Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 17CoE/210/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809205157 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7809205157.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa, a členov senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Dany Bystrianskej v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom v Bratislave na Pribinovej ul.č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému A. I., C.. XX.XX.XXXX, S. O. XXX, XXX XX O., o vymoženie 125,48 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 8Er/412/2009-79 zo dňa 10.06.2016 takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie. II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur do 10 dní od právoplatnosti uznesenia. 2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom domáhal vymoženia svojej pohľadávky na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 12.05.2009 sp. zn. SR 00754/09. Dňa 27.07.2009 bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie. 3. Súd mal preukázané, že účastníci exekučného konania uzavreli dňa 11.07.2008 zmluvu o úvere č. 7510276, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 99,58 Eur, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť oprávnenému v 4 mesačných splátkach po 39,17 Eur spolu s príslušným poplatkom vo výške 156,68 Eur. V bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je zakotvená rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej sa všetky spory vzniknuté zo zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešiť a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jediným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. 4. Následne súd citoval § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 52 ods. 1 a 3, 4, § 53 ods. 1 a 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a uviedol, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Uvedená rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a odopiera mu možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Na základe uvedeného súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, preto je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Keďže právomoc rozhodcovského súdu konať vo veci a rozhodnúť bola založená na neplatnom právnom úkone, súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. 5. O trovách exekúcie súd rozhodol podľa ust. § 199, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ust. § 4 ods. 1, § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur. 6. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d) a h) CSP. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktoria Csipai a vyčítal súdu prvej inštancie, že účastníkom konania neumožnil viesť kontradiktórne konanie. Nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného. Namietal, že súd pri aplikácii smernice 93/13/EHS nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, ako aj dať mu možnosť vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré preukazujú, že tieto súdy pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS zásadne odlišne ako exekučný súd. Súčasne citoval ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na to, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu, ktorý vykonal preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu postupu došlo navyše za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Zdôraznil, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky napadnúť, inak platí, že ak táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského rozsudku právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodcovského rozsudku a účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Exekučný súd je viazaný rozhodcovským rozsudkom rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu, inak by došlo k porušeniu zásady rovnocennosti. Namietal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b/ CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že súd vo veci nevytýčil pojednávanie tak, ako to vyžaduje ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že voči povinnému je v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa jeho názoru platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený taktiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zastával názor, že zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ust. § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov, ktoré poskytuje sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Ďalej uviedol, že povinný vyjadril podpísaním zmluvy o úvere súhlas so zmluvnými podmienkami t.j. aj s bodom 6 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru. Dohodnutý úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžník je povinný ho zaplatiť len v prípade, ak nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho zo zmluvy o úvere. Oprávnený bol toho názoru, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne nie je neprimeraný a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že zo žiadnych právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a uviedol, že s ohľadom na vyššie podnikateľské riziko, ktoré oprávnený znáša, je právne akceptovateľné aj vyššie úročenie. Zastával názor, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich svojím konaním ako prvý porušil. Aplikovaním moderačného práva by súd nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, čo by viedlo k značenému oslabeniu postavenia oprávneného a k nemožnosti uplatnenia zmluvnej slobody pri uzatvorení zmluvy. Tvrdil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje, preto považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila. 8. Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. 9. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Podľa ust. § 9a Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 12. Exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný už pri žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého sa má exekúcia vykonávať alebo sa už vykonáva, bol vydaný orgánom na to oprávneným. Ak exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku, na základe takéhoto exekučného titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému, pretože exekučnému titulu chýba dôležitá vlastnosť, a to jeho materiálna vykonateľnosť. 13. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15. 14. V posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Podstatné pre posúdenie, či sa exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu vydaného orgánom na to oprávneným je zistenie, či v zmluve, prípadne v inom dokumente si strany dohodli rozhodcovskú doložku alebo uzavreli rozhodcovskú zmluvu. 15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 11.07.2008 zmluvu o úvere č. 7510276 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver vo výške 99,58 Eur, a povinný sa úver zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 156,68 Eur, v 4 mesačných splátkach po 39,17 Eur . K odvolacej námietke oprávneného odvolací súd udáva, že pre posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov zmluvy nie je rozhodujúce, ako je zmluva označená, ale rozhodujúci je jej obsah z hľadiska, či spĺňa zákonné podmienky pre právne posúdenie zmluvy ako spotrebiteľského úveru. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania je potrebné posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu a na posúdenie práv a povinností z nej vyplývajúcich použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V opačnom prípade by povinnému ako spotrebiteľovi nebola poskytnutá zákonná ochrana, ktorá mu z úpravy spotrebiteľských zmlúv vyplýva. 16. Súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17. je zakotvená rozhodcovská doložka. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). 17. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). 18. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 19. Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. 20. Odvolací súd zastáva rovnaký právny názor ako súd prvej inštancie, že predmetná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku možno považovať tú, ktorá spotrebiteľa núti, aby všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol len ako celok odmietnuť alebo sa jej ako celku podrobiť. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný. 21. Súd prvej inštancie správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ 22. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že medzi účastníkmi konania nedošlo k platnému uzavretiu dohody o rozhodcovskej doložke, preto nie je možné prihliadať na rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo všeobecných obchodných podmienkach zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Z tohto dôvodu nebol ani rozsudok rozhodcovského súdu spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon exekúcie. 23. Z týchto dôvodov súd správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, preto odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. 24. O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že účastníkom nárok náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a povinnému žiadne trovy konania nevznikli. 25. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3: 0 (ust. § 393 ods. 3 druhej vety CSP) Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1, 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§429 ods.1, 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).