Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 10Sa/24/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200982 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7017200982.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu K.. C. M.W.V., bytom v V., H. trh č. XXX/X, právne zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom kancelárie v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát, Oddelenie BCP a DE, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 8 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: KRPZ-KE-KDI2-83/2017-P zo dňa 31.08.2017 takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Krajského dopravného inšpektorátu, Oddelenie BCP a DE, č. KRPZ-KE-KDI2-83/2017-P zo dňa 31.08.2017, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Okresného dopravného inšpektorátu, Oddelenie bezpečnosti cestnej premávky č. ORPZ-KE-ODI1-204/2017-P a vec v r a c i a správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou vo veciach správneho trestania (§ 194 - 198 Správneho súdneho poriadku) z 06.11.2017, podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP) sa žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Krajského dopravného inšpektorátu, Oddelenia BCP a DE č.: KRPZ-KE- KDI2-83/2017-P zo dňa 31.08.2017, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „správny poriadok“) rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, č.: ORPZ- KE-ODI1-204/2017-P zo dňa 04.07.2017 vydaného v priestupkovej veci žalobcu spôsobom, že podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa tak, že v druhom odstavci výrokovej časti predmetného rozhodnutia sa za text v znení: „…nerešpektoval zvislé dopravné značenie IP 24a (zóna s dopravným obmedzením)“ dopĺňa o text v znení: „a zvislé dopravné značenie IP 17a (parkovisko - parkovacie miesta s plateným státím)…“. Zároveň zmenil aj odôvodnenie rozhodnutia o priestupku a vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že ostatné časti predmetného rozhodnutia o priestupku zostávajú nezmenené. 2. Rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 04.07.2017 bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle § 22 ods. 1 písm. l/ zákona č. 372/1992 Z. z. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o priestupkoch“) tým, že dňa 02.03.2017 v čase o 14:50 hod. v meste Košice na ulici Krmanova s motorovým vozidlom továrenskej značky V. nerešpektoval zvislé dopravné značenie IP 24a (zóna s dopravným obmedzením), pričom zastavil a stál na platenom parkovisku, bez zaplateného poplatku za parkovanie a zároveň v protismernej časti vozovky. 3. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že týmto konaním žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 3 ods. 2 písm. b), § 25 ods. 1 písm. o), § 23 odsek 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (v ďalšom texte aj: „zákon o cestnej premávke“), čím ho prvostupňový správny orgán uznal vinným zo spáchania vyššie označeného priestupku, za čo mu podľa § 22 ods. 2 písm. g/ zákona o priestupkoch bola uložená sankcia - pokuta vo výške 30,00 EUR a zároveň v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch aj uložená povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16,00 EUR. 4. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutie o priestupku zo dňa 04.07.2017 odôvodnil obsahom dokazovania v konaní o priestupku začatého na základe spisového materiálu Mestskej polície Košice, stanica Stred pod č.: MsP-1/17/P-0220, ktoré sa týkalo skutkov žalobcu, ktorých sa dopustil dňa 02.03.2017 v čase o 14:50 hod. na ulici Krmanovej v Košiciach a napĺňajú skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Ústne pojednávanie o priestupku bolo vykonané dňa 04.07.2017 v neprítomnosti obvineného, ako aj jeho právnej zástupkyne, so súhlasom, aby správny orgán vykonal pojednávanie aj v ich neprítomnosti, pričom zástupkyňa obvineného zaslala správnemu orgánu vyjadrenie vo veci. V odôvodnení rozhodnutia o priestupku zo dňa 04.07.2017 správny orgán prvého stupňa zhrnul obsah vykonaného dokazovania vzťahujúceho sa na skutkové zistenia zo dňa 02.03.2017 obsiahnuté vo výrokovej časti rozhodnutia o priestupku a citujúc ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b/, § 25 ods. 1 písm. o/ zákona o cestnej premávke, § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (cestný zákon) platný a účinný od 30.09.2013, ako aj § 6a ods. 2, 3 tohto zákona platného a účinného v čase spáchania priestupku, § 2 ods. 1, § 3, § 4, § 22 ods. 1 písm. l/, zákona o priestupkoch argumentoval nasledovne: „Ako vyplýva z odporu obvineného, nepopiera, že s vozidlom zaparkoval na ul. Krmanova, ale nie je si vedomý priestupku, pričom poukazuje na neplatnosť vyberania „parkovného“. Obvinený teda vedel, že miesto, kde s vozidlom zastavil, je miesto označené príslušnou dopravnou značkou ako platené parkovisko, ale napriek tomu si parkovací lístok nezakúpil. Protiprávnosť jeho konania, ako aj škodlivý následok, (aj keď v tomto prípade nízky stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť) spočívala v tom, že obvinený konal v rozpore s právnymi predpismi a záujmom spoločnosti pri riadnom výkone verejnej správy vedome (zavinenie), čím naplnil materiálne znaky skutkovej podstaty priestupku. Správny orgán sa ďalej zaoberal jej formálnymi znakmi, kde po preskúmaní - objekt, spoločenské vzťahy, právom chránené záujmy pri riadnom výkone verejnej správy - nerešpektovanie dopravného značenia - Objektívna stránka, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom - miesto a čas - nezakúpil si parkovací lístok potom alebo v čase, ako zastavil na platenom parkovisku - Subjekt - fyzická osoba spôsobilá na právne úkony (výpis REGOB) - Subjektívna stránka - zavinenie - na zodpovednosť za porušenie daného priestupku postačuje zavinenie z nedbanlivosti, zistil, že tieto boli konaním obvineného taktiež naplnené. Podstatou daného ustanovenia je povinnosť vodiča, ktorý zastavil na platenom parkovisku, zakúpiť si parkovací lístok. Správny orgán pritom skúma, či celý proces objasňovania a dokazovania je zákonný, pričom po jeho preskúmaní zistil, že všetky dôkazy obsiahnuté v spisovom materiáli, osadenie dopravného značenia ako aj podstata dopravnej značky je v súlade so všetkými právnymi predpismi, zákonmi, vyhláškami, všeobecne záväzným právnymi predpismi a nariadeniami.“ 5. Ďalej správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol nasledovné: „Z uvedených dôkazov, ktoré boli zistené a získané zákonným spôsobom, ako aj z výsledkov ústneho pojednávania priestupku bolo preukázané, že obvinený z priestupku svojim konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/90 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, preto o skutku rozhodne. Správny orgán pri vydávaní rozhodnutia o priestupku vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, listinných dôkazov obsiahnutých v priestupkovom spise a vykonal všetky opatrenia potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností a pre posúdenie veci. Správny orgán podľa najlepšieho vedomia a svedomia, po vyhodnotení všetkých dôkazných prostriedkov v celku ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že obvinený sa priestupku dopustil. Správny orgán pri ukladaní sankcie bral do úvahy osobu páchateľa, jeho postoj k spáchanému skutku, závažnosť priestupku, mieru zavinenia, okolnosti a spôsob spáchania, škodlivý následok. Pri rozhodovaní o sankcii nezistil žiadne nové skutočnosti, ako tie, ktoré boli zistené pri vydávaní Rozkazu o uložení sankcie za priestupok, preto sankcia ostáva nezmenená. V tomto prípade obvinený porušil základne povinnosti účastníka cestnej premávky, za ktoré mu môže byť v zmysle zákona uložená sankcia pokuty do výšky 100 eur. Správny orgán prihliadal na nízku nebezpečnosť činu pre spoločnosť, ako aj fakt, že obvinený sa jedným konaním dopustil dvoch porušení pravidiel cestnej premávky. Správny orgán bral v úvahu výpis z evidenčnej karty vodiča, z ktorej vyplýva, že obvinený bol v sledovanom období dvoch rokov postihnutý za tri priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Ako ďalej vyplýva z evidenčnej karty vodiča, ako aj vedomosti správneho orgánu, obvinený opakovane porušuje dopravné predpisy obdobným spôsobom. Na základe vyššie uvedených skutočností správny orgán dospel k záveru, že uložená sankcia je primeraná a bude dostatočne pôsobiť na osobu páchateľa. Je v prospech všeobecného záujmu, aby účastníci cestnej premávky rešpektovali a dodržiavali pravidlá cestnej premávky a tým sa vyhli prípadným kolíziám a následným sankciám v súvislosti s premávkou motorového vozidla na pozemných komunikáciách. Na základe vykonaných dôkazov, ktoré boli zistené a získané zákonným spôsobom, ako aj z výsledkov ústneho pojednávania o priestupku bolo preukázané, že obvinený z priestupku svojim konaním spáchal priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. 1) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ 6. Na základe žalobcom podaného odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vo veci rozhodoval žalovaný ako druhostupňový správny orgán preskúmavaným rozhodnutím č.: KRPZ-KE- KDI2-83/2017-P zo dňa 31.08.2017, v ktorom zhrnul argumentáciu obvineného z priestupku v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa tak, že: „Obvinený K.. C. M. proti rozhodnutiu o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, vydanému pod č.: ORPZ-KE-ODI1-204/2017-P zo dňa 04.07.2017 podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom právnej zástupkyne, advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej odvolanie, v ktorom uviedol, cit: 1. „Dňa 10.07.2017 mi bolo, ako právnej zástupkyni obvineného, doručené Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Košiciach rozhodnutie o priestupku sp. zn. ORPZ-KE- ODI1-204/2017-P zo dňa 04.07.2017, ktorým bol C. M. uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa ust. § 22 ods. 1 písm. l/ zákona č. 372/1990 Zb. a bola mu uložená povinnosť zaplatiť sankciu vo výške 30 € a nahradiť trovy konania vo výške 16 €. 2. Proti tomuto rozhodnutiu, proti všetkým jeho výrokom, podáva týmto C. M.W.V. odvolanie a navrhuje, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zrušil a konanie o priestupku zastavil podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch, pretože skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom. 3. Obvinený v celom rozsahu poukazuje na svoje doterajšie podania v predmetnom priestupkovom konaní, a to predovšetkým na jeho odpor proti rozkazu o uložení sankcie zo dňa 22.05.2017 a na jeho podanie zo dňa 28.06.2017. 4. V uvedených podaniach obvinený na základe skutočností, ktoré boli v priestupkovom konaní nesporné, teda že prevádzkou parkovacích miest, parkovaním na ktorom mal obvinený spáchať priestupok, bola mestom Košice poverená spoločnosť EEI, s.r.o., a to na základe zmluvy uzatvorenej v roku 2012 medzi touto spoločnosťou a mestom Košice, kedy vtedy platná úprava, na konkrétne ustanovenia ktorej obvinený poukázal, poveriť prevádzkou parkovacích miest inú právnickú osobu neumožňovala.“ 7. Žalovaný ďalej v preskúmanom rozhodnutí argumentoval nasledovne: „Druhostupňový správny orgán začal dňa 25.08.2017 konanie o odvolaní, pričom preskúmal napadnuté rozhodnutie o priestupku zo dňa 04.07.2017 v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Nezistil pritom dôvody na jeho zrušenie. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo potrebné zmeniť, nakoľko správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia opomenul označiť dopravnú značku /IP 17a/, ktorej význam K.. C. M. neuposlúchol. Odvolací správny orgán vychádzal z nazhromaždeného spisového materiálu: správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy zo dňa 02.03.2017, záznamu o zistení priestupku zo dňa 02.03.2017, fotodokumentácie, hlásenia o použití technického prostriedku na zabránenie odjazdu vozidla, výpisu zo systému REGOB, rozkazu o uložení sankcie za priestupok zo dňa 07.04.2017, splnomocnenia na zastupovanie zo dňa 17.05.2017, odporu proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok zo dňa 22.05.2017, predvolania na ústne pojednávanie o priestupku na deň 04.07.2017, evidenčnej karty vodiča C. M. zo dňa 07.04.2017 a zo dňa 04.07.2017, zápisnice z prejednania o priestupku zo dňa 04.07.2017, rozhodnutia o priestupku zo dňa 04.07.2017, odvolania K.. C. M. podaného prostredníctvom právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej zo dňa 04.05.2017, doplneného odvolania K.. C. M. podaného prostredníctvom právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej zo dňa 25.07.2017 a stanoviska správneho orgánu k odvolaniu. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že K.. C. M. sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia o priestupku. Odvolací správny orgán dáva do pozornosti ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b/ zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v ktorom je uvedené, že účastník cestnej premávke je povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.“ 8. K tvrdeniam a námietkam, ktoré obvinený uviedol vo svojom odvolaní, odvolací správny orgán v závere rozhodnutia uviedol nasledovné: „ K tvrdeniu K.. C. M., ktoré uviedol vo svojom odvolaní: „...V uvedených podaniach obvinený na základe skutočností, ktoré boli v priestupkovom konaní nesporné, teda, že prevádzkou parkovacích miest, parkovaním na ktorom mal obvinený spáchať priestupok bola mestom Košice poverená spoločnosť EEI, s.r.o. , a to na základe zmluvy uzatvorenej v roku 2012 medzi touto spoločnosťou a mestom Košice, kedy vtedy platná úprava, na konkrétne ustanovenia, ktorej obvinený poukázal, poveriť prevádzkou parkovacích miest inú právnickú osobu neumožňovala,“ odvolací správny orgán uvádza, že K.. C. M. sa priestupku dopustil 02.03.2017, teda v čase kedy už bola platná novelizácia zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a taktiež platné VZN č. 147 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice. Vzhľadom na uvedené odvolací správny orgán konštatuje, že K.. C. M. spáchal priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Účelom odvolacieho konania je však vždy iba preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Ak však odvolací orgán zistí podľa úvahy, že je nevyhnutné doterajšie konanie doplniť, konanie doplní (napr. o nové skutočnosti a dôkazy). Odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi odvolateľa. Je zaviazaný zmeniť alebo zrušiť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj mimo rámca dôvodov alebo návrhov odvolania. Tvrdenia a námietky, ktoré obvinený uvádza vo svojom odvolaní, odvolací správny orgán hodnotí ako neopodstatnené a obranu obvineného považuje za účelovú, v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Osobitná pozornosť bola venovaná postupu správneho orgánu pri ukladaní sankcie za spáchaný priestupok. Táto bola uložená v súlade s ustanovením § 22 ods. 2 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 písm. g/ citovaného zákona môže správny orgán za tento priestupok uložiť pokutu do 100 eur. Prvostupňový správny orgán pri určovaní druhu a výmery uloženej sankcie prihliadal na závažnosť priestupku, spôsob a okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný, pričom správny orgán bral do úvahy subjektívne a objektívne okolnosti, ktoré závažnosť priestupku znižujú alebo zvyšujú, mieru zavinenia, kde v uvedenom prípade prihliadal na nízku nebezpečnosť uvedeného priestupku pre spoločnosť, ako aj skutočnosť, že priestupkom nebol spôsobený škodlivý následok. Správny orgán prihliadal na osobu páchateľa, jeho postoj k spáchaným priestupkom. Menovaný so správnym orgánom spolupracoval, ku skutku sa doznal, pričom si ho nebol vedomý. Správny orgán bral taktiež do úvahy výpis z evidenčnej karty vodiča, z ktorej vyplýva, že obvinený bol v sledovanom období dvoch rokov postihnutý za tri priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Prihliadajúc na horeuvedené okolnosti, ako aj okolnosti uvedené v § 12 ods. 1 citovaného zákona považuje odvolací správny orgán druh a výmeru sankcie uloženej prvostupňovým správnym orgánom za primeranú. Prvostupňový správny orgán správne pri určovaní druhu sankcie a jej výmery správne prihliadal na závažnosť priestupku, spôsob spáchania, jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný a na osobu páchateľa. Odvolací správny orgán má za to, že prvostupňový správny orgán druh a výmeru sankcie dostatočne odôvodnil, taktiež uvádza, že menovanému bola uložená sankcia v dolnej hranici sankčného rozpätia. Po objektívnom preskúmaní predloženého spisového materiálu a po zhodnotení predložených dôkazov odvolací správny orgán dospel k záveru, že vykonané dokazovanie postačuje na spoľahlivé zistenie stavu veci a skutkové zistenia prvostupňového správneho orgánu majú v tom oporu. Preskúmaný spisový materiál obsahuje dôležité skutočnosti, ktoré potvrdzujú, že obvinený K.. C. M. sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia o priestupku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so základnými pravidlami konania a hodnotením dôkazov, ktoré je vecou správnej úvahy správneho orgánu a zabezpečil presné a úplné zistenie skutkového stavu veci.“ 9. Včas podanou žalobou žalobca žiadal prostredníctvom právnej zástupkyne preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ako aj predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie vo veci správneho trestania je nezákonné z dôvodu uvedeného v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že v priebehu správneho konania bolo podstatou obrany žalobcu tvrdenie, že nemohol spáchať priestupok, pretože úhradu za parkovné, ktorú (a to bolo v konaní nesporné) mal zaplatiť právnickej osobe odlišnej od Mesta Košice, ktorá vyberá úhradu na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi mestom Košice a spoločnosťou EEI, s.r.o. dňa 30.07.2012, ktorá bola uzatvorená v čase, keď zákon č. 135/1961 Zb. výslovne stanovoval, že výnos z úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce. Žalobca neuznával spôsob, akým žalovaný sa s touto námietkou vysporiadal v preskúmavanom rozhodnutí a v tej súvislosti poukazoval na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžd/23/2013 zo dňa 11.09.2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/19756/2010 zo dňa 28.02.2013, ktorým bolo rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty žalobcovi za priestupok spočívajúci v nerešpektovaní zvislého dopravného značenia označujúceho parkovacie miesta s plateným státím zrušené a vrátené správnemu orgánu na ďalšie konanie. NS SR vo vyššie uvedenom rozsudku z 11.09.2013, okrem iného uviedol nasledovnú právnu argumentáciu: „V právnom štáte musí mať každý postup vyberania parkovného na platenom parkovisku svoju oporu v právnych predpisoch a nemôže byt' svojvoľné. Ak dôjde k zriadeniu plateného parkoviska a vyberaniu parkovného za jeho použitie na verejnom priestranstve v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, alebo predpismi, nemôže sa vodič, ktorý ho použije, dopustiť priestupku podľa § 21 ods. 1 písm. k) ZP, so zreteľom na § 25 ods. 1 písm. o) ZCP, pretože nie je preukázaná subjektívna stránka priestupku uvedená v ustanovení §3 a §4 ods. 1 ZP... K tomu, aby bolo možné postihnúť vodiča za parkovanie na platenom parkovisku bez zaplatenia poplatku za parkovanie, je nevyhnutné v priestupkovom konaní nielen zistiť, či vodič stál na mieste, ktoré je označené za platené parkovisko dopravnou značkou, ale či je také miesto označené právne dovoleným spôsobom v súlade s platnými, všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to najmä, ak obvinený z priestupku poukazuje na protiprávnosť vyberania poplatku za parkovanie na verejnom priestranstve, a teda i zriadenie plateného parkoviska a označenia miesta dopravnou značkou IP - 17 platené parkovisko". 10. V nadväznosti na právne názory vyplývajúce z vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobca ďalej v žalobe uviedol nasledovné námietky: „Z citovaného rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že právny názor žalovaného spočívajúci v tom, že pre naplnenie skutkovej podstaty priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným, postačuje samotná existencia zvislého dopravného značenia označujúceho platené parkovisko a nezaplatenie parkovného zo strany žalobcu nie je správny. Pokiaľ žalobca namieta, že subjekt, ktorému by mal platiť parkovné, nie je oprávnený takéto platby za užívanie verejného priestranstva vyberať, keďže v čase uzatvorenia zmluvy s mestom Košice, z ktorej vyvodzuje svoje právo vyberať parkovné, právna úprava zverenie oprávnenia obce vyberať parkovné inému subjektu neumožňovala a pokiaľ pravdivosť tohto jeho tvrdenia vyplýva nesporne z ustanovení právnych predpisov, potom konanie žalobcu nie je priestupkom a bolo povinnosťou orgánu verejnej správy takéto konanie o priestupku zastaviť. Podľa ust. § 6a zákona č. 135/1961 Zb. v znení platnom do 29.11.2013: (1)Na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Takto vymedzené úseky miestnych komunikácií musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví aj výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel podľa osobitného predpisu, spôsob jej platenia a spôsob preukázania jej zaplatenia. (2) Výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce. Je nesporné, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania priestupku, pričom spáchanie tohto priestupku má spočívať v tom, že nezaplatil úhradu spoločnosti EEI, s. r. o., ktorej právo prijímať úhrady za parkovanie vyplýva zo zmluvy uzatvorenej v čase, kedy zákon uzavretie takejto zmluvy neumožňoval. Žalobca bol teda uznaný vinným zo spáchania priestupku za to, že nezaplatil úhradu za parkovné, ktoré v rozpore s právnymi predpismi obec zverila vyberať právnickej osobe. Žalobca je presvedčený o tom, že je v rozpore s princípmi právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj v rozpore s čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého: „Každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Napadnuté rozhodnutie žalovaného je rovnako v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom, alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných ľudských práv a slobôd.“ 11. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 08.02.2012 k správnej žalobe zotrval na svojich skutkových zisteniach a z nich vyplývajúcich právnych záverov, ktoré sú obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí. K obsahu žalobných námietok, predovšetkým k zásadnej žalobnej námietke vzťahujúcej sa na vyberanie parkovného na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi mestom Košice a spoločnosťou EEI, s.r.o. zo dňa 30.07.2012 žalovaný uviedol: „K uvedenej námietke odvolací správny orgán, ako žalovaná strana uvádza, že s námietkou žalobcu sa už vysporiadal v rozhodnutí o odvolaní č. KRPZ-KE-KDI2-83/2017-P zo dňa 31.08.2017. V uvedenom rozhodnutí je uvedené, cit.: „Odvolací správny orgán uvádza, že K.. C. M. sa priestupku dopustil dňa 02.03.2017, teda v čase kedy už bola platná novelizácia zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a taktiež platné VZN č. 147 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice. Vzhľadom na uvedené odvolací správny orgán konštatuje, že K.. C. M. spáchal priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky." Žalovaný Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach dáva do pozornosti vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžd/23/2013, v ktorom je uvedené, cit.: „ V prerokúvanom prípade je zrejmé, že v čase spáchania konania vykazujúceho niektoré znaky priestupku neexistovala právna norma - všeobecne záväzné nariadenie Mesta Košice, ktorá by v súlade s ustanovením § 8 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov umožňovalo obmedziť používanie verejne prístupného majetku obce za odplatu.... " Na základe uvedeného rozsudku má žalovaný za to, že K.. C. M. spáchal priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v čase platného všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice pod č. 147 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice.“ 12. V ďalšej časti vyjadrenia sa žalovaný stotožnil so závermi tak prvostupňového správneho orgánu, ako aj závermi vyplývajúcimi z preskúmavaného rozhodnutia a navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania. 13. Žalobca v stručnej replike zo dňa 19.03.2018 k vyjadreniu žalovaného trval na podanej žalobe v celom rozsahu a vzhľadom na skutočnosť, že vyjadrenie žalovaného obsahuje iba opakovanie obsahu odôvodnenia správneho rozhodnutia, uviedol, že nemá dôvod dopĺňať akékoľvek ďalšie argumenty. 14. Žalovaný sa k replike žalobcu duplikou napriek jej riadnemu doručeniu spolu s výzvou súdu nevyjadril. 15. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa zákona č. 162/2015 Z. z. v platnom znení - Správny súdny poriadok (SSP) o správnej žalobe vo veciach správneho trestania (§ 194 - § 198 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj obsah administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, a to v právnych medziach žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP), ako aj podľa právnych kritérií obsiahnutých v § 195 SSP, pri ktorých správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, oboznámil sa podrobne s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutí správnych orgánov tak prvého stupňa, ako aj rozhodnutia žalovaného, a to z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d/ SSP (nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov rozhodnutia). 16. Na pojednávaní pred súdom, ktoré sa uskutočnilo dňa 17.09.2020 zástupca žalobcu zopakoval argumentáciu uplatnenú v správnej žalobe a doplnil, že zmluvu uzavretú dňa 30.07.2012 medzi spoločnosťou prevádzkujúcou platené parkovanie v Košiciach a mestom Košice považuje žalobca za absolútne neplatnú od začiatku, preto za žiadnych okolností nemohlo dôjsť k náprave takéhoto protiprávneho stavu, a to ani prípadnými dodatkami k zmluve. Zároveň zástupca žalobcu poukázal na to, že za obdobnej skutkovej situácie Krajský súd v Košiciach vo vzťahu k totožnému účastníkovi konania už rozhodol rozsudkom zo dňa 30.01.2020 vo veci vedenej pod sp. zn. 9Sa/36/2017, tak, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní vo svojom prednese uviedla, že žalovaný trvá na všetkých dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, ako aj argumentácii, ktorá viedla k záveru o tom, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch. Po vykonanom dokazovaní následne správny súd v zmysle § 116 SSP oznámil termín vyhlásenia rozhodnutia, ktorý určil na deň 15.10.2020 o 13,15 hod., č.d. 201, druhé poschodie budovy Krajského súdu v Košiciach, s tým, že prítomní zástupcovia účastníkov konania zobrali termín vyhlásenia rozsudku na vedomie a osobitne na tento úkon súdu písomne už volaní neboli. 17. Podstatou namietaných skutočností voči rozhodnutiam správnych orgánov v preskúmavanej právnej veci je poukázanie žalobcu na znenie § 6a zákona č. 135/1961 Zb. v znení platnom do 29.11.2013, ktoré neumožňovalo obci (mestu) postup zvolený Mestom Košice v súvislosti s uzatvorením nájomnej zmluvy medzi ním a spoločnosťou EEI, s.r.o. dňa 30.07.2012. Žalobca namietal, že vyberanie parkovného spoločnosťou EEI, s.r.o. na základe takéhoto skutkového a právneho stavu nemá svoje právne opodstatnenie, a preto aj rozhodnutie o vyvodení priestupkovej zodpovednosti voči nemu nemožno považovať za zákonné. V tejto súvislosti žalobca v žalobe citoval zásadné časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013, obsahom ktorého je právna argumentácia súladná s obsahom zásadnej žalobnej námietky žalobcu. Takto formulovanú právnu námietku žalobca uvádzal už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa, ako aj v riadnom opravnom prostriedku - odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa o uložení pokuty za priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle § 22 ods. 1 písm. l/ zákona o priestupkoch. 18. Podľa § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení platnom do 29.11.2013, na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Takto vymedzené úseky miestnych komunikácií musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví aj výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel podľa osobitného predpisu, 2r) spôsob jej platenia a spôsob preukázania jej zaplatenia. Podľa ods. 2 označeného ustanovenia zákona výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce. 19. Podľa § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení platnom od 30.11.2013 do 31.03.2019, na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel (ďalej len „parkovacie miesta“), ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Parkovacie miesta musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví spôsob zabezpečenia prevádzky parkovacích miest, výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel podľa osobitného predpisu, spôsob jej platenia a spôsob preukázania jej zaplatenia. Podľa ods. 2 označeného ustanovenia zákona, prevádzkou parkovacích miest podľa odseku 1 môže obec poveriť aj inú právnickú osobu ako v § 3d ods. 5 písm. d). Na úpravu vzťahov medzi obcou a poverenou právnickou osobou sa vzťahuje osobitný predpis. Ak prevádzku parkovacích miest zabezpečuje právnická osoba poverená obcou, tak všeobecne záväzné nariadenie obce podľa odseku 1 ustanoví aj podmienky a rozsah prevádzky parkovacích miest a spôsob určenia odplaty poverenej právnickej osoby za prevádzku parkovacích miest. Podľa ods. 3 označeného ustanovenia zákona, výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce; to neplatí, ak je prevádzka parkovacích miest zabezpečovaná podľa odseku 2, keď predmetný výnos úhrad za dočasné parkovanie je príjmom na prevádzku parkovacích miest poverenej právnickej osoby. 20. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone. Podľa ods. 2, písm. b/ označeného ustanovenia zákona, účastník cestnej premávky je ďalej povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia. 21. Podľa § 25 ods. 1 písm. o/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, vodič nesmie zastaviť a stáť na platenom parkovisku, ak vozidlo nemá zaplatený poplatok za parkovanie. 22. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. 23. Podľa § 3 zákona o priestupkoch, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. 24. Podľa § 4 zákona o priestupkoch, priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a/ vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo b/ nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. 25. Správny súd po podrobnom preskúmaní rozhodnutí tak správneho orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že správne orgány sa vyššie označenou podstatnou námietkou žalobcu v administratívnom konaní dôsledne nevysporiadali. Správny orgán prvého stupňa stručne poukázal na označenie miesta, kde parkoval žalobca zvislým dopravným značením IP 17a (parkovisko - parkovacie miesta s plateným státím), ako aj obsah právnej úpravy v znení platnom od 30.11.2013 (t.j. § 6a zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách - cestný zákon) a v nadväznosti na to aj právny stav daný VZN č. 157 (správne č. 147 - poznámka súdu) Mesta Košice o dočasnom parkovaní. 26. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky formuloval zásadné stanovisko k preskúmavanej právnej problematike, je podľa názoru správneho súdu v preskúmavanej právnej veci takýto rozsah odôvodnenia stanoviska správnych orgánov k danej námietke nedostatočný, a to bez ohľadu na skutočnosť, že správne orgány obidvoch stupňov k predmetnej argumentácii žalobcu zaujali svoj stručne odôvodnený právny postoj. 27. Správny súd ďalej k veci poznamenáva, že v súvislosti s požiadavkou na presvedčivé a obsahovo vyčerpávajúce odôvodnenie administratívneho rozhodnutia považuje za nevyhnutné zohľadniť aj obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - rozsudku č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013. 28. Podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku (predbežné otázky), ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. 29. Správny súd v danej právnej veci napriek právnej úprave obsiahnutej v Správnom súdnom poriadku, dotýkajúcej sa prejudiciality (§ 132 SSP, otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 131, si môže správny súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť), poukazuje aj na existenciu právnej hranice medzi rozhodovacou činnosťou orgánov verejnej správy a preskúmavacím súdnym konaním vykonávaným správnym súdom. Všetky zásadné právne otázky dôležité pre rozhodnutie vo veci samej je povinný vyriešiť správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a správny súd nie je oprávnený vstupovať do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy, okrem zákonom vymedzených prípadov. Napriek tomu, že správny súd v danom právnom režime konania o žalobe vo veciach správneho trestania, má oprávnenie v režime tzv. plnej jurisdikcie využívať svoje procesné oprávnenia, v danej veci právny záber plnej jurisdikcie správneho súdu v nadväznosti na vznesenú žalobnú námietku nie je daný, keďže sa dotýka predovšetkým možnosti sankčnej moderácie podľa podmienok uvedených v § 198 SSP. 30. K obsahu súdneho preskúmavacieho konania ďalej považuje za nevyhnutné správny súd uviesť, že judikatúra Najvyššieho súdu SR k danej právnej problematike nie je jednotná. Vyplýva to vo vzťahu k žalobkyňou uvádzanému rozsudku, aj z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 9Sžd/17/2013 z 28.10.2015, v ktorom Najvyšší súd SR okrem iného uviedol: „Pokiaľ žalobkyňa vidí porušenie zákona v tom, že krajský súd či správne orgány ex offo neskúmali zákonnosť osadenia dopravnej značky IP 27a, odvolací súd dospel k záveru, že toto tvrdenie nie je dôvodné. Krajský súd ani správne orgány nemali dôvod na uvedený postup, keďže z obsahu administratívneho spisu vyplýva vyjadrenie dopravného inšpektorátu, ktorý vydal súhlasné stanovisko k osadeniu dopravného označenia na skúmanom mieste a preto túto skutočnosť nemali dôvod v relevantnom čase spochybniť. Odvolací súd poukazuje na svoje už skoršie vyslovené stanovisko, v zmysle ktorého zo žiadneho ustanovenia ZCP nevyplýva právomoc súdu, aby posudzoval vhodnosť a účelnosť osadenia príslušnej dopravnej značky. Týmto postupom by súd konajúci v správnom súdnictve zasiahol do právomoci príslušných správnych orgánov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010 sp.zn. 2Sžo/255/2009). Navyše, správny orgán ako bolo vyššie uvedené, vychádzal zo súhlasného stanoviska vydaného Okresným dopravným inšpektorátom OR PZ v Prievidzi dňa 14.12.2011, preto mu nemožno vytknúť, že by v danej veci konal svojvoľne.“ 31. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR - rozsudok č.k. 9Sžd/17/2013 z 28.10.2015 bolo aj predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č.k. II. ÚS 305/2016-14, v ktorom Ústavný súd SR v uznesení zo 07.04.2016, okrem iného uviedol nasledovnú argumentáciu: „Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozsudku - pozn. súdu) vyplýva, že najvyšší súd na podklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov a ústavne akceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľky a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t.j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.“ 32. Za daného skutkového a právneho stavu vyplývajúceho z obsahu administratívneho konania, žalobných námietok, vyjadrenia žalovaného, ako aj z citovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, správny súd uvádza, že bude povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní sa podrobnejším spôsobom vysporiadať s námietkou žalobcu uvádzanou v priebehu administratívneho konania, ako aj v obsahu žaloby. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzaný rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013, nemožno z neho podľa názoru správneho súdu aj s prihliadnutím na ďalšiu citovanú judikatúru NS SR a ÚS SR dotýkajúcu sa danej právnej problematiky vyvodzovať závery, ktoré by boli zovšeobecňujúcimi východiskovými právnymi pohľadmi na otázku možnosti nerešpektovania oficiálneho dopravného značenia osadeného orgánom verejnej správy. Ako nie nepodstatnú správny súd hodnotí aj tú skutočnosť, že žalobca bol postihnutý za spáchanie dvoch priestupkov v ich súbehu, pričom tak rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutie žalovaného v tomto smere (a to aj vo vzťahu k zásadám ukladania sankcií) nie sú dostatočným spôsobom odôvodnené. 33. Podľa § 191 ods. 6, prvá veta Správneho súdneho poriadku právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 34. Požiadavka na doplnenie obsahu argumentácie správnych orgánov oboch stupňov v danej právnej veci (v novom rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a prípadne aj žalovaného) smerujúca ku komplexnému obsahu argumentácie reagujúcemu na všetky námietky vznesené účastníkom v konaní súvisí aj s vyhrotenými právnymi a spoločenskými pomermi v meste Košice týkajúcimi sa parkovania v centrálnych zónach mesta. Iba presvedčivé rozhodnutie reagujúce na všetky prednesy a námietky účastníka priestupkového konania je podľa názoru správneho súdu rozhodnutím zodpovedajúcim základnej požiadavke uvedenej v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 35. V závere správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Košiciach, ktorá sa týka danej problematiky platenia (vyberania) parkovného pre súkromnú spoločnosť EEI, s.r.o. na základe nájomnej zmluvy uzavretej s mestom Košice dňa 30.07.2012, konkrétne rozsudky sp. zn. 7Sa/14/2017 zo dňa 21.12.2018, sp. zn. 3Sa/25/2017 zo dňa 09.05.2018, ako aj 9Sa/36/2017 zo dňa 30.01.2020, ktorými správny súd zrušil rozhodnutia žalovaného o uložení pokút za priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, na základe rovnakej právnej argumentácie ako v tomto konaní (poznámka súdu - v označených veciach kasačné sťažnosti podané neboli). Správny súd preto na obsah týchto rozhodnutí v zmysle ust. § 140 SSP poukazuje v celom rozsahu. 36. Vzhľadom na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu súd rozhodol v súlade s § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku a zrušil rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov procesným postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a/, ods. 4, prvá veta Správneho súdneho poriadku. 37. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 a nasl. Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške, ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka (§ 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.