Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/353/2017 z 26. 3. 2019

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/353/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109230438
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7109230438.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu B. Ď., G.. XX.X.XXXX, K. A., F..
A. XXX/XXX, zast. JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátkou, so sídlom Košice, Kmeťova 26, IČO: 35
543 892, proti žalovanej T.. M. L., G.. XX.X.XXXX, K. C.T., M. XX, zast. JUDr. Martou Šuvadovou,
advokátkou, so sídlom Košice, Floriánska 16, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku 36C/461/2009-479 z 23.3.2017 v znení opravného
uznesenia 36C/461/2009-529 z 20.4.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v znení opravného uznesenia 36C/461/2009-529 z 20.4.2017, okrem výroku o
zastavení konania v časti o vydanie hnuteľných vecí, a vyporiadáva bezpodielové spoluvlastníctvo strán
sporu tak, že do výlučného vlastníctva žalobcu prikazuje:
- parcelu registra „C“ č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 16 m2 zapísaná na LV č. XXXXX
k. ú. E., okres C. II, Obec C. - J., pozemok pod radovou garážou súp. č. XXX, v spoluvlastníckom podiele
1/2 v hodnote 690,- € a
- pohľadávku z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v E., a.s. vo výške XXX,XX €.
Do výlučného vlastníctva žalovanej prikazuje:
- rodinný dom súp. č. XXX na parcele registra „C“ č. XXX/X a pozemky reg. „C“ parcela č. XXX/X -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, parc. č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
XXX m2, parc. č. XXX - záhrada o výmere XXX mX a parc. č. XXX - záhrada o výmere XXX m2, zapísané
na LV č. XXX k. ú. C. G. Z., okres C. T., U. C. - C. G. Z. v hodnote XXX.XXX,- €,
- byt č. X nachádzajúci sa na 2. posch. bytového domu súp. č. XXX vo vchode č. XX, J. XX v C. na parcele
č. XXXX so spoluvlastníckym podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu XXXX/XXXXXX, zapísaný na LV č. XXXXX k. ú. Y., okres C. T., U. C. - V. hrdinov a
- pohľadávku z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX vedeného vo Z., a.s. vo výške XXX,XX €.

II. J. je povinná zaplatiť žalobcovi peňažné vyrovnanie jeho podielu sumu XX.XXX,XX €, z toho sumu
XX.XXX,- € v lehote do XX dní od právoplatnosti rozsudku a sumu XX.XXX,XX € v pravidelných splátkach
po X.XXX,- € mesačne s tým, že prvá splátka je splatná XX. dňa od právoplatnosti rozsudku a ďalšie
splátky vždy do XX. dňa v jednotlivých nasledujúcich mesiacoch vopred až do úplného zaplatenia, a to
pod následkom straty výhody splátok.

T.. J. je povinný zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva vo výške
X.XXX,XX € na účet U. súdu C. I do X dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. J. je povinný nahradiť trovy štátu vo výške XX,XX €, na účet U. súdu C. I do X dní od právoplatnosti
rozsudku a vo vzťahu k žalovanej sa štátu náhrada trov konania nepriznáva.

V. A. sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.



o d ô v o d n e n i e :

X. Okresný súd C. I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom v znení opravného uznesenia
XXC/XXX/XXXX-XXX z XX.X.XXXX (ktorým podľa ust. § 224 Civilného sporového poriadku opravil vo
IV. výroku rozsudku nesprávne uvedenú sumu výplatnej povinnosti žalovanej 21.011,588 € na správnu
sumu 21.346,855 €) vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu tak, že: a) do výlučného
vlastníctva žalobcu pripadá nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXXX, k.ú. Terasa, okres Košice II, Obec
Košice - Západ, parc. č. XXX o výmere 16 m2 - pozemok pod radovou garážou súp. č. XXX v podiele 1/2
k celku v hodnote 690,- €, b) do výlučného vlastníctva žalovanej pripadá rodinný dom súp. č. XXX, stojaci
na parcele č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcela č. XXX/X - zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcela č. XXX - záhrady o výmere XXX m2 a parcela č. XX4
- záhrady o výmere XXX m2, zapísané na LV č. XXX, k.ú. Košická Nová Ves, okres Košice III, Obec
Košice - Košická Nová Ves v hodnote 143.000,- € (I.). Rozhodol, že žalobca je výlučným vlastníkom
účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v Tatrabanke, a.s. a žalovaná je výlučnou vlastníčkou účtu č.
XXXXXXXXXX/XXXX vedeného vo VÚB, a.s. (II.). Zastavil konanie o vydanie hnuteľných vecí - obraz
drevorezba s náboženskou tematikou pozostávajúcou z podobizne Krista a piatich hláv v drevenom
ráme, kniha s názvom „Tajomné vedy v českom jazyku“, 2 ks drevoobrábacích strojov - elektrická píla a
zrovnávačka a náhradná sada pneumatík (III.). Žalovanej uložil povinnosť z titulu vyporiadania zaplatiť
žalobcovi sumu 71.346,855 €, a to sumu 50.000,- € do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a 21.346,855
€ v mesačných splátkach po 1.000,- €, splatných vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca, so splatnosťou
prvej splátky do 60 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za
následok splatnosť celého plnenia (IV.). Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie
vo výške 2.098,50 € na účet Okresného súdu Košice I do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (V.) a
tiež povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 26,64 € na účet Okresného súdu Košice I, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (VI.) a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (VII.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
strán sporu (ďalej tiež len „BSM“) na tom skutkovom základe, že po rozvode manželstva so žalovanou
(rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 12C/19/2006-65 z 31.10.2006, právoplatným dňa 22.11.2006),
ktoré bolo uzavreté dňa 9.11.1985, sa nedohodli na vyporiadaní majetku nadobudnutého za trvania
manželstva, a to nehnuteľností a peňažných prostriedkov uložených na účtoch v označených peňažných
ústavoch, preto navrhol vyporiadať BSM súdnym rozhodnutím. Pokiaľ ide o hnuteľné veci nadobudnuté
za trvania manželstva, o týchto sa strany počas konania mimosúdne dohodli, preto ich nežiadali
vyporiadať v tomto spore. Zároveň žalobca podanou žalobou žiadal o vydanie hnuteľných vecí
nepatriacich stranám sporu, ktoré mu boli zapožičané a odovzdané do užívania, počas konania návrh v
tejto časti so súhlasom žalovanej vzal späť, a preto súd konanie o tomto nároku podľa ust. § 145 ods.
1, 2 CSP zastavil.

3. Po vykonaní stranami navrhnutého dokazovania, vyhodnotení vykonaných dôkazov a právnom
posúdení prejednávanej veci podľa ustanovení § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1,3 a § 150 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) súd prvej inštancie vyporiadal nehnuteľnosti a zostatky na účtoch strán sporu
spôsobom uvedeným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. V otázke prikázania nehnuteľností do
výlučného vlastníctva strán vychádzal z ich zhodných návrhov, pričom znaleckým posudkom č. 10/2016
mal preukázanú všeobecnú hodnotu stavieb a pozemkov evidovaných na LV č. XXX k.ú. C. G. Z. v sume
XXX.XXX,- € a nehnuteľnosti - pozemku pod garážou evidovanej na LV č. X. k.ú. E. v sume X.XXX,-
€, keďže strany sporu sa na zostatkových hodnotách nehnuteľností nevedeli dohodnúť. Peňažné
prostriedky (vklady) na účtoch v peňažných ústavoch vyporiadal vo výške zistenej ku dňu zániku BSM
tak, že žalobcovi prikázal do výlučného vlastníctva vklad vo výške 118,47 € na účte č. XXXXXXXXXX/
XXXX vedenom v Tatrabanke, a.s. a žalovanej vklad vo výške 502,18 € na účte č. 2979942512/0200
vedenom vo VÚB, a.s. s tým, že zároveň zaviazal strany uhradiť bývalému manželovi 1/2 pohľadávky
z týchto účtov v peňažných ústavoch. Hnuteľné veci tvoriace predmet BSM súd nevyporiadal, nakoľko
o nich strany sporu uzatvorili mimosúdnu dohodu, ktorú súd považoval za platnú dohodu o vyporiadaní
časti majetku, rešpektujúc vôľu strán v zhode so závermi právnej teórie i súdnej praxe, podľa ktorých
dohoda o čiastočnom vyporiadaní BSM manželov je platná (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo 147/2011). Strany sporu sa v konaní domáhali vyporiadania tiež hodnôt, ktoré zo svojich výlučných
prostriedkov mali vynaložiť na nadobudnutie (kúpu) rodinného domu s pozemkami v k.ú. Košická Nová



Ves. Súd pokladal za nesporné, že uvedené nehnuteľnosti boli nadobudnuté za trvania manželstva
účastníkov a patria do BSM. Pravdivosť skutkového tvrdenia žalobcu (žalovanou popretého), že na
kúpu rodinného domu mu jeho rodičia poskytli finančné prostriedky vo výške 160.000 Sk (5.311,03
€), súd nemal preukázanú vzhľadom na rozpory v tvrdeniach žalobcu, pokiaľ v žalobe tvrdil, že tieto
finančné prostriedky mu boli poskytnuté titulom pôžičky, v konaní predložil čestné vyhlásenie svojej
matky spísané dňa 19.11.2009, v ktorom táto prehlásila, že sumu 160.000,- Sk (5.311,03 €) požičala
žalobcovi pri kúpe rodinného domu a pôžičku žiada vrátiť, následne vo svojej výpovedi na pojednávaní
svedkyňa uviedla, že sumu 160.000,- Sk vybratú z vkladnej knižky poskytli (spoločne s manželom, t.č.
už nebohým) synovi pred kúpou rodinného domu za účelom výstavby prístavby k rodinnému domu,
pričom peniaze od žalobcu už nežiadala vrátiť a vyslovila domnienku, že „asi tieto finančné prostriedky
boli žalobcom použité na kúpu rodinného domu“. Žalovaná poprela tvrdenia žalobcu a uviedla, že
na zaplatenie kúpnej ceny rodinného domu vo výške 220.000,- Sk (7.302,66 €) prispela vlastnými
finančnými prostriedkami celkom v sume 170.000,- Sk, t.j. 5.642,97 € [100.000,- Sk veno - dar od rodičov,
40.000,- Sk svadobný dar od rodiny a 30.000,- Sk dar od babičky z maminej strany], pričom sumu
50.000,- Sk (1.659,70 €) zaplatil žalobca zo svojich vlastných finančných prostriedkov, ktoré mal na
vkladnej knižke pri uzavretí manželstva. Na dôkaz predložila čestné prehlásenia svojich súrodencov,
z ktorých súd mal preukázané žalovanou tvrdené skutočnosti ohľadom financovania a kúpy rodinného
domu. Z ust. § 150 OZ súdu vyplynulo, že prostriedky vynaložené jedným z manželov na spoločný
majetok, mu majú mu byť uhradené zo spoločného majetku druhým manželom, avšak len vo výške
zodpovedajúcom pomeru veľkosti podielov, ktorého sa každému z nich dostáva z BSM. Súd poukázal
na názor zastávaný súdnou praxou, podľa ktorého ak je v dobe vyporiadania hodnota veci nižšia (napr.
v dôsledku opotrebenia spoločným užívaním) než bola jej pôvodná hodnota, bolo by potrebné k tomuto
prihliadnuť a náklady, ktoré na ňu jeden z manželov zo svojich finančných prostriedkov vynaložil, by sa
nehradili v plnej výške, ale len vo výške redukovanej podľa pomeru, v ktorom došlo ku zníženiu hodnoty
veci. Ak však v dobe vyporiadania bola hodnota takejto veci vyššia než pôvodná hodnota, potom by sa
k tomuto zvýšeniu pri stanovení náhrady nákladov vynaložených len z prostriedkov jedného z manželov
neprihliadalo; do BSM totiž patrí a obom manželom je spoločná vec v takto zvýšenej hodnote, z ktorej sa
vychádza i pri stanovení ich podielov na spoločnom majetku. Náhrada bežných udržiavacích nákladov,
ktoré boli na vec vynaložené tým z manželov, ktorý ich výlučne sám užíval, sa nepriznáva (R 42/72).
Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie neprihliadol na tzv. vnosy strán sporu vynaložené na
nadobudnutie (kúpu) rodinného domu, ktorý bol zakúpený za sumu 220.000,- Sk (7.302,66 €), pričom
v súčasnosti jeho hodnota je podstate vyššia 143.000,- €, z ktorej súd vychádzal pri stanovení podielov
strán sporu na ich spoločnom majetku. Na vyporiadaní nehnuteľnosti - pozemku pod radovou garážou
súp. č. 574 sa strany sporu dohodli, z ich zhodných tvrdení súd vychádzal pri určení zostatkovej hodnoty
pozemku, ktorý prikázal (podiel 1/2 z celku) na čas po rozvode do výlučného vlastníctva žalobcu.

4. Spornou medzi stranami bola otázka, či do BSM patrí jednoizbový družstevný byt č. X na J. XX Z.
C., ktorý strany sporu nadobudli zmluvou o prevode družstevného bytu uzatvorenou dňa 29.12.1994,
pričom v katastri nehnuteľností je zapísaný ako súčasť ich bezpodielového spoluvlastníctva. Žalovaná
v priebehu konania pripustila zaradenie tejto nehnuteľnosti do masy BSM s tým, že byt navrhla prikázať
do svojho výlučného vlastníctva bez určenia jej výplatnej povinnosti resp. finančného vyrovnania
so žalobcom vzhľadom na to, že žiadnym spôsobom sa nepričinil o jeho nadobudnutie a udržanie.
Listinnými dôkazmi preukazovala, že pred uzavretím manželstva (ako slobodná) nadobudla členské
práva v bytovom družstve, členský podiel zaplatila z vlastných prostriedkov darovaných jej rodičmi, byt
bol ňou užívaný a za jeho užívanie výlučne ona platila platby s tým spojené; uzavretím manželstva
so žalobcom sa stali spoločnými nájomcami bytu, no žalobca nebol členom družstva, na základe
žiadosti nájomcu bol byt odkúpený do osobného vlastníctva za trvania manželstva, a to za nepochybne
výhodnú cenu 14.754,- Sk (489,74 €), ktorú zaplatila z vlastných finančných prostriedkov, darovaných jej
matkou, čo potvrdili súrodenci žalovanej v čestných prehláseniach. Z listinných dôkazov súdu vyplynulo,
že členské práva v bytovom družstve žalovaná nadobudla pred uzavretím manželstva so žalobcom,
na základe prihlášky z 28.1.1981 sa stala členkou Stavebného bytového družstva Sever, ktoré jej
výmerom zo dňa 13.10.1981 podľa schváleného poradovníka uznesením predstavenstva SBD Sever
č. XX/XXXX z 28.5.1981 pridelilo B. K. Č.. X na ulici J. XX o výmere XX,XX m2, ktorý prevzala
do užívania dňa 13.10.1981 podľa zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu; žalovaná ako
členka bytového družstva za trvania manželstva so žalobcom požiadala o prevod družstevného bytu do
vlastníctva nájomcu - člena bytového družstva. Zmluva o prevode bytu bola uzavretá dňa 24.12.1994
medzi SBD III Košice na strane predávajúceho a žalovanou ako členkou družstva a jej manželom -
žalobcom na strane kupujúcich, podľa zákona č. 42/1992 Zb. (§ 24 a nasl.), zákonného opatrenia č.



297/1992 Zb. a zákona č. 182/1993 Z.z.; vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený
dňa 24.9.1995 a na liste vlastníctva č. XXXXX k.ú. Furča, Obec - Dargovských hrdinov, okres Košice III,
sú účastníci zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci bytu č. X nachádzajúceho sa na X. p. bytového
domu súp. č. XXX vo vchode XX, J. XX, na parcele č. XXXX. Následne žalovaná s poukazom na
judikatúru Najvyššieho súdu SR (1Cdo 28/2011) a Najvyššieho súdu ČR (23Cdo 1668/2003) zmenila
svoje stanovisko a zastávala názor, že predmetný byt do BSM nepatrí. Súd prvej inštancie sa stotožnil
s právnou argumentáciou žalovanej a jednoizbový družstevný byt č. X nachádzajúci sa na J. XX Z.
C. do vyporiadania BSM nezahrnul. Poukazujúc na judikatúru súdov Slovenskej republiky (rozhodnutia
sp. zn. 3Cdo 172/2012, 3Cdo 291/2006) i právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 22Cdo 1668/2003, súd argumentoval tým, že žalovanej ešte pred uzavretím manželstva
vzniklo právo na pridelenie družstevného bytu do osobného užívania, táto sa stala členkou bytového
družstva, uzavretím manželstva sa účastníci stali spoločnými nájomcami bytu, avšak nevzniklo im
spoločné členstvo manželov v bytovom družstve a členský podiel sa nestal spoločným. Ak je členom
bytového družstva len jeden z manželov (v prejednávanej veci ním bola žalovaná), v prípade zániku
manželstva by jej v zmysle zákona pripadol členský podiel. Zákon v týchto prípadoch chráni majetkové
práva toho, kto získal právo na uzatvorenie dohody o členských právach pred uzavretím manželstva;
členský podiel má majetkovú hodnotu, je možné považovať za jeho majetok. V prípade, ak nevznikne
spoločné členstvo manželov v bytovom družstve (ako je tomu aj v prejednávanom prípade), potom
byt, ktorý bol nadobudnutý podľa zákona č. 42/1992 Zb. a zákona č. 182/1993 Z.z. (§ 16 ods. 1)
nadobudol ten z manželov, ktorý sa stal členom družstva a nie je v BSM. Súd zastával názor, že
prevod vlastníctva družstevného bytu je podľa svojej povahy formou vyporiadania medzi družstvom a
jeho členom, v zmysle cit. zákona možno previesť družstevný byt len do vlastníctva člena družstva,
pričom túto osobitnú úpravu nemožno preklenúť žiadnym právnym výkladom. Podľa ust. § 16 ods. 1
zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení platnom v čase uzavretia
zmluvy (ktoré je špeciálnou právnou úpravou vo vzťahu k všeobecnej úprave nadobúdania majetku za
trvania manželstva obsiahnutej v ust. § 143 OZ) nájomca družstevného bytu, ktorý je členom bytového
družstva má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepožiadal o prevod vlastníctva
podľa osobitného predpisu (§ 28 zák. č. 182/1993 Z.z.). Uvedené zák. ustanovenie jasne a jednoznačne
zakotvuje prevod bytu do vlastníctva iba toho z manželov, ktorý je členom družstva, prednosť tejto úpravy
nemožno preklenúť žiadnym právnym výkladom, v zmysle ktorého by v tomto prípade nadobudli byt
obaja manželia do BSM. V danom prípade povinnosťou bytového družstva bolo byt previesť (iba) do
výlučného vlastníctva žalovanej v súlade s cit. zákonmi a došlo k pochybeniu z jeho strany, keď sporný
byt previedlo na základe zmluvy do vlastníctva strán sporu. Na základe uvedenej úvahy súd dospel
k záveru, že žalobca ako nečlen družstva nemohol podľa cit. zákonov nadobudnúť sporný družstevný
byt do svojho vlastníctva a v tejto časti je kúpna zmluva vo vzťahu k žalobcovi neplatná pre rozpor
so zákonom (§ 39, § 41 OZ). Keďže tvrdenia žalobcu o nadobudnutí, resp. kúpe predmetného bytu
zo spoločných finančných prostriedkov, podľa posúdenia súdu prvej inštancie zostali iba v rovine jeho
tvrdení a neboli žiadnym hodnoverným dôkazom z jeho strany preukázané, vychádzajúc z uvedených
záverov súd vylúčil jednoizbový byt č. 5 na J.. 21 v C. z vyporiadania BSM.

5. Súd prvej inštancie nevyhovel návrhu žalovanej na vyporiadanie hnuteľných vecí zo zariadenia
rodinného domu v A., výlučnou vlastníčkou ktorého podľa údajov zapísaných v katastri nehnuteľností
je terajšia manželka žalobcu T.. K. M.. Podľa tvrdení žalovanej finančné prostriedky patriace do BSM
minimálne do rozvodu manželstva, žalobca investoval do kúpy predmetnej nehnuteľnosti, resp. na
splátky hypotekárneho úveru, ktoré takýmto spôsobom boli z BSM odčerpané v prospech tretej osoby na
jej úkor a žalovaná mala za to, že hodnota hnuteľných vecí alebo príjem žalobcu z pracovného pomeru
za obdobie od 1.1.2005 do 22.11.2006 po odrátaní nevyhnutných výdavkov v celkovej výške 21.378,25
€ má byť predmetom masy BSM v záujme spravodlivého vyporiadania. Argumentovala tým, že príjem
žalobcu v uvedenom období bol nadštandardný, v r. 2005 vo výške 330.932,- Sk (10.984,93 € ) a v r.
2006 vo výške 370.816,- Sk (12.308,84 €) netto, v tejto výške bol zistený aj v súdnom konaní o výživnom
sp. zn. 21P 93/2013, v ktorom žalobca uviedol, že finančné prostriedky si odkladal, preto podľa názoru
žalovanej odložená mzda žalobcu (nespotrebované prostriedky) za rozhodné obdobie má tvoriť súčasť
BSM a je potrebné ju vyporiadať. Z výpovedí svedkýň T.. K. Ď.ej - manželky žalobcu, T.. C. I.ej a Ing. B. M.
- dcéry účastníkov súd prvej inštancie nemal preukázané, aby hnuteľné vecí nachádzajúce sa v rodinnom
dome v A., podľa tvrdenia žalovanej patriace do BSM, boli nadobudnuté z finančných prostriedkov
žalobcu, a preto podľa posúdenia súdu ich nebolo možné zahrnúť do masy BSM a vyporiadať. Súd prvej
inštancie nezahrnul do vyporiadania ani príjem z pracovného pomeru žalobcu - finančné prostriedky vo
výške 21.378,25 € vzhľadom na to, že tento bola poukazovaná na osobný účet vedený v Tatrabanke,



a.s., na ktorom ku dňu zániku BSM bol zostatok vo výške 118,47 €, ktorý súd vyporiadal a v konaní
nemal preukázané, aby ku dňu zániku BSM peňažné prostriedky v sume 21.378,35 € existovali, tvrdenia
žalovanej neboli podložené hodnovernými dôkazmi. Podľa názoru súdu žalovaná neuniesla dôkazné
bremeno, ktoré ju v tomto spore zaťažovalo na preukázanie svojich tvrdení, že žalobca ku dňu zániku
BSM disponoval sumou 21.378,35 €, že hnuteľné veci nachádzajúce sa v rodinnom dome v Sečovciach
patria do BSM strán sporu, resp. že žalobca počas trvania manželstva so žalovanou spoločne so svojou
terajšou manželkou splácal splátky hypotekárneho úveru na kúpu rodinného domu v Sečovciach. Z
obsahu spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P 93/2005 súd mal preukázané, že splátky úveru boli
vykonávané žalobcom až po zániku BSM, odkedy prispieval financiami i na stavebné úpravy, ako aj na
bežnú réžiu rodinného domu v Sečovciach. Žalobca v spore uviedol, že finančné prostriedky zo svojich
príjmov (mzdy) za uvedené obdobie spotreboval na bežné záležitosti a samotné tvrdenie žalobcu v inom
spore, že finančné prostriedky zo svojich príjmov za roky 2005 a 2006 si mal odkladať, ešte neznamená,
že ku dňu rozvodu manželstva aj skutočne disponoval takouto finančnou čiastkou. V tejto súvislosti
súd tiež poznamenal, že strany sporu od začiatku r. 2005 až do rozvodu manželstva neviedli spoločnú
domácnosť a spoločne nehospodárili, žalovaná užívala a doposiaľ užíva rodinný dom na Mliečnej ul.
v Košickej Novej Vsi a žalobca zdieľal spoločnú domácnosť so svojou terajšou manželkou a je preto
logické, že prispieval na chod tejto domácnosti (nákup potravín, 1 úhrad spojených s bývaním a pod.).

6. Súd prvej inštancie v konaní nemal preukázané okolnosti, ktoré by odôvodňovali vyporiadanie BSM
podľa iných zásad, než podľa zásady parity - rovnosti podielov v zmysle ust. § 150 OZ a neakceptoval
návrh žalovanej na vyporiadanie pomerom 22,73 % ku 77,27 % v jej prospech. Bol toho názoru, že
vyporiadací podiel jedného z manželov na zaniknutom spoločnom majetku nemožno znížiť len preto, že
príčinou rozvratu manželstva bol jeho mimomanželský vzťah, a ani okolnosť oddeleného hospodárenia
strán sporu aj keď trvajúca dlhší čas, nemusí viesť k záveru o potrebe určenia rozdielnych podielov na
spoločnom majetku. V spore nebolo preukázané, aby jeden z manželov za trvania manželstva buď vôbec
nepracoval, najmä sa vyhýbal práci, počínal si nezodpovedne voči rodine, nestaral sa o jej potreby, či
spôsobil škodu, ktorá musela byť za trvania manželstva uhradená, v tomto smere strany sporu, najmä
žalovaná ani nenavrhla dôkazy. Súd preto vychádzal z toho, že podiely strán na spoločnom majetku sú
zásadne rovnaké. Žalobcovi prikázal do výlučného vlastníctva veci v hodnote 941,09 € (690 € = hodnota
nehnuteľnosti v 1/2 + 251,09 € = 1/2 zostatku na účte žalovanej) a do výlučného vlastníctva žalovanej
prikázal veci v hodnote 143.059,235 € (143.000 + 59,235 € = 1/2 zostatku na účte žalobcu), preto z
titulu finančného vyrovnania uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 71.346,855 €. Lehotu na
plnenie súd určil podľa ust. § 232 ods. 3, 4 CSP s prihliadnutím na osobné a majetkové pomery žalovanej,
ktorá t.č. je na invalidnom dôchodku s mesačným príjmom 672,50 €, v súvislosti so svojim ochorením
má zvýšené výdavky a súd mal za to, že zaplatením časti dlžnej sumy 21.346,855 € v splátkach nedôjde
k neúmernému zvýhodneniu žalovanej ako dlžníčky na úkor žalobcu (veriteľa) s tým, že výška splátky
1.000 € mesačne zohľadňuje aj majetkové pomery žalobcu a nie je objektívne v možnostiach žalovanej
splácať vyššie splátky. Na druhej strane vzhľadom k tomu, že konanie trvá od r. 2009, odkedy žalovaná
mala vedomosť, že predmetný rodinný dom jej pripadne do výlučného vlastníctva, s čím súhlasila a
uviedla, že sumu 50.000,- € na peňažné vyrovnanie ponúkala žalobcovi už pred začatím konania, z čoho
súd usúdil, že takouto sumou v súčasnosti disponuje, resp. v priebehu celého konania mala možnosť
pripraviť si financie potrebné na vyrovnanie podielu žalobcu, preto jej uložil povinnosť sumu 50.000 €
zaplatiť v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň podľa ust. § 7 ods. 7 zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť
súdny poplatok za konanie na účet Okresného súdu Košice I vo výške 2.098,50 € (2.164,50 € - 66
€ ním zaplatený súdny poplatok za žalobu) a vyslovil, že žalovaná nemá túto poplatkovú povinnosť,
pretože jej uznesením 36C/421/2009-474 zo 6.3.2017 bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.
Súdny poplatok v danom prípade činí 4.329 € z hodnoty vyporiadavaného majetku 144.310,65 € (3 % z
predmetu konania podľa položky č. 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona
č. 71/1992 Zb.). O trovách štátu, ktoré vznikli v súvislosti so znaleckým dokazovaním zaplatením časti
znalečného 26,64 € zo štátnych rozpočtových prostriedkov (nad rámec stranami sporu zloženej sumy
preddavkov), súd rozhodol podľa čl. 4 ods. 1, 2 Základných zásad CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 257 CSP, a to vzhľadom na osobitý
charakter sporu, v ktorom nemožno jednoznačne ustáliť, kto zavinil tento spor a v akej miere boli strany
v konaní (ne)úspešné, čo považoval súd za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré výnimočne v
danom prípade stranám sporu náhradu trov nepriznal.

7. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobca i žalovaná.



8. Žalobca podal odvolanie proti výrokom rozsudku č. IV., V. a VI. z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým
mu znemožnil uskutočniť procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ďalej že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie a so spôsobom právneho posúdenia veci,
pokiaľ súd nezahrnul do masy BSM jednoizbový byt na ul. J. XX v C. napriek nesporným skutočnostiam
preukázaným v konaní, a to že členkou družstva sa stala žalovaná pred uzavretím manželstva, že
uzavretím manželstva sa spolu s odvolateľom stali spoločnými nájomcami predmetného bytu, ktorý bol
nadobudnutý do osobného vlastníctva za trvania manželstva, a to zmluvou o prevode družstevného
bytu do vlastníctva nájomcu - člena bytového družstva zo dňa 29.12.1994 (ďalej tiež len „zmluva“)
uzatvorenou na základe zák. č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových
nárokov v družstvách (§ 24 a nasl.), zákonného opatrenia č. 297/1992 Zb. a zákona č. 182/1993 Z.z.
Poukázal na fakt, že ako nadobúdatelia sú v zmluve uvedení ako člen družstva: T.. M. M. (žalovaná) a
manžel M. B., ktorí vlastnícke právo nadobudli vkladom do katastra nehnuteľností, kde sú do dnešného
dňa vedení ako spoluvlastníci nehnuteľnosti so spoluvlastníckym podielom: 1/1. Nesúhlasil so záverom
súdu prvej inštancie, s poukazom na ust. § 23, § 24 zákona č. 42/1992 Zb., podľa ktorej pokiaľ nevzniklo
spoločné členstvo manželov v bytovom družstve, potom byt nadobudnutý do vlastníctva podľa zákona
č. 42/1992 Zb. (§ 23, § 24), nie je v BSM a právnu argumentáciu súdu považoval za zmätočnú. Citoval
znenie ust. § 23 a § 24 zákona č. 42/1992 Zb. (tzv. transformačný zákon) o úprave majetkových
vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách a mal za to, že uvedené zák. ustanovenia
neobsahujú takú reštrikciu, ktorá by znamenala nemožnosť prevedenia vlastníckeho podielu aj na
manžela člena družstva. Transformačný zákon, ani iný všeobecne záväzný právny predpis neobmedzuje
zmluvnú voľnosť spôsobom, že by manžel (spolunájomca) nemohol nadobudnúť vlastnícke právo, len
hovorí o tom, čo musí takémuto zmluvnému vzťahu predchádzať. Ustanovenia § 4 v spojení s § 23
transformačného zákona neuvádzajú osoby, ktoré majú výlučné právo na nadobudnutie vlastníckeho
práva k družstevnému bytu, ale osoby, ktoré sú oprávnené iniciovať a podieľať sa na procese
vyporiadania majetkových práv k družstevnému bytu, čo potvrdzuje ust. § 24 transformačného zákona.
Podľa žalobcu neexistuje ustanovenie, podľa ktorého družstevný byt je možné previesť len do vlastníctva
člena družstva. Poukázal na to, že príslušná časť odôvodnenia rozsudku je absolútne identická s
odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 291/2006 z 28.2.2008 (str. 3), na ktorý súd
aj poukazuje; tento judikát však nemožno vzťahovať na prejednávaný spor, keďže Najvyšší súd SR ním
posudzoval skutkovo úplne iný stav, kedy zmluvu o prevode vlastníctva uzatvoril len jeden z manželov. V
tomto spore sa však prevod vlastníckeho práva uskutočnil na oboch manželov, ktorý sú dodnes vedení
na liste vlastníctva ako spoluvlastníci. Žalobca mal za to, že nepochybne spĺňal aj podmienku postavenia
nájomcu bytu v zmysle ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, keďže uzavretím manželstva sa stali strany sporu spoločnými nájomcami bytu podľa ust. §
704 ods. 2 OZ. Z ust. § 28 zákona č. 182/1993 Z.z. absolútne nevyplýva „jasne a jednoznačne“, že
iba na člena družstva možno previesť vlastnícke právo, naopak toto ustanovenie neobmedzuje zmluvnú
slobodu čo do prevodu vlastníckeho práva na manželov, ktorý majú družstevný byt v spoločnom nájme,
i keď jeden z nich nie je členom družstva. Absolútne nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že
v tejto časti je zmluva voči žalobcovi neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39, § 41 OZ) a tvrdil, že
zmluva o prevode družstevného bytu do vlastníctva nájomcu je platným právnym úkonom. Zo zmluvy
vyplýva, že obaja manželia mali záujem nadobudnúť nehnuteľnosť do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, a preto vec do BSM patrí, keďže takýto právny úkon svojím obsahom ani účelom neodporuje
žiadnemu zákonu, a ani ho neobchádza. Zmluva je v úplnom súlade aj s dobrými mravmi, keďže
počas existencie manželstva manželia v zásade hospodária spoločne a ak manželia prejavia vôľu,
že istý majetok chcú nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva, tak niet dôvodu na odmietnutie
takéhoto právneho úkonu z morálneho hľadiska. Iba pre úplnosť uviedol, že čiastočná neplatnosť (§
41 OZ) spôsobom uvedeným v odôvodnení rozsudku, konkrétne že právny úkon (zmluva o prevode
družstevného bytu do vlastníctva nájomcu) je neplatný len čo do časti, je absurdná, neaplikovateľná aj
preto, že ide o zmluvnú stranu, teda podstatnú náležitosť zmluvy. Právny poriadok nepripúšťa rozdelenie
právneho úkonu takýmto spôsobom [k uvedenému citoval z Komentára Mitterpachová, M. Števček a kol.:



Občiansky zákonník I, Praha: C. H. Beck, 2015, str. 302, 303: „V prípade, ak sa dôvod neplatnosti týka
podstatnej náležitosti právneho úkonu (essentialia negotii), bez ktorej právny úkon nemôže vzniknúť, je
právny úkon neplatný v celom rozsahu. Oddeliteľnosťou je potrebné rozumieť obsahovú oddeliteľnosť
právneho úkonu od zvyšku, nie možnosť rozdelenia plnenia, ktoré bolo predmetom zmluvy.“]. Podľa
žalobcu judikatúra najvyšších súdov SR a ČR, na ktorú v rozhodnutí poukázal súd prvej inštancie, nie je
na daný spor aplikovateľná, resp. je irelevantná, a to z dôvodu, že cit. rozhodnutia právne posudzovali
úplne odlišný skutkový stav, kedy byt nadobudol len jeden z manželov a druhý nebol zmluvnou stranou.
Vytkol súdu, že vo svojom rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal s judikátmi, na ktoré poukázal vo svojom
podaní z 12.5.2014 na podporu svojich argumentov, konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo 202/2010 zo 16.12.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 202/2012 zo 4.6.2013 a
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co 809/2014, z ktorých citoval právny názor. Za nesprávny
pokladal postup súdu prvej inštancie, ktorým mu zamedzil uplatnenie prostriedku procesného útoku
tým, že súd zamietol jeho návrh na uloženie povinnosti súčinnosti za účelom vyhotovenia súkromného
znaleckého posudku o určení všeobecnej hodnoty jednoizbového bytu na Zupkovej ul. v Košiciach, ktorý
dôkaz nevykonal napriek tomu, že pri vyporiadaní BSM je veľmi dôležité správne určiť cenu jednotlivých
vecí i hodnotu celého majetku, pričom určenie všeobecnej hodnoty uvedenej nehnuteľnosti nie je dobre
možné bez vyhotovenia znaleckého posudku. Nehnuteľnosť je vo faktickej moci žalovanej a bez jej
súčinnosti nie je možné získať prístup k nehnuteľnosti, ktorá má tvoriť objekt súkromného znaleckého
posudku a vykonať ohliadku, ktorá je esenciálna pri vyhotovovaní znaleckého posudku (porov. Števček,
M., Mitterpachová, J.: Súkromný znalecký posudok v CSP - základné otázky, Bulletin slovenskej
advokácie č. 03/2017, s. 18). Súdu prvej inštancie vytkol tiež nesprávnosť postupu nezohľadnením
finančných prostriedkov, z ktorých bol nadobudnutý rodinný dom na Mliečnej č. 13 v Košiciach a
dôkazov ním predložených: čestné vyhlásenie jeho matky Q.F. z 19.11.2009, výpoveď svedkyne Q.
M. na pojednávaní dňa 5.12.2016, ako aj zo strany žalovanej predloženého prehlásenia Ing. Y. L.
zo dňa X.XX.XXXX a čestného prehlásenia M.. B. L. zo dňa 20.9.2016. Rozsudok v časti (bod 27)
odôvodnenia považoval za nepreskúmateľný, lebo súd nezdôvodnil, ako k svojim záverom dospel, pokiaľ
neprihliadol na tzv. vnosy strán sporu na nadobudnutie, resp. kúpu rodinného domu a prečo ich v
absolútnej miere nezohľadnil. Žalobca súhlasil s tým, že valorizácia vnosu nemá právny základ, ale toto
nemôže odôvodniť ich absolútne odmietnutie. Síce sa neprihliadne na zvýšenie hodnoty (valorizáciu),
ale vnosy v pôvodnej hodnote (nevalorizované) sa musia zohľadniť pri vyporiadaní BSM. V tejto súvislosti
poukázal na čestné vyhlásenie z 19.11.2009, v ktorom Q. M. uviedla, že vtedajších 160.000,- Sk mu
poskytla na kúpu rodinného domu, zakúpeného za kúpnu cenu 220.000,- Sk, a tiež uviedol, že súčet
žalovanou uvádzaných jej finančných prostriedkov tvorí len sumu 210.000,- Sk, čo podľa žalobcu je
dôkazom toho, že výpoveď žalovanej je v rozpore so skutočnosťou a nesúlad v jej tvrdeniach je zrejmý.
Uviedol ďalej, že v snahe o unesenie dôkazného bremena, popierajúc skutkové tvrdenia protistrany a
vedený zásadou kontradiktórnosti, navrhol vypočutie svedkyne Q. M. a zabezpečil jej prítomnosť na
pojednávaní dňa 5.12.2016, ktorá v súlade s čestným vyhlásením spísaným dňa 19.11.2009 uviedla, že
poskytla svojmu synovi finančnú čiastku 160.000 Sk na kúpu rodinného domu, táto bola poskytnutá aj so
zámerom uskutočniť v budúcnosti prístavbu k rodinnému domu, kde by žila svedkyňa s teraz už nebohým
manželom (otcom odvolateľa). Skutočnosť, že svedkyňa (ktorá nemá právnické vzdelanie) nevedela
presne právne kvalifikovať svoj úkon (dar, pôžička, výpožička) podľa názoru žalobcu neovplyvňuje
hodnovernosť jej výpovede, čo do pravdivosti skutkových tvrdení. Podľa žalobcu čestné vyhlásenia
predložené súdu žalovanou nemôžu hodnoverne preukazovať objektívnu skutočnosť, najmä vo svetle
existencie dôkazu (výpoveď Q. M.), ktorý vyvracia tvrdenia obsiahnuté v čestných vyhláseniach. Mal
za to, že súd napriek vykonaným dôkazom neustálil skutkové zistenia čo do tzv. vnosov, z ktorých bol
nadobudnutý rodinný dom na Mliečnej č. 13. Odmietnutie ich zohľadnenia zo strany súdu neobstojí,
keďže zle aplikoval ustálenú judikatúru. Na zvýšenie hodnoty tzv. vnosov sa síce neprihliada, ale každý
z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok,
i keď v nezvýšenej (nevalorizovanej) hodnote. Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o
jeho povinnosti nahradiť trovy štátu v sume 26,64 € a s poukazom na ust. § 252 a § 253 ods. 2 CSP mal
za to, že náhradu trov štátu, ktoré vznikli zaplatením nákladov znaleckého dokazovania, mal súd uložiť
rovným dielom obom stranám sporu. Rovnako namietal i uloženú poplatkovú povinnosť za konanie,
vychádzajúc z názoru, že je nutné znova ustáliť hodnotu masy BSM, z ktorej sa vypočíta potom aj súdny
poplatok podľa ust. 7 ods. 8 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov. V doplňujúcom podaní zo dňa 7.4.2017 (č.l. 524) žalobca nesúhlasil so spôsobom vyplatenia
sumy 71.346,855 € v splátkach (výrok o splatnosti) a žiadal, aby žalovaná mu zaplatila celú sumu vo
výške 71.346,855 € v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.



9. Žalovaná podala odvolanie proti IV. a VII. výroku rozsudku, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo ho zmeniť v intenciách jej odvolania a
priznať jej 100 % náhradu trov konania. Poukazujúc na ust. § 220 ods. 2 CSP a judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 383/06), rozsudok vo
vzťahu k napadnutým výrokom považovala za nepreskúmateľný a jeho odôvodnenie za nepresvedčivé.
Citujúc z odôvodnenia rozsudku (body 26 a 27) vzťahujúce sa k výroku č. IV., bola toho názoru, že
judikát R 42/1972 v súčasnosti je možné považovať za zastaralý a nezodpovedajúci spravodlivému
vysporiadaniu veci predovšetkým preto, že v r. 1972 boli štátom presadzované a rešpektované iné
majetkové práva a pomery týkajúce sa jednotlivých fyzických osôb, vtedy platná právna úprava a aj
súdne rozhodnutia prioritne „popierali“ (rozumej nepreferovali) vlastníctvo veci ako také, presadzovaná
bola majetková, finančná rovnosť všetkých občanov socialistického Československa, kedy sa nik nemal
a už vôbec nie na základe prispenia štátu/súdu a ich rozhodnutí obohacovať a nadobúdať majetok.
Tomu zodpovedá i vtedajšia judikatúra, kedy na jednej strane za spravodlivé sa považovalo ponížiť a
pomerne redukovať sumu vnosov do spoločného majetku ak jeho hodnota klesla, na druhej strane pri
navýšení hodnoty tohto majetku pomerné navýšenie sumy vnosov zodpovedajúce navýšeniu hodnoty
majetku, bolo neprípustné. Argumentovala ďalej tým, že v súčasnosti uplynulo 45 rokov od prijatia
dotknutého judikátu, na ktorý sa odvoláva súd prvej inštancie, kedy sa zásadným smerom zmenil
charakter zriadenia, v ktorom žijeme, nie je už prioritným rovnaká (ne)majetnosť všetkých občanov,
ale Ústava SR je stavaná na iných pilieroch a princípoch, a niet žiadnej prekážky, ktorá by bránila
vysporiadať zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že sa zohľadní vnos, ktorým sa
prispelo na nadobudnutie veci do spoločného majetku pri jeho vyporiadaní, pri navýšení hodnoty tohto
majetku pomerne navýšenou sumou vnosu. Žalovaná mala za to, že je možné a aj nutné za spravodlivé
považovať prihliadnutie na skutočnosť, že pri nadobudnutí rodinného domu vynaložila zo svojho sumu
170.000 Sk (z celkovej ceny 220.000 Sk), teda sumu zodpovedajúcu 77,27 % nadobúdacej hodnoty
veci a žalobca prispel zo svojho sumou 50.000,- Sk, čo zodpovedá 22,73 % nadobúdacej hodnoty
rodinného domu. Pri prihliadnutí na navýšenie hodnoty rodinného domu v čase vyporiadania tak pre
spravodlivé vyporiadanie rodinného domu, s prihliadnutím na pomerné navýšenie vnosov účastníkov z
ich výlučného majetku, ak tento rodinný dom pripadne žalovanej, na vyplatenie podielu by žalobcovi mala
zaplatiť sumu zodpovedajúcu výške jeho vnosu (pomerne navýšenej), teda sumu 32.503,90 €. Vytkla
súdu prvej inštancie, že sám sa neriadil dokonca ani judikátom, ktorý sám cituje, pretože zo všeobecnej
hodnoty rodinného domu 143.000,- € neodrátal (v zmysle dotknutého judikátu) ani skutočnú sumu
vnosov, teda pomerne nezvýšených k súčasnej hodnote rodinného domu a hodnotu rodinného domu
ustálil na vyporiadanie bez ďalšieho (rozumej bez odpočtu skutočného vnosu žalovanej 5.642,97 € a
vnosu žalobcu v sume 1.659,70 €). Namietala zároveň, že pri vyporiadaní súd prvej inštancie nepojal do
masy BSM hnuteľné veci v rodinnom dome v Sečovciach a ani finančné prostriedky žalobcu - jeho mzdu
vo výške 21.378,25 €, odôvodniac svoje rozhodnutie v tejto časti tým, že žalovaná neuniesla dôkazné
bremeno o tom, že hnuteľné veci v rodinnom dome v Sečovciach boli nadobudnuté z prostriedkov
žalobcu a vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že svoju mzdu spotreboval, sa ocitla taktiež v dôkaznej núdzi.
Žalovaná mala za to, že dôkazné bremeno z jej strany unesené bolo. Považovala za nepochopiteľné,
že súd prvej inštancie nemal pochybnosti o pravdivosti svedeckých výpovedí (bod 33) svedkov zo
strany žalobcu, kedy hodnovernosť výpovedí súčasnej manželky žalobcu T.. K. M. a Ing. C. I., ňou
bola opakovane spochybnená. Poukázala na to, že svedkyňa T.. I. čítala svoju svedeckú výpoveď
z poznámok a na námietku jej právnej zástupkyne svedkyňa predložila súdu tie isté listinné dôkazy,
ktoré mala predtým predchádzajúca svedkyňa, resp. poznámky manželky žalobcu p. M.. Z uvedeného
vyplýva, že svedkovia boli vzájomne dohodnutí a oboznámení s tým, k čomu budú vypovedať a ako
majú vypovedať. Napriek všemožnej snahe o zosúladenie výpovedí svedkov v ich výpovediach i tak
došlo k závažným rozporom, napr. pokiaľ ide o položku č. 41 - posteľ (nová alebo stará), taktiež k
položke č. 45 - koberec, svedkyňa T.. I. uviedla, že tento bol darovaný p. M. v r. XXXX a svedkyňa T.. M.
naopak tvrdila, že jej bol koberec ponúknutý v čase, keď sa sťahovala do domu, t.j. v r. 2006. Aj ďalšie
skutočnosti uvedené svedkyňou Ing. K. M. sú nepravdivé, v rozpore s tvrdeniami žalobcu v konaní o
určenie výživného vedenom pred Okresným súdom Košice l pod sp. zn. 21P/93/2005 a s výpoveďou
svedkyne Ing. I.. Žalovaná považovala za absurdné, aby svedkyňa T.. I. zakupovala nové veci a tieto
následne zapožičiavala rod. M.. Mala za to, že bločky o úhradách v hotovosti nepotvrdzujú skutočnosť,
že hnuteľné veci boli hradené výlučne z prostriedkov svedkyne Ing. M., a trvala na tom, že do masy
BSM patria aj hnuteľné veci tvoriace zariadenie rodinného domu v Sečovciach, ktoré žalobca nadobudol
spoločne so svojou vtedajšou priateľkou počas trvania manželstva účastníkov. Poukázala na tvrdenia
žalobcu v predchádzajúcom súdnom konaní o určenie výživného na dieťa, v ktorom uviedol, že za tento



dom splácajú spoločne hypotéku. Podľa žalovanej je teda nepochybné, že finančné prostriedky patriace
do BSM (do rozvodu manželstva) investoval do kúpy tejto nehnuteľnosti, resp. do splátok hypotekárneho
úveru aj žalobca a do domu v Sečovciach s partnerkou ešte počas trvania manželstva účastníkov
zakúpil hnuteľné veci, ktoré žiadala vyporiadať v rámci masy BSM. Uvedené je o to závažnejšie, že
v celom tomto období žalobca neplatil výživné na svoje dieťa (B. M.) a bola to výlučne žalovaná,
ktorá mu poskytovala výživu, výchovu a starostlivosť. Žalovaná preto trvala na tom, aby hodnota týchto
hnuteľných vecí alebo príjem žalobcu po odrátaní nevyhnutných výdavkov na osobnú spotrebu za
obdobie od 1.1.2005 do 22.11.2006, v celkovej sume 21.378,35 € pre spravodlivé vysporiadanie bol
zahrnutý do masy BSM, a to napriek tomu, že nevie špecifikovať konkrétne miesto, kde si žalobca svoje
finančné prostriedky „odložil“ - z jeho vyjadrenia a výpovede na pojednávaní dňa 6.5.2014 v konaní
o určenie výživného (str. 6 zápisnice) je ale zrejmé, že nedošlo k ich spotrebovaniu, pričom podľa
vyjadrenia jeho vtedajšej partnerky sa v rokoch 2005 - 2006 nijako nepodieľal na zabezpečení a chode
domácnosti, v ktorej žil. Podľa názoru žalovanej v odôvodnení rozsudku absentuje stručné, jasné a
výstižné vysvetlenie, prečo výpoveď terajšej manželky žalobcu súd považoval za pravdivú a prečo vo
vzťahu k hnuteľným veciam v Sečovciach nebral do úvahy svedeckú výpoveď dcéry účastníkov konania,
ktorá s otcom (žalobcom) v čase kúpy a zariaďovania rodinného domu v Sečovciach žila, a rovnako tak
neuviedol, prečo považoval z dôvodu dôkaznej núdze za spravodlivé nezaradiť finančné prostriedky z
dosahovanej mzdy žalobcu za roky 2005/2006 do masy BSM. Žalovaná podaným odvolaním napadla
tiež súvisiaci výrok o náhrade trov konania, keďže za predpokladu, že by bolo odvolaniu vyhovené,
súd by mal prihliadnuť na to, že od počiatku mala záujem o mimosúdne vyporiadanie veci a už v r.
2008 prezentovala ochotu a vôľu uhradiť žalobcovi na vyrovnanie sumu 50.000,- €, ktorú považovala
za korektnú pre obe strany.

10. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že v celosti trvá na argumentoch obsiahnutých
v odvolaní, ktoré proti rozsudku podala dňa 5.4.2017. S tvrdeniami žalobcu nesúhlasila a mala za
to, že rozsudok je v rozsahu napadnutom ním podaným odvolaním vecne správny a dostatočne
skutkovo odôvodnený. Poukázala na to, že žalobca v odvolaní znova opakuje všetky argumenty, ktoré
už predniesol v konaní pred súdom prvej inštancie a vo svojej záverečnej reči, odvolanie neobsahuje
žiadne skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ku ktorým by sa niektorá strana sporu
nebola počas konania vyjadrila a konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne a precízne
nevysporiadal. K výhradám žalobcu voči nezahrnutiu jednoizbového bytu na Zupkovej ul. v Košiciach
do vyporiadania BSM uviedla, že v jeho rozsiahlej argumentácii absentuje akákoľvek zmienka o tom,
ako sa o získanie a udržanie tohto majetku pričinil. Tvrdila, že iba ona sa zaslúžila o jeho nadobudnutie,
keďže získala členský podiel v bytovom družstve a s ním spojený byt ešte ako slobodná pred uzavretím
manželstva, a to výmerom SBD Sever zo dňa 13.10.1981 a žalobca sa o nadobudnutie predmetného
bytu nepričinil nijako. Základným predpokladom pre nadobudnutie tohto bytu do osobného vlastníctva
účastníkov konania bolo členstvo jedného z nich v stavebnom bytovom družstve a bez splnenia tejto
podmienky nemohli účastníci byt v r. 1994 nadobudnúť za nepochybne výhodnú cenu 14.754,- Sk, ktorú
navyše v plnej výške jej poskytla matka, čo svojimi svedeckými prehláseniami potvrdili jej súrodenci.
Citovala právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 291/2006, podľa
ktorého ust. § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. treba považovať za úpravu špeciálnu vo vzťahu k
všeobecnej úprave nadobúdania majetku za trvania manželstva obsiahnutej v ust. § 143 OZ, ktoré jasne
a jednoznačne zakotvuje prevod bytu do vlastníctva iba toho z manželov, ktorý je členom družstva. V
konaní bolo preukázané, že prínos žalobcu na nadobudnutí tohto bytu bol nulový. Jediným dôvodom,
prečo sa žalobca „ocitol“ na liste vlastníctva bolo, že bytové družstvo odmietlo prevod bytu do výlučného
vlastníctva žalovanej, keďže v čase prevodu nehnuteľností bola vydatá. Jednalo sa v tom čase o
zvyčajnú prax, čo dosvedčujú okrem iného aj súdne konania, napr. konanie vedené v obdobnej veci na
Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 3Co/63/2006, kde účastník konania v snahe nadobudnúť družstevný
byt do výlučného vlastníctva uvádzal klamlivo status „slobodný“, i keď v tom čase bol už niekoľko rokov
ženatý a z manželstva pochádzali dve mal. deti. Trvala na názore prezentovanom počas celého súdneho
konania, že dotknutý byt nepatrí do masy BSM účastníkov konania a ak by sa odvolací súd s uvedeným
nestotožnil a do masy BSM dotknuté nehnuteľnosti zaradí, navrhla ich prikázať do svojho výlučného
vlastníctva bez povinnosti akejkoľvek odplaty na vyrovnanie žalobcu. K ďalším odvolacím námietkam
žalobcu uviedla, že Civilný sporový poriadok umožnil (§ 209) predkladať stranám v konaní súkromný
znalecký posudok, od 1.7.2016 sa kedykoľvek mohol žalobca rozhodnúť, že tento si dá na vlastné
náklady vypracovať a nebol dôvod ukladať jej akékoľvek povinnosti súdom prvej inštancie, pretože ona
nebola tá, ktorá by si svoje povinnosti neplnila alebo neposkytla súčinnosť k čomukoľvek. Poukázala
na to, že jej tvrdenia ohľadom prostriedkov, z ktorých bol nadobudnutý rodinný dom na Mliečnej ulici,



boli stále rovnaké a v celosti potvrdené svedeckými prehláseniami jej súrodencov, ktoré spĺňajú všetky
náležitosti ustanovení CSP. Tvrdenia žalobcu, že rodinný dom bol zakupovaný z prostriedkov pôžičky
poskytnutej jeho rodičmi, nepotvrdil ani jeho hlavný svedok - matka žalobcu, ktorá mala tieto finančné
prostriedky zapožičať. Navyše inštitút pôžičky vyžaduje navrátenie finančnej sumy, k čomu za tie
desiatky rokov nedošlo a údajný veriteľ (matka žalobcu) sa počas celých rokov manželstva o uvedenú
pôžičku nezaujímala a ani raz sa o nej a o jej prípadnom splácaní, žalovanej nezmienila. Vo svojej
svedeckej výpovedi matka žalobcu (na rozdiel od jej prehlásenia a žaloby) hovorila už o údajnom „dare
na výstavbu prístavby pre rodičov žalobcu“, o ktorom však taktiež až do tej doby žalovaná nemala žiadnu
vedomosť. O prístavbe pre rodičov žalobcu sa uvažovalo len malú chvíľku, ale to už dom zakúpený
bol a všetko ostalo len v rovine úvah. Uviedla ďalej, že od počiatku súdneho konania nepopierala, že
zvyšná časť kúpnej ceny bola uhradená z finančných prostriedkov žalobcu - z jeho vkladnej knižky bolo
na kúpu domu použitých 50.000,- Sk ako správne je uvedené v rozsudku na str. 7 v bode 26. Žalovaná
nemá vedomosť o tom, že by na niektorom z pojednávaní uviedla čiastku 40.000,- Sk a ak je táto suma
uvedená v niektorej zápisnici z pojednávania, je to len preklep a chyba v písaní. Záverom opakovane
poukázala na významné rozpory, čo do tvrdení matky žalobcu, ktorá v písomnom prehlásení uviedla,
že poskytla na kúpu domu synovi pôžičku a to v nemalej výške a v ústnej svedeckej výpovedi uviedla,
že finančné prostriedky synovi darovala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mala za to, že konajúci
súd náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a nie je žiaden dôvod pre zmenu ani pre
zrušenie vecne správneho rozhodnutia v časti napadnutej odvolaním žalobcu a navrhla rozsudok zmeniť
v intenciách jej odvolania a priznať jej 100 % náhradu trov konania.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej (podanie z 5.6.2017 na č.l. 562 a nasl.) citoval právny
názor z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 825/2016 z 28.2.2017, tiež III.ÚS 119/03-30 a IV.ÚS
115/03, v ktorých sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Uviedol,
že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je absolútne a má svoje limity, judikatúra nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Nesúhlasil s matematickým výpočtom žalovanej, jeho výsledkom a s aplikáciou
právnej úpravy tzv. vnosov zo strany žalovanej a mal za to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno
čo do preukázania svojich vnosov do BSM, pretože jej matematický výpočet vychádza z nesprávnych
údajov a tak samotný výsledok nikdy nemal ani len potenciál správnosti. Zopakoval skutočnosti a
argumentáciu, ktoré uviedol v podanom odvolaní a trval na tom, že v bode 27 odôvodnenia je rozhodnutie
skutočne nepreskúmateľné, lebo nie je jasné, ako k nasledovným záverom prvostupňový súd dospel
pri posudzovaní tzv. vnosov a z akého dôvodu ich v pôvodnej hodnote (nevalorizované) nezohľadnil pri
vyporiadaní BSM. K námietkam žalovanej týkajúcim sa hnuteľných vecí v rodinnom dome v Sečovciach
a ich zahrnutia do masy BSM, príp. jeho príjmu z rokov 2005 a 2006 z titulu mzdy vo výške 21.378,25 €,
teda za obdobie, kedy už nežili v spoločnej domácnosti, uviedol, že poukazovanie na jednotlivé hnuteľné
veci, či boli nové alebo nie, nakoľko boli opotrebované a kedy presne a kým darované, považuje za
irelevantné. Trval na tom, že hnuteľné veci z rodinného domu v Sečovciach nepatria do masy BSM,
keďže neboli nadobudnuté z jeho prostriedkov. Konkrétne koberec bol darovaný, teda išlo o neodplatný
právny úkon, skúmanie momentu darovania je tak irelevantné, lebo z povahy úkonu - darovania je
vylúčené, že by boli nadobudnuté z prostriedkov patriacich do BSM. Pred rozvodom so žalovanou
sa žiadnym spôsobom nepodieľal na splácaní hypotekárneho úveru na rodinný dom v Sečovciach a
obsah svojej výpovede v konaní o určenie výživného považoval za irelevantný pre určenie prostriedkov
patriacich do BSM, keďže jeho výsluch sa uskutočnil v období, kedy už BSM zaniklo. Žalovaná sa právne
absurdným spôsobom snaží obrátiť dôkazné bremeno a priam vyzýva žalobcu, aby predložil dôkaz,
ktorý by preukázal, že hnuteľné veci boli nadobudnuté z iných zdrojov než zo zdrojov patriacich do
BSM, obdobne postupuje pri splátkach úverov. Pritom je elementárnym pravidlom civilného sporového
konania, že strana, ktorá niečo tvrdí, musí aj náležite podložiť svoje tvrdenie dôkazmi. Podľa žalobcu sa
žalovaná dostala do dôkaznej núdze a neuniesla dôkazné bremeno, s čím sa stotožnil aj prvoinštančný
súd. Neunesenie vlastného dôkazného bremena sa žalovaná pokúsila zjavne nesprávnym a absurdným
spôsobom pripísať na ťarchu žalobcovi. Postup, kedy žalovaná len uvádzala skutočnosti bez dôkazov
a apelovala na žalobcu, aby on preukazoval opak jej tvrdení, je v absolútnom rozpore so zásadami
dokazovania, in concreto so zásadou kontradiktórnosti sformulovanou v čl. 8 Civilného sporového
poriadku, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. Poukázal na to, že súdu prvej inštancie predložil príslušnú zmluvu o hypotekárnom úvere č.
2006007830 uzavretú medzi Tatra banka a.s. a Ing. Beátou M., rod. M. (poznámka: v súčasnosti



manželka žalobcu T.. K. M.), ako aj výpis splátok hypotekárneho úveru č. XXXXXX (príloha podania zo
dňa 19.9.2016), z ktorých jednoznačne vyplýva, že sa nepodieľal na nadobudnutí rodinného domu v
Sečovciach žiadnym spôsobom. Mal za to, že ani jeho príjmy zo mzdy za roky 2005 a 2006, nemôžu
byť zahrnuté do masy BSM, lebo boli spotrebované na úhradu výdavkov spojených s bežným životom,
keďže po opustení spoločnej domácnosti iba s ošatením, ktoré mal práve na sebe, si musel zabezpečiť
primerané živobytie. Žalobca dodal, že žalovaná neuviedla inú argumentáciu, nepoužila žiadne tzv.
novoty v odvolacom konaní ani iný prostriedok procesného útoku a procesnej obrany než tie, ktoré už
uvádzala v prvoinštančnom konaní, nie je tak dôvod na vyvodenie iných skutkových záverov a iného
právneho posúdenia totožného skutkového stavu podľa jej návrhu. Z obsahu výpovede svedkyne Júlie
Ďumbalovej na pojednávaní dňa 6.5.2014 žalobca akcentoval, že svedkyňa predpokladala, že hnuteľné
veci kupovali žalobca s jeho terajšou manželkou spoločne a nevedela sa vyjadriť k tomu, z akých
finančných prostriedkov ich zakupovali, „vnímala domácnosť žalobcu a jeho terajšej manželky, že majú
spoločné hospodárenie“. Nepokladal preto výpoveď svedkyne v tejto časti za relevantnú, a tak absencia
vyporiadania sa s touto časťou výpovede v odôvodnení rozsudku nemôže naplniť ani jeden odvolací
dôvod. Z uvedených dôvodov mal za to, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

12. Žalovaná v odvolacej replike (podanie z 13.7.2017 na č.l. 569 - 571) uviedla, že vo vyjadrení žalobca
neuvádza žiadnu novú skutočnosť, neustále iba opakuje a zotrváva na svojich argumentoch, ktoré sú
súdu a aj žalovanej už známe a ku ktorým sa už vyjadrila. V celosti trvala naďalej na skutočnostiach
ňou uvedených v podanom odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. K tvrdeniam žalobcu uviedla
len to, že ich dcéra bola v čase svojej svedeckej výpovede na súde po prvýkrát vo svojom živote a bola
nútená svedčiť proti vlastnému otcovi, čo samo o sebe nie je bežnou a jednoduchou situáciou a možno
stres z uvedeného spôsobil, že sa jej výpoveď nezdala súdu prvej inštancie presvedčivou. Žalobca mal
skúsenosti s rozvodom a s vecami s tým súvisiacimi (manželstvo s ňou bolo jeho druhým), a preto
vedel, ako „sa právne chovať“. Poukázala na to, že rodinný dom v Sečovciach bol zakúpený v čase
jednoročného spolužitia žalobcu s jeho parterkou, keďže bol zakupovaný „len na meno partnerky“ a úver
na kúpu tohto domu bol splácaný len jeho partnerkou, jej zostávajúci príjem podľa názoru žalovanej
už nepostačoval na zakupovanie vybavenia rodinného domu. Keďže všetko sa dialo počas trvania
ich manželstva, zjavne to bolo v snahe vyhnúť sa prípadnému vyporiadaniu s manželkou, pokiaľ do
rodinného domu boli zakupované veci ich „kamarátkou“, ktorá tieto veci (manželskú posteľ, koberce a
pod.) zakúpila ako nové v obchode a zapožičala ich na dobu neurčitú žalobcovi a jeho partnerke do
nového rodinného domu v Sečovciach. Podľa žalovanej ak sa osvojí toto tvrdenie (ktoré je urážajúce,
až z oblasti sci-fi), je zrejmé, že žalobca vynakladal svoje finančné prostriedky len na svoju stravu, a
keďže v tom čase bol jeho príjem vysoko nadpriemerný, po odrátaní jeho nevyhnutných výdavkov mal ku
dňu rozvodu disponovať nemalou sumou. Pri určení sumy vyporiadania medzi účastníkmi ale súd prvej
inštancie nepojal do masy BSM hnuteľné veci v rodinnom dome v Sečovciach a ani finančné prostriedky
zo mzdy žalobcu vo výške 21.378,25 €, čo považuje žalovaná za nespravodlivé a nesprávne. Vzhľadom
na uvedené navrhla jej odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť a rozsudok v napadnutých výrokoch IV. a
VII. zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, príp. ho zmeniť v intenciách
jej odvolania a priznať jej 100 % náhradu trov konania.

13. Žalobca v odvolacej replike (podanie z 13.7.2017 na č.l. 573 - 576) odmietol tvrdenia žalovanej
ako účelové alebo mylné predpoklady, žalovaná podľa neho je nútená sledujúc svoj prospech uvádzať
závažné, avšak ničím nepodložené obvinenia aj v odvolacom konaní a dôvodom toho je dôkazná núdza
na jej strane, početná judikatúra v jej neprospech, ako aj hmotnoprávne a procesnoprávne aspekty
konania, ktoré evidentne stoja v protiklade záujmov žalovanej. Zopakoval skutočnosti a argumenty,
ktoré uviedol v podanom odvolaní, a tiež vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej. Nesúhlasil s
aplikáciou rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 291/2006, na ktorý poukazuje žalovaná a
zopakoval, že skutkový stav v tejto veci sa podstatne odlišoval, keďže zmluvu o prevode vlastníctva
bytu v tam posudzovanom prípade uzavrela len navrhovateľka, a contrario manžel navrhovateľky
nebol zmluvnou stranou a v predmetnom konaní žalobca (manžel) je zmluvnou stranou zmluvy o
prevode družstevného bytu do vlastníctva nájomcu. V konaní žalovaná nepredložila jediný dokument
preukazujúci akékoľvek odmietnutie prevodu bytu do jej výlučného vlastníctva, pričom počas celého
trvania manželstva akceptovala právny stav, jej tvrdenia, podľa ktorých jej vôľa bola iná pri prevode
vlastníckeho práva než jej prejav, dokonca že došlo k odmietnutiu prevodu vlastníckeho práva k bytu do
jej výlučného vlastníctva, predniesla až počas vyporiadania BSM, ktorý postup svedčí o hodnovernosti
a účelovosti jej tvrdení a žalovaná nimi sleduje len svoj prospech. V súvislosti s bytom uviedol, že od
právoplatnosti rozsudku o rozvode ich manželstva, nemá k nemu prístup a ani ho neužíva, byt je v



súčasnosti predmetom nájmu, pričom nájomné tvorí príjem žalovanej. Podľa názoru žalobcu predmetný
byt patrí do masy BSM, keďže vlastnícke právo nadobudli spoločne obaja manželia - strany sporu
zmluvou o prevode vlastníctva a do dnešného dňa sú evidovaní na liste vlastníctva ako spoluvlastníci.
Spôsob vyporiadania, ktorý alternatívne navrhuje žalovaná, zahrnutie jednoizbového bytu do masy BSM
a následné prikázanie nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva bez povinnosti akejkoľvek odplaty za
vyrovnanie, podľa žalobcu nemá právny základ. Poukázal pritom na ust. § 150 OZ, ktorý tvorí základné
pravidlo vyporiadania BSM, podľa ktorého na zásluhy pri nadobudnutí a pri udržaní majetku sa len
prihliada. K prostriedkom, z ktorých bol nadobudnutý rodinný dom na Mliečnej ulici v Košiciach uviedol,
že Q.F. konštantne tvrdí, že poskytla svojmu synovi - žalobcovi 160.000,- Sk na nadobudnutie rodinného
domu, nemá právnické vzdelanie, na pojednávaní dňa 5.12.2016 v súlade s čestným vyhlásením
spísaným dňa 19.11.2009 uviedla, že poskytla svojmu synovi - žalobcovi finančnú čiastku 160.000,-
Sk na kúpu rodinného domu aj so zámerom uskutočniť v budúcnosti prístavbu k rodinnému domu,
kde by žila svedkyňa s teraz už nebohým manželom (otcom žalobcu). Tá sa nakoniec neuskutočnila.
Skutočnosť, že svedkyňa nevedela presne právne kvalifikovať svoj úkon (dar, pôžička, výpožička)
neovplyvňuje hodnovernosť jej výpovede, čo do pravdivosti skutkových tvrdení. Poukázal na to, že
peňažné prostriedky poskytnuté titulom darovania sa ani nesplácajú a ani sa nesplácali, táto skutočnosť
svedčí aj o skutočnej vôli zmluvných strán z darovacej zmluvy. Ak žalovaná žiada predloženie zmluvy o
pôžičke, tak ju predložiť nemôže, keďže žiadna zmluva o pôžičke nikdy spísaná nebola, pretože došlo k
darovaniu a darovacia zmluva nemusí byť písomná, ak dôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci priamo pri
darovaní. Písomnú formu zmluvné strany ani nepokladali za potrebnú, keďže išlo o neodplatný právny
úkon medzi rodinnými príslušníkmi, ktorým rodičia žalobcu sledovali jeho finančné zabezpečenie do
budúceho života. Žalovaná v spore niekoľkokrát tvrdila, že žalobca sa spolupodieľal na nadobudnutí
rodinného domu sumou 50.000,- Sk, na pojednávaní dňa 6.6.2016 však uviedla sumu 40.000,- Sk,
nesúlad v jej tvrdeniach je zrejmý, čoho jasným a nespochybniteľným dôkazom je hlasový záznam
z pojednávania zo dňa 6.6.2016, doručený súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol
vyhovieť jeho odvolaniu zo dňa 7.4.2017, zrušiť rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a priznať mu 100 % úspech v odvolacom konaní.

14. Žalovaná v odvolacej duplike (podanie z 9.8.2017 na č.l. 580 - 583) uviedla, že opakované stanoviská
žalobcu neznamenajú žiaden kvalitatívny posun v tejto veci, iba zotrváva na argumentoch, ktoré už boli
v konaní odprezentované a strany k nim už svoje stanovisko zaujali. Zopakovala, že podľa ustálenej
súdnej praxe na území Slovenskej republiky (rozhodnutie NS SR z r. 2006), so zreteľom na špecifický
charakter práva spoločného nájmu podľa ust. § 704 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ člen družstva,
ktorý je nájomcom družstevného bytu, nadobudol tieto práva pred uzavretím manželstva, pri prevode
vlastníctva družstevného bytu do výlučného vlastníctva člena družstva nedochádza k transformácii
družstevných práv oboch manželov (aj keď sú spoločnými nájomcami bytu), ale iba k transformácii
družstevných práv toho z manželov, ktorý je zároveň členom družstva (ide o majetok nadobudnutý
jedným z manželov za majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela). To znamená, že v
takomto prípade nedochádza k nadobudnutiu nového majetku, ani k rozmnoženiu doterajšieho majetku
za trvania manželstva, ale ide iba o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu veci ako predmetu osobného
vlastníctva. Preto v tomto prípade nedochádza ani k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Ust. § 28 zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré treba považovať za úpravu špeciálnu vo vzťahu k všeobecnej
úprave nadobúdania majetku za trvania manželstva obsiahnutej v ust. § 143 OZ, jasne a jednoznačne
zakotvuje prevod bytu do vlastníctva iba toho z manželov, ktorý je členom družstva. Súd považoval
zmluvu za absolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 39 OZ, ktorý svojim obsahom a účelom
odporuje zákonu (citované z rozsudku Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co 12/2013). K námietkam
žalobcu týkajúcim sa prostriedkov, z ktorých bol nadobudnutý dom na Mliečnej ulici, poukázala na
jeho tvrdenie v žalobe zo dňa 19.11.2009, ktorá hovorí o zapožičanej sume, pričom vo vyjadrení
podanom dňa 22.7.2010 sa už (po prvýkrát) zmieňuje aj o existencii „zmluvy o pôžičke“, ktorú „uzavrel
s p. Q.F. aj to len žalobca“. M. žalobcu vo svojej svedeckej výpovedi akúkoľvek pôžičku, ktorú mala
poskytnúť (z neznámych dôvodov tajne len svojmu synovi) poprela a vo svojej svedeckej výpovedi pred
súdom opakovane uviedla, že (síce rovnako tajne a bez vedomia žalovanej) len synovi poskytla sumu
160.000 Sk, a to titulom daru. Poukazovanie na to, že p. Q. M. nemá právnické vzdelanie je zo strany
žalobcu nenáležité, lebo i bez tohto vzdelania akýkoľvek laik, ba dokonca i dieťa, pozná rozdiel medzi
darom a požičaním. Ak sa tvrdenia svedkyne odlišovali od toho, čo bolo po niekoľko rokov tvrdené v
rôznych písomných podaniach, bolo to zjavne z dôvodu, že sa tieto tvrdenia nezakladali na pravde.
K tvrdeniam žalobcu uviedla, že na pojednávaní dňa 6.6.2016 osobne nebola účastná, preto nemohla
uviesť žiadnu skutočnosť. A keď sa budú prepočúvať záznamy z pojednávaní, bude bez akýchkoľvek



pochýb preukázané aj to, že žalobca mal spočiatku za to, že na kúpu domu uhradil 40.000 Sk zo svojej
vkladnej knižky a následne si osvojil tvrdenia žalovanej, že na kúpu rodinného domu prispel z vkladnej
knižky sumou 50.000 Sk. Vzhľadom na uvedené žalovaná trvala na odvolacom návrhu v intenciách jej
odvolania napadnutý rozsudok zrušiť, príp. zmeniť a priznať jej 100 % náhradu trov konania.

15. Žalobca v odvolacej duplike (podanie z 22.8.2017 na č.l. 586 - 588) zopakoval v súlade so svojim
predchádzajúcim vyjadrením, že stanovisko žalovanej nepovažuje za správne, odmietol jej tvrdenia
a argumenty ako účelové, mylné a absolútne nepodložené, sledujúce jej prospech. Podľa žalobcu
čestným vyhlásením a svedeckou výpoveďou je podložené jeho tvrdenie, že rodičia mu poskytli peňažné
prostriedky vo výške 160.000 Sk na kúpu rodinného domu, ktoré neboli zo strany žalovanej absolútne
vyvrátené. Jej snaha o dôkaz opakom prostredníctvom čestných vyhlásení jej súrodencov, zjavne
nepostačuje na vyvrátenie ním tvrdených skutočností. Samotná žalovaná navrhla vypočuť svojich
súrodencov ku skutočnosti výlučných finančných prostriedkov patriacich do masy BSM a napriek
tomu, že mala na zabezpečenie svedkov (svojich súrodencov) približne šesť mesiacov, nedokázala
to uskutočniť a na pojednávaní dňa 5.12.2016 predložila čestné vyhlásenia Ing. Y. L. z 2.12.2016 s
odôvodnením, že sa pojednávania nemohol zúčastniť pre pracovnú cestu a druhý súrodenec MVDr. B.
L. nebol prítomný na pojednávaní z dôvodu, že pochádza zo Zvolena, žalovaná predložila jeho čestné
prehlásenie z 20.9.2016. Podľa názoru žalobcu absenciu svedkov z týchto dôvodov súd nemôže prijať
a v tejto súvislosti citoval z dôvodovej správy k ust. § 192 CSP, podľa ktorej písomná výpoveď svedka sa
odlišuje od tzv. čestného vyhlásenia, ktoré má charakter iba súkromnej listiny bez akejkoľvek poučovacej
povinnosti a bez potencionálnych následkov trestného činu krivej výpovede; čestné vyhlásenie a
písomnú výpoveď svedka posudzuje súd v súlade s princípom voľného hodnotenia dôkazov. Žalobca mal
za to, že čestným vyhlásením jeho matky v r. 2009, ako aj jej svedeckou výpoveďou zo dňa 5.12.2016,
ktoré sú vzájomne plne súladné, došlo k uneseniu dôkazného bremena v otázke preukázania tzv. vnosov
v súvislosti s nadobudnutím rodinného domu na Mliečnej ulici. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznať mu 100 % náhradu trov
odvolacieho konania.

16. Rozsudok vo výroku o zastavení konania o vydanie hnuteľných vecí nebol odvolaniam strán
napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 1 a contrario CSP), a preto v uvedenom
rozsahu nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania sporových strán ako
podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385
ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré
sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že
odvolania žalobcu i žalovanej sú čiastočne dôvodné a nimi uplatnený odvolací dôvod spočívajúci v
nesprávnom právnom posúdení prejednávanej veci je preukázaný, lebo súd správne použité právne
normy čiastočne nesprávne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav, o vyporiadaní BSM
strán nerozhodol v úplnom súlade so zákonom (ust. § 143, § 150 OZ) a závermi ustálenej súdnej
praxe, a neboli preto splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie v konaní a
postupoval v súlade s procesným predpisom, správne a úplne zistil skutkový stav veci, ako je uvedený
v odôvodnení preskúmavaného rozsudku a bol ustálený výsledkami vykonaného dokazovania, a preto
odvolací súd vychádzajúc zo skutkového základu veci, ktorým bol viazaný (§ 383 CSP), v rozsahu
dôvodných odvolacích námietok a právnych argumentov strán rozsudok v napadnutej časti vo veci
samej a v závislých výrokoch o poplatkovej povinnosti a trovách štátu podľa ust. § 388 CSP zmenil
a svojim rozhodnutím vyporiadal zaniknuté BSM strán sporu spôsobom uvedeným vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.3.2019 o 10.30 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dv. 215/2.p., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu
na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

19. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace



procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, skutkové a právne závery i procesný postup súdu
prvej inštancie v konaní v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami a právnymi argumentmi
strán uvedenými v odvolaniach a z hľadiska nimi uplatnených odvolacích dôvodov, pričom nezistil, že
by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedali vykonaným
dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. V konaní neboli zistené ani žiadne
vady v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Súd prvej inštancie uviedol dostatočné a relevantné dôvody svojho rozhodnutia, a to po
skutkovej ako aj právnej stránke, jasne a výstižne opísal nesporné skutkové tvrdenia strán a zistené
rozhodujúce skutočnosti, na ktorých svoje rozhodnutie založil, urobil výklad právnych noriem, ktoré
na vec aplikoval a právne závery, ktoré prijal primerane, vnútorne komplexne, logicky a zrozumiteľne
vysvetlil, pri dôslednom posúdení skutkových tvrdení strán a ich právnych argumentov a správnom
skutkovom vyhodnotení vykonaných dôkazov (ich pravdivosti, dôležitosti a hodnovernosti), pričom
neopomenul vyhodnotiť tiež rozpory v tvrdeniach strán a vykonaných dôkazoch a v rozhodnutí odkázal
tiež na ustálenú rozhodovaciu prax v súlade so zákonnými požiadavkami ust. § 220 ods. 2 CSP a
zásadami právnej praxe. Podľa posúdenia odvolacieho súdu preskúmavané rozhodnutie v žiadnom
prípade nemožno považovať za nepreskúmateľné, odchýlne od veci samej ani za extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti. K námietkam sporových strán odvolací
súd poukazuje na závery opakované formulované v rozhodnutiach Ústavného súdu SR vo vzťahu
k obsahovým požiadavkám odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývajúcim z ústavného práva na
spravodlivé konanie, podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Námietky
a výhrady strán sporu smerujúce proti odôvodneniu rozsudku sú neopodstatnené a odvolací súd
ich posúdil len ako nespokojnosť so závermi prezentovanými v rozhodnutí súdu prvej inštancie,
ktoré neumožňujú prijať záver o odňatí možnosti stranám konať pred súdom a porušení ich práva
na spravodlivý proces, ale zakladajú podľa posúdenia odvolacieho súdu dôvodnosť uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) CSP spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení
prejednávanej veci.

21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t.j. vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením veci [odvolací dôvod podľa § 365 písm. h) CSP] je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak aplikoval správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne právne závery.

22. Napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, lebo súd prvej
inštancie síce použil správne zvolené právne normy, niektoré však v okolnostiach posudzovaného
prípadu čiastočne nesprávne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav veci, pochybil tiež pri
interpretácii judikatórnych výstupov a záverov rozhodovacej praxe, z vykonaných dôkazov vyvodil sčasti
nezodpovedajúce závery o právach a povinnostiach strán podľa hmotného práva a nerozhodol preto o
spore v úplnom súlade so zákonom.



23. Podľa ust. § 143 OZ v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom
vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných
dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu
povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému
z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec
vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

24. Podľa ust. § 150 OZ pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké.
Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný
majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej
sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu,
a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba
vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

25. V cit. ust. § 150 OZ sú iba príkladmo uvedené hľadiská, ku ktorým sa má pri vyporiadaní BSM
prihliadnuť; uvedené ustanovenie svojou všeobecnou formuláciou dáva široké možnosti prihliadnuť
podľa okolností konkrétneho prípadu na najrôznejšie skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť spôsob
vyporiadania. Pri výklade tohto ust. súd musí vychádzať z okolností konkrétneho prípadu tak, aby
rozhodnutím, ktorým sa vyporiadáva BSM, upravil v rámci zákonných ustanovení majetkové vzťahy
medzi manželmi čo najúčelnejšie. Podstatou celého procesu vyporiadania je určenie, ktoré veci z BSM,
ktorému z bývalých manželov pripadnú do výlučného vlastníctva, pričom sa vychádza z úvahy o účelnom
využití veci. Ak nie je dobre možné veci, resp. všetky veci, účelne rozdeliť medzi bývalých manželov
podľa ich podielov, zákon pripúšťa možnosť prikázať veci, resp. ich časť do výlučného vlastníctva iba
jedného z bývalých manželov (spoluvlastníkov) s tým, že tomuto manželovi bude uložená povinnosť
zaplatiť druhému manželovi peňažnú sumu na vyrovnanie podielov. Pritom sa vychádza zo zásady
obsiahnutej v prvej vete § 150 OZ, že podiely oboch manželov sú rovnaké, pokiaľ nie sú zistené
podmienky pre stanovenie podielov v inom pomere s prihliadnutím na zásady uvedené v § 150 OZ.
Pre úvahu o (ne)rovnosti podielov je významné, ako sa každý z manželov v priebehu manželstva staral
o rodinu (spoločnú domácnosť či uspokojovanie spoločných potrieb) a ako sa zaslúžil o nadobudnutie
či udržanie spoločných vecí. Posudzovanie výšky podielu manžela podľa toho, ako sa zaslúžil o
nadobudnutie a udržanie majetku získaného za trvania manželstva, sa uplatňuje najmä v tých prípadoch,
keď jeden z manželov za trvania manželstva buď vôbec nepracoval, najmä keď sa vyhýbal práci, počínal
si nezodpovedne voči rodine, nestaral sa o jej potreby, spôsobil škodu, ktorá musela byť za trvania
manželstva uhradená, alebo ak sa zistilo, že manžel sa o nadobudnutie spoločných vecí zaslúžil len
v podstatne menšej miere, a pod. V rámci vyporiadania BSM musí súd aj bez návrhu prihliadnuť na
to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na samostatný majetok niektorého z manželov. Na
druhej strane, ak v prebiehajúcom konaní o vyporiadanie BSM jeden z manželov (bývalých) uplatní
požiadavku na náhradu finančných prostriedkov, ktoré boli jeho výlučným vlastníctvom a vynaložil ich
na spoločný majetok (spoločnú vec) alebo na úhradu spoločných dlhov manželov, musí sa súd zaoberať
aj takým návrhom a vyporiadať hodnotu takto vynaložených prostriedkov jedným z manželov. V rámci
vyporiadania BSM však nemožno vykonať vzájomné vyúčtovanie celého spotrebného spoločenstva
manželov, preto pri vyporiadaní sa nemožno domáhať napr. náhrady nákladov vynaložených na nákup
vecí, ktoré slúžia osobnej potrebe iba jedného z manželov alebo na úhradu jeho bežných povinností,
príp. na úhradu povinností, ktoré vyplývajú zo zákona (napr. plnenie vyživovacej povinnosti voči deťom),
vynaložených na potreby rodiny, nákladov spojených s užívaním alebo udržiavaním spoločného majetku.
Nemožno prihliadať na sumy, ktoré boli za trvania manželstva spotrebované, pokiaľ nešlo o prostriedky
vynaložené na osobný majetok jedného z manželov alebo o prostriedky, s ktorými sa nakladalo v rozpore
s ust. § 145 ods.1 OZ (bez súhlasu oboch manželov).

26. Podľa ustálenej súdnej praxe za tzv. vnos jedného z manželov do BSM, t.j. to, čo tento manžel
vynaložil zo svojho majetku na spoločný majetok, a čo má právo požadovať, aby mu zo spoločného
majetku bolo uhradené, a to vo výške zodpovedajúcej veľkosti podielu, ktorý každý z nich dostáva
z BSM (§ 150 druhá veta OZ), je nutné považovať nielen peniaze, ktorými prispel ku získaniu alebo
zhodnoteniu spoločnej veci, ale aj hodnotu jeho majetku, ktorý bol použitý na rovnaký účel. Manželovi,
ktorý použil svoj oddelený majetok na obstaranie alebo udržanie spoločného majetku, vzniká potenciálna
pohľadávka uplatniteľná pri vyporiadaní BSM. Dôkazné bremeno v tomto prípade je na strane manžela,
ktorý požaduje vrátenie takto vynaložených prostriedkov zo zaniknutého a vyporiadavaného BSM, a



preto má povinnosť preukázať, čím a v akej výške prispel (vynaložil prostriedky) zo svojho oddeleného
majetku na obstaranie spoločného majetku.

27. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vychádzal z cit. ustanovení a uvedených zásad, pri
ich aplikácii sa však dopustil čiastočného pochybenia tým, že v rozpore s výsledkami vykonaného
dokazovania nesprávne posúdil otázku zápočtu výlučných prostriedkov stranami z ich oddeleného
majetku vynaložených na nadobudnutie (kúpu) nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX v k.ú. C. G. Z.,
nesporne patriacich do zaniknutého BSM strán sporu (ide o tzv. vnosy do BSM) a nemožno súhlasiť
s jeho postupom, pokiaľ na vnosy manželmi investované do spoločného majetku pri vyporiadaní BSM
absolútne neprihliadol a neurobil ich predmetom zápočtu. V tomto smere výhrady sporových strán
sú plne opodstatnené, pokiaľ v podaných odvolaniach namietali, že podľa ust. § 150 OZ i záverov
rozhodovacej praxe každý z manželov má právo požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho
vynaložil na spoločný majetok. Nesprávny je však názor žalovanej, že vnosy majú byť započítané vo
valorizovanej výške, teda pomerne navýšené v prípade, ak v čase zániku BSM a jeho vyporiadania došlo
k zvýšeniu hodnoty spoločnej veci v porovnaní s jej pôvodnou hodnotou. V súvislosti s touto námietkou
nemožno súhlasiť ani s právnou argumentáciou žalovanej, pretože stanovisko občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu ČSR k výkladu zákonných ustanovení o bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov pod č. 42 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2/1972, je aj v súčasnej
dobe v rozhodovacej praxi súdov stále aplikovateľné vzhľadom na nezmenenú hmotnoprávnu úpravu
problematiky bezpodielového spoluvlastníctva manželov v Občianskom zákonníku (zákon č. 40/1964
Zb. v znení neskorších právnych predpisov). Podľa ust. § 150 OZ a zaužívanej súdnej praxe pri
vyporiadaní BSM je potrebné na návrh strán vykonať i realizáciu zápočtu (v prospech spoločného
majetku či v prospech výlučného majetku manželov). Rozumie sa tým, že manželia jednak uhradia
svoje záväzky voči spoločnému majetku, jednak zo spoločného majetku sa vyrovnajú záväzky voči
samostatným majetkom každého z manželov. Súdna prax nevyžaduje, aby sa tak stalo reálne, postačí,
keď zistené vzájomné záväzky sa započítajú. Cieľom zápočtu je navrátiť do spoločného majetku to, čo
bolo vynaložené na ostatný majetok niektorého z manželov a zo spoločného majetku vyrovnať záväzky
voči výlučnému majetku manželov. Inak povedané, ide o vrátenie toho, o čo sa majetok, či už spoločný
alebo výlučný, obohatil. Táto skutočnosť by sa mala premietnuť do rozhodnutia o povinnosti jedného z
manželov zaplatiť určitú čiastku druhému na vyrovnanie ich podielov v rámci vyporiadania BSM. Ako bolo
už vyššie uvedené, predmetom zápočtu pri vyporiadaní BSM sú tiež prostriedky, ktoré boli vynaložené
z výlučných prostriedkov jedného z manželov na nadobudnutie spoločnej veci, resp. ak taká vec bola
nadobudnutá sčasti z výlučných prostriedkov manžela (manželov). Pritom ak sa vyporiadáva vec v
hodnote podstatne nižšej ako bola jej nadobúdacia hodnota, investícia by mala byť pomerne redukovaná.
Avšak v prípade, ak hodnota spoločnej veci v čase zániku BSM a jeho vyporiadania je vyššia než bola
jej pôvodná hodnota, nemá to vplyv na uplatniteľnú výšku investície manžela, a platí, že pri stanovení
náhrady nákladov vynaložených z prostriedkov jedného z manželov (zápočte) sa k tomuto zvýšeniu
neprihliada. Do BSM totiž patrí a obom manželom je spoločná vec v takto zvýšenej hodnote, z ktorej
treba vychádzať i pri stanovení podielov na spoločnom majetku (R 42/1972).

28. Súd prvej inštancie v danom prípade vyhodnotením sporných tvrdení strán a vykonaných dôkazov
po skutkovej stránke správne uzavrel (bod 26 odôvodnenia rozsudku), že žalovaná na kúpu rodinného
domu a nehnuteľností zapísaných na LV č. 126 v k.ú. Košická Nová Ves vynaložila zo svojich
prostriedkov sumu 170.000 Sk, t.j. 5.642,97 € a žalobca prispel sumou 50.000 Sk, t.j. 1.659,70
€ a odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom, že žalovaná tvrdené skutočnosti predloženými
listinnými dôkazmi hodnoverným spôsobom preukázala a dôkazné bremeno o tomto tvrdení uniesla. Ani
skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkového zistenia
súdu, že žalovaná vynaložila zo svojich výlučných prostriedkov na kúpu nehnuteľností v Košickej Novej
Vsi sumu 170.000 Sk. Je preto potrebné pri vyporiadaní BSM na návrh strán sporu v súlade so zásadami
ustanovenými v § 150 OZ takto vynaložené prostriedky z oddeleného majetku strán na nadobudnutie
spoločných nehnuteľností vzájomne započítať a zo spoločného majetku ich priznať (nahradiť) stranám
v plnej výške. Žalobcovi sa v spore nepodarilo preukázať, že zo svojich výlučných prostriedkov sumou
160.000 Sk zaplatil časť kúpnej ceny nehnuteľností v k.ú. Košická Nová Ves. Súd prvej inštancie
uvedené skutkové tvrdenie žalobcu (žalovanou spochybnené a účinne popreté) celkom dôvodne posúdil
ako nepreukázané, resp. nepravdivé vzhľadom na rozpory a zmeny v uvádzaných rozhodujúcich
skutočnostiach v priebehu sporu, pokiaľ ide o právny dôvod i účel, na ktorý tieto peniaze mali byť
určené, poukazujúc pritom na obsah samotnej žaloby (v ktorej žalobca tvrdil, že sumu 160.000 Sk mu
rodičia poskytli titulom pôžičky) a výpoveď svedkyne Q.F., ktorá odchylne od tvrdení žalobcu vo svojej



výpovedi na pojednávaní dňa 5.12.2016 o pôžičke nehovorila a uviedla, že nimi poskytnuté peniaze
boli určené na výstavbu plánovanej prístavby k rodinnému domu, v ktorej mali ako rodičia žalobcu
bývať. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v žalobe bol povinný pravdivo a úplne
opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, a označiť dôkazy na
ich preukázanie (§ 132 ods. 1 CSP). Rozhodujúce skutkové tvrdenia uvedené v žalobe majú osobitný
význam, spolu so žalobným návrhom tvoria obsah žaloby, ktorý nie je determinovaný každým jednotlivým
tvrdením žalobcu, ale celkovou súdržnosťou skutkového deja (skutkového základu sporu), ktorý žalobca
uvádza. Nové skutkové tvrdenia predložené neskôr je možné ospravedlniť iba tým, že ich strana nemohla
predložiť už skôr, napr. ak novým skutkovým tvrdením sa reaguje na skutočnosť, ktorá vyšla najavo až z
dôkazu vykonaného na pojednávaní. V danom prípade počas konania došlo k zmenám v rozhodujúcich
skutkových tvrdeniach žalobcu, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nie sú ospravedlniteľné, pričom
žalobca ani v podanom odvolaní nevysvetlil, z akého dôvodu v žalobe tvrdil, že rodičia mu sumu 160.000
Sk na kúpu rodinného domu požičali a v priebehu sporu i v odvolaní už predložil zmenené skutkové
tvrdenie o inom právnom titule poskytnutia (darovaní) tejto sumy jeho rodičmi. Odvolací súd má za to,
že žalobca tým porušil svoju procesnú povinnosť pravdivo a úplne substancovať skutkový základ sporu,
na uvedené porušenie a rozpory súd prvej inštancie musel prihliadnuť pri celkovom hodnotení sporných
tvrdení strán a vykonaných dôkazov, preto skutkové tvrdenie žalobcu, čo do výšky vnosu do BSM z
jeho vlastného majetku dôvodne posúdil ako nepreukázané. Konanie o vyporiadanie BSM je sporovým
konaním, ktoré je ovládané prejednacou zásadou, preto strany sporu v konaní zaťažuje povinnosť
tvrdenia (tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa sporu) a povinnosť navrhnúť dôkazy
preukazujúce ich pravdivosť. Pokiaľ ide o tvrdené skutočnosti, platí, že dôkazné bremeno v konaní
zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky. Zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť
poprieť tvrdenia protistrany. Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
strany nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých
a vykonaných dôkazov, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa
hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Vzhľadom na uvedené súdu prvej inštancie nemožno
vytknúť žiadne pochybenie v súvislosti s hodnotením pravdivosti tvrdenia žalobcu, pokiaľ po náležitom
posúdení a presvedčivom vyhodnotení dôkazov vrátane výpovede svedkyne Anny M., obsah ktorej je v
zrejmom rozpore s tvrdeniami žalobcu, dospel k záveru o nepreukázaní žalobcom tvrdenej skutočnosti,
že zo svojho majetku na nadobudnutie spoločných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX v k.ú. C. G.
Z. vynaložil sumu 160.000 Sk.

29. Odvolací súd za dôvodné považuje námietky žalobcu v podanom odvolaní smerujúce proti
spôsobu posúdenia súdom prvej inštancie spornej otázky, či do BSM strán patrí jednoizbový byt
č. 5 na ul. Zupkovej XX v C. a spochybňujúce správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o
čiastočnej neplatnosti zmluvy o prevode družstevného bytu do vlastníctva nájomcu uzatvorenej za
trvania manželstva strán dňa 29.12.1994 s predávajúcim SBD III Košice. Plne opodstatnená je právna
argumentácia žalobcu uvedená v odvolaní, v ktorej akcentuje, že túto nehnuteľnosť strany sporu platne
nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva zmluvou o prevode družstevného bytu do vlastníctva
nájomcu (registrovanou vkladom do katastra nehnuteľností), ktorú na strane kupujúcich uzavreli a
podpísali obaja manželia počas trvania manželstva (žalovaná ako členka družstva a žalobca ako jej
manžel), pričom podľa obsahu zmluvy obaja manželia mali záujem (vôľu) nadobudnúť nehnuteľnosť
do BSM (žalovaná v spore nepreukázala opak), takýto právny úkon preto svojím obsahom ani účelom
neodporuje žiadnemu ustanoveniu zákonu ani iného právneho predpisu, a ani ho neobchádza a nie
je v rozpore ani s dobrými mravmi. Aj podľa názoru odvolacieho súdu takto za trvania manželstva
účastníkov spoločne nadobudnutá nehnuteľnosť patrí do BSM strán, a preto je potrebné ju vyporiadať. V
konaní nebolo sporné, že žalovaná bola výlučným členom Stavebného bytového družstva III Košice už
pred uzavretím manželstva so žalobcom, preto uzavretím manželstva vznikol stranám sporu spoločný
nájom bytu, nie však spoločné členstvo v bytovom družstve, ktoré naďalej výlučne patrilo len žalovanej.
Za tohto stavu právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu mala ako nájomkyňa a členka
bytového družstva len žalovaná a pokiaľ by takúto zmluvu o prevode uzavrela s bytovým družstvom
sama, nepochybne by sa nehnuteľnosti stali jej výlučným vlastníctvom, nakoľko v takom prípade by
nedošlo k nadobudnutiu nového majetku ani k rozmnoženiu majetku; išlo by len o zmenu (transformáciu),
ktorá nemá vplyv na povahu veci ako výlučného vlastníctva. V posudzovanom prípade však zmluvu
o prevode vlastníctva družstevného bytu na strane nadobúdateľa neuzavrela žalovaná sama, ale
spoločne so žalobcom. Podľa úvahy odvolacieho súdu sa jedná o obdobnú situáciu, akoby vec nadobudli



spoločne obaja manželia z výlučných prostriedkov len jedného z nich, kedy takáto vec, podľa všeobecne
prijímaného názoru súdov (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. R 49/2001) do ich bezpodielového spoluvlastníctva spadá, v podstate
len s tým rozdielom, že zákonný nárok na nadobudnutie bytu od bytového družstva mal ako jeho
výlučný člen len jeden z manželov, v tomto prípade žalovaná. Podľa názoru odvolacieho súdu len
samotná skutočnosť, že zákonný nárok na prevod vlastníckeho práva k družstevnému bytu mal len
jeden z manželov (§ 28 zákona č. 182/1993 Z.z.) sama o sebe nezakladá neplatnosť zmluvy o prevode
vlastníckeho práva k bytu, ktorú podľa jej obsahu na strane nadobúdateľa uzavreli obaja manželia, a
tým bez akýchkoľvek pochybností prejavili vôľu nadobudnúť nehnuteľnosti spoločne. Účelom zákonom
stanoveného nároku člena bytového družstva na prevod vlastníctva bytu, nájom ktorého je s členstvom
v bytovom družstve spojený, je ochrana jeho majetkovej hodnoty, v rozpore s ktorým ním slobodne
prejavená vôľa nadobudnúť byt do BSM, podľa posúdenia odvolacieho súdu rozhodne nie je (porov.
rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 51/2010 zo dňa 11.1.2012). Bez právneho
významu podľa odvolacieho súdu sú pohnútky, ktoré v takomto prípade manželov viedli k tomu, že vec
nadobudli do spoločného majetku a nepodstatným v tejto súvislosti je i prípadný právny omyl žalovanej
pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníckeho práva k družstevnému bytu, bez ohľadu na to, či bol
vyvolaný len vlastnou neznalosťou všeobecne záväzných právnych predpisov a nedostatkom vedomosti
o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú právnymi predpismi považované za právne relevantné
alebo i neznalosťou a nedostatkom vedomostí na strane bytového družstva v procese prevodov
vlastníckeho práva k nájomným bytom na svojich členov. V danom prípade teda rozhodujúca je nesporne
prejavená zhodná vôľa manželov nadobudnúť nehnuteľnosť do bezpodielového spoluvlastníctva, a bez
ohľadu na to, že zákonný nárok na nadobudnutie bytu do vlastníctva mala iba žalovaná ako výlučná
členka družstva, nemožno dôjsť k inému záveru, než že nehnuteľnosť sa stala predmetom BSM a treba
ju preto vyporiadať.

30. Ako vyplynulo z výsledkov vykonaného dokazovania, o nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti sa
jednoznačne zaslúžila žalovaná, ktorá členstvo v SBD (výlučný členský podiel) a nájom družstevného
bytu č. 5 na Zupkovej 21 v Košiciach nadobudla ešte pred uzavretím manželstva so žalobcom, svoje
finančné prostriedky použila i na zaplatenie kúpnej ceny bytu, pričom ako výlučná členka družstva a
nájomkyňa bytu iba ona mala zákonný nárok na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu
s bytovým družstvom, čím sa výlučne pričinila o to, že mohlo dôjsť k nadobudnutiu tohto spoločného
majetku stranami sporu. Podmienka nadobudnutia vlastníctva k družstevnému bytu oboma manželmi je
totiž viazaná na členstvo v družstve, a teda na majetkovú účasť člena družstva, v tomto prípade SBD
III Košice, ktorým bola iba žalovaná. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná sa o nadobudnutie bytu do
BSM pričinila výlučným členským podielom ako hodnotou jej majetkového práva v družstve, na ktoré
treba nahliadať ako na oddelený majetok žalovanej vnesený do BSM, teda to, čo zo svojho majetku
vynaložila na nadobudnutie spoločnej veci. Podľa záverov súdnej praxe nepochybne prínosom jedného
z manželov do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t.j. tým, čo tento manžel vynaložil na spoločný
majetok a čo má právo požadovať, aby mu bolo zo spoločného majetku uhradené, možno považovať
nielen peniaze, ktorými prispel na zabezpečenie alebo zhodnotenie spoločnej veci, ale i hodnotu jeho
majetku, ktorá bola použitá k rovnakému účelu. Táto právna otázka bola už riešená i v rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu SR, ktorý nálezom sp. zn. I. ÚS 537/2012-37 z 13.3.2013 rozhodol o ústavnej
sťažnosti sťažovateľa Mgr. A. S. podanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 49/2011 zo
17.7.2012 a uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 202/2010 zo 16.12.2010 (na ktoré okrem iných
poukazuje aj žalobca na podporu svojich právnych argumentov v podanom odvolaní) tak, že základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach 8Co 49/2011-224 zo 17.7.2012 porušené a preto vrátil vec Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí Ústavný súd SR za neakceptovateľný z
ústavného hľadiska považoval právny názor vyslovený najvyšším súdom v napadnutom rozsudku 6Cdo
202/2010 zo 16.12.2010 a následne krajským súdom v napadnutom rozsudku zo 17.7.2012, v zmysle
ktorého transformácia spoločného členského podielu manželov (o nadobudnutie ktorého sa pričinil
výlučne jeden z manželov, resp. ktorý bol nadobudnutý použitím výlučného majetku jedného z manželov)
na spoločné vlastníctvo bytu vylučuje zohľadnenie pričinenia alebo vkladu jedného z manželov do
spoločného majetku pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, predmetom ktorého je
už nehnuteľnosť - byt nadobudnutý takýmto spôsobom. Ústavný súd SR sa zároveň stotožnil s právnym
názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 2914/99 vzťahujúcim sa aj na
posudzovanú vec, podľa ktorého znenie ust. § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril



rozdielnosť podielov pri vyporiadaní spoločnej veci prihliadajúc na to, ako sa každý z manželov zaslúžil
o jej nadobudnutie a udržanie, a to tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o
nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere, bez toho, aby mu
uložil povinnosť, aby druhému manželovi, ktorý sa o jej nadobudnutie nezaslúžil, na vyrovnanie podielu
uložil zaplatiť určitú finančnú čiastku. Podľa názoru Ústavného súdu SR zákon explicitne neupravuje
spôsob nerovného vyporiadania, a disparita môže byť tak vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale
aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa s druhým manželom,
pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať.

31. Odvolací súd sa prikláňa k tomuto názoru a má za to, že ho možno aplikovať aj v posudzovanej veci
vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti preukázané v danom prípade, z ktorých jednoznačne možno
vyvodiť odôvodnenosť odklonu od rovnosti (disparitu) podielov strán, pokiaľ ide o spoločný byt č. 5 na
J. 21 v C., jeho prikázaním na čas po rozvode manželstva strán do výlučného vlastníctva žalovanej, a
to bez uloženia výplatnej povinnosti (vyrovnania) voči žalobcovi, nakoľko o nadobudnutie tohto podľa
posúdenia odvolacieho súdu sa zaslúžila výlučne žalovaná a v konaní nebol preukázaný, ani žalobcom
tvrdený žiadny prínos či zásluhy z jeho strany na nadobudnutí tohto majetku.

32. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky obsiahnuté v odvolaniach strán, tieto odvolací súd
posúdil ako neopodstatnené, nespochybňujúce správnosť ostatných záverov uvedených v odôvodnení
preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie.

33. Skutočnosti, ktoré v odvolaní uviedla žalovaná, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu
prvej inštancie, pokiaľ do vyporiadania BSM nezahrnul hnuteľné veci zo zariadenia rodinného domu v
Sečovciach, výlučnou vlastníčkou ktorého je terajšia manželka žalobcu Ing. K. M., a neurobil predmetom
zápočtu pri vyporiadaní ani príjmy žalobcu z jeho pracovného pomeru za obdobie od 1.1. 2005 do
22.11.2006 (deň právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva) vo výške 21.378,35 €, ktoré žalovaná
žiadala vyporiadať. Nemožno súhlasiť s názorom žalovanej, že výpovede svedkov T.. K. M., T.. C. I.
a dcéry účastníkov T.. B. M. súd nesprávne, resp. neúplne vyhodnotil a dospel po vyhodnotení týchto
dôkazov k nesprávnym skutkovým alebo právnym záverom. Súd prvej inštancie výpovede svedkov vo
vzťahu k tejto žalovanou tvrdenej spornej skutočnosti (žalobcom popretej) náležite a správne vyhodnotil
v neprospech žalovanej a vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil, prečo tvrdenia žalovanej považoval
za nepreukázané a nevzal ich do úvahy pri svojom rozhodovaní. K uvedeným námietkam žalovanej
odvolací súd poukazuje na to, že podľa záverov súdnej praxe vyporiadať možno len majetok, ktorý ako
spoločný existoval ku dňu zániku BSM. Samotná skutočnosť, že príjem žalobcu z pracovného pomeru
dosahovaný v spornom období oddeleného spolužitia strán bol nadštandardný a v tejto výške bol zistený
pre účely určenia výživného na dcéru účastníkov, v rámci iného súdneho konania sp. zn. 21P/93/2005,
ešte nepreukazuje, že peňažné prostriedky naakumulované ako úspory, príp. vklad na účte existovali
v čase (po) zániku BSM a majú byť preto vyporiadané, čo nebolo v spore žalovanou preukázané
(žalovanú zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie tejto ňou tvrdenej skutočnosti). Žalobca tvrdil,
že prostriedky zo svojich príjmov spotreboval na úhradu životných nákladov, zakúpenie ošatenia a vecí
osobnej potreby. Rozhodovacia prax súdov vychádza zo zásady, že spotrebovaný príjem manželov do
masy BSM nepatrí a vyporiadať ho preto nemožno (porov. napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co 150/2013). V rámci vyporiadania BSM tiež nemožno vykonať vzájomné vyúčtovanie celého
spotrebného spoločenstva manželov, nemožno sa preto domáhať ani náhrady nákladov vynaložených
na nákup vecí, ktoré slúžia osobnej potrebe iba jedného z manželov, ako je napr. ošatenie či iné predmety
obvyklej a osobnej potreby. V konaní o vyporiadanie BSM súd nepátra po nevyporiadanom majetku z
bezpodielového spoluvlastníctva, ale vychádza zo skutkového opisu veci tak, ako ho vykonali strany
sporu a nesporne preukázali. Ak jeden z bývalých manželov tvrdí, že do vyporiadania patria aj ďalšie
(iné) veci, a druhý z bývalých manželov túto skutočnosť popiera, je potrebné tvrdenie o existencii tej
ktorej veci preukázať hodnoverným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Dôkazné bremeno v tomto
smere zaťažuje stranu, ktorá tvrdí, že konkrétna vec alebo právo do BSM patrí, a treba ju (ho) vyporiadať.
V danom spore nebol žalobca povinný preukazovať, že prostriedky zo svojich príjmov dosahovaných
počas oddeleného spolužitia manželov spotreboval, keď je nesporné, že manželia od januára 2005 už
neviedli spoločnú domácnosť v rodinnom dome na M. ul. v C. G. Vsi, z ktorej sa žalobca odsťahoval a
založil si vlastnú domácnosť, žil spoločne s priateľkou (terajšou manželkou Ing. K.F.), preto aj odvolací
súd považuje za logické a pravdepodobné, že svoje príjmy použil na úhradu osobných potrieb a bežných
nákladov svojej oddelenej domácnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná neuniesla v spore
dôkazné bremeno a nepreukázala ňou tvrdenú skutočnosť, že žalobca po zániku BSM disponoval



finančnými prostriedkami (úsporami) v konkrétnej výške, ktoré na svoje potreby či úhradu nákladov svojej
samostatnej domácnosti počas oddeleného spolužitia strán nespotreboval alebo aby zo svojich príjmov
nadobudol konkrétny majetok, a preto tieto hodnoty nebolo možné vyporiadať.

34. Vzhľadom na uvedené dôvody neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 387 CSP),
ani na jeho zrušenie v napadnutej časti (§ 389 CSP), preto odvolací súd vychádzajúc zo správne
zisteného skutkového stavu veci, ktorým bol viazaný (§ 383 CSP), zmenil rozsudok v jeho napadnutej
časti podľa ust. § 388 CSP tak, že zo zaniknutého BSM prikázal do výlučného vlastníctva žalobcovi veci
v hodnote 808,47 € (690 + 118,47 €) a do výlučného vlastníctva žalovanej veci v hodnote 143.502,18
€ (143.000 + 502,18 €). Všeobecná hodnota vyporiadávaného majetku strán patriaceho do BSM je vo
výške 144.310,65 €, pri rešpektovaní zásady rovnosti podielov (okrem bytu č. 5 na J. 21 v C.) výška
podielu žalobcu i žalovanej predstavuje 72.155,325 €. Žalovaná by mala zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie
jeho podielu sumu 71.346,855 € (72.155,325 - 808,47 €), z ktorej však bolo potrebné odpočítať sumu
2.821,48 € (5.642,96 € : 2 = 1/2 vnosu žalovanej) a naopak započítať sumu 829,85 € záväzku
voči žalobcovi (1.659,70 € : 2 = 1/2 vnosu žalobcu), preto odvolací súd zaviazal žalovanú zaplatiť
na vyrovnanie podielu zaplatiť žalobcovi sumu 69.355,23 € s podmienkami zročnosti uvedenými vo
výrokovej časti rozsudku (II.), ako ich v súlade s ust. § 232 ods. 3 a 4 CSP určil v napadnutom rozsudku aj
súd prvej inštancie vzhľadom na výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť a pomery žalovanej so
zohľadnením i pomerov na strane žalobcu, oprávnené záujmy ktorého aj podľa posúdenia odvolacieho
súdu zaplatením sumy 50.000,- € v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a priznaním výhody
splátok žalovanej po 1.000,- € mesačne na zaplatenie časti dlžnej sumy 19.355,23 € nebudú popreté a
prisúdené peňažné plnenie mu bude zaplatené v primeranom časovom horizonte. Žalobca napokon v
odvolaní neuviedol ani žiadne konkrétne námietky, v čom videl nesprávnosť rozhodnutia v časti určenej
lehoty na splnenie peňažnej povinnosti žalovanou v splátkach.

35. Podľa ust. § 7 ods. 7, § 2 ods. 1 písm. c), § 2 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. h) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a položky č. 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý tvorí prílohu cit. zákona, odvolací súd rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za
vyporiadanie BSM vo výške 2.164,50 € (3 % z hodnoty vyporiadavaného majetku, t.j. 144.310,65 €)
a žalovaná nemá túto poplatkovú povinnosť vzhľadom na to, že uznesením 36C 421/20009-474 zo
6.3.2017 bola v konaní od platenia súdnych poplatkov oslobodená.

36. O trovách štátu odvolací súd rozhodol analogicky v zmysle ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 253 CSP a
čl. 4 Základných zásad CSP a podľa výsledku konania uložil žalobcovi povinnosť nahradiť štátu trovy vo
výške 13,32 €, t.j. jednej polovice zo sumy 26,64 € trov vzniknutých zaplatením znalečného zo štátnych
rozpočtových prostriedkov nad rámec stranami sporu zložených preddavkov a vo vzťahu k žalovanej,
ktorá bola v konaní oslobodená od platenia súdnych poplatkov, štátu náhradu trov konania nepriznal.

37. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 2 a § 255 ods.
1 CSP rozhodol o trovách konania pred súdom prvej inštancie i trovách odvolacieho konania tak, že
stranám, ktoré mali v spore iba čiastočný úspech, nárok na náhradu trov nepriznal.

38. Žalobca po rozhodnutí súdu prvej inštancie podaním doručeným okresnému súdu dňa 17.10.2017
(č.l. 605 - 607) namietal zaujatosť zákonnej sudkyne JUDr. Aleny Mazúrovej, ktorá spor prejednala a
rozhodla napadnutým rozsudkom a navrhol ju vylúčiť z prejednávania a rozhodnutia veci. Vzhľadom na
spôsob, akým odvolací súd rozhodol o podaných odvolaniach strán, po prejednaní ktorých rozsudok
v napadnutej časti vo veci samej zmenil a nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal,
ide teda o konečné rozhodnutie v danom spore a za tohto stavu v ďalšom konaní už rozhodovanie
sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou neprichádza do úvahy, pre rozhodnutie o námietke zaujatosti neboli
preto splnené zákonné podmienky a z uvedených dôvodov odvolací súd, ktorý je zároveň aj súdom
nadriadeným Okresnému súdu Košice I, o námietke uplatnenej žalobcom nerozhodol.

39. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).