Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/413/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115206167 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:1115206167.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov senátu JUDr. Petra Tutka a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobcu U. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v R. Č..XX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Gdovinom, so sídlom AK v Humennom, Nám. Slobody 12 proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o zaplatenie 1.823,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 18. mája 2017 č.k. 39C/507/2015-144 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom žalovanej uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu 1.823,23 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 12.12.2014 do zaplatenia a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe žalobcu podanej na súd dňa 19.1.2015 titulom náhrady škody zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 3. V odôvodnení poukázal na argumentáciu žalobcu, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Východ, č. ČVS:PPZ-141/BPK-V-2012 zo dňa 19.10.2012, bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 a 2 písmeno a) Trestného zákona, proti ktorému žalobca podal sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu, ktorú prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry zamietol ako nedôvodnú a následne Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudkom zo dňa 23.4.2014 č.k. PK-1T/14/2013-519 žalobcu spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol ako obžalovaný stíhaný. Rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 27.5.2014. Na základe uvedeného žalobca podal dňa 10.6.2014 na Generálnu prokuratúru SR písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá s názorom, že nie je orgánom oprávneným konať v tejto veci, vec postúpila na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré listom zo dňa 2.7.2014 vrátilo žiadosť na náhradu škody späť Generálnej prokuratúre SR. Pretože jeho nárok nebol uspokojený v zákonnej 6-mesačnej lehote, žalobca podal žalobu na náhradu škody v sume 1.823,23 eur, ktorú vyčíslil ako náhradu účelne vynaložených nákladov a trov konania v súvislosti s právnym zastupovaním v predmetnej trestnej veci, vyčíslené podľa príslušných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., pričom ako dôkaz predložil faktúru, zaplatenú dňa 2.6.2014 a zaúčtovanú v účtovníctve advokáta žalobcu a príjmový pokladničný doklad a navrhol, aby si súd pripojil celý trestný spis Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-1T/14/2013 na jeho tvrdenie o účelnosti vynaložených trov. 4. Súd poukázal aj na obranu žalovanej založenú na tvrdení, že nie je orgánom príslušným zastupovať štát v tomto konaní, pretože tým je Ministerstvo spravodlivosti SR, že žalobca nepreukázal vznik škody a že žalobca bol v konaní oslobodený nie pre procesnú chybu orgánov činných v trestnom konaní, ale preto, že súd nemal jednoznačne preukázanú trestnú činnosť žalobcu, a celé prípravné konanie i súdne konanie prebiehalo v zmysle ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku. 5. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že: a) uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Východ - Košice č. ČVS:PPZ-141/BPK- V-2012 zo dňa 19.10.2012 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie pre prečin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 a 2, písm. a) Trestného zákona formou pomoci v jednočinnom súbehu s prečinom subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Trestného zákona formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, proti ktorému podal žalobca sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR, číslo VII/1 Gv 150/2012-10 zo dňa 10.1.2013 tak, že sťažnosť bola zamietnutá, pretože bola vyhodnotená ako nedôvodná, b) Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry následne podal na Špecializovaný trestný súd v Pezinku dňa 4.6.2013 obžalobu pod číslom VII/1 Gv 150/12-34 pre skutok, ktorý bol popísaný v uznesení o vznesení obvinenia, c) podaním zo dňa 26.8.2013 adresovaným Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku advokát žalobcu ako obžalovaného v trestnom konaní navrhol, aby súd zastavil trestné stíhanie, d) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 23.4.2014 č.k. PK-1T/14/2013-519 bol žalobca ako obžalovaný v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby prokurátora, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, e) rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.5.2014 potom, ako Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením PK-1T/14/2013-529 zo dňa 27.5.2014 vzal na vedomie späťvzatie odvolania prokurátora. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 10.6.2014 adresovanou a zaslanou Generálnej prokuratúre SR dňa 10.6.2014, požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 1.823,23 eur, spočívajúcej v účelne vynaložených nákladoch v súvislosti s právnym zastupovaním v predmetnej trestnej veci, ktorá podaním zo dňa 20.6.2014 postúpila žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré podaním zo dňa 2.7.2014 jej žiadosť žalobcu vrátilo. 6. Z faktúry č. 69/2014, splatnej dňa 9.6.2014, súd prvej inštancie zistil, že advokát JUDr. Peter Gdovin žalobcovi vyfakturoval za právne služby v označenej trestnej veci podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. sumu 1.823,23 eur za vykonané úkony právnej služby (dňa 20.12.2012 - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom vo výške 63,58 eur, dňa 21.12.2012 - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia vo výške 63,58 eur, dňa 23.1.2013 - výsluch obvineného na OR PZ Humenné vo výške 65,08 eur, dňa 24.1.2013 - výsluch svedkov na OR PZ Humenné vo výške 65,08 eur, dňa 29.1.2013 - výsluch svedkov na OR PZ Humenné vo výške 65,08 eur, dňa 11.2.2013 - ďalšia porada s klientom vo výške 21,69 eur, dňa 12.2.2013 - výsluch obvinenej N. na OR PZ Humenné vo výške 65,08 eur, dňa 14.2.2013 - oboznámenie s výsledkami vyšetrovania vo výške 65,08 eur, dňa 22.3.2013 - výsluch svedka na OR PZ Humenné vo výške 65,08 eur, dňa 19.4.2013 - oboznámenie s výsledkami vyšetrovania vo výške 65,08 eur, dňa 28.6.2013 - vyjadrenie k obžalobe a návrh na zastavenie trestného konania vo výške 65,08 eur, dňa 20.4.2014 - ďalšia porada s klientom vo výške 21,69 eur, dňa 22.4.2014 - pojednávanie na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, 2 úkony - vo výške 120,22 eur, dňa 23.4.2014 - pojednávanie na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku vo výške 60,12 eur) s tým, že k týmto úkonom právnej služby bol vyúčtovaný i režijný paušál (2x7,63 eur, t.j. 15,26 eur; 9x7,81 eur t.j. 70,29 eur; 4x7,21 eur, t.j. 28,84 eur), cestovné náhrady 238,66 eur (za cestu na trase Humenné - Pezinok - 480 km a späť, 960 km, t.j. 960 km x 5,7 l spotreba x 1,15 l náhrada PHM x 0,183 eur amortizácia) a náhrada za stratu času 294,80 eur (v trvaní 22 polhodín x 13,40 eur), zvýšené o DPH v hodnote 303,87 eur. Z potvrdenia zo dňa 11.2.2013 a dňa 20.4.2014 súd zistil, že v týchto dňoch dňa bola vykonaná (v čase od 9,35 hod. do 9,55 hod. a od 10,05 hod. do 10,35 hod) v sídle advokátskej kancelárie advokáta JUDr. Petra Gdovina konzultácia v označenej trestnej veci, z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 2.6.2014, že žalobca dňa 2.6.2014 uhradil advokátovi sumu 1.823,23 eur ako platbu za právne služby k faktúre číslo 69/2014, z osvedčenia o evidencii - technický preukaz číslo NA111654, že advokát žalobcu je vlastníkom osobného motorového vozidla značky A. XXX, evidenčné číslo C. XXX N. (č.l. 134) a z predložených fotokópií pokladničných dokladov, že cena PHM v dňoch za ktorú si uplatňuje žalobca cestovné náhrady, bola v hodnote 1,340 eur za liter. 7. Po právnom posúdení sporu podľa § 27b ods. 1, § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 4 ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 a 3, § 8 ods. 6, § 15 ods. 1 § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2012, ako i podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného od 1.2.2013, čl. 8 základných princípov CSP, vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že rozsudkom zo dňa 23.4.2014 č.k. PK-1T/14/2013-519 trestný súd žalobcu spod obžaloby oslobodil, poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 súd prvej inštancie konštatoval, že právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pričom ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že poškodený čin nespáchal a že trestné konanie proti nemu nemalo byť začaté. Z uvedeného vyvodil, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd námietku žalovanej, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v zmysle platného Trestného zákona a je potrebné považovať ho za zákonné, lebo uvedená skutočnosť nemôže mať význam pre posúdenie regresnej náhrady škody voči tomu, kto predmetné uznesenie vydal, a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014 ako nedôvodnú vyhodnotil i námietku, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom oprávneným konať v mene štátu a uzavrel, že žalobca v spore preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu. Dôvodil, že všetky úkony právnej služby advokáta žalobcu, tak ako boli uvedené vo faktúre č. 69/2014, boli vynaložené účelne a ich náhrada bola vyúčtovaná v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. vo výške, ktorá nebola v konaní sporná, a pretože žalobca tieto trovy právneho zastúpenia vo výške 1.823,23 eur vyplatil advokátovi, čo bolo dostatočne preukázané výpoveďou žalobcu a príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 2.6.2014, uzavrel, že žalobcovi vznikla škoda vo forme majetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, a preto žalobe vyhovel. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky odôvodnil súd prvej inštancie zistením, že žalobca uplatnil úrok z omeškania od 12.12.2014, t.j. po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa, kedy bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručená dňa 11.6.2014 na Generálnu prokuratúru SR, v zákonom stanovenej výške. 8. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 9. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP namietajúc, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadala zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, prípadne rozsudok ako nezákonný zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa názoru žalovanej žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ak za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Východ - Košice o vznesení obvinenia zo dňa 19.10.2012 ČVS: PPZ-141/BPK-V-2012. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 163/2013-50, v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Žalovaná poukázala tiež na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2008 sp. zn. 3Cdo 201/2007, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že: „podľa názoru dovolacieho súdu nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona. Na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k oslobodeniu spod obžaloby“, dala do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci U. proti Českej republike zo dňa 20.6.2013, v ktorom sa uvádza: „skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné“. Podľa žalovanej konštrukciu súdu, podľa ktorej nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to, že trestné stíhanie obvineného bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený nie je možné akceptovať, lebo nemá oporu v žiadnom ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z., a preto nie je ani splnená základná podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody, a to existencia nezákonného rozhodnutia a neexistuje ani právny titul pre priznanie náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Na podporu svojej argumentácie žalovaná poukázala na názor vyjadrený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/10/2013-154 a č.k. 19C/181/2013-140, sp. zn. 9C/66/2008 a Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/251/2010 a zdôraznila, že súdy majú zakaždým skúmať, či došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 zák. č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov orgánmi činnými v trestnom konaní, k čomu v predmetnej trestnej veci podľa žalovanej nedošlo. Nakoniec žalovaná podčiarkla, že dôsledné vyšetrovanie vykonané vo verejnom záujme, v prípade dostatočne odôvodneného záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba, by nebolo možné vykonať bez predchádzajúceho vydania rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia. Citujúc tiež ustanovenie § 238 ods. 1, § 241 ods. 1 a § 243 ods. 1 Trestného poriadku, žalovaná mala za nesporné, že môže nastať viacero alternatív ako môže postupovať trestný súd po doručení obžaloby, pričom ak samosudca preskúma obžalobu, prípadne senát predbežne prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci, má sa podľa žalovanej za to, že prípravné konanie, začaté uznesením o vznesení obvinenia spolu s podanou obžalobou, bolo zákonné. 10. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Rozsudok súdu prvej inštancie žalobca označil za zákonný a vecne správny, vydaný na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania a dostatočne právne odôvodnený. Zdôraznil, že žalovaná nesprávne poukazuje na skutočnosť, že žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., opierajúc svoj názor o rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 163/2013-50, naviac bez toho, aby samotné rozhodnutie k svojmu odvolaniu nepripojila, lebo toto rozhodnutie rieši úplne inú právnu otázku, ako samotné nezákonné rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní a pokiaľ žalovaná na podporu svojich tvrdení pripojila dva rozsudky okresných súdov v Bratislave, tie neobsahujú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti, takže nemajú zásadný právny význam. Za mylnú a ničím nepodloženú označil žalobca argumentáciu žalovanej, ak s odvolaním sa na postupnosť trestného procesu, kde vyšetrovateľ, pokiaľ má na základe vykonaných dôkazov dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, musí vydať uznesenie o vznesení obvinenia, keďže iba na základe takto vzneseného obvinenia sa môže vykonať dôsledné vyšetrovanie a následne podať obžaloba a ak samosudca podanú obžalobu v zmysle zákona dôkladne preskúma a nariadi hlavné pojednávanie vo veci, má sa za to, že prípravné konanie, ktoré sa začalo uznesením o vznesení obvinenia bolo vykonané v súlade so zákonom, a teda aj ak bolo nejakej osobe vznesené obvinenie za určitý trestný čin v súlade so zákonom a neskôr bolo toto rozhodnutie zrušené, resp. obžalovaný bol súdom oslobodený spod obžaloby, nedošlo k žiadnemu pochybeniu štátu, a teda obvinenému nepatrí za žiadnych okolnosti nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podľa žalobcu sa súd s týmto názorom žalovanej v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal poukazom na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, ktorá dospela k jednoznačnému záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že žalobca nespáchal čin, ktorý mu bol kladený za vinu a že nemal byť vyšetrovateľom policajného zboru obvinený, ani ďalej stíhaný, z čoho mal žalobca za to, že ak ho súd vo svojom právoplatnom oslobodzujúcom rozsudku oslobodil spod obžaloby prokurátora, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný, je logické, že sa nikdy nedopustil skutku, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie vyšetrovateľom, čo nakoniec podľa žalobcu priznal aj sám prokurátor, keď vzal späť svoje odvolanie voči oslobodzujúcemu rozsudku, ktorý tak nadobudol právoplatnosť. Pretože právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku sa pôvodne zákonné uznesenie vyšetrovateľa policajného zboru stalo ipso facto nezákonným, je nelogické tvrdenie žalovanej, že v rámci vykonaného trestného konania proti žalobcovi nebolo žiadne z rozhodnutí na to určeným procesným postupom zrušené. Napokon citujúc znenie § 193 CSP, žalobca mal za to, že súd bol a je viazaný právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, resp. uznesením o zastavení trestného stíhania, a preto zákonnosť rozhodnutia nie je možné posúdiť ako predbežnú otázku v konaní o náhradu škody. 11. Žalovaná nevyužila právo na dupliku k vyjadreniu žalobcu. 12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk žalovanou uplatneného odvolacieho dôvodu a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je neopodstatnené. Odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP nie je v posudzovanom spore naplnený. 13. Napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 a 194 a § 205 CSP alebo, že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) až c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore, ku ktorým odvolací súd je povinný prihliadať z úradnej povinnosti. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) a preto len na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva nasledovné: 14. V prejednávanom spore žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zák. č. 514/2003 Z.z.“). 15. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Toto právo je konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) tohto zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. 16. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom splnení troch podmienok: existencii nezákonného rozhodnutia, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Ak sú splnené podmienky zodpovednosti, zákon nedáva štátu možnosť zodpovednosti sa zbaviť (§ 3 ods. 2). 17. Podľa § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 18. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. 19. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie na prejednávaný spor aplikoval relevantné právne normy, a tieto i správne interpretoval. Správne sa vysporiadal s otázkou zodpovednosti štátu za škodu žalobcu vo výške účelne vynaložených trov právneho zastúpenia žalobcu v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré voči nemu bolo začaté uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Východ - Košice ČVS:PPZ-141/BPK-V-2012 zo dňa 19.10.2012, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 23.4.2014 sp. zn. PK-1T/14/2013-519, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.5.2014, a vecne správne rozhodol, ak žalobe vyhovel vychádzajúc z úsudku, že sú splnené všetky základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorý súd vyvodil v súlade s judikatúrou súdov. Tá je dlhodobo ustálená v závere, že účelom práva na náhradu škody, tak ako je zakotvený v článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup a v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý ak sú splnené podmienky zodpovednosti, nedáva štátu možnosť zodpovednosti sa zbaviť (§ 3 ods. 2), je kompenzovať celú ujmu, ktorú by bolo možné namietať podľa čl. 36 ods. 3 Listiny, nie naopak (por. napr. uznesenie ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 4227/12, sp. zn. II. ÚS 1430/13). 20. Súd náležite použil a interpretoval ustanovenie § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona č. 514/2003 Z.z. v relevantnom znení, nevychádzajúc pritom len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale uplatnil výklad systematický a teleologický, keď vychádzajúc zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), splnenie tejto podmienky vykladal extenzívne a správne usúdil, že v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň značí, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2009 sp. zn. 4 Cdo 183/2009, z 18. augusta 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). 21. Výklad predkladaný žalovanou v priebehu sporu i v odvolaní tak nie je súladný s vyššie uvedenými ústavnoprávnymi i judikatórnymi východiskami a nemožno mu priznať relevanciu. 22. S poukazom na uvedené je nutné uzavrieť, že napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd spolu s akcesorickým výrokom o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala, a tak jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepatrí. 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).