Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/26/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200312 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018200312.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča, členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu NOLVER, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Platanová 4, IČO: 36199958, právne zast. JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100100323/2018 zo dňa 11.01.2018 takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 100100323/2018 zo dňa 11.01.2018 podľa § 74 ods.4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správne daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 102226771/2017 zo dňa 23.10.2017 ( v ďalšom texte aj : „ rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým správca dane podľa § 68 ods.5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2013 v sume 3.500,- eur daňovému subjektu NOLVER, s.r.o., Platanová 14, Košice, IČO: 36199958. 2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane t.j. Daňový úrad Košice (v ďalšom texte aj : „správny orgán prvého stupňa“, resp. „prvostupňový správny orgán“) vykonal u daňového subjektu NOLVER, s.r.o. daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie február, marec a október 2013, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č.: 104004610/2016 zo dňa 29.09.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu dňa 30.09.2016. Daňový subjekt dňa 12.10.2016 predložil správcovi dane písomné vyjadrenie k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole a následne 02.11.2016 správca dane spísal so splnomocneným zástupcom daňového subjektu Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 104207471/2016 o prerokovaní pripomienok k týmto zisteniam. Dňa 15.11.2016 správca dane vydal rozhodnutie č. 104303901/2016, ktorým vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie október 2013. Na základe odvolania podaného daňovým subjektom žalovaný ako odvolací orgán zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie rozhodnutím č. 100230173/2017 zo dňa 07.02.2017 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu a jeho nedostatočného odôvodnenia. Správca dane po doplnení konania, analýze zistených skutočností a vyhodnotení dôkazov dňa 26.09.2017 spísal s daňovým subjektom Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102037272/2017, predmetom ktorej bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov po odvolacom konaní a dňa 23.10.2017 opätovne rozhodol rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č. 102226771/2017. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie predmetného rozhodnutia bolo zistenie správcu dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods.2 písm.a/ v nadväznosti na § 51 ods.1 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o DPH“) z faktúry č. 2013/10/07 (int. č. DT96/13) zo dňa 31.10.2013 od spoločnosti XIQIO, s.r.o. Dopravná 2, Košice, IČO: 45957827 za prenájom reklamnej plochy na základe Zmluvy o prenájme reklamnej plochy, základ dane 17.500,- eur, DPH 3.500,- eur. 3. Podrobné zhrnutie kontrolných zistení správcu dane, vyhodnotenie jednotlivých dôkazov ako aj jeho právne závery sú uvedené v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného, ktorý na základe týchto zistení konštatoval, že daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by ozrejmovali a v konečnom dôsledku preukazovali účel použitia reklamných služieb. Závery správcu dane potvrdzujú tieto zistenia : - Ing. Marián Mičák bol konateľom spoločnosti XIQIO, s.r.o. v období od 04.02.2011 do 01.07.2015 a zároveň od 26.11.2007 konateľom žalobcu, Ing. Jana Kľačanská bola splnomocnenou zástupkyňou žalobcu a zároveň aj spoločníčkou tejto spoločnosti a podľa vyjadrenia Ing. Mičáka zo dňa 12.07.2016 vyhotovila preverované faktúry a spracúvala účtovníctvo spoločnosti XIQIO, s.r.o. ako aj účtovníctvo žalobcu. Zo zistení správcu dane ďalej vyplynulo, že Ing. Kľačanská bola účtovníčkou aj ďalšej spoločnosti G. I. SANDOP - s.r.o., konateľ tejto spoločnosti Pavel Gašpar (od 04.02.2011) bol zároveň aj konateľom spoločnosti XIQIO, s.r.o. v období od 03.02.2011 do 04.02.2011 a spoločníkom tejto spoločnosti od 18.02.2011 do 21.04.2011, z čoho vyplýva, že uvedené spoločnosti sú navzájom personálne prepojené, - spoločnosť XIQIO, s.r.o., ktorá je na faktúrach uvedená ako dodávateľ, nepredložila správcovi dane účtovné, daňové a iné doklady preukazujúce dodanie služieb žalobcovi, pretože došlo ku krádeži účtovných dokladov spoločnosti XIQIO, s.r.o. a ani účtovníčka tejto spoločnosti Ing. Kľačanská nedisponovala žiadnymi dokladmi, ani zostavami v počítači, pretože pri zmene konateľa všetky účtovné odovzdala novému konateľovi a spoločnosť vymazala z účtovného softvéru vo svojom počítači, - podľa vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne daňového subjektu Ing. Kľačanskej zo dňa 09.09.2016 reklama na rally vozidle slúžila za účelom získania nových nájomcov, na základe tejto reklamy bol daňový subjekt oslovený obchodným partnerom, ktorý má záujem o skladové priestory, no nakoľko v budove už nie sú žiadne voľné miesta, žalobca je v štádiu rokovania o výstavbe nových skladovacích priestorov. Potenciálnym obchodným partnerom mala byť spoločnosť ELIT SLOVAKIA s.r.o. Bratislava, reálne však k uzavretiu obchodnej spolupráce s touto a ani so žiadnou ďalšou spoločnosťou nedošlo. Žalobca prenajíma priestory nehnuteľností na Dopravnej 2 v Košiciach spoločnostiam AutoLeader, s.r.o. od 01.05.2010, ČERVA Slovensko, s.r.o. od 01.06.2008 a Multi-VAC SK, spol. s r.o. od roku 2004. Na základe deklarovanej reklamy na pretekárskom vozidle žalobca nezískal žiadnych nových obchodných partnerov s tým, že konateľ žalobcu Ing. Mičák sa vyjadril, že reklama mala pozitívny prínos, volali mu viacerí záujemcovia o prenájom, ale mali záujem o prenájom menších plôch a tak nevedel uspokojiť ich požiadavky, - Ing. Marián Mičák konateľ žalobcu dňa 12.07.2016 správcovi dane k sume za prenájom reklamnej plochy uviedol, že „všetko bolo stanovené na základe dohody medzi NOLVER, s.r.o. a XIQIO, s.r.o. V roku 2013 sme sa tak dohodli, všetko je na základe dohody.“ Tento zástupca, ktorý bol v danom období konateľom v obidvoch uvedených spoločnostiach sa tak dohodol sám so sebou na sume za predmetnú reklamu, - z dokladov spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. vyplynulo, že žalobca predal tejto spoločnosti športové vozidlo značky SUBARU IMPREZA s EČ : KES103 na základe faktúry č. 201135.1, dátum dodania 01.07.2011, majiteľom a držiteľom motorového vozidla sa podľa osvedčenia v evidencii stala spoločnosť G.I. Sandop - s.r.o. dňom 21.03.2017. Táto spoločnosť mala označené športové motorové vozidlo zaradené v evidencii majetku spoločnosti podľa odpisového plánu DIM č.1,dátum zaradenia 01.07.2011 a odpisovala ho po dobu štyroch rokov. Konateľ žalobcu Ing. Mičák správcovi dane 13.03.2017 tvrdil, že nevie, kto bol majiteľom pretekárskeho vozidla, - žalobca preukázal úhradu preverovaných faktúr dokladmi o pohybe na bežnom účte za obdobie 26.06.2016 - 28.06.2016 a 26.07.2016, z ktorých správcovi dane nie je jasné, o aké platby sa jednalo, komu boli sumy uhradené a konkrétne za čo. Faktúry za reklamu boli vystavené v roku 2013 a deklarované úhrady sa mali realizovať až v roku 2016. 4. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej konštatoval, že správca dane na základe týchto skutočností dospel k záveru, že deklarovaný zdaniteľný obchod bol umelo vytvorený za účelom získania finančnej výhody, ktorou si daňový subjekt znížil vlastnú daňovú povinnosť. Deklarované dodanie služby bolo len formálne a daňový subjekt nepreukázal, že na základe reklamnej kampane získal nových obchodných partnerov, a teda daňový subjekt nepreukázal prínos reklamy pre jeho podnikanie. Ďalej správca dane konštatoval, že uvedené obchodné transakcie sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania finančnej výhody, ktorá však nie je v súlade s cieľom komunitárneho práva. 5. Žalovaný k jednotlivým odvolacím námietkam daňového subjektu v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa uviedol, že podmienky za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie DPH sú hmotnoprávnej povahy a súčasne svojim charakterom vypovedajú, čím tento nárok treba doložiť a preukázať. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže zákon o DPH to neumožňuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť. Faktúry a doklady predložené daňovým subjektom správcovi dane sami o sebe ešte splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane nepreukazujú, sú len tvrdením o určitej skutočnosti, a preto z hľadiska nároku na odpočítanie dane môžu byť použiteľné len vtedy, ak sa preukáže, že skutočnosti v nich uvedené majú reálny a pravdivý podklad. Žalovaný v súvislosti s tvrdením daňového subjektu, že nielen on, ale aj bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti potvrdili realizovanie preverovaných zdaniteľných obchodov, ako aj zaúčtovanie faktúr a priznanie dane v príslušných zdaňovacích obdobiach, poukázal na skutočnosti vyplývajúce z dokazovania správcu dane a z výpisov obchodného registra o personálnej prepojenosti uvedených spoločností osobou Ing. Mariána Mičáka a osobou Ing. Jany Kľačanskej, ktorá vyhotovila preverované faktúry a spracovávala účtovníctvo spoločnostiam XIQIO, s.r.o., ako aj žalobcu. Napriek tejto prepojenosti však spoločnosť dodávateľa - XIQIO, s.r.o. nedokázala správcovi dane predložiť požadované doklady k preverovaným zdaniteľným obchodom. Vo vzťahu k námietkam daňového subjektu, ktoré sa týkali nedostatočne zisteného skutkového stavu a hodnotenia dôkazov žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že tieto námietky nie sú opodstatnené, pretože postup správcu dane pri dokazovaní a následnom hodnotení zabezpečených dôkazov nebol v rozpore so základnými zásadami správy daní, ako to namieta daňový subjekt a správca dane pri výkone daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami § 3 ods.1, 2, 3 a § 24 ods.2 Daňového poriadku, chránil záujmy štátu a obcí a dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjekt a iných osôb a dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane pri svojom opakovanom rozhodovaní bol viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu uvedeným v rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR č. 100230173/2017 zo dňa 07.07.2017, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie správcu dane zo dňa 15.11.2016 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením daňového subjektu, že správca dane nechal celé dokazovanie iba na pleciach platiteľa dane, pretože z obsahu odôvodnenia rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že tvrdenie daňového subjektu je iba vo všeobecnej rovine, bez konkrétnej aplikácie na daný prípad, pretože správca dane sám aktívne zabezpečoval dôkazy na preukázanie skutočného stavu veci. Správca dane následne dostatočným spôsobom preveril a vyhodnotil všetky doklady, zistenia a súvislosti a dospel k odôvodnenému a logickému záveru o nesplnení a nepreukázaní zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods.2 písm.a/ v nadväznosti na § 51 ods.1 písm.a/ zákona o DPH. Aj keď daňový subjekt tvrdil, že správca dane sa nezaoberal každým jedným získaným dôkazom a dôkazy v prospech daňového subjektu bez relevantného zdôvodnenia vyhodnotil ako nepreukázané, k týmto tvrdeniam neuviedol a neoznačil žiadne konkrétne dôkazy a z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane takéto skutočnosti ani nevyplývajú. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa dôkazného bremena žalovaný uviedol, že daňový subjekt poukázal v odvolaní iba na dve vety z rozsudkov Najvyššieho súdu SR bez preukázania ich súvisu so skutkovým stavom zisteným v preskúmavanom rozhodnutí. Napriek tvrdeniu, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, daňový subjekt nepredložil správcovi dane dôkazy o účele použitia reklamných služieb fakturovaných spoločnosťou XIQIO, s.r.o., čím nepreukázal zákonnú podmienku pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Naviac faktúry, ktoré boli predložené správcovi dane obsahujú predmet fakturácie: „fakturujeme Vám na základe zmluvy o prenájme reklamnej plochy“, sumu a množstvo 1 ks, teda neobsahujú žiadnu bližšiu špecifikáciu fakturovaných služieb, ich množstvo, druh, obdobie. Daňový subjekt okrem zmluvy o prenájme reklamnej plochy nepredložil žiadne podklady k fakturácii a na opakované výzvy správcu dane neozrejmil výšku fakturovaných súm a ani ich rozdielnu výšku v jednotlivých obdobiach (február 2013 - 14.400,- eur, marec 2013 - 68.400,- eur, október 2013 - 21.000,- eur), ale iba uviedol, že sumy boli dohodnuté medzi spoločnosťami NOLVER, s .r.o. a XIQIO, s.r.o. Vo vzťahu k tvrdeniam daňového subjektu, že vyčerpal dôkazné bremeno a dôkazné bremeno na preukázanie opaku tak prešlo na správcu dane, a správca dane neoznačil žiaden dôkaz a ani neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorou by vyvrátil, resp. preukázal opak daňovým subjektom tvrdenej a dôkazmi podloženej skutočnosti, že sa realizoval zdaniteľný obchod, ktorého cieľom bolo zviditeľnenie mena spoločnosti žalobcu v očiach širokej verejnosti a naviac, že žiadne dôkaz nepreukazuje, že prijatá služba nesúvisela s ekonomickou činnosťou daňového subjektu, žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti - povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom. V tej súvislosti žalovaný sa odvolal aj na existujúcu platnú judikatúru tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Nejvyššího správniho soudu ČR upravujúcou túto oblasť. 6. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane spolupracoval s daňovým subjektom a daňovému subjektu poskytol dostatok času i príležitostí na predkladanie ďalších dôkazov a na vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane. Správca dane nespochybnil realizáciu reklamy, ale vzhľadom na to, že daňový subjekt nepreukázal účel reklamy a použitie reklamných služieb na svoje dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane, teda nepreukázal, že reklama realizovaná v roku 2013 ovplyvnila trh, ovplyvnila dopyt po prenájme jeho nehnuteľností (ktorú prenajíma trom stabilným nájomcom už od skoršieho obdobia ako bola reklama realizovaná a nemá v nej ďalšie voľné priestory, ktoré by mohol prenajímať), nesplnil podmienku pre odpočítanie dane vyplývajúcu priamo z ustanovení § 49 ods.2 zákona o DPH. 7. Žalobca včas podanou správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 28.02.2018 navrhol zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať plnú náhradu trov konania. Namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnil, následkom čoho je rozhodnutie žalovaného vecne nesprávne a zároveň ukracuje žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Zaujal stanovisko, že s tvrdením žalovaného o tom, že uvedené fakturované služby neboli použité na účely žalobcovho podnikania sa nemožno stotožniť, pretože z vykonaného dokazovania vyplynul pravý opak. Z výsledkov ustáleného skutkového stavu vyplynulo, že predmetom zdaniteľného obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou XIQIO, s.r.o. bol prenájom reklamnej plochy na súťažnom pretekárskom aute, pričom samotné dodanie reklamy nebolo zo strany administratívneho orgánu spochybňované. Bolo zároveň preukázané, že reklama na rally vozidle slúžila za účelom zviditeľnenia daňového subjektu v očiach širokej verejnosti s cieľom uplatniť sa na trhu. Skutočnosť, že predmetom reklamy bola propagácia obchodného mena žalobcu, taktiež nebola zo strany prvostupňového orgánu ani žalovaného spochybňovaná. Žalobca zdôraznil, že z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa stotožnil s postupom správcu dane, ktorý v rozpore s platným právnym poriadkom navýšil na strane žalobcu jeho dôkaznú povinnosť aj o preukázanie efektívnosti použitej reklamy, t.j. podľa záveru žalovaného žalobca nepreukázal ako samotné zobrazenie názvu NOLVER - prenájom nehnuteľností na pretekárskych vozidlách oslovilo širokú verejnosť a spotrebiteľov a ovplyvnilo ich správanie vo vzťahu k žalobcovi, a že na základe reklamy na pretekárskych vozidlách získal žalobca nových obchodných partnerov, t.j. nepreukázal priamu nadväznosť fakturovaných služieb na jeho podnikanie. 8. V správnej žalobe ďalej vyslovil názor, že efektívnosť použitej reklamy je v praxi takmer neverifikovateľný, neoveriteľný údaj, pretože akákoľvek reklama môže konečného spotrebiteľa osloviť, ale aj nemusí. Žalobca mal za to, že nie je nikde garantované, že aj tá najlepšie myslená, zrealizovaná a cielená reklama presvedčí potencionálneho zákazníka k tomu, aby využil služby propagovanej spoločnosti. Namietal, že podľa platnej právnej úpravy platiteľ dane musí preukázať nadobudnutie tovarov (služieb) od dodávateľa a zároveň, že prijaté tovary (služby) bezprostredne súvisia s jeho ekonomickou činnosťou. Výsledok tejto ekonomickej činnosti nie je podmienkou na priznanie, resp. nepriznanie nároku na odpočet z DPH, z čoho teda vyplýva, že správcovi dane takúto okolnosť ani neprináleží skúmať. V tej súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov a konštatoval, že z povahy samotnej reklamy je zrejmé, že jej výkonom nie je priamo dosahovaný príjem, ale sa očakáva, že náklady vynaložené na takúto činnosť sa vrátia v budúcich príjmoch dosahovaných z činností daňovníka, keď cieľ reklamy definoval mimo iného aj ako možnosť poskytnúť informáciu o ponúkaných službách a udržiavať povedomie o službách i mimo sezónu, udržiavanie lojality spotrebiteľov a podobne. Žalobca v správnej žalobe ďalej zdôraznil tú skutočnosť, že nielen žalobca, ale aj ďalšia osoba zúčastnená na zdaniteľnom obchode, t.j. obchodná spoločnosť XIQIO, s.r.o., resp. jej bývalý konateľ potvrdili realizovanie správcom dane kontrolovaného zdaniteľného obchodu, ako aj to, že z tohto zdaniteľného obchodu bola faktúra riadne zaúčtovaná a daň z nej bola priznaná v príslušných zdaňovacích obdobiach. Žalobca sa odvolal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov upravenú v § 3 ods. 3 Daňového poriadku a zdôraznil, že ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení (právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžf/7/2011 zo dňa 31.05.2011). Je preto povinnosťou správcu dane zistiť skutkový stav presne, pravdivo a čo najúplnejšie, aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov mu zároveň dáva zákonné právo, ale aj povinnosť podľa okolnosti prípadu a výsledkov dosiaľ vykonaného dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukázanosti jednotlivých účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane. Žalobca poskytol správcovi dane plnú súčinnosť a predkladal dôkazy k svojim tvrdeniam. Povinnosťou správcu dane je viesť dokazovanie, pričom podľa príslušných ustanovení zákona o DPH je povinný dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 zákona o DPH). Uvedené ustanovenie určitou mierou koriguje dôkaznú povinnosť samotného platiteľa dane, preto správca dane nemôže prenechať na daňovom subjekte absolútne dôkazné bremeno, t.j. že správca dane nemôže celé dokazovanie nechať na pleciach platiteľa dane. Žalobca poukázal aj na ustálenú judikatúru, ktorá uvádza, že: „v prípade, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane“ (názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 15.03.2011, sp.zn. 3Sžf/1/2011). Žalobca z uvedeného uzavrel, že predložením všetkých dostupných podkladov o reálnosti zdaniteľného obchodu a jeho použitia na ekonomickú činnosť žalobcu vyčerpal svoje vlastné dôkazné bremeno a dôkazné bremeno na preukázanie opaku prešlo na správcu dane, pričom zvýraznil tú skutočnosť, že ani prvostupňový orgán ani žalovaný opak žiadnym spôsobom nepreukázali. Prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný svoje závery odvodili jedine od tej skutočnosti, že podľa ich názoru žalobca nepreukázal účinnosť reklamy, čo je v rozpore s platnou právnou úpravou. Vo svojich rozhodnutiach zároveň neoznačili jediný dôkaz, resp. neuviedli jedinú relevantnú skutočnosť, ktorou by vyvrátili, prípadne preukázali opak žalobcom tvrdenej a dôkazmi podloženej skutočnosti, že sa zdaniteľný obchod aj uskutočnil. Len samotná skutočnosť, že žalobca na základe uvedenej reklamy nezískal žiadneho nového nájomcu, nie je podľa relevantným dôkazom preukazujúcim skutočnosť, že zdaniteľný obchod nebol uskutočnený za účelom zviditeľnenia mena spoločnosti NOLVER, s.r.o., a teda za účelom získania nových obchodných partnerov. Žalobca upriamil pozornosť súdu aj na to, že prenájom nehnuteľností nie je jediná činnosť, ktorej sa venuje. Z uvedeného preto vyvodil, že postup správcu dane pri vyhodnocovaní dôkazov vykonaných v konaní nie je možné označiť za zákonný, pretože správca dane sa v rozhodnutí nezaoberá každým jedným dôkazom získaným v konaní, jednotlivé dôkazy hodnotil bez nadväznosti na ďalšie v konaní vykonané dôkazy, kedy dôkazy v prospech žalobcu bez relevantného zdôvodnenia vyhodnocuje ako nepreukázané a v konaní sa zameriava a od žalobcu požaduje preukázanie skutočností, ktorých preukázanie jednak nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať a jednak ich preukázanie nepožaduje ani platná právna úprava, s ktorým postupom sa žalovaný vo svojom rozhodnutí stotožnil. 9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 13.11.2018 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo vyjadrení zopakoval zistený skutkový stav správcom dane v priebehu daňovej kontroly a zdôraznil, že žalobné dôvody uplatnené v správnej žalobe sú identické s námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, ku ktorým sa už podrobne vyjadril aj v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Ďalej uviedol, že v danom prípade nebolo spochybnené dodanie reklamných služieb - zabezpečenie prenájmu reklamnej plochy na prezentáciu a propagáciu obchodného mena žalobcu NOLVER, s.r.o. na rally vozidle, ani výroba reklamného nápisu v zmysle zmluvy o prenajme reklamnej plochy uzavretej medzi spoločnosťami XIQIO, s.r.o., ale sporným bolo to, či žalobca použil reklamné služby na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ v zmysle § 49 ods.2 zákona o DPH. Správca dane zistil, že žalobca odpočítal daň z prijatých reklamných služieb, ktoré nepoužil na dodávky tovarov a služieb, čím postupoval v rozpore s ustanovením § 49 ods.2 zákona o DPH, pretože nepreukázal, že nakúpené služby (za mesiac február, marec a október 2013 v celkovej sume viac ako 100.000,- eur) prijal na účely svojho podnikania, t.j. na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ (tak ako to predpokladá § 49 ods.2 zákona o DPH), čím neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Konštatoval, že z dôkazov predložených žalobcom vyplynulo, že na pretekárskych vozidlách sa nachádzal nápis NOLVER - prenájom nehnuteľností. Žalobca v tomto období prenajímal nehnuteľnosť na Dopravnej ulici v Košiciach a vykonával aj vedľajšiu obchodnú činnosť súvisiacu s nákupom a predajom motorových vozidiel (náhodné obchody). Žalobca prenajímal obchodné priestory trom spoločnostiam - AutoLeader, s.r.o. od 01.05.2010, CERVA Slovensko, s.r.o. od 01.06.2008 a Multi - VAC SK, spol. s r.o. od roku 2004. Žalobca teda od roku 2013 do roku 2016 (v ktorom bola ukončená daňová kontrola) nezískal žiadnych nových obchodných partnerov, nových nájomcov a nedošlo k obchodnej spolupráci ani s označeným potenciálnym záujemcom - spoločnosťou ELIT SLOVAKIA, s.r.o. a ani so žiadnou inou spoločnosťou. Aj splnomocnená zástupkyňa žalobcu Ing. Jana Kľačanská správcovi dane tvrdila, že v budove, ktorú prenajíma žalobca už nie je voľné meisto, a preto je v štádiu rokovania o výstavbe nových skladových priestorov, ku ktorej však nedošlo. Žalobca nepreukázal aké priestory chcel poskytnúť na prenájom, keď voľnými priestormi nedisponoval, a teda nepreukázal, aký bol účel reklamy, ktorá mala osloviť potenciálnych nájomcov, keď nedisponoval voľnými priestormi, ktoré by mohol prenajať. Žalobca síce správcovi dane tvrdil, že bol oslovený viacerými záujemcami o prenájom, títo mali záujem o prenájom menších plôch, preto nevedel uspokojiť ich požiadavky. k tomuto tvrdeniu však nepredložil žiadne dôkazy, neoznačil žiadnych konkrétnych záujemcov a ani žiadne konkrétne priestory, ktoré by im vedel ponúknuť na prenájom. K námietkam, týkajúcim sa dôkaznej povinnosti žalovaný uviedol, že zaťaženie žalobcu dôkazným bremenom v danej veci predstavovalo jeho povinnosť preukázať, že služby fakturované spoločnosťou XIQIO, s.r.o. použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti v ďalších zdaňovacích obdobiach pre vlastné podnikanie, v jeho predmete podnikania, a to s preukázaným konkrétnym ekonomickým dopadom na jeho podnikateľskú činnosť. Žalobca však nepreukázal, že získal nových obchodných partnerov, ktorým prenajímal priestory (voľnými priestormi na prenájom nedisponoval) a nepreukázal použitie reklamy na účely svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca napriek tvrdeniu, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, nepredložil správcovi dane dôkazy o účele použitia reklamných služieb fakturovaných spoločnosťou XIQIO, s.r.o., čím nepreukázal zákonnú podmienku pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Naviac faktúry, ktoré žalobca predložil správcovi dane neobsahujú žiadnu bližšiu špecifikáciu fakturovaných služieb, ich množstvo, druh, obdobie. Okrem zmluvy o prenájme reklamnej plochy nepredložil žalobca žiadne podklady k fakturácii, na opakované výzvy správcu dane neozrejmil výšku fakturovaných súm a ani ich rozdielnu výšku v jednotlivých obdobiach, iba uviedol, že sa ak stalo na základe dohody medzi spoločnosťami NOLVER, s.r.o. a XIQIO, s.r.o., ktoré však boli personálne prepojené osobami Ing. Mariána Mičáka a Ing. Jany Kľačanskej. Napriek tejto prepojenosti spoločností ani žalobca a ani spoločnosť XIQIO, s.r.o. nedokázali správcovi dane predložiť požadované doklady k preverovaným zdaniteľným obchodom. Žalovaný ďalej konštatoval, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane spolupracoval so žalobcom, poskytol mu dostatok času i príležitostí na predkladanie ďalších dôkazov ako aj na vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane. Žalobca však nepreukázal účel reklamy a použitie reklamných služieb na svoje dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane, teda nepreukázal, že reklama realizovaná v roku 2013 ovplyvnila trh, ovplyvnila dopyt po prenájme jeho nehnuteľností (ktorú prenajíma trom stabilným nájomcom už od skoršieho obdobia, ako bola reklama realizovaná a nemá v nej ďalšie voľné priestory, ktoré by mohol prenajímať), preto nesplnil podmienku pre odpočítanie dane vyplývajúcu priamo z ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH. Z uvedeného dôvodu na závery správcu dane podľa žalovaného nemá vplyv poukazovanie na výdavky z pohľadu zákona o dani z príjmov a poukazovanie na skutočnosť, že výkonom reklamy nie je priamo dosahovaný príjem, ale očakáva sa, že náklady vynaložené na reklamnú činnosť sa vrátia v budúcich príjmoch dosahovaných z činností daňovníka. Keď žalobca uplatnil odpočítanie DPH z prijatých faktúr za reklamné služby, potom bolo jeho povinnosťou preukázať opodstatnenosť zdaniteľných obchodov a splnenie podmienok pre odpočítanie dane vyplývajúcich z § 49 zákona o DPH. Žalovaný ďalej konštatoval, že správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo základných zásad daňového konania upravený v § 3 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či boli splnené zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane, dostatočne zistil skutkový stav, pričom jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Tak ako vyplýva z odôvodnení rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane, prihliadali na vyjadrenia žalobcu počas daňovej kontroly, vyrubovacieho a odvolacieho konania a vyporiadali sa s jeho námietkami. Z obsahu týchto rozhodnutí je zrejmé, z akých skutočností vychádzali daňové orgány a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového stavu veci podľa žalovaného ako aj prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona o DPH boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona ako aj Daňového poriadku. Žalobou napadnuté rozhodnutie má všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 63 Daňového poriadku a žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré sú obsahom jeho odvolania (a sú v podstate totožné aj so žalobnými námietkami obsiahnutými v jednotlivých žalobných dôvodoch). Žalovaný z obsahu spisu, ako aj z obsahu predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že námietky daňového subjektu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto sú neopodstatnené. 10. Žalobca v replike zo dňa 13.03.2019 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal, že nakúpené služby prijal na účely svojho podnikania, t.j. na dodávku tovarov a služieb, čím neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane, je mylné. Rovnako považoval za mylné aj tvrdenie žalovaného, že: „Zaťaženie žalobcu dôkazným bremenom v tomto prípade predstavovalo jeho povinnosť preukázať, že služby fakturované spoločnosťou XIQIO, s.r.o. použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti v ďalších zdaňovacích obdobiach pre vlastné podnikanie, v jeho predmete podnikania, a to s preukázateľným konkrétnym ekonomickým dopadom na jeho podnikateľskú činnosť. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že získal nových obchodných partnerov, ktorým prenajímal priestory (pričom nedisponoval voľnými priestormi na prenájom) a nepreukázal použitie reklamy na účely svojej podnikateľskej činnosti, správca dane dospel k logickému a odôvodnenému záveru, že žalobca nedokázal správcovi dane preukázať žiadnych nových obchodných partnerov, čím nepreukázal ani účinok reklamy, ani použitie reklamných služieb na dodávku tovarov a služieb ako platiteľ, a teda ani splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane.“ Žalobca ďalej uviedol, že takýto názor, že žaloba mal preukázať aj prínos reklamy, a to predložením dôkazov preukazujúcich pozitívne ekonomický prínos, nemá oporu v platnej právnej úprave. Ďalej tvrdil, že v konaní nebolo sporným, že reálne došlo k dodaniu služby a túto službu žalobcovi dodal žalobcom označený dodávateľ, ako aj to, že predmetom zdaniteľného plnenia bola propagácia obchodného mena žalobcu presnejšie účelom reklamy bola propagácia a prezentácia obchodného mena žalobcu so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka. V tej súvislosti preto dôležitým podľa žalobcu bolo posúdiť vecnú súvislosť vynaložených nákladov na reklamu s možným zabezpečením, udržaním, či zvýšením jeho príjmov. V replike žalobca opätovne argumentoval aj tým, že žalovaný v rozpore s platným právnym poriadkom navýšil na strane žalobcu jeho dôkaznú povinnosť aj o preukázanie účinku použitej reklamy, a to nad rámec zákonnej požiadavky podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Opakovane zdôraznil, že podstatným v danom prípade je zámer a nie výsledok daňového subjektu, ktorý ho k objednaniu reklamy viedol a ktorým bola v preskúmavanom prípade propagácia obchodného mena žalobcu a propagácia jednej z jeho činnosti, a to prenájmu nehnuteľností, za účelom udržania si nájomcov, ako aj získania nových nájomcov, nakoľko žalobca plánoval (plánuje) výstavbu nových priestorov. To že k výstavbe nových priestorov zatiaľ nedošlo podľa žalobcu nie je právne relevantné. Poukázal aj na ustálenú judikatúru súdov, ktorá uvádza: „V prípade preukazovania vecnej súvislosti nákladov vynaložených na reklamu s uskutočňovanými zdaniteľnými plneniami daňového subjektu sa priame dôkazy uplatňujú v obmedzenej miere. Miera ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou nie je exaktne merateľná. Ako pomocné kritérium je potrebné preskúmať kauzu (bezprostredný hospodársky dôvod) vynaloženia nákladov na reklamu, ktorá má svoj právny základ v zásade zisťovania skutočného obsahu skutočností rozhodujúcich pre vyrúbenie dane“. Ďalej podľa judikatúry: „Odvolací súd konštatuje, že reklama je činnosť zameraná na ovplyvňovanie trhu, ovplyvňovanie dopytu po určitom produkte, vlastníctvo propagovaného produktu nie je v čase uskutočnenia reklamy rozhodujúce...“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf 66/2007 zo dňa 06.03.2008). 11. Žalovaný v duplike zo dňa 03.05.2019 uviedol, že trvá na svojich stanoviskách vyplývajúcich tak z rozhodnutia správcu dane, preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ako aj jeho písomného vyjadrenia a opakovane zdôraznil, že žalobca v danej veci nepreukázal splnenie zákonnej podmienky pre uplatnenie odpočítania dane uvedenej v § 49 ods.2 zákona o DPH, t.j. nepreukázal, že reklamné služby od personálne prepojenej spoločnosti (za mesiace február, marec a október 2013 v celkovej sume viac ako 100.000,- eur) prijal na účely svojho podnikania a použil ich na dodávku tovarov a služieb ako platiteľ. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Vzhľadom na okolnosti danej veci poukázal aj na tú skutočnosť, že predmetná reklama nemohla mať dopad na hospodársku činnosť žalobcu, a to ani negatívny a ani pozitívny, najmä vo vzťahu k tomu, že žalobca dlhodobo prenajímal nehnuteľnosti trom obchodným spoločnostiam, a okrem toho, že nezískal žiadnych nových nájomcov, nemal ani žiadne voľné priestory, ktoré by mohol ponúknuť na prenájom potenciálnym nájomcom. Žalobca správcovi dane nepreložil ani žiadne dôkazy a neoznačil žiadnych konkrétnych záujemcov ani žiadne konkrétne priestory, ktoré by vedel týmto prípadným záujemcom ponúknuť na prenájom. 12. Žalobca v stanovisku zo dňa 25.09.2019 k duplike žalovaného naďalej tvrdil, že s obchodnou spoločnosťou XIQIO, s.r.o. uskutočnil zdaniteľné plnenie, ktorého záverom bola preukázateľná a žalovaným nespochybnená úhrada za faktúru č. 2013/10/07 zo dňa 31.10.2013, z ktorej odpočet DPH bol žalovaným spochybnený. Rozhodnutie žalovaného z dôvodov, ktoré uviedol už vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach považoval za nedôvodné a nesprávne a v konečnom dôsledku aj nezákonné. 13. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. SSP po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia na nariadenom pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, repliky žalobcu, dupliky žalovaného a vyjadrenia žalobcu ako aj obsahom pripojených administratívnych spisov žalovaného a ostatných listinných dôkazov dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto túto v zmysle § 190 SSP zamietol. 14. Na pojednávaní súdu dňa 16.10.2019 substitučná právna zástupkyňa žalobcu (zastupujúca právneho zástupcu žalobcu na základe substitučného plnomocenstva z 16.10.2019) trvala na správnej žalobe v celom rozsahu a odvolala sa aj na obsah ďalších podaní adresovaných správnemu súdu. Ďalej tvrdila, že záver správcu dane o tom, že služby fakturované dodávateľom žalobcu tento nepoužil v rámci svojej podnikateľskej činnosti pre vlastné podnikanie, je podľa názoru žalobcu nesprávny. Rozhodnutie, ktorého preskúmania sa žalobca v tomto konaní domáha, je totiž založené na právnom závere, že pokiaľ daňový subjekt prenajíma nebytové priestory, tak momentom kedy prenajal všetky nebytové priestory, ktoré má k dispozícii reklamu nepotrebuje a teda akákoľvek reklama, ktorú by tento daňový subjekt vynaložil na propagáciu svojho obchodného mena, by nebola vynaložená v rámci podnikateľskej činnosti daňového subjektu. Následne na základe tohto právneho záveru rozširuje správca dane dôkazné bremeno daňového subjektu a vyžaduje od neho, aby preukázal aj pozitívne účinky vynaloženej reklamy. V súlade s ustanovenou judikatúrou má daňový subjekt povinnosť preukázať vecnú súvislosť medzi reklamou a jeho podnikateľskou činnosťou, to znamená, že reklama bola použitá na propagáciu obchodného mena daňového subjektu. Teda v žiadnom prípade nie je daňový subjekt povinný preukazovať úspešnosť reklamy. ďalej uviedla, že daňový subjekt vzhľadom na tieto právne závery správcu dane ukončil akúkoľvek reklamu na propagáciu svojho obchodného mena, čo malo za následok, že keď v roku 2017 jeden z nájomcov odišiel, tak tento uvoľnený nebytový priestor žalobca nemohol obsadiť po dobu dvoch rokov, čo pre neho znamená stratu okolo 200 000,- eur. A túto stratu prikladá tomu, že nemohol uskutočňovať reklamu. Navrhla preto, aby súd podanej žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu zdôraznila, že žalovaný nepodmienil priznanie práva na odpočet DPH z preverovanej faktúry iba efektívnosťou reklamy, resp. preukázaním jej pozitívnych účinkov na podnikateľskú činnosť žalobcu, ale poukázala na tú skutočnosť, že žalobca nepreukázal úhrady faktúr ani na výzvy správcu dane neozrejmil rozdielnu výšku fakturovaných služieb v jednotlivých mesiacoch a ani primeranosť ceny služieb a ani ich špecifikáciu. Žalobca sa obmedzil iba na tvrdenie, že všetko bolo na základe dohody daňových subjektov, ktoré sú však personálne prepojené a v neposlednom rade nepreukázal, že by mal k dispozícii také nehnuteľnosti, ktoré by mohli byť prenajaté pre potenciálnych obchodných partnerov. V danej veci bolo rozhodujúce, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci uplatneného odpočítania dane a žalovaný z uvedených dôvodov žiadal žalobu zamietnuť. 15. Podľa ust. § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 16. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 17. Podľa ust. § 177 ods.1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 18. Podľa ust. § 178 ods.1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 19. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní - Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 20. Podľa ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 21. Podľa ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť 22. Podľa ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 23. Podľa ust. § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 24. Podľa ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 25. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. zákon o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 26. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dane dodané. 27. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa ust. § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa ust. § 71. 28. Podľa ust. § 19 ods. 2 písm. k) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú (okrem iného) výdavky (náklady) na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka. 29. V danej veci žalobca v správnej žalobe namieta, že žalovaný vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj nezdôvodnil dostatočne, následkom čoho je rozhodnutie žalovaného vecne nesprávne, ukracujúce žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Následne poukazuje na § 49 ods. 2 zákona o DPH a § 19 ods. 2 písm. k) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a uvádza žalobné dôvody, ktoré sú v podstate zhodné s námietkami uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. 30. Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesnoprávne predpisy. Správny súd však nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej. 31. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ako aj žalobcom predložených fotokópií rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného vyplýva, že Daňový úrad Košice ako správca dane rozhodnutím č. : 102226771/2017 zo dňa 23.10.2017 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3.500 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2013 (daň podaná daňovým priznaním - 284,31 eur, daň zistená správcom dane - 3.784,31 eur, rozdiel dane - 3.500 eur), splatný v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správcu dane), a to z dôvodu, že daňovému subjektu neuznal právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z prijatej faktúry č. 2013/10/07 ( interné č. DT96/13) zo dňa 31.10.2013 od dodávateľa XIQIO s.r.o. - IČO : 45957827, za prenájom reklamnej plochy na základe zmluvy o prenájme reklamnej plochy zo dňa 03.01.2011 v celkovej sume 21.000 eur, základ dane 17.500 eur, 20 % DPH 3.500 eur). 32. Ďalej z obsahu spisovej dokumentácie žalovaného vyplynulo, že dôvodom neuznania práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty boli zistenia správcu dane o tom, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods.2 písm.a/ v nadväznosti na § 51 ods.1 písm.a/ zákona z vyššie označenej faktúry č. 2013/10/07 (int. č. DT96/13) zo dňa 31.10.2013 od spoločnosti XIQIO, s.r.o. Dopravná 2, Košice, IČO: 45957827 za prenájom reklamnej plochy na základe Zmluvy o prenájme reklamnej plochy zo dňa 03.01.2011. Správca dane argumentoval tým, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že reklamou na pretekárskom vozidle získal nových obchodných partnerov. Hlavnou podnikateľskou činnosťou žalobcu je prenájom nehnuteľnosti a reklamou na pretekárskom vozidle nezískal žiadnych nových obchodných partnerov, s ktorými by uzavrel zmluvu o prenájme priestorov na Dopravnej 2 v Košiciach. Žalobca nepreukázal prínos reklamy pre jeho podnikanie, pričom správca dane nespochybnil dodanie fakturovaných služieb, ale poukázal na skutočnosť, že fakturovaná služba nemala priamu súvislosť so základom činnosti daňového subjektu a že reklamou sa rozumie snaha o nadviazanie kontaktu, pričom druhou stranou je masa spotrebiteľov, s cieľom uplatniť sa na trhu, informovať týchto spotrebiteľov a ovplyvniť ich správanie. Zistenia o neoprávnenosti odpočítania dane z uvedenej faktúry odvodzoval aj od ďalších zistení, a to najmä : - Ing. Marián Mičák bol konateľom spoločnosti XIQIO, s.r.o. v období od 04.02.2011 do 01.07.2015 a zároveň od 26.11.2007 konateľom žalobcu, Ing. Jana Kľačanská bola splnomocnenou zástupkyňou žalobcu a zároveň aj spoločníčkou tejto spoločnosti a podľa vyjadrenia Ing. Mičáka zo dňa 12.07.2016 vyhotovila preverované faktúry a spracúvala účtovníctvo spoločnosti XIQIO, s.r.o. ako aj účtovníctvo žalobcu. Zo zistení správcu dane ďalej vyplynulo, že Ing. Kľačanská bola účtovníčkou aj ďalšej spoločnosti G. I. SANDOP - s.r.o., konateľ tejto spoločnosti Pavel Gašpar (od 04.02.2011) bol zároveň aj konateľom spoločnosti XIQIO, s.r.o. v období od 03.02.2011 do 04.02.2011 a spoločníkom tejto spoločnosti od 18.02.2011 do 21.04.2011, z čoho vyplýva, že uvedené spoločnosti sú navzájom personálne prepojené, - spoločnosť XIQIO, s.r.o., ktorá je na faktúrach uvedená ako dodávateľ, nepredložila správcovi dane účtovné, daňové a iné doklady preukazujúce dodanie služieb žalobcovi, pretože došlo ku krádeži účtovných dokladov spoločnosti XIQIO, s.r.o. a ani účtovníčka tejto spoločnosti Ing. Kľačanská nedisponovala žiadnymi dokladmi, ani zostavami v počítači, pretože pri zmene konateľa všetky účtovné odovzdala novému konateľovi a spoločnosť vymazala z účtovného softvéru vo svojom počítači, - podľa vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne daňového subjektu Ing. Kľačanskej zo dňa 09.09.2016 reklama na rally vozidle slúžila za účelom získania nových nájomcov, na základe tejto reklamy bol daňový subjekt oslovený obchodným partnerom, ktorý má záujem o skladové priestory, no nakoľko v budove už nie sú žiadne voľné miesta, žalobca je v štádiu rokovania o výstavbe nových skladovacích priestorov. Potenciálnym obchodným partnerom mala byť spoločnosť ELIT SLOVAKIA s.r.o. Bratislava, reálne však k uzavretiu obchodnej spolupráce s touto a ani so žiadnou ďalšou spoločnosťou nedošlo. Žalobca prenajíma priestory nehnuteľností na Dopravnej 2 v Košiciach spoločnostiam AutoLeader, s.r.o. od 01.05.2010, ČERVA Slovensko, s.r.o. od 01.06.2008 a Multi-VAC SK, spol. s r.o. od roku 2004. Na základe deklarovanej reklamy na pretekárskom vozidle žalobca nezískal žiadnych nových obchodných partnerov s tým, že konateľ žalobcu Ing. Mičák sa vyjadril, že reklama mala pozitívny prínos, volali mu viacerí záujemcovia o prenájom, ale mali záujem o prenájom menších plôch a tak nevedel uspokojiť ich požiadavky, - Ing. Marián Mičák konateľ žalobcu dňa 12.07.2016 správcovi dane k sume za prenájom reklamnej plochy uviedol, že „všetko bolo stanovené na základe dohody medzi NOLVER, s.r.o. a XIQIO, s.r.o. V roku 2013 sme sa tak dohodli, všetko je na základe dohody.“ Tento zástupca, ktorý bol v danom období konateľom v obidvoch uvedených spoločnostiach sa tak dohodol sám so sebou na sume za predmetnú reklamu, - z dokladov spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. vyplynulo, že žalobca predal tejto spoločnosti športové vozidlo značky SUBARU IMPREZA s EČ : KES103 na základe faktúry č. 201135.1, dátum dodania 01.07.2011, majiteľom a držiteľom motorového vozidla sa podľa osvedčenia v evidencii stala spoločnosť G.I. Sandop - s.r.o. dňom 21.03.2017. Táto spoločnosť mala označené športové motorové vozidlo zaradené v evidencii majetku spoločnosti podľa odpisového plánu DIM č.1,dátum zaradenia 01.07.2011 a odpisovala ho po dobu štyroch rokov. Konateľ žalobcu Ing. Mičák správcovi dane 13.03.2017 tvrdil, že nevie, kto bol majiteľom pretekárskeho vozidla, - žalobca preukázal úhradu preverovaných faktúr dokladmi o pohybe na bežnom účte za obdobie 26.06.2016 - 28.06.2016 a 26.07.2016, z ktorých správcovi dane nie je jasné, o aké platby sa jednalo, komu boli sumy uhradené a konkrétne za čo. Faktúry za reklamu boli vystavené v roku 2013 a deklarované úhrady sa mali realizovať až v roku 2016. 33. Na základe vyhodnotenia takto zistených skutočností správca dane preto podľa názoru súdu správne posúdil zistené skutočnosti a prijal správny záver, v tom smere, že služby uvedené na predmetných faktúrach neboli použité na dodávky tovarov a služieb, vzhľadom aj na ďalej uvedené. Správny súd súhlasí s tvrdením žalobcu uvedeným žalobe, že efektívnosť použitej reklamy je v praxi takmer neverifikovateľný, neoveriteľný údaj, nakoľko akákoľvek reklama môže, ale nemusí konečného spotrebiteľa osloviť a tiež s tvrdením že platiteľ dane musí preukázať nadobudnutie tovarov alebo služieb od dodávateľa a zároveň preukázať, že prijaté tovary alebo služby bezprostredne súvisia s jeho ekonomickou činnosťou. Nestotožňuje sa však s tvrdením žalobcu, že by správca dane a žalovaný od žalobcu požadoval preukázanie skutočností, ktorých preukázanie jednak nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať ani s tým, že by správca dane a ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach neoznačili jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že prijatá služba nesúvisela s ekonomickou činnosťou žalobcu. Z odôvodnení rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou pre nepriznanie odpočítania dane nebolo len zistenie správcu dane spočívajúce v nepreukázaní efektívnosti použitej reklamy žalobcom, ale súhrn všetkých skutočností zistených a uvedených v žalovanom rozhodnutí, ktoré žalobca vôbec v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, ani v žalobe nespochybnil a preto, z ktorých žalovaný pri svojom rozhodnutí aj vychádzal jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach v rámci svojho právom mu dovoleného voľného hodnotenia dôkazov v zmysle ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a nie len výlučne na efektívnosť použitej reklamy, ako to žalobca namieta v žalobe. 34. Z skutočností možno aj podľa názoru správneho súdu nepochybne vyvodiť, že daňové orgány nepodmieňovali priznanie práva na odpočítanie dane zo zdaniteľného obchodu na vstupe výlučne efektívnosťou reklamy v tom zmysle, že právo na odpočítanie dane by patrilo len z takých prijatých reklamných činností, ktoré priamo a bezprostredne viedli k uzavretiu nových kontraktov, z ktorých dosiahol platiteľ obrat. Uvedené zistenie týkajúce sa efektívnosti reklamy, ktoré vytýka žalobca žalovanému, žalovaný v napadnutom rozhodnutí iba konštatoval popri iných relevantnejších zisteniach, ktoré mali nepochybne väčšiu váhu ako žalobcom namietané zistenie neefektívnosti reklamy, o ktorom tvrdil že bolo jediným dôvodom pre zisteniu správcu dane, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z vyššie označenej faktúry s poukazom na § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 35. V súvislosti s odvolaním sa žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu SR, rozsudok sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 správny súd uvádza, že právny názor vyslovený v tomto rozsudku nemožno použiť na preskúmavaný prípad, pretože v žalobcom uvedenom rozsudku Najvyšší súd zistil, že pri každej faktúre sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb, teda nejde o situáciu, že by žalobca disponoval iba faktúrou so všeobecným opisom zdaniteľného plnenia, ktoré by bolo nepreskúmateľné a preto vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vznikla otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z uvedeného rozsudku je teda zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv, pretože žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. 36. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena súd poukazuje na aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/12/2017 zo dňa 18. 05. 2018, kde je otázka dôkazného bremena riešená takto : K námietke rozloženia dôkazného bremena sa kasačný súd viackrát vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti. Sťažovateľ síce poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2011 a sp. zn. 3Sžf/1/2010, v tejto súvislosti sa však senát kasačného súdu prikláňa k neskoršej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, konkrétne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžf67/2014 z 26. marca 2015, ktorý sa opiera aj o rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, z ktorého vyplýva, že: „Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS78/2011 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 2004/222 Z. z. o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pretože správne orgány postupovali v súlade s uvedeným názorom súd námietku žalobcu týkajúcu sa rozloženia dôkazného bremena považoval za nedôvodnú. 37. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd v tejto veci mal za preukázané, že správne orgány vyhodnotili správcom dane vykonané dokazovanie správne, a správne na základe výsledkov takto vykonaného dokazovania uzavreli, že žalobca nesplnil podmienky pre uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty vyplývajúcej z vyššie citovaného ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.. Žalovaný správne zdôraznil aj dôkazné bremeno žalobcu na preukázanie podmienok na odpočítanie dane a po zvážení všetkých námietok žalobcu dospel k správnemu záveru, že vzhľadom na personálnu prepojenosť účastníkov zdaniteľných obchodov v rozhodnom období je nepochybné, že žalobca nielenže mal vedomosť o tom, že uvedeným obchodným prípadom dôjde k zneužitiu práva žalobcom na odpočet DPH, ale sa priamo na tomto akte zneužitia práva podieľal. Preto súd súhlasne so žalovaným uvádza, že pokiaľ si žalobca uplatnil nadmerný odpočet dane, bolo jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho uplatnenie právny nárok a ak daňové orgány spochybnili účel deklarovaných zdaniteľných obchodov, bolo na žalobcovi, aby túto pochybnosť odstránil resp. vyvrátil v súlade s aktuálnou judikatúrou najvyššieho súdu, čo sa mu však nepodarilo, v dôsledku čoho neuniesol svoje dôkazné bremeno. Žalovaný správne konštatoval, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti a právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. 38. Súd považuje za potrebné dodať, že zásada zákazu zneužitia práva nemá v zákone o DPH výslovné zákonné zakotvenie, no jej nepriamu definíciu možno nájsť v ust.§ 3 ods. 6 Daňového poriadku. Jej bližší výklad vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora, ktorý vo veci C-255/02 Halifax uviedol, že na to, aby bola konštatovaná existencia zneužívajúceho konania v oblasti DPH, je potrebné, aby boli splnené dve podmienky, a to na jednej strane predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených na odpočítanie dane musia viesť k získaniu daňovej výhody, na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Na posúdenie plnení ako zneužívajúcich možno vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového zaťaženia. 39. Aj podľa názoru správneho súdu možno v tejto veci konštatovať, že u žalobcu boli splnené podmienky zneužívajúceho konania. Zjavným zámerom žalobcu bolo obísť cieľ sledovaný zákonom o DPH, pretože faktúra boli vystavené medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami, a to prostredníctvom osoby Ing. Mariána Mičáka, pričom aj preto žalobca vedel resp. musel vedieť, že svojou činnosťou sa zúčastňuje na plnení, ktorého jediným cieľom je zníženie daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty. 40. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že nie sú dané podmienky pre zrušenie rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, pretože tieto rozhodnutia správny súd vyhodnotil ako vecne správne a žalobné námietky obsiahnuté v jednotlivých žalobných dôvodoch správnej žaloby považoval za nedôvodné. Vzhľadom na tieto skutočnosti, z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia žalobu žalobcu podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 41. Neúspešnému účastníkovi konania, ktorým bol žalobca, súd právo na náhradu trov konania nepriznal v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP, a keďže žalovaný si právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 168 SSP neuplatnil, súd vyslovil vo výroku rozsudku, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva. 42. Toto rozhodnutie senát súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.