Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/462/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214200023 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7214200023.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobcov: X. N. U., H.. XX.X.XXXX, C. N. E., F. XX, X. Z. U. K.., H.. XX.X.XXXX, C. N. E., F. XX, X. Z. U. Z.. H.. XX.X.XXXX, C. N. E.P., F. XX, X. E. Z., H.. XX.X.XXXX, C. N. E., F. XX, všetci zastúpení Mgr. Ľudovítom Pavlovičom, advokátom so sídlom v Lučenci, Martina Rázusa 19, proti žalovaným: X. Q. D., H.. X.X.XXXX, C. v E., Z. XX, zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, 2. Kooperatíva poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: XXXXXXXX, o náhradu nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcov v 1.-4.rade a žalovanej v 2.rade voči rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 3.5.2016 č.k. 25C 1/2014-371 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcej časti, ktorým súd uložil žalovaným v 1. a v 2.rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.rade 8.000,-eur, žalobcovi v 2.rade 8.000,-eur, žalobcovi v 3.rade 4.000,-eur a žalobkyni v 4.rade 4.000,-eur s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhému z nich. M e n í rozsudok v zamietavej časti tak, že u k l a d á žalovaným v 1. a v 2.rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.rade 7.000,-eur, žalobcovi v 2.rade 7.000,-eur, žalobcovi v 3.rade 6.000,-eur a žalobkyni v 4.rade 6.000,-eur s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhému z nich, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. Žalobcovia majú proti žalovaným nárok na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 50%. N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovaným v 1. a v 2.rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.rade 8.000,-eur, žalobcovi v 2.rade 8.000,-eur, žalobcovi v 3.rade 4.000,- eur a žalobkyni v 4.rade 4.000,-eur s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhému z nich, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovaným uloženia povinnosti zaplatiť žalobkyni v 1.rade sumu 20.000,-eur, žalobcovi v 2.rade 20.000,-eur, žalobcovi v 3.rade 15.000,-eur a žalobkyni v 4.rade 15.000,-eur, s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť. 3. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 11, § 13, § 16, § 415, § 420 ods. 1, 3, § 511 ods. 1 Obč. zákonníka, § 4 ods. 1,2, § 15 ods. 1 zák.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len zákon č. 381/2001 Z.z.), berúc do úvahy právny názor Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho vyslovený v uznesení zo dňa 2.11.2015 č.k. 1C 771/2014-292 uzavrel, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy, a to žalobcovia v 1.a v 2.rade po 20.000,-eur a žalobcovia v 3. a 4.rade po 15.000,-eur, spočívajúcej v zásahu do ich osobnostných práv spôsobenej im úmrtím blízkej osoby (syna a súrodenca) pri dopravnej nehode, ich nárok je opodstatnený (len) čiastočne a to u žalobcov v 1.a 2.rade vo výške po 8.000,-eur a u žalobcov v 3. a v 4.rade vo výške po 4.000,-eur. V zostávajúcej časti preto žalobu zamietol. 4. Po oboznámení sa s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 2To 44/2012, právoplatného dňa 3.5.2012 súd prvej inštancie zistil, že k usmrteniu rodinného príslušníka žalobcov (syna žalobcov v 1. a 2. rade a súrodenca žalobcov v 3. a 4. rade) došlo pri dopravnej nehode dňa 2.1.2011, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade porušením zákonných povinností - neprispôsobením rýchlosti jazdy svojim schopnostiam, nevenovaním sa plne vedeniu vozidla a nesledovaním situácie v cestnej premávke. Zo záverov znaleckých posudkov, vypracovaných v trestnom konaní vedenom proti žalovanému v 1. rade vyplynulo, že ani použitie bezpečnostných pásov by u zomrelého R. U. nezabránilo vzniku jeho smrteľných poranení, ktoré sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Žalovaný v 1. rade bol vodičom motorového vozidla, poisteného v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. u žalovanej v 2. rade na základe zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poistnú udalosť nahlásil žalovanej v 2. rade žalovaný v 1. rade. 5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov, chráneného ust. § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je rodinný život žalobcov došlo zo strany žalovaného v 1. rade, ktorý porušil zákonom uloženú povinnosť pri riadení motorového vozidla a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel rodinný príslušník žalobcov. Takto došlo k zásahu do práva žalobcov na rodinný život a na rozvíjanie ďalších rodinných väzieb, čím im spôsobil značnú citovú ujmu. Strata rodinného príslušníka je podľa názoru súdu prvej inštancie neodvrátiteľnou ujmou pre žalobcov, ako rodinných príslušníkov zomrelého, preto uzavrel, že primeraným zadosťučinením je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 6. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy, zhodnotiac okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov zohľadnil, že k úmrtiu R. U. došlo v dôsledku nedbanlivého, protiprávneho konania žalovaného v 1. rade. Zo znaleckých posudkov, vypracovaných v trestnom konaní pritom vyplynulo, že ani použitie bezpečnostného pásu zomrelým R. U. by pri dopravnej nehode zrejme neodvrátilo následok - vznik jeho smrteľných poranení. Prihliadol na okolnosť, že žalovaný v 1. rade (ako vyplynulo z jeho výpovede, ktorú potvrdila aj žalobkyňa v 4. rade) sa po nehode žalobcom ospravedlnil a bol v kontakte s rodinou zomrelého R. U., s jeho rodičmi, ako aj so žalobkyňou v 4. rade a vyjadril im úprimnú ľútosť. Túto ľútosť a ospravedlnenie vyjadril aj priamo vo výpovedi na pojednávaní. 7. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výpoveďou svedkov, navrhnutých zo strany žalobcov z dôvodu preukázania zásahu do ich súkromia v dôsledku smrteľnej nehody ich blízkeho príbuzného R. U., nakoľko žalovaný v 1. rade nepoprel, že došlo k zásahu, naopak sám vo výpovedi vyjadril, že následky dopravnej nehody pociťoval a prejavila sa u neho aj psychická trauma, nakoľko zomrelý R. U.Í. bol jeho priateľom. 8. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol na okolnosť, že smrť dieťaťa je pre rodičov mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv, že u žalobcov v 1.a v 2.rade došlo k nesmierne vážnej ujme, spočívajúcej v strate dieťaťa, čím sú do budúcna ochudobnení o rodinný život, a to aj po citovej stránke, keďže ide o stratu nezvrátiteľnú a do budúcna už so zomrelým R. U. nebudú môcť prežívať rodinný život. Pokiaľ ide o výpovede svedkov A. S. a Z. D., ktorí vypovedali o rozporoch nebohého R.Š. U. so žalobcom v 2.rade ako otcom, tie podľa názoru súdu prvej inštancie nepreukazujú, že by v dôsledku smrti zomrelého R. U. nedošlo k zásahu do citového a rodinného života žalobcu v 2.rade, keďže z výpovedí svedkov nevyplynula existencia negatívneho citového vzťahu zo strany žalobcu v 2.rade k zomrelému R. U.. Zohľadnil následky smrti R. U., ktoré sa najviac prejavili u žalobkyne v 2.rade, matky zomrelého, keďže citová naviazanosť medzi nimi bola najväčšia, čo vyplýva aj z jej výpovede a výpovede ostatných žalobcov, ktoré sa prejavili zhoršením zdravotného stavu a nemožnosťou vykonávať zamestnanie po nehode, ako aj pociťovaním neodvrátiteľnej straty. Podľa názoru súdu prvej inštancie dôsledky citovej straty nastali aj u žalobcu v 2.rade, aj keď tieto následky sa neprejavovali rovnako ako u žalobkyne v 1.rade, nakoľko sa tieto snažil potláčať. K zásahu do citového a rodinného života došlo aj u súrodencov zomrelého žalobcov v 3. a v 4.rade, ktorí do budúcna budú ochudobnení o prežívanie budúceho rodinného života a po smrti blízkej osoby vzhľadom na súrodenecké vzťahy pociťovali intenzívnu stratu. Súd prvej inštancie vzal do úvahy negatívny dopad následkov dopravnej nehody - smrti blízkeho príbuzného na rodinný život celej rodiny aj z hľadiska citovej traumy všetkých žalobcov, ako aj negatívneho dopadu na ich život prihladnuc na správanie žalovaného v 1.rade po dopravnej nehode, ktorý sa žalobcom ospravedlnil a dôsledky nehody oľutoval. Po týchto úvahách priznal žalobcom v 1. a v 2.rade nemajetkovú ujmu vo výške po 8.000,-eur a žalobcom v 3.a 4.rade vo výške po 4.000,-eur. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. 9. Súd prvej inštancie neprihliadol na vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaného v 1.rade ohľadom výšky nemajetkovej ujmy a spoluzavinenia zomrelého R. U., ktoré podľa nej malo spočívať v tom, že nemal zapnuté bezpečnostné pásy, nakoľko zo znaleckých posudkov vypracovaných v trestnom konaní MUDr. Labajom a MUDr. Bobrovom jednoznačne vyplynulo, že aj zapnutie bezpečnostných pásov by vzhľadom na rozsah poškodenia motorového vozidla najskôr nezabránilo vzniku smrteľných poranení poškodeného. 10. Pokiaľ ide o otázku pasívnej legitimácie žalovanej v 2.rade, súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o rozsudok Súdneho dvora vo veci C 22/12 zo dňa 24.10.2013, v zmysle ktorého článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti sa článok ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5 EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou Europského parlamentu a Rady 2005/14 EES z 11.5.2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. 11. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia podľa názoru súdu prvej inštancie vyplýva, že členské štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená Slovenskou vládou, podľa ktorej § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka patria do tej časti Slovenského občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahu do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže zodpovednosť poisteného, ktorá vyplýva z ust. 11 a 13 Občianskeho zákonníka vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že sa na túto zodpovednosť nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. 12. Súd prvej inštancie v tej súvislosti uviedol, že zmysel škody podľa právnej teórie je možné prisúdiť aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného (ujme morálnej, citovej). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v Smerniciach (Smernica Rady č. 72/166/EHS, č. 90/232/EHS, č. 2000/26/ES) sú členské štátny povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel neostali neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla (článok 3 ods. 1 Smernice č. 72/166/EHS, článok 1 Smernice 90/232/EHS) a aby bolo zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie vozidla poskytnutie poistného plnenia a priame právo na podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby, pričom podľa citovaných smerníc za poškodeného sa považuje akákoľvek osoba, oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými vozidlami. Pri použití eurokomfortného výkladu pojmov náhrada škody, škoda na zdraví citovaných ust. zákona č. 381/2001 Z.z. (§ 4 ods. 1,2,4 a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa ust. § 4 ods. 2 písm.a/ zákona č. 381/2001 Z.z. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného v 1.rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa citovaného zákona. 13. Pri otázke pasívnej legitimácie žalovanej v 2.rade sa súd prvej inštancie oprel aj o právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie. 14. Na základe týchto úvah súd prvej inštancie uzavrel, že je daná pasívna legitimácie žalovanej v 2.rade a žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči obom žalovaným v zmysle § 11 a § 13, pričom žalovaný v 1.rade zodpovedá za vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil a žalovaná v 2.rade v zmysle ust. zákona č. 381/2001 Z.z. 15. Vychádzajúc z ust. § 100, § 101, § 106 Obč. zákonníka, opierajúc sa o právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok posúdil námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného v 1.rade tak, že táto nie je opodstatnená. Nebohý R.Š. U. zomrel dňa 2.1.2011, ktorým dňom nastal neoprávnený zásah a ktorého následky v podobe rôznej ujmy u žalobcov stále pretrvávajú. Títo mohli uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy prvykrát 3.1.2011, odkedy začala plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia lehota, ktorá skončila 3.1.2014. Pokiaľ žalobcovia podali žalobu dňa 2.1.2014, urobili tak pred uplynutím premlčacej doby. 16. S odkazom na § 151 ods. 3 O.s.p. si vymienil rozhodnúť o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 17. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho zamietavej časti v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia v 1.-4.rade z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaných v 1.a v 2.rade zaplatiť žalobkyni v 1.rade 20.000,-eur, žalobcovi v 2.rade 20.000,-eur, žalobcovi v 3.rade 15.000,-eur a žalobkyni v 4.rade 15.000,-eur s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhému z nich, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, resp. aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania odvolatelia vytkli súdu prvej inštancie, že za primeranú závažnosti a intenzite utrpenej nemajetkovej ujmy a okolnostiam, za ktorých k jej vzniku došlo považoval náhradu priznanú rozsudkom. Žalobcovia majú za to, že so záverom súdu prvej inštancie nie je možné súhlasiť. Úmrtím nebohého R. U. došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu súkromia žalobcov v zmysle § 11 Obč. zákonníka a do emocionálnej sféry pozostalých žalobcov, pričom ujma, ktorá im bola spôsobená je nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá a bude ich sprevádzať po celý zvyšok života, čo podľa názoru žalobcov odôvodňuje priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, najmä za situácie, keď súd prvej inštancie sám uznal, že smrťou nebohého R. U. utrpeli všetci žalobcovia nesmiernu a intenzívnu citovú stratu, ktorá ich všetkých zasiahla a najviac sa prejavila u žalobkyne v 1.rade, ktorá má zdravotné problémy pretrvávajúce až do súčasnosti. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolateľov dôsledne neriadil pokynmi odvolacieho súdu vyjadrenými v uznesení zo dňa 2.11.2015, ktorým odvolací súd vyslovil, že pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy bude potrebné prihliadnuť na to, aby táto bola primeraná. Podľa názoru žalobcov náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá im bola súdom priznaná, je neprimerane nízka v pomere k závažnosti, intenzite a trvalosti ujmy, ktorú smrťou nebohého R. U. utrpeli všetci žalobcovia. 18. Voči rozsudku, a to voči jeho vyhovujúcej časti, v zákonnej lehote podala odvolanie aj žalovaná v 2.rade, podľa jeho obsahu z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietne. Uplatnila náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne právne posúdil jej pasívnu legitimáciu v spore a pochybil, pokiaľ nevychádzal z vyjadrení žalovanej v 2.rade k žalobe zo dňa 23.1.2015, kde podrobne argumentovala, prečo nie je v spore pasívne vecne legitimovaná. S týmito vyjadreniami sa súd prvej inštancie dostatočne nevyporiadal. Nezdôvodnil, na základe akej právnej skutočnosti dospel k záveru, že priamo z príslušných smerníc EÚ, rozsudku ESD zo dňa 24.10.2013 C-22/2012 a zákona č. 381/2001 Z.z. vyplynul nárok žalobcov na nemajetkovú ujmy z povinného zmluvného poistenia voči poisťovni, teda žalovanej v 2.rade. Platná vnútroštátna právna úprava neumožňuje pod ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák.č. 381/2001 Z.z. subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, čo potvrdili viaceré právoplatné rozhodnutia vnútroštátnych súdov, vrátane uznesením ÚS ČR (III ÚS 8/2006 z 16.3.2006, III ÚS 1900/13 z 23.1.2014, II ÚS 1226/2013 z 4.3.2014) a rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 30Cdo 1051/2005 zo dňa 27.9.2005, 30Cdo 4083/2010 zo dńa 31.8.2012. 19. Podľa názoru odvolateľky náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody ako súčasť súkromného práva nie je predmetom úpravy právneho poriadku EÚ, pretože táto problematika spadá v zmysle zakladateľských dokumentov EÚ do právomoci národného štátu; Harmonizácia právnych poriadkov sa v danom prípade týka iba poistného krytia v rámci PZP (pričom platí zásada, že z poistného krytia nesmú byť vylúčené nároky poškodených, ktoré sú vymedzené ako nároky poškodených v rámci právnej úpravy zodpovednosti za škodu); harmonizácia sa netýka spôsobu a rozsahu náhrady škody, ktoré upravuje národné zákonodarstvo v rámci svojej kompetencie; V nadväznosti na vyššie uvedené Súdny dvor EÚ vo výroku svojho rozsudku zámerne neuviedol, že PZP „kryje" aj nároky pozostalých, ale iba to, že toto poistenie „má pokrývať" aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo; 20. Z ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že toto ustanovenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví, pričom škodu na zdraví a nemajetkovú ujmu Občiansky zákonník jasne od seba odlišuje; Súdny dvor EÚ v rámci výkonu svojej právomoci v uvedenom rozsudku nekonštatoval, že ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP a ust. § 11 a nasl. a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka sú v rozpore s právom EÚ (konkrétne so smernicami, ktoré sú vo výroku rozsudku citované); V SR platí princíp písaného práva, čo je v protiklade s princípom sudcovskej tvorby práva; na základe uvedeného ani rozhodnutie ESD (ani rozhodnutia národných súdov) nemá subsidiárny právny účinok na právny poriadok Slovenskej republiky v tom zmysle, že ním alebo prostredníctvom neho majú vypĺňať medzery v platnom právnom poriadku, a tým menej tam, kde je právo dané výslovnou právnou úpravou. 21. Z toho vyplýva, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď vyslovil, že povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák.č. 381/2001 Z.z., pričom nevysvetlil, na základe čoho k takému záveru dospel a absolútne ničím tento záver nezdôvodnil. 22. Žalovaná v 2.rade tiež zdôraznila, že škoda na zdraví, resp. jej výška a rozsah je kvantifikovaná v ust. § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka a náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je upravená v zákone č. 437/2004 Z.z.. Zodpovednosť za nemajetkovú ujmu nie je zhodná so zodpovednosťou za ujmu majetkovú, ktorá sa delí na skutočnú škodu a ušlý zisk. Priama aplikácia smerníc EÚ prichádza do úvahy len v sporoch, kde je žalovaným členský štát. Priama aplikácia smerníc nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnej osobe. Odvolateľka poukázala tiež na rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 31.3.2016 sp.zn. 3Cdo 301/2012, v ktorom Najvyšší súd SR dospel k jednoznačnému záveru, že povinnosť poisťovne ako žalovanej v 2.rade na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Obč. zákonníka, teda žalovaná v 2.rade nie je v konaní o tomto nároku pasívne legitimovaná. 23. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľky dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Konštatoval, pokiaľ ide o žalobcu v 2.rade, že z výpovede svedkov vyplynulo, že so zomrelým synom mal rozpory, kvôli ktorým sa syn odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Napriek tomu dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia negatívneho citovaného vzťahu zo strany žalobcu v 2.rade vo vzťahu k zomrelému, ktorý záver nemá logický základ. Navyše zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že zomrelý R. U. sa kvôli hádkam a nedorozumeniam so žalobcom v 2.rade musel odsťahovať zo spoločnej domácnosti. Súd sa preto mal zaoberať otázkou, či takéto plnenie nemajetkovej by nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie si tiež protirečí, keď z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že žalobca v 2.rade nemal k zomrelému synovi taký silný citový vzťahu ako žalobkyňa v 1.rade, napriek tomu mu priznal rovnakú nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie tiež dostatočne neodôvodnil, prečo sa morálne zadosťučinenie v danom prípade nevidelo postačujúce, najmä ak z vykonaného dokazovanie vyplynulo, že žalovaný v 1.rade sa rodine hneď po tragickej nehode ospravedlnil, s rodinou bol v kontakte a vyjadril im úprimnú ľútosť. Podľa názoru odvolateľky uložený trest vo výmere 2 roky nepodmienečne a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na 7 rokov považuje za dostatočné morálne zadosťučinenie pre žalobcov. 24. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniam navrhol odvolaciemu súdu, aby obe odvolania zamietol ako nedôvodné. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súd SR zo dňa 31.3.2016 sp.zn. 3 Cdo 301/2912 poukázal a odlišný právny názor JUDr. Rudolfa Čirča, ktorý vyjadril svoj nesúhlas s rozhodnutím súdu. Podľa názoru žalovaného v 1.rade pri výklade pojmu škoda pre účely zák.č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. 25. Žalovaná v 2.rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov zotrvala na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní voči rozsudku. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného v 1.rade uviedla, že necitovala z uznesenia NS SR sp.zn. 4Cdo 168/2009 zo dňa 20.4.2011, ale z „nového“ rozsudku NS SR sp.zn. 3Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016 v ktorom Najvyšší súd SR sa stotožnil s argumentmi žalovanej v 2.rade. V tomto rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil aj rozhodnutie Súdneho dvora C-22/12 vo veci Háasová c/a Petrík a Holingová. 26. Žalovaný v 1.rade v písomnej reakcii k vyjadreniu žalovanej v 2.rade poukázal na to, že žiaden právny predpis neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím najvyššieho súdu v inej veci a ani stanoviskom najvyššieho súdu uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutím súdov Slovenskej republiky. V tej súvislosti poukázal na právny názor Krajského súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení zo dňa 2.11.2015 sp.zn. 1Co771/2014 a na iné rozhodnutia krajských súdov, v zmysle ktorých slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovní z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví. 27. Ďalším písomným podaním žalovaný v 1.rade poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, k čomu zaujala písomne stanovisko žalovaná v 2.rade a uviedla, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Právny názor vyjadrený v spomínanom uznesení Ústavného súdu SR nezastávajú všetci ústavní sudcovia a poukázala na odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalika. Tiež poukázala na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.5.2017 sp.zn,. 8Cdo 219/2016, ktorým iný senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že pasívna legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. nie je daná. 28. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov v 1.-4.rade a žalovanej v 2.rade bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je čiastočne opodstatnené a odvolanie žalovanej v 2.rade opodstatnené nie je. 29. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej vyhovujúcej časti vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku v zamietavej časti, je odvolanie žalobcov čiastočne dôvodné, preto odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v napadnutej zamietavej časti zmeniť a priznať žalobcom vyššiu sumu nemajetkovej ujmy, ako im bola priznaná súdom prvej inštancie. 30. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.9.2017 o 10.25 hod. č.dv. 206/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 14.9.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p. 31. Žalobcovia a žalovaná v 2.rade namietajú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., ide pritom o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 32. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil, pričom sa dopustil pochybenia (len) v časti ustálenia výšky nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom, keď túto priznal vo výške nezodpovedajúcej ich chránenému právu. Preto odvolací súd rozhodnutie v zamietavej časti v zmysle ust. § 388 C.s.p. zmenil tak, ako vyplýva z enunciátu tohto rozhodnutia. 33. Odvolací súd po preskúmaní veci pristúpil ku korekcii výšky priznanej nemajetkovej ujmy, keďže nemajetkovú ujmu priznanú súdom prvej inštancie považoval za nedostatočnú s ohľadom na primeranosť pokrytia tak závažnej ujmy, aká nastala na strane žalobcov s ohľadom na ústavou chránené právo na súkromie, obsahujúce aj právo na rodinný život. 34. Je nepochybné, že žalovaný v 1.rade svojím konaním zasiahol neoprávnene do osobnostných práv žalobcov takým spôsobom a s takými následkami, pri ktorých je nepostačujúce zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zákonníka a žalobcom v dôsledku toho patrí náhrada spôsobenej nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere preto neobstojí námietka žalovanej v 2.rade, ktorá poukazovala na tú skutočnosť, že morálne zadosťučinenie spočívajúce v následnom konaní žalovaného v 1.rade, ktorý svoj čin oľutoval a s rodinou pozostalého sa kontaktoval a vyslovil ľútosť, ako aj vzhľadom na výsledky trestného konania vedeného voči žalovanému v 1.rade, sú postačujúce. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu sú dané dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom tak, ako má na mysli ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 35. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd dospel k odlišnému názoru, ako súd prvej inštancie, ktorý za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom v 1.a v 2.rade považoval sumu 8.000,-eur a vo vzťahu k žalobcom v 3. a 4.rade sumu 4.000,-eur. 36. Odvolací súd už skôr v zrušujúcom uznesení vyslovil svoj názor, že pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na to, že smrť dieťaťa je pre rodičov mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv a v tej súvislosti je potrebné zohľadniť ako sa žalobcovia so smrťou R. U. vyrovnali a aké dôsledky spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny. 37. Medzi fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromie a rodinný život fyzickej osoby. 38. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný v 1.rade porušil dopravné predpisy, v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zahynul syn a súrodenec žalobcov. Tým došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život. Pri predmetnej dopravnej nehode zahynul najbližší príbuzný žalobcov a jeho úmrtie je pre nich nepochybne traumatizujúce. 39. Pri úvahe o výške tejto náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil odvolací súd najmä to, že žalobcovia v 1.a 2.rade stratili v jednom okamihu syna, s ktorým tvorili harmonickú rodinu. Síce v poslednom období nežili v spoločnej domácnosti, avšak navštevovali sa a vzájomne si pomáhali. V dôsledku násilného úmrtia došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia. Odvolací súd vzal zreteľ na to, že v čase úmrtia mal syn žalobcov v 1. a 2.rade 30 rokov, bol v plnej sile pomáhať svojím rodičom a to nielen po morálnej ale aj po fyzickej a finančnej stránke, k čomu v skutočnosti aj reálne dochádzalo. Samotná tá skutočnosť, že medzi žalobcom v 2.rade a synom nebohým R. U. dochádzalo k nezhodám ohľadom požívania alkoholických nápojov žalobcom v 2.rade nespôsobilo, že by medzi týmito blízkymi osobami došlo k ochladeniu vzťahov. Určité nezhody medzi týmito osobami podľa názoru odvolacieho súdu dosvedčujú len ten fakt, že nebohý R. U. sa zaujímal o svojho otca, záležalo mu na ňom, avšak nesvedčia o negatívnom vzťahu medzi týmito blízkymi osobami a ani o tom, že by žalobca v 2.rade v dôsledku straty syna nepociťoval morálnu a citovú ujmu rovnako ako žalobkyňa v 1.rade. Pri zohľadnení výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd prihliadol tiež na tú skutočnosť, že strata blízkej osoby sa u žalobkyne v 1.rade prejavila navonok zdravotnými ťažkosťami, ktorým odoláva do súčasnosti a to aj cestou odbornej pomoci. Mimoriadnu závažnosť vzniknutej ujmy na strane žalobcov v 1.a 2.rade nemôže spochybniť ani to, že ich syn nebohý R.Š. U. sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti najmä za situácie, keď svojich rodičov pravidelne navštevoval a zaujímal sa o nich, teda viedli riadny rodinný život. 40. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy u žalobcov v 3. a 4.rade odvolací súd zohľadnil tú skutočnosť, že išlo o súrodencov, ktorí síce viedli samostatné domácnosti, avšak pravidelne sa navštevovali, zaujímali sa o svoje súkromie, existovali medzi nimi silné citové a sociálne putá vytvorené v rámci ich rodinného života a úmrtím súrodenca medzi nimi došlo k nezvratnej deštrukcii rodinných vzťahov. Keďže vzťahy medzi súrodencami boli silné a intenzívne, smrť R. U. silne a intenzívne prežívajú aj žalobcovia v 3. a 4.rade, pričom žalobkyňa v 4.rade je ochudobnená aj o spoločné prežívanie svojej ďalšej rodiny s nebohým R. U.. V dôsledku nečakanej smrti súrodenca žalobcovia v 3. a 4.rade prežívajú pocity smútku a stratili možnosť viesť s ním ďalší súkromný život, tým sú ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. 41. Odvolací súd na základe týchto úvah dospel k záveru, že protiprávnym konaním žalovaného v 1.rade došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv. U žalobcov v 1. a v 2.rade k väčšiemu, nakoľko syna stratili v mladom veku a vzniknutá trauma v živote žalobcov v 1.a v 2.rade je fakticky neodstrániteľná. Preto za primerané zadosťučinenie žalobcov v 1. a v 2.rade považoval celkovú náhradu vo výške po 15.000,-eur a u žalobcov v 3. a v 4.rade celkovú náhradu vo výške po 10.000,-eur. 42. Z týchto dôvodov zmenil rozsudok v zamietavej časti u žalobcov v 1. a v 2.rade tak, že každému z nich priznal nemajetkovú ujmu vo výške 7.000,-eur a u žalobcov v 3. a v 4.rade tak, že každému z nich priznal nemajetkovú ujmu vo výške 6.000,-eur. Z rovnakých dôvodov v zostávajúcej časti žalobu zamietol. 43. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že správne súd prvej inštancie právne uzavrel, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou v zmysle § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Právna argumentácia súdu prvej inštancie v tomto smere je presvedčivá, odvolací súd sa s ňou stotožňuje a v plnom rozsahu odkazuje v tej súvislosti na odôvodnenie rozsudku. 44. Žalovaná v 2.rade je v danej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu pasívne legitimovaná z dôvodu, že náhrada nemajetkovej ujmy je predmetom poistného krytia v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. V tej súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s eurokonformným výkladom smerníc citovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku. 45. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v rámci náhrady škody možno priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej osobám oprávneným na jej náhradu po obeti dopravnej nehody, ktorú možno priznať podľa ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka a ktorú v širšom ponímaní možno považovať za škodu na zdraví v zmysle §-u 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. Žalovaná v 2.rade je preto v spore pasívne legitimovaná a náhrada uplatnenej nemajetkovej ujmy spadá do zodpovednosti, ktorú znáša poisťovateľ v súlade so zmluvou o povinnom zmluvnom poistení. 46. Takýto výklad je súladný aj so závermi rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 sp.zn. C-22/12. Rozsudky Súdneho dvora sú záväzné pre súdy Európskej únie, ktoré sú povinné uplatňovať judikatúru Súdneho dvora. V súvislosti s aplikáciou smerníc súdmi odvolací súd dodáva, že je povinnosťou členských štátov dosiahnuť výsledok stanovený v smernici, pričom sú povinní prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie povinností ukladaných smernicami. Tieto povinnosti sa týkajú všetkých orgánov členských štátov, vrátane súdov v prípade vecí patriacich do ich súdnej právomoci. Z toho vyplýva, že uplatňovanie domácich právnych predpisov vnútroštátnym súdom, ktorý má tieto právne predpisy interpretovať, by sa malo realizovať, pokiaľ možno, pri zohľadnení znenia a účelu smerníc, aby sa dosiahol ich účel. 47. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ustanoveného zákonom č. 381/2001 Z.z. je predovšetkým zabezpečiť uspokojenie práv poškodených pri vzniknutých škodových udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov, resp. zodpovedných subjektov, ale tiež aj ochrániť zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom spojeným s touto nebezpečnou činnosťou. Pokiaľ teda účelom povinného zmluvného poistenia je zabezpečenie zodpovednosti za ujmu na zdraví spôsobenej z prevádzky vozidla, o to viac musí byť zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie motorového vozidla, poskytnutie poistného plnenia za škodu alebo ujmu spôsobenú smrťou. 48. Odvolací súd je toho právneho názoru, že s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou v zmysle §-u 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, a ktorú v širšom ponímaní možno považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. 49. Opačný výklad by odporoval a bránil naplneniu cieľa smerníc Európskej únie citovaných v rozhodnutí súdu prvej ištancie a takýto výklad je podľa názoru odvolacieho súdu neprípustný. Ani odvolacie námietky žalovanej v 2.rade, ktorá poukazuje na judikatúru súdov v tomto smere nemôžu spochybniť rozhodnutie v jej prospech, keďže ide o skoršiu judikatúru, predchádzajúcu rozhodnutiu Súdneho dvora z 24.10.2013 sp.zn. C-22/12. 50. Vyššie uvedený právny názor odvolacieho súdu sa opiera aj o uznesenie Ústavného súdu SR II ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, ktorý vyslovil, že názory súdu v preskúmavanej veci v časti o zahrnutie nemajetkovej ujmy podľa ust. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti pod pojem „škoda“ podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení, nie sú arbitrárne a nevykazujú známky ústavnej neakceptovateľnosti, ktoré by boli spôsobilé po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k pozitívnemu meritórnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods. 1 a článkom 13 ods. 1 písm. a/ ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. V tejto časti považoval sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v spomínanom uznesení tiež zaujal stanovisko k rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.3.2016 sp.zn. 3Cdo 301/2012 a poukázal na to, že najvyšší súd sa v tomto rozhodnutí venoval výlučne otázke výkladu ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení a pokiaľ ide o závery rozsudku Súdneho dvora vo veci C - 22/12 tieto vyhodnotil zdôraznením významu dovetku právnej vety Súdneho dvora („ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“) a konštatovaním, že „Súdny dvor v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúce vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Súdny dvor iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať“. Ústavný súd vyslovil názor, že úvaha najvyššieho súdu z hľadiska kardinálnej otázky (nepriamy účinok smernice pomocou eurokonfortného výkladu) je nepoužiteľná. Aj keď spomínané rozhodnutie ústavného súdu v danej veci nie je záväzné, je v záujme vytvorenia právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Preto odvolací súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vyššie spomínaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. 51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako vyplýva z enunciátu tohto rozhodnutia. 52. O trovách prvostupňového konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1,2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žalobcovia majú voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%. Žalobcovia mali v konaní úspech v rozsahu 75% a žalovaní v rozsahu 15%. Žalobcom preto vychádzajúc zo zásady čiastočného úspechu v konaní, ktorý prevyšuje úspech žalovaných patrí náhrada trov konania v rozsahu 50% (75%-15%). 53. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 54. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovia boli v odvolacom konaní čiastočne úspešní a žalovaná v 2.rade bola v odvolacom konaní neúspešná, preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania. 55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).