne odôvodnenie rozhodnutia stanovených v § 157 ods. 2 O.s.p.. Vytýkala súdu, že v odôvodnení rozhodnutia ohľadom neplnenia povinností a vzniku škody súd nijako nekonkretizoval, ktoré konkrétne poškodenia vznikli neplnením povinností zodpovedného subjektu z Dohody a pokynu GR MV SR č. X/XXXX a akými úkonmi bolo možné zabrániť konkrétnym poškodeniam vozidla, že priznaná náhrada škody je výsledkom rozdielu medzi všeobecnou hodnotou vozidla ku dňu jeho zaistenia a všeobecnou hodnotou ku dňu ukončenia jeho úschovy, že takýto výpočet je podľa nej v rozpore s § 442 a nasl. Obč. zák., že takto určená výška škody je iba fiktívna. Žalovaná podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. vzniesla námietku premlčania a poukázala na to, že žalobca si prevzal vozidlo XX.X.XXXX z Automobilových opravovní a že subjektívna dvojročná premlčacia lehota na podanie žaloby uplynula dňom XX.X.XXXX a že žaloba bola podaná 5.10.2007, teda po márnom uplynutí premlčacej lehoty. Odôvodnenie rozsudku považovala za formalistické, svojvoľné, vyložené jednoznačne v prospech žalobcu a arbitrárne , bez toho, aby malo rozumný základ v obsahu spisu. Poukázala na to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy uvedenej v rozsudku voči nej je neopodstatnená, dostatočne neodôvodnená, v rozpore s vykonaným dokazovaní a objektívnym právom. Navrhla rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu alebo ho zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa nestotožnil s argumentmi žalovanej a nesúhlasil s nimi. Bol presvedčený, že súd rozhodol po vecnej a procesnej stránke správne, že rozhodnutie súdu netrpí žiadnou procesnou vadou, je riadne odôvodnené, súd rozhodol po práve a námietky žalovanej uplatnené v podanom odvolaní považuje za irelevantné. Navrhol rozsudok potvrdiť. 6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 C.s.p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie žalovanej, v ktorom v podstate iba opakuje skutočnosti uvádzané už pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd v rozsudku riadne a výstižne vysporiadal. 7. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j., že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. ( konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). 8. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu sporu alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 9. Odvolacím súdom nebola zistená žiadna iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie sporu súdom prvej inštancie. Rozhodnutiu nemožno vytknúť nepreskúmateľnosť lebo dáva presvedčivé a dostatočné odpovede na všetky rozhodujúce skutočnosti potrebné na správne rozhodnutie sporu, tak po skutkovej i právnej stránke. 10. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu sporu práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 11. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal. 12. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 13. Je potrebné poznamenať, že žalovaná v odvolaní v podstate opakuje svoje tvrdenia a námietky, s ktorými sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysporiadal. 14. K žalovanou tvrdenej námietke nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie a nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ súd ustálil, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a že na vec je potrebné aplikovať zák. č. 58/1969 Zb., odvolací súd opätovne upriamuje pozornosť na dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie. 15. Podľa § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu (aplikovaného v prejednávanom spore) v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1. 16. Podľa § 9 ods. 1 písm. b) cit. zákona zástupcom štátu je ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 17. K nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade došlo na úseku plnenia úloh policajného zboru pri vykonávaní vyšetrovania o trestných činoch. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu, ktorý s odkazom na cit. zák. ust., ako aj § 16 zák. č. 347/1990 Zb. účinného do 31.12.2001, § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 575/2001 Z.z., o organizácii činnosti vlády a orgánov ústrednej štátnej správy , účinného od 1.1.2002 je práve Ministerstvo vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy pre policajný zbor. 18. V dôsledku cit. zák. ustanovení je preto jednoznačne daná pasívna legitimácia Slovenskej republiky, t.j. štátu v mene ktorého vystupuje ústredný orgán - Ministerstvo vnútra SR, na ktorý odkazuje aj § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.. 19. Je potrebné dodať, že aj súdna prax sa zjednotila v otázke pasívnej legitimácie, že ak je účastníkom konania označený ústredný orgán, že ústredný orgán uvedený v § 9 zák. č. 58/1969 Zb. nezodpovedá za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. (§ 25 ods. 1, 2), že v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1. 20. V prejednávanom spore je pasívne legitimovanou stranou sporu Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán štátu, t.j. Ministerstvo vnútra SR, ako ústredný orgán štátu. 21. Z uvedeného dôvodu, je námietka nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovanej nedôvodná. 22. Argumentácia žalovanej, že pri zaistení osobného motorového vozidla nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a že ani Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra SR, nie je v hmotnoprávnom vzťahu voči žalobcovi, že nie je pasívne legitimovaná v dôsledku tej skutočnosti, že nedodržanie pokynu GR MV SR č. X/XXXX je interným pokynom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a že tento zaväzuje iba pracovníkov tejto právnickej osoby a nikoho iného, je bez právneho významu. 23. Je potrebné vziať na zreteľ tú skutočnosť, že pri úschove zaisteného motorového vozidla žalobcu bolo povinnosťou Automobilových opravovní, ktoré boli zriadené Ministerstvom vnútra SR 1.1.1997, ako príspevkovej organizácie Ministerstva vnútra SR, zabezpečiť základné ošetrenie vozidla, potrebnú údržbu a ochranu tak, aby nedošlo k jeho poškodeniu a zničeniu. 24. Súdna prax sa zjednotila aj na tom, že nesprávnym úradným postupom je akákoľvek činnosť štátneho orgánu spojená s výkonom právomocí určitého správneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo porušenie poriadku, ktorý vyplýva z povahy alebo z cieľov tejto činnosti. 25. Automobilová opravovňa ako príspevková organizácia Ministerstva vnútra SR, konajúca v mene štátu, porušila interný predpis - Pokyn generálneho riaditeľa Všeobecnej sekcie MV SR č.6/1998 z XX.X.XXXX zabezpečiť základné ošetrenie vozidla, potrebnú údržbu a ochranu tak, aby nedošlo k jeho poškodeniu a zničeniu. Pokyn generálneho riaditeľa Všeobecnej sekcie MV SR č.X/XXXX A. XX.X.XXXX je interným predpisom Ministerstva vnútra SR a je aj právnou normou, ktorá v rámci svojej štruktúry a pôsobnosti (na území Slovenskej republiky) je právnou normou, ktorá je obsahom slovenského práva a upravovala určitú skupinu právnych vzťahov, v rámci podzákonných právnych noriem. 26. Právna teória rozdeľuje právne normy na zákonné, podzákonné, normatívne, individuálne, konštitutívne a deklaratórne. 27. V prejednávanom spore Pokyn generálneho riaditeľa Všeobecnej sekcie MV SR č. 6/1998 je sekundárnou - odvodenou podzákonnou právnou normou, prijatou orgánom s výkonnou právomocou - Ministerstvom vnútra SR, za účelom postupu Ministerstva vnútra SR a Policajného zboru pri nakladaní so zaistenými vecami v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, podľa ktorej nebolo vo vzťahu k zadržanému motorovému vozidlu žalobcu postupované a preto sa možno stotožniť so záverom súdu, že išlo o nesprávny úradný postup a, že je daná zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú v dôsledku nesprávneho úradného postupu podľa zák. č. 58/1969. 28. Z uvedeného dôvodu nie sú opodstatnené argumenty žalovanej, že nejde o zodpovednosť za škodu v dôsledku nezákonného úradného postupu podľa zák. č. 58/1969 Zb. a že škoda by mala byť posudzovaná výlučne podľa prísl. ust. Obč. zák. lebo ku škode došlo v súvislosti s výkonom právomoci Ministerstva vnútra SR, ktoré konalo v mene štátu, t.j. jeho príspevkovej organizácie - Automobilových opravovní a pri tomto výkone a v súvislosti s ním pri úschove motorového vozidla došlo k porušeniu pravidiel stanovených právnym predpisom, t.j. interným predpisom Ministerstva vnútra SR Pokynu generálneho riaditeľa Všeobecnej sekcie MV SR č. X/XXXX A. XX.X.XXXX (povinnosť zabezpečiť základné ošetrenie vozidla, potrebnú údržbu a ochranu tak, aby nedošlo k poškodeniu motorového vozidla, vyhotoviť fotodokumentáciu pri preberaní automobilovej techniky, založiť zberný hárok o jej evidencii). 29. K námietkam žalovanej ohľadom výšky škody, je potrebné uviesť, že táto bola v konaní pred súdom jednoznačne preukázaná, čo do základu a aj výšky zo znaleckých posudkov a dodatku k znaleckému posudku, ku ktorým napokon ani žalovaná nemala žiadne výhrady. 30. Rovnako, námietka premlčania, ktorú žalovaná vzniesla až v odvolacom konaní a ktorú odvodzuje od § 106 ods. 1 Obč. zák. je nedôvodná. 31. Podľa § 22 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. 32. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 33. Súdna prax ohľadom vedomosti o škode, t. j., vedomosti o tom, že škoda vznikla a v akej výške, kedy sa poškodený dozvedel o škode, sa zjednotila na tom, že poškodený nemusí rozsah škody poznať presne ale aspoň v približnej sume, s možnosťou jej dodatočného spresnenia v súdnom konaní. 34. V prejednávanom spore z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca sa najskôr mohol dozvedieť o škode a o jej približnej výške, s možnosťou jej dodatočného spresnenia z Preberacieho zápisu č. XX/XXXX A. XX.X.XXXX, kedy Automobilové opravovne Ministerstva vnútra SR odovzdali motorové vozidlo splnomocnenému zást. žalobcu R. C. a najneskôr zo znaleckého posudku č. 52/2005 vypracovaného 30.11.2005 Františkom Fléglom odhadcom v odbore cien motorových vozidiel a všeobecného strojárstva. 35. Žaloba bola žalobcom podaná na súde 5.10.2007, ešte pred uplynutím trojročnej zákonnej premlčacej lehoty podľa § 22 zák. č. 58/1969 Zb. 36. Z uvedených dôvodov nie je nárok žalobcu na náhradu škody premlčaný. 37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. 38. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 39. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 40. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, avšak trovy odvolacieho konania mu nevznikli a žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto stranám náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. 41. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).