Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sa/9/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200215 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200215.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: O. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.. D. G. XX, R., Z., štátna príslušnosť Z., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Alexander Farkašovský, advokát so sídlom Pri jazdiarni 1, 040 01 Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB2-196-001/2017-SK, takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.12.2017 č.: PPZ-HCP-BB2-196-001/2017-SK, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 26.10.2017 č. PPZ-HCP-BB5-72-007/2017-AV. II. Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca podal dňa 9. 2. 2018 na tunajší správny súd správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-196-001/2017- SK zo dňa 19.12.2017, ktorým tento rozhodol o odvolaní proti rozhodnutiu č. PPZ-HCP-BB5-72-007/2017-AV zo dňa 26. 10.2017 Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len ako „prvostupňový správny orgán“), ktorý týmto rozhodol o administratívnom vyhostení (ďalej len ako „ rozhodnutie o administratívnom vyhostení ") žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Z. podľa § 82 ods. 2 písm. j) a o) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") a o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 82 ods.2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum. Zároveň v zmysle § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na obdobie 2 (dvoch) rokov a podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov určil žalobcovi povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 7 (sedem) dní od vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.12.2017 číslo: PPZ-HCP-BB2-196-001/2017, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 26.10.2017 číslo: PPZ-HCP-BB5-72-007/2017- AV a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 2. Správny orgán prvého stupňa rozhodol o administratívnom vyhostení (ďalej len ako „rozhodnutie o administratívnom vyhostení") žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Z. podľa § 82 ods. 2 písm. j) a o) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum a mal za to, že iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy. Preto zároveň v zmysle § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na obdobie 2 (dvoch) rokov a podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov určil žalobcovi povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 7 (sedem) dní od vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Skutkovú aj právnu argumentáciu prvostupňového správneho orgánu žalovaný prevzal v dôvodoch svojho rozhodnutia, ktorým potvrdil jeho rozhodnutie. 3. Žalobca voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o administratívnom vyhostení podal odvolanie 08.11.2017, pretože rozhodnutie považoval za nezákonné. Odvolacie dôvody a žalobné dôvody žalobcu sú totožné. 4. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a prevzal jeho skutkovú aj právnu argumentáciu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný z predloženého spisového materiálu mal za preukázané, že správny orgán prvého stupňa rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, že žalobca bol dňa 26.10.2017 pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu kontrolovaný vo Q., pri vykonávaní stavebných prác na budove E. D. na adrese: Š.F. G. XX, kde obsluhoval stavebné stroje a pracoval ako pomocný robotník pri zatepľovaní uvedenej budovy. Pokladal za zistené, že žalobca je zamestnancom spoločnosti I. E.. Q.. O..O.., Z.. E. L. X/XXX, XX-XXX L. v D. A. (ďalej len „zamestnávateľ"), ktorá ho vyslala na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb (v zmysle zmluvy o dielo so spoločnosťou E. E. E..A..O.., G. XXXX/XX, D.H. XXX XX, B. XXXXXXXX), ako pomocného robotníka. 5. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a preukázal, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval na základe medzinárodnej zmluvy a rozhodnutia vlády Slovenskej republiky a konal v rozpore s touto zmluvou a to tým, že vykonával závislú prácu bez príslušných povolení na výkon zamestnania na území Slovenskej republiky, podľa zákona o zamestnanosti. Vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené národné vízum D. A.. Rozhodol o uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 2 (slovom dva) roky, teda v strednej hranici stanovenej zákonom o pobyte cudzincov, na základe toho, že účastník konania už bol administratívne vyhostený na územie Z. A.. Preskúmal aj existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1), 2), ako aj § 83 ods. 8 ) zákona o pobyte cudzincov a skonštatoval, že nezistil prekážky jeho administratívneho vyhostenia. Zároveň sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania, v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov ani žiadne rodinné a sociálne väzby, celá jeho rodina, manželka a dve deti žijú na Z.. 6. Z predloženej zmluvy o dielo žalovaný zistil, že táto bola uzavretá a podpísaná objednávateľom, spoločnosťou E. E. E..A..O.., dokonca na nej nebolo uvedené meno objednávateľa. Žalobca predložil záznam o vyslaní zamestnávateľa v rámci poskytovania služieb na územie Slovenskej republiky a formulár A 1 potvrdzujúci, že vyslaný zamestnanec je sociálne zabezpečený vo vysielajúcom štáte EU/EHP/Š.. Pri kontrole sa preukázal cestovným dokladom Z., číslo W. platným od 19.10.2015 do 19.10.2025, v ktorom mal udelené národné vízum D. A. č. XXXXXXXXX vydané dňa 18.08.2017 zastupiteľským úradom D. A. v Ľ., typu „D", platné od 23.08.2017 do 20.08.2018, viacvstupové (MULT) s použiteľnosťou (počet dní) na 363 dní. V kolónke ..poznámka“ uvedeného víza bol označený údaj „V. X. XX". Vízum bolo vydané na účel práce vodiča vykonávajúceho medzinárodnú cestnú dopravu. / Nariadenie ministra vnútra D. č. XXX zo dňa 09.05.2014 o vízach pre cudzincov/. 7. Podľa žalovaného udelené národné vízum D. A. typu „D , ktorého je účastník konania držiteľom, žalobcu oprávňuje na účel vo víze uvedenom - práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy, výlučne na území štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal t.j. D. A.. Vychádzajúc z cestovného dokladu účastníka konania, v ktorom mal udelené národné vízum typu „D" /vydané D.E. A./, ako aj z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex, kde sa pod „vízom" rozumie oprávnenie dané členským štátom na vstup na jeho územie so zámerom zamýšľaného pobytu, t.j. účelu v tomto členskom štáte, alebo v niekoľkých členských štátoch v stanovenej dĺžke, dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že účastník konania zneužil udelené vízum na vykonávanie práce na území Slovenskej republiky, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo. 8. Žalovaný dôvodil, že žalobca už bol dňa 07.07.2017 administratívne vyhostený rozhodnutím číslo PPZ-HCP-PO2-117- 003/2017, podľa § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobca nemal udelené povolenie na pobyt, ktoré ho oprávňuje vykonávať prácu na území Slovenskej republiky. Na základe zisteného prvostupňový správny orgán dňa 26.10.2017 konal vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) a písm. o) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že žalobca vykonával na území Slovenskej republiky inú činnosť, na akú mu nebolo udelené vízum a opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán uzavrel, že žalobca zneužil udelené národné vízum D. A. na výkon práce na území iného členského štátu ako bol oprávnený. Preto žalobcu administratívne vyhostil na územie Z. a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 2 (slovom dva) roky. 9. Žalovaný dôvodil, že: „Pri posudzovaní odvolania vychádzal odvolací orgán zo skutočnosti, že Slovenská republika sa stala platným členom Schengenského priestoru, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis. Čl. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, upravujúcich podmienky pre vstup a pobyt, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia u štátnych príslušníkov tretích krajín na území Schengenského priestoru, čiže aj na území Slovenskej republiky. Žalovaný tiež dôvodil, že v zmysle citovaného žalobca - držiteľ národného víza typu „D" udelené D. A. sa mohol zdržiavať na území Slovenskej republiky legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky, v žiadnom prípade však nie za účelom vykonávania práce, čo mu bolo preukázané. Udelené národné vízum D. A. typu „D", ktorého je držiteľom, ho oprávňuje na účel vo víze udelenom, t.j. na vykonávanie práce výlučne na území toho štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, v tomto prípade výlučne na výkon práce vodiča vykonávajúceho medzinárodnú cestnú dopravu. Žalobca bol aj v roku 2017 administratívne vyhostený na územie Z. A. z rovnakého dôvodu, t.j. z dôvodu preukázaného výkonu inej činnosti, než na akú mu bolo udelené vízum. 10. Tvrdenie žalobcu, že bol vyslaný v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných zahraničným zamestnávateľom na územie Slovenskej republiky legálne, v zmysle zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci, považoval žalovaný za irelevantné, lebo v prípade žalobcu nejde o výkon nelegálnej práce, ale o zneužitie národného víza. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uznáva, ako jeden z cieľov spoločenstva, vytvorenie vnútorného trhu charakterizovaného odstránením prekážok voľného pohybu osôb a služieb medzi členskými štátmi, pričom tento princíp zaručujú predpisy Európskej únie. 11. Žalovaný vyjadril názor, že žalobca zneužil udelené vízum D. A. na vykonávanie práce na území Slovenskej republiky, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo, a ako držiteľ národného víza mohol vstúpiť a zdržiavať sa na území Slovenskej republiky legálne, za účelom pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky, nie výkonu práce. Udelené národné vízum D. A. typu „D“ ho oprávňuje na vykonávanie práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy na území D. A.. Žalobca vstúpil na územie schengenského priestoru naposledy dňa 18.09.2017 cez hraničný priechod H. U.. Z podpísanej doloženej zmluvy o vyslaní na služobnú cestu je zrejmé, že na území Slovenskej republiky mal účastník konania na výkon práce nastúpiť hneď v ten deň, t.j. 18.09.2017. Po vstupe do schengenského priestoru účastník konania v D. A. nevykonával žiadnu prácu. Vychádzajúc z cestovného dokladu mal udelené národné vízum typu „D" vydané D. A.. Prvostupňový správny orgán nebol pri vydaní napadnutého rozhodnutia odkázaný na stanovisko inšpektorátu práce, nakoľko v danej veci nešlo o nelegálnu prácu, uvedenú námietku žalobcu považuje za irelevantnú. Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval s platným cestovným dokladom a platným vízom D. A., bez dodržania podmienok na výkon zamestnania, ktoré upravuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti. 12. Národné vízum D. A. bolo udelené za účelom výkonu práce vodiča v medzinárodnej cestnej doprave a nie na obsluhovanie stavebných strojov na stavenisku, či zatepľovanie budov, tak ako to bolo kontrolou dňa 26.10.2017 preukázané. Zo zmluvy o dielo je zrejmé, že na území Slovenskej republiky mal žalobca vykonávať práce pomocného robotníka pri zatepľovaní budov a nie prácu vodiča medzinárodnej cestnej dopravy, tak ako je to uvedené v udelenom víze D. A.. 13. K tvrdeniu žalobcu, že išlo o obchodnoprávny vzťah medzi jeho zamestnávateľom a spoločnosťou E. E. E..A..O.., odvolací orgán uviedol, že ak niekto vstúpi na územie iného štátu, je jeho povinnosťou zistiť si a sledovať ako dlho sa na území toho ktorého štátu môže legálne zdržiavať a za akých podmienok. Ak túto povinnosť zákon o pobyte cudzincov ukladá priamo cudzincovi, nemôže sa tento v daných veciach spoliehať len na svojho zamestnávateľa. 14. Ďalej uviedol, že administratívne vyhostenie nie je trest ale opatrenie na zabránenie protiprávneho konania. Právne uzavrel, že podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov môže policajný útvar administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum. 15. Žalovaný poukázal na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 265/2010, ktorým sa mení a dopĺňa Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda a Nariadenia (ES) č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobým vízom (ďalej len „Nariadenie"), má byť umožnené držiteľom dlhodobého víza udeleného niektorým členským štátom, vycestovať do iných členských štátov na tri mesiace v rámci ktoréhokoľvek šesťmesačného obdobia za rovnakých podmienok ako držiteľovi povolenia na pobyt. Z uvedeného Nariadenia je zrejmé, že žalobca ako držiteľ národného víza D. A. na základe tohto víza mohol vstúpiť a zdržiavať sa na území Slovenskej republiky legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky, nie však za účelom výkonu práce, ako sa pri vykonanej kontrole na stavenisku E. D. vo Q. preukázalo. 16. Žalovaný citoval v odôvodnení ust. § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. 17. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že argumentácia žalobcu v podanom odvolaní je irelevantná a nepravdivá. Jeho odvolacie námietky vychádzajú z oblasti pracovného práva, legislatívy na úseku zamestnanosti a obchodného práva, pričom predmet konania o administratívnom vyhostení primárne vychádza z oblasti cudzineckého práva a schengenského acquis. Žalovaný svoje rozhodnutie založil len na ním vybraných právnych predpisoch, resp. prameňoch práva, pričom vylúčil ostatné právne odvetvia a ich právnu úpravu. Nie je to legitímny dôvod právne vzťahy posudzovať izolovane bez komplexného zohľadnenia právneho poriadku daného štátu, vrátane európskeho a medzinárodného práva. Omietnutie odvolacích námietok žalovaným pokladá za v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky a základnými pravidlami konania upravenými v § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). 18. Ďalej uviedol žalobca, že nevykonával pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky. Žalobca bol na základe pracovnej zmluvy zamestnancom zahraničnej spoločnosti I. E..Q. O..O.. so sídlom XX-XXX, L., Z.. E. L. X/XXX, D. A. a na územie Slovenskej republiky bol vyslaný na výkon prác pri poskytovaní služieb. Zamestnávateľ žalobou uzatvoril Zmluvu o dielo so spoločnosťou E. E. E..A..O.., so sídlom G. XXXX/XX, D.. Predmetom tejto zmluvy bolo vykonanie stavebných prác pri obnove bytových domov, či iné služby špecifikované v objednávke objednávateľa. 19. Odkázal na ust. § 5 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého je vyslaním zamestnanca na výkon práce pri poskytovaní služieb jeho cezhraničné vyslanie pod vedením a na zodpovednosť vysielajúceho zamestnávateľa na základe zmluvy medzi vysielajúcim zamestnávateľom ako cezhraničným poskytovateľom služby a príjemcom tejto služby, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom je a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovný vzťah. Preto vysielajúcim zamestnávateľom sa rozumie hosťujúci zamestnávateľ, ktorým je zamestnávateľ usadený v inom členskom štáte Európskej únie vysielajúci zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb z iného členského štátu Európskej únie na územie Slovenskej republiky. 20. Povinnosti hosťujúceho zamestnávateľa upravuje zákon č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „ zákon o cezhraničnej spolupráci“) v súlade s ktorým zamestnávateľ žalobcu postupoval pri jeho vyslaní na územie Slovenskej republiky. Právo pobytu žalobcu ako príslušníka tretej krajiny, ako hosťujúceho zamestnanca upravuje zákon o pobyte cudzincov. 21. Podľa § 23 ods. 6 písm. b) tohto zákona sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak bol štátny príslušník tretej krajiny vyslaný zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Zákon v poznámke pod čiarou odkazuje na § 23a ods. 1 písm. w) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti. 22. Preto podľa žalobcu podľa § 21 ods. 1 písm. f) zákona o službách zamestnanosti môže zamestnávateľ zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom a štátny príslušník tretej krajiny nepotrebuje mať na to udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky. 23. Žalobca mal udelené víza D. A. za účelom zamestnania sa v D. A., čo sa aj stalo keď uzavrel pracovný pomer so spoločnosťou I. E.. Q. O..O.. podnikajúcou na území D. A.. Žalobca bol v rámci toho vyslaný na územie Slovenskej republiky na výkon práce pri poskytovaní služieb, pričom, ako je vyššie uvedené, splnil podmienky príslušných právnych predpisov na to, aby mohol byť vyslaný. 24. Víza D. A. žalobca nezískal na účel výkonu práce na území Slovenskej republiky, preto nie je správny záver žalobcu, že žalobca využíval vízum v rozpore s jeho účelom, nakoľko sa zamestnal na území D. A., keď uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou I. E.. Q. O..O.. a na územie Slovenskej republiky bol len týmto zamestnávateľom vyslaný na výkon práce pri poskytovaní služieb. 25. Žalobca reagoval na názor žalovaného, že vyslaným zamestnancom môže byť iba zamestnanec, ktorý pred vyslaním bežne (zvyčajne, po nejaký čas) pracuje v inom členskom štáte a aj sa tam vracia a podľa odtlačku priechodovej pečiatky v cestovnom doklade žalobcu je preukázané, že na predmetné dlhodobé víza vstúpil z Z. na územie Slovenskej republiky cez hraničný priechod v Slovenskej republike. Podľa žalobcu však zákon o cezhraničnej spolupráci v § 3 ods. 3 pod písm. a) až g) upravuje skutočnosti, podľa ktorých sa posudzuje a zisťuje, či zamestnanec počas určitej doby vykonáva prácu na území Slovenskej republiky a či bežne pracuje v inom členskom štáte. V tejto súvislosti je irelevantná skutočnosť aký hraničný priechod žalobca použil pri vstupe na územie Slovenskej republiky a žalovaný neskúmal v predmetom ustanovení uvedené kritériá na zistenia, či žalobca „bežne pracuje v inom členskom štáte". Inšpektorát práce ale nevydal žiadne rozhodnutie o tom, že by zo strany žalobcu, resp. jeho zamestnávateľa, došlo k porušeniu právnych predpisov, rozhodnuté nebolo ani o tom, že by išlo o nelegálnu prácu žalobcu na území Slovenskej republiky. 26. Žalovaný opakovane, ako vo svojom odôvodnení, zopakoval zistenia a právne hodnotenia svoje i správneho orgánu prvého stupňa a navrhol, na základe vyššie uvedených a preukázaných skutočností, ako aj na základe nespochybniteľných dôkazov, aby správny súd správnu žalobu zamietol, podľa § 240 Správneho súdneho poriadku, v prípade ak po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná a potvrdil rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica (žalovaného), v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. 27. Právna úprava Podľa § 23 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na účel zamestnania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, na základe potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta. Podľa § 23 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt na účel zamestnania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, aj štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na základe povolenia na zamestnanie alebo štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, u ktorého sa nevyžaduje povolenie na zamestnanie ani potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta. Podľa § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu, splnil si povinnosť podľa § 111 ods. 2 písm. a) a b) je vyslaný zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, „administratívne vyhostenie“ je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť alebo poskytnúť medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie . Podľa § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu na jeden rok až tri roky v prípade, ak je štátny príslušník administratívne vyhostený podľa § 82 ods. 2 písm. j) a o) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum, Podľa § 82 ods. 2 písm. k) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak sa zdržiava na území Slovenskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy alebo rozhodnutia vlády Slovenskej republiky a koná v rozpore s touto medzinárodnou zmluvou alebo s rozhodnutím vlády Slovenskej republiky. Podľa ust. § 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 82 ods. 9 písm. c) zákona o pobyte cudzincov lehota zákazu vstupu začína plynúť uplynutím lehoty na vycestovanie určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení. Podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 15 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Podľa § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti môže štátny príslušník tretej krajiny vykonávať pracovnú činnosť, na ktorý má udelený prechodný pobyt na účel zamestnania na základe potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta; má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis neustanovuje inak; a spĺňa podmienky podľa § 23a zákona o zamestnanosti. Podľa § 23a ods. 1 písm. w/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti Zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EU v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Podľa § 5 ods.4 písm. a ) Zákonníka práce je vyslaním zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb jeho cezhraničné vyslanie pod vedením a na zodpovednosť vysielajúceho zamestnávateľa na základe zmluvy medzi vysielajúcim zamestnávateľom ako cezhraničným poskytovateľom služby a príjemcom tejto služby, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovný vzťah. Podmienky výkonu zamestnania a právne vzťahy pri poskytovaní služieb zamestnanosti upravuje osobitný zákon, t. j. zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Podľa § 21 ods. 1 písm. f/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 23 a tohto zákona. Podľa čl. 6 bod 1 písm. a) a b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), na plánovaný pobyt, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180- dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: mat' platný cestovný doklad a platné vízum, v prípade, že sa vyžaduje podľa nariadenia Rady(ES) č. 539/2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt. Podľa ustanovenia čl. 6 bod 5 písm. a) Kódexu schengenských hraníc štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí nespĺňajú všetky podmienky ustanovené v ods. 1, ale sú držiteľmi povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt, sa povolí vstup na územie iných členských štátov na účely tranzitu, pokiaľ sa ich mená nenachádzajú na vnútroštátnom zozname zápisov členského štátu, ktorého vonkajšie hranice sa snažia prekročiť a daný zápis nie je doplnený o pokyny na odopretie vstupu alebo tranzitu. V zmysle čl. 2 bod 6. Kódexu schengenských hraníc, je štátnym príslušníkom tretej krajiny každá osoba, ktorá nie je občanom Únie. V zmysle Nariadenia, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, a nariadenia (ES) č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobým vízom, má byť umožnené držiteľom dlhodobého víza udeleného niektorým členským štátom, vycestovať do iných členských štátov na tri mesiace v rámci ktoréhokoľvek šesťmesačného obdobia za rovnakých podmienok ako držitelia povolenia na pobyt.“ Podľa Smernice 96/71/ES EPaR z 16.12.1996 vyslaným pracovníkom je pracovník, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štátu, v ktorom bežne pracuje. Podľa čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru, cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia a pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc. V súlade s uvedeným je účastník konania oprávnený voľne sa pohybovať na území všetkých zmluvných strán schengenského priestoru, ak má platný cestovný doklad a pokiaľ spĺňa podmienky k vstupu a pobytu uvedené v Kódexe schengenských hraníc. Podľa prílohy II Nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001, ktorá uvádza zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti. Podľa znenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/850 zo 17. mája 2017, ako aj podľa Asociačnej dohody medzi Európskou úniou a Ukrajinou prijatou 11. júla 2017, platnou od 1. septembra 2017, sú držitelia biometrických pasov Ukrajiny oslobodení od vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc Podľa § 191 ods.1 písm. c, e, f, SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Podľa § 191 ods.3 písm. a/ SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. Podľa § 32 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb.. o správnom konaní /správneho poriadku/ správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. V zmysle § 32 ods. 2 správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány a orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie. V priebehu dokazovania v správnom konaní v zmysle § 34 správneho poriadku si správny orgán zadovážil nasledovné podklady pre rozhodnutie v súlade s ustanovením § 32 správneho poriadku. 28. Krajský súd v Košiciach príslušný na konanie ako správny súd podľa zákona č. 162/2015 Z. z., Správneho súdneho poriadku /ďalej len SSP/, účinného od 1.7.2016 preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa v právnych medziach žaloby. Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a konštatuje nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu a s odkazom na § 191 ods. 1, písm. c, e, f, SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom správneho súdu, vyjadreným v tomto odôvodnení rozsudku /§ 191 ods. 3 a 6 SSP/. 29. Podľa správneho súdu podstata právneho posúdenia je hodnotenie o porušení predpisov zo strany žalobcu, ktorý je príslušníkom tretej krajiny ktorého podľa § 82 ods. 2 písm. j) a o) zákona o pobyte cudzincov žalovaný z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum a ktorý podľa neho iným spôsobom závažne a opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy, ak za účelom výkonu práce vyslaného zamestnanca sa nielen zdržiaval, ale aj vykonával prácu vyslaného zamestnanca svojim zamestnávateľom, ktorý poskytoval službu dohodnutú zmluvnému partnerovi v Slovenskej republike. Žalovaný považoval za zneužitie udeleného národného víza D. A. výkon práce žalobcu na území iného členského štátu ako bol oprávnený a podľa tohto víza vyhodnotil, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval s platným cestovným dokladom a platným vízom D. A., bez dodržania podmienok na výkon zamestnania, ktoré upravuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti so záverom o administratívnom vyhostení žalobcu za opakované porušenie zákona o pobyte cudzincov podľa § 82 ods. 2 písm. j/ a o/ zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobca iným spôsobom závažne porušil, alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy s poukazom na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. 30. Správny orgán prvého stupňa žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie schengenského priestoru na 2 roky, ktorý sa začína uplynutím lehoty na vycestovanie, podľa § 82 ods.3 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. 31. Podľa správneho súdu žalobca je občanom Z. štátnej príslušnosti, je držiteľom pasu a podľa čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru ako cudzinec nepodlieha vízovej povinnosti a mohol sa voľne pohybovať na území zmluvných strán, /schengenského priestoru/ najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, pokiaľ spĺňal podmienky vstupu uvedené v čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc. Totožne sa vyjadril i žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia ako aj vyjadrenia k správnej žalobe. 32. Podľa znenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/850 zo 17. mája 2017, ako aj podľa Asociačnej dohody medzi Európskou úniou a Z. prijatou 11. júla 2017, platnou od 1. septembra 2017, bol žalobca oslobodený od vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc. Jeho zamestnávateľ ho na základe pracovnej zmluvy so zamestnávateľom v D., v schengenskom priestore, vyslal na zamestnanie na územie Slovenskej republiky, v rámci poskytovania služieb. 33. Správny orgán prvého stupňa prostredníctvom svojej kontrolnej činnosti odhalil žalobcu ako štátneho príslušníka tretej krajiny na pracovisku v Slovenskej republike, vo Q., pri vykonávaní stavebných prác na budove E.M. D. na adrese: Š. G. XX, kde obsluhoval stavebné stroje a pracoval ako pomocný robotník pri zatepľovaní uvedenej budovy. Podľa žalovaného žalobca na území Slovenskej republiky pracoval v rozpore s dokladmi o poskytnutí povolenia pracovať. Podľa žalovaného nepracoval ako vyslaný zamestnanec, pracoval bez oprávnenia na pobyt za účelom zamestnania, bez vedomia príslušného úradu práce a podľa správnych orgánov v zmysle zákona o pobyte cudzincov, jeho pobyt bol síce v SR legálny v zmysle schengenskej úpravy aj v zmysle zákona o pobyte cudzincov po určitú dobu 90 dní, najviac 180 dní, nemal ale povolenie na výkon pracovnej činnosti, aká bola zistená kontrolórmi. 34. Žalobca bol toho názoru, že bol vyslaným zamestnancom a hoci mohol vykonávať prácu v D. firme, na územie Slovenskej republiky bol vyslaný pre slovenského odberateľa na základe zmluvy uzavretej jeho zamestnávateľom so Slovenskou podnikateľskou spoločnosťou. Žalobca tvrdí, že žalovaný pochybil, ak nevyhodnotil výkon práce žalobcu na území Slovenskej republiky ako vyslaného zamestnanca zamestnávateľa D. firmy, ktorá žalobcu na základe dohody so Slovenskou firmou na výkon práce vyslala na obmedzenú dobu, za nedovolený a v rozpore s medzinárodnou zmluvou a právnym poriadkom Slovenskej republiky. 35. Súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalovaný nevyžiadal z príslušného Inšpektorátu práce informáciu o tom, či zamestnávateľ žalobcu spoločnosť I. E.. Q..O..O.., so sídlom XX-XXX, L., Z.. E. L. X/XXXX, D. A., splnila oznamovaciu povinnosť voči Inšpektorátu práce Košice, lebo ako uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, pokladal to za nevýznamné, lebo o oprávnenosti pobytu žalobcu nerozhoduje Inšpektorát práce Košice, ale správny orgán prvého stupňa na základe vnútroštátneho zákona o pobyte cudzincov a súvisiacou úpravou o službách zamestnanosti. 36. To, že žalovaný nezisťoval, či zamestnávateľ žalobcu urobil oznámenie o pracovnom vyslaní žalobcu na územie Slovenskej republiky, národným slovenským úradom zamestnanosti Národného inšpektorátu práce, /NIP/, alebo Úradu práce pred vydaním jeho rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, treba pokladať za postup, ktorý je v nesúlade s jeho povinnosťami správneho orgánu v zmysle § 3 a 32 zák. č. 71/1992 Zb. z. o správnom konaní /správny poriadok/. 37. Správny súd konštatuje, že žalovaný správny orgán mal povinnosť v zmysle § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku zistiť dožiadaním zaslaným Národnému inšpektorátu práce v Košiciach, či zamestnávateľ žalobcu splnil oznamovaciu povinnosť o vyslaní zamestnanca. Toto správne orgány nepokladali za významné, s poukazom na to, že o oprávnenosti pobytu žalobcu nerozhoduje Národný inšpektorát práce, ale správny orgán prvého stupňa v zmysle zákona o pobyte cudzincov. 38. Správne orgány tiež neinformovali zamestnávateľa žalobcu o priebehu záverov a zistení kontrolných Slovenských úradov, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že bol vyslaný ako zamestnanec na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb a zmluvy s podnikateľským subjektom v Slovenskej republike, preto žalovaný nemal možnosť /napokon ani nehodlal/ vyhodnotiť význam ich argumentov v uvedenej súvislosti. Žalovaný mal podľa správneho súdu vyhodnotiť uvedené zistenia pre účely svojich záverov do rozhodnutia o odvolaní. Absenciu tohto záveru správnych orgánov pokladá správny súd za porušenie s § 3 aj 32 správneho poriadku a závery žalovaného, najmä skutkové o tejto otázke a jej súvislostiach, sú predčasné a jeho právne hodnotenie tak neobstojí. Celá situácia je na vrub žalobcu, pričom samotný zamestnávateľ uvedené argumenty nepoznal a nehodnotil. 39. Pretože skutkové závery žalovaného o zhora uvedenej skutočnosti vzhľadom na uvedené nie sú úplné, podľa správneho súdu jeho právne hodnotenie je v rozpore s existujúcim právnym stavom uvedenom v bode 27 odôvodnenia rozsudku. 40. Podľa správneho súdu bolo povinnosťou hosťujúceho zamestnávateľa, ako to upravuje zákon č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb informovať, že postupoval pri zamestnávaní žalobcu vyslaním na územie Slovenskej republiky. 41. Správny súd poznamenáva, že žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca mal udelené víza D. A. za účelom zamestnania sa v D. A., kde uzavrel pracovný pomer so spoločnosťou I. E.. Q. O..O.. podnikajúcou na území D. A.. Preto uviedol, že ak žalobca pracoval na území Slovenskej republiky, nebol na to oprávnený a v rámci jeho oprávnenia za účelom zamestnania nemohol byť vyslaný na územie Slovenskej republiky na výkon práce pri poskytovaní služieb, napokon iných, ako bola jeho pracovná zmluva. Podľa správneho súdu víza D. A. žalobca získal na účel výkonu práce na území D. A. a záver, že žalobca nevyužíval vízum tam a konal v rozpore s jeho účelom, ak sa nezamestnal na území D.E. A., /formálne/ a hoci uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou I. E.. Q. O..O.. tam nepracoval, nebol preukázaný dostatočne. Záver, že nemohol byť zamestnávateľom vyslaný na výkon práce pri poskytovaní služieb na územie Slovenskej republiky, tiež nekorešponduje s ustanovením § 23a ods. 1 písm. w/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, podľa ktorého zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EU v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, ani s ustanovením § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu, splnil si povinnosť podľa § 111 ods. 2 písm. a) a b) je vyslaný zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Právne posúdenie žalovaným aj správnym orgánom prvého stupňa treba pokladať za príliš formalistické, uzavreté na základe neúplne vyhodnoteného skutkového záveru o tom, prečo žalobca nemohol byť vyslaným. 42. Rovnako tak závery správnych orgánov nekorešpondujú citovaným ustanoveniam v bode 27 odôvodnenia v spojení s § 21 ods. 1 písm. f) zákona o službách zamestnanosti, podľa ktorého môže zamestnávateľ štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom a takýto štátny príslušník tretej krajiny, nepotrebuje mať udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky / vrátane povolenia na prácu/. 43. S odkazom na ust. § 21 ods. 1 písm. f/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 23a tohto zákona. Podľa § 23a ods. 1 písm. w/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EU v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, za podmienok tam ustanovených. 44. Aj podľa § 5 ods . 4 písm. a ) Zákonníka práce je vyslaním zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb jeho cezhraničné vyslanie pod vedením a na zodpovednosť vysielajúceho zamestnávateľa na základe zmluvy medzi vysielajúcim zamestnávateľom ako cezhraničným poskytovateľom služby a príjemcom tejto služby, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovný vzťah. Pričom vysielajúcim zamestnávateľom sa rozumie hosťujúci zamestnávateľ, ktorým je zamestnávateľ usadený v inom členskom štáte Európskej únie vysielajúci zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb z iného členského štátu Európskej únie na územie Slovenskej republiky. 45. Záver žalovaného, že vyslaným môže byť iba zamestnanec, ktorý pred vyslaním bežne (zvyčajne, po nejaký čas) pracuje v inom členskom štáte a aj sa tam vracia, pričom žalovaný v odôvodnení uzavrel, že podľa odtlačku priechodovej pečiatky v cestovnom doklade žalobcu mal za preukázané, že na predmetné dlhodobé víza vstúpil z Z. na územie Slovenskej republiky cez hraničný priechod a nepracoval, je predčasný. Z toho, že žalobca mal udelené víza D. A. za účelom zamestnania sa v D. A., správne orgány uzavreli, že pracovný pomer so spoločnosťou I. E.. Q. O..O.. podnikajúcou na území D. A. zamestnávateľa ani zamestnanca neoprávňuje byť vyslaným. 46. Správny súd konštatuje, že zákon č. 351/ 2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci v § 1 zveruje kompetenciu v oblasti cezhraničnej spolupráce Národnému inšpektorátu práce a inšpektorátom práce v ust. § 3 zákona o cezhraničnej spolupráci označenom „Identifikácia vyslania„ a upravuje i skutočnosti, podľa ktorých sa posudzuje a zisťuje, či zamestnanec počas určitej doby vykonáva prácu na území Slovenskej republiky a či bežne pracuje v inom členskom štáte. 47. Naposledy citovaný zákon v ust. § 3 ods. 3 pod písm. a) až g) upravuje aj skutočnosti, podľa ktorých sa posudzuje a zisťuje či zamestnanec počas určitej doby vykonáva prácu na území Slovenskej republiky a či bežne pracuje v inom členskom štáte. V tejto súvislosti je irelevantná skutočnosť aký hraničný priechod žalobca použil pri vstupe na územie Slovenskej republiky a žalovaný neskúmal v predmetom ustanovení uvedené kritéria na zistenia či žalobca „bežne pracuje v inom členskom štáte". Príslušný orgán nikdy nevydal žiadne rozhodnutie o tom, že by zo strany žalobcu, resp. jeho zamestnávateľa, došlo k porušeniu právnych predpisov, rozhodnuté nebolo ani o tom, že by išlo o nelegálnu prácu žalobcu na území Slovenskej republiky. 48. Ani túto skutočnosť žalobca nevyhodnotil v kontexte ním zisteného a v žalobou napadnutom rozhodnutí sa nezaoberal tým, aký význam môže mať pre vyslaného zamestnanca tretej krajiny, ak záver o jeho vyslaní urobí kompetentný správny orgán, príslušný inšpektorát práce, ktorý má o jeho vyslaní informáciu. Žalovaný rozhodol predčasne bez objasnenia zistení podľa odôvodnenia tohto rozsudku spôsobom, ktorý upravuje § 191 ods. písm. c, e, f, SSP/. 49. Za zmienku stojí, že žalobca opakovane tvrdil, že víza D. A. žalobca nezískal na účel výkonu práce na území Slovenskej republiky, preto nie je správny záver žalovaného, že žalobca zneužíval vízum v rozpore s jeho účelom, keď uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou I. E.. Q. O..O.. , ktorá ho na územie Slovenskej republiky vyslala v rámci inej zmluvy o poskytovaní služieb. 50. Tvrdeniam žalovaného, že žalobca nebol zamestnancom, ktorý bežne pracuje v inom členskom štáte a aj keby bol žalobca odpracoval nejakú dobu v D.E. A., kde má udelené dlhodobé vízum na účel práce, akú mal vykonávať v rámci vyslania zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, na podklade víza nemôže byť vyslaným, lebo by sa na neho nevzťahovala výnimka ustanovenia § 23 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, lebo je držiteľom národného víza D. A., ktoré by ho oprávňovalo na výkon práce iba na území D. A. a na území zmluvných strán iba na voľný pohyb počas platnosti víza je tak spochybniteľný. 51. Je potrebné pripomenúť, že tieto závery žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa sú vyhodnotené v rozpore s textom zákonných ustanovení a medzinárodných predpisov uvedených v bode 27 tohto odôvodnenia. Žalovaný svoje rozhodnutie založil na vyhodnotení dôkaznej situácie a pred vydaním rozhodnutia o odvolaní sa nevysporiadal so všetkými potrebnými skutočnosťami ako súd z hora uviedol v tomto odôvodnení a postupoval tak v rozpore s ust. § 3 a § 32 správneho poriadku, ak niektoré už uvedené skutočnosti neoveroval a nekontaktoval zamestnávateľa žalobcu ani úrady zamestnanosti v SR vôbec. Žalovaný nekontaktoval v hore uvedených otázkach zamestnávateľa, najmä pokiaľ ide o to, či žalobca mal, alebo bežne predtým pracoval v inom členskom štáte a vychádzal len zo svojich zistení v administratívnom spise a jeho právne hodnotenie je prinajmenšom predčasné z dôvodu podľa § 191 ods.1písm. e/ SSP. 52. Podľa § 191 ods.1 písm. c, e, f, SSP správny súd rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, lebo c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 53. Podľa § 191 ods.3 písm. a/ SSP súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a na návrh žalobcu súčasne zrušil aj rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo. 54. Podľa § 191 ods. 6 právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nebude postupovať v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 55. O trovách rozhodol podľa § 167 SSP a ich úplnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dni od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že : a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.