Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/90/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201051 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7016201051.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., a JUDr. Jany Raganovej, v právnej veci žalobcu: U.. C. G., bytom D., Z. 4, zastúpeného advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, AK so sídlom Košice, Gelnická 33, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, so sídlom Košice, Železničná 1, v konaní o preskúmanie opatrenia žalovaného - oznámenia zo dňa 08.07.2016, č. 103463626/2016, takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e opatrenie žalovaného Daňového úradu Košice zo dňa 08.07.2016, č. 103463626/2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou z 13.07.2016, podanou osobne na konajúcom krajskom súde dňa 13.09.2016 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania piatich oznámení Daňového úradu Košice zo dňa 08.07.2016, ktorými žalovaný ako správca dane zamietol žiadosti žalobcu o vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za roky 2003 - 2007. 2. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 7S/90/2016-12 zo dňa 19.09.2016 vylúčil na samostatné konanie preskúmanie oznámení daňového úradu z uvedeného dňa podľa jednotlivých zdaňovacích období rokov 2003 - 2007, pričom predmetom súdneho preskúmavacieho konania v tejto veci zostalo opatrenie žalovaného zo dňa 08.07.2016, č. 103463626/2016, vzťahujúce sa na zdaňovacie obdobie roka 2003. 3. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca žiadosťou zo dňa 10.06.2016, doručenou Daňovému úradu Košice dňa 13.06.2016 požiadal o „vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania“, ktorú odôvodnil tým, že dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Košice II č. 696/230/65699/10/Tót z 28.10.2010 mu bol vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2003 v sume 8 583,94 €. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 09.09.2011 zrušilo uvedené prvostupňové rozhodnutie. Správca dane počas vyrubovacieho konania na uvedenú sumu vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení, pričom hore uvedená suma bola uhradená dňa 24.06.2015 na účet správcu dane z dražby. Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 298048/2016 zo dňa 15.03.2016 konštatoval, že daň zistená správcom dane za rok 2003 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a dňa 15.04.2016 bola suma 8 583,94 € správcom dane vrátená. V žiadosti ďalej poukázal na ustanovenie § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“), podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Vyslovil názor, že z uvedeného je možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre daňový subjekt a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane zo zrušeného dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice II č. 696/230/65699/10/Tót z 28.10.2010 a z vrátenia sumy dodatočnej vyrubenej dane. Poukázal na § 165 ods. 7 Daňového poriadku, podľa ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona, z čoho vyvodil záver, že podľa tohto ustanovenia sa posudzuje aj sankčný úrok, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa ustanovenia § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu. Žiadal preto o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania. 4. Žalovaný preskúmavaným opatrením - oznámením č. 103463626/2016 zo dňa 08.07.2016, (doručeným poštou zástupcovi žalobcu dňa 14.07.2016) reagujúc na žiadosť žalobcu zo dňa 10.06.2016 uvedenú v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku oznámil žalobcovi nasledovné: „V zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne 5 eur. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebovanej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Daňový úrad Košice II Rozhodnutím č. 696/340/7827/11/Fra zo dňa 11. 02. 2011 zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam na zabezpečenie istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti v celkovej výške 57.185,17 € vyplývajúcej z dodatočných platobných výmerov č.696/230/65699/10/Tót zo dňa 28.10.2010, 696/230/65736/10/Tót zo dňa 28.10.2010, 696/230/65901/10/Tót zo dňa 29.10.2010, 696/230/65752/10/Tót zo dňa 28.10.2010, 696/230/65817/10/Tót zo dňa 29.10.2010, na základe ktorých bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie rokov 2003, 2004, 2005, 2006, 2007. Dňa 24. 06. 2015 boli Notárskym úradom JUDr. Ing. Andrea Kašperová (ďalej len Notársky úrad) poukázané tieto finančné prostriedky na účet veriteľa Daňový úrad Košice a to z výťažku dobrovoľnej dražby konanej dňa 08. 06. 2015. Z doručeného rozhodnutia č. 298048/2016 zo dňa 15.03.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 04. 2016 a v ktorom daň zistená správcom dane sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní vyplýva, že pominuli dôvody, na základe ktorých boli peňažné prostriedky poukázané. Z uvedeného dôvodu správca dane vrátil dňa 14.04.2016 poukázané finančné prostriedky a to prevodom na účet Notárskeho úradu. Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.“ 5. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého opatrenia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Správnu žalobu odôvodnil nasledovne : „Žalobca tvrdí, že predmetné oznámenia Daňového úradu Košice z 08.07.2016 nie sú v súlade so zákonom a uvedenými oznámeniami žalovaného boli porušené práva alebo právom chránené záujmy žalobcu. Podľa ustanovenia § 182 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 obsahovať označenie napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia a deň jeho vydania, prípadne označenie výrokov, ktoré žalobca napáda, ak sú tieto samostatné a oddeliteľné a žaloba nesmeruje voči celému rozhodnutiu alebo opatreniu (písm. c), deň oznámenia napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia žalobcovi podľa § 181 ods. 1 (písm. d), žalobné body (písm. e), označenie dôkazov, ak ich žalobca navrhuje vykonať (písm. f), vyjadrenie, či žalobca žiada nariadenie pojednávania (písm. g) a žalobný návrh (písm. h). Uvedené oznámenia Daňového úradu Košice vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalobné body sú nasledovné: Podľa žalobcu zmyslom a účelom prechodných ustanovení § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku je upraviť právne pomery a vzťahy v prípade, keď tieto prechádzajú, resp. pretrvávajú aj v období účinnosti nového predpisu, ktorý všeobecne alebo konkrétne upravuje aj tieto pomery a vzťahy. To v danom prípade znamená, že ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku upravuje právne pomery z nevyrubeného sankčného úroku podľa doterajších predpisov, ktorý sa považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Sankčný úrok je nepochybne inštitút hmotnoprávneho charakteru a pre posudzovanie právnych úkonov a ich účinkov je potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase vzniku skutočnosti rozhodujúcej pre uplatnenie inštitútu sankčného úroku. Účinky týchto úkonov zostávajú zachované v zmysle § 165 ods. 1 Daňového poriadku aj po 01. 01. 2012, kedy sa o nich má rozhodovať. Z uvedeného je možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu v postavení daňového subjektu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí vydaných do 31. 12. 2011 a zrušených po 01. 01. 2012 a z vrátenia zaplatenej splatnej dane. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. V Daňovom poriadku, v porovnaní so zákonom č. 511/1992 Zb. chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu. Z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov, teda sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b zákona č. 511/1992 Zb. sa považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. To znamená, že ak Daňový poriadok uvádza pojem „sankčný úrok“ podľa doterajších predpisov, potom má na mysli aj sankčný úrok platený správcom dane za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu tak, ako bol definovaný v ustanovení § 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. Tento sankčný úrok sa teda považuje za úrok z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku. Žalobcovi nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že zákonodarca v Daňovom poriadku neuvažoval o možnosti sankčne postihovať vzniknutý rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím, ktorý by kvalifikoval ako neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku nevyplýva, že sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý má platiť správca dane sa nepovažuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. Resp. z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku nevyplýva, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje len na sankčný úrok, ktorý vyrubí správca dane daňovému subjektu podľa § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. V dôvodovej správe k Daňovému poriadku k § 165 sa uvádza, že „v navrhovanom ustanovení sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom, počnúc rokom 2004.“ Dôvodová správa je dokument vysvetľujúci hlavné dôvody návrhov zmien a tvorby nových zákonov, ich účel, úmysel, cieľ a predstavuje záväznú výkladovú smernicu. Sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa§ 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. bol zavedený s účinnosťou od 01.01.2004 zákonom č. 609/2003 Z.z. To znamená, že sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z. z. je aj po 01.01.2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu. Žalobca dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S/175/2013 z 10.09.2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/14/2015 z 05.04.2016. Krajský súd v uvedenom rozsudku okrem iného uvádza, že ak by sa sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku, muselo by to byť v Daňovom poriadku výslovne uvedené. Z § 165 ods. 7 Daňového poriadku však vyplýva, že sankčný rok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z § 165 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Je teda možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí zrušených po 01.01.2012 a z vrátenia zaplatenej dane alebo priznania nadmerného odpočtu. Z vyššie uvedeného podľa názoru súdu vyplýva, že účelom Daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z., ale tento naopak ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa Daňového poriadku. Žalobca poukazuje aj na identický právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/239/2013 zo 17.06.2015.“ 6. Žalovaný správny orgán - Daňový úrad Košice v písomnom vyjadrení zo dňa 28.12.2016 poukázal na chronológiu jednotlivých právnych skutočností, ktoré predchádzali žalobe a vo vyjadrení zároveň uviedol podrobnú skutkovú a právnu argumentáciu: „V zmysle vyššie uvedenej chronológie, na základe ust. § 79 odsek 1 a 9 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, bolo rozhodnutím č. 696/340/7827/11/Fra zo dňa 11.02.2011 zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu, ktorým sa zabezpečila pohľadávka, ktorá vznikne v budúcnosti v celkovej výške 57.185,17 Eur. Predmetná pohľadávka bola žalovaným zabezpečená z dôvodu skutkového stavu zisteného daňovými kontrolami, zabezpečených dôkazov, ktoré odôvodňovali porušenia zákona o dani z príjmov fyzickej osoby. Výška pohľadávky pozostávala z jednotlivých predpokladaných dorubov dane z príjmov FO, za všetky kontrolované obdobia, roky 2003, 2004, 2005, 2006 a 2007. V priebehu vyrubovacieho konania, začatého dňa 24.10.2011, v ktorom bol žalovaný v zmysle usmernení odvolacieho orgánu povinný dôkladnejšie odôvodniť skutkový stav, zabezpečený výkonom daňových kontrol, a spočívajúci v porušeniach zákona, došlo k zmene právnej úpravy pri správe daní, došlo k zániku účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej Zákon o správe daní) a k nadobudnutiu účinnosti nového zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej Daňový poriadok), podľa ktorého sa pri správe daní odo dňa 01.01.2012, postupovalo v zmysle prechodných ustanovení. Na predmetné vyrubovacie konanie, počas ktorého došlo k legislatívnej zmene, sa odo dňa účinnosti Daňového poriadku vzťahovali jeho prechodné ustanovenia, konkr. ust. § 165 a odo dňa 30.12.2012 v znení ust. § 165b. Dňa 13.05.2015 bol žalovaný, podľa ust. § 17 z. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, doručením oznámenia zo dňa 30.04.2015 oboznámený o dražbe majetku žalobcu, ktorý žalovaný zaťažil záložným právom, a to vydaním rozhodnutia č. 696/340/7827/11/Fra o zriadení záložného práva zo dňa 11.02.2011. Dňa 22.05.2015 žalovaný ako záložný veriteľ, vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k majetku, založeného predmetným rozhodnutím, malo dôjsť k výkonu dobrovoľnej dražby, vydal prihlášku, ktorou prihlásil svoju pohľadávku, zabezpečenú záložným právom vo výške 57.185,17 Eur do predmetnej dražby. V prípade ak by tak nepostupoval, porušil by zásady zákonnosti a oficiality podľa ust. Daňového poriadku. Dňa 15.06.2015 boli finančné prostriedky vo výške 57.185,17 Eur ako výťažok dražby zložené do notárskej úschovy. Dňa 17.06.2015 žalovaný aktuálne vyčíslil svoje pohľadávky, ktoré pozostávali najmä z pohľadávky zabezpečenej záložným právom vo výške 57.185,17 Eur a na základe výzvy oznámil účet, vedený v Štátnej pokladnici. Dňa 18.06.2015 bol žalovaný, následne po úspešnom predaji majetku v dražbe, notárskym úradom JUDr. Kašperovej opätovne vyzvaný na vyčíslenie svojich aktuálnych pohľadávok a na oznámenie účtu na prevod príslušnej časti výťažku z dražby. Dňa 24.06.2015 bola suma vo výške 57.185,17 Eur, ako výťažok dražby zložená dňa 15.06.2015 do notárskej úschovy, poukázaná na účet žalovaného, vedený v Štátnej pokladnici. K uvedenému došlo z titulu, že žalovaný bol záložným veriteľom žalobcu, podkladom čoho bol skutkový stav, zistený počas vykonanej daňovej kontroly v roku 2008. Žalobca bol v čase realizácie dobrovoľnej dražby dlžníkom viacerých veriteľov, a z výťažku dražby vo výške 210 000 Eur nedošlo k uspokojeniu všetkých jeho veriteľov. Dňa 15.03.2016 žalovaný vydal za všetky zdaňovacie obdobia, t.j. roky 2003 - 2007, rozhodnutia, na základe ktorých nedošlo k zisteniam rozdielov medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní a po vykonanom vyrubovacom konaní. Vo vzťahu k roku 2003 žalovaný vydal rozhodnutie č. 298048/2016. Predmetné rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 01.04.2016. Dňa 04.04.2016 žalobca doručil žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov z výťažku z dražby, vo výške 57.185,17 Eur. Dňa 11.04.2016, žalovaný oboznámil žalobcu, notársky úrad a súdneho exekútora JUDr. Fekete, ktorý si nárokoval vyplatenie výťažku, so skutkovým stavom vo veci, konkr., že suma výťažku vo výške 57.185,17 Eur musí byť z dôvodu zániku titulu záložného práva, konkr. zániku pohľadávky, ktorá mala vzniknúť v budúcnosti, poukázaná spätne notárskemu úradu. Dňa 03.05.2016 bola na notárskom úrade JUDr. Kašperovej spísaná zápisnica o prijatí výťažku vo výške 57.185,17 Eur do notárskej úschovy. Od toho času žalovaný nedisponoval predmetnou sumou. Žalobca vo vzťahu k sume výťažku, konal v súlade so zákonom, a predmetnú sumu poukázal v lehote do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti žalobcu, doručenej dňa 04.04.2016. Lehota podľa zákona bola zachovaná. Dňa 13.06.2016 bola doručená žiadosť žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, nakoľko došlo k vydaniu nového rozhodnutia, čím malo dôjsť k splneniu podmienok podľa ust. § 35b odseky 5 až 7 Zákona o správe daní. Dňa 08.07.2016 bolo vydané žalobou napadnuté oznámenie č. 103463626/2016. V oznámení žalovaný vysvetlil dôvody svojho postupu a opísal platný právny stav. Oznámenie bolo doručené žalobcovi. Dňa 23.11.2016 bolo vydané oznámenie č. 1727696/2016, ktorým žalovaný upovedomil žalobcu o tom, že rozhodnutie č. 298048/2016 je neúčinné a zároveň dňa 28. 11. 2016 bolo vydané rozhodnutie č. 1727897/2016, ktorým sa zastavilo konanie vo veci vyrubenia dane. V nadväznosti na opísaný skutkový a právny stav a v nadväznosti na argumentáciu žalobcu podľa podanej správnej žaloby, argumentujeme a dôvodíme postup žalovaného nasledovne: Argumentácia vo vzťahu k uplatnenému nároku v nadväznosti na prechodné ustanovenia Daňového poriadku: V čase rozhodovania o žiadosti žalobcu, ktorou sa žiadalo vyplatenie úrokov z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, t.j. v roku 2016, platí a je účinný procesný predpis. Daňový poriadok. Tento vo svojej piatej časti, s názvom Zodpovednosť za porušenie povinnosti, pojednáva o správnych deliktoch na úseku správy daní (§ 154 Správne delikty) a o sankciách (§ 155 Pokuty, § 156 Úrok z omeškania) vyplývajúcich zo zodpovednosti pri porušení povinností, ktoré zákon v tejto časti vymedzuje. Okrem uvedeného, táto časť obsahuje aj úpravu úľav zo sankcií, resp. ich odpustenia. Z uvedeného vyplýva, že sankčný systém správy daní podľa znenia týchto ust. Daňového poriadku sa výslovne venuje zodpovednosti daňových subjektov za spáchanie správnych deliktov pri správe daní, a následne ich potrestaním za tieto delikty, ktoré teória práva zahŕňa do skupiny iných správnych deliktov. Daňový poriadok vôbec neuvádza a neupravuje následok neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, tak ako to bolo v starej úprave, v Zákone o správe daní, v ust. § 35b odsek 5 a nasl. Úprava sankčného systému podľa Daňového priadku, čo sa týka spôsobu sankcionovania tých daňových subjektov, ktoré sa dopúšťajú protiprávneho konania pri správe daní, je identická s úpravou sankčného systému podľa Zákona o správe daní, účinnou od 1.1.2004. Daňový poriadok však zaviedol viaceré zmeny. Medzi nimi aj zmenu terminológie použitej v zákone, čo znamená, že sankčný úrok je v ňom definovaný ako úrok z omeškania, avšak v rozsahu a v kontexte s ust. § 156 Daňového poriadku. Vyplývajúc zo znenia zákona, a podľa logických postupov je potrebné, v nadväznosti na znenie príslušnej právnej úpravy uviesť, že ďalšia zmena sa týkala aj sankcionovania samotného správcu dane v prípade, ak bola pôvodne vyrubená daň, daňovým subjektom zaplatená, a následne daň bola novým rozhodnutím znížená, tak ako to stanovoval starý predpis správy daní. Nová právna úprava pojem úrok z omeškania, v súvislosti s akýmkoľvek zadržiavaním peňažných prostriedkov nepozná a neupravuje. Na základe uvedeného práve táto časť bola zákonodarcom z právnej úpravy účinnej od 01.01.2012, vyňatá, aj napriek tomu, že to zákonodarca výslovne neuvádza. Okrem zmeny terminológie a vyňatia úpravy o neoprávnene zadržiavaných prostriedkoch a s tým spojených následkoch, došlo v piatej časti zákona aj k iným zmenám, napr. došlo k zavedeniu možnosti vyrubovania úroku aj priebežne, úprava vyrubovania úroku z omeškania pri poskytovaní medzinárodnej pomoci sa zúžila, došlo k zmene rozsahu vyrubených úrokov a pod. Znamená to, že predmetná úprava Daňového poriadku obsahuje oproti starému Zákonu o správe daní niekoľko podstatnejších zmien, t.j. táto úprava nie je totožná. Žalovaný súhlasí s tvrdením žalobcu, že podľa ust. § 165 ods. 7 Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa Zákona o správe daní považuje za úrok z omeškania. Táto klauzula zákona má za úlohu odstrániť, resp. predísť akýmkoľvek rozporom v pojmovom vymedzení jedného druhu sankcií, úrokov, avšak jej úlohou ale nie je deklarovať a zabezpečiť, že, všetky sankčné úroky upravené starou právnou normou, sú obsiahnuté aj v novej právnej úprave, a že sankčný úrok je v identickej miere súčasťou právnych vzťahov medzi správcom dane a daňovými subjektmi za pôsobnosti Daňového poriadku. Túto argumentáciu žalobcu považujeme za ojedinelý subjektívny právny názor. Rovnako za subjektívny názor žalobcu považujeme tvrdenie, že v prípade, ak z prechodných ustanovení nového zákona priamo nevyplýva, resp. v nich nie je uvedené, že úrok z omeškania podľa ust. § 35b odseky 5, 6 a 7 starej úpravy nie je sankčným úrokom, resp. ak z nich nevyplýva, že sankčným úrokom je iba úrok z omeškania podľa § 35b odsek 1, platí, že za sankčný úrok sa považuje každý úrok, ktorý bol upravený zaniknutým Zákonom o správe dani, a nie je súčasťou novej úpravy pri správe daní. Uvedenú domnienku žalobcu nie je možné, a to aj z pohľadu právnej teórie, považovať za správnu a zákonnú a nie je možné sa s ňou stotožniť. Zmeny v jednotlivých zákonoch, resp. v novelách zákonov, sa spravidla uskutočňujú bez výslovných upozornení zákonodarcu v prechodných ustanoveniach. Žalovaný nemá vedomosti o legislatívnych pravidlách, na základe ktorých by nebolo možné zavádzať konkr. legislatívne zmeny bez výslovného upozornenia v prechodných ustanoveniach novej právnej úpravy. V prípade ak nová právna norma nahradí právnu normu, ktorej účinnosť zanikla, je z dôvodu právnej istoty nemysliteľné a neudržateľné, aby subjekty, na ktoré sa vzťahuje zmena v právnej úprave, uplatňovali práva priznané zaniknutou právnou normou, t.j. práva, ktoré im nepriznáva nová, účinná právna norma. Takýmto prístupom, ktorý predpokladá žalobca, by v našom právnom poriadku nastal právny chaos a právna neistota, čo pri verejnoprávnych normách, akou je aj Daňový poriadok, je nemožné a právne neudržateľné. Podľa ust. § 165 odsek 1 Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Uvádzame, že prechodné ustanovenie § 165 odsek 2 prvá veta, ktoré umožňovalo posudzovanie právnych skutočností a právnych účinkov v nadväznosti na Zákon o správe daní, dňom 30.12.2012 stratilo účinnosť. Na základe toho, už nebolo možné uplatniť právo, ktoré definitívne zaniklo na základe prechodného ustanovenia § 165b, účinného od 30.12.2012 odkedy nebolo možné začaté a právoplatne neukončené konania posudzovať podľa doterajších predpisov, t.j. podľa Zákona o správe daní, ktorý počítal s uplatnením tohto nároku. V nadväznosti na uvedené, a v nadväznosti na zachovanie zásady zákonnosti a právnej istoty, v prípade, že do Daňového poriadku nebol zavedený inštitút úrokov za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, ktorý bol súčasťou sankčného systému v Zákone o správe daní, a rovnako to od vyššie uvedeného času neumožňovali ani prechodné ustanovenia zákona, nie je možné súhlasiť s názorom, že predmetný nárok zostal zachovaný. (Dôkaz: stanoviská MFSR, 30.01.2012, 11.11.2014 ) Sankčný úrok podľa § 35b Zákona o správe daní bol ako právny inštitút zavedený do daňového konania zákonom č. 609/2003 Z.z. účinným od 01.01.2004. Pri stanovení podmienok na ukladanie sankcií došlo v rámci tejto zmeny k sprehľadneniu ukladania sankcií za nesplnenie povinností daňových subjektov a v rámci tejto novely zákona došlo aj k zavedeniu novej úpravy pre priznávanie nárokov daňových subjektov, pri splnení zákonom predurčených právnych skutočností. Ústavný súd SR vo svojom náleze definoval ustanovenie § 35b ods. 5 a aj ustanovenie § 63 ods.6 Zákona o správe daní ako osobitné a samostatné inštitúty. Následne jeden z týchto inštitútov nebol zavedený do Daňového poriadku, t.j. postup podľa ust. § 35b odsek 5, 6 a 7 nie je odo dňa 01.01.2012 súčasťou procesnej úpravy správy daní. Na základe tejto našej argumentácie nie je možné uvažovať v intenciách žaloby, že z ustanovenia § 165 ods. 7 jednoznačne vyplýva že všetky druhy sankčných úrokov podľa Zákona o správe daní boli prevzaté novou úpravou ako úroky z omeškania (§ 156 Daňového poriadku). Úrokom, ktorým sa postihuje správca dane, a ktorý prešiel plynule do Daňového poriadku je úrok z omeškania, ktorý správca dane platí, vyplývajúc priamo zo zákona, z úradnej povinnosti, v prípade oneskorenia vrátenia platby daňového preplatku. Rovnako o tomto zámere svedčí aj dôvodová správa k novele Daňového poriadku schválená na rokovaní vlády SR dňa 28. septembra 2012, ktorá vo svojom bode 47 uvádza a stanovuje spodnú hranicu sumy úroku, a to jedine v prípade oneskoreného vrátenia daňového preplatku, ktorú správca dane daňovému subjektu zaplatí v prípade, o ktorom pojednáva ust. § 79 odsek 3 a nasl. Daňového poriadku. Toto predmetné ustanovenie upravuje postup správcu dane pri použití daňového preplatku, nadmerného odpočtu, spotrebnej dane, vrátenie daňového preplatku a platenie úroku správcom dane za oneskorené vrátenie daňového preplatku, nadmerného odpočtu alebo spotrebnej dane. Jedine v tomto prípade Daňový poriadok počíta s postupom, kedy je správca dane povinný niesť zodpovednosť za oneskorené splnenie svojej povinnosti, formou platenia úroku za každý deň omeškania. Ako už bolo uvedené, musí sa však jednať o oneskorené vrátenie daňového preplatku, pričom pojem daňový preplatok je jasne charakterizovaný v ustanovení § 2 písm. d) Daňového poriadku. Identický režim správca dane uplatní v prípadoch oneskoreného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu alebo spotrebnej dane. V týchto prípadoch je správca dane povinný v lehote 15 dní od oneskoreného vrátenia niektorej z uvedených súm rozhodnúť o priznaní úroku. Dôležitou skutočnosťou resp. argumentom, ktorý dokazuje predchádzajúce tvrdenia žalovaného je, že právna úprava zavedená v roku 2004, ktorá sa týkala sankcionovania správcu dane za to, že daňový preplatok, ktorý nevrátil v zákonnej lehote (§ 63 ods. 6 Zákona o správe dani) zostala v platnosti podľa výslovného znenia ustanovenia § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Tento inštitút zabezpečoval a aj v súčasnosti zabezpečuje kontrolovaný a nie svojvoľný postup správcu dane v časti dodržiavania optimálnosti lehôt, a tak v tejto časti úpravy zabezpečuje a chráni práva daňových subjektov ako jednotlivcov. Argumentácia vo vzťahu k uvádzanej judikatúre: Žalovaný je toho názoru, že výklad a uplatnenie právnej normy sa deje určením toho, o čom je právna norma, aký má obsah, s nadväzujúcou identifikáciou toho, čo má právna norma spoločné s preskúmavaným stavom, ohľadne ktorého spor nastal, čo však neznamená absolutizáciu už raz vysloveného názoru v súdnom rozhodnutí, ako to je napr. v rozsudku 1Sžf/14/2015 z 05.04.2016, ktorý žalobca uvádza, a s obsahom ktorého sa žalovaný nemôže stotožniť, pričom dôvody sú uvedené nižšie. Záväznosť judikatúry neznamená nedotknuteľnosť judikatúry. Aj raz vyslovený právny názor súdu na právnu normu ustanovenú vo všeobecne záväznom právnom predpise sa môže zmeniť bez toho, aby zmena spôsobu vysvetlenia a uplatnenia právnej normy súdom nasledovala jedine za zmenou všeobecne záväzného právneho predpisu. Zásada lex posterior derogat lex priori má uplatnenie aj vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam; neskoršie rozhodnutie súdu môže dostať prednosť pred riešením určitého typu situácií, vysloveným v skoršom súdnom rozhodnutí. Uvedený názor by mohol byť zohľadnený aj na základe zmeny právnej úpravy správneho súdneho konania. Podľa nálezu, sp. zn. I. ÚS 243/07, ústavný súd naznačil príklon k téze, že právo je fenomén argumentačný - čo znamená, že k tomu, čo je právom (t.j. čo je významom právneho predpisu - právnou normou) sa dopracovávame procesom argumentácie, v ktorom súperia rôzne argumenty a najlepší a najpresvedčivejší z týchto argumentov nakoniec určí výsledok: .... „Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. ... Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých, do úvahy pripadajúcich, argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia." V nadväznosti na vyššie uvedené, vo vzťahu k žalobcom predloženého judikátu NS SR pod sp.zn. 1Sžf/14/2015, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie KS v Bratislave, sp.zn. 2S 175/2013, uvádzame nasledovné: Skutkový stav vo veci uplatnenia nároku na úroky z oneskoreného preplatku nie je identický so stavom žalobným. Vo veci DÚ Bratislava došlo k zrušeniu rozhodnutia FRSR a DÚ, pričom DÚ oneskorene (o 7 dní) vrátil predmetný preplatok, na základe čoho vznikol zákonný nárok daňového subjektu na úrok z omeškania. DÚ Bratislava priznal daňovému subjektu úrok z omeškania podľa ust. § 79 odsek 3 Daňového poriadku. Daňový subjekt dobrovoľne zaplatil sumu vyčíslenú kontrolou DÚ a podal odvolanie a následne žalobu, po rozhodnutí súdu vznikol preplatok na príslušnej dani. V prípade daňového subjektu sa jednalo o dobrovoľnú úhradu, na rozdiel od žalobcu, u ktorého došlo k úhrade na základe výkonu dobrovoľnej dražby, ktorú neinicioval žalovaný. Podstatným rozdielom v skutkovom stave sa javí aj čas, v ktorom DÚ Bratislava a aj nadriadený orgán vo veci žiadosti o úrokoch rozhodovali. Jednalo sa o prelom rokov 2012 a 2013. Na základe uvedeného teda správca dane neargumentoval znením prechodného ustanovenia Daňového poriadku, konkr. ust. § 165b, od účinnosti ktorého už nebolo možné začaté a právoplatne neukončené konania posudzovať podľa starého predpisu o správe daní. a teda uplatňovať akékoľvek nároky, ním upravené. Argumentácia vo vzťahu k retroaktivite: Vzhľadom na odlišné postoje oboch strán pokladáme za vhodné, upriamiť pozornosť aj na právnu teóriu v časti časovej pôsobnosti právnej normy všeobecne. Časová pôsobnosť právnej normy je určená vznikom jej platnosti a účinnosti, zánikom jej platnosti a účinnosti, intertemporalitou, ako aj aretroaktivitou a retroaktivitou právnej normy, t.j. vymedzením času, po ktorý norma v spoločnosti pôsobí. V prípade tohto žalobného prípadu sú znaky - platnosť a účinnosť oboch noriem, t.j. skoršej a neskoršej, nesporné. Zákon o správe daní ako skoršia norma stratil svoju účinnosť a platnosť dňom 31.12.2011. Daňový poriadok ako neskoršia norma nadobudol účinnosť dňa 01.01.2012, do platnosti vstúpila skôr. Vo vzťahu k intertemporalite, k prechodným ustanoveniam obsiahnutých v neskoršej norme, v Daňovom poriadku, tieto sa v priebehu jej účinnosti, vychádzajúc z potrieb aplikačnej praxe, dopĺňali. Úlohou prechodných ustanovení je zabezpečiť plynulý prechod z dosial platného a účinného režimu právnej úpravy vzťahov do ich nového právneho režimu s elimináciou možných a predpokladaných problémov. K pôvodným intertemporálnym ustanoveniam § 165 a § 165a bolo s účinnosťou od 30.12.2012 doplnené ust. § 165b, a s účinnosťou od 01.01.2014 bolo doplnené aj § ust. 165c. Preskúmavaného postupu žalovaného sa dotýkajú najmä ust. § 165 účinné od 01.01.2012 a ust.§ 165b účinné od 30.12.2012, ktoré zmenilo znenie ust. § 165 v odseku 2 prvá veta tak. že bola zrušená od účinnosti nového ust. § 165b. V čase rozhodnom pre preskúmanie postupu žalovaného bolo teda platné a účinné už zmenené ust. § 165b Daňového poriadku. Vychádzajúc zo znenia týchto prechodných ustanovení, správca dane odo dňa 30.12.2012 postupoval tak, že konania začaté a neukončené podlá Zákona o správe daní a poplatkov, čo je aj prípad žalobcu, žalovaný dokončil podľa Daňového poriadku. Keďže Daňový poriadok neumožňuje sankcionovanie správcu dane za vznik rozdielov na daniach, ktoré boli zaplatené, a ktorých titulom bolo vydanie nového rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu, ktoré znížilo pôvodne dorubenú daň, t.z. zákonodarca do Daňového poriadku nepreniesol postup podľa ust. § 35b odseky 5 až 7 Zákona o správe dani, žalovaný postupoval v zmysle platného právneho stavu. Keďže sa zavedením Daňového poriadku jednalo o rozsiahle zmeny, boli určené pravidlá aplikácie pôvodnej a novej právnej úpravy, a rovnako bola určená úprava právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. Vyššie uvedené ust. § 165b účinné od 30.12.2012 významným spôsobom zmenilo postupy správcu dane, ktorý od toho času nezohľadňoval vo vzťahu k daňovým konaniam začatým a právoplatne neukončeným postupy podľa Zákona o správe daní, ale postupoval výhradne podľa Daňového poriadku. Zmena skutkového stavu Ako novú právnu skutočnosť, ktorá priamo súvisí s meritom veci uvádzame, že žalovaný následne, po vydaní rozhodnutia č. 298048/2016. preskúmal procesné lehoty a čas, ktorý uplynul od začatia vyrubovacieho konania, t.j. odo dňa 24.10.2011, a zistil že v jeho priebehu došlo k zániku práva vyrubiť daň, a to v zmysle ust. § 69 Daňového poriadku. Vo vzťahu k obdobiu roka 2003, došlo k zániku predmetného práva dňa 31.12.2013. Vzhľadom na uvedené, žalovaný o tejto skutočnosti bezodkladne oboznámil žalobcu, zaslaním oznámenia č. 1727696/2016 zo dňa 23.11.2016. Zároveň mu zaslal rozhodnutie č. 1737897/2016 zo dňa 23.11.2016, ktorým zastavil konanie vo vecí vyrubenia dane za obdobie rok 2003. Vzhľadom na skutočnosť, že zánik práva je významnou a podstatnou právnou skutočnosťou, správca dane v tomto prípade žalovaný, je povinný prihliadnuť na túto skutočnosť kedykoľvek, a to z úradnej povinnosti, resp. z úradnej moci. V nadväznosti na vyššie uvedené, rozhodnutie č. 2980482016 z 15.03.2016 nenadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia, a je neúčinné. Žalobca doposiaľ, počas vyrubovacieho konania a ani po doručení rozhodnutia č, 298048/2016 z 15.03.2016 nenamietal postup žalovaného. Jeho postup namieta až na základe nepriznania nároku na úroky z neoprávnene zadržiavaných prostriedkov, ku ktorému sa žalovaný podrobne vyjadril už vyššie, a to v priamej súvislosti s prechodnými ustanoveniami Daňového poriadku. Žalobca, v priebehu vyrubovacieho konania, a pred podaním žaloby nenamietal postup žalovaného a neuplatnil ani postup podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. Závery vyjadrenia: Prvou podstatnou právnou skutočnosťou je, že žalovaný ako orgán verejnej správy je podľa čl.2 Ústavy SR povinný konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, t.j. môže postupovať a konať iba v súlade splatnou právnou úpravou. V nadväznosti na vyššie uvedený článok ústavy a v nadväznosti na merito veci uvádzame, že k základným zásadám správcu dane pri správe daní patrí zásada zákonnosti, podľa ktorej je správca dane povinný postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Žalovaný na základe platnej právnej úpravy, nie je v súčasnosti zákonom splnomocnený priznať žalobcovi, ako daňovému subjektu, taký nárok, ktorý v tejto právnej úprave nemá oporu, a z tohto dôvodu žalovaný vydal odôvodnené oznámenie, v ktorom sa riadil svojou správnou úvahou. Vzhľadom na uvedené, žalovaný nemajúc oporu v zákone, nemá v súčasnosti možnosť priznať a vyplatiť žiadaný nárok tak, aby konal v súlade s platným právnym stavom. V prípade, ak by žalovaný rozhodol o predmetnom nároku tak, že by mu vyhovel, konal by v rozpore so zákonom. Priznanie uplatneného nároku žalovaným, by bolo v rozpore s Ústavou SR a v rozpore so zákonom, jednalo by sa o porušenie zásady zákonnosti, ktorou je žalovaný viazaný. Priznaním nároku žalobcovi, by sa okrem uvedeného, jednalo rovnako o zvýhodňovanie jeho postavenia oproti postaveniu iných daňových subjektov. Daňový poriadok je verejnoprávna norma, a ako taká upravuje administratívnoprávne vzťahy, ktoré vznikajú medzi správcom dane a daňovými subjektmi. Tieto vzťahy majú spravovací charakter a zakladajú sa na nerovnosti subjektov, t.j. správcu dane a daňovým subjektom, pričom správca dane je nadriadeným subjektom tohto vzťahu. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je, že ak by aj Daňový poriadok zaväzoval žalovaného, ako správcu dane priznávať nároky daňových subjektov vyplývajúce zo starej právnej úpravy, t.j. zo Zákona o správe daní, čo prechodné ustanovenia Daňového poriadku, účinné od 30.12.2012 neumožňujú, žalovaný sa nemôže stotožniť s názorom žalobcu, ako je vyššie a aj podrobne uvedené. Zmenou skutkových okolností, t.j. neúčinnosťou nového rozhodnutia č. 298048/2016, nedošlo k zmene vyčíslenej dane, t.j. k zníženiu dorubenej dane, nenastali také okolnosti a neboli splnené podmienky, ktoré kedysi určoval Zákon o správe daní, a teda uplatnený nárok by nebolo možné uznať a vyhovieť mu ani v prípade, ak by odo dňa 30.12.2012 neplatil právny stav v zmysle prechodných ustanovení § 165b nového zákona.“ 7. V závere vyjadrenia žalovaný na základe vyššie uvedenej a rozsiahlej argumentácie a aj na základe novej právnej skutočnosti, ktorá spočíva v neúčinnosti rozhodnutia č. 298048/2016 zo dňa 15.03.2016, navrhol súdu prvého stupňa, aby žalobu ako nedôvodnú zamietol. 8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného ďalej písomne nevyjadroval. 9. Krajský súd v Košiciach ako správny súd preskúmal napadnuté opatrenie (oznámenie) žalovaného zo dňa 08.07.2016 v právnych medziach žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP), aplikujúc právny režim Správneho súdneho poriadku v konaní o všeobecnej správnej žalobe (tretia časť, prvá hlava SSP - všeobecná správna žaloba - § 177 a nasl. SSP), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správneho orgánu a po vypočutí účastníkov konania, resp. ich zástupcov na pojednávaní konanom dňa 03.06.2020 dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. 10. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 29.03.2007 podal žalobca daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2003, ktorom deklaroval daň na úhradu vo výške 1 310,- eur. Príslušný správca dane na základe oznámenia zo dňa 15.02.2008 vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2003, ktorá bola oznámením zo dňa 05.08.2008 rozšírená aj na roky 2004, 2006 a 2007. O jej výsledku vyhotovil dňa 28.10.2008 protokol, ktorý bol zástupcovi daňového subjektu doručený dňa 03.11.2008 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Na základe námietok vznesených žalobcom, ktoré tvorili obsah jeho vyjadrenia zo dňa 13.11.2008, správca dane vypracoval dňa 25.11.2008 dodatok č. 1 k protokolu. Protokol, aj jeho dodatok boli s daňovým subjektom prerokované dňa 28.11.2008, o čom bola vyhotovená zápisnica. Kontrolou bol zistený rozdiel na dani z príjmu za predmetné zdaňovacie obdobie vo výške 258 970,- Sk (8 596,22 eur). Dňa 03.12.2008 vydal správca dane dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil uvedený rozdiel dane. Na základe žalobcom podaného odvolania odvolací orgán napadnuté rozhodnutie správcu dane rozhodnutím zo dňa 20.03.2009 v spojení s opravným rozhodnutím zo dňa 29.04.2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 28.10.2010 bol správcom dane vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 8 583,94 eur. Tento dodatočný platobný výmer bol potvrdený rozhodnutím odvolacieho orgánu zo dňa 24.02.2011. Na základe podnetu na preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 24.02.2011 Ministerstvo financií Slovenskej republiky zrušilo toto rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 30.06.2011. Následne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 09.09.2011 zrušilo dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 28.10.2010. Po doplnení dokazovania správca dane vydal dňa 15.03.2016 rozhodnutie, v zmysle ktorého nebol zistený rozdiel dane medzi daňou priznanou daňovým subjektom a daňou zistenou správcom dane vo vyrubovacom konaní. 11. Súčasťou administratívneho spisu je aj rozhodnutie správcu dane zo dňa 11.02.2011, ktorým bolo na zabezpečenie istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti vo výške 57 185,17 eur, vyplývajúcej okrem iných z predmetného daňového výmeru zo dňa 28.10.2010, zriadené záložné právo na nehnuteľnosti vedené v KN Správe katastra Košice I, vo vlastníctve daňového subjektu. Dňa 08.06.2015 sa uskutočnila dobrovoľná dražba predmetných nehnuteľností, o čom bola dňa 09.06.2015 Notárskym úradom JUDr. Ing. Andrey Kašperovej vyhotovená notárska zápisnica. Zo zápisnice napísanej na uvedenom notárskom úrade dňa 24.06.2015 vyplýva, že na základe písomnej žiadosti správcu dane zo dňa 17.06.2015 bola čiastka 57 185,17 eur prijatá do notárskej úschovy od zložiteľa - žalobcu dňa 15.06.2015, poukázaná správcovi dane. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že na účet správcu dane bola dňa 24.06.2015 poukázaná aj suma 8 583,94 eur titulom zisteného rozdielu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaniteľné obdobie roka 2006. Dňa 03.05.2016 bola na Notárskom úrade JUDr. Ing. Andrey Kašperovej spísaná zápisnica o vrátení finančných prostriedkov získaných dražbou správcom dane do notárskej úschovy v banke. Žiadosťou zo dňa 10.06.2016 požiadal žalobca o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za rok 2003 v sume 8 583,94 eur, ktorý mu bol vrátený dňa 15.04.2016. Na základe uvedenej žiadosti bolo vydané napadnuté opatrenie správcu dane. 12. Po podaní žaloby žalobcom, žalovaný oznámením zo dňa 23.11.2016 oznámil žalobcovi, že dodatočný platobný výmer z 28.10.2010 (vo veci vyrubenia dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2003) bol zrušený, a preto rozhodnutie žalovaného z 15.03.2016 je bezpredmetné, lebo bolo vydané po prekluzívnej lehote. Dňa 23.11.2016 žalovaný vydal rozhodnutie č. 1737897/2016, ktorým zastavil predmetné daňové konanie. 13. Na pojednávaní dňa 03.06.2020 právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na všetkých dôvodoch uvedených v podanej žalobe a navrhuje preskúmavané oznámenie žalovaného zrušiť v celom rozsahu a v prípade úspechu si uplatňuje náhradu trov konania. 14. Poverená zástupkyňa žalovaného navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, z dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené. Poukázala na to, že v identických veciach, ale za iné zdaňovacie obdobie rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkami sp. zn. 8 Sžfk/50/2017 a sp. zn. 3 Sžfk/58/2017, ktorými boli zrušené rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach práve z dôvodu, že na predmetné veci bol aplikovaný nesprávny právny predpis s tým, že zákon č. 511/1992 Zb. na uvedenú vec aplikovať nemožno, v čom dal najvyšší súd za pravdu žalovanému. 15. Podľa § 177 ods. 1 SSP (konanie o správnej žalobe) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 16. Oznámenie žalovaného zo dňa 08.07.2016, správny súd v preskúmavanej právnej veci právne vyhodnotil ako opatrenie orgánu verejnej správy, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi právne dôvody, pre ktoré nevyhovel jeho žiadosti zo dňa 10.06.2016 na vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za rok 2003. 17. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku účinného do 30.12.2012, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 18. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. 19. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších predpisov. 20. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 21. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú. 22. Podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7. 23. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 24. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 25. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane o priznaní úroku podľa odseku 3 nemá odkladný účinok. 26. Správnemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že v skutkovo aj právne identických veciach, týkajúcich sa iba iného zdaňovacieho obdobia, rozhodoval Krajský súd v Košiciach, a to rozsudkom sp. zn. 6S/99/2016 zo dňa 18.05.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2018, sp. zn. 3Sžfk/58/2017, sp. zn. 6S/100/2016 zo dňa 20.04.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.06.2019, sp. zn. 8Sžfk/50/2017 a sp. zn. 8S/60/2016 zo dňa 19.10.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2019, sp. zn. 8Sžfk/41/2018. Vo všetkých uvedených veciach boli síce rozsudky krajského súdu zrušené pre nesprávne právne posúdenie veci, avšak z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2018, sp. zn. 3Sžfk/58/2017, na odôvodnenie ktorého sa odvolávajú aj rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/50/2017 a sp. zn. 8Sžfk/41/2018 vyplýva: „22. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, že dňa 29. 3. 2007 podal žalobca daňové priznanie k Dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2006, v ktorom deklaroval daň na úhradu 0 eur. Príslušný správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006, o výsledku ktorej spísal protokol zo dňa 28. 10. 2008. Dňa 28. 11. 2008 bola spísaná zápisnica z prerokovania protokolu. Kontrolou bol zistený rozdiel medzi priznanou daňou vo výške 0,- Sk a určenou na základe výsledkov kontroly vo výške 288 579 ,-Sk. Správca dane vydal dňa 3. 12. 2008 dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil predmetný rozdiel dane. Dodatočný platobný výmer bol rozhodnutím nadriadeného orgánu zrušený a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 28. 10. 2010 došlo k opätovnému vydaniu dodatočného platobného výmeru, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 9579, 06 eur (288 579,- Sk). Dodatočný platobný výmer bol potvrdený rozhodnutím nadriadeného zo dňa 24.2.2011. Na základe podnetu na preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 24. 2. 2011 došlo k jeho zrušeniu Ministerstvom financií Slovenskej republiky. Následne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 9.9.2011 zrušilo dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 28. 10. 2010. Po doplnení dokazovania správca dane vydal dňa 15. 3. 2016 rozhodnutie, v zmysle ktorého nebol zistený rozdiel dane priznaný daňovým subjektom a zisteným vo vyrubovacom konaní. V spise sa nachádza aj rozhodnutie správcu dane zo dňa 11. 2. 2011, ktorým zriadil záložné právo na nehnuteľnosti vedené v KN Správou katastra Košice I, ktoré mal daňový subjekt vo vlastníctve. Dňa 8. 6. 2015 sa uskutočnila dobrovoľná dražba predmetných nehnuteľností. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že na účet správcu dane bola dňa 24. 6. 2015 poukázaná suma 9579,06 eur titulom zisteného rozdielu dane z príjmov fyzickej k osoby za zdaniteľné obdobie roka 2006. Dňa 3. 5. 2016 bola spísaná zápisnica o vrátení finančných prostriedkov získaných dražbou správcom dane do notárskej úschovy v banke. Z dôvodu neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov daňového subjektu požiadal žalobca žiadosťami zo dňa 10. 6. 2016 o vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za roky 2003 až 2007... 25. Z obsahu dokladov založených v administratívnom spise správcu dane vyplýva, že vyrubovacie konanie, ktoré je potrebné považovať za jeden z druhov daňového konania začalo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a toto nebolo ukončené do účinnosti zákona 563/2009 Z. z. v jeho znení od 30.12.2012. Správca dane v zmysle § 165b ods. 1 Daňového poriadku účinného od 30. decembra 2012 musel vyrubovacie konanie dokončiť podľa tohto predpisu... 27. Za daňový preplatok je považovaná suma realizovanej platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, teda je dôsledkom skutočnosti, že daňový subjekt si plní svoje daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu nad rámec hmotnoprávneho daňového predpisu alebo daňového poriadku. Zároveň je ustanovená povinnosť správcovi dane zaplatiť daňovému subjektu úrok v prípade, ak preplatok vráti po zákonom stanovenej lehote. Správca dane úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, kedy bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Z dôvodu, aby si daňový subjekt mohol skontrolovať správnosť úroku, ustanovuje sa povinnosť banke oznámiť daňovému subjektu deň, kedy došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane. 28. Je zrejmé, že v danom prípade došlo k vzniku daňového preplatku žalobcu až za účinnosti zákona č. 563/2009 Z. z. (v jeho znení účinnom od 30. decembra 2012), a to dňa 24. 06. 2015, kedy bola v prospech správcu dane realizovaná platba nad rámec jeho daňových povinností. Nemožno sa preto stotožniť s názorom krajského súdu, ktorý s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 4. 2016 č. k. 1Sžf/14/2015 konštatoval, že nemá pochybnosti o tom, že nárok na sankčné úroky vznikol za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., a preto aj napriek novej právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované a zostáva zachované aj právo žalobcu na rozhodnutie o ňom. 29. Na danú vec podľa názoru kasačného súdu nemožno aplikovať dôvody uvádzané v predmetnom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože v prípade, ktorého sa daná vec týkala (1Sžf/14/2015) došlo k zaplateniu nedôvodne dodatočne vyrubenej dane za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. (dňa 26.6.2008), pričom vo veci prejednávanej kasačným súdom došlo k uhradeniu sumy 9579,06 eur žalobcom dňa 24. 6. 2015, teda za účinnosti zákona č. 563/2009 Z.z. Krajský súd v Košiciach opomenul upriamiť svoju pozornosť na právny názor Najvyššieho súdu prezentovaný v rozsudku č. k. 1Sžf/14/2015 zo dňa 5. 4. 2016, podľa ktorého: „...režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného ustanovenia § 35b zák. č. 511/1992 Zb. viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane“. V zmysle uvedeného je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať nárok na úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov. Obdobná právna situácia ako i skutkový stav bol riešený aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sžf /96/ 2015 zo dňa 24. 1. 2017. 30. Na daný prípad nie je možné aplikovať ani právne úvahy uvádzané v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/238/2004, na ktoré poukazoval správny súd, v ktorom riešil otázku aplikácie nových právnych predpisov v prípade absencie prechodných ustanovení, čo sa na prejednávaný prípad nevzťahuje. 31. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje činnosť správcu dane po tom, ak vráti daňový preplatok po lehote určenej v odseku 2 citovaného ustanovenia. Zákon určuje správcovi dane povinnosť vrátiť daňový preplatok v lehote 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o jeho vrátenie v prípade, ak ho nemožno použiť na úhradu iných daňových nedoplatkov. Vydať rozhodnutie o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku je správca dane povinný len vtedy, ak je daňový preplatok vrátený po uplynutí lehoty 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o jeho vrátenie. V prípade vzniku preplatku na Dani z príjmov sa daňový preplatok vráti najneskôr do 40 dní odo dňa jeho vzniku. 32. Žalobca uhradil sumu z 9579,06 eur dňa z 24. 6. 2015, a to bez právneho titulu, čím došlo týmto dňom k daňovému preplatku v uvedenej sume. Povinnosťou správcu dane bolo preto predmetný preplatok na Dani z príjmov v zmysle § 79 ods. 2 prvá veta za bodkočiarkou Daňového poriadku vrátiť najneskôr do 40 dní od jeho vzniku. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že platba bola správcom dane vrátená dňa 15. 4. 2016, teda po uplynutí zákonom určenej lehoty. 33. Sťažovateľ žiadal kasačnou sťažnosťou o zrušenie rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon, právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. 34. V danom prípade krajský súd na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb., ktoré na základe vyššie popísaných dôvodov nie je podľa § 165b ods. 1 a 2 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012 možné po uvedenom dátume aplikovať, čím vec nesprávne právne posúdil. 35. I keď by prípadne bol výrok rozsudku krajského súdu vecne správny a bol by daný dôvod na zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy, nie je možné v zmysle Správneho súdneho poriadku potvrdiť rozsudok krajského súdu pre vecnú správnosť výroku rozsudku ako to bolo možné za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Kasačný súd v kasačnom konaní skúma dôvodnosť kasačnej sťažnosti, nie vecnú správnosť výroku rozhodnutia krajského súdu. V danom prípade sťažovateľ odôvodnil svoju kasačnú sťažnosť tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd dospel na základe právneho názoru prezentovaného vyššie k záveru, že z dôvodu aplikácie neúčinného právneho predpisu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom, a preto je kasačná sťažnosť dôvodná.“ 27. V posudzovanej veci žalobca uhradil sumu 8 583,94 eur dňa 24.06.2015, a to bez právneho titulu, čím došlo týmto dňom k daňovému preplatku v uvedenej sume. Povinnosťou správcu dane bolo preto predmetný preplatok na dani z príjmov v zmysle § 79 ods. 2 prvá veta za bodkočiarkou Daňového poriadku vrátiť najneskôr do 40 dní od jeho vzniku. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že platba bola správcom dane vrátená dňa 15.04.2016, teda po uplynutí zákonom určenej lehoty. Za týchto okolností žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania za obdobie omeškania s vrátením preplatku, o ktorom bolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť v súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Vzhľadom na to, že žalobcovi vrátené finančné prostriedky sú preplatkom na dani, jeho argumentácia v závere napadnutého opatrenia, že Daňový poriadok v znení neskorších predpisov, rovnako ako aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov je právne irelevantná. Z rovnakých dôvodov nebolo možné akceptovať ani jeho argumentáciu, obsiahnutú v písomnom vyjadrení v súvislosti so zmenou skutkového stavu v dôsledku zániku práva vyrubiť daň uplynutím lehoty a zastavenia vyrubovacieho konania. 28. Správny súd zvážil všetky vyššie uvedené skutočnosti a na ich základe, vychádzajúc z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, napadnuté opatrenie - oznámenie žalovaného podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku, t.j. z dôvodu, že opatrenie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 29. Úlohou žalovaného po vrátení veci v ďalšom konaní bude postupovať v súlade s právnym názorom správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP) a opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 vydaním administratívneho rozhodnutia. 30. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania súd priznal proti neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd v súlade s ust. § 175 ods. 2 SSP. 31. Senát krajského súdu v predmetnej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.