Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/218/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515212112 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7515212112.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti V.É.: 1. L. nar. XX.XX.XXXX 2. E. nar. XX.X.XXXX bývajúcich u otca zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice detí rodičov: L. V. nar. X.X.XXXX bývajúcej v A. na ul. U. č. XX zastúpenej JUDr. Martou Šuvadovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Floriánskej č. 16 a Ing. P. V. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v Q. na ul. O. č. XXX/ XX zastúpeného JUDr. Petrom Jonášom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Trebišove na ul. M. R. Štefánika č. 2393/29 v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 17.5.2017 č.k. 19P 222/2015-349 takto r o z h o d o l : M e n í rozsudok v napadnutom výroku o dlžnom výživnom pre mal. L. tak, že dlžné výživné za obdobie od 24.9.2015 do 17.5.2017 v sume 1.084 € je matka povinná splácať v mesačných splátkach po 90 € spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok. M e n í rozsudok v napadnutom výroku o dlžnom výživnom pre mal. E. tak, že dlžné výživné za obdobie od 24.9.2015 do 17.5.2017 neurčuje. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zveril mal. L. a mal. E. do osobnej starostlivosti otca, ktorý je oprávnený a povinný maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných veciach. Zaviazal matku prispievať na výživu mal. L. 150 € mesačne, mal. E. 90 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca počnúc dňom 24.9.2015. Dlžné výživné za obdobie od 24.9.2015 do 17.5.2017 pre mal. L. v sume 2.376 € a mal. E.Š. v sume 1.188 € povolil splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100 € pre mal. L.V. a 50 € mesačne pre mal. E. spolu s bežným výživným až do vyrovnania pod následkom straty výhody splátok. Styk matky s maloletými deťmi upravil každú stredu od 16.30 hod. do 18.00 hod. v priestoroch neziskovej organizácie Miesto pod Slnkom so sídlom v Košiciach na ul. Hlavnej č. 68. Zaviazal otca maloleté deti na styk s matkou riadne a včas pripraviť a v prípade, ak zo závažných dôvodov na strane maloletých detí sa nebude môcť styk uskutočniť, oznámiť to matke v časovom predstihu 24 hodín pred realizáciou styku. Uložil maloletým deťom L. a E., ako aj rodičom L. V. a Ing. P. V. výchovné opatrenie, a to povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach po dobu 6 mesiacov. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku proti výrokom o dlžnom výživnom pre mal. L. a mal. E. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.f/, h/ CSP a považuje ustálenie súm výšky dlžného výživného za nespravodlivé a nesprávne. Uviedla, že v priebehu prvoinštančného konania žiadala, aby súd do dlžného výživného započítal sumu 136 € mesačne, ktorú matka platila ako splátku hypotéky na rodinný dom, kde maloleté deti žijú s otcom, kde však matka nebýva, ale je výlučnou vlastníčkou rodinného domu, pričom náhradu za užívanie rodinného domu od otca nežiadala. Jedná sa o vzájomné vysporiadanie majetkových vzťahov medzi rodičmi, ktoré nemôže byť na ťarchu maloletého dieťaťa, ako vyslovil názor súd prvej inštancie vo vzťahu k výživnému. Záujem maloletého dieťaťa má vždy prednosť pred vyporiadaním majetkových pomerov rodičov, preto splácanie hypotéky matkou nemožno zohľadniť a akceptovať ako výdaj matky na výživu maloletých detí. Poukázala na to, že po uzavretí manželstva bolo rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo rodičov, kedy matka aj otec majetok počas manželstva nadobúdali do svojho výlučného vlastníctva a pri prípadnom rozvode žiadne vyporiadanie zaniknutého BSM nebude nutné, keďže nevzniklo. Rodinný dom, v ktorom žili až do 24.9.2015 obaja rodičia s maloletými deťmi patril a patrí do výlučného vlastníctva matky. Matka poukázala na to, že nespochybňuje názor súdu, že záujem dieťaťa má prednosť pred majetkovým vysporiadaním rodičov, avšak považuje za nespravodlivé, že súd neprihliadol pri určovaní sumy dlžného výživného na skutočnosť, že zabezpečila maloletým deťom, aj otcovi bývanie v rodinnom dome, ktorý je v jej výlučnom vlastníctve tak, že za užívanie rodinného domu nežiadala od otca počas obdobia 19 mesiacov žiaden nájom ani žiadnu úhradu titulom úhrady za užívanie vecí v jej výlučnom vlastníctve. Vyslovila názor, že bývanie patrí medzi základné materiálne potreby každého rodiča a je bez akýchkoľvek pochýb, že položka vydávaná na zabezpečenie bývania patrí vo všeobecnosti k položkám najvyššieho výdaja tej ktorej osoby mesačne. Domáhať sa nároku na bezodplatné bývanie a bezodplatné užívanie bytu alebo domu je viacmenej nemožné a nereálne. Uviedla, že prenechala maloletým deťom k bývaniu a užívaniu celý rodinný dom aj so zariadením po tom, čo vznikol konflikt medzi rodičmi a do podnájmu sa odsťahovala sama. Devätnásť mesiacov znášala náklad vo výške 300 € mesačne za prenájom bytu na U. ulici v A. a aby neprišla o rodinný dom vo svojom vlastníctve, hradila za tento rodinný dom úver v sume 136 €, aj keď tento dom neužívala ona, ale jej maloleté deti spolu s otcom. Vyslovila názor, že na dlžné výživné sa mala započítať suma minimálne vo výške, ktorú ona vynakladala za prenájom bytu, pretože bolo a je možné dôvodne považovať za spravodlivé, že nie ona mala odísť zo svojho vlastného rodinného domu, ale odsťahovať sa mal otec a vtedy za prenájom rodinného domu by bola vynakladaná suma určite vyššia než 300 € za byt. Preto žiada zohľadniť pri výpočte sumy dlžného výživného iba sumu 136 €, teda sumu zodpovedajúcu cca 1/3 nájomného, pričom preukázateľne to bola ona, ktorá deťom zabezpečila bývanie a ich dôstojný život za obdobie 19 mesiacov, čo však súd nezohľadnil. 3. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny, nakoľko sa úplne stotožňuje s jeho odôvodnením. Konštatoval, že výživné patrí deťom, sú to peniaze potrebné na stravu, ošatenie, učebné pomôcky a nie je možné do výživného započítať určité majetkové záväzky rodičov, ktoré však vyriešili mimosúdnym urovnaním, o čom pripája kópiu dohody. Uviedol, že dlžné výživné vzniklo tak, že matka dlhodobo neplatila výživné pre maloleté deti a ani inak nezabezpečovala ich potreby a tieto zabezpečoval výlučne on po celý čas čo boli deti v jeho starostlivosti, je teda spravodlivé, aby maloleté deti dostali tie finančné prostriedky, na ktoré mali z titulu výživného nárok. 4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny. 5. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu otca zotrvala na svojom odvolaní a poukázala na to, že literatúra aj súdna prax považuje výživné za zabezpečovanie potrieb medzi subjektmi rodinnoprávnych vzťahov, teda pod výživným sa nerozumejú iba uhrádzanie výživy v užšom zmysle slova, ale aj uspokojovanie ostatných hmotných potrieb. Výživné môže byť plnené zásadne poskytovaním pravidelne sa opakujúcich peňažných dávok, môže ale spočívať aj v poskytovaní naturálnych plnení, napríklad bývania a najmä tiež zabezpečovanie osobnej starostlivosti oprávneného a spoločnú domácnosť. Starostlivosť o maloleté deti zahŕňa zabezpečenie najmä základných životných potrieb, medzi ktoré patrí na prvom mieste zabezpečenie vhodného bývania pre maloleté deti. Dôležitosť uvedenej potreby bývania osvedčuje aj skutočnosť, že sa v konaní skúma jej zabezpečenie prioritne, a to šetrením kolízneho opatrovníka. Uviedla, že rodinný dom, v ktorom žili až do 24.9.2015 obaja rodičia s maloletými deťmi, patril a patrí do jej výlučného vlastníctva a prenechala maloletým deťom k bývaniu a užívaniu celý rodinný dom aj so zariadením po tom, čo vznikol konflikt medzi rodičmi a ona sa odsťahovala sama do podnájmu. Devätnásť mesiacov znášala náklad vo výške 300 € mesačne za prenájom bytu a aby neprišla o rodinný dom vo svojom vlastníctve, hradila za tento rodinný dom úver v sume 136 €, aj keď tento dom neužívala ona, ale ho prenechala pre deti spolu s otcom bezodplatne. Otec jej za užívanie jej nehnuteľnosti neplatil žiadnu sumu, spolu s bývaním a s bývaním detí neznášal žiadne náklady a uvedenú sumu spojenú s nákladmi na bývanie bez akýchkoľvek mohol použiť a aj použil na zabezpečenie iných potrieb detí. Považuje za zrejmé, že ona si časť svojej vyživovacej povinnosti v rozhodnom období plnila uspokojovaním bytových potrieb maloletých detí v naturálnej podobe, ktorá skutočnosť má byť v zmysle ustálenej súdnej praxe zohľadnená pri určení dlžného výživného a na uvedenom nemôže nič zmeniť ani dohoda o mimosúdnom urovnaní. Zabezpečenie bývania pre maloleté deti nemožno subsumovať pod vzájomné vyporiadanie majetkových vzťahov rodičov. Poukázala na to, že v rozhodnom období požívali maloleté deti aj otec v porovnaní s ňou vyšší životný štandard, vyššiu kvalitu bývania, keďže byt, ktorý si musela prenajať, bol na neporovnateľne nižšej úrovni ako moderný rodinný dom so záhradou, ktorý bol plne zariadený. Vyslovila názor, že na dlžné výživné sa mala započítať suma minimálne vo výške, ktorú vynakladala za prenájom bytu, pretože bolo a je možné dôvodne považovať za spravodlivé, že nie ona mala odísť zo svojho vlastného rodinného domu, ale mal sa odsťahovať otec a vtedy za prenájom rodinného domu by bola vynakladaná suma určite vyššia než suma 300 € za byt. Z uvedeného dôvodu žiada zohľadniť pri výpočte sumy dlžného výživného iba sumu 136 €, teda sumu zodpovedajúcu cca 1/3 nájomného, pričom preukázateľne to bola ona, ktorá deťom zabezpečila bývanie a dôsledný život za obdobie 19 mesiacov, napriek tomu však súd túto skutočnosť nezohľadnil. Nepovažuje za spravodlivé, že by jej mala byť na ťarchu aj skutočnosť, že objektívne nemohla očakávať vyživovaciu povinnosť na maloleté deti jej osobnou starostlivosťou, ktorá skutočnosť bola dôsledkom zlého psychického stavu vyvolaného správaním otca maloletých detí. V tejto súvislosti poukazuje na to, že v trestnom konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Košice - okolie pod sp.zn. 1Pv217/15/8806 sa preukázalo, že ona bola otcom maloletých detí v manželstve dlhodobo psychicky týraná, bola a je znevažovaná ako žena, manželka, aj ako matka aj pred maloletými deťmi. Z predmetných posudkov je zrejmé nielen to, že bola dlhodobo týraná a nesie všetky znaky týranej ženy, ale aj to, aké osobnostné vlastnosti má otec maloletých detí, napríklad manipulatívnosť. 6. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak 7. Podľa § 232 ods. 3, 4 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia. 8. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 9. Výroky rozsudku súdu prvej inštancie o výchove, styku, uložení výchovného opatrenia a určenia výživného neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom odvolacieho konania (§ 367 ods. 2 CSP). 10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o určení dlžného výživného spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, použil správne ustanovenia Zákona o rodine, ktoré však nesprávne aplikoval. 11. Pri rozhodovaní o rozsahu výživného je potrebné v súlade so zákonnými ustanoveniami citovanými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako je šatstvo, bielizeň, obuv, náklady na bývanie a tiež potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov a potrieb, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, ako aj potreby súvisiace so zdravotným stavom, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať, dokazovať je potrebné len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na strane povinných rodičov dieťaťa súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým spôsobom. Odvolací súd poznamenáva, že v prípadoch, ak sa určuje vyživovacia povinnosť za dobu minulú, musí sa zistiť, aké čiastky boli rodičom na výživnom už poskytnuté, či tieto čiastky zodpovedali hľadiskám uvedeným v § 75 ods. 1, či rodič neprispieva prípadne na výživu maloletých detí aj inak, napríklad naturálne, čo by bolo potrebné tiež zhodnotiť. V zmysle § 62 ods. 1 Zákona o rodine každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa. Vyživovacia povinnosť má však niekoľko foriem a môže byť plnená osobnou starostlivosťou alebo čiastočne tiež starostlivosťou o domácnosť podľa ods. 4. Druhou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývanie, ak povinný poskytuje oprávnenému bývanie alebo stravovanie a podobne. Treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhrádzanie potrieb dieťaťa. Odvolací súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu, pokiaľ nezapočítal do dlžného výživného pre maloleté deti sumu 136 € zodpovedajúcu cca 1/3 nájomného, pričom preukázateľne obsahom spisu je preukázané, že matka zabezpečila maloletým deťom bývanie za obdobie 19 mesiacov v jej zariadenom rodinnom dome nadštandardnom so záhradou. Suma 136 € je úhrada úveru za dom, ktorý napriek tomu, že je v jej výlučnom vlastníctve, ona ho neužívala, po opustení spoločnej domácnosti bola nútená zabezpečiť si podnájom, za ktorý uhrádzala mesačne 300 € a v rodinnom dome, za ktorý matka uhrádzala úver 136 € býval otec s maloletými deťmi, čo znamená, že matka v rozhodnom období zabezpečovala maloletým deťom spolu s otcom bývanie, čo bolo osvedčené aj šetrením kolízneho opatrovníka. Odvolacia námietka matky ohľadne uznania na výživné platby v sume 136 € ako úhrady úveru na rodinný dom, v ktorom otec s maloletými deťmi býval v sume 136 € v rozhodnom období 19 mesiacov je dôvodná. Odvolací súd poznamenáva, že síce výživné je prednostnou pohľadávkou, avšak suma zabezpečujúca náklady na bývanie pre maloleté deti má byť uznaná ako plnenie výživného v rozhodnom období, pretože je nepochybné, že matka sa podieľala na uspokojovaní potrieb maloletých detí zabezpečovaním bývania, preto bolo potrebné do dlžného výživného započítať sumu 136 € ako úhradu bývania pre maloleté deti v polovici pre mal. L. a v polovici pre mal. E. v sume po 1.292 € (136 € x 19 mesiacov = 2.584 € : 2 = 1.292 €), teda rozdiel pre mal. L. činí 1.084 €, čo tvorí dlh na výživnom a pre mal. E. po započítaní sumy 1.292 € dlžné výživné nevzniklo, preto podľa § 388 CSP zmenil napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie o dlžnom výživnom tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Odvolací súd v súlade s ust. § 232 ods. 3, 4 CSP povolil matke splácať dlžné výživné pre mal. L. v 90 € mesačných splátkach s prihliadnutím k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku, dĺžke rozhodovania, ako aj finančné a majetkové pomery matky, nakoľko takto upravená splatnosť výrazným spôsobom nezasiahne do životnej úrovne účastníkov konania a umožní splatenie dlhu v primeranej (ročnej) lehote. 12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 57 CMP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože návrh na ich priznanie nebol predložený. 13. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 3 druhej vety CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).