Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/232/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113236113 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113236113.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne S. F., V. XX, zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., Košice, Kmeťova 26, IČO: 47 237 406, proti žalovanej K.. O. D., J., S. XX, o zaplatenie 1 812,08 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 38C/198/2014-292 z 15.2.2017 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : M e n í rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalobkyni p r i s u d z u j e náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobkyni p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 1 230 € spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 12.12.2014 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta. III. Priznáva žalobkyni náhradu trov konania vo výške 36 %. 2. Žalobkyňa voči výroku III. predmetného rozsudku, ktorým sa jej priznáva náhrada trov konania vo výške 36 %, podala v zákonnej lehote Odvolanie. 3. Súd v odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol: Výrok o náhrade trov konania sa opiera o § 255 ods.2 CSP v spojení s § 262 ods.1 CSP s tým, že nakoľko žalobkyňa mala v konaní čiastočný úspech, priznal jej náhradu trov konania pomerne, t.j. vo výške 36 % (mala úspech vo výške 68 %, neúspech vo výške 32 %, t.j. pomer „jeho“ úspechu a neúspechu predstavuje rozdiel týchto súm). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods.2 CSP). 4. Žalobkyňa v odvolaní uviedla: Podáva ho z dôvodov uvedených v: - § 365 ods.1 písm. d) CSP, podľa ktorého konanie ma inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, - § 365 ods.1 písm. h) CSP, podľa ktorého rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. I. Návrhom na vydanie platobného rozkazu z 23.12.2013 sa domáhala voči žalovanej zaplatenia 1 812,08 € s 5,75 % ročným úrokom z omeškania od 1.1.2014 do zaplatenia a tiež trov konania, titulom bezdôvodného obohatenia. Cituje, čo titulovaný súd v časti odôvodnenia výroku o trovách uviedol a znenia § 255 CSP. V predmetnom prípade výsledok sporu závisel od znaleckého posudku (ďalej len ZP), t. j. ZP č.182/2016, ktorý vypracoval súdom ustanovený znalec X.. N. A., z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľnosti. Napriek tomu, že súčasný procesný kódex neobsahuje výslovné ust., ktoré obsahoval O. s. p., a to § 143 ods.3 O. s. p. (cituje jeho znenie), ak výsledok sporu závisel od ZP, a teda žalobca de facto nebol úspešný na 100 %, „nejde o procesný neúspech, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.“[úvodzovky žalobkyňa; (str.926 komentára BECK k § 255 CSP) - Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár: Praha: C. H. Beck, 2016,1540 s.]. Úspech vo veci má súd skúmať najmä čo do právneho základu veci vo vzťahu k predmetu sporu. Preto je nevyhnutné ju považovať za plne procesne úspešnú, ak mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku, tak ako to bolo v predmetnom prípade. Zároveň pôvodný § 143 „ods.“ O. s. p. chránil aj žalovanú stranu, a to tak, že jej sankcia, vo forme trov konania, ktoré má uhradiť, sa nemohla umelo navyšovať, ak by aj žalobca účelovo navýšil výšku istiny, súd zaviazal žalovanú stranu len na sumu vyčíslenú z priznanej istiny, čo je princíp spravodlivý pre obe strany sporu. Cituje z odbornej literatúry k § 255 CSP (epi.sk, ako aj: Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. Bulletin slovenskej advokácie. 2016, 2016 (3), 5. ISSN 1335-1079), dôvodovú správu k predmetnému ust. a z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3MCdo 14/2009 z 5. 8. 2010. Trovy konania, resp. trovy právneho zast. majú v občianskom procese prevenčnú, reparačnú a sankčnú funkciu. Povinnosť náhrady trov konania neúspešnou stranou je sankciou za neúspech a reparáciou druhej procesnej strany v podobe „oslobodenia“ (úvodzovky žalobkyňa) od „zaplatení“ trov konania. Ak by jej všeobecný súd nepriznal náhradu trov v plnej výške, ktorá je čo do podstaty uplatneného nároku úspešná; t.j. žaloba bola dôvodná, nakoľko žalovaná bezdôvodne a bezodplatne užívala jej pozemky dlhé roky a podnikala na nich; nenaplnil by sa zámer zákonodarcu a dôležitý aspekt CSP, ako aj účel TPZ, ktoré majú aj sankčnú a prevenčnú úlohu. Ak nedôjde k zmene výroku o náhrade trov a neprizná sa jej náhrada trov, žalovaná nie je nijakým spôsobom sankcionovaná za svoje protiprávne konanie (bez akejkoľvek odplaty a titulu užívala sporné pozemky už od r.1997 na svoje podnikanie a dosahovala zisk, pričom ona nemohla nijakým spôsobom disponovať so svojím pozemkom a bola v strate) a nie je dosiahnutý prevenčný charakter, aby k protiprávnemu konaniu žalovanej ďalej nedochádzalo. Skutočnosť, že žalovaná má uhradiť určitú sumu predstavuje iba realizáciu ust. hmotnoprávnych predpisov a legalizáciu stavu, avšak nie je sankciou, postihom alebo akýmkoľvek negatívom za jej protiprávne konanie. Taktiež by chcela zdôrazniť, že v predmetnom konaní boli predložené viaceré ZP - ZP č.33/2011 vypracovaný X.. A. Š., ZP č.8/2014 vypracovaný X.. E. H., ZP č.10/2014 vypracovaný X.. V. J., ZP č.182/2016 vypracovaný X.. N. A., ktorými bola vypočítavaná výška bezdôvodného obohatenia a záviselo len od úvahy súdu, aký ZP bude podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. Aj v jednotlivých ZP bola výška bezdôvodného obohatenia stanovená rôzne, t. j. ak sa viacerí znalci nevedeli zhodnúť na jednom konečnom čísle, ako mohla určiť výšku bezdôvodného obohatenia ona, ktorá nemá potrebné znalosti. Opätovne chce poukázať na skutočnosť, že nevie sama určiť výšku bezdôvodného obohatenia, resp. nemožno to od nej ako účastníka konania spravodlivo očakávať, nakoľko ide o odbornú otázku, ktorej objektívne zodpovedanie prináleží znalcovi z príslušného odboru. Nemôže byť sankcionovaná zato, že nesprávne určí resp. „trafí“ (úvodzovky žalobkyňa) výšku istiny, ktorú následne vypočíta znalec. Nie je objektívne možné spravodlivo očakávať a akceptovať nevýhodu na strane žalobcu, že ak neuvedie presnú výšku svojho nároku, ak táto výška mnohokrát závisí od iného „posúdenie“ či posúdenia súdom, bude neúspešný v nákladoch, ktoré vynaložil na uplatnenie svojho práva. Takéto nazeranie na vec by viedlo k tomu, že žalobcovia pred obavou, že im súd neprizná náhradu trov konania za advokáta, znalca, súdny poplatok a p., nebudú uplatňovať svoje základné práva pred súdom, napriek tomu, že došlo k zmenšeniu ich majetku, čo zároveň a contrario pomôže stranám, ktoré si neplnia záväzky, právne povinnosti. Takýto výklad je v hrubom rozpore s právnym štátom a základnými právami priznanými jeho občanom. Pri ponechaní tejto aplikácie CSP by došlo k zjavnej nespravodlivosti, narušeniu ochrannej funkcie civilného ako aj procesného práva, t.j. celkovej úlohy sudu a k nepriamej podpore narušiteľov právnych predpisov. II. Cituje znenie Čl.2 a 4 CSP. Vo veci náhrady trov konania v prípadoch, ak rozhodnutie o výške peňažného plnenia, t. j. istiny, závisí od ZP, existuje ustálená judikatúra najvyšších súdnych autorít. Pri priznávaní náhrady trov žalobcovi v plnej výške, ak rozhodnutie záviselo od ZP, postupoval súd aj v iných konaniach v skutkovo a právne obdobnej veci, napr. v konaní vedenom na titulovanom súde pod sp. zn. 40C/67/2008. Cituje z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len ÚS ČR) PL. ÚS 39/13 zo 7.10.2014. Princíp právnej istoty je dôležitým pilierom ochrany práva a spočíva najmä v tom, že občan sa môže spoľahnúť na predvídateľnosť práva, čo je zároveň predpokladom jeho dôvery na obsahovú i formálnu kvalitu práva, právneho poriadku a právneho štátu. Nerešpektovaním a neprihliadnutím na ustálenú judikatúru, bez riadneho odôvodnenia alebo poskytnutia relevantného odlišného právneho názoru, dochádza k porušovaniu základných princípov súdneho konania, a to princípu právnej istoty. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl.1 ods.1 ústavy, napr. PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Tzn., o. i., aj to, že každý adresát právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielenže bude platné právo aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právny názor, ktorým je viazaný, ak mu takúto povinnosť ukladá zák. Opačný prístup už sám osebe predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces. Cituje z odôvodnenia Uznesenia ÚS Slovenskej republiky (ďalej len SR) IV.ÚS 499/2011-25 z 22.11.2011, z odôvodnenia jeho Nálezu I.ÚS 28/09-28 z 9.7.2009 a II.ÚS 19/2016-40 z 15.6.2016 a z odôvodnenia uznesenia NS SR 7Cdo 42/2010 zo 17.10.2011. CSP zároveň v súvislosti s princípom právnej istoty súdom ukladá, že ak ustálená judikatúra neexistuje, aj tak musia rozhodovať spravodlivo v medziach všeobecnej a „rozumnej“ (úvodzovky žalobkyňa) spravodlivosti či dobrých mravov. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Cituje znenie Čl.3 CSP ods.1. CSP. V tomto čl. je obsiahnutý princíp ústavnokonformného a eurokonformného výkladu. Objektívne právo má v materiálnom právnom štáte plniť predovšetkým svoju základnú funkciu, a to slúžiť legitímnym potrebám ľudí. Pri výklade a uplatňovaná zák. treba postupovať tak, aby boli súlade s ústavou. Nie je množné tolerovať formalistický výklad práva, ktorým „za“ odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Rozhodnutie musí byť nie len zákonné ale aj spravodlivé, pričom úlohou súdu je rozpoznať cez zák. spravodlivosť. Nedokonalosť jazykového vyjadrenia právnej normy nemôže byť v jej neprospech ako účastníka konania. Výklad zák. bez prihliadnutia na jeho účel a zmysel môže viesť až k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ak je strana procesne úspešná čo do základu a podstaty nároku, pričom výška nároku závisela od ZP, t. j., od výsledku, ktorý nemožno jednoznačne čo do výšky predpokladať, je potrebné považovať ju za procesne úspešnú stranu a žalovaná by mala nahradiť náklady (t. j. zmenšenie jej majetkovej sféry), ktoré vynaložila na ochranu svojich práv, do ktorých jej žalovaná zasahovala. Dané vypláva z účelu a zmyslu jednotlivých ust. CSP. Cituje z odôvodnenia rozsudku NS SR 1Cdo 48/2010 z 29.2.2012, nálezu ÚS ČR IV.ÚS 1241/12 z 13. 3. 2013, Nálezu ÚS SR III.ÚS 185/2010-30 z 5.10.2010, nálezu ÚS ČR PL. ÚS 21/96 zo 4.2.1997 a I.ÚS 643/04. Nerešpektovaním princípov obsiahnutých už v úvode CSP a ich neaplikovaním na jednotlivé zákonné ust., čím sa má dotvárať a precizovať ich obsah, by tak došlo k nerešpektovaniu a popretiu ustálenej judikatúry, ochrannej funkcie civilného práva procesného a spravodlivosti ako takej. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zák., ktorú tento čl. ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl.46 ods.4 v spojení s čl.51). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zák. a súčasne, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, a nedošlo tak k arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy vo veci rozhodnú tak, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V predmetnom jej prípade sa však javí, že všeobecný súd rozhodol v časti trov konania svojvoľne a formalistický, bez prihliadnutia na účel a zmysel zákonných ust. a v rozpore s ustálenou súdnou praxou. III. Na základe uvedeného preto apeluje na aplikáciu princípov zakotvených v CSP, ktoré predstavujú určité výkladové pravidlá, napomáhajúce určiť a dotvoriť obsah, účel a význam niektorých jeho nejednoznačných ust., tak aby nedošlo k porušeniu jej základných práv a navrhuje, aby jej bola priznaná náhrada trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. Zároveň si uplatňuje aj trovy konania za tento úkon. Ak sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu a s výkladom a aplikáciou daného ust., došlo by k vážnemu porušeniu: princípov spravodlivosti, ochrannej funkcie hmotného aj procesného práva, princípov právneho štátu, základných princípov súdneho konania, predvídateľnosti práva, právnej istoty, nerešpektovaniu ustálenej judikatúry a právneho názoru súdov, materiálnej ochrany práv, prevenčnej a sankčnej povinnosti CSP (O. s. p.) cestou náhrady trov konania a došlo by k podpore porušovania právnych predpisov, a to nesankcionovaním daného konania, V zmysle uvádzaného preto navrhuje prijať nasledovný Rozsudok Mení sa rozsudok vo výroku III. o náhrade trov tak, že: III. Priznáva sa jej nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. Má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. alebo aby vydať v zmysle § 389 ods.1 písm. c) CSP nasledujúce uznesenie Ruší sa rozsudok vo výroku o náhrade trov, a vec v tejto časti sa vracia na ďalšie konanie. 5. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1.júla.2016. 6. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Rozsudok, okrem výroku o náhrade trov konania, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavaný. 8. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a zistil, že neboli splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalobkyni sa priznáva náhrada trov konania v plnom rozsahu. 9. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu. 10. Súd použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil a na daný skutkový stav ho i nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 11. Odvolací súd sa plne stotožňuje s argumentmi, na ktoré žalobkyňa poukazuje v odvolaní, lebo vychádzajú zo súdnej a právnej praxe a nepovažuje za potrebné k nim čokoľvek dodávať. 12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 13. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 14. Žalobkyňa mala v tomto odvolacím konaní plný úspech, preto jej bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 15. Pomer hlasov, akým bolo uznesenie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.