Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/221/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615219911 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7615219911.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobkyne G. M., H.. XX.X.XXXX, C. XXX XX F. XX, zastúpenej JUDr. Mgr. Martinou Tomasovou, advokátkou so sídlom ul. 1.mája 216/7, 058 01 Poprad, proti žalovaným 1./ A.H. E., H.. XX.X.XXXX, C. XXX XX F. XX, 2./ Z. E., H.. X.X.XXXX, C. XXX XX F. Č.. XX, zastúpení JUDr. Martinom Špakom, advokátom so sídlom Odborárov, Spišská Nová Ves, 3./ Z. E., Q.. E., H.. XX.XX.XXXX, C. XXX XX F. Č.. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 7C/482/2015-206 z 24.2.2016 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol a že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku trovy konania, a to trovy právneho zastúpenia na účet A.. Z.. Š., advokáta so sídlom v Spišskej Novej Vsi vo výške 564,57 € (výrok II.) a že žalovaná v 3. rade nemá právo na náhradu trov konania voči žalobkyni (výrok III.). Vychádzal z toho, že žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na: 1. LV č. XXX v kat. území F., a to k parc. č. 78/4 až 90124 - zastavané plochy a nádvoria, trvalé trávnaté porasty, orná pôda, záhrady a ostatné plochy k podielom žalovaných v 1. až 3. rade zapísaných pod B18 v 2940/114240-ách, pod B24 v 1680/114240-ách a pod B29 v 2940/114240-ách. 2. LV č. XXX v kat. území T., k parc. č. 1179/2, 1180 a 1181 až 1185 - lesným pozemkom a trv. tráv. porastom, záhradám, zastavaným plochám a nádvoriam, ako aj k nehnuteľnosti - stavbe pod súp. č. 217 postavenej na parc. 1184/2, k podielom žalovaných v 1. až 3. rade zapísaných pod položkou B 31 v 33/1728-ách, pod B35 v 33/1728-ách, a pod B40 v 33/1728-ách. 3. LV č. XXX v kat. území T., k parc. č. 1186/1 až k parc. č. 1304 - trvalé tráv. porasty, lesné pozemky k podielom žalovaných v 1. až 3. rade zapísaných pod položkou B32 v 11/576-ách, pod B37 v 11/576- ách a pod B41 v 11/576-ách. 4. LV č. XXX v kat. území T., k parc. č. 1179/1 o výmere 184759 m2 - kultúrne lesné pozemky k podielom žalovaných v 1. až 3. rade zapísaných pod položkou B32 v 11/544-ách, pod B 36 v 11/544-ách a B41 v 11/544-ách. Z nasledujúceho dokazovania súd zistil, že sa jedná o nehnuteľnosti, ktoré patria do Urbárskej spoločnosti Pozemkového spoločenstva F. (súd má zato, že okrem stavby zapísanej na LV č. XXX pod súp. č. 217, ktorá je na liste vlastníctva označená ako budova pre športové a rekreačné účely). Prevedeným dokazovaním vypočutím účastníkov konania, ich právnych zástupcov, výsluchmi svedkov, za použitia dôkazných listín, a to rozhodnutia Štátneho notárstva D 936/86 o prejednaní dedičstva po nebohom A. E., a dedičských osvedčení pod sp. zn. D 1069/99, D 238/99-1Not Notárskeho úradu A.. F.. C., sp. zn. 1D 39/2003, 3Dnot 61/2003 Notárskeho úradu A.. Ľ.. C., sp. zn. 5D 158/2005, 5 Dnot 24/2006 Notárskeho úradu A.. Z.. C. a sp. zn. D 219/2000, D 52/2000-1N Notárskeho úradu A.. F.. C., vysvetlenia Urbárska spol. PZ F. zo dňa 17. 3. 2002 adresované žalobkyni, písomného vyjadrenia Okresného úradu Gelnica a Spišská Nová Ves, Katastrálnych odborov k výzve na odstránenie nedostatkov, výpisom z LV č. XXX v kat. území F., LV č. XXX v kat. území T., LV č. XXX v kat. území T., LV č. XXX v kat. území T., písomného vyjadrenia Okresného úradu v Spišskej Novej Vsi, Pozemkového a lesného odboru zo dňa 18. 12. 2015 (odpoveď na výzvu súdu) o zápise pozemkového spoločenstva do Registra pozemkových spoločenstiev, písomného vyjadrenia Okresného úradu, Katastrálneho odboru Gelnica zo dňa 29.12.2015 - odpoveď na výzvu súdu, k tomu patriace dôkazné listiny - výkazy spolumajiteľov bývalého Urbárskeho majetku v obci F., výpisov z pozemno-knižných vložiek č. 598, 599, 600 v kat. území T., k tomu patriaca identifikácia parciel, písomné vyjadrenie Okresného úradu v Spišskej Novej Vsi, Katastrálneho odboru zo dňa 30.12.2015 na výzvu súdu a k tomu priložené dôkazné listiny - rozhodnutia Okresného úradu, Odboru pozemkového pod č. R 43/91-1 až 4 -HO, súd zistil tento skutkový stav: 1. Z dôkazného spisu sp. zn. D 936/86 súd zistil, že podľa úmrtného listu A. E., nar. X.XX.XXXX N. F. zomrel X.XX.XXXX N. F.. Pri prejednaní dedičstva v roku 1986 štátnou notárkou G.. S. bolo zistené, že poručiteľ zomrel bez zanechania závetu, pričom predbežné šetrenie bolo vykonané s neterou poručiteľa Q. E.. Táto uviedla, že poručiteľ nezanechal žiaden závet. Predmetom dedenia boli nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 41 v kat. území F. (role a lúky a parc. č. 203/2 - zastavaný pozemok a parc. č. 202/1 a 203/3 a 4 - orná pôda a záhrada) a zostatok vedený na finančnom odbore ONV v Spišskej Novej Vsi vo výške 1.188,- Kčs. V odôvodnení predmetného rozhodnutia je uvedené, že poručiteľ závet nezanechal, zomrel ako slobodný a bezdetný. Rodičia a súrodenci ho neprežili, preto dedičstvo pripadlo Československému štátu ako odúmrť. Z obsahu vyššie popísaných dedičských osvedčení súd zistil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, XXX, XXX B. XXX v kat. území F. B. T. (ktoré sú predmetom tejto určovacej žaloby a ku ktorým určenia spoluvlastníckeho práva sa žalobkyňa domáha) neboli predmetom ani jedného z vyššie popísaných dedičských rozhodnutí po nebohom A. E.. Súd z dokazovania vzal za preukázané, že logicky ani nemohli byť predmetom týchto dedičských rozhodnutí (ani konkrétne dedičského rozhodnutia č. D 1069/99), nakoľko súd zistil, že podľa výpisov z LV č. XXX kat. územie F., LV č. XXX, XXX, XXX v kat. území T., titulom nadobudnutia tam uvedených spoluvlastníckych podielov žalovaných v 1. a 3. rade sú rozhodnutia OÚ, OPPL č. R 43/91-1 Ho, R 43/91-2 Ho, R 43/91-4-Ho-3/98 a rozsudok sp. zn. 2C 54/2009 zo dňa 23. 1. 2013. Okresný úrad v Spišskej Novej Vsi - odbor katastrálny predložil súdu fotokópie týchto rozhodnutí, v ktorých podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. Okresný úrad v Spišskej Novej Vsi, Pozemkový odbor rozhodol vo veci oprávnených osôb - bývalých urbarialistov Obce F. proti povinnej osobe - PD Rozkvet so sídlom Odorín o priznaní vlastníckeho práva k tam uvedeným nehnuteľnostiam (pôvodne zapísaným v pzmn. vložke č. 46 kat. územie F.). Z priložených zoznamov oprávnených osôb urbarialistov Obce F. súd zistil, že v zozname týchto osôb nefiguruje žalobkyňa, ale žalovaní v 1. až 3. rade, samozrejme okrem iných oprávnených osôb tam uvedených. Žalovaní v 1. a 2. rade boli zastúpení v konaní advokátom A.. Š., ktorý vyslovil názor, že dedičské konanie vedené na Notárskom úrade A.. F.. C. pod č. D 1069/99 je nezákonné v časti súpisu aktív a pasív v bode 2., kde notár prejednal podiel Urbárskej spol. F. na meno A. E. vo všeobecnej cene 32.097,- Sk, pretože tento majetok bol v roku 1999 už legálne zapísaný na listoch vlastníctva na žalovaných v 1. až 3. rade. Žalovaný v 1. rade bol zastúpený splnomocneným zástupcom A. E., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že nebohý A. E. žil dlhé roky v Amerike, ale po rokoch sa vrátil na Slovensko a tu aj zomrel. Žalovaní v 1. až 3. rade sú deťmi Š. E. a ten je bratom nebohého A. E.. Podľa jeho vedomostí žalovaných v 1. až 3. rade zapísali v roku 1993 v zmysle vtedy platného zákona do Urbáru za členov, pričom oni tento spoluvlastnícky podiel v urbáre nadobudli titulom dedenia po nebohom otcovi A. E. a jeho otcovi, teda dedovi, ktorí v minulosti tieto majetky užívali. Predložil súdu dôkaznú listinu - Prehlásenie oprávnených nástupcov vlastníkov podielu na majetku Urbárskej spoločnosti F., kde ako žiadatelia o členstvo v Urbáre sú vedení žalovaní v 1. až 3. rade. Žalovaný v 1. rade teda navrhoval žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Žalovaná v 3. rade so žalobou súhlasila. Neuviedla žiadne konkrétne a relevantné dôvody svojho vyjadrenia okrem tvrdenia, že nechce sa s dcérou súdiť. Súd vypočul na návrh žalovaných v 1. a 2. rade svedkyňu Q. E., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že nebohý A. E. bol jej strýko. Od 18-tich rokov býval v Amerike a starobu prišiel dožiť na Slovensko. Potvrdila, že teta G. M. - Z. E. sa o nebohého starala a od 12-tich rokov bývala s ňou aj jej neter Eva Džačárová. Pamätá si, že nebohý A. E., keď ešte žil, hovorieval, že pozemky, ktoré kúpil, nechá pre nich a pre ich deti. Písomne však tak nikdy neučinil. Lesy užíval pôvodne jej dedo a neskôr aj jej otec. V 50- tych rokoch boli zoštátnené. Následne v roku 1993 v rámci reštitúcie podľa jej vedomostí boli napísané na najmladšieho brata Z. E.. Ona aj s 8-mimi súrodencami chodievali do lesa vysádzať stromčeky, teda obhospodarovali les, avšak v roku 2001 a 2002 výplatu za členstvo v Urbáre zobrala G. M.. Boli to však peniaze jej a jej súrodencov. Doposiaľ túto výplatu oni nedostali. Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Pretože žalobkyňa podala žalobou, ktorou sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, súd sa predovšetkým zaoberal otázkou preukázania naliehavosti právneho záujmu v tomto konaní. Z vyššie popísaných dôkazných listín, predovšetkým výpisov z listov vlastníctva, v ktorých tam zapísané nehnuteľnosti sú predmetom tohto sporu, súd vzal za preukázané, že za daného stavu nie je možné, aby žalobkyňa dosiahla zápis jej spoluvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam inak, ako súdnym rozhodnutím. Žalobkyňa teda nemá inú možnosť, ako vysporiadať si svoje spoluvlastnícke právo predmetnou žalobou, čím preukázala naliehavosť právneho záujmu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Ako už bolo uvedené, dokazovaním súd zistil predovšetkým pochybenie pri prejednaní dedičstva po nebohom A. E. pod sp. zn. D 1069/99, D 238/99-1Not, ktoré prebehlo v poradí už ako tretie a kde návrh na dodatočné prejednanie dedičstva podala G. M.. Z jej iniciatívy a na jej návrh Notársky úrad A.. F.. C. pojal do dedičstva ako novoobjavený majetok okrem 1/4-inového spoluvlastníckeho podielu v rodinnom dome č. súp. č. 37 s priľahlými pozemkami zapísaného na LV č. XX v kat. území F., aj podiel nebohého A. E. v Urbárskej spol. F., kde vypísal jednotlivé výmery v kat. území Závadka a Lieskovany podľa potvrdenia menovanej príslušnej spoločnosti zo dňa 1.7.1998, ktoré vydal vtedajší predseda na žiadosť G. M.. Predmetné potvrdenie nie je titulom zápisu vlastníckeho práva na správe katastra a z dokazovania vyplynulo, že ani nikdy nebolo. Tak isto nikdy nebolo podkladom pre zápis spoluvlastníckeho podielu žalobkyne pri konštituovaní Urbárskej spoločnosti v roku 1993. Notár však toto potvrdenie akceptoval a bez vyjadrenia spoluvlastníckeho podielu ho pojal do dedičstva ako novoobjavený majetok, kde ako jedinú dedičku uviedol zákonnú dedička v 3. dedičskej skupine - Z. E.. Nakoľko tá už bola nebohá, konal s jej závetnou dedičkou G. M.. Následne, ako už vyplýva z vyššie popísaného dokazovania, správa katastra odmietla zapísať predmetný nevyčíslený podiel v Urbárskej spoločnosti na G. M.Č.. Súd tento postup správy katastra hodnotí ako za správny a zákonný. Na druhej strane nesprávny a nezákonný bol postup notára, keď do novoobjaveného majetku po nebohom A. E. pojal podiel v urbárskej spoločnosti len na základe „akéhosi potvrdenia“ vtedajšieho predsedu urbárskej spoločnosti. Tento nezákonný postup je vlastne základom celého sporu a príčinou, prečo sa žalobkyňa nesprávne domnieva, že je zákonnou spoluvlastníčkou tých nehnuteľností, ktoré zákonným spôsobom nadobudli žalovaní v 1. až 3. rade, o čom v konečnom dôsledku svedčia aj výpisy z uvedených listov vlastníctva v kat. území T. a F. (1/4-inový spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu č. súp. 37 s prísl. má žalobkyňa naďalej zapísaný správou katastra, a to aj titulom rozsudku sp. zn. 11C 35/2003). Súd z dokazovania vzal jednoznačne za preukázané, že zákonnými vlastníkmi sporných nehnuteľností sú žalovaní v 1. až 3. rade. Podľa prehlásenia oprávnených nástupcov vlastníkov podielov na majetku Urbárskej spoločnosti F. vedeného v spoločnosti Bývalí urbarialisti v kat. území F., ktorého kópiu súdu predložil splnomocnený zástupca žalovaného v 1. rade (čl. 156 spisu), súd vzal za preukázané, že v roku 1993 pri konštituovaní Urbárskej spoločnosti F. v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení novelizovaných predpisov sa na podiely pôvodného vlastníka A. E. ako právni nástupcovia v zmysle § 4 ods. 2 písm. e/ citovaného zákona prihlásili A. E., Z. E. B. Z. E.. Žalovaní boli v zmysle predmetného zákona oprávnenými osobami, nakoľko nebohý A. E. bol slobodný, nemal zákonných dedičov v 1. až 2. zákonnej skupine, pri prvom prejednávaní dedičstva išlo o odúmrť, neboli vtedy známi ani závetní dedičia. Menovaní teda boli ako deti A. E. - brata nebohého A. E. oprávnenými osobami v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Tu je potrebné pripomenúť, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ v poradí prvými oprávnenými osobami mali byť dedičia zo závetu, ktorý však bol predložený až v dodatočnom dedičskom konaní v roku 2003. Z dokazovania však je s určitosťou preukázané, že tak ako žalobkyňa, ani ďalší závetní dedičia, teda ako prípadné oprávnené osoby v roku 1993 neuplatnili si právo na vydanie nehnuteľnosti a to v zákonnej lehote, ktorá podľa § 13 ods. 1 citovaného zákona bola stanovená na deň 31.12.1992. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaní v 1. až 3. rade boli jedinými zákonnými oprávnenými osobami, ktoré si uplatnili právo na vydanie urbárskeho majetku po nebohom A. E., o čom bolo rozhodnuté aj právoplatnými rozhodnutiami Okresného úradu v Spišskej Novej Vsi už vyššie uvedenými. Na základe rozhodnutí Okresného úradu v Spišskej Novej Vsi boli vykonané v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení o katastrálnom zákone správne zápisy nehnuteľností Správami katastra v Spišskej Novej Vsi a v Gelnici (ktorých spoluvlastníctva sa žalobkyňa domáha), a to na LV č. XXX v kat. území F. a LV č. XXX, XXX, XXX v kat. území T.. Súd na vysvetlenie poukázal na ustanovenie § 13 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., v zmysle ktorého v roku 1993 žalobkyňa si mohla uplatniť svoj nárok na súde voči osobám, ktorým boli nehnuteľnosti vydané do 6 mesiacov odo dňa skončenia lehoty uvedenej v ods. 1. Žalobkyňa tak však neučinila, čo vyplýva z jej výpovede (súd jej kládol priame otázky, či sa domáhala svojich nárokov, či už v zmysle reštitučného zákona č. 403/1990 Zb., alebo zákona č. 229/1991 Zb.) a preto jej zaniklo právo domáhať sa týchto nárokov neskôr podanými žalobami. Z dokazovania takto súd vzal jednoznačne za preukázané, že nárok žalobkyne je nedôvodný, a preto žalobu zamietol. V závere na zhrnutie celého prípadu súd považuje za potrebné poukázať na závery ďalšieho dedičského osvedčenia notára A.. F.. C. pod sp. zn. D 219/00, D 52/00-1Not, kde pri prejednaní dedičstva po nebohej Z.H. E. (tete žalobkyne), G. M. ako závetná dedička, nadobudla okrem iného majetku spoluvlastnícke podiely na urbárskych majetkoch v kat. území F., ktoré sú zapísané na LV č. XXX, XXX, XXX. Takže titulom tohto dedičského osvedčenia má G. M. právo byť členkou Urbárskej spol. PZ F.. Zároveň bude ako právny nástupca mať nárok na zákonné podiely po svojej matke, teda žalovanej v 3. rade. Aj keď táto so žalobou súhlasila, súd nemohol rozsudkom určiť vlastnícke právo žalobkyni vo vzťahu k spoluvlastníckym podielom k žalovanej v 3. rade, nakoľko jej na základe výsledkov dokazovania nevznikol zákonný nárok na tieto podiely. Žalovaná, pokiaľ bude mať vôľu, môže tieto spoluvlastnícke podiely ešte za života previesť na žalobkyňu, či už darovacou, alebo kúpnou zmluvou. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí mali v konaní úspech, ich náhradu. Určil žalobkyni povinnosť zaplatiť im náhradu trov právneho zastúpenia na účet A.. Z.. Š., advokáta so sídlom v Spišskej Novej Vsi podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Tieto trovy pozostávajú z 6 úkonov po 66,- eur (prevzatie, príprava zastúpenia, 5x účasť na pojednávaniach), 4x 8,39 eur - režijný paušál, 8 x 8,58 eur - režijný paušál, plus 20 % DPH, spolu trovy konania vo výške 564,57 eur. Nakoľko žalovaná v 3. rade náhradu trov konania nepožadovala, súd o jej trovách vzťahu k žalobkyni rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte rozsudku. 2. V podanom odvolaní žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a vyhovieť návrhu v celom rozsahu a priznať jej trovy konania. O.i. (použila odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm.d/, f/ O.s.p.) namietala, že v plnom rozsahu poukazujú na ich vyjadrenie zo dňa 25.1.2016. Poukázali na ust. § 134 v spojitosti s ust. § 135 ods. 2 O.s.p.. Majú za to, že o otázke, kto je dedičom urbárskeho majetku po neb. A. E.P. nar. X.XX.XXXX a zomrelom X.XX.XXXX, ktorého určenia sa žalobkyňa domáha svojou žalobou, bolo už právoplatne rozhodnuté osvedčením o dedičstve sp.zn. D 1069/99, D 238/99-1N zo dňa 19.10.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 04.11.1999 a konajúci súd je povinný z tohto rozhodnutia vychádzať aj v záujme zachovanie právnej istoty. Preto v tomto prípade neobstojí tvrdenie prvostupňového súdu, že rozhodnutia OÚ, OPPLH č. R 43/91-l až 4 Ho sú doposiaľ bez akýchkoľvek zmien a neboli napadnuté a pozmenené žiadnymi rozhodnutiami alebo rozsudkami súdu, nakoľko z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že právnym nástupcom a preberateľom celého urbárskeho majetku po neb. A. E. je žalobkyňa. Na jednej strane prvostupňový súd vyslovil svoj právny názor, že ide o nesprávny a nezákonný postup notára, keď do novoobjaveného majetku po nebohom A. E. pojal podiel v urbárskej spoločnosti len na základe „akéhosi potvrdenia“ vtedajšieho predsedu urbárskej spoločnosti. Na druhej strane sa však prvostupňový súd vôbec nezaoberal právnym titulom a to rozhodnutiami OÚ, OPPLH č. R 43/91-1 až 4 Ho, ktoré svedčia v prospech žalovaných. V tomto prípade sa prvostupňový súd obmedzil iba na konštatáciu o jeho zákonnosti. Tieto rozhodnutia OÚ, OPPLH č. R 43/91-l až 4 Ho sú podľa žalobkyne nezákonné, aj keď ich doposiaľ nik nenapadol a to z dôvodu toho, že nerešpektovali skutočnosti svedčiace o tom, kto je právnym nástupcom po neb. A. E.. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko nie je pravdivé tvrdenie prvostupňového súdu, že žalobkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke právo na základe dedičského osvedčenia sp.zn. D 1069/99, D 238/99- 1N vydaného A.. F. C., notárom ako súdnym komisárom v SNV zo dňa 19.10.1999, nakoľko predmet dedičstva označený pod bodom 2 už nepatril do majetku poručiteľa. Tu žalobkyňa poukazuje na to, že žalovaní boli zapísaní do katastra nehnuteľnosti v Gelnici ako podielnici Urbárskej spoločnosti až ku dňu 27.09.2000 (teda po právoplatnosti dedičského konania sp.zn. D 1069/99, D 238/99-1N vydaného A.. F. C., notárom ako súdnym komisárom v SNV zo dňa 19.10.1999). Takisto nie je pravdivé tvrdenie prvostupňového súdu, že dedičské konanie sp. zn. D 1069/99 je nezákonné v časti súpisu aktív a pasív v bode 2, pretože notár nemohol pojať tento majetok do dedičstva, nakoľko v tom čase - v roku 1999 už boli zapísaní žalovaní. Tomuto predložili ako dôkaz pozemno-knižné vložky z roku 1998, z ktorých vyplýva, že neb. A. E. bol zapísaný ako vlastník v týchto vložkách. Takisto predložili aj dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1407/94 -21 zo dňa 23.5.1995 a takisto dedičské rozhodnutie sp. zn. D 753/99 zo dňa 4.10.1999, z ktorých vyplývajú tie skutočnosti, že žalobkyňa je zákonnou dedičkou po neb. A. E. narodenom X.XX.XXXX a zomrelom X.XX.XXXX. Tieto dôkazy súdu predložili prípisom zo dňa 25.01.2016. Ak teda bolo príslušným orgánom - notárom ako súdnym komisárom (teda súdom - i nakoľko úkony súdneho komisára v dedičských veciach sú vlastne úkonmi súdu) už raz rozhodnuté, že dedičom urbárskeho majetku po neb. A. E. nar. XX.XX.XXXX a zomr. X.XX.XXXX je žalobkyňa, potom toto aj v záujme zachovanie právnej: istoty mal rešpektovať konajúci prvostupňový súd. Keďže súd prvej inštancie vo svojich záveroch dospel k tomu, že dedičské rozhodnutie - osvedčenie o dedičstve sp.zn. D 1069/99, D 238/99-IN vydané A.. F. C.orským, notárom ako súdnym komisárom v SNV zo dňa 19.10.1999, resp. postup, ktorý mu predchádzal je nezákonné, tak v podstate poprel svoje vlastné rozhodnutie. A dokonca aj napriek tomu, že žalobkyňa sa dôvodne domnievala pri podaní žaloby (s odkazom na osvedčenie o dedičstve sp.zn. D 1069/99, D 238/99-1N vydané A.. F. C.) a domnieva, že je vlastnícku spoluvlastníckych podielov k žalovaným nehnuteľnostiam ešte ju súd postihol tým, že ju zaviazal na úhradu ďalších nie malých trov v podobe trov právneho zastúpenia žalovaných vo výške 564,57 €. Tu žalobkyňa poukázala aj na tú skutočnosť, že ona zaplatila súdnemu komisárovi jeho odmenu v dedičskej veci OS SNV sp.zn. D 1069/99, D 238/99-IN, preto by nemala byť postihnutá dvakrát. Súd prvej inštancie sa vôbec v napádanom rozhodnutí nezaoberal možnosťou aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Aj keď s poukazom na vyššie uvedené tak rozhodne mal urobiť. Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (IV. ÚS 1/02). V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, a aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne rozhodnutie. 3. V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhli žalované potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Osobitne žalované v 1. a 2.rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že žalovaní naďalej zastávajú názor, že osvedčenie o dedičstve, sp. zn. D 1069/99, D 238/99 - 1Not vydané Notárskym úradom A.. F.. C. v Spišskej Novej Vsi, ktoré predložila žalobkyňa a na základe ktorého mala nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, je nezákonné. Dôvod nezákonnosti sa týka časti súpisu aktív a pasív v bode 2., kde bol prejednaný majetok, ktorý v tom čase nepatril do majetku poručiteľa, neb. A. E., zomr. XX.XX.XXXX. Žalobkyňa si musela byť v tom čase vedomá skutočnosti, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam je v katastri nehnuteľností zapísané iným osobám. V takom prípade mohla žalobkyňa za účelom odstránenia rozporov podať na vecne a miestne príslušný súd žalobu o určenie, že nehnuteľnosti, o ktoré sa vedie tento spor, patria do dedičstva po neb. A. E.. V súlade s § 4 ods. 2 vyššie spomenutého zákona platilo, že ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v určenom poradí. V tomto prípade to boli v zmysle § 4 ods. 2 písm. e/ súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho deti. Právni predchodcovia žalovaných ako deti A.H. E., ktorý bol bratom nebohého A. E., boli teda v zmysle citovanej právnej úpravy oprávnenými osobami na uplatnenie reštitučných nárokov. Reštitučné predpisy stanovili pravidlo, podľa ktorého v dôsledku neuplatnenia práva v určenej lehote zaniká reštitučný nárok. Táto právna úprava má povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. A teda možno konštatovať, že z povahy reštitučných zákonov ako špeciálnych predpisov vyplýva, že nároky nimi upravené nie je možné riešiť inak ako v zmysle zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generáli). V zmysle uvedeného potom platí, že ak reštitučný predpis stanoví určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu (III. ÚS 177/2013 z 24.apríla 2013). Ak teda oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie nároku, na ktorý sa vzťahoval reštitučný predpis, nemôže sa následne brániť žalobou o určenie vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Takýmto konaním by došlo k obchádzaniu účelu a zmyslu reštitučných právnych predpisov a zároveň by sa narušil princíp právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa spornej nehnuteľnosti. V roku 2013 Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Uznesení sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24.apríla 2013 zaujal stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby. V spomenutom uznesení Ústavný súd SR vyslovil názor, že ak oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca mohol žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov. Zároveň existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov tejto požiadavke nebolo vyhovené. Navrhli priznať aj trovy odvolacieho konania. 4. Odvolací súd v odvolacom konaní pokračoval po úmrtí žalovaného v 2.rade s jeho právnymi nástupcami, t.j. P.. A. E., P.. A.Á. E. B. Z. E., C. F. Č.. XX (právoplatné uznesenie prvej inštancie č.k. 7C/482/2015-270 z 5.apríla 2017). 5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 os. 1, 2 CSP, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie žalobkyne, v ktorom v podstate iba opakuje skutočnosti uvádzané už pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd v rozsudku riadne a výstižne vysporiadal, pričom sa to týka napadnutej časti rozsudku (vyhovujúca časť nebola napadnutá odvolaním). 6. Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 7. Ona v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. , t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), v § 205 ods.2 písm.c/ O.s.p., t.j. že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. e/ CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), v § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p., t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. e/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm.h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). 8. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 9. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu sporu alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 10. Odvolacím súdom nebola zistená žiadna iná vada , ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie sporu súdom prvej inštancie. Rozhodnutiu nemožno vytknúť nepreskúmateľnosť lebo dáva presvedčivé a dostatočné odpovede na všetky rozhodujúce skutočnosti potrebné na správne rozhodnutie sporu, tak po skutkovej i právnej stránke. 11. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre spor), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. 12. Odvolací súd súhlasí s dôvodmi uvedenými v rozsudku a s týmito sa stotožňuje, keďže je skutočnosťou, že v roku 1993 si mala žalobkyňa uplatniť nárok na súde voči osobám, ktorým boli nehnuteľnosti vydané do 6-tich mesiacov odo dňa skončenia lehoty uvedenej v ods.1 cit.zák., žalobkyňa tak však neurobila, lebo sa nedomáhala podľa reštitučného zákona č. 403/1990 svojich reštitučných nárokov alebo zákona o pôde zák. č. 229/1991, a preto jej zaniklo právo domáhať sa nárokov inými žalobami. Napokon vydané rozhodnutie OÚ, OPPLH č. R 43/91-1 až 4 Ho sú zatiaľ bez akýchkoľvek listinných zmien, neboli napadnuté alebo pozmenené inými rozhodnutiami alebo rozsudkami súdu, rozsudok sp.zn. 2C/54/2009 (na LV je uvádzané ako ďalší zápisný titul) sa týkal vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá ohľadne časti sporných nehnuteľností mala byť uzavretá medzi obcou F. a Urbárskou spoločnosťou PZ F. a ktorý rozsudok nemohol mať vplyv na rozhodnutie v tomto konaní. Zápisy v katastrálnom konaní boli riadne vykonané Správou katastra Spišská Nová Ves a Gelnica, keďže dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že tak ako žalobkyňa, ale aj ďalší závetní dedičia ako prípadné oprávnené osoby v roku 1993 si neuplatnili právo na vydanie nehnuteľnosti (deti A. E. - brata neb. A. E., oprávnené osoby) a to v zákonnej lehote podľa § 13 ods.1 cit.zák., ktorá bola stanovená do 31.12.1992. Nikdy nebolo podkladom pre zápis spoluvlastníckeho podielu žalobkyne pri konštituovaní Urbárskej spol. v roku 1993, ale notársky úrad A.. C. pojal do dedičstva ako novoobjavený majetok okrem 1/4-iny i nového spoluvlastníckeho podielu v rodinnom dome číslo súp. 37 s priľahlými pozemkami zapísaného na LV č. XX kat.úz. F. aj podiel neb. A. E. v Urbárskej spol. F., kde vypísal jednotlivé výmery v kat. úz. T. B. F. podľa potvrdenia menovanej príslušnej spoločnosti zo dňa 1.7.1998 a to na žiadosť žalobkyne. Toto potvrdenie však nie je titulom zápisu vlastníckeho práva. 13. Na základe uvedeného správne súd prvej inštancie postupoval, keď určil, že na základe dokazovania bolo nesporné, že vlastníkmi žalovaných nehnuteľností sú v katastri nehnuteľnosti zapísaní žalovaní správne, žalobkyňa nenadobudla vlastnícke právo na základe dedičského osvedčenia č. D 1069/99 notár. úradu, pretože predmet dedičstva označený pod bodom 2 (nehnuteľnosti prejednávané v tomto spore) už v tom čase nepatrili do majetku poručiteľa a nešlo o hodnoverný údaj, naopak hodnoverným bol ten údaj v katastri nehnuteľnosti, ktorý je teraz zapísaný a bol zapísaný v katastri aj na začiatku konania o určenie vlastníctva. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností, súd vyhodnotil listinné a ďalšie vykonané dôkazy tak, že nepreukázala vlastníctvo. 14. Odvolací súd poznamenáva, že aj keď pristupoval k rozhodnutiu v tejto veci po 1.7.2016, bolo potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy prechodného ust. § 470 ods.1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) a teda už podľa tohto zákona, odvolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016 a podmienky jeho prípustnosti, či bolo podané oprávnenou osobou, nutne odvolací súd posudzoval podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania podľa príslušných ustanovení OSP, dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov (§ 161 CSP). 15. S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR (uznesenie 7Cdo/117/2014), je treba uviesť, že súd prvej inštancie postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorý nadviazal na zistený skutkový stav, odvolací súd tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 CSP. Keďže súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie potom uvádza, že je v ňom vysvetlené pri rozhodovaní, z ktorých dôkazov vychádzal aj ako vec správne právne posúdil, pričom konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí zásadne jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovacím rozsudkom vytvára ich organickú, kompletizujúcu jednotu. 16. Takýto prístup napokon reflektuje aj ostatne citovaná judikatúra ESĽP. Je možné prisvedčiť k vyjadreniu žalovaných, že žalobkyňa sa mala starať o svoje práva (iura vigilantibus), lebo práva patria bdelým, žalobkyňa ani jej teta Z. E. sporné vlastnícke právo neuplatnili zákonným spôsobom v predpísanej lehote, ich nečinnosť nie je možné pričítať na škodu žalovaným. Bolo preukázané, že právni predchodcovia žalovaných sa v roku 1993 pri konštituovaní Urbárskej spoločnosti F. prihlásili ako právni nástupcovia neb. A. E., tento postup bol zákonný (v súlade s právnou úpravou v zák. č. 229/1991 Zb.) so zákonom o pôde, ktorý upravoval vlastnícke vzťahy k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorého primárnym účelom bolo zmiernenie majetkových krívd vrátane obnovenia pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde. 17. Reštitučné predpisy stanovili pravidlo, podľa ktorého v dôsledku neuplatnenia práva v určenej lehote zaniká reštitučný nárok a napokon aj uznesenie Ústavného súdu sp.zn. III.ÚS 177/2013 z 24.4.2013 jednoznačne favorizovalo reštitučnú úpravu, lebo ak oprávnená osoba a jej právny nástupca mohli žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu, potom už majú sťaženú pozíciu v konaní a dokazovaní o určenie vlastníckeho práva a ak sa domáhali vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, svoje právo nepreukázali. 18. Odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania s poukazom na § 396 CSP, lebo v odvolacom konaní žalobkyňa nebola úspešná a žalovaným trovy vznikli, ale vzhľadom na charakter sporu neboli úspešným priznané (aplikácia viacerých predpisov vlastníctva). 19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.