Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sa/12/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200214 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200214.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: T. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. I.. XX/XX, W., U., štátny príslušník U., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Alexander Farkašovský, advokát, so sídlom Pri jazdiarni 1, 040 01 Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Jarkova 31, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-214-003/2017-SK, zo dňa 20.12.2017, takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 20.12.2017 č. PPZ-HCP-PO2-2014-003/2017 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 16.10.2017 č. PPZ-HCP-PO6-51-013/2017- ZVC. II. Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa domáhal správnou žalobou z 08.01.2018, doručenou súdu 09.02.2018, zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 20.12.2017, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zo 16.10.2017, označených vo výroku tohto rozhodnutia. 2. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP č. 35, 040 11 Košice /správny orgán prvého stupňa/ žalobcu vyhostil z územia Slovenskej republiky z dôvodu, že sa zdržiava na území Slovenskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy a koná v rozpore s touto medzinárodnou zmluvou v zmysle § 82 ods. 2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov. Ďalej mu uložil zákaz vstupu na územie Schengenského priestoru po dobu 1 roka, podľa § 82 ods. 9 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov uložil lehotu na vycestovanie, z územia Slovenskej republiky, a to 15 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. 3. Správny orgán prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že 16.10.2017 po kontrole na stavenisku na ul. O. č. X a č. X v N., v súčinnosti s pracovníkmi Inšpektorátu práce Košice, Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii Východ, vykonal kontrolu výskytu štátnych príslušníkov tretích krajín a ich nelegálneho zamestnávania. Pri tejto kontrole zistil, že žalobca vykonáva stavebné práce na zatepľovaní obytného domu. 4. Pri kontrole cestovného dokladu žalobcu zistil, že je držiteľom - biometrického pasu číslo J. vydaného U. 03.10.2016 s platnosťou do 03.10.2026, na strane X cestovného dokladu sa nachádzalo B. národné W. X. vízum číslo XXXXXXXXX s dôvodom vydania XX, udelené B. konzulátom Y. dňa 20.06.2017, s platnosťou od 23.06.2017 do 29.03.2018 na dobu pobytu 180 dní. Z pasu vyplývalo, že dňa 04.07.2017 žalobca vstúpil na územie schengenského priestoru a vystúpil z neho dňa 14.09.2017cez hraničný priechod Vyšné Nemecké, ako to vyplýva zo vstupnej a výstupnej priechodovej pečiatky odtlačenej v cestovnom doklade. Naposledy vstúpil na územie Slovenskej republiky dňa 20.09.2017. V súlade s čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru bol žalobca oprávnený voľne sa pohybovať na území všetkých zmluvných strán schengenského priestoru, ak má platný cestovný doklad a pokiaľ spĺňa podmienky k vstupu a pobytu uvedené v Kódexe schengenských hraníc. 5. Správny orgán 16.10.2017 lustráciou žalobcu v informačných systémoch Policajného zboru zistil, že na území Slovenskej republiky nemá udelený žiadny druh pobytu. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v odpovedi zo dňa 16.10.2017 na jeho dotaz uviedol, že žalobca sa nenachádza v evidencii Úradu prace sociálnych vecí a rodiny Košice, a že, žalobcovi nebolo ani vydané povolenie na zamestnanie, ani nebolo oznámené zamestnanie na území SR prostredníctvom Informačnej karty. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) začal správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania v zmysle § 77 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu zdržiavania sa na území Slovenskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy a konania žalobcu v rozpore s medzinárodnou zmluvou. Podľa § 79 zákona o pobyte cudzincov žalobcu predviedol a upovedomil o začatí konania v zmysle § 18 ods. 3 správneho poriadku. 6. Žalobca sa vyjadril v priebehu konania takto: „ Dňa 20.09.2017 som prišiel autobusom z U. do N. a na stanici ma čakal p. N., ktorý ma autom odviezol do N., kde som podpísal pracovnú zmluvu a ešte v ten istý deň ma p. N. priviezol do N.“. 7. K otázke jeho pobytu na území Slovenskej republiky predložil jeho splnomocnený zástupca písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol: „Na územie Slovenskej republiky som prišiel ako zamestnanec spoločnosti Glores Sp. z o.o., sídlom 30-134, Krakov, ul. Stanislava Kunickiego 5/201, Poľská republika (zahraničná osoba), s ktorou mám uzatvorený pracovný pomer zodpovedajúci legislatíve Poľskej republiky. Bol som informovaný, že na území Slovenskej republiky sa budem zdržiavať v zmysle dodržania podmienok zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb, teda, že budem mať postavenie hosťujúceho zamestnanca a nebudem mat' nijakú pracovnú zmluvu so spoločnosťou zo Slovenska. Spoločnosť Glores Sp. z o.o., sídlom 30-134, Krakov, ul. Stanislava Kunickiego 5/201, Poľská republika, uzatvorila dňa 01.05.2017 Zmluvu o subdodávke so spoločnosťou MARKO a MARKO s.r.o., IČO: 36 504 947, so sídlom Priemyselná 3745, Bardejov, predmetom ktorej je vykonanie služieb pri inštalácii zateplenia fasády domu s plochou 4 500 m2 na adrese: N., bytový dom na ul. Ľ. č. X, X, ul. M. č. XX, XX, O. č. X, X. Ako zamestnanec zahraničnej spoločnosti som bol vyslaný r rámci poskytovania služieb zabezpečovaných zahraničným zamestnávateľom. V danom prípade som mal postavenie hosťujúceho zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie, v ktorom má riadne povolenie a platné vízum. V danom prípade mám za to, že išlo o obchodnoprávny vzťah medzi spoločnosťou Glores Sp. z o.o. a spoločnosťou MARKO a MARKO s.r.o., pričom zásah na moju osobu zo dňa 16.10.2017 považujem za neadekvátny a v rozpore s právnymi normami Slovenskej republiky a právne záväzných aktov Európskej únie. Keďže v danom prípade sa nejednalo o moju nelegálnu pracovnú činnosť, ale o poskytovanie služieb zabezpečovaných zahraničným zamestnávateľom, t.j. spoločnosťou Glores Sp. z o.o., s ktorou mám riadne uzavretý pracovný pomer. V tomto prípade je tak zrejmé, že slovenský zamestnávateľ (resp. zhotoviteľ, podnikateľ na území SR - spoločnosť MARKO a MARKO s.r.o.) nemá pozíciu užívateľského zamestnávateľa, a tak ani nemôže/ dávať pokyny nám vyslaným zamestnancom, na čo je oprávnený len zahraničný zamestnávateľ, spoločnosť Glores Sp. z o.o.. Ak by nešlo o vyslanie v súvislosti so zabezpečovaním služieb zahraničného zamestnávateľa, v danom prípade sa vyžaduje povolenie na zamestnanie, čo však nie je tento prípad, a preto som s uvedeným povolením nedisponoval. Pokiaľ ide o oprávnenosť vstupu, v zmysle čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru, cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 90 dni v rámci akéhokoľvek 180- dňového obdobia. Teda v mojom prípade ide o vstup oprávnený. V prípade výkonu činnosti mám za to, že ide o druh vyslania zahraničného zamestnávateľa s inými podmienkami, ako v prípade, keby som prácu vykonával pre domáceho zamestnávateľa. V neposlednom rade som toho názoru, že môj zamestnávateľ spoločnosť Glores Sp. z o.o. splnil všetky zákonné podmienky, ktoré je povinný splniť ako hosťujúci zamestnávateľ, t.j. oznamovaciu povinnosť voči príslušnému inšpektorátu práce a cudzineckej polícii. Podľa ust. § 16 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, sa pomery z pracovnej zmluvy spravujú právom miesta, kde pracovník vykonáva prácu. Ak však pracovník vykonáva prácu v jednom štáte na základe pracovného pomeru s organizáciou, ktorá má sídlo v inom štáte, je rozhodujúce právo sídla organizácie, okrem prípadu, ak by išlo o osobu, ktorá má bydlisko v štáte, kde sa práca vykonávala. V zmysle zákona č. 311/2001 Z. z. -Zákonníka práce- vysielajúci zamestnávateľ je: hosťujúci zamestnávateľ, ktorým je zamestnávateľ usadený v inom členskom štáte Európskej únie vysielajúci zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb z územia iného členského štátu Európskej únie na územie Slovenskej republiky. V zmysle § 23a ods. 1 písm. w/ zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ, so sídlom v členskom štáte Európskej únie, v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom.(2) U štátneho príslušníka tretej krajiny podľa odseku 1 sa nevyžaduje potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, ktoré zodpovedá vysokokvalifikovanému zamestnaniu, potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta a povolenie na zamestnanie. Vzhľadom k tomu, že v súčasnosti disponujem platným cestovným pasom U. v ktorom sa nachádza národné vízum B. republiky, typ X. - teda vízum vydané za účelom pracovať v období najviac 6-tich mesiacov počas nasledujúcich 12 mesiacov a zároveň som riadne zamestnaný v spoločnosti, ktorá má svoje sídlo v Poľskej republike a spĺňa podmienky, v zmysle ktorých je táto spoločnosť oprávnená poskytovať podnikateľské služby v rámci Európskej únie, pričom táto spoločnosť ma vyšle na základe obchodnoprávneho kontraktu na územie iného štátu Európskej únie, a to len na nevyhnutne potrebný čas v rámci poskytovania služieb, mám za to, že ide o vykonávanie činnosti pre takýto subjekt a môj pobyt je v súlade s normami Slovenskej republiky a právne záväzných noriem EÚ.“. 8. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny orgán prvého stupňa k týmto otázkam dôvodil takto: žalobca pracovnú zmluvu podpísal so zamestnávateľom dňa 11.09.2017 na dobu určitú do 10.09.2018. Z dokladu o vyslaní na služobnú cestu vyplynulo, že mal pracovať ako pomocný stavebný robotník v meste N. od 21.09.2017 do 20.12.2017. Svoju hlavnú pracovnú činnosť mal vykonávať v B. pre zamestnávateľa spoločnosť Glores sp. z o. o. so sídlom 30-134, Krakow, ul. Stanislawa Kunickiego, v pracovnej pozícii pomocný stavebný robotník. Žalobcovi boli vydané I. víza typu X. B. zastupiteľským úradom v Ľ., H. D. XX v zmysle N. „X.“ víz vydávaných B. republikou, vízum typu X.: H. D. XX je vízum vydané žalobcovi na účely pracovať v období najviac šiestich mesiacov, počas nasledujúcich 12 mesiacov, na základe vyhlásenia o úmysle zamestnať sa v okrese úradu práce. Správny orgán prvého stupňa konštatoval ako preukázané, že v B. žalobca vôbec /dlhodobo/ nepracoval pre svojho zamestnávateľa, keďže ten v zápisnici o podaní vysvetlenia sám uviedol, že pricestoval na územie Slovenskej republiky dňa 20.09.2017 a v ten istý deň cestoval do B., kde podpísal pracovnú zmluvu aj vyslanie na služobnú cestu na územie Slovenskej republiky. 9. Dňa 16.10.2017 bolo zistené, že žalobca pracoval na území Slovenskej republiky, v N., na ulici O. v N., pri zatepľovaní obytného domu, kde vykonával murárske práce. Tým mal správny orgán prvého stupňa za preukázané, (zápisnica o podaní vysvetlenia účastníka konania zo dňa 16.10.2017, podklady zo stanoviska ÚPSVaR Košice), že podmienky pre záver a postup podľa § 82 ods. 2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov boli splnené. Správny orgán uložil žalobcovi lehotu zákazu vstupu v trvaní 1 rok, na dolnej hranici zákonom určenej sadzby. 10. Správny orgán prvého stupňa dôvodil, že v konaní sa pri rozhodovaní zaoberal aj rešpektovaním súkromného a rodinného života žalobcu podľa článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor“). Žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadne blízke osoby v zmysle § 116 zákona číslo 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), preto pokladal administratívne vyhostenie za zákonné. Na základe správnej úvahy o jeho neoprávnenom pobyte a vydal rozhodnutie o jeho vyhostení, podľa neho v záujme verejnej bezpečnosti, verejného poriadku, predchádzania nepokojom a zločinnosti, predchádzaniu porušovania zákonov Slovenskej republiky, ochrany zdravia, morálky, ochrany práv, majetku a slobôd iných. 11. Správny orgán prvého stupňa právne vec posúdil s odkazom na § 32 ods. 1, 2 a § 34 Správneho poriadku a ust. § 23 ods. 1 a 2, § 33 ods. 6, § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, § 82 ods. 2 písm. k/ , § 82 ods. 3 písm. c/, § 82 ods. 9 písm. c/, § 83 ods. 1 , § 82 ods. 3 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru, cudzinci, podľa ktorého cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti sa môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, a pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc a podľa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti. 12. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o administratívnom vyhostení podal žalobca odvolanie, pretože považoval rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za nezákonné. Odvolacie dôvody sú totožné so žalobnými dôvodmi. O odvolaní žalobcu žalovaný rozhodol 20.12.2017. V rozhodnutí o odvolaní žalovaný konštatoval, že správne konanie prebehlo za v súlade s ustanoveniami správneho poriadku a zákona o pobyte cudzincov a boli dodržané a rešpektované práva a záujmy žalobcu v rámci hmotnoprávnych i procesnoprávnych ustanovení týchto predpisov. 13. Odvolacie dôvody žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalovaný vyhodnotil vecne a z hľadiska právneho hodnotenia rovnakou argumentáciou ako správny orgán prvého stupňa. Konštatoval, že na základe pracovného pomeru žalobcu s poľskou spoločnosťou, na základe zmluvy o subdodávke /so spoločnosťou MARKO a MARKO s. r. o.. IČO: 36 504 947, Priemyselná 3745, Bardejov zo dňa 01.05.2017, predmetom ktorej je vykonanie služieb pri inštalácií zateplenia fasády domu s plochou XXXX m2 na adrese: N., bytový dom na ul. Ľ. č. X, X, ul. M. č. XX, 30 a ul. O. č. X, X nebol žalobca oprávnený pracovať v Slovenskej republike. Tvrdenie žalobcu, že ako zamestnanec zahraničnej spoločnosti, bol vyslaný v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných zahraničným zamestnávateľom, že odvolaním napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávne zistených skutkových okolností, lebo nejde o nelegálnu pracovnú činnosť žalobcu, ale o poskytovanú službu poľskou spoločnosťou, s ktorou má uzavretý pracovný pomer, / § 23a ods. 1 písm. w/ a ustanovenia zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti/neakceptoval. Rovnako neakceptoval ani tvrdenia žalobcu, podľa ktorého sa na Slovensku nachádza oprávnene, na základe dlhodobého víza, ktoré ho oprávňuje na vycestovanie a pohyb na území Slovenskej republiky na obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a uložený zákaz vstupu na obdobie jedného roka na územie Slovenskej republika a štátov únie pokladal za súladné so zákonom v zmysle vyššie uvedenej argumentácie. 14. Podľa žalovaného vyslaným je zamestnanec, ktorý pred vyslaním bežne (zvyčajne, po nejaký čas) pracuje v inom členskom štáte a aj sa tam vracia. V posudzovanom konaní podľa neho nebola zistená skutočnosť o tom, že by žalobca už predtým pracoval u svojho zamestnávateľa v inom členskom štáte. 15. Tvrdenia žalobcu, že poľský zamestnávateľ Glores Sp. z. o. o. splnil všetky zákonné podmienky, hosťujúceho zamestnávateľa voči inšpektorátu práce a cudzineckej polícii, ktoré je povinný splniť ako hosťujúci zamestnávateľ, t.j. oznamovaciu povinnosť voči príslušnému inšpektorátu práce a cudzineckej polícii, ako i tvrdenie, že inšpektorát práce nerozhodol o nelegálnej práci žalobcu, žalovaný pokladal za vyvrátené hore uvedeným zistením, t.j. že žalobca bol policajnými hliadkami zastihnutý priamo na stavbe pri výkone práce na území Slovenskej republiky. 16. Z cestovného pasu žalobcu žalovaný mal za preukázané, že prekročil schengenskú hranicu dňa 20.09.2017 vo Vyšnom Nemeckom. Na územie schengenského priestoru, konkrétne Slovenskej republiky, vstúpil na základe svojho biometrického cestovného pasu Ukrajiny a uplatnil bezvízový styk a na území SR a nemal pracovné povolenie, iba právo sa tu zdržiavať. 17. Žalovaný odkázal na Prílohu II Nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001, ktorá uvádza zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti. 18. Podľa znenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/850 zo 17. mája 2017, ako aj na podľa Asociačnej dohody medzi Európskou úniou a Ukrajinou prijatou 11. júla 2017, platnou od 01. septembra 2017, sú držitelia biometrických pasov Ukrajiny oslobodení od vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc Slovenskej republiky. 19. Podľa žalovaného tým, že žalobcovi bolo udelené dlhodobé vízum B. republiky a žalobca do B. republiky vstúpil cez vnútornú hranicu v režime bezvízového styku, mal právo voľného pohybu podľa čl. 20 ods. 1 Schengeského dohovoru na území zmluvných strán. Podľa žalovaného právo voľného pohybu osôb je potrebné vykladať a chápať v kontexte celého schengenského acquis a v kontexte celého systému právnych noriem európskeho práva upravujúcich spoločenské vzťahy vznikajúce pri uplatňovaní práva voľného pohybu. 20. Žalovaný argumentoval v odôvodnení, že primárnou úpravou práva voľného pohybu je čl. 45 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Úradný vestník C 326,26/10/2012 S. 0001 - 0390). Právo voľného pohybu štátnych príslušníkov tretích krajín je limitované vnútroštátnou právnou úpravou príslušnej zmluvnej strany, v predmetnom prípade v Slovenskej republike je pre účastníka konania limitujúcim zákon o pobyte cudzincov. Preto počas využívania práva voľného pohybu, preto mohol žalobca vykonávať iba tie činnosti, ktorých výkon nepodlieha právnej úprave zákona o pobyte cudzincov. Pretože žalobca bol podľa žalovaného držiteľom „iba“ I. víza B. republiky, toto ho oprávňuje na výkon práce iba na území B. republiky a iba na voľný pohyb počas platnosti víza na území zmluvných strán. 21. Žalovaný žalobcu nepokladal za osobou, ktorá bežne pracuje v inom členskom štáte, túto podmienku nesplnil, pretože nemal odpracovanú žiadnu dobu v B., kde má udelené dlhodobé vízum. Ak by aj mal žalobca vízum na účel práce, akú mal vykonávať v rámci vyslania zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, na podklade víza nemôže byť vyslaným - a nevzťahovala by sa naň výnimka ustanovenia § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný napokon uzavrel, že aj keď bol žalobca vyslaný zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, ako príslušník tretej krajiny v bezvízovom režime, ako cudzinec, sa mohol na území Slovenskej republiky iba voľne pohybovať v zmysle čl. 20 ods. 1 Schengeského dohovoru. 22. Žalovaný správny orgán v zmysle § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku zistil dožiadaním zaslaným Národnému inšpektorátu práce v Košiciach dňa 13.11.2017, že žalobca splnil oznamovaciu povinnosť, čo nepokladal za významné, lebo o oprávnenosti pobytu žalobcu nerozhoduje tento úrad. Naopak Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice 16.10.2017 uviedol na emailový dotaz žalobcu, že žalobca nie je, ani nebol v evidencii Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice a nebolo vydané povolenie na zamestnanie. 23. Žalobca v žalobe /č.l. 1-4/ navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného zo dňa 20.12.2017 č. PPZ-HCP- PO2-214-003/2017, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 16.10.2017 č. PPZ- HCP-PO6-51-013/2017-ZVC a priznať žalobcovi právo na náhradu trov konania. Zopakoval tvrdenia ako v správnom konaní, najmä, že bol na základe pracovnej zmluvy zamestnancom zahraničnej spoločnosti Glores Sp. z o.o., so sídlom 30-134, Krakow, ul. Stanislava Kunickiego 5/201, Poľská republika. Na územie Slovenskej republiky bol vyslaný na výkon prác pri poskytovaní služieb, nakoľko zamestnávateľ žalobcu uzatvoril dňa 01.05.2017 Zmluvu o subdodávke so spoločnosťou MARKO a MARKO s.r.o., so sídlom Priemyselná 3745, Bardejov, IČO: 36 504 947. Predmetom tejto zmluvy bolo vykonanie služieb pri inštalácii zateplenia fasády domu s plochou XXXX m2, či iné služby špecifikované v objednávke objednávateľa. Podľa žalobcu práva a povinnosti hosťujúceho zamestnávateľa upravuje zákon č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov. (ďalej len ako „zákon o cezhraničnej spolupráci“) a zákon o pobyte cudzincov. V súlade s týmito zamestnávateľ žalobcu postupoval pri jeho vyslaní na územie Slovenskej republiky. 24. Z už vyššie citovaných právnych noriem uzavrel, že v spojení s § 21 ods. 1 písm. f/ zákona o službách zamestnanosti môže zamestnávateľ zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom a štátny príslušník tretej krajiny nepotrebuje mať na to udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky. 25. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný (č.l. 32) uviedol, že na základe jednoznačne preukázaných skutočností vydal dňa 20.12.2017 rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO2-214-003/2017 o odvolaní žalobcu a navrhol súdu, aby žalobu žalobcu zamietol. Obsahovo je jeho vyjadrenie totožné s obsahom odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia. 26. Krajský súd v Košiciach príslušný na konanie ako správny súd podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku /ďalej len SSP/, účinného od 01.07.2016, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, i správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach žaloby. Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a konštatuje nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, s odkazom na právnu úpravu uvedenú v bode 26 tohto odôvodnenia. Preto podľa § 191 ods. 1, písm. c/, e/, f/ SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom správneho súdu, vyjadreným v tomto odôvodnení rozsudku. /§ 191 ods. 3 a 6 SSP/ 27. Podľa § 191 ods.1 písm. c/, e/, f/ SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo. Podľa § 191 ods. 6 právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. Podľa § 32 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb., o správnom konaní /Správneho poriadku/ správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. V zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány a orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie. V priebehu dokazovania v správnom konaní v zmysle § 34 správneho poriadku si správny orgán zadovážil nasledovné podklady pre rozhodnutie v súlade s ustanovením § 32 správneho poriadku. Podľa čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru, cudzinci ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti sa môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, a pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc. V súlade s uvedeným je účastník konania oprávnený voľne sa pohybovať na území všetkých zmluvných strán schengenského priestoru, ak má platný cestovný doklad a pokiaľ spĺňa podmienky k vstupu a pobytu uvedené v Kódexe schengenských hraníc. Podľa prílohy II Nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001, ktorá uvádza zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti. 28. Podľa znenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/850 zo 17. mája 2017, ako aj na podľa Asociačnej dohody medzi Európskou úniou a Ukrajinou prijatou 11. júla 2017, platnou od 01. septembra 2017, sú držitelia biometrických pasov Ukrajiny oslobodení od vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc. Podľa § 23 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na účel zamestnania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, na základe potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta. Podľa § 23 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt na účel zamestnania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, aj štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na základe povolenia na zamestnanie alebo štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, u ktorého sa nevyžaduje povolenie na zamestnanie ani potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta. Podľa § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu, splnil si povinnosť podľa § 111 ods. 2 písm. a/ a b/ je vyslaný zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, Podľa § 82 ods. 3 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar ukladá účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Schengenského priestoru na dobu 1 (slovom jeden) rok. Podľa § 82 ods. 9 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov lehota zákazu vstupu začína plynúť uplynutím lehoty na vycestovanie určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení. Podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 15 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Podľa § 82 ods. 2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak sa zdržiava na území Slovenskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy alebo rozhodnutia vlády Slovenskej republiky a koná v rozpore s touto medzinárodnou zmluvou alebo s rozhodnutím vlády Slovenskej republiky. Podľa § 5 ods.4 písm. a/ Zákonníka práce je vyslaním zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb jeho cezhraničné vyslanie pod vedením a na zodpovednosť vysielajúceho zamestnávateľa na základe zmluvy medzi vysielajúcim zamestnávateľom ako cezhraničným poskytovateľom služby a príjemcom tejto služby, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom je a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovný vzťah. Podmienky výkonu zamestnania a právne vzťahy pri poskytovaní služieb zamestnanosti upravuje osobitný zákon, t.j. zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Podľa § 21 ods. 1 písm. f/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 23 a tohto zákona. Podľa § 23a ods. 1 písm. w/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti Zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EU v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. 29. Podľa správneho súdu podstatu právneho posúdenia je hodnotenie o porušení predpisov zo strany žalobcu, príslušníka tretej krajiny prekročením schengenskej hranice, v rámci ktorého za účelom výkonu práce vyslaného zamestnanca, sa nielen zdržiaval, ale aj vykonával prácu vyslaného zamestnanca svojim zamestnávateľom, poskytujúcim tam službu dohodnutú zmluvnému partnerovi. To žalovaný považoval za delikt, ktorý je predmetom jeho záverov o administratívnom vyhostení žalobcu za porušenie zákona o pobyte cudzincov podľa § 82 ods. 2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov, lebo žalobca konal na základe medzinárodnej zmluvy a v rozpore s touto medzinárodnou zmluvou. 30. Správny orgán prvého stupňa mu uložil zákaz vstupu na územie schengenského priestoru na 1 rok, ktorý sa začína uplynutím lehoty na vycestovanie. Žalovaný hoci zmenil rozhodnutie, formálne len upresnil pojem, vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, že „podľa § 82 ods. 3 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov že sa žalobcovi tiež ukladá zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov uvedených v § 2 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov“. 31. Podľa súdu žalobca je občanom U. štátnej príslušnosti, je držiteľom biometrického pasu, podľa čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru, cudzinec ktorý nepodlieha vízovej povinnosti a mohol sa voľne pohybovať na území zmluvných strán, /schengenského priestoru /najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, pokiaľ spĺňal podmienky vstupu uvedené v čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc. Podľa znenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/850 zo 17. mája 2017, ako aj na podľa Asociačnej dohody medzi Európskou úniou a Ukrajinou prijatou 11. júla 2017, platnou od 01. septembra 2017, ako držiteľ biometrického pasu U., bol oslobodený od vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc. Jeho zamestnávateľ ho na základe pracovnej zmluvy so zamestnávateľom v B., v schengenskom priestore, vyslal na zamestnanie na územie Slovenskej republiky, v rámci poskytovania služieb. 32. Správny orgán prvého stupňa prostredníctvom svojej kontrolnej činnosti na stavbe odhalil žalobcu, ako štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa tu nielen nachádza, ale aj pracuje na území Slovenskej republiky, ako vyslaný zamestnanec, bez oprávnenia na prechodný pobyt za účelom zamestnania, bez vedomia príslušného úradu práce. Podľa správneho orgánu v zmysle zákona o pobyte cudzincov, nemá povolenie pracovať, jeho pobyt je legálny v zmysle schengenskej úpravy, aj v zmysle zákona o pobyte cudzincov, po určitú dobu 90 dní, najviac 180 dní. 33. Žalobca bol toho názoru, že bol vyslaným zamestnancom a môže vykonávať prácu v poľskej firme na území Slovenskej republiky, pre slovenského odberateľa na základe zmluvy. Žalobca tvrdí, že žalovaný pochybil, ak vyhodnotil existenciu a výkon práce žalobcu na území Slovenskej republiky inak ako vyslaného zamestnanca zamestnávateľa poľskej firmy, po dohode so Slovenskou firmou za nedovolený. 34. Žalovaný vyžiadal z Inšpektorátu práce Košice informáciu o tom, či zamestnávateľ Glores Sp. z.o.o., so sídlom 30-134, Krakov, ul. Stanislava Kunickiego 5/2001, Poľská republika, si splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči Inšpektorátu práce Košice. Dňa 13.11.2017, Inšpektorátu práce Košice uviedol, že žalobca splnil oznamovaciu povinnosť, čo hodnotil za nevýznamné, lebo o oprávnenosti pobytu žalobcu nerozhoduje Inšpektorát práce Košice. 35. Zamestnávateľ žalobcu urobil oznámenie o pracovnom vyslaní žalobcu spolu s inými osobami vyslanými na územie Slovenskej republiky, ako to vyplýva z mailovej odpovede z 13.11.2017 od Národného inšpektorátu práce /NIP/, v administratívnom spise žalovaného, na jeho dotaz, ešte pred vydaním jeho rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa s pripojením informácií z registračného portálu NIP. Teda na dotaz žalovaného, označený poľský zamestnávateľ oznámil vyslanie žalobcu ako zamestnanca. 36. Správny súd konštatuje, že žalovaný správny orgán hoci v zmysle § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku zistil dožiadaním zaslaným Národnému inšpektorátu práce v Košiciach dňa 13.11.2017, že žalobca splnil oznamovaciu povinnosť, to nepokladal za významné, lebo o oprávnenosti pobytu žalobcu nerozhoduje Národnému inšpektorátu práce v Košiciach, ako konštatoval. Za významné považoval naopak, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice 16.10.2017 uviedol pre správny orgán prvého stupňa, že žalobca nie je, ani nebol v evidencii Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice a nebolo mu vydané povolenie na zamestnanie. 37. Žalovaný tam nachádzajúcu sa informáciu od Inšpektorátu práce Košice, zo dňa 13.11.2017 o tom, že zamestnávateľ Glores Sp. z.o.o., so sídlom 30-134, Krakov, ul. Stanislava Kunickiego 5/2001, Poľská republika, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že bol vyslaný ako zamestnanec na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb a zmluvy s podnikateľským subjektom a jeho zamestnávateľ si splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči Inšpektorátu práce Košice, nevyhodnotil dostatočne. Žalovaný tiež nevyhodnotil uvedené zistenia pre účely svojich záverov do rozhodnutia o odvolaní zistenia nachádzajúce sa v administratívnom spise, čo je v rozpore s § 3 aj 32 Správneho poriadku. Závery žalovaného najmä skutkové o tejto otázke a jej súvislostiach sú predčasné a v rozpore s administratívnym spisom a i jeho právne hodnotenie tak neobstojí. 38. Skutkové závery žalovaného o zhora uvedenej skutočnosti nie sú podľa správneho súdu založené na existujúcom právnom stave uvedenom v bode 26 a 38 až 43 tohto odôvodnenia. 39. Podľa správneho súdu povinnosti hosťujúceho zamestnávateľa upravuje zákon č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o cezhraničnej spolupráci“) v súlade s ktorým zamestnávateľ žalobcu postupoval pri jeho vyslaní na územie Slovenskej republiky. 40. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca mal udelené víza Poľskou republikou za účelom zamestnania sa v B.M. republike, keď uzavrel pracovný pomer so spoločnosťou Glores Sp. z o.o., podnikajúcou na území Poľskej republiky. Žalobca bol v rámci toho vyslaný na územie Slovenskej republiky na výkon práce pri poskytovaní služieb, pričom ako je vyššie uvedené, nesplnil podmienky príslušných právnych predpisov na to, aby mohol byť vyslaný. Víza B. republiky žalobca nezískal na účel výkonu práce na území Slovenskej republiky, preto nie je správny záver žalobcu, že žalobca využíval vízum, lebo je v rozpore s jeho účelom, nakoľko sa nezamestnal na území B. republiky, keď uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou Glores Sp. z o.o. a na územie Slovenskej republiky bol len týmto zamestnávateľom vyslaný na výkon práce pri poskytovaní služieb. 41. Podľa § 23 ods. 6 písm. b/ zákona 404/2011 Z. z o pobyte cudzincov prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny vyslaný zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. 42. Podľa § 21 ods. 1 písm. f/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky podľa§ 23a tohto zákona. 43. Podľa § 23a ods. 1 písm. w/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EU v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. 44. Podľa § 5 ods . 4 písm. a/ Zákonníka práce je vyslaním zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb jeho cezhraničné vyslanie pod vedením a na zodpovednosť vysielajúceho zamestnávateľa na základe zmluvy medzi vysielajúcim zamestnávateľom ako cezhraničným poskytovateľom služby a príjemcom tejto služby, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom je a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovný vzťah. 45. Vysielajúcim zamestnávateľom sa rozumie hosťujúci zamestnávateľ, ktorým je zamestnávateľ usadený v inom členskom štáte Európskej únie vysielajúci zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb z iného členského štátu Európskej únie na územie Slovenskej republiky. 46. V zmysle citovaných ustanovení v spojení s § 21 ods. 1 písm. f/ zákona o službách zamestnanosti môže zamestnávateľ zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom a štátny príslušník tretej krajiny, ktorý nepotrebuje mať na to udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky. 47. Podľa žalovaného vyslaným zamestnancom môže byt' iba zamestnanec, ktorý pred vyslaním bežne (zvyčajne, po nejaký čas) pracuje v inom členskom štáte a aj sa tam vracia. Žalovaný v odôvodnení ďalej uvádza, že podľa odtlačku priechodovej pečiatky v cestovnom doklade žalobcu je preukázané, že na predmetné dlhodobé víza vstúpil z U. na územie Slovenskej republiky cez hraničný priechod Vyšné Nemecké. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca mal udelené víza B. republikou za účelom zamestnania sa v B. republike, čo sa aj stalo keď uzavrel pracovný pomer so spoločnosťou Glores Sp. z o.o., podnikajúcou na území Poľskej republiky. Pracovať ako vyslaný zamestnanec však nebol podľa žalovaného oprávnený. 48. Správny súd konštatuje, že zákon č. 351/ 2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci v § 1 zveruje kompetenciu v oblasti cezhraničnej spolupráce Národnému inšpektorátu práce a inšpektorátom práce v ust. § 3 zákona o cezhraničnej spolupráci označenom „Identifikácia vyslania“ a upravuje i skutočnosti, podľa ktorých sa posudzuje a zisťuje, či zamestnanec počas určitej doby vykonáva prácu na území Slovenskej republiky, a či bežne pracuje v inom členskom štáte. 49. Zákon o cezhraničnej spolupráci v § 3 ods. 3 pod písm. a/ až g/ upravuje aj skutočnosti podľa ktorých sa posudzuje a zisťuje, či zamestnanec počas určitej doby vykonáva prácu na území Slovenskej republiky, a či bežne pracuje v inom členskom štáte. V tejto súvislosti je irelevantná skutočnosť, aký hraničný priechod žalobca použil pri vstupe na územie Slovenskej republiky a žalovaný neskúmal v predmetom ustanovení uvedené kritéria na zistenia, či žalobca „bežne pracuje v inom členskom štáte“. Príslušný orgán nikdy nevydal žiadne rozhodnutie o tom, že by zo strany žalobcu, resp. jeho zamestnávateľa došlo k porušeniu právnych predpisov, rozhodnuté nebolo ani o tom, že by išlo o nelegálnu prácu žalobcu na území Slovenskej republiky. 50. Ani túto skutočnosť žalobca nevyhodnotil v kontexte ním zisteného a v žalobou napadnutom rozhodnutí sa nezaoberal tým, aký význam môže mať pre vyslaného zamestnanca tretej krajiny, ak záver o jeho vyslaní neurobí kompetentný správny orgán, teda príslušný inšpektorát práce, ktorý má o jeho vyslaní informáciu. Žalovaný rozhodol predčasne bez objasnenia zistení v bodoch 31 až 36 tohto odôvodnenia a rozhodol tak nezákonne o otázkach vyslania žalobcu ako zamestnanca. /§ 191 ods. písm. c/, e/, SSP/ 51. Žalobca opakovane tvrdil, že víza B. republiky žalobca nezískal na účel výkonu práce na území Slovenskej republiky, preto nie je správny záver žalovaného, že žalobca využíval vízum v rozpore s jeho účelom, keď uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou Glores Sp. z o.o. a na územie Slovenskej republiky bol len týmto zamestnávateľom vyslaný. 52. K tvrdeniam žalobcu o vyslaní zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte žalovaný opakovane uviedol, že nemožno aplikovať výnimku z povinnosti mať na výkon zamestnania povolenie na pobyt, ktorú upravuje § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. žeby sa od neho do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky nevyžadoval prechodný pobyt na účel zamestnania. Žalobca nebol tým, ktorý bežne pracuje v inom členskom štáte. Aj keby bol žalobca odpracoval nejakú dobu v Poľskej republike, kde má udelené dlhodobé vízum na účel práce, akú mal vykonávať v rámci vyslania zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, na podklade víza nemôže byť vyslaným, lebo by sa na neho nevzťahovala výnimka ustanovenia § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Stále by bol podľa žalovaného iba držiteľom I. víza B. republiky, ktoré by ho oprávňovalo na výkon práce iba na území B. republiky a na území zmluvných strán iba na voľný pohyb počas platnosti víza. 53. Je potrebné pripomenúť, že tieto závery, žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa sú vyhodnotené v rozpore so zákonmi ustanovenia zákonov a ustanovení v bode 45 až 48 tohto odôvodnenia, lebo žalovaný poukázal na argumentáciu v odôvodnení svojho rozhodnutia a svoje rozhodnutie založil na vyhodnotení dôkaznej situácie, ktorú mal k dispozícií pred vydaním rozhodnutia o odvolaní a počas konania sa nevysporiadal so všetkými potrebnými skutočnosťami a námietkami žalobcu pred vydaním meritórneho rozhodnutia, postupoval aj v rozpore s ust. § 32 správneho poriadku a skutočnosti neoveroval a nekontaktoval zamestnávateľa žalobcu vôbec. 54. Podľa žalovaného, aj keby bol žalobca odpracoval nejakú dobu v B. republike, kde má udelené dlhodobé vízum na účel práce, akú mal vykonávať v rámci vyslania zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, na podklade víza nemôže byť vyslaným, lebo by sa na neho nevzťahovala výnimka ustanovenia § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Stále by bol podľa žalovaného iba držiteľom I. víza B. republiky, ktoré by ho oprávňovalo na výkon práce iba na území B. republiky a na území zmluvných strán iba na voľný pohyb počas platnosti víza. 55. Žalobca nielenže nekontaktoval v hore uvedených otázkach zamestnávateľa, najmä pokiaľ ide o to, či žalobca mal, alebo bežne predtým pracoval v inom členskom štáte a vychádzal len zo zistení v administratívnom spise a jeho právne hodnotenie je prinajmenšom predčasné z dôvodu podľa § 191 ods.1písm. e/ SSP. 56. Podľa § 191 ods.1 písm. c/, e/, f/ SSP správny súd rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, lebo c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a na návrh žalobcu súčasne zrušil aj rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo. Podľa § 191 ods. 6 právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 57. O trovách rozhodol podľa § 167 SSP a ich úplnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať do 30 dní odo od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.