Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8Co/35/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7517201989 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7517201989.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci žalobcu (oprávneného z vyživovacej povinnosti) A. I. nar. X.X.XXXX bývajúceho v D. na Polárnej XX zastúpeného advokátom O.. Rudolfom Žiklom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Tichej 18 proti žalovanej (osoby povinnej z vyživovacej povinnosti) Z. I. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v D. I. XX v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 21.7.2017 č.k. 19P 10/2017-80 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok z 21.7.2017 č.k. 19P 10/2017-80 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 20.3.2018 č.k. 19P 10/2017-131 v napadnutom výroku o výživnom pre A. I. nar. X.X.XXXX vo výške 130 Eur mesačne od 7.2.2017 do budúcna a vo výrokoch o dlžnom výživnom za obdobie od 7.2.2017 do 31.7.2017. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 21.7.2017 č.k. 19P 10/2017-80 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 20.3.2018 č.k. 19P 10/2017-131 konanie v časti návrhu na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu zastavil. Zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 27P 58/2004 zo dňa 20.4.2004 tak, že matka (povinná z vyživovacej povinnosti) je povinná prispievať na výživu oprávneného z vyživovacej povinnosti mesačným výživným vo výške 130 Eur počnúc mesiacom február 2017 vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám oprávneného z vyživovacej povinnosti. Dlžné výživné 71,40 Eur za obdobie od 7.2.2017 do 28.2.2017 a dlžné výživné v sume 510,40 Eur za obdobie od 1.3.2017 do 31.7.2017 zaviazal matku zaplatiť oprávnenému z vyživovacej povinnosti do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. 2. Rozhodnutie založil na tom podklade, že rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 20.4.2004 č.k. 27P 28/2004-18, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.2.2005, bola schválená dohoda rodičov tak, že v tom čase maloletý A. I. nar. X.X.XXXX bol zverený do výchovy matky a otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu 500 Sk mesačne od 1.3.2004 do budúcna. Dňa 7.2.2017 podal otec v tom čase maloletého A. I. návrh na zmenu rozhodnutia, ktorým žiadal syna zveriť do svojej osobnej starostlivosti a matku zaviazať prispievať na jeho výživu 200 Eur mesačne. V priebehu konania A. I. nadobudol vek plnoletosti, preto súd prvej inštancie zastavil konanie o výchove s poukazom na § 161 CSP. Na základe zistenia, že A. I. býva v spoločnej domácnosti so svojim otcom od decembra 2016 a otec dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť voči nemu, rozhodol o vyživovacej povinnosti matky (povinnej z vyživovacej povinnosti) voči synovi od podania návrhu 7.2.2017. Pri rozhodovaní o výške výživného posúdil rozsah odôvodnených potrieb A. I., ktorý v školskom roku 2016/2017 bol žiakom druhého ročníka StreB. v D., ako aj zárobkové schopnosti a možnosti a majetkové pomery povinnej z vyživovacej povinnosti, ktorá dosiahla čistý mesačný príjem za obdobie od 1.2.2016 do 30.4.2017 vo výške 640,31 Eur. Rovnako zohľadnil, že otec oprávneného z vyživovacej povinnosti pracuje na dohodu o pracovnej činnosti vo firme I., s.r.o. ako vodič s mesačným príjmom 200 Eur až 300 Eur mesačne a svoju vyživovaciu povinnosť voči synovi si plní dobrovoľne. Na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že príjem matky odôvodňuje určenie výživného 130 Eur mesačne od podania návrhu 7.2.2017 a zohľadňuje odôvodnené potreby A. I. v rozsahu primeranom zárobkovým schopnostiam a možnostiam jeho matky. Tvrdenie matky, že priateľ u nej býva len príležitostne a neprispieva na náklady bývania, ani výdavky na domácnosť, posúdil ako účelové s poukazom na výpoveď oprávneného, že práve prítomnosť matkinho priateľa v spoločnej domácnosti ho viedlo k tomu, že od matky odišiel. Súd prvej inštancie dospel k tomuto záveru aj na základe toho, že povinná v minulosti zneužila súdne konanie na fiktívnu úpravu rodičovských práv a povinností za účelom získania štátnych sociálnych dávok. Konštatoval, že nemohol vykonať výsluch matkinho priateľa, pretože sa zúčastnil pojednávania ako verejnosť a matka na výzvu súdu jednoznačne uviedla, že výsluch svojho priateľa v predmetnej veci nenavrhuje. V odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že plnenie vyživovacej povinnosti má prednosť pred inými výdavkami, preto nebral do úvahy výdavky matky, ktoré nie sú nevyhnutné (prevádzka dvoch motorových vozidiel) s tým, že pokiaľ výdavky matky sú vyššie ako príjem, je potrebné upraviť pomery s ohľadom na nevyhnutnosť plnenia vyživovacej povinnosti voči synovi. V prevyšujúcej časti návrh na určenie výživného zamietol s tým, že príjem matky neodôvodňuje určenie výživného v súlade s návrhom 200 Eur mesačne. Pri rozhodovaní o dlžnom výživnom zohľadnil, že povinná si plnila vyživovaciu povinnosť v rozhodnom období vo výške 28 Eur mesačne a na zaplatenie dlžného výživného určil dlhšiu lehotu vzhľadom na výšku dlhu a príjmové pomery povinnej. Zistený skutkový stav posúdil a rozhodol podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 65 ods. 3 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. O trovách konania rozhodol podľa § 57 CMP. 3. Proti výroku rozsudku o výživnom 130 Eur mesačne od 7.2.2017 a výroku o dlžnom výživnom podala v zákonnej lehote odvolanie povinná z vyživovacej povinnosti z dôvodov podľa § 355 ods. 1 CSP, § 362 ods. 1 CSP, § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. V odvolaní uviedla, že prvostupňový súd nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci a výroky napadnutého rozsudku nemajú podklad v jeho odôvodnení. Nesúhlasila so záverom súdu (bod 9), pretože s priateľom nežije v spoločnej domácnosti a sú spolu len cez víkendy, kedy sa spoločne stravujú a priateľ iba v tom čase občas kúpi potraviny. S poukazom na to, že L. I. (otec oprávneného z vyživovacej povinnosti) bol rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie č.k. 4T 13/2017 odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona s použitím § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní dvanásť mesiacov a bol mu uložený aj zákaz priblíženia a kontaktovania sa s ňou, bojí sa o svoj život a z toho dôvodu nechce ostávať v dome sama, preto, ak s ňou nie je priateľ, sú s ňou rodičia, z ktorými rovnako nezdieľa spoločnú domácnosť. Rovnako nesúhlasila so záverom, že používa dve staršie motorové vozidlá, pretože motorové vozidlo z roku 1999, s ktorým sú spojené časté nevyhnutné opravy, používa do zamestnania, ale motorové vozidlo K. M. X chcela prepísať, ale otec oprávneného doposiaľ jej nezaslal splnomocnenie k prepisu. V tejto súvislosti konštatovala, že otec kúpil synovi auto K. M. T. rok výroby 1999, ktoré užívajú obaja. Vytkla konajúcemu súdu, že vychádzal iba z tvrdenia oprávneného a neboli predložené žiadne dôkazy o jeho výdavkoch, navyše syn dostáva stravné lístky od W. M., kde vykonáva prax zo školy a v školskej jedálni má možnosť mať obedy za 1,00 Eur. Je chybou súdu, ak nemohol vykonať výsluch jej priateľa, pretože bolo povinnosťou súdu v tomto smere ju poučiť, keďže nebola zastúpená právnym zástupcom a okrem toho súd mal konať tak, aby zistil skutočný stav veci, teda nemal pripustiť účasť verejnosti, keďže mohol predpokladať, že bude potrebovať vypočuť jej priateľa. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o výživnom a dlžnom výživnom, alternatívne zmenil a zaviazal ju prispievať na výživu oprávneného 60 Eur mesačne od februára 2017. 4. A. (oprávnený z vyživovacej povinnosti) vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne. Dôvody uvádzané povinnou v odvolaní hodnotil ako dôvody špekulatívne, účelové a svojim obsahom zamerané na zavádzanie súdu. Tento záver odôvodňuje predovšetkým správanie povinnej, ktorá dlhodobo nejaví žiaden záujem o neho, ani o jeho potreby. Uviedol, že povinná si plnila vyživovaciu povinnosť iba sumou 30 Eur mesačne aj to pod hrozbou trestného stíhania pre neplnenie vyživovacej povinnosti. Nerešpektuje rozhodnutie súdu a v súčasnosti dlhuje aj na výživnom 710 Eur. Navrhol, aby odvolací súd neprihliadal na výdavky uvádzané matkou, ktoré sú účelové a platí všetko iné, len nie zákonné výživné, ktoré je prednostnou pohľadávkou. Všetky jeho potreby znáša dlhodobo (cca dva roky) jeho otec bez pomoci povinnej. Majetkové pomery povinnej sú neporovnateľne lepšie ako otca, pretože má stabilný príjem z pracovného pomeru, má vo vlastníctve dve motorové vozidlá a dom v obci D. I. s kompletným zariadením a vybavením. Naviac s otcom na rozdiel od matky nemajú dlhodobo vyriešenú otázku bývania, pričom aj tento stav zavinila povinná. Povinná ich vyhodila zo spoločného domu a vymenila zámky, nemali kde bývať a nakoniec otec vybavil ubytovanie na dedovej chalupe v obci O., kde žijú dodnes. Matka zašla tak ďaleko, že chcela dosiahnuť, aby otca orgány činné v trestnom konaní zaistili, čím by výraznou mierou skomplikovala život predovšetkým jemu, nakoľko by nemal kde bývať. V čase týchto problémov sa mu zhoršil aj prospech v škole. Nechce bývať v dome s matkou, ktorá si do domu vláči cudzích chlapov. Dom kúpil jeho otec, ktorý ho stavebne aj upravil. Iba otec sa o neho stará, pomáha mu, zaujíma sa o neho, spolupracuje so školou a pod.. Matka o neho záujem vôbec nemá, preto bude spravodlivé, ak bude na neho platiť výživné určené súdom. Poukázal aj na to, že je študentom a logicky sú s tým spojené nevyhnutné výdavky. Od obyvateľov obce D. I. má vedomosť, že priateľ sa sústavne zdržuje u povinnej, pred domom má zaparkované svoje motorové vozidlo a susedia ho v dome vidia denno-denne. Je toho názoru, že ak matka nemá na úhradu výživného v súdom určenej výške, ako sa to snaží súdu účelovo nahovoriť, môže predať motorové vozidlá, ktoré vlastní, alebo rodinný dom a výživné uložené súdom zaplatiť a splniť svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona. Tiež uviedol, že trestné konanie vedené voči otcovi doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Otec rešpektuje súdny zákaz nepribližovať sa k povinnej a približne rok sa s ňou vôbec nekontaktuje, preto je otázne, čoho sa vlastne bojí. Výživné určené súdom prvej inštancie považuje za primerané svojim potrebám a bude to len malé zadosťučinenie zákonu za všetky pretrpené príkoria a šikany, ktoré povinná jemu, ako aj jeho otcovi spôsobila a naďalej spôsobuje. Rovnako žiadal odvolací súd, aby starostlivo zvážil aj postoj povinnej z morálneho hľadiska vzhľadom na skutočnosti tohto prípadu. 5. Mgr. Z. I. (povinná z vyživovacej povinnosti) v stanovisku k vyjadreniu oprávneného uviedla, že si uvedomuje svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi, ale vzhľadom na jej príjem je súdom určené výživné vysoké a najmä vzhľadom na správanie sa syna k nej ovplyvneného otcom, ani nemá možnosť iným spôsobom zasahovať do výchovy syna. Žiaľ komunikácia so synom sa pod vplyvom otca uberá len smerom, aby prepisovala svoj nehnuteľný majetok na syna a jeho záujem o ňu je v podstate nulový. Konštatovala, že pracuje na Miestnom úrade mestskej časti D. - E. O. s čistým mesačným príjmom 580 Eur a jej výdavky sú 731,54 Eur mesačne, preto si musí požičiavať finančné prostriedky od rodičov. Tvrdenie, že dlhuje na výživnom, je toho času nepravdivé, pretože uhradila kompletne všetky financie súdom určené a keďže ju oprávnený svojim konaním uviedol do tiaživej situácie (dal návrh na exekúciu), musela situáciu vyriešiť aj požičaním si financií, aby mala odblokovaný účet. Napriek svojej ťažkej situácii sa snaží zodpovedne pracovať, plniť si svoje povinnosti a keby syn nebol manipulovaný otcom, mohol s ňou v dome žiť a mal v ňom aj zabezpečený riadny komfort, ktorého sa dobrovoľne vzdal, keď chcel žiť s otcom. Otec je nezodpovedný, nepracuje, žije zhýralým životom, čo má aj negatívny vplyv na správanie syna a jeho osobnostný rozvoj, na čo však už nemá žiaden dosah. Tiež uviedla, že otec bol za prečin nebezpečného vyhrážania odsúdený a teda tvrdenie syna v tomto smere sa nezakladá na pravde. Nestotožnila sa s tvrdením, že vyhodila syna a jeho otca, naopak, syn má v jej dome otvorené dvere a bola by rada, aby sa vzťahy vrátili do obdobia pred rozpadom vzťahu, čo však aj z predloženého vyjadrenia je toho času zjavne nemožné. Posudzovanie vzťahu s otcom navrhovateľa považuje v tomto konaní za irelevantné a ďalšie tvrdenia syna za zaťažujúce, zbytočné, nepravdivé a nemajúce vplyv na toto konanie. Navrhla, aby súd navrhovateľovi prípadne objasnil aj morálno-etickú stránku poukazujúc na čin, ktorého sa dopustil voči nej a najmä, že vzťahy medzi bývalými partnermi by nemali mať vplyv na vzťahy rodičov a detí. Mrzí ju, že má takýto vzťah so synom, avšak život s jeho otcom bol pre ňu utrpením a ona má právo na plnohodnotný život, kde k nej budú mať ľudia úctu a kde nebude hlavným cieľom platiť dlhy partnera a byť submisívnou a týranou ženou. 6. A. (oprávnený z vyživovacej povinnosti) označil obsah stanoviska povinnej z vyživovacej povinnosti za účelové polopravdy a lži. Zopakoval svoju argumentáciu vo vyjadrení k odvolaniu matky v širšom rozsahu, najmä k okolnostiam, ktoré svedčia o nezáujme matky o jeho potreby, spôsobu jej života a rozsah odôvodnených potrieb, ako študenta. Navyše uviedol, že matka mu zadržiava jeho veci a náradia nevyhnutne potrebné k výuke a odbornému výcviku a jeho žiadosti o vrátenie veci nevyhovela, preto si náradie musí požičiavať od spolužiakov a majstrov. Dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že v trestnej veci otca sp. zn. 4T 13/2017 odvolací súd rozhodol úplne inak. Pri posudzovaní morálno- etickej stránky celej veci je potrebné predovšetkým vyhodnotiť správanie matky, jej ľahkovážny prístup k potrebám rodiny, nezáujem o syna, zavinenie rozvratu rodiny, dávanie prednosti mimomanželským známostiam pred potrebami syna, alkoholické posedenia a pod.. Učebný odbor, ktorý študuje, ho veľmi baví a chce si prehĺbiť vzdelanie aj na úrovni maturity. Otec ho v tomto smere všemožne podporuje, a to bez pomoci matky, ktorá o neho nemá žiaden záujem. Je dobrým študentom, o čom svedčí aj fakt, že bol druhý v celoškolskej súťaži vedomostí a odbornej zručnosti. Z týchto dôvodov žiadal rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP s tým, že nie je odvolacími dôvodmi viazaný podľa § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného spisu a porovnaním každého dôkazu jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z výpovedí účastníkov a nezistil, že by súd prvej inštancie vynechal akúkoľvek závažnú skutočnosť tvrdenú účastníkmi konania, resp. že by zhrnul podstatný obsah ich výpovedí do formy, ktorá by nezodpovedala prednesu. Na základe toho teda nie je možné uzavrieť, že by úvaha súdu v rámci vyhodnotenia dôkazov nemala podklad vo vykonanom dokazovaní. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinnej z vyživovacej povinnosti uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jej vyživovacej povinnosti k oprávnenému z vyživovacej povinnosti. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným. 9. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii povinnej z vyživovacej povinnosti odvolací súd dodáva; odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni vzdelávania sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, inak ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať. Dokazovať je potrebné len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni vzdelávania. Pokiaľ povinná poukazuje na to, že syn dostáva stravné lístky počas praxe, resp. v školskej jedálni má možnosť mať obedy za 1,00 Eur, je potrebné zdôrazniť, že na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti povinného rodiča táto okolnosť nemá vplyv, pretože ide o príspevok určený na zabezpečenie stravy študenta počas praktickej prípravy a teda nezasahuje do priemeru, z ktorej je vyživovacia povinnosť určená. Odvolací súd je rovnako toho presvedčenia, že určenie výživného nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože vzájomne napätý vzťah medzi oprávneným z vyživovacej povinnosti a povinnou z vyživovacej povinnosti vyplýva z celkovo narušených vzťahov medzi matkou a synom už v predchádzajúcom období vzájomných rodinných vzťahov, predovšetkým na základe narušených vzťahov medzi rodičmi, a rovnako ani z výpovede oprávneného a jeho písomných podaní nemožno uzavrieť, že jeho správanie voči povinnej by bolo v rozpore s dobrými mravmi práve so zreteľom na správanie účastníkov voči sebe navzájom poznačené absenciou tolerancie, úcty a slušnosti, ktoré dotvára logickú sústavu dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie a dovoľuje záver, že nevznikla prekážka rozporu s dobrými mravmi aplikáciou § 75 ods. 2 Zákona o rodine. 10. Odvolací súd uzatvára; vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje životné a pracovné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu odkázaného svojou výživou na rodičov nebolo ohrozené. Zárobkové schopnosti a možnosti povinnej, ako aj jej majetkové pomery, sú vyjadrené v napadnutom rozsudku určením výživného pre oprávneného 130 Eur mesačne, pretože rozsah jeho odôvodnených potrieb by zjavne odôvodňovalo určenie výživného vo väčšom rozsahu, ale dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené potreby dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré sú limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z tohto uhla pohľadu je správne a zákonné. Príjem povinnej 640,31 Eur je dostatočný na to, aby si plnila vyživovaciu povinnosť voči oprávnenému vo výške 130 Eur mesačne, ktoré predstavuje výživné na jeden deň 4,30 Eur, zohľadňuje iba minimálnu časť odôvodnených potrieb oprávneného a je nepochybné, že druhý rodič (otec) si dobrovoľne plní vyživovaciu povinnosť voči oprávnenému (synovi) v rozsahu zodpovedajúcom jeho veku, preto sú bez právneho významu majetkové a finančné pomery otca, na ktoré sa povinná odvoláva. Argumentácia povinnej z vyživovacej povinnosti rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči plnoletému synovi (oprávnený z vyživovacej povinnosti) nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie povinnej bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb oprávneného preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie. Zároveň zdôrazňuje, že pre rozhodnutie o výživnom v tomto prípade nie je bezprostredne relevantné, či partner žije v spoločnej domácnosti s povinnou, má len informatívny charakter z pohľadu jeho podielu na úhrade nákladov v spoločnej domácnosti, resp. či počas jeho dočasnej prítomnosti prispeje na bežné náklady, pretože partnerovi (priateľovi) vyživovacia povinnosť k synovi povinnej zásadne nevzniká. Odvolací súd poznamenáva, že rozhodnúť v súlade s odvolacím návrhom povinnej z vyživovacej povinnosti by v tomto prípade znamenalo posunúť zodpovednosť za duševný a fyzický rast oprávneného z vyživovacej povinnosti na jeho otca, ktorý poskytuje synovi domov, osobne sa o neho stará a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť voči nemu na hranici svojich možností, čo by bolo nepochybne v rozpore s relevantnými ustanoveniami Zákona o rodine, morálkou, ako aj spravodlivosťou. V kontexte zisteného skutočného stavu súdom prvej inštancie považoval aj odvolací súd odvolaciu argumentáciu povinnej za účelovú obranu v snahe dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci a tento záver umocňuje aj fakt, že svoje životné náklady dokáže zabezpečiť, tiež plniť si záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy 211,68 Eur mesačne napriek tomu, že jej mesačný príjem je 640,31 Eur a navyše, pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti sa neprihliada na úverové zaťaženie povinného rodiča. 11. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, nakoľko sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 3 vety druhej sa v odôvodnení vysporiadal s podstatnými tvrdeniami povinnej z vyživovacej povinnosti uvedenými v odvolaní. 12. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).