Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sa/23/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200645 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018200645.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu C.. O. J., L.. XX.XX.XXXX, J. E. G., J. XX, štátneho občana A., zast. Mgr. Petrom Troščákom, advokátom, so sídlom kancelárie v Prešove, Hlavná 50, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so sídlom v Prešove, Jarkova 31, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 21.05.2018, č.: PPZ-HCP-PO2-51-005/2018 takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalované Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov rozhodnutím zo dňa 21.05.2018 č.: PPZ- HCP-PO2-51-005/2018 ako príslušný odvolací orgán (§ 58 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - Správny poriadok) vo veci odvolania účastníka konania C.. O. J., L.. XX.XX.XXXX, bývajúceho v G.M., J. XX, štátneho občana Ukrajiny (v tomto konaní v procesnom postavení žalobcu) zo dňa 27.03.2018 proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov zo dňa 07.03.2018 č.: PPZ-HCP-PO8-10-008/2018 - ZVC, ktorým v konaní o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods.1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostil žalobcu podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z územia SR na územie Ukrajiny a zároveň podľa § 82 ods.3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov uvedených v § 2 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na jeden rok a určil podľa § 83 ods.1 označeného zákona povinnosť účastníkovi konania vycestovať z územia SR v lehote do 15 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia (§ 82 ods.9 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov), odvolací orgán podľa § 59 ods.2 Správneho poriadku rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zmenil tak, že do výrokovej časti za posledný odsek doplnil nový odsek v znení: „Podľa § 82 ods. 9 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania cez hraničný priechod na vonkajšej hranici podľa § 4,“ a v ostatnej časti napadnuté rozhodnutie potvrdil a odvolanie účastníka konania zamietol. 2. Podrobné dôvody rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (v ďalšom texte aj : „správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „ prvostupňové správne rozhodnutie“) sú obsahom odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného. 3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že správny orgán prvého stupňa konštatoval, že dňa 17.01.2018 mu bol doručený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Sa/16/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 06.01.2018, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho orgánu zo dňa 19.07.2017 č. PPZ-HCP-PO2-137-001/2017 ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 12.05.2017 č.: PPZ-HCP-PO8-26-011/2017-ZVC, ktorým bol účastník konania administratívne vyhostený a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správny orgán prvého stupňa uviedol, že označenými rozhodnutiami bol účastník konania administratívne vyhostený z dôvodu podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a bol mu uložený zákaz vstupu podľa § 82 ods. 3 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán ďalej uviedol, že účastník konania sa dňa 12.05.2017 v čase o 11.50 hod. dostavil na správny orgán za účelom podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území SR na účel zamestnania. Pri kontrole oprávnenosti jeho pobytu bolo zistené, že na území SR mal udelený prechodný pobyt na účel zamestnania platný do 31.05.2017. Šetrením bolo zistené, že účastníkovi konania bolo dňa 19.04.2017 vydané rozhodnutie č. PPZ-HCP- PO8-12-012/2017-ZVC, ktorým bol administratívne vyhostený z územia SR podľa § 82 ods.2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Konštatoval, že účastník konania bol uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.1 písm. d/ Trestného zákona, a to trestným rozkazom Okresného súdu Prešov č.k. T/62/2017-32 zo dňa 19.04.2017 (právoplatný a vykonateľný dňa 19.04.2017), začo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú lehotu v trvaní dvoch rokov. Zároveň bol účastníkovi konania uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel v trvaní štyroch rokov. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení zo dňa 19.04.2017 č.: PPZ-HCP-PO8-12-012/2017-ZVC nadobudlo právoplatnosť dňom 04.05.2017. Po odcitovaní ustanovenia § 35 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov upravujúceho dôvod zániku prechodného pobytu správny orgán prvého stupňa skonštatoval, že na základe uvedeného účastníkovi konania dňom 04.05.2017 zanikol jeho prechodný pobyt na území SR na účel zamestnania, a keďže podlieha vízovej povinnosti, konštatoval, že na území SR sa zdržiava v rozpore s článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z 09.03.2016, ktorým sa ustanovuje kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (kódex schengenských hraníc). Správny orgán prvého stupňa uzavrel, že účastník konania sa na území SR a členských štátov schengenského priestoru zdržiaval bez platného víza alebo bez platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza, čím naplnil dôvod administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov, začal voči nemu správne konanie, v ktorom účastníka konania administratívne vyhostil a uložil mu zákaz vstupu na jeden rok. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa sa účastník konania odvolal prostredníctvom splnomocneného zástupcu a odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 19.07.2017 č. PPZ-HCP-PO2-137-001/2017 rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Toto rozhodnutie bolo predmetom preskúmavacieho konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 9Sa/16/2017, ktorý rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vec bola vrátená na správny orgán na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne preto bolo splnomocnenému zástupcovi účastníka konania zaslané upovedomenie o začatí správneho konania podľa § 18 ods.1 zákona o správnom konaní voči účastníkovi konania vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a poukázaním na § 2 ods. 1 písm. c/ tohto zákona. Zároveň bol splnomocnený zástupca účastníka konania vyzvaný, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie. Po doručení týchto písomností prostredníctvom pošty dňa 31.01.2018, zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení doručenom správnemu orgánu prvého stupňa dňa 13.02.2018 namietal, že z jeho obsahu vyplýva výzva, aby sa vyjadril ku konkrétnemu rozhodnutiu o administratívnom vyhostení z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, ktoré ešte nebolo vydané, a teda neexistuje, preto zo strany správneho orgánu prvého stupňa ide o vopred prejudikované konkrétne rozhodnutie, preto je bez akéhokoľvek reálneho významu, aby sa klient vyjadroval k podkladom takéhoto rozhodnutia a spôsobu zistenia týchto podkladov, prípadne aby navrhoval ich doplnenie. Konštatoval, že predmetná výzva bola doručená len z dôvodu zachovania formálneho postupu, aby sa navonok javilo, že boli dodržané procesné práva klienta. Ďalej žalobca prostredníctvom zástupcu namietal, že „všetci zamestnanci Oddelenia cudzineckej polície Prešov prichádzajúci do úvahy pri rozhodovaní vo veci klienta, sú zaujatí, pretože správny orgán v predmetnej listine (kde je konkrétne uvedený zamestnanec O. S. a riaditeľka W.. E. V.) vopred prejudikoval svoje rozhodnutie, čím je preukázaný nepriateľský (negatívny) pomer správneho orgánu (a všetkých jeho zamestnancov) k osobe klienta (ako účastníka konania), ktorý je štátnym príslušníkom Ukrajiny, v dôsledku čoho sa javí klientovi, že je znevýhodňovaný aj z dôvodu národného pôvodu, resp. príslušnosti k národnosti. Klient preto vznáša námietku zaujatosti všetkých zamestnancov Oddelenia cudzineckej polície Prešov. S poukazom na to, že všetci zamestnanci Oddelenia cudzineckej polície Prešov sú vylúčení s rozhodovania, klient navrhuje, aby vec bola z dôvodu nutnosti (prípadne aj vhodnosti) prikázaná inému správnemu orgánu mimo obvodu Krajského súdu v Prešove.“ Žalobca namietal aj použitie ustanovenia § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pretože na aplikáciu uvedeného ustanovenia u žalobcu nie sú splnené podmienky, keďže žalobca bol doteraz administratívneho vyhostení len jediným rozhodnutím, v ktorom mu nebol uložený zákaz vstupu. Uloženie zákazu vstupu žalobcovi je preto zjavne nezákonné a neprimerané, mimo medzí správnej úvahy. Uložením zákazu vstupu by žalobcovi spôsobilo hrozbu závažnej ujmy, resp. iného nenahraditeľného následku vo vzťahu k jeho právu garantovanému v článku 46 ods.1 Ústavy SR, a to domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 20Cpr/15/2017 týkajúcom sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tej súvislosti namietal, že uloženie zákazu vstupu je zjavne nezákonné a neprimerané s prihliadnutím na to, že na území SR pracoval ako lekár, medzičasom bol s ním neplatne skončený pracovný pomer a vyslovenie jeho neplatnosti na základe podanej žaloby je predmetom vyššie označeného súdneho sporu. V závere písomného vyjadrenia žalobca uviedol, že dňa 12.05.2017 sa dostavil na správny orgán za účelom podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území SR, kde pri kontrole jeho totožnosti a oprávnenosti pobytu správny orgán zistil jeho neoprávnený pobyt. Na základe týchto skutočností voči nemu bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 v spojení s § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania sa na správny orgán v žiadnom prípade nedostavil z dôvodu podania žiadosti o asistovaný dobrovoľný návrat. Správny orgán prvého stupňa sa vyjadril k týmto námietkam v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a dodal, že preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods.1 a 4 zákona o pobyte cudzincov, a to podľa každého odseku zvlášť a skonštatoval, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania. Ako podklad pre tento záver správny orgán uviedol vyjadrenie účastníka, ktoré urobil do zápisnice č. PPZ-HCP-PO8-26-010/2017.ZVC zo dňa 12.05.2017 a vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia zo dňa 09.02.2018, v ktorom splnomocnený zástupca neuviedol žiadne skutočnosti nasvedčujúce existenciu prekážok vyhostenia účastníka konania. Správny orgán prvého stupňa preto konštatoval, že je naplnený dôvod administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov. Po citácií § 82 ods.3 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov správny orgán prvého stupňa uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka, pričom sa odvolal aj na predchádzajúce administratívne vyhostenie rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO8-12-012/2017-ZVC zo dňa 19.04.2017 (právoplatné daň 04.05.2017) bez určenia zákazu vstupu. Pri tomto rozhodnutí zohľadnil skutočnosť, že na účastníka konania sa už vzťahovalo jedno administratívne vyhostenie (podľa § 82 ods.2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov) z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Účastník konania opakovane porušil predpisy SR počas prechodného pobytu na jej území, preto uloženie zákazu vstupu v spodnej hranici vzhľadom na predchádzajúce protiprávne konanie preukazuje skutočnosť, že správny orgán zohľadňoval závažnosť jeho konania a taktiež aj primeranosť takéhoto opatrenia. V závere odôvodnenia správny orgán prvého stupňa uviedol, že dospel k záveru, že zásah do práv účastníka konania bol v súlade s článkom 8 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože štát zasiahol do jeho práv za podmienok upravených v § 82 ods.1 a 2 zákona o pobyte cudzincov. Mal za to, že vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezasiahol neprimerane do súkromného života účastníka konania, pretože tento na území SR nemá žiadne rodinné väzby. Podľa správnej úvahy správneho orgánu prvého stupňa vyhostenie účastníka konania z územia SR je v súlade so zásadou proporcionality a je možné v zmysle článku 8 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ho chápať ako oprávnený dôvod na zásah do jeho ľudských a občianskych práv garantovaných v článku 8 ods.1 tohto Dohovoru, pričom ochrana právneho poriadku SR, ktorý účastník konania svojim protiprávnym konaním porušil, je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu účastníka konania. 4. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal účastník konania prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie z 27.03.2018, v ktorom namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je svojvoľné a zjavne arbitrárne, pričom je založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a tým vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby žalovaný ako odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalovaný po podrobnom preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj prislúchajúcich administratívnych spisov rozhodol, že napadnuté rozhodnutie zmení doplnením nového odseku v jeho výrokovej časti, a to citáciu § 82 ods.9 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň konštatoval, že preskúmaním nezistil také vady, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalovaný vyhodnotil postup správneho orgánu prvého stupňa v danej veci ako aj jeho rozhodovací proces za správny, zákonný, vykonaný v súlade s ustanoveniami § 32 a 34 Správneho poriadku a dôkaznú situáciu za dostačujúcu na vydanie rozhodnutia, pričom rozhodnutie spĺňa aj všetky zákonom predpísané náležitosti. Na základe takéhoto konštatovania považoval za neopodstatnenú námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, následkom čoho rozhodnutie správneho orgánu má byť svojvoľné a zjavne arbitrárne, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku, že žalobca sa dňa 12.05.2017 dostavil dobrovoľne na správny orgán za účelom podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu ( jeho platnosť mala končiť 31.05.2017) a jeho zamestnanie vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Prešove trvalo aj dňa 12.05.2017, ako aj že nemal žiadnu vedomosť o zániku jeho prechodného pobytu dňom 04.05.2017, a to právoplatnosťou predchádzajúceho rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, pričom zároveň poukazoval na to, že z jeho strany nedošlo k úmyselnému porušeniu § 118 ods.1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný uviedol, že takéto tvrdenie je zavádzajúce a nezakladá sa na pravde v časti trvania pracovného pomeru, dokladovaného splnomocneným zástupcom účastníka konania kópiou dohody o zmene dojednaného obsahu pracovnej zmluvy, ktorú účastník konania podpísal dňa 18.01.2017, a to z dôvodu, že z oznámenia zamestnávateľa účastníka konania č. 561/2017/ PMO zo dňa 22.06.2017 o poskytnutí informácií a správy o povesti účastníka konania vyplynulo, že napriek uzatvoreniu dohody o predĺžení pracovného pomeru s účastníkom konania na dobu určitú do 21.02.2018 s ním bol pracovný pomer okamžite skončený dňa 28.04.2017 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Podľa obsahu tejto správy vedenie nemocnice bolo v marci 2017 opakovane informované priamym nadriadeným účastníka konania o ústnych a následne aj písomných upozorneniach týkajúcich sa nedostatkov pri výkone jeho pracovných povinností spočívajúcich v zanedbaní zdravotnej starostlivosti o zverených pacientov, nedostatkov v správaní voči pacientom a kolegom na pracovisku a vo zverejňovaní osobných údajov pacientov na sociálnej sieti. S poukazom na právnu zásadu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ (vyjadrenú v § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o zbierke zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov) žalovaný námietku účastníka konania, že nemal vedomosť o zániku jeho prechodného pobytu právoplatnosťou predchádzajúceho rozhodnutia o administratívnom vyhostení tak žalovaný považoval za nedôvodnú. Ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku o neúmyselnom porušení § 118 ods.1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov, čo odôvodnil tým, že podľa ustanovenia § 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o priestupkoch“) na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Na naplnenie subjektívnej stránky priestupkov uvedených v ustanovení § 118 zákona o pobyte cudzincov stačí aj nedbanlivostné konanie páchateľa priestupku. K odvolacej námietke, že účastník konania postupoval v súlade s ustanovením § 34 ods.2 zákona o pobyte cudzincov pri osobnom podaní žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na policajnom útvare, teda jeho pobyt na území SR sa považuje za oprávnený (s poukazom na § 34 ods.18 zákona o pobyte cudzincov), žalovaný uviedol, že účastník konania sa dostavil na policajný útvar v čase po zániku platnosti udeleného prechodného pobytu. Zdôraznil podmienku uvedenú v prvej vete § 34 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej žiadosť o obnovenie prechodného pobytu podáva štátny príslušník tretej krajiny osobne na úradnom tlačive najneskôr v posledný deň platnosti prechodného pobytu. Účastník konania však dňa 12.05.2017 už túto podmienku nespĺňal pre absenciu platného prechodného pobytu, ktorý mu podľa § 35 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov zanikol dňa 04.05.2017, a to nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO8-12-012/2017-ZVC zo dňa 19.04.2017. Žalovaný k odvolacím námietkam, že správny orgán prvého stupňa sa nezaoberal tvrdeniami o hroziacom nebezpečenstve na Ukrajine a dôkazmi, ktoré účastník konania však nemal pri sebe a formálnosťou prieskumu prekážok administratívneho vyhostenia, napriek povinnosti vykonania materiálneho prieskumu týchto prekážok, neprimeranému obmedzeniu, resp. odňatiu práva účastníka konania na súkromie a rodinný život v SR, keďže tu už dlhšiu dobu pracuje ako lekár, že skutkové závery napadnutého rozhodnutia nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a že ide len o ničím nepodložené hypotézy správneho orgánu, uviedol, že vychádzajúc z vyjadrenia účastníka konania uvedeného v zápisnici zo dňa 12.05.2017, účastník konania svoje tvrdenia týkajúce sa udalostí, ktoré sa mali odohrať na Ukrajine pred jeho príchodom na územie SR od roku 2013 ako aj po jeho príchode v súvislosti s jeho rodinným a pracovným životom, ako aj jeho domnienky o vyhrážaní sa a prenasledovaní jeho bývalou manželkou, nadriadenými pracovníkmi v zamestnaní a ukrajinskými policajtmi, sú pochybné a rozporuplné, keď v úvodnej časti uvádzal okolnosti hroziaceho nebezpečenstva na Ukrajine a následne v odpovediach na otázky správneho orgánu uviedol, že v prípade jeho vyhostenia môže vycestovať na Ukrajinu, ale domov sa vrátiť nechce a nechce ani aby o jeho zadržaní bol vyrozumený zastupiteľský úrad, a že v prípade jeho vyhostenia na Ukrajinu nebude ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupiny alebo pre politické presvedčenie a nežiada o udelenie azylu na území SR. Účastník konania síce tvrdil, že mu hrozí prenasledovanie políciou Užhorodu, ktorá ho tam čaká, čo mu bolo oznámené cez sociálnu sieť Viber jeho bývalou manželkou a primárom psychiatrického oddelenia Užhorodu MUDr. Olexandrom Romanivom, o čom má dôkazy tak v písomnej ako aj elektronickej forme, no zároveň uviedol, že žiadne trestné konanie na Ukrajine voči jeho osobe nie je vedené a nevie ani o tom, aby ho niekto predvolal na políciu na oficiálny výsluch a ak bol kontaktovaný políciou, tak iba prostredníctvom sociálnej siete Viber jeho bývalej manželky, a to z dôvodu zastrašovania. Z týchto vyjadrení preto žalovaný dospel k záveru, že tvrdenia účastníka konania nemajú reálny základ a sú pochybné. Aj keď účastník konania tvrdil, že má písomné a elektronické dôkazy, tieto správnemu orgánu v priebehu konania nepredložil aj napriek tomu, že mu to ukladá § 34 ods.3 Správneho poriadku. Ani žalovaný nezistil žiadne konkrétne prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania , preto námietky v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodné. K zistenému skutkovému stavu žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že správny orgán prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal s dôkaznou situáciou a náležite odôvodnil aj skúmanie prekážok administratívneho vyhostenia. Zistil, že účastník konania už nie je zamestnancom Fakultnej nemocnice s poliklinikou J.A.Reimana Prešov, a to od 28.04.2017 a jeho povesť na pracovisku nie je pozitívna. Pracovný pomer s účastníkom konania bol ukončený podľa § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. K uvedenému žalovaný uviedol, že zamestnávanie štátneho príslušníka tretej krajiny zamestnávateľom s miestom výkonu práce na území SR je upravené v § 21 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „ zákon o službách zamestnanosti“) a v prípade účastníka konania je podmienené udelením prechodného pobytu. Podľa ustanovenia § 20 ods.2 zákona o pobyte cudzincov, prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Tieto účely prechodného pobytu sú konkretizované v § 21 zákona o pobyte cudzincov, o udelení ktorých rozhoduje policajný útvar. Analogicky z ust. § 59 ods.3 písm. a/ zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce vyplýva, že pracovný pomer cudzinca sa skončí dňom skončenia jeho pobytu na území SR. Z uvedeného preto vyplýva, že ak by aj pracovný pomer účastníka konania naďalej trval po zániku jeho prechodného pobytu, teda po 04.05.2017, tak ako to uvádza účastník konania, tak takýto stav by bol v rozpore s vyššie označenými právnymi normami a jednalo by sa o nelegálnu prácu zo strany účastníka konania a nelegálne zamestnávanie zo strany jeho zamestnávateľa. K odvolacej námietke, že odvolaním napadnuté rozhodnutie bolo vydané zaujatým a vylúčeným správnym orgánom žalovaný uviedol, že po vznesení námietky zaujatosti účastníkom konania odvolací orgán v postavení nadriadeného správneho orgánu rozhodol podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku v samostatnom konaní vydaním rozhodnutia o námietke zaujatosti č. PPZ-HCP- PO2-31-001/2018 zo dňa 27. 02. 2018 (právoplatné dňa 06. 03. 2018) tak, že podnet právneho zástupcu účastníka konania na vylúčenie všetkých zamestnancov správneho orgánu zamietol ako nedôvodný. O vznesenej námietke zaujatosti všetkých zamestnancov odvolacieho orgánu rozhodol nadriadený orgán Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ rozhodnutím č. PPZ-HCP-OCP1-2018/026315-003 zo dňa 26. 04. 2018 tak, že podnet právneho zástupcu účastníka konania takisto zamietol. K námietke týkajúcej sa neaplikovania § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v súvislosti s uložením zákazu vstupu rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa žalovaný uviedol, že uvedené ustanovenie neukladá striktne správnemu orgánu k rozhodnutiu v administratívnom konaní povinnosť uložiť zákaz vstupu len za splnenia podmienky, ktorá je uvedená v tomto ustanovení, ale povinnosť zohľadniť uvádzanú skutočnosť v rámci rozhodovania o určení lehoty zákazu vstupu a preto vykladanie si tohto ustanovenia zástupcom účastníka konania odvolací orgán považoval za nesprávne a mylné. Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa na účastníka konania vzťahovalo len jedno administratívne vyhostenie, ktoré prebiehalo na správnom orgáne pod č. PPZ-HCP-PO8-12/2017-ZVC zo dňa 19. 04. 2017 a toto bolo ukončené právoplatným rozhodnutím o administratívnom vyhostení bez uloženia zákazu vstupu, z čoho vyplýva, že správny orgán skúmal skutočnosti uvedené v označenom ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Rozhodovaciu právomoc na uloženie, či neuloženie zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zákonodarca delegoval na správny orgán v § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a v § 82 ods. 3 tohto zákona vymedzil obdobie trvania zákazu vstupu so stanovením rozmedzia minimálnej a maximálnej doby pre jednotlivé dôvody administratívneho vyhostenia a to so zreteľom na ich závažnosť. V prípade účastníka konania (ktorý bol administratívne vyhostený podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), policajný útvar podľa ods. 3 písm. b/ tohto zákona môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu na jeden rok až päť rokov. Pri rozhodovaní o dĺžke trvania zákazu vstupu správny orgán zohľadnil skutočnosť, že na účastníka konania sa už vzťahovalo jedno administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia a to po opakovanom porušení predpisov SR počas jeho prechodného pobytu, v ktorom správny orgán mu neuložil zákaz vstupu, čo považoval za primerané rozhodnutie. Správny orgán prvého stupňa tak pri svojom rozhodovaní zohľadňoval závažnosť konania účastníka konania, ako aj primeranosť označeného postihu. Za neopodstatnenú považoval žalovaný aj námietku účastníka konania o znemožnení účinne sa domáhať jeho práva na nezávislom a nestrannom súde v prebiehajúcom konaní na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. 20Cpr/15/2017, týkajúcom sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pre uložený zákaz vstupu, pretože správny orgán prvého stupňa sa v odvolaním napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal aj s touto námietkou a uviedol spôsob na dosiahnutie uplatnenia práva účastníka konania. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, t. j., že účastníka konania mal podať žiadosť o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu na správnom orgáne dňa 05. 06. 2017, no napriek tomu mu bol uložený zákaz vstupu, žalovaný uviedol, že účastník konania sa dostavil dobrovoľne na správny orgán z dôvodu podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území SR a pri kontrole totožnosti a oprávnenosti jeho pobytu bol zistený jeho neoprávnený pobyt. Správny orgán začal voči účastníkovi konania o jeho administratívnom vyhostení, pričom zákon ukladá policajnému útvaru povinnosť pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení poučiť cudzinca o možnosti využiť asistovaný dobrovoľný návrat, správny orgán si túto povinnosť splnil a účastníka konania počas vykonávania úkonov pred vydaním napadnutého rozhodnutia o tejto možnosti poučil, o čom svedčia aj listiny nachádzajúce sa v administratívnom spise. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania sa dňa 12.05.2017 nedostavil na policajný útvar za účelom požiadania o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu (túto skutočnosť potvrdzuje aj jeho vyjadrenie, že sa na správny orgán dostavil, aby podal žiadosť o obnovenie prechodného pobytu a že na Ukrajinu sa vrátiť nechce), preto v prípade účastníka konania predmetné ustanovenie pri rozhodovaní správneho orgánu nebolo možné aplikovať. Uvedená skutočnosť však nebráni, aby účastník konania požiadal IOM o zaradenie do programu asistovaného dobrovoľného návratu, na čo policajný útvar nie je oprávnený. Ustanovenie § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov ustanovuje výnimočný prípad, kedy cudzinec môže požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat na policajnom útvare, teda prejaviť záujem o takýto návrat, nemyslí sa tým však podanie formálnej žiadosti. Správnosť postupu správneho orgánu bola podľa žalovaného potvrdená aj odborom kontroly Prezídia PZ v zápisnici o prešetrení sťažnosti č. PPZ-OKS-SŤ-157/2017 zo dňa 29. 09. 2017. K námietke účastníka konania, že z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva, aby správny orgán postupoval v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorá nadobudla účinnosť od 01. 01. 2008 (ďalej len „Dohoda“) žalovaný uviedol, že táto Dohoda na základe reciprocity upravuje rýchly a účinný postup zmluvných strán a podmienky na identifikáciu a bezpečné a kontrolované vrátenie osôb, ktoré nespĺňajú alebo prestali spĺňať podmienky na vstup a pobyt na území Ukrajiny alebo niektorého členského štátu Európskej únie, ako aj aby štátnych príslušníkov tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré nelegálne vstúpili na ich územie, poslali do svojho štátu pôvodu alebo štátu trvalého pobytu. Vzhľadom na podmienky, ktoré sú uvedené v tejto dohode, postup v prípade vrátenia účastníka konania na územie Ukrajiny nebolo možné uplatniť, pretože tento na územie SR vstúpil legálne, na základe povolenia na prechodný pobyt vydaného správnym orgánom. Žalovaný zmenu rozhodnutia správneho orgánu spočívajúcu v doplnení znenia § 82 ods. 9 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov odôvodnil tým, že dňom 01. 05. 2018 došlo k legislatívnej zmene zákona o pobyte cudzincov zákonom č. 108/2018 Z. z. (prechodné ustanovenie - § 131 f/ ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), pričom legislatívnou úpravou v § 82 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov došlo k rozšíreniu možnosti o písm. b/, ktoré je pre účastníka konania priaznivejšie, pretože lehota zákazu pobytu mu môže začať plynúť pri prvom vycestovaní cez hraničný priechod na vonkajšej hranici. Z uvedeného dôvodu preto bolo potrebné doplniť výrok rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. 5. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal včas správnu žalobu žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, a navrhol, aby na základe ním uplatnenej argumentácie bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 21.05.2018 č. PPZ-HCP-PO2-51-005/2018, ako aj rozhodnutie oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov zo dňa 07. 03. 2018 č. PPZ-HCP-PO8-10-008/2018-ZVC zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že postupom administratívnych orgánov, ako aj ich rozhodnutím boli porušené jednotlivé ustanovenia Správneho poriadku vzťahujúce sa na konanie pred orgánmi verejnej správy v oblasti administratívneho vyhostenia, napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho sú svojvoľné a zjavne arbitrárne, sú založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a tým vychádzajú aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Postupom, ako aj rozhodnutím administratívneho orgánu boli porušené práva žalobcu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorému zodpovedá aj povinnosť orgánov verejnej správy konať v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy. Za svojvoľné a zjavne arbitrárne žalobca považoval aj skôr vydané rozhodnutia Riaditeľstva Hraničnej a cudzineckej polície sp. zn. PPZ-HCP-PO2-31-001/2018 zo dňa 27. 02. 2018, ktorým bol podnet žalobcu na vylúčenie všetkých zamestnancov správneho orgánu prvého stupňa zamietnutý, najmä pre absenciu uvedenia vyjadrení jednotlivých zamestnancov k tomu, či sa cítia byť zaujatý a tiež aj skôr vydané rozhodnutie Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ sp. zn. PPZ-HCP-OCP1-2018/026315-003 zo dňa 26. 04. 2018, ktorým bol podnet žalobcu na vylúčenie všetkých zamestnancov správneho orgánu druhého stupňa zamietnutý, kde dokonca došlo k pripusteniu dôvodnosti námietky zaujatosti a aj k priznaniu pochybenia, avšak bez relevantného odrazu vo výroku. Žalobca v dôvodoch správnej žaloby preto uviedol, že sa domáha v zmysle ust. § 191 ods. 3 písm. b/ zrušenia aj skôr vydaných vyššie označených rozhodnutí zo dňa 27. 02. 2018 a 26. 04. 2018 o zamietnutí podnetov žalobcu na vylúčenie všetkých zamestnancov tak správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného. V správnej žalobe ďalej žalobca tvrdil, že dňa 12. 05. 2017 sa dostavil na oddelenie cudzineckej polície za účelom podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu (ktorého platnosť sa mala končiť dňa 31. 05. 2017), keďže predtým mu bolo dňa 26. 10. 2015 udelené povolenie na prechodný pobyt z dôvodu, že bol zamestnaný ako lekár vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Prešove, s tým, že toto zamestnanie trvalo aj dňa 12. 05. 2017. Uviedol, že nemal žiadnu vedomosť o tom, že právoplatnosťou predchádzajúceho rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 19. 04. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 05. 2017 došlo k zániku jeho prechodného pobytu ku dňu 04. 05. 2017 a nie ku dňu 31. 05. 2017. Z jeho strany tak nešlo o úmyselné porušenie § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Postupoval preto v súlade s ust. § 34 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keď žiadosť o obnovenie prechodného pobytu bol podať osobne na policajnom útvare, s tým následkom, že v zmysle § 34 ods. 18 zákona o pobyte cudzincov sa v tomto prípade jeho pobyt na území SR považoval za oprávnený. V správnej žalobe opätovne namietal, že už v priebehu konania pred správnym orgánom prvého stupňa a následne aj v priebehu odvolacieho konania vzniesol zásadnú námietku, že napadnuté rozhodnutie vydal zaujatý a vylúčený správny orgán, obsadený zaujatými a vylúčenými zamestnancami vrátane Ing. Valérie Farkašovej, riaditeľky, ktorá je podpísaná na napadnutom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Túto námietku žalobca odôvodňoval tým, že dňa 31. 01. 2018 bola jeho právnemu zástupcovi doručená výzva Oddelenia cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO8-10-003/2018-ZVC zo dňa 17. 01. 2018, v ktorej sa okrem iného uvádza toto: „... aby ste sa pred vydaním rozhodnutia o administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky s určením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ Následne dňa 06.03.2018 právnemu zástupcovi žalobcu bolo doručené rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp.zn. PPZ-HCP-PO2-31-001/2018 zo dňa 27.02.2018, ktorým bol podnet na vylúčenie všetkých zamestnancov správneho orgánu zamietnutý. Žalobca toto rozhodnutie, proti ktorému nemohol podať žiaden opravný prostriedok považoval za zjavne nezákonné, pretože nebol vyvodený žiaden dôsledok predpokladaný a upravený v inštitúte vylúčenia zamestnanca správneho orgánu, ktorý nepochybne vopred prejudikoval svoje rozhodnutie, čím aj zo strany Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov a všetkých jeho zamestnancov, vrátane C.. C. Š., riaditeľa je preukázaný nepriateľský (negatívny) pomer nadriadeného správneho orgánu (všetkých jeho zamestnancov) k žalobcovi, ktorý je štátnym príslušníkom Ukrajiny. V dôsledku toho sa javí, že žalobca je znevýhodňovaný aj z dôvodu národného pôvodu, resp. príslušnosti k národnosti. Práve preto v odvolaní zo dňa 27.03.2018 vzniesol námietku zaujatosti všetkých zamestnancov nadriadeného správneho orgánu, dňa 09.05.2018 však jeho zástupcovi bolo doručené rozhodnutie Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia policajného zboru sp.zn. PPZ-HCP-OCP1-2018/026315-003 zo dňa 26.04.2018, ktorým bol podnet na vylúčenie všetkých zamestnancov správneho orgánu druhého stupňa zamietnutý. Žalobca zdôraznil, že v tomto rozhodnutí dokonca došlo k pripusteniu dôvodnosti námietky zaujatosti a aj priznanie pochybenia, avšak bez relevantného odrazu vo výroku, pretože v odôvodnení sa okrem iného konštatuje aj: „ ... z pohľadu právneho zástupcu chápeme, že poukázal na nie celkom šťastný postup správneho orgánu, ktorý podľa neho prejudikoval konkrétne rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia s konkretizovaním výroku o určení zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov, ale tento aspekt prípadu nepovažujeme za dostačujúci dôvod na vylúčenie zamestnanca alebo za dôkaz o jeho nepriateľskom postoji ...“ Z týchto podstatných dôvodov žalobca tvrdil, že vznesená námietka zaujatosti bola dôvodná, preto napadnuté rozhodnutia o administratívnom vyhostení boli vydané zaujatými a vylúčenými zamestnancami žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že tento konal v súlade so závermi rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Sa/16/2017 zo dňa 25.10.2017 ohľadom správnosti administratívneho vyhostenia a uloženia zákazu vstupu, pretože vo vzťahu k tomu v označenom rozhodnutí správneho súdu nie je uvedený jeho právny názor, pretože tento sa týmito okolnosťami ani meritórne nezaoberal, čo vyplýva z bodu 49 odôvodnenia rozhodnutia: „ostatné žalobné námietky pod bodmi 1,4,5 a 6 súd v tomto rozhodnutí nevyhodnocuje, vzhľadom na aplikáciu § 191 ods.1 písm.g/ SSP.“ Žalobca ďalej namietal, že žalovaný v priebehu odvolacieho konania si zaobstaral ďalšie poklady pre svoje rozhodnutie, a to oznámenie Fakultnej nemocnice s poliklinikou J.A. Reimana Prešov sp.zn. 561/2017/PMO zo dňa 22.06.2017, týkajúce sa pracovného pomeru žalobcu u tohto zamestnávateľa, avšak tento podklad rozhodnutia mu nebol nikdy doručený, ani žiadnym spôsobom nebol informovaný o tom, že bol zaobstaraný, čím žalobcovi nebola daná príležitosť, aby sa s týmto podkladom mohol oboznámiť a vyjadriť sa k nemu, napriek tomu, že žalovaný z tohto podkladu pri svojom rozhodovaní vychádzal. Žalobca mal za to, že v konaní pred správnym orgánom, v jeho postupe došlo k závažnému porušeniu § 3 ods.2 Správneho poriadku (ako aj článku 48 ods.2 Ústavy SR) tým, že žalobcovi bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom napadnutého rozhodnutia. V tej súvislosti žalobca tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa ku dňu 28.06.2017 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny považuje za neplatné a naviac rozhodnutie o okamžitom skončení pracovného pomeru mu bolo doručené až dňa 18.05.2017. Dňa 30.05.2017 doručil zamestnávateľovi podanie, ktorým mu oznámil, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby bol naďalej zamestnaný a bola mu prideľovaná práca v zmysle pracovnej zmluvy. Z uvedeného vyvodil záver, že jeho pracovný pomer trval aj dňa 12.05.2017 kedy sa dostavil na oddelenie cudzineckej polície za účelom podania žiadosti na obnovenie prechodného pobytu, pretože pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a zamestnávateľom mohol najskôr zaniknúť až okamihom doručenia rozhodnutia o okamžitom skončení pracovného pomeru. Žalobca dňa 31.05.2017 podal na Okresný súd Poprad žalobu o určenie neplatnosti tohto skončenia pracovného pomeru, konanie vedené pod sp.zn. 20Cpr/15/2017. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal odvolacou námietkou v súvislosti s jeho tvrdením o tom, aké nebezpečenstvo mu hrozí na území Ukrajiny, pričom pred prvostupňovým správnym orgánom poukázal na to, že má k dispozícii dôkazy, ktoré v tom čase nebol schopný predložiť, lebo ich nemal pri sebe. Tvrdil, že bolo povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného sa týmito tvrdeniami riadne zaoberať, ako aj v určitej lehote mu umožniť predložiť dôkazy, ktoré má k dispozícii, čo sa však nestalo. , Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí vykonal len formálny prieskum prekážok administratívneho vyhostenia, pričom sa nedostatočne zaoberal aj tvrdením, či administratívnym vyhostením nebude neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a jeho rodinný život v SR, kde už dlhšiu dobu pracuje ako lekár. Takéto pochybenia správneho orgánu podľa žalobcu svedčia o tom, že skutkové závery v žalovanom rozhodnutí nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, ide len o ničím nepodložené hypotézy žalovaného, čím boli závažným spôsobom porušené práva žalobcu ako účastníka konania, najmä vo vzťahu k dokazovaniu, pretože mu bolo znemožnené predložiť dôkazy, ktoré mal k dispozícii a ktoré chcel správnemu orgánu prvého stupňa predložiť a osobne objasniť ich obsah a význam. Žalobca namietal aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 82 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, pričom v jeho prípade zákonné podmienky uvedené v tomto ustanovení neboli splnené, pretože do dňa vydania preskúmavaného rozhodnutia bol vyhostený len jediným rozhodnutím, pričom mu nebol uložený zákaz vstupu. Uloženie zákazu vstupu žalobcovi je preto zjavne nezákonné a neprimerané, mimo medzí správnej úvahy, obzvlášť s prihliadnutím na to, že žalobca na Slovensku pracoval ako lekár, bol s ním neplatne okamžite skončený pracovný pomer v dôsledku čoho podal žalobu na všeobecný súd, ktorá je vedená pod sp.zn. 20Cpr/15/2017 Okresného súdu Poprad. Toto konanie do dňa podania správnej žaloby nebolo právoplatne skončené a nedošlo ani k výsluchu žalobcu pred súdom. V prípade uloženia zákazu vstupu na územie SR a územie členských štátov by žalobcovi hrozila závažná ujma, resp. iný nenapraviteľný následok, a to vo vzťahu k jeho právu domáhať sa svojich nárokov na nezávislom a nestrannom súde v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Poprad, ako aj práva žalobcu, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Žalobca nesúhlasil so stanoviskom žalovaného, ktorý poukazoval na ustanovenie § 86 ods.2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože toto ustanovenie upravuje len fakultatívnu možnosť a nie obligatórnu povinnosť umožniť žalobcovi vstup na územie SR, pričom na prvý pohľad podľa žalobcu je zrejmé, že jeho situácia nespĺňa podmienky v uvedenom ustanovení, pretože pre prípad účasti žalobcu na pojednávaní je nesporné, že takýto pobyt na území SR je v záujme len žalobcu, ktorý sa domáha svojich práv v konaní pred súdom a nie v záujme SR. V správnej žalobe žalobca ďalej namietal, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného o uložení zákazu vstupu na obdobie jedného roka nemožno považovať za dostatočné, pričom aj zjavne vybočuje z medzí správnej úvahy. Žalobca tvrdil, že so zreteľom na jeho podanie zo dňa 05.06.2017, v rámci ktorého žiadal o asistovaný dobrovoľný návrat v zmysle § 82 ods.8 zákona o pobyte cudzincov správny orgán nemohol pristúpiť k uloženiu zákazu vstupu. Označené ustanovenie zákona o pobyte cudzincov žiadnym spôsobom nelimituje uplatnenie tohto práva len do vydania prvostupňového rozhodnutia, pretože Správny poriadok ustanovenie § 57 ods.1 umožňuje aj autoremedúru vlastného rozhodnutia v prípade, že po vydaní rozhodnutia dôjde k uplatneniu nových skutočností. Z tohto hľadiska nie je správny ani záver správneho orgánu prvého stupňa o tom, že k podaniu žiadosti došlo až po „lehote“, resp. „oneskorene“. V tej súvislosti žalobca namietal aj tú skutočnosť, že výrok preskúmavaného rozhodnutia, ktorým mu bol uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov uvedený v ustanovení § 2 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov je nezrozumiteľný a nevykonateľný, pretože z neho nie je možné zistiť, o ktoré členské štáty akého nadnárodného zoskupenia má ísť, či Európskej únie, Vyšehrádskej štvorky, Beneluxu alebo iné, pričom ani poukaz na ustanovenie § 2 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov nie je dostačujúci, pretože nezabezpečuje vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia (v časti tohto výroku) na území iných členských štátov odlišných od SR. 6. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.08.2018 k správnej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol. Poukázal na argumentáciu z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznil, že dňa 06.04.2018 žalovaný po podaní odvolania žalobcom proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa začal odvolacie konanie, v rámci ktorého dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a po jeho riadnom posúdení. Skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ preskúmavaného rozhodnutia nie je v rozpore s obsahom administratívnych spisov a má v nich oporu. Postupom žalovaného nedošlo ani k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. K jednotlivým žalobným námietkam uviedol, že o vznesenej námietke zaujatosti správneho orgánu počas konania na prvom stupni žalovaný v postavení nadriadeného správneho orgánu rozhodol podľa § 12 ods.1 Správneho poriadku v samostatnom konaní vydaním rozhodnutia zo dňa 27.02.2018 tak, že podnet právneho zástupcu žalobcu na vylúčenie všetkých zamestnancov správneho orgánu zamietol ako nedôvodný. O vznesenej námietke zaujatosti všetkých zamestnancov žalovaného rozhodol nadriadený orgán Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia policajného zboru Bratislava rozhodnutím zo dňa 26.04.2018 tak, že podnet advokáta na vylúčenie všetkých zamestnancov žalovaného zamietol, pretože nezistil takú existenciu objektívnej skutočnosti zakladajúcej vznik pochybností o nepredpojatosti zamestnanca správneho orgánu. K žalobnej námietke týkajúcej sa tvrdenia žalobcu, že žalovaný v priebehu odvolacieho konania zaobstaral ďalšie podklady pre rozhodnutie, a to oznámenie jeho zamestnávateľa zo dňa 22.07.2017 týkajúce sa žalobcu a jeho pracovného pomeru, pričom toto oznámenie mu nebolo nikdy doručené a nebol ani žiadnym spôsobom informovaný o jeho zaobstaraní, preto sa nemohol oboznámiť a vyjadriť k podkladu rozhodnutia, žalovaný uviedol, že tento listinný dôkaz bol súčasťou administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa, ktorý mu bol spolu s odvolaním predložený a žalovaný ho nezaobstarával a odvolacie konanie ani o takýto doklad nedoplňoval. Oznámenie zamestnávateľa žalobcu nemalo naviac zásadný význam pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože konanie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR voči nemu bolo vedené z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území SR podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a nie kvôli skončeniu jeho pracovného pomeru. Administratívny orgán v tejto veci naviac ani nie je oprávnený skúmať pracovnoprávne vzťahy, resp. rozhodovať o platnosti či neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. K ďalším žalobným námietkam uplatneným v správnej žalobe žalovaný uviedol, že týmito námietkami sa podrobne zaoberal v priebehu odvolacieho konania a vysporiadal sa nimi v preskúmavanom rozhodnutí, pretože sú identické s odvolacími námietkami proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a žalobca v žalobe neuviedol žiadne nové skutočnosti. 7. Žalobca v replike zo dňa 29.08.2018 k vyjadreniu žalovaného trval na žalobných dôvodoch uplatnených v správnej žalobe a zdôraznil, že tak rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako aj preskúmavané rozhodnutie žalovaného boli vydané zaujatými a vylúčenými správnymi orgánmi, ktoré boli obsadené zaujatými a vylúčenými zamestnancami, pričom k tejto žalobnej námietke sa žalovaný vyjadril iba tak, že poukázal na rozhodnutia správnych orgánov, ktoré nezistili dôvody zaujatosti a vylúčenia týchto zamestnancov bez toho, aby k ich správnosti a zákonnosti uviedol akúkoľvek argumentáciu. V ostatnom zotrval na svojich tvrdeniach zo správnej žaloby. 8. Správny súd v konaní podľa § 206 a nasl. Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 účinný od 01.07.2017, ďalej len: „SSP“) konajúc o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia, po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa a oboznámení sa s úplným obsahom predložených administratívnych spisov, v právnych medziach správnej žaloby (§ 236 ods.1, v spojení s § 182 ods.1 písm. e/ SSP) na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné vyhovieť, preto túto v zmysle ustanovenia § 240 SSP zamietol. 9. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.05.2019 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu oznámil, že na podanej správnej žalobe trvá ako aj na všetkých skutočnostiach, ktoré súdu písomne oznámili v priebehu súdneho konania. Uviedol, že nemá k dispozícii informáciu o aktuálnom stave konania pred všeobecným súdom o vyslovenie neplatnosti rozhodnutia o okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobcom. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že trvá na argumentácii uvedenej v ich rozhodnutiach, ako aj na skutočnostiach, ktoré sú uvedené po vyjadrení k správnej žalobe. Súdu oznámila, že podľa záznamov v ich informačných systémoch žalobca opustil územie SR dňa 22.06.2018 a v čase pojednávania pred správnym súdom sa na území SR nenachádzal. Ďalej uviedla, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení, kde dôvod pre vyhostenie spočíval v uznaní viny žalobcu zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.05.2017) podľa záznamov v informačných systémoch polície po 04.05.2017 žalobca opustil územie SR v Nižných Slemenciach smerom na Ukrajinu, nevedela uviesť, či vstúpil aj na územie Ukrajiny alebo nie, ale po tom čo prešiel prechod v Slemenciach so slovenskej strany, vrátil sa na územie SR. Práve preto bolo potrebné začať nové správne konanie, ale pre iný dôvod administratívneho vyhostenia spočívajúci v tom, že sa zdržiava na území SR nelegálne, presnejšie, že má neoprávnený pobyt na území SR. 10. Z obsahu tak administratívneho, ako aj súdneho psiu vyplýva, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.10.2017 sp.zn. 9Sa/16/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 06.01.20118 bolo zrušené rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície so sídlom v Prešove, sp.zn. PPZ-HCP-PO2137-001/2017 zo dňa 19.07.2017 (ktoré predchádzalo rozhodnutiu žalovaného, ktoré je preskúmavané v tomto konaní), ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - Oddelenia cudzineckej polície policajného zboru /Prešov, sp.zn. PPZ-HCP-PO8-26-011/2017-ZVC zo dňa 12.05.2017, ktorým bolo rozhodnuté podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov o administratívnom vyhostení žalobcu a vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dôvod zrušenia spočíval v podstatnom porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správny, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej ( t.j. zrušovací dôvod podľa § 191 ods.1 písm. g/ SSP), pretože výrok administratívneho rozhodnutia nebol dostatočne zrozumiteľný a vykonateľný, ak v rozhodnutí správneho orgánu chýbal odkaz na § 2 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov tak, aby žalobca mohol poznať obsah svojich povinností vyplývajúcich z výroku rozhodnutia. V bode 49 odôvodnenia tohto rozhodnutia správneho súdu je uvedené, že ostatné žalobné námietky pod bodmi 1, 4, 5 a 6 (ktoré sú v podstate totožné so žalobnými námietkami uplatnenými v tomto konaní) súd nevyhodnocoval, avšak záver žalovaného o týchto je pre ďalšie rozhodnutie správneho orgánu odporúčajúcim a v podstate možno zhrnúť, že správna úvaha žalovaného v rozsahu žalobných námietok 1, 4, 5 a 6. bola správna a je preto aplikovateľná pre rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. 11. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 12. Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak : a/ neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice, b/ má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 13. Podľa § 82 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. 14. Podľa § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri administratívnom vyhostení a zákaze vstupu osobitne zohľadňuje skutočnosť, že sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu. 15. Podľa § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar vydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa odseku 1 písm. b/ bez uloženia zákazu vstupu, ak sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne dostaví na policajný útvar, požiada o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu a ministerstvo vnútra súhlasí s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu. 16. Podľa § 82 ods. 9 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania cez hraničný priechod na vonkajšej hranici podľa § 4. 17. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b/ až i/ na jeden rok až päť rokov. 18. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. 19. Podľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. 20. Podľa § 81 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2. 21. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. 22. Podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie členským štátom členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarska konfederácia; na účely § 30 a § 51 až 57 sa členským štátom rozumie len členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky. 23. Podľa § 34 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadosť o obnovenie prechodného pobytu podáva štátny príslušník tretej krajiny osobne na úradnom tlačive na policajnom útvare najneskôr v posledný deň platnosti prechodného pobytu. Žiadosť o obnovenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 4 podáva štátny príslušník tretej krajiny osobne na úradnom tlačive na policajnom útvare najneskôr 30 dní pred skončením platnosti udeleného prechodného pobytu. Za štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 27, ktorý pre bezvládnosť nemôže osobne podať žiadosť o obnovenie prechodného pobytu, môže podať žiadosť štátny príslušník tretej krajiny, s ktorým žiada zlúčenie rodiny. K žiadosti o obnovenie prechodného pobytu je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad, inak policajný útvar žiadosť neprijme. Policajný útvar vydá žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí. 24. Podľa § 34 ods. 18 zákona o pobyte cudzincov, prechodný pobyt sa po skončení jeho platnosti až do rozhodnutia o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu považuje za oprávnený na území Slovenskej republiky. 25. Podľa § 35 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov, prechodný pobyt zanikne, ak štátny príslušník tretej krajiny bol administratívne vyhostený. 26. Podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 27. Podľa § 120 ods.7 zákona o pobyte cudzincov, pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zaistení policajný útvar umožní cudzincovi a zvolenému zástupcovi, ak je prítomný, aby sa vyjadril k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie; na tento účel policajný útvar upovedomí zvoleného zástupcu o tejto možnosti. 28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa ods. 2 označeného ustanovenia, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 29. Podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku, o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec správneho orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho konania. Podľa ods. 2, proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu z konania nemožno podať samostatné odvolanie. 30. Podľa § 33 ods.2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastnením osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 31. Podľa § 34 ods. 1 až 6 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. 32. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 33. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedenie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 34. V konaní pred správnymi orgánmi bolo preukázané, že žalobca sa dňa 12.05.2017 v čase o 11.50 hod. dostavil na správny orgán za účelom podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území SR na účel zamestnania. Pri kontrole oprávnenosti jeho pobytu správny orgán zistil, že na území SR mal udelený prechodný pobyt na účel zamestnania platný do 31.05.2017. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva, že účastníkovi konania bolo dňa 19.04.2017 vydané rozhodnutie č.: PPZ-HCP- PO8-12-012/2017-ZVC, ktorým bol administratívne vyhostený z územia SR podľa § 82 ods.2 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia, a to trestným rozkazom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp.zn. T/62/2017-32 s tým, že vydaný trestný rozkaz zo dňa 19.04.2017 sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 19.04.2017. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 19.04.2017 č.: PPZ-HCP- PO8-12-012/2017-ZVC nadobudlo právoplatnosť dňa 04.05.2017. 35. Súd ako správny hodnotí záver žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa, že právnym následkom nadobudnutia právoplatnosti označeného rozhodnutia zo dňa 19.04.2017 č.: PPZ-HCP- PO8-12-012/2017-ZVC o administratívnom vyhostení žalobcu zanikol podľa § 35 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt žalobcu na území SR na účel zamestnania, ktorý by v prípade, ak takéto rozhodnutie by nebolo právoplatné, trval do 31.05.2017. Z uvedeného vyplýva, že žalobca, ktorý sa dňa 12.05.2017 dostavil na správny orgán za účelom podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území SR na účel zamestnania, sa v tom čase na území SR už zdržiaval neoprávnene. Práve na základe týchto skutočností ( doplnených zástupkyňou žalovaného na pojednávaní konštatovaním, že žalobca po 04.05.2017 krátkodobo opustil územie SR cez hraničný prechod s Ukrajinou) správny orgán začal voči žalobcovi správne konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 18 ods.1 Správneho poriadku z dôvodu uvedeného v § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. že žalobca má neoprávnený pobyt na území SR. 36. K jednotlivým žalobným dôvodom uplatneným v správnej žalobe správny súd uvádza, že tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Ako neopodstatnenú správny súd predovšetkým hodnotí námietku žalobcu, vo veci administratívneho vyhostenia rozhodovali vylúčení zamestnanci správneho orgánu prvého stupňa ako aj zamestnanci odvolacieho orgánu. Súd zdôrazňuje, že potom, čo účastník správneho konania namietal zaujatosť pracovníkov správneho orgánu (tak prvostupňového ako aj odvolacieho) správny orgán postupoval zákonným spôsobom v zmysle ustanovenia § 12 Správneho poriadku, predložil vec nadriadenému orgánu na rozhodnutie o zaujatosti s tým, že vo veci boli vydané rozhodnutia zo dňa 27.02.2018 a 26.04.2018, ktorými zamestnanci administratívneho orgánu vylúčení neboli a to z dôvodov, ktoré sú v týchto rozhodnutiach podrobne uvedené. Správny orgán tak postupoval zákonom predpísaným spôsobom a rozhodol aj o následnom podnete žalobcu, svoje dôvody uviedol aj v odôvodnení týchto rozhodnutí a dôvodmi pre nevylúčenie zamestnancov správneho orgánu sa žalovaný podrobne zaoberal aj v písomnom vyjadrení k správnej žalobe, kde tieto dôvody sú zhrnuté tým spôsobom, že preskúmaním prípadu žalobcu neboli zistené žiadne objektívne skutočnosti zakladajúce vznik pochybností o nezaujatosti zamestnancov administratívneho orgánu. Aj správny súd je toho názoru, že ani vytýkané pochybenie v postupe správneho orgánu prvého stupňa (vo vzťahu k výzve na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu) nezakladá záver o zaujatosti jeho zamestnancov pri posudzovaní prípadu žalobcu. 37. Ako nedôvodnú hodnotil správny súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa tvrdenia, že z jeho strany došlo k neúmyselnému porušeniu § 118 ods. 1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov, pretože nemal žiadnu vedomosť o tom, že právoplatnosťou rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 19.04.2017 došlo k zániku jeho prechodného pobytu. Žalobca tvrdil, že postupoval v súlade s ustanovením § 34 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keď žiadosť o obnovenie prechodného pobytu bol podať osobne na policajnom útvare s tým, že podľa ustanovenia § 34 ods.18 zákona o pobyte cudzincov sa jeho pobyt na území SR považoval od okamihu podania takejto žiadosti za oprávnený. Správny súd k tomu dodáva, že pre postup podľa § 34 ods.2 zákona o pobyte cudzincov musí byť splnená zásadná podmienka, a to že žiadosť o obnovenie prechodného pobytu podáva štátny príslušník tretej krajiny najneskôr v posledný deň platnosti jeho (predchádzajúceho) prechodného pobytu. V tomto prípade však táto podmienka splnená nebola, pretože tak ako je vyššie uvedené z dôvodov nadobudnutia právoplatnosti prvšieho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu došlo k zániku jeho prechodného pobytu. Za tejto situácie podanie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu nemohlo vyvolať žalobcom požadovaný právny stav, t.j. aby jeho pobyt na území SR bol oprávnený. Pre úplnosť správny súd dodáva, že z obsahu administratívneho spisu ako aj obsahu prednesu zástupkyne žalovaného na pojednávaní pred správnym súdom vyplýva, že bolo povinnosťou správneho orgánu začať nové správne konanie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR, pretože po tom, čo nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o jeho predchádzajúcom administratívnom vyhostení dňa 04.05.2017, žalobca opustil územie SR cez hraničný prechod v Slemenciach zo slovenskej strany a vrátil sa opätovne na územie SR. Vznikol teda dôvod pre administratívne vyhostenie žalobcu, ktorý na území SR mal neoprávnený pobyt. 38. Správny súd ako nedôvodnú hodnotí aj námietku, že v priebehu odvolacieho konania si žalovaný zabezpečil dodatočné podklady pre rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, a to vo vzťahu k dôvodu skončenia jeho pracovného pomeru ako aj jeho povesti v zamestnaní (oznámenie Fakultnej nemocnice s poliklinikou J.A.Reimana Prešov sp.zn. 561217/PMO zo dňa 22.06.2017). K tejto námietke správny súd uvádza, že hlavným a podstatným dôvodom pre administratívne vyhostenie žalobcu v konaní pred správnym orgánom bol jeho neoprávnený pobyt na území SR vo vzťahu k zániku jeho prechodného pobytu vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia o jeho predchádzajúcom administratívnom vyhostení, nie skutočnosti vzťahujúce sa na skončenie jeho pracovného pomeru. Tým, že žalobca mal neoprávnený pobyt na území SR dňa 12.05.2017 je bez právneho významu, či k tomuto dňu pracovný pomer u žalobcu zostal naďalej zachovaný alebo s ním bol platne skončený jeho okamžitým zrušením zo strany zamestnávateľa. Žalovaný naviac takéto potvrdenie zo strany zamestnávateľa žalobcu nezaobstarával a ani v rámci odvolacieho konania takýto dôkaz do spisu nezabezpečoval, pretože tento bol zabezpečený ešte v rámci konania pred správnym orgánom prvého stupňa. Vo vzťahu k procesným právam žalobcu správny súd uvádza, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu bol vyzvaný správnym orgánom, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia, pričom výzva mu bola doručená dňa 31.01.2018, teda mal zachované procesné právo oboznámiť sa s úplným obsahom administratívneho spisu a reagovať aj na jednotlivé podklady, ktoré sú v ňom obsiahnuté. Oznámenie zamestnávateľa žalobcu z vyššie uvedených dôvodov nemalo zásadný výzvam pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia. 39. Podľa názoru správneho súdu neopodstatnenou je aj námietka žalobcu o nesprávnej aplikácii § 82 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, a to vo vzťahu uloženému zákazu vstupu na územie SR ako aj na územie všetkých členských štátov uvedených v § 2 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na dobu jedného roka. Ustanovenie § 82 ods.4 zákona o pobyte cudzincov umožňuje policajnému útvaru pri administratívnom vyhostení a zákaze vstupu osobitne zohľadniť aj tú skutočnosť, že sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení, alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie SR počas trvania jeho zákazu vstupu, teda dáva mu možnosť v rámci zákonom stanoveného rozsahu zákazu vstupu podľa § 82 ods.3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov prísnejšie hodnotiť tých cudzincov, ktorí splnili predpoklady uvedené v ustanovení § 82 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, neznamená to však, že správnemu orgánu toto ustanovenie znemožňuje uložiť zákaz vstupu v zmysle označeného ustanovenia zákona v rozsahu jeden rok až päť rokov. V prípade žalobcu správny orgán veľmi podrobne uviedol tak v prvostupňovom ako aj v odvolacom rozhodnutí správnu úvahu, ktorá ho viedla k záveru o potrebe uložiť zákaz vstupu žalobcovi v dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, t.j. na obdobie jedného roka. S touto správnou úvahou sa stotožňuje aj správny súd, pričom za podstatnú považuje tú skutočnosť, že žalobca už predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 04.05.2017 z územia SR bol administratívne vyhostený a to z dôvodu, že bol trestným súdom uznaný vinným zo spáchania prečinu. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že zákazom vstupu na územie SR ako aj ostatných štátov uvedených vo výroku rozhodnutia správneho súdu bude znemožnené jeho zákonné právo konať pred všeobecným súdom vo veci podanej žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, správny súd uvádza, že sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí o tom, že aj v prípade, zákazu vstupu má žalobca právo požiadať Ministerstvo vnútra SR o povolenie mimoriadneho vstupu podľa § 86 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, a dodáva, že v rámci bilaterálnych ako aj multilaterálnych dohôd, ktorých stranami okrem SR je aj domovský štát žalobcu, je zabezpečená spolupráca justičných orgánov aj v prípade konaní v civilných veciach, teda na základe týchto medzinárodných dohôd je možné prepísaným postupom zabezpečiť dodržanie všetkých procesných práv účastníka konania, ktorý sa zdržiava v zahraničí, v tomto konkrétnom prípade na Ukrajine. 40. Ako neopodstatnenú hodnotí správny súd aj námietku žalobcu vo vzťahu k jeho žiadosti o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu v zmysle § 82 ods.8 zákona o pobyte cudzincov, pretože dňa 12.05.2017 sa žalobca nedostavil na policajný útvar za účelom požiadania o návrat do domovského štátu v rámci asistovaného dobrovoľného návratu s tým, že Ministerstvo vnútra SR súhlasí s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu, ale účelom jeho návštevy bolo predĺženie prechodného pobytu na území SR. Napokon, ako správny, dostatočne zrozumiteľný aj vykonateľný považoval správny súd aj výrok preskúmavaného rozhodnutia, ktorým žalobcovi bol uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov uvedených v § 2 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, pretože z tohto výroku s odvolaním sa na konkrétne ustanovenie zákona je možné dostatočným spôsobom zistiť štáty, resp. o ktoré nadnárodné zoskupenie členských štátov ide. 41. V závere správny súd ako nedôvodnú hodnotí aj námietka žalobcu vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že mal k dispozícii dôkazy, o tom aké nebezpečenstvo mu hrozí na území Ukrajiny, ale v tom čase ich nebol schopný predložiť a žalovaný sa dostatočne nezaoberal ani zisťovaním skutočnej situácii na Ukrajine a nebezpečenstvu, ktoré mu tam hrozí. Z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný sa s uvedenou námietkou v rozhodnutí podrobne zaoberal s tým, že ak žalobca mal takéto dôkazy k dispozícii, tieto mohol správnemu orgánu predložiť s dostatočným časovým predstihom pred vydaním rozhodnutia tak správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného, pričom správny súd dodáva, že administratívne konanie proti žalobcovi podľa § 18 ods.1 Správneho poriadku začalo dňa 12.05.2017 a preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo vydané až dňa 21.05.2018. Uvedené svedčí o postačujúcom časovom rozsahu, počas ktorého žalobca mohol ním tvrdené dôkazy zabezpečiť ako aj správnemu orgánu predložiť, tak aby správny orgán mal možnosť vyhodnotiť ich opodstatnenosť. Tak ako vyplýva aj z odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktoré je vyššie uvedené, zástupca žalobcu bol vyzvaný správnym orgánom dňa 31.01.2018, aby sa vyjadril k podkladom pre rozhodnutie, teda aj vo vzťahu k možnosti predložiť jednotlivé dôkazy, ktoré mal žalobca k dispozícii a preto aj podľa názoru správneho súdu boli procesné práva žalobcu v tomto smere v plnom rozsahu zohľadnené a rešpektované. 42. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti, správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby, pretože príslušné správne orgány postupovali v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným spôsobom, skutkový stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní boli správne aplikované jednotlivé ustanovenia príslušného právneho predpisu a vydané administratívne rozhodnutie je v súlade so zákonom. Z týchto podstatných dôvodov preto súd žalobu žalobcu zo dňa 27.06.2018 podľa § 240 SSP zamietol, majúc za to, že táto je vzhľadom na vyššie uvedené dôvody neopodstatnená. 43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému náhrada trov konania nepatrí. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote tridsiatich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.