Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/246/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115200932 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7115200932.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľky Ing. M. W. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v G.L. na ul. M. Č.. XXX/XX zastúpenej JUDr. Martinou Hopferovou advokátkou Advokátskej kancelárie Hopferova s.r.o. so sídlom v Košiciach na ul. Bajzovej č. 2 proti manželovi Bc. F.N. W. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu O. W. XXX M. A. - R. Č. F. zastúpeného JUDr. Jolanou Fuchsovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Štúrovej č. 20 v konaní o rozvod manželstva, o odvolaní manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 29.6.2016 č.k. 21P 7/2015-268 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozviedol manželstvo navrhovateľky s jej manželom a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Návrh na prerušenie konania zamietol. 2. Proti tomuto rozsudku prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal odvolanie manžel navrhovateľky s návrhom, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň žiadal, aby bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia trestnej veci vedenej proti nemu ako obvinenému za trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm.a/, b/ Trestného zákona (OR PZ Košice ČVS: ORP-882/2-VYS-KE-2015). 3. Namietal, že vo veci nie je daná právomoc slovenských súdov. Túto skutočnosť namietal od začiatku konania keď konštatoval, že slovenské súdy majú právomoc rozhodnúť nanajvýš o rozvode manželstva, i keď v tomto smere ich právomoc nenamieta. Uviedol, že do úvahy prichádza v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva právomoc slovenských súdov podľa kapitoly II. oddiel 1 čl. 3 ods. 1 písm.d/ Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, avšak z nariadenia Brusel II kapitola II oddiel 1 čl. 3 ods. 1 písm.a/ je jednoznačne možné vyvodiť, že v predmetnej veci nie je daná právomoc slovenských súdov, nakoľko to nevyplýva ani z jedného z kritérií uvedených v čl. 3 ods. 1 písm.a/ predmetného Nariadenia. Právomoc podľa písm.b/ je až sekundárna. Konštatoval, že súd, ktorý rozhodne o rozvode manželstva, bude rozhodovať aj o vyporiadaní BSM, čím sa konanie o vyporiadanie BSM komplikuje. Z týchto dôvodov primárne má za to, že konanie je potrebné v zmysle § 9 CSP zastaviť. V prípade, ak odvolací súd má za to, že právomoc okresného súdu je daná, žiada návrh zamietnuť, pretože pre rozhodnutie je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, preto je namieste rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm.c/ CSP. Uviedol, že rozvodu sa bráni a je jeho právom s rozvodom nesúhlasiť. Rovnako má právo žiadať, aby boli riadne preskúmané dôvody a príčiny rozvratu manželstva tvrdených navrhovateľkou. Konštatoval, že navrhovateľka ako príčinu rozvratu manželstva označila jeho údajné správanie spočívajúce v obmedzovaní návštev navrhovateľky a jej rodiny, odopieraní lekárskej starostlivosti, obmedzovaní prístupu k financiám, obmedzovaní prístupu k internetu, ponižovaní a fyzickom napadnutí. Tieto tvrdenia boli dôvodom, pre ktorý navrhovateľka podala trestné oznámenie a tieto dôvody sú predmetom dokazovania v trestnom konaní, pričom prípravné konanie bolo ukončené a pokiaľ bola vo veci podaná obžaloba, bude vykonané dokazovanie súdom na hlavnom pojednávaní. Z uvedeného dôvodu pravdivosť tvrdení navrhovateľky ktoré popieral, mal možnosť súd prvej inštancie dôkazy vykonať sám a po vykonaní ich vyhodnotiť a urobiť záver o tom, či tvrdenia navrhovateľky obstoja alebo či ňou tvrdené príčiny rozvratu manželstva sú dané alebo mal konanie prerušiť a počkať na výsledok trestného konania. Konštatoval, že pokiaľ v rámci trestného konania súdy dospejú k záveru, že je nevinný a navrhovateľkou tvrdeného konania, ktorým zapríčinil rozvrat manželstva, sa nedopustil, neobstoja tvrdenia navrhovateľky o príčinách rozvratu manželstva a pôjde z jej strany o nedôvodne tvrdený svojvoľný rozvrat manželstva, ktorý nemôže požívať súdnu ochranu a pokiaľ v rámci trestného konania orgány dospejú k záveru, že je vinný a navrhovateľkou tvrdené konanie zapríčinilo rozvrat manželstva, ktorého sa dopustil, bude preukázané, že návrh na rozvod manželstva bol podaný dôvodne. Konštatoval, že preskúmanie a stanovenie príčin rozvratu manželstva je absolútne zásadné jednak pre posúdenie dôvodnosti návrhu na rozvod, ale aj z dôvodu ďalších dôsledkov, ktoré z toho môžu plynúť, a to posúdenie nároku na manželské výživné, na príspevok na výživu rozvedeného manžela, môže mať dopad na vyporiadanie BSM a na užívanie nehnuteľností a podobne. Súd tým, že odmietol vykonať navrhované dokazovanie, alternatívne mal prerušiť konanie do skončenia trestného konania, odňal mu možnosť brániť sa tvrdeniam navrhovateľky a vyvrátiť ich a tým v konečnom dôsledku mu odňal možnosť konať pred súdom. Súd zamietol aj jeho návrh, aby sa s vykonaným dokazovaním oboznámil aspoň tak, že si pripojí trestný spis, z ktorého oboznámi výpovede svedkov, preto je neprijateľné, aby súd urobil záver o trvalom a vážnom rozvrate manželstva na základe sporných a nepreukázaných tvrdení navrhovateľky len na tom základe, že už dva roky nežijú v spoločnej domácnosti, nehospodária spolu a nevychovávajú spolu deti. Poprel tvrdenie súdu, že na výživu detí neprispieval po dobu 10 mesiacov, pretože minulý rok prispel za mesiac február a marec na výživu detí v zmysle slovenského predbežného opatrenia a následne riadne platil od novembra 2015 doposiaľ. Od apríla 2015 do októbra 2015 vrátane, je to 7 mesiacov, avšak aj počas tohto obdobia na výživu detí prispieval prostredníctvom rôznych nákupov. Konštatoval, že vážnym záujmom na zachovaní manželstva z jeho strany okrem manželského sľubu sú aj maloleté deti, a preto chce manželstvo zachovať. 4. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, že sa nestotožňuje s tvrdením manžela navrhovateľky podľa čl. 3 ods. 1 písm.d/, že právomoc je až sekundárna a opiera sa o praktickú príručku na uplatňovanie nového Nariadenia Brusel II, ktorá bola vydaná Úradom pre publikácie Európskej komisie, Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť, európsku justičnú sieť v občianskych a obchodných veciach. Z obsahu príručky vyplýva, že kritériá právomoci v manželských veciach dané čl. 3 Nariadenia sú alternatívne, neexistuje medzi nimi žiadna hierarchia ani stanovené poradie. Konštatoval to aj Okresný súd Košice I, že kritériá právomoci v zmysle čl. 3 Nariadenia sú v zásade rovnocenné a teda dané na výber a k rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí zo dňa 13.7.2015. Konštatuje, že pokiaľ ide o otázku právomoci súdu Slovenskej republiky, v tejto veci už bolo rozhodnuté právoplatne, a teda v zmysle § 230 CSP nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova, je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 29.6.2016 sp.zn. 21P 7/2015-268 v časti právomoci slovenského súdu na konanie o rozvod manželstva. Konštatovala, že inštitút rozvodu manželstva je zakotvený v ust. § 22 a nasl. Zákona o rodine. Na to, aby súd mohol rozhodnúť o rozvode manželstva, kumulatívne musia byť naplnené dve podmienky, 1. vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvale rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel, 2. od manželov nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Konštatovala, že rozsiahle dokazovanie jednoznačne preukázalo, že v tomto prípade sú splnené obe podmienky na to, aby súd mohol manželstvo rozviesť. Súd síce zisťuje aj príčiny rozvratu vzťahu medzi manželmi, ale zo samotnej povahy tohto konania, kde ako účastníci konania vystupujú dvaja manželia, ktorých častokrát dlhoročný vzťah sa narušil do takej miery, že jeden z nich podal návrh na rozvod, možno len v ojedinelých prípadoch konštatovať, že sa zhodnú na príčinách rozvratu manželstva. Každý z manželov vo väčšine prípadov vidí dôvody rozvratu manželstva odlišne a pohľad každého z nich je subjektívny. Práve úlohou súdu je zhodnotiť tvrdenia každého z manželov, z objektívneho hľadiska posúdiť, či sú naplnené podmienky pre rozhodnutie o rozvode manželstva. Uviedla, že v priebehu konania predložila súdu rozhodnutia súdu konštatujúce, že rozvrat manželských vzťahov je potrebné posudzovať objektívne. Súd síce vypočuje manželov k príčinám rozvratu ich vzťahov a tí nemusia v tých príčinách sa zhodnúť a súd ako nezávislý a nestranný orgán zhodnotí jednotlivé tvrdenia manželov objektívne a na základe toho príjme rozhodnutie, či manželstvo rozvedie alebo návrh zamietne. Uviedla, že vzhľadom na to, že príčiny rozvratu vzťahov medzi manželmi vidia subjektívne, musí súd vychádzať predovšetkým z takých skutočností, ktoré jednoznačne navonok poukazujú na vzniknutý rozvrat, napríklad, že manželia spolu nežijú v spoločnej domácnosti, že nemajú žiadny intímny vzťah, a teda ich manželstvo neplní svoju spoločenskú funkciu, čo v danom prípade trvá dva roky. Z toho dôvodu nemôže byť ich manželstvo harmonickým a trvalým životným spoločenstvom. Takisto je nevyhnutne potrebné prihliadať aj na záujmy maloletých detí, ktoré nemôžu byť riadne chránené, ak ich rodičia žijú v disfunkčnom manželstve aj to, že podala na manžela navrhovateľky trestné oznámenie vo veci týrania blízkej a zverenej osoby je skutočnosť nasvedčujúca závažnému rozvratu manželstva a nie je potrebné čakať na právoplatné ukončenie trestného konania, pretože výsledok tohto konania žiadnym spôsobom nemôže zmeniť jej názor na spolužitie s manželom navrhovateľky. Uviedla, že aj keby bol oslobodený spod obžaloby, nie je možné, aby manželstvo bolo obnovené. Uviedla, že žiadny z dôkazov navrhovaných manželom navrhovateľky nič by nezmenil na tom, že objektívne nastal rozvrat manželstva a súd správne konštatoval, že sa jedná len o formálny zväzok, ktorý neplní svoju spoločenskú funkciu a ani plniť nemôže po tom všetkom, čo sa medzi nimi udialo a ani jeden z nich reálne nepripúšťa obnovu manželského spolužitia. Preto súd v rámci rozvodového konania nemal skúmať, či manžel navrhovateľky je vinný, resp. je nevinný zo skutku, ktorý mu je kladený za vinu v podanej obžalobe. Táto úloha patrí orgánom činným v trestnom konaní a trestnému súdu. Ak by súd v rozvodovom konaní mal vykonať navrhnuté dôkazy, teda pripojenie vyšetrovacieho spisu, predvolávať veľké množstvo svedkov a podobne, nahrádzal by tým úlohu trestného súdu a tieto požiadavky presahujú povinnosti, ale aj kompetencie rozvodového súdu. Domnieva sa, že manžel navrhovateľky len úmyselne sa snaží predlžovať toto súdne konanie bez toho, aby mal reálny záujem na ďalšej existencii manželstva. Uviedla, že z toho dôvodu neuviedol konkrétne odvolacie dôvody v zmysle § 365 CSP, o ktoré svoje odvolanie opiera, preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 5. Manžel navrhovateľky v stanovisku k vyjadreniu navrhovateľky na odvolanie manžela poukázal na to, že nesúhlasí s jej argumentáciou, že súd pri zisťovaní rozvratu manželstva musí vychádzať predovšetkým z takých skutočností, ktoré jednoznačne navonok poukazujú na vzniknutý rozvrat, napríklad, že manželia nežijú v spoločnej domácnosti, nestýkajú sa intímne a podobne. Tieto navonok objektívne dané skutočnosti ako nezdieľanie spoločnej domácnosti, absencia intímneho spolužitia a podobne sú len dôsledkom príčin, ktoré k rozvratu manželstva viedli. Pravé príčiny rozvratu sú tou skutočnosťou, ktorú súd musí osobitne v prípade, ak druhý manžel s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasí, podrobne skúmať a posúdiť, či tieto sú skutočne významné tak, že manželstvo treba rozviesť. Preukázanie a ustálenie príčin rozvratu manželstva môže mať vplyv na budúce právne nároky, napríklad priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Konštatoval, že ak bude spod obžaloby oslobodený, bude preukázané, že tvrdenia navrhovateľky o príčinách rozvratu boli nepravdivé a v skutočnosti išlo len o oddialenie detí od neho. Keďže civilný súd nenahrádza súd trestný, navrhol prerušiť rozvodové konanie do právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti nemu. Uviedol, že pokiaľ navrhovateľka namietala, že jeho odvolanie nespĺňa náležitosti uvedené v § 365 CSP, keďže neuviedol konkrétne odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP, o ktoré svoje odvolanie opiera, s jej názorom nesúhlasí, pretože odvolacie dôvody uviedol celkom konkrétne, z ktorých je zrejmé, pod ktorý právny odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 CSP tieto spadajú. Konštatoval, že odvolacie dôvody uviedol konkrétne a z ich obsahu je zrejmé, pod ktorý právny odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 CSP tieto spadajú. Podstatný je práve konkrétny obsah odvolacej námietky a nie to, pod ktoré písmeno § 365 ods. 1 CSP účastník (strana) tento dôvod subsumuje. Podľa názoru navrhovateľky zrejme postačuje podané odvolanie označiť tak, že toto podáva z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.a/, b/, c/ CSP. Práve takto podané odvolanie bez konkrétneho uvedenia odvolacích dôvodov by bolo odvolaním nespĺňajúcim požiadavky § 365 CSP. Uvedená úvaha navrhovateľky o konkretizáciu odvolacích dôvodov ich označením, resp. právnou kvalifikáciou v zmysle § 365 ods. 1 CSP je vo svojej podstate identická s jej argumentáciou o nepotrebnosti zisťovania príčin rozvratu manželstva. Stačí konštatovanie, že manželstvo je rozvrátené bez ohľadu na to, prečo tomu tak je a rovnako zrejme postačuje podľa názoru navrhovateľky, ak v odvolaní sú odvolacie dôvody vymedzené príslušnými ustanoveniami § 365 ods. 1 CSP bez bližšej konkretizácie. 6. Navrhovateľka vo vyjadrení k stanovisku manžela navrhovateľky poukázala na to, že svoju argumentáciu týkajúcu sa príčin skúmania rozvratu manželstva opiera o rozhodnutie súdov SR, ktoré boli v konaní predložené a z nich jednoznačne vyplynulo, do akej miery je potrebné skúmať príčiny rozvratu manželských vzťahov. Rozvrat manželských vzťahov musí byť v konaní objektivizovaný, súd berie do úvahy najmä vzájomný vzťah medzi manželmi a ich spolužitie, dĺžku, mieru vzájomnej odkázanosti, možnosti poskytovať osobnú, mravnú a materiálnu pomoc. Súd zisťuje príčiny rozvratu manželstva len do tej miery, aby mohol vytvoriť úsudok, či tu existuje objektívny dôvod na rozvod manželstva. Za týchto okolností by súd mohol prijať rozhodnutie o rozvode manželstva práve v prípade, ak by mal za to, že vzťah manželov sa narušil natoľko, že už nie je možné ich manželské spolužitie obnoviť, a to aj proti vôli manželky, ktorá s rozvodom manželstva nesúhlasila. Nie je účelné, aby súd umelo udržiaval disfunkčné manželské vzťahy, ktoré by aj tak v končenom dôsledku dospeli k tomu, že manželia spolu nebudú žiť a viesť spoločnú domácnosť, no naďalej bude manželstvo formálne pretrvávať. Vyslovila názor, že ani manžel navrhovateľky nemá skutočný záujem na ďalšom trvaní manželstva a účelom ním podaného odvolania a argumentácie je len umelé predlžovanie konania a ďalšie trvanie BSM, v rámci ktorého úmyselne vytvára dlhy, ktoré by mala po rozvode prevziať aj ona. Pokiaľ argumentuje manžel navrhovateľky tým, že preukázanie a ustálenie príčin rozvratu manželstva môže mať vplyv na budúce právne nároky, domnieva sa, že táto skutočnosť by mala byť skúmaná v konaní, ktorého predmetom bude napríklad určovanie výživného. 7. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bol zrušený Občiansky súdny poriadok v znení platnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP) a zároveň 1.7.2016 nadobudol účinnosť aj zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). 8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Podľa § 395 ods. 1 CMP, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 11. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Podľa § 23 ods. 1, 2 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. 14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, správne a zákonne vo veci rozhodol o úprave styku na čas po rozvode, pričom v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. 15. Odvolací súd po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že manželstvo účastníkov konania nemôže a ani neplní svoj účel vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je vážny a trvalý, bez možnosti obnovenia jeho základných funkcií a so zreteľom na jednoznačný postoj navrhovateľky ani nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia. Vzájomné vzťahy manželov, ktoré sa vytvárali počas ich dlhodobého spolužitia, boli nepochybne zložité a rešpektovanie práv a plnenie povinností z nich vyplývajúcich, ako aj ich správanie súviselo s mnohými okolnosťami, ktoré mali svoj pôvod nielen vo vzájomnom vzťahu manželov, ale boli závislé aj na skutočnostiach existujúcich mimo ich manželstva. Rozvrat manželstva, ako objektívny stav vzájomných vzťahov medzi manželmi, je výsledkom mnohých rôznych príčin, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a znásobovali. Z ust. § 23 Zákona o rodine citovaného v napadnutom rozsudku vyplýva, že zásada objektívneho hľadiska posúdenia podmienok pre rozvod manželstva, t.j. či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Pri skúmaní vážnosti rozvratu manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne zistiť a následne vyhodnotiť najmä vzájomný vzťah medzi manželmi, t.j. ako aj dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahov medzi nimi a rovnako prihliadnuť na odkázanosť jedného a pomoc druhého manžela. Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok a Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť. Rozvod manželstva je dôvodný, len ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvale rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Objektívny a kvalifikovaný rozvrat vzťahov medzi manželmi je daný intenzitou rozvratu, tiež jeho dĺžkou, ktoré sú zahrnuté do požiadavky vážnosti a trvalosti rozvratu. Rozvod má byť takým opatrením, ktoré má umožniť rozchod manželov len vtedy, ak iné riešenie už nezostáva. Z výpovede účastníkov konania, najmä výpovede navrhovateľky jednoznačne vyplýva, že majú medzi sebou dlhoročné problémy, ktoré sa im nepodarilo vyriešiť. Záujem manžela o zotrvanie v manželstve nemôže byť sám osebe dôvodom, aby súd nútil navrhovateľku zotrvávať vo vzťahu, ktorý považuje za neperspektívny, pretože na naplnenie účelu manželstva je potrebná snaha obidvoch strán, vzájomné pochopenie a citové zblíženie. Vážnosť a trvalosť rozvratu manželstva účastníkov konania vyplývajú zo skutočností, že nebývajú v spoločnej domácnosti, nežijú spolu ako manželia. Odvolací súd k odvolacím námietkam manžela poznamenáva, že ani doplnenie dokazovania nemôže ovplyvniť jednoznačný postoj navrhovateľky k manželstvu a nemôže ani preukázať eventuálnu skutočnosť, že by manželstvo s manželom mohlo v budúcnosti plniť svoj účel, ako sa on domnieva a v predmetnom prípade nie je možné trvať na zachovaní manželstva, ak dlhodobo neplní ani jednu zo svojich základných funkcií a očakávať zlepšenie vzájomných vzťahov účastníkov konania len na základe zamietnutia návrhu na rozvod manželstva, ak sa v priebehu konania o rozvod manželstva problémy účastníkov konania nevyriešili (správanie manželov v priebehu konania je jedným z ukazovateľov intenzity vážneho narušenia a trvalého rozvratu ich vzťahov) a neobnovili ani spolužitie a medzi sebou ani nekomunikujú. Odvolacia námietka manžela o nedostatku právomoci slovenských súdov v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva je nedôvodná, pretože v tomto prípade je daná právomoc súdov Slovenskej republiky vo veci rozvodu manželstva navrhovateľky a manžela v súlade s čl. 3 ods. 1 písm.b/ Nariadenia, nakoľko obaja sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Ďalšia odvolacia námietka o odňatí možnosti brániť sa obvineniam navrhovateľky tým, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho návrhu na prerušenie konania je neopodstatnená, pretože ust. § 164 CSP (predtým § 109 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) upravuje fakultatívne prerušenie konania. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých môže súd konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Výber vhodného opatrenia slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Z týchto dôvodov už ostatné odvolacie námietky manžela nie sú opodstatnené, preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. 16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 57 CMP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože návrh na ich priznanie nebol predložený. 17. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).