Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sa/24/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200216 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7018200216.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: V. Q., nar. XX. XX. XXXX, štátny príslušník R. J., trvale bytom A., R., F.Á. XX, Q. H., I. H., R. J., cestovný pas č. R.. Č.. M., platný H. X. X. XXXX L. X. X.XXXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Alexander Farkašovský, advokát so sídlom Pri jazdiarni 1, Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 4343/25, 974 05 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BB2-195-001/2017-SK 18.12.2017 takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou správnou žalobou z 08. 01. 2018, ktorá bola doručená správnemu súdu dňa 09. 02. 2018, právny zástupca žalobcu žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 4343/25, 974 05 Banská Bystrica, ktorý v konaní o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica č. PPZ- HCP-BB5-75-007/2017-AV Banská Bystrica 26.10.2017 o administratívnom vyhostení žalobcu, jeho odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa. Administratívne konanie 2. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica č.p.: PPZ-HCP-BB5-75-007/2017- AV zo dňa 26.10.2017, tento rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu. Proti rozhodnutiu žalobca podal odvolanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BB2-195-001/2017-SK zo dňa 18.12.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), podľa § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), žalovaný správny orgán potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorý žalobcu administratívne vyhostil z dôvodu podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. j) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a zároveň mu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu 1 rok a zároveň mu určil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. 3. Počas Bezpečnostno-represívnej akcie pracovníkmi správneho orgánu prvého stupňa v súčinnosti s pracovníkmi Inšpektorátu práce bola vykonaná kontrola so zameraním na objekty a miesta predpokladaného výskytu štátnych príslušníkov tretích krajín, u ktorých je predpoklad nelegálneho zamestnávania. Kontrola bola vykonaná 26.10.2017 v čase o 11,30 hod. v sídle ANY STAV s.r.o., Mukačevská 4809/53, Prešov 080 01, IČO 45953759). 4. Podľa záznamu policajtov Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica pri výkone oprávnení podľa § 75 zákona o pobyte cudzincov boli kontrolované osoby, ktoré vykonávali stavebné práce na pracovisku ( miesto stavby ) Sociálnej poisťovne, pobočky Zvolen, na adrese Š. Moyzesa 52, vo Zvolene. Na mieste, za prítomnosti členov hliadky a zdržujúcich sa osôb bolo zistené, že prácu vykonávajú 6 štátni príslušníci Ukrajiny ( vrátane účastníka konania ). 5. Skutok žalobcu sa stal tak, že i žalobca vykonával pracovnú činnosť bez potrebných povolení, vykonávajúc stavebné práce na budove Sociálnej poisťovne na adrese: Štefana Moyzesa 52, kde obsluhoval stavebné stroje. Na základe predloženého dokladu totožnosti, ako aj na základe zistených skutočností počas kontroly pobytu účastníka konania bolo zistené, že je zamestnancom spoločnosti Glores sp. Z. o. o., ul. Stanislava Kunickiego 5/201,30-134 Krakov v Poľskej republike, ktorá ho vyslala na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb (v zmysle zmluvy o dielo so spoločnosťou SANY STAV s.r.o., Mukačevská 4809/53, Prešov 080 01, IČO 45953759), ako pomocného robotníka. 6. Žalobca sa pri kontrole preukázal cestovným dokladom Ukrajiny, vydaným na jeho meno číslo EE448992 platný od 01.09.2008 do 01.09.2018, v ktorom mal udelené národné vízum Poľskej republiky č. 010461047 vydané dňa 16.06.2017 zastupiteľským úradom Poľskej republiky v Ľvove, typu „D", platné od 21.06.2017 do 01.06.2018, viacvstupové (MULT) s použiteľnosťou (počet dní) na 180 dní. V kolónke „poznámka" uvedeného víza bol označený údaj „CEL WYDANIA 05". Podľa legislatívy Poľskej republiky (ďalej len „Poľsko") je toto vízum vydané za účelom vykonávania prác cudzincom na dobu najviac 6 (slovom šesť) mesiacov počas nasledujúcich 12 (slovom dvanásť) mesiacov, na základe potvrdenia o zámere vykonávania práce, ktoré je zaregistrované na Okresnom úrade práce v Poľsku, (o uvedenom pojednáva Nariadenie ministra vnútra Poľska č. 592 zo dňa 09.05.2014 o vízach pre cudzincov). 7. Podľa § 18 ods. 1 správneho poriadku bolo začaté správne konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia. V zápisnici žalobca uviedol, že na území Slovenskej republiky pôsobil ako vyslaný spoločnosťou Glores sp. Z. o. o., ul. Stanislava Kunickiego 5/201,30-134 Krakov v Poľskej republike, ktorá má uzatvorenú dohodu s ukrajinskou firmou o vyslaní do zahraničia, kde môže pracovať. Uviedol, že si je plne vedomý, čoho sa na území Slovenskej republiky dopustil. Podľa zápisnice č. PPZ-HCP- BB5-75-006/2017-AV žalobca uviedol, že dňa 13.09.2017 vycestoval spolu s kamarátmi mikrobusom z domovského štátu cez hraničný priechod Vyšné Nemecké do Krakova, kde prišli do firmy, dohodli sa na práci a začal pracovat' v Poľsku. Po dvoch dňoch som už nemal robotu a ak som chcel pracovat' pre firmu, mal som íst' za prácou na Slovensko. Tak išiel do Zvolena, kde sa ubytoval v ubytovacom zariadení ( „Ubytovňa Doprastav" ). 8. Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca nespĺňal podmienky uvedené v ustanovení § 23 ods. 6 v spojení podľa § 111 ods. 2 písm. a) a podľa ustanovenia § 23 ods. 6 písm. a) až h) zákona o pobyte cudzincov ako štátny príslušník tretej krajiny na pobyt podľa osobitného predpisu (Kódex schengenských hraníc) na vykonávanie uvedenej pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky. 9. Podľa obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného žalobca zneužil udelené vízum na vykonávanie práce na území Slovenskej republiky, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo. Uviedol, že v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 265/2010, ktorým sa mení a dopĺňa Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda a Nariadenia (ES) č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobým vízom (ďalej len „Nariadenie"), má byť umožnené držiteľom dlhodobého víza, udeleného niektorým členským štátom, vycestovať do iných členských štátov na tri mesiace v rámci ktoréhokoľvek šesťmesačného obdobia za rovnakých podmienok, ako držiteľovi povolenia na pobyt. Z uvedeného Nariadenia je zrejmé, že účastník konania, ako držiteľ národného víza Poľskej republiky, na základe tohto víza mohol vstúpiť a zdržiavať sa na území Slovenskej republiky legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky, nie však za účelom výkonu práce, ako sa pri vykonanej kontrole na stavenisku Sociálnej poisťovne vo Zvolene preukázalo. Udelené národné vízum Poľskej republiky typu „D", ktorého je účastník konania držiteľom, ho oprávňuje na účel vo víze uvedenom - tj. na vykonávanie práce, výlučne na území toho štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, v tomto prípade výlučne na výkon práce na území Poľskej republiky. 10. Preto na základe zistených skutočností začal prvostupňový správny orgán, dôvodne dňa 26.10.2017 konanie vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, lebo žalobca vykonával na území Slovenskej republiky inú činnost', než na akú mu bolo udelené vízum. V zmysle citovaného nariadenia mohol, ako držiteľ národného víza typu „D" udelené Poľskou republikou na základe tohto víza vstúpiť a zdržiavať sa na území Slovenskej republiky legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky, v žiadnom prípade však nie za účelom vykonávania práce, ako bolo zo strany prvostupňového správneho orgánu jednoznačne preukázané. 11. Udelené národné vízum Poľskej republiky typu „D", ktorého bol žalobca držiteľom, ho oprávňovalo na účel vo víze udelenom, t.j. na vykonávanie práce výlučne na území toho štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, v tomto prípade výlučne na výkon práce na území Poľskej republiky. 12. Z odtlačkov priechodových pečiatok vyplynulo ale, že žalobca vstúpil na územie schengenského priestoru dňa 13.09.2017 cez hraničný priechod Vyšné Nemecké. Z podpísanej doloženej zmluvy o vyslaní na služobnú cestu je zrejmé, že na území Slovenskej republiky mal na výkon práce nastúpiť hneď na druhý deň tj. 14.09.2017. Z uvedeného je zrejmé, že po vstupe do schengenského priestoru žalobca v Poľskej republike nevykonával žiadnu prácu. 13. V odvolacom konaní žalovaný správny orgán konštatoval, že neeviduje žiadosť o vydanie potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta pre účely udelenia jednotného povolenia na pobyt a zamestnanie podľa ustanovenia § 21b zákona o službách zamestnanosti. Ďalej neeviduje žiadosť o vydanie povolenia na zamestnanie podľa ustanovenia § 22 o službách v zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“). A taktiež neeviduje podanie informačnej karty podľa ustanovenia § 23a zákona o službách zamestnanosti na vznik pracovnoprávneho vzťahu alebo na vyslanie na výkon práce žalobkyne. V odvolacom konaní vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu a konštatoval, že na území Slovenskej republiky vykonával pracovnú činnosť na základe biometrického cestovného dokladu, ktorá je v rozpore so zákonom o službách zamestnanosti. Na základe dokladu oprávňujúceho ho na vstup a pobyt na území schengenského priestoru, túto činnosť bez udeleného pobytu na účel zamestnania vykonávať nemohol. Správna žaloba a vyjadrenia žalovaného a žalobcu 14. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na tunajší správny súd včas správnu žalobu vo veci administratívneho vyhostenia podľa štvrtej hlavy, tretej časti zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) z nasledujúcich dôvodov. 15. Právny zástupca žalobkyne má za to, že rozhodnutia a postup, ktorý napádaným rozhodnutiam predchádzal, sú nezákonné, ukracujú žalobcu na právach, a preto predmetné rozhodnutia napáda v celom rozsahu. 16. V správnej žalobe uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol o administratívnom vyhostení, a to so strohým a nezrozumiteľným odôvodnením, že som mal na území Slovenskej republiky vykonávať pracovnú činnosť pre slovenskú spoločnosť, a to v rozpore so zákonom č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá vykazuje znaky nelegálnej práce podľa ust. § 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorá súčasne je v rozpore so zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Orgány verejnej správy ďalej uzatvorili, že žalobca na území Slovenskej republiky mohol pracovať len s povolením na pobyt, a keďže takéto povolenie nemal, dopustil sa závažného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov, v dôsledku čoho orgán verejnej správy prvého stupňa vyhostil a uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov Európskej únie po dobu jedného roka. 17. V súvislosti s námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu uviedol, že už v odvolaní proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa poukazoval na to, že medzi poľskou spoločnosťou, ktorá je súčasne jeho zamestnávateľom a slovenskou spoločnosťou je obchodnoprávny vzťah založený na základe zmluvy o dielo. Žalobca bol zamestnancom spoločnosti Glores sp. Z. o. o., ul. Stanislava Kunickiego 5/201,30-134 Krakov v Poľskej republike (ďalej len “zamestnávateľ“), ktorá ho vyslala na územie Slovenskej republiky vrámci poskytovania služieb (v zmysle zmluvy o dielo so spoločnosťou SANY STAV s.r.o., Mukačevská 4809/53, Prešov 080 01, IČO 45953759), ako pomocného robotníka. 18. Ďalej v správnej žalobe žalobca uviedol ohľadom námietky nesprávneho právneho posúdenia, že orgány verejnej správy prvého stupňa, ako aj žalovaný orgán, vo svojich rozhodnutiach uvádzajú, že na území Slovenskej republiky mal vykonávať pracovnú činnosť, ale on závislú prácu vykonával po celý čas jedine pre zamestnávateľa, ktorý ho na Slovensko vyslal na pracovnú cestu za účelom plnenia záväzkov vyplývajúcich pre ňu z obchodnoprávnej zmluvy, pričom ale vo vzťahu k slovenskej spoločnosti nevznikol ďalší pracovnoprávny vzťah. V odvolaní poukazoval na to, že na spoločnosť, ktorá je jeho jediným zamestnávateľom, sa nemôžu vzťahovať ustanovenia piatej časti zákona o službách zamestnanosti, upravujúce zamestnávanie štátnych príslušníkov tretej krajiny na území Slovenskej republiky (ust. § 21 a nasl.), a teda ani z tejto časti zákona vyplývajúce povinnosti, obmedzujúce zamestnávateľov pri zamestnávaní štátnych príslušníkov tretej krajiny. Uviedol, že jeho poľský zamestnávateľ iba poskytol služby prostredníctvom uzatvorenej a priloženej zmluvy o dielo. Súčasť realizácie diela bolo vykonať služby zamestnancami zhotoviteľa - spoločnosti z Poľska, pričom ale zamestnancov spoločnosť zo Slovenska nezamestnávala. 19. Žalobca v správnej žalobe namietal aj to, že orgán verejnej správy prvého stupňa, ako aj žalovaný orgán uvádzajú, že sa mal dopustiť vykonávania nelegálnej práce na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, pričom odôvodnenie záveru o vykonávaní nelegálnej práce v rozhodnutiach chýba, a tak mu nie je zrejmé, v dôsledku čoho orgán verejnej správy prvého stupňa a následne žalovaný orgán, dospeli k takémuto záveru. Žalobca namietal tvrdenie žalovaného, že svojim pôsobením na území Slovenskej republiky porušil zákon o pobyte cudzincov, lebo pokiaľ ide o splnenie ohlasovacej povinnosti príslušnému policajnému útvaru, zo strany orgánu verejnej správy prvého stupňa došlo k predčasnému vyhodnoteniu jej nesplnenia. V čase vykonania kontroly orgán verejnej správy prvého stupňa splnenie ohlasovacej povinnosti ani nepreveroval. 20. Žalobnú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí vidí žalobca v nevysporiadaní sa s jeho uvádzanými skutočnosťami, že sa v danom prípade nejedná o pracovnú činnosť, ale iba o plnenie záväzkov z obchodnoprávnej zmluvy a v neodôvodnení záverov o vykonávaní nelegálnej práce. 21. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nezohľadňuje všetky skutkové okolnosti prípadu, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nezohľadňuje skutočnosť, že v konkrétnom prípade nemožno aplikovať ustanovenia zákona o službách zamestnanosti, nakoľko poľská spoločnosť, ktorá zamestnáva, sa nepovažuje za zamestnávateľa na účely citovaného zákona, nezohľadňuje fakt, že sa pravidlá zákona o službách zamestnanosti vzťahovali na žalobcu, preto je napadnuté rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné pre nevysporiadanie sa s podstatnými skutočnosťami prípadu, žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach zrušil správne rozhodnutia oboch stupňov. 22. K správnej žalobe sa vyjadril listom zo dňa 09.03.2018 žalovaný správny orgán. Vo vyjadrení zopakoval priebeh celého správneho konania a dôvody svojho rozhodnutia. Vo vyjadrení k meritu veci uviedol, že žalobca nespĺňa ani jednu z uvedených zákonných podmienok na vykonávanie pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky. Žalobca na území Slovenskej republiky vykonával pracovnú činnosť na základe biometrického cestovného dokladu, ktorá je v rozpore so zákonom o službách zamestnanosti. Na základe dokladu oprávňujúceho ho na vstup a pobyt na území schengenského priestoru túto činnosť bez udeleného pobytu na účel zamestnania vykonávať nemohol a nemal. Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalovaný k námietke žalobcu dostatočne vyjadril a podľa jeho názoru nebol preukázaný nesúlad so správnym poriadkom ani zákonom o pobyte cudzincov. 23. Replikou na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na svojich argumentoch v odvolaní a v žalobe. K uvedenej replike sa vyjadril žalovaný správny orgán a zotrval na svojich skorších argumentoch, na ktoré poukázal. Právny názor správneho súdu 24. Krajský súd v Košiciach, ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a podľa ustanovenia § 206 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná. 25. Podľa § 240 SSP, správny súd správnu žalobu zamietol a konštatuje, že žalovaný sa zaoberal všetkými skutočnosťami a na základe náležite zisteného skutkového stavu zákonným spôsobom rozhodol. 26. Predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa o administratívnom vyhostení žalobcu, ktorým žalobcu administratívne vyhostil z dôvodu podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. j) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov a zároveň mu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu 1 rok a zároveň mu určil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. 27. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, správny súd uvádza, že vzhľadom na argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe, ako i napadnutých rozhodnutiach oboch správnych orgánov, námietka nie je dôvodná a nie je spôsobilá na vyvodenie záveru o nedostatočnom zistení skutkového stavu. 28. Podstatou námietky žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci správnym orgánom je tvrdenie, že pracovná činnosť žalobcu na území Slovenskej republiky predstavuje realizáciu zmluvy o dielo za zhotoviteľa pre objednávateľa, medzi ktorými je na základe zmluvy o dielo obchodnoprávny vzťah. Z tohto tvrdenia sa odvíja ďalší nesprávny záver žalobcu, ktorým je možnosť aplikácie zákona o službách zamestnanosti na právny vzťah, k poľskému zamestnávateľovi (zhotoviteľovi) a nie k slovenskému zamestnávateľovi (objednávateľovi). Aj keď z priloženej zmluvy o dielo vyplýva, ktoré činnosti sú súčasťou realizácie diela a žalobca ich prišiel vykonať ako zamestnanec poľského zhotoviteľa, ktorý ho zamestnával, z uvedeného dôvodu nemožno na daný prípad aplikovať ustanovenia o zamestnávaní štátnych príslušníkov tretej krajiny na území Slovenskej republiky. Vo vyššie naznačenom probléme je potrebné podotknúť, že žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky ako zamestnanec poľskej právnickej osoby (to sporné v konaní ani nebolo), ako fyzická osoba, ktorá k nemu nepreukázala trvalejší pracovný vzťah. Za taký nie je možné považovať dva dni trvajúce zamestnanie žalobcu u zamestnávateľa. 29. Zákon o pobyte cudzincov v § 23 ods. 6 pojednáva o právach pri prechodnom pobyte na účel zamestnania a nie na účel plnenia vzájomných zmluvných záväzkov pre fyzické osoby z rôznych obchodných zmlúv. Inými slovami povedané, zákon o pobyte cudzincov v § 23 ods. 6 vo svojej dispozícii predpokladá pracovnoprávny vzťah. V preskúmavanom prípade je pojmovo vylúčené, aby žalobca vykonával činnosť u objednávateľa. Situáciu nerieši inštitút tzv. vyslaného zamestnanca v zmysle zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov, za ktorého sa označoval žalobca. Z takto naznačenej argumentácie je evidentné, že žalobca musel mať pracovnoprávny vzťah v zmysle zák. č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti u svojho zamestnávateľa a na jeho území, na ktorom mal povolenie na pracovnú činnosť vydané. Predpoklad žalobcu, že mohol byť vyslaný na územie Slovenskej republiky ako zamestnanec poľského zamestnávateľa ako príslušník tretej krajiny na plnenie obchodného záväzku zo zmluvy bez pracovnoprávneho vzťahu k slovenskému objednávateľovi, súd hodnotí ako obchádzanie zákonov. Ustanovenie § 23a ods. 1 písm. m), na ktoré sa žalobca odvoláva, korešponduje s § 21 písm. f) zákona o službách zamestnanosti a taktiež s § 23 ods. 6 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Všetky spomenuté normy obsahujú predpoklad pracovnoprávneho vzťahu. S takouto eventualitou počíta aj zákon o službách zamestnanosti, ktorý v prílohe č. 12 „Informačná karta“ obsahuje ohlasovaciu povinnosť pre prípad § 23a ods. 1 písm. m), čo je prípad žalobcu. Táto povinnosť splnená žalobcom nebola. 30. Podľa ustanovenia čl. 6 bod 5 písm. a) Kódexu schengenských hraníc štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí nespĺňajú všetky podmienky ustanovené v ods. 1, ale sú držiteľmi povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt, sa povolí vstup na územie iných členských štátov na účely tranzitu, pokiaľ sa ich mená nenachádzajú na vnútroštátnom zozname zápisov členského štátu, ktorého vonkajšie hranice sa snažia prekročiť a daný zápis nie je doplnený o pokyny na odopretie vstupu alebo tranzitu. 31. Podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov môže policajný útvar administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny a zároveň s poukázaním na ustanovenie§ 82 ods. 3 písm. c) citovaného zákona, môže určit' zákaz vstupu na jeden rok až tri roky, ak štátny príslušník tretej krajiny vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum. 32. Podľa § 23 ods. 6 písm. e) prechodný pobyt na účel zamestnania sa nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu, splnil si povinnosť podľa § 111 ods. 2 písm. a) a zabezpečuje na základe obchodnej zmluvy dodávky tovaru alebo služieb a tento tovar dodáva alebo v súvislosti s dodávkou tovaru uskutočňuje montáž, záručné a opravárenské práce, práce týkajúce sa nastavenia systémov výrobných zariadení alebo v súvislosti s dodávkou tovaru alebo služieb uskutočňuje programátorské práce alebo odborné školenia, ak trvanie jeho vyslania na výkon práce nepresiahne celkovo 90 dní v roku. 33. Podľa § 21 ods. 1 písm. f) zákona o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 23a. 34. Podľa § 23a ods. 1 písm. m) zákona o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý zabezpečuje na základe obchodnej zmluvy dodávky tovaru alebo služieb a tento tovar dodáva alebo v súvislosti s dodávkou tovaru uskutočňuje montáž, záručné a opravárenské práce, práce týkajúce sa nastavenia systémov výrobných zariadení alebo v súvislosti s dodávkou tovaru alebo služieb uskutočňuje programátorské práce alebo odborné školenia, ak trvanie jeho vyslania na výkon práce nepresiahne celkovo 90 dní v kalendárnom roku. 35. Predmetom súdneho prieskumu je správna žaloba žalobcu z 09.02.2018, ktorou napáda rozhodnutie žalovaného a žiada ho zrušiť, tam označeného čísla konania z 18.12.2017 v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, tam označeného čísla konania zo dňa 26.10.2017. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že zistil svojou kontrolnou činnosťou, že bol žalobca zistený ako cudzí štátny príslušník na území Slovenskej republiky, pričom nepreukázal v zmysle slovenského právneho poriadku, konkrétne zákona o pobyte cudzincov oprávnenie zdržiavať sa tu za účelom vykonávania zamestnania a k tvrdeniam, že ide o vyslanie zo strany jeho zamestnávateľa v Poľskej republike, správny orgán prvého stupňa konštatoval, že toto preukázané nebolo. Preto žalobcu administratívne dôvodne vyhostil, a to podľa § 82 ods. 2 písm. j/ zákona o pobyte cudzincov a zakázal mu vstup na území Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka. 36. Rozhodnutím z 18.12.2017 žalovaný na odvolanie žalobcu rozhodol o jeho odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa o administratívnom vyhostení, ktoré žalovaný potvrdil a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. Z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa zaoberal odvolacími námietkami, ktoré sú aj obsahom správnej žaloby a možno ich zhrnúť do argumentácie o tom, že žalobca pracoval ako občan tretej krajiny na území Slovenskej republiky na základe v Poľsku vydaného dokladu o pobyte udeleného mu pre účely jeho pobytu a práce na území Poľskej republiky a po vykonanej kontrole úradmi Slovenskej republiky bolo zistené, že tu pracuje s poukazom žalobcu na to, že bol vyslaný. Jeho vyslanie žalovaný správne nepokladal za lege artis, pretože mal za to, že nespĺňa podmienky vyslania. Vychádzal z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa a mal za to, že žalobca nespĺňa podmienky pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle kódexu schengenských hraníc. Ako štátny príslušník tretej krajiny nemohol pracovať na území Slovenskej republiky na základe víz udelených Poľskou republikou v danom smere a rozsahu. K takejto skutočnosti došlo, a preto argumentáciu žalobcu žalovaný dôvodne neuznal, pokiaľ tvrdil, že bol sem vyslaný na základe obchodnej zmluvy s iným zmluvným partnerom. 37. Správny súd konštatuje, že žalovaný správne zdôraznil, že administratívne vyhostenie účastníka konania bolo vykonané zákonne v zmysle zákona o pobyte cudzincov aj s uloženým zákazom vstupu jedného roka, bola najnižšia hranica možného opatrenia. Zdôraznil, že v prípade žalobcu došlo k zneužitiu dlhodobého národného víza, vydaného Poľskou republikou tipu D, ktoré mu bolo vydané Poľskou republikou na priamu účinnosť, ktorú mal vykonávať u nich, teda výlučne na území Poľskej republiky s cieľom vydania 05, to je to multi vízum typu D hlavne od 21.06.2017 do 01.06.2018. Podľa legislatívy Poľskej republiky bolo toto vízum vydané na účel vykonávania prác cudzincom na dobu 6 až 12 nasledujúcich mesiacov na základe potvrdenia o výkone práce výlučne na území Poľskej republiky. Oboznámil vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, ktoré bolo súdu doručené 12.03.2018, v ktorých zotrval na dôvodoch odvolania, teda rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení žalobcu. 38. Žalovaný správny orgán správne preto aplikoval § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, pretože zákonným spôsobom vyhostil žalobcu z dôvodu závažného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov. Správny súd právne uzatvára, že činnosť, ktorú vykonávala žalobca na území Slovenskej republiky v spoločnosti nemožno posudzovať ako plnenie obchodnoprávneho záväzku, a táto činnosť je činnosťou vykonávanou v pracovnoprávnom vzťahu, ktorá je následne regulovaná zákonom o službách zamestnanosti a zákonom o pobyte cudzincov. 39. Správny súd, ako bolo vyššie konštatované, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní správne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne odôvodnil. Jeho rozhodnutie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. 40. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci zaistenia podľa § 240 SSP zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 41. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Rozsudok krajského súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku, to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu, a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia („sťažnostný návrh“). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.