Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8S/22/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200124 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200124.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Jozefa Kuruca v právnej veci žalobcu: DRYÁDA CORPORATION s.r.o. so sídlom M. R. Štefánika 3504/14, 075 01 Trebišov, IČO: 44 186 266, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Brázdilom, advokátom, AK Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102543756/2018 z 10.12.2018, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou z 21.02.2019 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstvo Slovenskej republiky č. 102543756/2018 z 10.12.2018, ktorým žalovaný ako odvolací orgán pre správu daní konajúc podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 101830463/2018 z 18.09.2018 o vyrubení rozdielu dane žalobcovi ako daňovému subjektu podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 45 742,87 Eur tak, že predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdil. 2. Daňový úrad Košice rozhodnutie z 18.09.2018 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie september 2008 oprel o závery vyplývajúce z Protokolu o daňovej kontrole č. 136808/2016 z 09.02.2016. Protokol bol doručený platiteľovi dane spolu s výzvou č. 142464/2016 zo dňa 11.02.2016. Protokol spolu s výzvou si prevzal osobne konateľ spoločnosti pán G. R. dňa 16.02.2016, o čom správca dane spísal zápisnicu č. 143561/2016. 3. Správny orgán prvého stupňa ďalej vo svojom rozhodnutí zo dňa 18.09.2018 konštatoval, že na základe zistených výsledkov z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania po daňovej kontrole vyrubil platiteľovi dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 45 742,87 Eur. Daňový subjekt si nárokoval za zdaňovacie obdobie september 2008 nadmerný odpočet vo výške 45 742,72 Eur v dodatočnom daňovom priznaní podanom dňa 30.12.2008, správca dane vyčíslil daňovú povinnosť vo výške 3 247,72 Eur, ktorú potvrdil aj vo vyrubovacom konaní. Proti rozhodnutiu č. 102430244/2017 bolo v zákonnej lehote podané odvolanie dňa 18.12.2017 zaevidované správcom dane pod č. 6/14460578/2017, ktorým daňový subjekt požadoval zrušiť rozhodnutie v plnom rozsahu, odvolanie správca dane odstúpil druhostupňovému orgánu a daňovému subjektu zaslal upovedomenie č. 100135876/2018 zo dňa 16.01.2018, daňový subjekt upovedomenie v odbernej lehote neprevzal. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 100621388/2018 zo dňa 26.03.2018 zrušilo rozhodnutie DÚ Košice a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie, právoplatné rozhodnutie bolo doručené DÚ Košice dňa 26.04.2018, správca dane následne zaslal Finančnému riaditeľstvu SR žiadosť o predĺženie lehoty č. 101053907/2018 zo dňa 29.05.2018, predĺženie lehoty na rozhodnutie č. 101151852/2018 zo dňa 12.06.2018 obdŕžal DÚ Košice s tým, že lehota bola predĺžená o 90 dní, o tejto skutočnosti bolo daňovému subjektu zaslané upovedomenie č. 101226108/2018 zo dňa 26.06.2018, ktoré daňový subjekt prevzal dňa 16.07.2018. Správca dane akceptoval názor druhostupňového orgánu vyjadrený v rozhodnutí č. 100621388/2018 zo dňa 26.03.2018, daňový subjekt sa ku konkrétnym zdaňovacím obdobiam na jednaniach so správcom dane nevyjadril. Správca dane následne prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, vrátane vyjadrenia splnomocneného zástupcu na ústnom pojednávaní dňa 21.08.2018. Správca dane v ďalšom konaní zabezpečil relevantné dôkazy v danej veci, v závere všetky dôkazy vrátane novozískaných dôkazov vyhodnotil v zmysle právnych predpisov. 4. Ďalej v predmetnom rozhodnutí správny orgán prvého stupňa uviedol, že správca dane postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránil záujmy štátu, využil také prostriedky, ktoré ho viedli k zisteniu, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť a či im neabsentuje materiálny podklad. Vychádzal aj zo súčinnosti svedka C.. G. V., konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation s.r.o. s OČTK a správcom dane, kde vyplynulo, že pochybnosti správcu dane o reálnom základe obchodovania so stavebnou oceľou v zdaňovacom období september 2008 sú dôvodné. Konateľ spoločnosti pri jednotlivých výpovediach popisoval podmienky a schému obchodovania spoločnosti Tatra Trade Corporation s.r.o., ktorej bol konateľom okrem iných aj so spoločnosťami DRYÁDA CORPORATION s.r.o. a REJA CORPORATION s.r.o. v reťazci dodávateľsko-odberateľských vzťahov vytvorenom za účelom získania daňovej výhody bez zjavného ekonomického opodstatnenia pričom ich zovšeobecnil na viaceré zdaňovacie obdobia, preto je možné získané informácie o obchodnej činnosti medzi spomínanými spoločnosťami využiť aj pre dané kontrolované zdaňovacie obdobie. Jeho výpoveď bola spochybnená a tak isto bola spochybnená vierohodnosť osoby konateľa spoločnosti DRYÁDA CORPORATION s.r.o. p. G. R.. G. R. nevedel na jednaniach so správcom dane pohotovo a vecne reagovať, opakovane žiadal o možnosť dodatočného písomného vyjadrenia. Kontrolou daňových dokladov v spojitosti so všetkými ostatnými vykonanými dokazovaniami a zabezpečenými dôkazmi bolo správcom dane nepochybne preukázané, že obchody deklarované vyššie uvedenými faktúrami boli vykonávané bez zjavného ekonomického opodstatnenia, ich jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme neoprávneného zníženia daňovej povinnosti prostredníctvom vyššie uvedených faktúr. Daňový subjekt počas celého výkonu kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil žiadny iný hodnoverný dôkaz, okrem faktúr a dodacích listov, ktoré predložil na začiatku kontroly, o tom, že v zdaňovacom období došlo k dodaniu tovaru - od dodávateľov Tatra Trade Corporation s.r.o., REJA CORPORATION s.r.o., Solid Press Slovakia s.r.o.. Samotná existencia faktúry a zaúčtovania daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladalo podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane dodania tovaru nakoľko podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty môže platiteľ dane, ktorú je povinný platiť odpočítať len daň, ktorá je voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, a ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Na základe všetkých zistení správca dane nepriznal odpočítanie dane daňovému subjektu za mesiac september 2008 v sume 45 742,87 Eur. 5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí č. 102543756/2018 z 10.12.2018, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice o vyrubení rozdielu dane z 18.09.2018 uviedol podrobnú právnu analýzu dôkazného stavu veci, opierajúc sa o komplexné závery vyplývajúce zo zistení správneho orgánu prvého stupňa ako správcu dane a skonštatoval, že uvedené skutočnosti sú dostatočným, jasným a nezvratným dôkazom potvrdzujúcim správnosť záverov, že odpočítanie dane z faktúr za dodávky stavebnej ocele sú zneužitím práva vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty pre účely získania výhody platiteľmi dane z pridanej hodnoty s cieľom získať daňovú výhodu v podobe zníženia daňovej povinnosti. II. Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného 6. Obsahom správnej žaloby z 21.02.2019 boli nasledovné žalobné námietky: „1. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. c), g) SSP : domnievame sa, že žalovaný nesprávne posúdil lehoty podľa daň. predpisov, čím došlo k nielen k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ale aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vo vzťahu k preskúmaniu dodržania procesných lehôt počas daň. kontroly. Poukazujeme na § 69 Daň. por. o lehotách pre zánik práva vyrubiť daň, a to konkrétne v 5-ročnej lehote pre vyrubenie dane počnúc od konca roka, v kt. vznikla povinnosť podať daň. priznanie. Domnievame sa, že zákonná prekluzívna lehota už uplynula, a preto malo byť konanie ex offo zastavené. Je navyše zrejmé, že pri trvaní daň. konania s odstupom 10 rokov od daného obdobia je aj dôkazná situácia značne sťažená, čo obvykle daňový úrad nesprávne vykladá v neprospech daň. subjektu ako údajnú účelovú nekontaktnosť svedkov, dodávateľov, dopravcov a pod. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov). Ak teda daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov 511/1992 Zb., ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Fakt, že časť dôkazov bola realizovaná počas prerušenia konania, keď mohla zákonne prebiehať len MVI, na účely ktorej bola daňová kontrola prerušená, sme namietali už opakovane a teda dôkazy z daného obdobia nemôžu byť použité pre danú vec. Správca dane si však i medzitým zisťoval a zadovažoval zápisnice, protokoly, dôkazy z iných daňových kontrol, trestných konaní, dôkazy sú nezákonné a rozhodnutie žalovaného na nich založené je tiež nezákonné. Nesprávne právne posúdenie žalovanému vytýkame aj v tom, že taktiež opiera svoje zistenia okrem iného aj o ESD z rozsudku Halifax C-255/02, cit. “V tejto súvislosti, pokiaľ správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonávané podvodným spôsobom alebo bolo zneužité, je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie odpočítaných súm za každé takéto plnenie. Správca dane však musí takisto odpočítať daň, ktorá zaťažila plnenie na výstupe, daň, ktorú musel príslušný platiteľ dane umelo odviesť v rámci plánu zníženia daň. zaťaženia a v prípade potreby musí vrátiť preplatok...“ K tomuto však správca dane Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov nedospel, preto je jeho rozhodnutie v protokole nesúladné nielen s vnútroštátnymi predpismi, ale aj s legislatívou EÚ a judikatúrou ESD, o ktorú sa priamo opiera a taktiež je nezákonný aj postup žalovaného ako druhostupňového orgánu v danej veci. 2. žalobný bod ad § 191 ods. l písm. d) SSP nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov druhostupňového rozhodnutia : žalovaného tiež ako dôvod nezákonnosti vytýkame výlučne jednostranné hodnotenie dôkazov a uvedenie v rozbore skutkového stavu veci len tých dôkazov, ktoré podporujú skutkové závery žalovaného. Takéto posudzovanie dôkazov porušuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom ale prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyjde najavo. Správca dane síce vykonal rozsiahle dokazovanie, ale v princípe ako podklad pre svoje rozhodnutie vyhodnotil len tie dôkazy, ktoré mu vyhovovali (konkrétne výpoveď C..G..V. z trestného konania alebo z iných daň.konaní). Je potrebné uviesť, že predmetom preskúmania boli rôzne obchody, väčšie množstvo obchodovaných komodít, pričom žalovaný aplikoval svoje závery na všetky z nich, hoci nie u každého bol skutkový stav rovnaký. V obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa podrobne rozoberajú zistenia správcu dane z kontroly voči daň.subjektu Solid Press Slovakia s.r.o., pričom ide o spoločnosť odlišnú od nás a nemožno všetky zistenia v inej veci iného subjektu automaticky vzťahovať aj na predmetnú vec. Podobne aj daňové kontroly u subjektu REJA CORPORATION s.r.o. sú preskúmavané súdom o podaniach žalôb o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia FR SR o vyrubení rozdielu dane na tunajšom súde, čiže nie je výsledok dosiaľ zrejmý a dôkazne jednoznačne výpovedný. Chceme tiež poukázať nato, že v obsahu rozhodnutia žalovaný nikde bližšie nespomenul výpoveď konateľa REJA CORPORATION s.r.o. pán C. R. ohľadom dodania tovaru pre našu spoločnosť, ktorý výslovne osobnou výpoveďou (v rôznych daň. konaniach) potvrdil zaúčtovanie faktúr v ich účtovníctve, nákup na FA uvedeného tovaru od dovozcu, prepravu do skladových priestorov. Napr. svojou výpoveďou v jednom z daňových konaní napr. č. 1699060/2016 potvrdil existenciu obchodov. však ani teraz jeho výpoveď nebola nijakým spôsobom vyhodnotená a braná do úvahy ako vykonaný dôkaz. Žalovaný zrozumiteľne nevysvetlil, na základe čoho prikladá podstatný význam výpovedi/výpovediam svedka V., pričom inými dokonca ním vykonanými svedeckými výpoveďami sa ani len nezaoberá pri vyhodnotení. Rozhodnutie je v danom smere nepreskúmateľné a neobjektívne jednostranné. Namietali sme už v priebehu konaní, že Správca dane ďalej popisoval v inom svojom rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane č.102430244/2017 z 21.11.2017 na str.18 výpovede Petra Trojanoviča, Ing.Ladislava Oravca. Svedok - štatutár nášho dodávateľa spol. SOLID PRESS SLOVAKIA s.r.o. pán B..M. O. (str.18 cit. rozhodnutia) vypovedal bližšie o existencii, reálnom obchodovaní s tovarom. Nie je zrejmé, prečo aj jeho výpovede neboli vyhodnocované. Konateľ spoločnosti Solid Press Slovakia s.r.o. totiž potvrdil dodanie tovarov, realizáciu obchodov, preto je neuznanie odpočítania dane z tuzemských dodaní od dodávateľa Solid Press Slovakia s.r.o. nedôvodné a dôkazne nepodložené. Túto okolnosť žalovaný ignoroval, resp. uviedol, že ich výpovede neboli údajne „hodnoverné“- zrejme preto, že neobsahovali ním zisťované skutočnosti. Nie je teda vôbec zrozumiteľné, prečo daňový orgán použije v plnom rozsahu výpoveď jedného z konateľov dodávateľa, pričom výpovede iných konateľov dodávateľov buď nespomenie, či nevyhodnocuje, alebo dokonca ich spochybní. Na druhej strane žalovaný tvrdí, že nebolo možné preverovanie obchodov z roku 2008 teraz, lebo spol. Solid Press Slovakia s.r.o. bola zrušená v roku 2015 výmazom. Nuž, správca dane mohol a mal konať bez zbytočného odkladu, bez prieťahov a bez časového odstupu od zisťovaných období o dlhé roky, inak tým došlo aj objektívne k zmene, zániku subjektov, možnej nekontaktnosti či nesúčinnosti dopytovaných subjektov, čo nám však následne nemôže byť kladené za vinu ako „neunesenie dôkazného bremena“, keď je to spôsobené predovšetkým nečinnosťou správcu dane, resp. dokazovaniu s obrovským časovým odstupom od preverovaného zdaňovacieho obdobia. V rokoch 2008, kedy obchody prebiehali, subjekty boli obchodne činné, podnikali a za ich zánik po rokoch predsa nemôžeme niesť zodpovednosť, a to ani pri zachovaní správcom spomenutej náležitej miery obozretnosti a zabezpečení si potrebných podkladov pre splnenie podmienok pre oslobodenie od dane. Ak totiž potvrdili dodanie tovaru voči nám jeho dodávatelia, na základe akej skutočnosti potom žalovaný voči nám neuznal uvedený obchodný vzťah ? Pritom žalovaný namietal, že nebolo preukázané dodanie tovaru, ale tu ho práve dodávatelia osobne preukázali, potvrdili. Skutkové zistenia v záveroch žalovaného nemajú oporu v dôkazoch, sú nesprávne, nepravdivé. Po ďalšie, svedkovia napr. zástupcovia prepravných spoločností alebo vodiči z dožiadaných firiem M.G.M.EXPRESS s.r.o. a prepravných firiem, popísali bližšie existenciu reálneho dodania tovaru, prepravu tovaru, dopravcov, sklady atď. - tieto výpovede zostali bez povšimnutia a vyhodnotenia žalovaným i prvostupňovým správcom dane, hoci ich závery zneli práve v prospech reálneho priebehu deklarovaných obchodov, a preto ich žalovaný dostatočne ani nevyhodnocoval. Tieto obsahy výsluchov však správca dane v odôvodnení rozhodnutia zámerne bližšie necituje. V podstate totiž nimi bolo potvrdené, že obchodovaný tovar existoval, bol prepravovaný do miest určenia, teda že obchody mali existujúci predmet plnenia. Skutkové zistenia sú aj v priamom rozpore so zisťovaným skutkovým stavom, pretože rozsiahlu časť dokazovania tvoria preverovania dopravy tovaru , pričom prepravcovia či vodiči jej vykonanie potvrdili, popísali priebeh prevzatia tovaru, miesto a spôsob dodania a iné dopytované okolnosti. Viacerí z nich predložili aj doplňujúce dôkazy ako doklady o nákupe PHM, diaľničné poplatky, záznamy z tachografu, objednávky prepravy, faktúry na prepravu, dodací list, záznam o prevádzke použitého vozidla, záznamy o vykonaní zahraničnej prepravy, záznamy o evidencii použitého vozidla pre daň, evidencie jázd a pod. Všetky tieto listinné dôkazy a osobné výsluchy preverovaných subjektov rôznych prepravcov, dopravcov, vodičov svedčia o uskutočnení prepravy tovaru, čo je v rozpore s závermi správcu. Je nelogické, že správca dane vykonal množstvo dožiadaných úkonov na účely zistenia prepravy a ich rozsah tvoril podstatnú časť ním vykonaného dokazovania, keď následne v obsahu rozhodnutia na ne neprihliadne, obsahovo ich nevyhodnotí, bližší obsah ich výpovedí neuvádza, ale ani ich následne v kontexte iných dôkazov nijako nevyhodnocuje, čím jej jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie neobsahuje ani všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, neobsahuje vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daň. subjektu, dokonca niekedy ani neuvádza, že sme nejaké návrhy a námietky počas konania predložili. Neuvádza nami doteraz tvrdené skutočnosti, navrhované dôkazy i dôvody, pre ktoré ich nevykonal. Neobsahuje ani bližšie hodnotenie dôkazov, ktoré síce niektoré z nich spomína, že boli vykonané (avšak bez popisu bližšieho obsahu výpovedí či listín), ale ako ich následne správca dane hodnotil jednotlivo, ako i vo vzájomných súvislostiach, absentuje. Preto je jednoznačne rozhodnutie nezákonné, porušuje základnú zásadu uvedenú v § 3 ods. 3 Daň. por., že správca dane hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Tu správca dane a následne aj žalovaný ako odvolací orgán prihliadal iba na tie dôkazy a aj ich bližšie uvádzal, ktoré korešpondovali s jeho závermi. Zvyšné dôkazy, námietky, tvrdenia, listiny nevyhodnocoval nijakým spôsobom. Ako príklady uvádzame aj výpovede svedkov - vodičov, prepravcov, dopravcov a nimi pripojené listinné dôkazy, ktoré sa v časti vyhodnocovania dôkazov neuvádzajú a ich obsah ani nie je bližšie popísaný, podobne ako niektorí dodávatelia (REJA CORPORATION s.r.o.- C. R.) či odberatelia sa vyjadrili o merite veci, ale ich vyjadrenia boli ignorované. Na druhej strane však žalovaný nesprávne v texte rozhodnutia konštatuje, že daň. subjekt preukazoval nadobudnutie tovaru napr. od spoločnosti REJA CORPORATION s.r.o. iba listinnými dôkazmi- správcovi dane predložil iba dôkazy formálnej povahy atď.- pretože úplne opomenul, že okrem iného práve aj vyššie uvedené výpovede svedka (konateľa C. R.) spol. REJA CORPORATION s.r.o., potvrdzovali , že k daňovou kontrolou preskúmavaným obchodom došlo, a to bez údajnej ich účelovosti či fiktívnosti. Nie je nám zrejmé, prečo práve výpovede obchodných partnerov žalovaný nebral do úvahy, hoci oni mohli ku skutkovej stránke veci vypovedať najpodrobnejšie, nakoľko sa ich obchody priamo týkali. Vo vyhodnocovaní rovnakých dôkazov si správca dane a následne aj žalovaný aj sám sebe protireči, keď najprv v priebehu tohto konania spochybňoval dodanie tovaru, t.j. existenciu tovaru a teraz pre zmenu uvádza, nespochybňuje dodanie tovaru, ale jeho účelovosť obchodovania. Jeho vlastné zistenia sú vzájomne nekonzistentné, a preto zistené skutkové a právne závery nepresvedčivé. 3. žalobný bod ad § 191 ods. l písm. e) SSP nedostatočne zistený skutkový stav: ku konštatovaniu žalovaného o údajnom „neunesení dôkazného bremena" nepreukázaním nepreukázaním legitímnosti ním spochybnených obchodov argumentujeme, že v priebehu konania sme v obsahu vyjadrení k Protokolu, resp. v odvolaniach navrhli doplnenie dokazovania oboznámením sa s uvádzanými existujúcimi alebo správcom dane obstarateľnými listinnými dôkazmi, vypočutím viacerých svedkov, pričom však na tieto dôkazné návrhy prvostupňový orgán reagoval len čiastočne keď vypočul našich dvoch zamestnancov pána R. a pani R., rod. E.. Títo svedkovia potvrdili legitímnosť obchodov. Vo zvyšku navrhovaných dôkazov daňové orgány dokazovanie nedoplnili a ich nevykonanie odôvodnili nejednoznačne. Viaceré z navrhovaných dôkazov mohli prispieť k zmene zisteného skutkového stavu, pretože priamo so spochybnenými skutočnosťami- prevzatím tovaru od dodávateľa či jeho dodaním odberateľovi priamo súviseli, neboli ani neúčelné, ani nehospodárne. Toto procesné pochybenie zakladá nezákonnosť rozhodnutí pre nedostatočnosť a nesprávnosť zisteného skutkového stavu, pretože daňové orgány nevykonali navrhované dôkazy a ani sa s ich nevykonaním patrične nevysporiadali. Obzvlášť je toto pochybenie závažné s ohľadom na už skoršie rozhodnutie žalovaného Finanč. riaditeľstva SR, ktorým vo vyrubovacom konaní skoršie rozhodnutie DÚ Košice zrušil s odôvodnením, že cit.„...správca dane bude brať do úvahy aj skutočnosti uvedené v odvolaní, vysporiada sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi a vyjadreniami účastníka konania...“ ... „tieto závery však nepreukazujú konkrétne, že odvolávajúci sa mal napr. vedomosť o fungovaní reťazc. obchodu, ktorý však nie je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bližšie špecifikovaný, resp. o účasti na podvode vo vzťahu k DPH a že zdaniteľné obchody neboli reálne...bez ich dôkladného vyhodnotenia ku konkrétnym zdaniteľným obchodom...“- opätovne ani po zrušovacom rozhodnutí nedošlo k doplneniu obsahových náležitostí rozhodnutia, ale ani v neskoršom rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho orgánu, čím žalovaný poprel svoj skorší právny názor v danej veci. 4. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu : Skutkové ani právne argumenty žalovaného nie sú presvedčivé, dostatočné a nevysporiadavajú sa dostatočne s dôvodmi opakovane podaného nášho odvolania. Rovnaké vady ako vytýkame druhostupňovému orgánu - žalovanému malo aj rozhodnutie prvostupňové, pretože vychádzalo z rovnaných právnych záverov a rovnakých nesprávnych skutkových zistení, preto sa zároveň domáhame aj jeho zrušenia. Chceme uviesť, že oba orgány v daňovom konaní procesne postupovali, dôkazy vyhodnocovali a právne závery dedukovali v rozpore so základnou ústavnou zásadou v čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Naopak každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. „Preprava tovaru v nereálnom rozsahu“ - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím konkrétnym nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost. správcu dane, navyše preprava nebola realizovaná len spoločnosťou B. V., ale aj mnohými drobnými prepravcami, ktorí jej realizáciu podľa zadaní potvrdili. V rozhodnutí sa žiadne výhrady k rozsahu, obsahu prepravy neuvádzajú, preto je toto konštatovanie v rozpore s obsahom spisu. „Zistené ekonomické väzby zúčastnených spoločností v rámci ich financovania“ - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost. správcu dane, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. Po ďalšie k zoznamu obchodných partnerov našej spoločnosti známeho správcovi zo spisu aj iných spisov, z neho vyplýva, že sme mali v relevantnom období viac ako 37 rôznych spolupracujúcich obchodných spoločností, neboli sme v kontakte len s Tatra Trade Corporation, s.r.o. či Solid Press Slovakia, s.r.o. alebo REJA CORPORATION s.r.o., preto nemožno ani tvrdiť, že naša obchodná činnosť bola ekonomicky viazaná či osobne prepojená na ne. Správca dane zámerne niektoré dôkazy, z ktorých väčšina je mu k dispozícii z doterajších daňových kontrol nezobral do úvahy, nevyhodnotil ich, čím je hodnotenie skutkového stavu neobjektívne, jednostranné, bez prihliadnutia na úplný skutkový stav veci. „Personálne väzby na osobu G.. V.“ - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost. správcu dane vo vzťahu ku konateľovi/spoločníkovi našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. „Len formálne vyhotovovanie faktúr, ktoré nezodpovedali skutočnej podnikateľskej činnosti“- takéto konštatovanie nebolo podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost. správcu dane, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. Toto tvrdenie ak by sa aj vzťahovalo na iné preverované spoločnosti, nie však na našu. Správcovi dane sú známe ekonom. výsledky našej spoločnosti, aj fakt, že sme realizovali podnikanie aj s rôznymi inými subjektami a pod. Pokiaľ ide o prehľad obehov tovaru, tak z prehľadu našej obchodnej činnosti vyplýva, že naša spoločnosť obchodovala priebežne s množstvom rôzneho tovaru, nešlo len o stavebnú oceľ, ktorá sa uvádza v Rozhodnutí. Rozsah dodaného či kupovaného tovaru je zistiteľný aj z faktúr, ktoré sa nachádzajú na DÚ Košice, pobočka Trebišov. Naša spoločnosť riadne podnikala za účelom dosiahnutia vlastného zisku, o čom svedčí napr. aj údaj z Výkazu ziskov a strát roku 2008, kde figuruje aj položka obchodná marža ako rozdiel medzi nákladmi na obstaranie predaného tovaru a tržbami. Tieto dôkazy správca dane opomenul, preto sú jeho skutkové zistenia neúplné. „Umelý charakter ekonomickej činnosti zúčastnených spoločností, bez zamestnancov, majetku, vybavenia a pod.“ - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené v obsahu spisu, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. Taktiež pokiaľ ide o zamestnancov, zamestnávala naša spoločnosť v skúmaných rokoch zamestnancov, na hlavný pracovný pomer. Tieto okolnosti bolo možné overiť jednak dopytom na sociálnu poisťovňu, jednak z Výkazu ziskov a strát (mzdové náklady). Správca dane sa s týmito dôkazmi neoboznámil, preto je to len neoprávnené tvrdenie bez podpory v reálnom skutkovom stave, t.j. nepreskúmateľné, s nesprávne zisteným skutkovým stavom. Obdobne nižšia (čo sa myslí pod nižšou maržou zo zisku však žalovaný ani neuvádza) obchodná marža nie je dôkazom o umelom charaktere obchodov, nakoľko každý podnikateľský subjekt si v rámci slobody podnikania môže nastaviť mieru zisku rôzne. Žalovaný neporovnal, nešpecifikoval porovnania marže pri dodávateľských a odberateľských faktúrach, a preto nevedno, z čoho vlastne vychádzal a akú údajne neprimerane nízku maržu sme mali fakturovať v cene tovaru, resp. ako konkrétne u našej spoločnosti. Po ďalšie pokiaľ ide o stav majetku spoločnosti, mal správca dane k dispozícii ako súčasť daňových priznaní aj Výkaz ziskov a strát, Súvaha, účtovné závierky a pod., tieto sú mu z jeho činnosti už známe a mali byť taktiež vyhodnotené. Pripomíname tiež, že sme pravidelne a riadne podávali daňové priznania už od založenia spoločnosti, t.j. za roky 2008 až 2013 a platili si dane, takže údajná účelovosť existencie len vo vzťahu k obchodovaniu s oceľou v roku 2008 nie je zodpovedajúca skutočnosti . Bez poukázania na konkrétne zistenia obsahuje žalobou napadnuté Rozhodnutie len tvrdenia bez podpory v reálnom skutkovom stave, t.j. nepreskúmateľné, s nedostatočne a nesprávne zisteným skutkovým stavom. 5. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. d), f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu , nesprávne právne posúdenie k spochybneniu intarkomunitárneho dodania tovaru a správcom dane zistený rozdiel základu dane: Žalovaný síce konštatoval údajné porušenie zákona § 2 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 8, § 43 ods. 1 Zák. 222/2004 Z. z. našou spoločnosťou, ale v rozhodnutí nedetailizoval, čím k tomu malo dôjsť (podobne ako prvostupňový orgán), preto je tu rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ďalej sa žalovaný odvoláva len na zistenia z vnútroštátneho dodania tovaru našej spoločnosti od REJA CORPORATION, s.r.o., SPS s.r.o., TTC s.r.o., pričom tu však išlo o samostatné obchodné vzťahy a mali byť preskúmané samostatne. Dôvody žaloby podľa jednotlivých žalobných bodov platia aj na tieto skutkové a právne zistenia ohľadom intrakomuniktárneho dodania tovaru, preto na ne poukazujeme. V obsahu rozhodnutia žalovaný uvádza, že správca dane dostatočne preukázal aj to, že v zdaňovacom období nedošlo k intrakomunitárnemu oddaniu tovaru do Česka. Tu sme argumentovali, že miesto dodania si určil sám odberateľ a žiadny predpis podnikateľovi neprikazuje, že miestom dodania tovaru musí byť len jeho sídlo. Ak aj nedošlo k dodaniu priamo do sídla odberateľa LANDORIKA s.r.o., neznamená to automaticky, že k dodaniu nedošlo vôbec. Opätovne tu žalovaný opomenul vyhodnotiť zistenia, skutočnosti uvádzané v obsahu prvostupňového rozhodnutia, kde sa prostredníctvom MVI podrobne popisovali tovar, dodanie, prepravcovia, priznanie nadobudnutia tovaru v daň. priznaniach - vo vzťahu k zahraničným odberateľským spoločnostiam. 6. žalobný bod ad § 191 ods. l písm. f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu ohľadom zistenia k spochybneniu dodania fakturovaného tovaru daňovému subjektu: ak by sa aj zistilo, že mohla spol. Tatra Trade Corpotration, s.r.o. vykonávať nezákonné praktiky s DPH, nezakladá to automaticky vedomosť a zapojenie sa všetkých jeho obchodných partnerov do tejto nelegálnej činnosti. Ohľadom toho, že naša spoločnosť sa mala vedome zapájať do fiktívnych obchodov s REJA CORPORATION s.r.o., s Tatra Trade Corporation s.r.o. či Solid Press Slovakia s.r.o., predstierať prevzatie tovaru od tohto dodávateľa či intrakomunitárne dodanie do zahraničia nie je žalovaným uvedený konkrétny vecný dôkaz. Napokon ani náš konateľ pán G.. R. nie je v spomínanom trestnom stíhaní trestne stíhaný ako spolupáchateľ, orgány činné v trestnom konaní ho neoznačili ako podozrivého páchateľa súvisiacej skupinovej trestnej činnosti. A k odvolaniu sa na zistenia v Uznesení o začatí trest. stíhania z 20.5.2012 namietame, že ide len o úkon OČVTK v štádiu prípravného konania vo veci, na ktorý treba prihliadať v súlade so zásadou prezumpcie neviny ako na možné podozrenie a nie ako na „jasný, nezvratný dôkaz“ ako ho označil ešte v obsahu prvostupňového rozhod. správca dane. Navyše naša spoločnosť v uznesení OČVTK nefiguruje, tak ako môže byť jeho obsah jasným a nezvratným dôkazom voči nám? Žalovaný tiež nesprávne interpretoval tento úkon a takýmto výkladom porušuje zásadu prezumpcie neviny, čo opakovane v konaní namietame, keďže konštatuje zistenia o dopustení sa skrátenia dane skôr, než by akékoľvek obvinenia boli v štádiu právoplatného súdneho rozhodnutia. Nie je daňový úrad oprávnený konštatovať, či došlo k porušeniu trestnoprávnych predpisov a voči takýmto skutkovým zisteniam sa dôrazne ohradzujeme. Žalovaný sa v podstate prevažne opiera o rôzne výpovede svedka JZ.. V.. Postup jeho výpovedí je od počiatku pochybný, keď najprv v trestných veciach rámcovo k obchodom vypovedal, potom v konkrétnych daňových veciach vypovedať odmietol, a prednedávnom vypovedal ešte podrobnejšie ako predtým. K spornej hodnovernosti jeho osoby sme sa už skôr vyjadrili a na tom trváme a rozporujeme jeho obviňujúce tvrdenia. Žalovaný vo svojich zisteniach prevažne poukazuje na výpoveď C.. V., ale jej znenie už následne nekonfrontoval s inými dôkazmi. Jeho výpovede týkajúce sa tvrdení o našej spoločnosti popierame. Náš konateľ G..R. od C.. V. ani iných ním uvedených ľudí neprijal žiadne iné peniaze okrem obchodných platieb za nakúpený tovar, naša spoločnosť tvorila vlastný zisk. Ak dotyčný spomenul, že naša spoločnosť mala údajne nelegálne spolupracovať, prijímať provízie cez osoby (čo jednoznačne popierame) G. I., F. G. a C. R., mal ich tiež na tieto okolnosti správca vypočuť. Na účely preverenia výpovedí G.. V. sme už spätne a opakovane žiadali realizáciu výsluchu svedkov : C. R., G. I., F. G., H. L.. Správca dane však ani tieto dôkazy (okrem výsluchu C.. R.) nevykonal, ich nevykonanie v rozhodnutí neobjasnil, preto je jeho rozhodnutie založené na nedostatočne a nesprávne zistenom skutk. stave. Ani jedna z uvedených osôb nebola s našou obchodnou spoločnosťou prepojená ako konateľ, spoločník, prokurista či iný jej zástupca a teda nemohla ju zaväzovať a inak v jej mene konať. Preto čo tieto osoby konali, čo vedeli a v čom boli angažovaní nemôže mať tu správcom dane priamo vyvodzované právne následky voči našej spoločnosti. Podobne aj výpovede Chovancom uvádzaných osôb mali byť konfrontované s ním a mali mať možnosť sa vyjadriť k priamym obvineniam. Namietame, že viaceré z jeho výpovedí neboli zákonne získanými dôkazmi podľa procesu Daň.por. a namietame ich použitie ako dôkazu tu. Nie je možné bez ďalšieho ľubovoľne, bez informovania a súčinnosti daň. subjektu preberať dôkazy z iných, jeho sa netýkajúcich trest.konaní, daň.konaní a pod. K spochybneniu hodnovernosti výpovedí svedka G..V. sme v doterajšom priebehu konania v odvolaní doplnili dôkaz, a to rozsudok Okresného súdu Nitra č.5T118/2011 z 21.2.2014. Daná trestná vec sa týkala osoby poškodeného G..V. (jeho meno je napr. na str. 47, ale aj inde, asi nebolo dostatočne pred zverejnením anonymizované). Pripojili sme citácie z textu tohto súdneho rozhodnutia, najmä na str.14, 15 i ďalej podstatné zistenie, že sa znalec z odboru psychológia vyjadril k osobe poškodeného (t.j. G. V.) v znalec. posudku č.9/12 tak, že cit. “všeobecná vierohodnosť poškodeného je zúžená. U poškodeného ide o predisponovanú, skôr introvertne orientovanú osobnosť, so zvýšeným skóre v psychotizme a v škálach antisociálneho správania a návykovosti. Zvýšené skóre v škále sociálne žiadaných odpovedí u poškodeného je viazané na osobný prospech, jeho odpovede boli v súlade so sociálne žiadúcimi odpoveďami (vysoké lži skóre). V psychopatologických škálach dosiahol poškodený nulové hodnoty, čo znamená tendenciu poškodeného k účelovým odpovediam. Pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní znalec vysvetlil, že sa poškodený správa účelovo, pri svojich všetkých kognitívnych pamätiach je schopný vyprodukovať účelovú odpoveď s vysokým lži skóre, ktoré spadá do osobnej charakteristiky, a preto bola všeobecná vierohodnosť svedka poškodeného znížená. Lži skóre sa určuje podľa testov, dotazníka, v ktorom dosiahol poškodený nad 16 bodov z 24 otázok.“ „Znalec u poškodeného zistil sklony k protispoločenskému správaniu a nevylúčil u poškodeného ani to, že je schopný si nejaký skutkový dej vymyslieť, a potom si ho zapamätať a zoschémizovať a potom ho rovnako podávať.“ Ďalej v obsahu rozsudku súd popísal aj viacero trestných súdnych stíhaní voči osobe poškodeného, ktoré tiež v kontexte okolností znižovali dôveryhodnosť jeho výpovedí. Namietame, že svedok takejto povahy, hľadajúci účelovosť vo vlastných výpovediach, disponujúci vysokým lži skóre a pod., nemôže byť kľúčovým dôkazom ani v daňovom konaní, podľa ktorého žalovaný skutk. stav hodnotil.“ 7. Súčasťou správnej žaloby z 21.02.2019 bol aj návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 a) SSP, ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 8S/22/2019 - 64 z 27.08.2019 zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 02.09.2019. 8. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 03.05.219 reagoval na správnu žalobu nasledovne: „Žalovaný k tvrdeniu žalobcu o získavaní dôkazov počas prerušenia daňovej kontroly uvádza, že správca dane nepoužil nezákonne získané dôkazy, vo vyrubovacom konaní po namietaní daňového subjektu tieto procesné chyby odstránil cez doplňujúce výsluchy svedkov a opakovane zaslané dožiadania. Žalovaný nad rámec odôvodnenia uvedeného v žalobou napadnutom rozhodnutí k dôvodom týkajúcich sa nesprávneho a nedostatočného zistenia skutkového stavu a dôkazného bremena uvádza, že správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená (s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu) tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, teda má aj dôkazné bremeno. Toto svoje bremeno daňový subjekt plní v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia, uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. V tejto súvislosti sú tvrdenia týkajúce sa hodnotenia, resp. nehodnotenia výpovedí C.. G. V. správcom dane neopodstatnené, pretože závery správcu dane zodpovedajú zásade voľného hodnotenia dôkazov a zásade objektívnej pravdy, pričom výpovede G. V. neboli jediným dôkazom, ale boli jedným z dôkazov, ktoré správca dane zabezpečil a hodnotil. Uvedené výpovede prispeli k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane u žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný k rozsudku Okresného súdu Nitra, na ktorý poukazuje žalobca, a ktorý sa týka osoby C.. G. V. a posudku psychológa na osobu C.. G. V. uvádza, že táto informácia nemá vplyv na konečný výsledok daňovej kontroly a výrok žalobou napadnutého rozhodnutia. Správca dane počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní získal dôkazy a informácie o spoločnostiach zapojených do obchodovania so stavebnou oceľou a o samotnom predmete fakturácie, ktoré hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, a výpovede bývalého konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. potvrdili správnosť dokazovania vedeného správcom dane, ako aj správnosť vyvodených záverov o tom, že zdaniteľné obchody deklarované preverovanými faktúrami boli vykonávané bez zjavného ekonomického opodstatnenia, ktorého jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme neoprávneného odpočítania dane. Svedok C.. G. V. aj výpoveďou vykonanou dňa 22.08.2017 potvrdil svoje predchádzajúce výpovede o spôsobe obchodovania so stavebnou oceľou a potravinárskym tovarom. Svedok uviedol, že v prípade stavebnej ocele, táto bola nakupovaná po dohode s p. I. a p. G. tak, aby Tatra Trade Corporation, s.r.o. tovar obstarala bez DPH zo zahraničia, potom tovar predala spoločnosti DRYÁDA CORPORATION, s.r.o., ktorá si následným exportom uplatnila nadmerný odpočet DPH a tento si potom delili. Ku kolobehu tovaru svedok uviedol, že išlo jednoznačne o karusel; u stavebnej ocele sa tovar reexportoval na Slovensko a následne sa predal konečným spotrebiteľom. Pravým zmyslom obchodov bolo získať financie od štátu cez DPH. Výpovede C.. G. V. neboli jediným dôkazom, ale boli jedným z dôkazov, ktoré správca dane zabezpečil a hodnotil. Uvedené výpovede prispeli k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane u žalobcu. Správca dane počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní získal dostatok dôkazov o jednotlivých spoločnostiach zapojených do obchodovania so stavebnou oceľou, ktoré hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, a výpovede bývalého konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. potvrdili správnosť dokazovania vedeného správcom dane, ako aj správnosť vyvodených záverov o tom, že účelom obchodovania s touto komoditou bolo získať výhody na dani z pridanej hodnoty. Správca dane neprikladal tejto výpovedi vyššiu hodnotu pravdivosti ako ktorejkoľvek inej výpovedi, ako ktorémukoľvek inému dôkazu - tvrdenia daňového subjektu nevynímajúc. Správca dane vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní disponoval nielen dôkazmi z daňovej kontroly, ale zákonným spôsobom zabezpečil aj ďalšie dôkazy pre úplné zistenie skutkového stavu, ktoré hodnotil v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Žalovaný k tvrdeniam ohľadom prezumpcie neviny uvádza, že správca dane v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste daňového subjektu, resp. iných spoločností, ale v zmysle ustanovenia § 68 ods. 5 Daňového poriadku uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Prezumpcia neviny však neznamená, že správca dane sa nemohol zaoberať skutočnosťami, ktoré boli zistené a preukázané a ktoré mali priamy vplyv a súvis s charakterom činnosti odvolávajúceho sa. Tvrdenie žalobcu, že správca dane nevykonal všetky navrhované dôkazy nie je opodstatnené, pretože zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Z ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícií. Žalobca mal vytvorený dostatočný čas aj priestor, jednak v priebehu vykonávanej daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní, aby tieto dôkazy predložil, preukázal alebo navrhol spôsob ich preukázania. V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Z uvedeného vyplýva, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. Aj z ustálenej judikatúry NS SR (napríklad č. 2SžF/28/2010 zo dňa 18.05.2011) ako aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-119) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Pod dôkaznou povinnosťou je treba chápať presné skutkové vymedzenie činnosti a označenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu. V zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom - žalobcom, ako aj postup žalobcu pri uplatnení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Konanie správcu dane pri zabezpečovaní dôkazov bolo v súlade s procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy zaobstarané v súlade s § 24 Daňového poriadku. Hodnotenie správcu dane vychádzalo z faktov a dôkazov, ktoré získal z rôznych zdrojov (nielen výpovede C.. G. V., ale aj odpovede na dožiadania, odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, svedecké výpovede), čo svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov správcu dane. Žalovaný k tvrdeniam, že nebolo prihliadané na okolnosti svedčiace v jeho v prospech, uvádza, že poukázaním na tieto skutočnosti daňový subjekt nepreukázal opodstatnenosť odpočítania dane a oslobodenia od dane z preverovaných faktúr. Potvrdzujúce vyjadrenia dodávateľských a odberateľských spoločností o dodaní, resp. nadobudnutí tovaru správca dane nemohol akceptovať ako hodnoverný dôkaz, nakoľko pri výkone daňových kontrol a iných daňových úkonov boli zistené skutočnosti negujúce tieto tvrdenia, resp. niektoré subjekty sa stali nekontaktné a ich zástupcovia nezastihnuteľní. Z uvedeného je zrejmé, že nešlo o subjektívne hodnotenie dôkazov, ale naopak o objektívne vyhodnotenie všetkých zistení správcom dane. Správca dane sa vo vyrubovacom konaní zaoberal a vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli uvedené vo vyjadrení a odvolaní daňového subjektu, oboznámil daňový subjekt aj s konkrétnymi otázkami a odpoveďami svedka C.. V., o čom svedčia zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102049006/2017 zo dňa 27.09.2017, č. 102318822/2017 zo dňa 07.11.2017 a č. 101634749/2018 zo dňa 21.08.2018. Správca dane v súlade s právnym názorom odvolacieho orgánu opätovne vyhodnotil všetky zistenia a dospel k tým istým záverom, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo najavo a čo uviedol daňový subjekt, v súlade so zásadami daňového konania, nič neopomenul ani neignoroval, nevybral a nepopísal iba jemu vyhovujúce dôkazy. Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu s formálnym stavom a postupoval pri tom v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Cieľom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo využitie všetkých zákonne získaných dôkazov vedúcich k správnemu vyrubeniu dane, ako aj ochrana záujmov štátu pri zachovaní práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia a z predloženého spisového materiálu vyplynulo, že správca dane preveroval opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane a oslobodenia dane daňovou kontrolou a následným vyrubovacím konaním a vykonal šetrenie vo vzťahu k dodávateľom i k odberateľom tovaru. Na základe vykonaných dokazovaní bolo zistené, že jediným účelom obchodných transakcií spočívajúcich v deklarovaní nákupu a predaja fakturovaných komodít bolo zneužitie práva spoločenstva a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane, musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane, je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovary, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Existencia samotnej faktúry ešte nedeklaruje, že dodávka fakturovaného tovaru bola skutočne dodaná, príp. zrealizovaná dodávateľom uvedeným na spornej faktúre. Napriek tomu, že predložené faktúry a ostatné doklady spĺňali formálne náležitosti, správca dane preveroval, či údaje uvedené na sporných faktúrach odrážajú reálnu skutočnosť. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľná len vtedy, keď je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť. Správca dane skonštatoval, že samotné predloženie dokladov nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako je to deklarované faktúrami, spoločnosťou, ktorá je uvedená ako dodávateľ fakturovaného zdaniteľného obchodu, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Ak si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľských spoločností a oslobodil od dane dodávky zahraničným spoločnostiam, musí byť schopný preukázať, že deklarované obchodné transakcie boli reálne uskutočnené tak, ako to uviedol v daňovom priznaní a na predložených dokladoch. Žalobca preukázal nadobudnutie tovaru od dodávateľských spoločností iba listinnými dôkazmi, ale reálny nákup od týchto spoločností a následný predaj tovaru nepreukázal. Žalobca predložil iba dôkazy formálnej povahy, ktoré by vo všeobecnosti obstáli len za situácie, že obchodné transakcie by nevykázali žiadne pochybnosti u správcu dane. Keďže z dokazovania správcu dane vyplynulo, že deklarované zdaniteľné obchody nezodpovedali bežným obchodným podmienkam, správca dane mal oprávnené pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti dokladov, ktoré predložil daňový subjekt. Z predložených dokladov sa vec javí tak, akoby žalobca neporušil právne predpisy, napriek tomu nie je možné jeho konanie posúdiť inak ako zneužitie práva. Hlavným účelom a dôvodom fakturovaných zdaniteľných obchodov bolo získanie daňovej výhody, čo správca dane preukázal v rámci dokazovania. Nie je možné akceptovať konanie, ktorého výsledkom je stav, ktorý nie je v súlade s účelom zákona a právny úkon, ktorý bol vykonaný výhradne alebo prevažne za účelom získania daňového zvýhodnenia. Obchodné operácie sa javia ako účelové a neboli vykonané za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania dane z pridanej hodnoty a oslobodenia od dane. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na Rozsudok NSS Českej republiky č. 5Afs/61/2008 z 27.11.2008, podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočítanie dane. Plneniam, resp. konaniam, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho daňového práva. Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je uznaným cieľom smernice 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorú zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov transponuje. Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Súdny dvor vo veci C-255/02 Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že bola vytvorená sieť spoločností, prostredníctvom ktorých sa fakturačné toky tovaru zneprehľadnili a medzi ktorými boli zistené vzájomné ekonomické väzby v rámci ich financovania, že išlo len o formálne vyhotovovanie faktúr, ktoré nezodpovedali skutočnej podnikateľskej činnosti, ale potvrdzovali umelý charakter činnosti zúčastnených spoločností. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol súčasťou tejto siete - uplatňoval odpočítanie dane z nákupu od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. a zároveň uplatňoval oslobodenie od dane pri dodávkach stavebnej ocele českej spoločnosti LANDORIKA s.r.o. - bolo správne, keď správca dane všeobecnú schému obchodovania aplikoval aj na žalobcu a preto je tvrdenie, že konštatovania v rozhodnutí nevychádzajú z reálne zisteného skutkového stavu, neopodstatnené. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že oba orgány procesne postupovali v rozpore so základnou ústavnou zásadou v zmysle čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR uvádza, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konajú na základe Ústavy SR, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Žalovaný z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že žalobné dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe sú neopodstatnené a nie je možné ich akceptovať.“ 9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného na základe výzvy správneho súdu z 09.05.2019 už nevyjadril. III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu 10. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. 11. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 12. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 13. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 14. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bo vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 15. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené o najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 16. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 17. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k ním. 18. Podľa § 24 ods. 5 Daňového poriadku na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. 19. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 20. Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. 21. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. 22. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. 23. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov. 24. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. 25. Podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. 26. Podľa § 69 ods. 3 Daňového poriadku za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie a) protokolu z daňovej kontroly, b) protokolu o určení dane podľa pomôcok. 27. Podľa § 69 ods. 4 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní alebo orgánov Policajného zboru, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo doručenie oznámenia o daňovej kontrole. 28. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z. alebo zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. odpočítanie dane platiteľom platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané. 30. Citované ustanovenia § 49 v spojení s ďalšími ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. vymedzujú právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítane dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť. Faktúry a doklady predložené daňovým subjektom pri výkone daňovej kontroly ešte sami o sebe nedeklarujú uskutočnenie obchodov, sú len tvrdením o určitých skutočnostiach, a preto z hľadiska nároku na odpočítanie dane môžu byť použiteľné len vtedy, ak sa preukáže, že skutočnosti v nich uvedené majú reálny a pravdivý podklad. 31. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa Daňového poriadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH určujú ako musí platiteľ prijaté zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet dane a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky, ktoré sú stanovené v § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, t. j., že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak nie je splnená čo i len jedna z podmienok, daňový subjekt si nemôže úspešne uplatniť nárok na nadmerný odpočet DPH. 32. Správny súd po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia správcu dane, ako aj pripojeného administratívneho spisu správnych orgánov zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období september 2008 správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 45 742,87 Eur. Daňový subjekt DRYÁDA CORPORATION s.r.o. v zdaňovacom období september 2008 vystavil faktúry za dodanie tovarov pre zahraničného odberateľa LANDORIKA s.r.o. za stavebnú oceľ vo výške 241 005,80 Eur. V predmetnom daňovom priznaní vykázal intrakomunitárne dodanie tovaru s oslobodením od dane. Dokazovaním v administratívnom konaní správca dane zistil, že nadobudnutie tovaru zahraničný odberateľ - LANDORIKA s.r.o. síce potvrdil, následne však bol tovar dodávaný do ďalších spoločností tak, aby sa tovar nakoniec vrátil do skladov spoločností na území Slovenska. Účelom tohto konania žalobcu malo byť získanie daňovej výhody na úkor štátu. 33. Žalobca v správnej žalobe zo dňa 22.02.2019 v prvom rade namietal nedodržanie procesných lehôt počas výkonu daňovej kontroly, v dôsledku čoho kvalifikuje protokol z daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie ako nezákonný dôkaz. Namietal účelnosť a hospodárnosť prerušenia daňovej kontroly v súvislosti so žiadosťou správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií a žiadal, aby súd posúdil účelnosť prerušenia konania správcom dane a relevantnosť prerušenia konania pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru krajského súdu pri výkone daňovej kontroly u žalobcu nedošlo k porušeniu procesných lehôt upravujúcich dobu trvania daňovej kontroly. Ako vyplýva z predloženého obsahu administratívnych spisov, v danom prípade správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na základe podnetu orgánov činných v trestnom konaní dňa 07.03.2012. Správca dane následne podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu od 31.01.2013 a po doručení odpovedí na žiadosť o MVI správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Dňa 16.02.2016 správca dane kontrolu ukončil doručením protokolu č. 136808/2016 zo dňa 09.02.2016. Prerušením daňovej kontroly lehoty neplynuli, lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná. Daňový subjekt sa v stanovenej lehote vyjadril k zisteniam uvedených v protokole. Správca dane s ním prerokoval jeho vyjadrenia a spísal zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102049006/2017 zo dňa 27.09.2017 a č. 102318822/2017 zo dňa 07.11.2017 a keďže rozhodnutia správcu dane boli odvolacím orgánom zrušené a vrátené na ďalšie konanie, správca dane pokračoval v ďalšom konaní, spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 101634749/2018 zo dňa 21.08.2018 a následne vydal a doručil rozhodnutia za všetky zdaňovacie obdobia, za ktoré bola vykonávaná daňová kontrola v zmysle protokolu, čím došlo k ukončeniu vyrubovacieho konania. Na základe uvedeného, nedodržanie lehôt namietaných žalobcom v správnej žalobe považuje správny súd za neopodstatnené. Správny súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalobcu nie je oprávnený skúmať účelnosť a hospodárnosť prerušenia výkonu daňovej kontroly v dôsledku žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií. Tak isto nie je oprávnený preskúmavať účelnosť jednotlivých úkonov správcu dane v rámci daňovej kontroly a ani zameranie daňovej kontroly a preto námietky žalobcu ohľadne nepotrebnosti žiadostí o MVI sú neopodstatnené. 34. Ďalšia žalobná námietka žalobcu ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného je podľa názoru súdu rovnako nedôvodná a správny súd má za to, že správca dane pri vykonanom dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo zásad daňového konania uvedených v ustanovení § 3 Daňového poriadku, vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturovaný tovar bol prijatý od spoločnosti uvedenej na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach napĺňajú zistené skutočnosti a vykonané dôkazy hodnotil podľa správnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane hodnotil dôkazy, ktoré si zaobstaral objektívne, a v rámci svojej dôkaznej povinnosti spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok pre prijatie tovaru a jeho následného dodania. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal aj žalovaný, vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 35. Pokiaľ ide o žalobnú námietku žalobcu ohľadom dokazovania v daňovom konaní správny súd poznamenáva, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu, keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 36. V súvislosti s dôkaznými postupmi a závermi v preskúmavanej právnej veci správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Ďalej napríklad z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. 37. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a výlučne jednostranného hodnotia dôkazov, uvedenia len tých dôkazov, ktoré podporujú skutkové závery žalovaného vo vzťahu k spochybneniu dodania fakturovaného tovaru žalobcovi od dodávateľa Solid Press Slovakia s.r.o. krajský súd uvádza, že rozhodnutie žalovaného zodpovedá zákonným požiadavkám na obsah odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný, ako aj správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre potvrdenie rozhodnutia správcu dane. Zároveň žalovaný reagoval vo svojom rozhodnutí na návrhy a námietky žalobcu. Podrobne uviedol spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a aplikáciu relevantnej právnej úpravy. Dôkazy vykonané správcom dane boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď správca dane je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Žalobca ako daňový subjekt má okrem povinnosti sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno nielen tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt má dôkazné bremeno, ktoré má povinnosť plniť v rámci dokazovania, ale dokazovanie vedie správca dane. Preto aj námietka žalobcu, že správca dane nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, nie je opodstatnená, lebo zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu ako daňového subjektu ním uvádzané v daňovom konaní. Preto je na správcovi dane, ktorý vedie konanie a dokazovanie a predovšetkým na jeho úvahe aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí. Z rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane nesporne vyplýva, že ako jeden z rozhodujúcich dôkazov využil výpoveď svedka JUDr. Milana Chovanca. Tento svedok bol vypočutý ohľadne ekonomickej činnosti spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. v súvislosti so zdaniteľnými obchodmi pre žalobcu. Svedok svojou výpoveďou vykonanou dňa 22.08.2017 potvrdil svoje predchádzajúce výpovede o spôsobe obchodovania so stavebnou oceľou a potravinárskym tovarom. Svedok uviedol, že v prípade stavebnej ocele, táto bola nakupovaná po dohode p. Gajdošom a Medcgerom tak, aby Tatra Trade Corporation, s.r.o. tovar obstarala bez DPH zo zahraničia, potom tovar predala spoločnosti DRYADA CORPORATION, s.r.o., ktorá si následným exportom uplatnila nadmerný odpočet DPH a tento si potom delili. Ku kolobehu tovaru svedok uviedol, že išlo jednoznačne o „karusel“ u stavebnej ocele sa tovar reexportoval na Slovensko a následne sa predal konečným spotrebiteľom. Pravým zmyslom obchodov teda bolo získať financie od štátu cez DPH. Správny súd taktiež poznamenáva, že výpoveď vyššie spomenutého svedka nie je jediným dôkazom, ale len jedným z dôkazov, zabezpečených správcom dane v preskúmavanej právnej veci. 38. K námietke žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný v danej veci procesne postupovali v rozpore so základnou ústavnou zásadou v článku 2, odsek 2 a článku 3 Ústavy Slovenskej republiky krajský súd uvádza, že pri plnení svojich úloh daňové orgány postupujú v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, konajú na základe Ústavy Slovenskej republiky, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňovému subjektu. Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Postup správcu dane a žalovaného nevykazuje v danej veci podľa názoru správneho súdu žiadne známky neústavnosti. 39. K námietke žalobcu poukazujúcej na nesprávne právne posúdenie veci tým, že došlo k spochybneniu intarkomunitárneho dodania tovaru krajský súd poukazuje na rozhodnutia správcu dane a žalovaného v dôvodoch, ktorými jasne a nespochybniteľne formulovali svoje závery v preskúmavanej veci týkajúce sa spoločností Tatra Trade Corporation, s.r.o., Solid Press Slovakia, s.r.o. a LANDORIKA s.r.o., keď po získaní všetkých dôkazov mali správne orgány za preukázané, že existencia faktúr nie je relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru deklarovanými faktúrami skutočne došlo v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v zdaňovacom období september 2008 spôsobom zakladajúcim pre žalobcu právo na odpočet DPH. Z inštitútu a procesu MVI správca dane zistil, že obchody boli súčasťou obchodovaných účelových reťazcov, nejednalo sa o skutočný výkon ekonomickej činnosti dodaním tovaru za účelom jeho následnej spotreby konečným spotrebiteľom, ale tovar bol použitý do ďalšieho prepravného reťazca bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia, na základe čoho mu správca dane neuznal režim oslobodenia od dane pri transakciách deklarovaných ako intrakomunitárne dodanie tovaru na základe faktúr vystavených žalobcom pre zahraničného odberateľa. Na základe uvedených skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu predloženého administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného i správcu dane jednoznačne a nespochybniteľné bolo preukázané, že dodanie fakturovaného tovaru a následného dodania tovaru - betonárskej ocele pre odberateľa LANDORIKA s.r.o. nebolo uskutočnené na reálnom komerčnom základe. Žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a v priebehu celého konania, t. j. počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepreukázal relevantnými dokladmi svoje tvrdenie, že došlo k reálnemu uskutočneniu dodania tovaru pre odberateľa LANDORIKA s.r.o. čím z jeho strany došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. a nevzniklo mu právo na odpočítanie v zdaňovacom období september 2008. 40. Zhrnúc hore uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu správny súd v preskúmavanej právnej veci poukazuje aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Sžf/ 44/2013 z 02.07.2014 (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2015, č. judikátu 69), z obsahu ktorého Najvyšší súd SR vyvodil dve zásadné právne vety judikátu vzťahujúceho sa na uplatnenie dane z pridanej hodnoty a ekonomického zmyslu konania daňového subjektu. I. Ak konaniu daňového subjektu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci chýba akýkoľvek ekonomický zmysel, je potom potrebné, vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej daňovej veci vyvodiť logicky záver, že i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, bolo v danom prípade zo strany daňového subjektu sledovanie jediného účelu, a to iba získanie nadmerného odpočtu. II. Nemožno potom takémuto konaniu daňového subjektu prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho prieskumu. 41. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 42. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 43. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).