Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Cob/25/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7204898029 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7204898029.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov senátu JUDr. Jozefa Vancu a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Juraj Šulik - SOLIDSTAV, 065 41 Vislanka 9, IČO: 10 770 771, zastúpeného JUDr. Slavomírom Kučmášom, advokátom, Plynárenská 1, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Viera Imlejová - AGAR, Trieda SNP 68, 040 11 Košice, IČO: 37 263 447, zastúpenému JUDr. Vojtechom Pettym, advokátom, Hlavná 98, 040 01 Košice, v konaní o zaplatenie 2.816,32 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 32Cb/197/2004-236 zo dňa 21.11.2016 takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalovanému p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.816,32 eur (84.844,41 Sk), z titulu neuhradenia kúpnej ceny za dodaný tovar. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade tovar od žalobcu prevzal manžel žalovaného. Mal za to, že keďže žalovaný si tovar neobjednal, ani neprevzal, bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že manžel žalovaného konal na základe plnej moci žalovaného. Uvedená skutočnosť v priebehu konania preukázaná nebola. Podľa svedeckých výpovedí manžel žalovaného prebral tovar od žalobcu so zámerom použiť ho pre vlastnú prevádzku. Vzhľadom na zistené skutočnosti žalovaný, ktorý kúpnu zmluvu so žalobcom neuzatvoril, tovar neprevzal, nemôže byť nositeľom povinnosti z nej vyplývajúcich, preto pre nedostatok pasívnej legitimácie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 3. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania. 4. Na zistený skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie ust. § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, ust. § 447 Obchodného zákonníka, ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1, 2 CSP. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 32Cb/197/2004 zo dňa 21.11.2016 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. V odvolaní uviedol, že v konaní nebolo sporné, že p. K. prevzal predmetný tovar od žalobcu. Súd prvej inštancie sa však v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, že p. K. U., ktorý bol okrem iného u žalovaného v určitom období jeho podnikania (10.3.l997 - 18.10.2000) zodpovedným zástupcom pre vodoinštalatérske, kúrenárske práce a plynoinštalatérstvo prevzal predmetný tovar v prevádzkarni žalovaného. 7. Poukázal na ust. § 7 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 16 Obchodného zákonníka. V súlade s týmito ustanoveniami podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. Nakoľko sa p. K. pri preberaní tovaru v prevádzkarni žalovaného preukázal živnostenským listom žalovaného, čo zhodne potvrdili i svedecké výpovede, osoba od ktorej tovar preberal v žiadnom prípade nemohla vedieť, že p. K. U. na prebratie tovaru v prevádzkarni žalovaného oprávnený nie je. 8. Uviedol, že z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. 9. Podľa názoru odvolateľa bol argument žalobcu o prevzatí predmetného tovaru v prevádzkarni žalovaného pre rozhodnutie súdu rozhodujúci, keďže práve táto skutočnosť zakladá zodpovednosť žalovaného za prevzatie tovaru v jeho prevádzkarni treťou osobou. Práve na tento argument mala byť súdom prvej inštancie v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v odôvodnení rozhodnutia poskytnutá špecifická odpoveď. 10. V odvolaní ďalej poukázal na to, že aj Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v Náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 11. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nebral do úvahy námietku žalobcu týkajúcu sa prebratia tovaru v prevádzkarni žalovaného a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdne rozhodnutie je tiež z dôvodu neposkytnutia odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky nepreskúmateľné. 12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať trovy odvolacieho konania. 13. Vo vyjadrení uviedol, že súd v celosti zistil skutkový stav a pre rozsudok relevantné zistenia v celosti opísal v odôvodnení rozsudku. Žalobca ani neuvádza, ktorý skutok súd nezistil správne, takže podľa názoru žalovaného tento dôvod odvolania nie je daný. Žalobca za 12 rokov súdneho konania neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal zmluvný vzťah medzi účastníkmi sporu, teda ani že by žalovaný splnomocnil p. K.a U. preberaním tovaru v jeho mene (poprel to žalovaný aj p. K. U. a nevyplýva to ani zo žiadnej písomnosti), takže na tomto skutkovom zistení nieto čo ďalej zisťovať ani preukazovať ani inak tento skutkový stav hodnotiť. 14. Pokiaľ žalobca namieta, že p. K. U. mal byť v období 10.3.1997 až 18.10.2000 zodpovedným zástupcom žalovaného pre vodoinštalatérske, kúrenárske práce a plynoinštalatérstvo, táto skutočnosť je právne bezvýznamná, pretože: - toto obdobie nespadá do obdobia vzniku sporu (ktorým je rok 2002); - inštitút zodpovedného zástupcu má iný právny význam - ide o odbornú spôsobilosť zodpovedného zástupcu za podnikateľa pri prevádzkovaní živnosti, z ktorej nevyplýva pre zodpovedného zástupcu žiadne splnomocnenie (oprávnenie) konať za tohto podnikateľa (čo je iný inštitút podľa § 23 Občianskeho zákonníka), a to ani právne, ani fakticky; - kúpa tovaru (v priamom vzťahu k meritu predmetu sporu) je voľnou živnosťou, ktorá u podnikateľa - fyzickej osoby ani nepodlieha režimu zodpovedného zástupcu. 15. Žalovaný teda nevidí žiadny dôvod, aby sa súd s touto k meritu veci irelevantnou právnou námietkou zaoberal a už vôbec nevidí dôvod na to, aby absencia vysporiadania sa s takouto k meritu veci irelevantnou námietkou bola dôvodom na zmenu rozsudku. Podľa názoru žalovaného teda neobstojí ani odvolací dôvod, že súd vyvodil nesprávny právny záver na základe práve tejto skutočnosti, pretože súd vyvodil presne taký právny záver, aký vyplynul zo zisteného skutkového stavu a dokázaných skutočností, resp. nedokázaných tvrdení. 16. Pokiaľ sa žalobca dovoláva § 16 Obchodného zákonníka, že „podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená“ má žalovaný za to, že pokiaľ žalobca hovorí o prevádzkarni žalovaného, žalovaný žiadnu prevádzkareň nemal ani neprevádzkoval a ani v nej tovar od žalobcu neprevzal a ani nikto v jeho mene - nič z toho nebolo dokázané (naopak, zo svedeckej výpovede p. K. U. z 8.6.2015 vyplývajú úplne iné právne skutočnosti, konanie menovaným za inú (právnickú) osobu a preukazovanie sa výpisom z obchodného registra tejto právnickej osoby (v prevádzkarni žalobcu). Pokiaľ žalobca hovorí o svojej prevádzkarni, žalobca si toto ustanovenie vysvetlil opačne, než je úmysel prejavený zákonodarcom (čiže nie ten, kto vojde do prevádzkarne sa považuje za osobu oprávnenú vystupovať za podnikateľa, ale ten, kto v prevádzkarni pracuje a koho v prevádzkarni nájdeme pri svojom príchode do prevádzkarne). 17. Ak žalobca tvrdí, že rozsudok nebol odôvodnený spôsobom, ktorý je porušením práva účastníka na spravodlivý proces, s týmto žalovaný nesúhlasí, pretože ide len o účelové formálne konštatovanie žalobcom pre posilnenie odvolacích dôvodov vzhľadom k výraznej dôkaznej núdzi v merite veci (legitimácia žalovaného). 18. Záverom žalovaný vo vyjadrení uviedol, že súd nielen riadne odôvodnil všetky právne relevantné skutočnosti, ale vysporiadal sa aj s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v uznesení z 26.2.2009, keď opäť žalovaný musí konštatovať, že žalobca bol vo vzťahu k odkazom tohto uznesenia niekoľko rokov absolútne pasívny, neuniesol dôkazné bremeno a ani ho nemá čím uniesť, teda tvrdenie žalovaného, že v tomto spore nie je pasívne legitimovaný nebolo nijako vyvrátené a už vôbec nie právne relevantným spôsobom. 19. Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok - ďalej „CSP“) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na verejnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu, ako aj vyjadrením žalovaného k odvolaniu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 20. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje znaky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi právnymi prostriedkami právnej obrany v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom zisteného skutkového stavu alebo jeho správneho rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacím súdom, iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva, a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie stavu veci. 21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza: 22. Súd prvej inštancie doplnil vo veci dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 1Cob/69/05-46 zo dňa 26.8.2005 a č.k. 3Cob/13/2009 - 78 zo dňa 26.2.2009, výpoveďou svedkov a dospel k záveru, že žalovaný si tovar nikdy u žalobcu neobjednal, na jeho prevzatie nesplnomocnil p. U.a, čo potvrdili aj svedkovia a tovar, ktorý prebral p. Imlej bol určený pre jeho potrebu. 23. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobcu na zaplatenie dodaného tovaru žalovanému vo výške 2.816,32 eur. Otázku, kto je v tom ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd v konaní o zaplatenie ceny riešiť, ak to žalovaný namieta. O nedostatok vecnej pasívnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. 24. Odvolací súd dôvody odvolania uvedené žalobcom, že p. U. bol v období od 10.3.1997 - 18.10.2000 zodpovedným zástupcom pre vodoinštalatérske, kúrenárske práce a plynoinštalatérstvo, vyhodnotil ako právne irelevantné, nakoľko zodpovednosť za vykonanie prác nemožno kumulovať s objednávaním a prevzatím tovaru a naviac k uzavretiu predmetnej zmluvy na dodanie tovaru malo dôjsť až v roku 2002 (t.j. po období keby mal byť p. U. zodpovedným zástupcom). 25. Čo sa týka námietky žalobcu uvedenej v odvolaní s tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nebral do úvahy námietku žalobcu týkajúcu sa prebratia tovaru v prevádzkarni žalovaného, k tomuto odvolací súd uvádza, že podstatné na strane žalobcu je preukázanie kto si u neho tovar objednal. Z celého konania vedeného na súde prvej inštancie nevyplynulo, že tovar si objednal žalovaný. Práve naopak bolo potvrdené, že tovar si objednával p. U., bývalý manžel žalovaného, pričom aj pri tomto úkone sa preukazoval len živnostenským listom žalovaného. 26. K aplikácii ust. § 16 Obchodného zákonníka, na ktoré žalobca v odvolaní odkazuje, odvolací súd poznamenáva, že toto ustanovenie nie je možné aplikovať na predmetný spor, keďže žalobca mal vedomosť už pri objednávaní tovaru, že žalovaný nevystupoval ako objednávateľ a nemal na objednanie ani splnomocnenie žalovaného. Doručenie tovaru objednávateľom do prevádzky žalovaného, ktorý tovar neobjednal, nesplnomocnil inú osobu na objednanie tovaru v jeho mene a tovar v skutočnosti ani žalovaný neprevzal (tento prevzala iná osoba) nezakladá aplikáciu ust. § 16 Obchodného zákonníka. 27. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že nato, aby konanie tretej osoby zaväzovalo podnikateľa prevádzky na prevzatie tovaru, musí byť nepochybne preukázané, že konateľ prevádzky tovar objednal, čo v danom prípade nebolo preukázané. To, že žalobca dodal tovar na základe objednávky tretej osobe (na cudzí živnostenský list) bez uvedeného splnomocnenia je na ťarchu samotného žalobcu. 28. V danej veci súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. Odvolací súd potom, ako preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie ktoré mu predchádzalo, odvolanie žalobcu, dospel k záveru o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zamietnutí z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. 29. Ak teda žalobca v konaní nepreukázal, že tovar si u neho objednal žalovaný a tento aj žalovanému riadne dodal, žalovaný nemôže byť v spore pasívne legitimovanou stranou. 30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu. Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalobcom nepovažoval za dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP. 31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 a § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).