Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8S/26/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200147 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200147.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Pavla Naďa a JUDr. Petry Vysaníkovej v právnej veci žalobcu: DRYÁDA CORPORATION, s.r.o., IČO: 44 186 266, M. R. Štefánika 3504/14, Trebišov, právne zastúpeného: Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária s.r.o., Trhová 992/1, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100056071/2019 zo dňa 7.1.2019, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou z 7.3.2019 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 100056071/2019 z 7.1.2019, ktorým podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 101825325/2018 z 17.09.2018 o vyrubení rozdielu dane žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 daňového poriadku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 8.195,16 Eur tak, že predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdil. I. Administratívne konanie 2. Správca dane na základe zistených výsledkov z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania po daňovej kontrole vyrubil platiteľovi dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 12/2008 v sume 8.195,16 Eur. Daňový úrad Košice rozhodnutie z 17.09.2018 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie 12/2008 oprel o závery vyplývajúce z Protokolu o daňovej kontrole č. 136808/2016 z 09.02.2016. Protokol bol doručený platiteľovi dane spolu s výzvou č. 142464/2016 zo dňa 16.02.2016 a prerokoval s konateľom spoločnosti H. L. dňa 27.9.2017 a 7.11.2017, o čom spísal zápisnice č. 102049006/2017 a 102318822/2017. Proti prvotnému rozhodnutiu Daňového úradu Košice, ktorým vyrubil platiteľovi dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 12/2008 z 27.11. 2017 podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný 22.03.2018 rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 7.1.201, potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice o vyrubení rozdielu dane z 17.09.2018 a v odôvodnení uviedol podrobnú skutkovú i právnu analýzu dôkazného stavu veci a jeho vyhodnotenie, opierajúc sa o komplexné závery vyplývajúce z policajného vyšetrovania, daňových kontrol vykonaných v preskúmavanej právnej veci a v ďalších s danou vecou súvisiacich daňových konaniach a zaujal stanovisko k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Konštatoval, že správca dane po vykonanom šetrení vo vzťahu k dodávateľom i odberateľom tovaru uvedeného v žalobcom deklarovaných obchodoch zistil, že jediným účelom obchodných transakcií spočívajúcich v deklarovaní nákupu a predaja potravinárskych komodít bolo zneužitie práva spoločenstva a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Žalovaný konštatoval správnosť záverov správcu dane vyplývajúcich z obsahu vykonaného dokazovania, podľa ktorých obchodné spoločnosti zapojené v obchodoch s potravinárskym tovarom vedeli, že sa svojim konaním zúčastňujú na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Na základe zistení uzavrel, že dodávateľským spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť z fakturovaných dodávok v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH v znení neskorších predpisov, preto ani žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z nákupu, a správca dane nezistil ani splnenie podmienok žalobcom na oslobodenie jeho intrakomunitárnych dodávok podľa § 43 daňového poriadku. 4. Žalovaný uviedol, že v zdaňovacom období december 2008 správca dane nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane v sume 8 195.16 EUR z faktúr vystavených dodávateľom REJA CORPORATION, s.r.o.. Muškátová 4. Trebišov, IČO: 44322909, IČ DPH: SK2022652808 - z faktúr v počte 20 (uvedené v odôvodnení rozhodnutia na str. 6-7) - DPH 8 195.16 EUR (246 887.40 SKK) za dodanie potravinárskeho tovaru (olej. energetické nápoje a iný potravinársky tovar) a neuznal deklarované intrakomunitárne dodanie írskemu odberateľovi IBD Irish Beverage Distributor Ltd. 5. Konštatoval, že správca dane vychádzal z informácie z vyšetrovacieho spisu orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovací spis č. ČVS: PPZ-203/BOK-VY-2011), v ktorom sa nachádzalo uznesenie Prezídia Policajného zboru, ktoré správca dane využil ako listinný dôkaz (Uznesenie ČVS: PPZ-203/ BOK-VY-2011 zo dňa 20.05.2012). Z predmetného uznesenia vyplynulo, že medzi osobami, obvinenými podľa ustanovení Trestného poriadku za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a zločin neodvedenia dane a poistného na podklade zistených skutočností, boli okrem iných osôb aj konatelia uvedených zúčastnených spoločností. Z obsahu uznesenia vyplýva, že obvinené osoby, medzi ktorými boli konatelia spoločností zapojených do zistených reťazových obchodov, spájal jednotiaci zámer, ktorým bolo získanie finančného prospechu z podvodného konania smerujúceho k vyplateniu nadmerného odpočtu DPH. 6. Žalovaný komentoval že žalobca na jednaniach so správcom dane uviedol na ústnom pojednávaní 21.8.2018, že nesúhlasí s jeho závermi. Po prerokovaní výsledkov vyrubovacieho konania vydal 7.1.2019 napadnuté rozhodnutie v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a chrániac záujmy štátu, využil všetky prostriedky, ktoré ho viedli k zisteniu, že žalobcom predložené faktúry neodrážajú skutočnosť a absentuje materiálny podklad označovaných obchodov žalobcu. Vychádzal z kontroly daňových dokladov v spojitosti so všetkými ostatnými výsledkami dokazovania a zabezpečenými dôkazmi a mal za nepochybne preukázané, že obchody deklarované vyššie uvedenými faktúrami boli vykonávané bez zjavného ekonomického opodstatnenia a ich jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme neoprávneného zníženia daňovej povinnosti prostredníctvom vyššie uvedených faktúr. Uviedol, že konateľ spoločnosti žalobcu H. L. nevedel na jednaniach so správcom dane pohotovo a vecne reagovať, opakovane žiadal o možnosť dodatočného písomného vyjadrenia, čím bola spochybnená vierohodnosť nielen jeho tvrdení, ale i obchodov žalobcu, ak popisoval podmienky a schému obchodovania spoločnosti Tatra Trade Corporation s.r.o., s ktorou v reťazci dodávateľsko-odberateľských vzťahov „obchodoval“ za účelom získania daňovej výhody, ale bez zjavného ekonomického opodstatnenia reálneho obchodovania v období december 2008. 7. Podkladom boli aj informácie aj zo spisov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za iné zdaňovacie obdobia: aj zdaňovacie obdobie november 2009, v ktorých boli dodávateľmi potravinárskeho tovaru pre daňový subjekt spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. a Solid Press Slovakia, s.r.o. Svedok E.. H. M. opakovane vo svojich výpovediach uviedol, že obchody spoločností Tatra Trade Corporation s.r.o., Solid Press Slovakia, s.r.o., REJA CORPORATION, s.r.o., DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. sa nezakladali na komerčnom základe, ale ich jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody. Z protokolu z daňovej kontroly č. 9701401/5/3665130/2014/Miho vykonanej v spoločnosti Solid Press Slovakia s.r.o. vyplynulo, že v prípade obchodovania s olejom bola zostavená schéma umelo vytvorených konštrukcií, zbavených ekonomického opodstatnenia a vytvorených hlavne s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Subjekty, ktorých sa schéma týka, nekonali v nezávislej trhovej situácii, nemali žiaden iný motív ako implementáciu schémy na obchádzanie DPH. Takéto činnosti sú v rozpore s cieľom práva Spoločenstva, nemajú žiadny iný účel alebo opodstatnenie, ako uplatňovanie ustanovení práva Spoločenstva spôsobom, ktorý je v rozpore s ich účelom. Správca dane aj v priebehu vyrubovacieho konania vypočul svedka E.. H. M., ktorý bol v čase vykonania ústneho pojednávania vo výkone trestu odňatia slobody a daňový subjekt bol o vypočutí svedka upovedomený a ten uviedol skutočnosti, ktoré sa obsahovo stotožňuje s jeho predchádzajúcimi výpoveďami a zisteniami správcu dane a iných orgánov. 8. Uviedol, že spoločnosť TTC nepredložila preukázateľné a nevyvrátiteľné dôkazy o uskutočnení zdaniteľných obchodov pre odberateľa REJA CORPORATION, s.r.o. Dňa 03.06.2014 svedok (bývalý konateľ TTC) uviedol, že spolupracuje s políciou na objasňovaní ekonomických deliktov, týkajúcich sa obchodovania medzi TTC a REJA CORPORATION, s.r.o. (vyšetrovací spis č. ČVS: PPZ-186/NKA-FP- VY-2012). Obchody s REJA CORPORATION, s.r.o. s ním dohodol H. D. z V., ktorý de facto riadil a vlastnil spoločnosti, v ktorých de jure figuroval E. L.. Svedok uviedol, že s D. ho zoznámil Y. G., ktorý bol tichým spoločníkom H.. M. v TTC. Účelom TTC bolo nakupovať tovar sprostredkovaný p. D. od zväčša zahraničných dodávateľov a predávať s DPH firmám D., ktoré ich následne predávali finálnym spotrebiteľom. Vzniknutú daňovú povinnosť DPH si TTC ponižovala fiktívnymi faktúrami z fingovaných obchodov prostredníctvom firiem E. L., H. P.. To bol skutočný dôvod prečo D.Š. presmeroval cez TTC nákup tovaru. Tovar sa zväčša reálne nakupoval, časť tovaru končila u konečných spotrebiteľov na Slovensku a časť sa využívala na ďalšie karuselové reťazce za účelom uplatnenia nadmerného odpočtu DPH vývozom do okolitých štátov. Svedok uviedol, že on a p. G.C. komunikovali priamo s H. D., E. L. a aj s Y. F.V., ktorý figuroval ako obchodný manažér D. firiem a vedel o právnom zmysle týchto obchodov. Tiež komunikovali s E. J., administratívnou pracovníčkou D. firiem, ktorá tiež vedela o fingovanosti týchto obchodov. Správca dane uzavrel, že žalobca počas celého výkonu kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil žiadny iný hodnoverný dôkaz, okrem faktúr a dodacích listov, o tom, že v zdaňovacom období došlo k dodaniu tovaru - od dodávateľov Tatra Trade Corporation s.r.o., a REJA CORPORATION s.r.o.. Konštatoval, že samotná existencia faktúry a zaúčtovania daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladalo podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane dodania tovaru nakoľko podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty môže platiteľ dane, ktorú je povinný platiť odpočítať len daň, ktorá je voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, a ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. 9. Za účelom preverenia deklarovaných zdaniteľných obchodov správca dane využil aj informácie zo spisu spoločnosti REJA CORPORATION, s.r.o.: „úradné a protokoly zo dňa 15.02.2013 z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia september - december 2008, - zo dňa 09.02.2015, zo dňa 18.06.2014. Popísal, že obchodoval troma spôsobmi za účelom získania financií, a to: 1. TTC nakupovala zväčša tovar zo zahraničia a predávala ho v tuzemsku D. slovenským firmám, ktoré ho následne predali konečným spotrebiteľom na Slovensku aj s DPH, ktorú na TTC neprevádzali, pričom daňovú povinnosť si TTC ponižovala fiktívnymi faktúrami (napr. LABAŠ, MilkAgro, Tesco, Carrefour), 2. REJA CORPORATION, s.r.o. nakupovala tento tovar od TTC a predávala vopred dohodnutým účelovým exportným firmám na Slovensku, ktoré si takto ponižovali daňovú povinnosť DPH z ich vlastných obchodov, zväčša za odplatu 4% zo základu dane (napr. HAMÉ OPAL Fytos, Kláštorná, Mercedes Prešov), 3. D. firmy nakupovali tovar od TTC, prostredníctvom účelových firiem ho vyvážali zo Slovenska za účelom uplatnenia nadmerného odpočtu DPH. Robili to na základe rôznych dohôd a na základe vlastných kontaktov na daňových úradoch (napr. MVK Slovakia Topoľčany, SUGAR SK Topoľčany, DRYÁDA CORPORATION s.r.o., Delta B, REJA CORPORATION s.r.o., Pipta No. 1). Administratívu viedli zamestnanci jednotlivých firiem, účtovnú dokumentáciu si vymieňali elektronickou a riadnou poštou. Z administratívneho hľadiska bol obchod zákonný - existoval tovar, sklady, zamestnanci, jednotlivé obchody samé osebe neboli nezákonné. Nezákonnosť vyplýva z toho, že tieto obchody vznikli len za účelom ukrátenia štátu o financie a následne legalizácie z príjmu z trestnej činnosti na základe vopred dohodnutých podmienok medzi jednotlivými účastníkmi. Spoločnosť REJA CORPORATION s.r.o. mala za cieľ získanie daňovej výhody a nie vy konávanie bežných obchodných transakcií za účelom dosahovania zisku z podnikania. 10. K nesúhlasu so závermi správcu dane vo veci tvrdenia o účelovom obchodovaní, vo veci výpovedí E.. M., vo veci nedostatočného odôvodnenia, žalovaný akceptoval jeho závery uvedené v rozhodnutí č. 101825325/2018 zo dňa 17.09.2018, kde správca dane konštatoval dôvodné podozrenie, že daňový subjekt bol zapojený do obchodovania s komoditami olej, ryža, cukor, energetické nápoje, stavebná oceľ, ktoré vykazovalo znaky karuselových obchodov a podľa protokolu č. 136808/2016 zo dňa 09.02.2016, zaslal dožiadania prepravcom, deklarovaným dodávateľom aj odberateľom, žiadosti o MVI, vypočul svedka, zisťoval informácie zo spisov daňového subjektu i subjektov zúčastnených na deklarovaných obchodných transakciách. 11. Zhrnul, že žalobca si v preverovanom zdaňovacom období uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z deklarovaného dodania tovaru írskemu odberateľovi IBD Irish Beverage Distributor Ltd.. Unit 7, Galway Technology Park, Tara Rock 7, Parkmore, Galway, IČ DPH IE9694662D z faktúry č. 2008038 zo dňa 01.12.2008 na sumu 13 370.88 EUR za dodávku energetických nápojov. Preto správca dane prostredníctvom MVI požiadal írsku daňovú správu (žiadosť č. 9813401/5/3646925/12 zo dňa 12.12.2012) o preverenie skutočností týkajúcich sa deklarovaného dodania tovaru írskemu odberateľovi IBD Irish Beverage Distributor Ltd. v obdobiach december 2008 a jún 2009. Z odpovedí írskej daňovej správy správca dane zistil, že so spoločnosťou IBD Irish Beverage Distributor Ltd. sa nepodarilo skontaktovať. Z databázy zahraničného správcu dane bolo zistené, že spoločnosť podniká vo veľkoobchode s nápojmi, podala daňové priznania k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. Z podaných daňových priznaní z intrakomunitárnych nadobudnutí nie je možné určiť dodávateľa s prihliadnutím na skutočnosť, že daňový subjekt je nekontaktný. Spoločnosť nevykonáva žiadne aktivity od roku 2012. Prvým riaditeľom spoločnosti bol V. E., občan E. K. (33% podiel), druhým riaditeľom H. D., občan Slovenska (33% podiel), tretím riaditeľom Y. G., občan Slovenska (33% podiel). Štvrtým bol Z. Y., občan Slovenska, nie sú žiadne informácie o jeho podiele v spoločnosti v súčasnosti. Zahraničný správca dane uviedol, že daňové priznania v írsku neobsahujú detaily a z dôvodu, že spoločnosť je nekontaktná, nikdy nebude vedieť žiadosť úplne zodpovedať. 12. Bolo zistené a potvrdené, že aj tieto obchody boli súčasťou karuselových reťazcov, nešlo o skutočný výkon ekonomickej činnosti dodaním tovaru za účelom jeho následnej spotreby konečným spotrebiteľom. Tovar bol použitý do ďalšieho prepravného reťazca bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia. Na základe kontrolných zistení, ktoré správca dane posúdil v ich vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že obchodné transakcie deklarované vo faktúrach predložených daňovým subjektom DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. ku kontrole za zdaňovacie obdobie december 2008 boli uskutočnené len formálne za účelom získania daňovej výhody. Správca dane následne poukázal na čisto umelý charakter zdaniteľných obchodov deklarovaných v uvedenom reťazci spoločnosti a na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 „Halifax plc“. 13. Podľa žalovaného zúčastnené subjekty vytvorili takú sieť spoločností, ktorými fakturačné toky tovaru zneprehľadnili, ich tvrdenia o obchodoch sú rovnakého charakteru. Vlastné finančné prostriedky zúčastnené spoločnosti na úhrady deklarovaných faktúr nemali a správca dane má za to, že spoločnosti boli financované z jedného zdroja „riadiaceho centra“. Zúčastnené spoločnosti deklarovali obchody s preverovanými komoditami, ktorých dôveryhodnosť sa snažili preukázať existenciou určitého objemu tovaru, ktorý však nezodpovedal objemu tovaru uvedenému na faktúrach („tovar existuje, môže ho daňová kontrola vidieť - vždy ten istý tovar“), preukazovaním prepravy tovaru, pohybom motorových vozidiel, pričom prepravu tovaru v nereálnom rozsahu mala vykonávať spoločnosť, ktorej konateľ je úzko personálne napojený na osobu E.. H. M.a, predkladaním faktúr a účtovných dokladov - teda formálnym preukazovaním obchodov, tvrdeniami pri daňových kontrolách - ústne do zápisnice, alebo písomne o tom, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili („podľa rovnakého scenára“). Podľa tvrdenia tohto spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o., REJA CORPORATION s.r.o. a DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. ako súčasť reťazcov deklarovali vo svojich účtovných dokladoch obchody s potravinárskymi komoditami, pričom tieto obchody boli vykonávané bez zjavného ekonomického opodstatnenia, zmyslom bolo získať financie od štátu prostredníctvom zneužitia mechanizmu DPH. Pri jednotlivých výpovediach popisoval podmienky a schému obchodovania spoločnosti Tatra Trade Corporation s.r.o., ktorej bol konateľom, okrem iných aj so spoločnosťami DRYÁDA CORPORATION s.r.o. a REJA CORPORATION s.r.o. v reťazci dodávateľsko-odberateľských vzťahov. 14. Žalovaný uviedol, že správca dane posudzoval jednotlivé informácie získané výsluchom svedkov v nadväznosti na preverenie údajov aj tvrdení deklarovaných daňovým subjektom, neriešil vinu či nevinu v predmetnom preverovaní, ale kontrolou daňových dokladov v spojitosti so všetkými ostatnými vykonanými dokazovaniami a zabezpečenými dôkazmi dospel k záverom, že daňový subjekt DRYÁDA CORPORATION s.r.o., nepredložil počas celého výkonu kontroly a vyrubovacieho konania žiadny iný hodnoverný dôkaz, okrem faktúr a dodacích listov, ktoré predložil na začiatku daňovej kontroly ani na odstránenie pochybností kontrolovaný daňový subjekt po celý čas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil žiadne iné dôkazy, okrem faktúr, ktoré boli predložené na začiatku daňovej kontroly a pri preverovaní reálnosti dodania tovaru deklarovaného faktúrami a dodacími listami svedok nepotvrdil predmetné obchody so spoločnosťou DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. a konateľ žalobcu pri ústnom pojednávaní pri snahe správcu dane odstrániť nedostatky a pochybnosti odmietol odpovedať, žiadal o možnosť písomného vyjadrenia, čo znižovalo vierohodnosť jeho osoby. 15. S poukazom na § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov môže platiteľ od dane, ktorú je povinný platiť, odpočítať len daň, ktorá je voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, a ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. To znamená, že zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane. nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu - t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. 16. Žalovaný uviedol, že pre účely § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t.j. vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým dodaním tovaru a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie tohto tovaru. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia odrážať skutočnosti ako je prijatie dodania tovaru, t.j. skutočnosť, že k dodaniu tovaru reálne došlo platiteľom dane, ktorý fakturoval predmetné dodanie. Na vznik nároku na odpočítanie dane nepostačuje len samotná existencia dokladu, ktorý obsahoval všetky formálno-právne náležitosti, pokiaľ nie je preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok./reálne plnenie/ 17. Konštatoval, že podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe dani sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 18. Konštatoval, že správca dane vyhodnotil získané dôkazy v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní cez inštitút dožiadaní, výsluchov svedkov, inštitút získania informácií a iných úkonov správcu dane a vyhodnotil všetky získané dôkazy, ktoré preukázali, že existencia faktúr v preverovanom prípade nie je relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru deklarovaného faktúrami v zdaňovacom období december 2008 nedošlo v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. 19. Uviedol, že správca dane z inštitútu MVI správca dane zistil, že obchody boli súčasťou obchodovaných účelových reťazcov, nejednalo sa o skutočný výkon ekonomickej činnosti dodaním tovaru za účelom jeho následnej spotreby konečným spotrebiteľom. Tovar bol použitý do ďalšieho prepravného reťazca bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia. 20. Označované prepravy tovaru za kontrolované zdaňovacie obdobie nepreukázali, že tovar reálne existoval, bol skladovaný a bol aj reálne prepravovaný. Potvrdil to vo svojich výpovediach aj svedok E.. M., keď sa vyjadril aj k špedičnej spoločnosti svojho brata A. - AUTODOPRAVA. Správca dane nevyvracia existenciu tovaru, keď napr. u dodávateľa Tatra Trade Corporation uvádza, že sa nepodarilo preukázať, že spoločnosť je skutočne dodávateľom tovaru pre DRYÁDA CORPORATION s.r.o. Tovar po ukončení účelového obchodovania v reťazci bol reálne prepravený do spoločností, ktoré tovar predali konečným spotrebiteľom. Správca dane v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako podporné dôkazy pri vyhodnotení kontrolovaného zdaňovacieho obdobia december 2008 využil aj informácie získané zo spisov spoločností, ktoré boli zúčastnené na preverovaných zdaniteľných obchodoch. Tieto informácie boli vyhodnotené vo vzájomných súvislostiach, napr. aj s výpoveďami svedka. Preverovaním aj iných správcov dane bolo zistené, že dodávateľská spoločnosť REJA CORPORATION, s.r.o. bola súčasťou reťazca obchodných spoločností, ktorých obchody s vybranými komoditami potravinárskeho tovaru boli vykonávané bez zjavného ekonomického opodstatnenia, ktorého jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme neoprávneného zníženia daňovej povinnosti. 21. Uplatnením odpočítania dane v sume 246 887,40 SKK (8 195.16 EUR) z preverovaných faktúr od deklarovaného dodávateľa REJA CORPORATION, s.r.o. došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a 2 a§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože tuzemskému dodávateľov z deklarovaných dodávok daňová povinnosť nevznikla, a to z dôvodu obchodných transakcií umelo vytvorených za účelom zneužitia práva Spoločenstva a získania daňovej výhody a následne daňovému subjektu DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. nevzniklo práv o odpočítať daň z preverovaných faktúr. 22. Správca dane dôvodne neuznal intrakomunitárne dodanie tovaru z faktúry vystavenej daňovým subjektom pre írskeho odberateľa vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní na preverované zdaňovacie obdobie (405 636,00 SKK) a upravil základ dane uvedený v riadku 13 a 14 daňového priznania za preverované zdaňovacie obdobie na 0.00 SKK z dôvodu porušenia § 43 ods. 1 až 4 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalovaný k námietkam týkajúcich sa intrakomunitárnych dodaní konštatoval, že správca dane na základe výsledkov dokazovania (odpovede na MVI, výpoveď svedka, informácie zo spisov daňového subjektu ako aj zúčastnených spoločností) vyvodil záver o porušení § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že nesplnil podmienku oslobodenia od dane a nevedel preukázať uskutočnenie obchodu osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, ak uplatnil oslobodenie od dane pri dodávkach tovaru do iných členských štátov. V odberateľ nezastihnuteľný odberateľ nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav pre plnenie povinností preukázať podklady pre overenie správnosti uplatneného oslobodenia od dane. 23. Žalovaný v súvislosti s námietkami odvolávajúceho sa, ktoré sa týkajú nesprávneho posúdenia skutkového stavu správcom dane, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia a predloženého spisového materiálu zistil, že cieľom daňovej kontroly u odvolávajúceho sa daňového subjektu DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. za december 2008 a následného vyrubovacieho konania, bolo využitie zákonne získaných dôkazov vedúcich k správnemu vyrubeniu dane, ako aj ochrana záujmov štátu pri zachovaní práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktorý v zdaňovacom období december 2008 uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti REJA CORPORATION, s.r.o., nebol schopný preukázať, že deklarované zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako to uviedol v daňovom priznaní a na predložených dokladoch. Dôkazná povinnosť nie je pre platiteľa dane iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré daňový subjekt nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o fakturovaných dodávkach tovaru. Doklady, ktoré daňový subjekt predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov. V prvom rade malo byť v záujme daňového subjektu a v nadväznosti na to aj povinnosťou, aktívne sa starať o to, aby svoje procesné práva v daňovom konaní využil. V prípade, ak takéto skutočnosti daňový subjekt nepreukáže, nesie z toho následky. V danom prípade daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil také dôkazy, ktoré by potvrdili vierohodnosť a správnosť ním deklarovaných údajov v dokladoch za zdaňovacie obdobie december 2008. Správca dane neprikladal výpovedi svedka M. vyššiu hodnotu pravdivosti ako ktorejkoľvek inej výpovedi, ako ktorémukoľvek inému dôkazu - tvrdenia daňového subjektu nevynímajúc a postup správcu dane preto nebol v rozpore s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, ako to namieta odvolávajúci sa. Rozhodnutie správcu dane má oporu v zabezpečených dôkazoch a bolo vydané v súlade s § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku. Správca dane vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní disponoval nielen dôkazmi z daňovej kontroly, ale zákonným spôsobom zabezpečil aj ďalšie dôkazy pre úplné zistenie skutkového stavu, ktoré hodnotil v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku. 24. Žalovaný k námietke o nevypočutí navrhovaných svedkov uviedol, že z ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 25. K námietke, ktorá sa týka prezumpcie neviny, žalovaný zistil, že správca dane v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste daňového subjektu, resp. iných spoločností, ale v zmysle ustanovenia § 68 ods. 5 Daňového poriadku uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Prezumpcia neviny však neznamená, že správca dane sa nemohol zaoberať skutočnosťami, ktoré boli zistené a preukázané a ktoré mali priamy vplyv a súvis s charakterom činnosti odvolávajúceho sa. 26. Žalovaný k poukázaniu daňového subjektu na jeho vyjadrenia o okolnostiach svedčiacich v jeho v prospech, na ktoré správca dane neprihliadal, uviedol, že poukázaním na tieto skutočnosti daňový subjekt nepreukázal opodstatnenosť odpočítania dane a oslobodenia od dane z preverovaných faktúr. Správca dane sa vo vyrubovacom konaní zaoberal a vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli uvedené vo vyjadrení a odvolaní daňového subjektu, oboznámil daňový subjekt aj s konkrétnymi otázkami a odpoveďami svedka E.. M., o čom svedčia zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102049006/2017 zo dňa 27,09.2017. č, 102318822/2017 zo dňa 07.11.2017 a č. 101634749/2018 zo dňa 21.08.2018. Správca dane v súlade správnym názorom odvolacieho orgánu opätovne vyhodnotil všetky zistenia a dospel k tým istým záverom, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo najavo a čo uviedol daňový subjekt, v súlade so zásadami daňového konania, nič neopomenul ani neignoroval, nevybral a nepopísal iba jemu vyhovujúce dôkazy. Správca dane v y konaným dokazovaním dospel k záveru, že daňový subjekt DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. bol zapojený do fakturačného reťazca, cieľom ktorého bolo získať daňovú výhodu a daňový subjekt nepreukázal opak. Daňový subjekt nemôže odpočítať daň a uplatniť oslobodenie od dane z fakturovaných dodávok z dôvodu umelo vytvorených obchodných transakcií, ktorých cieľom bolo zneužitie práva Spoločenstva a získanie daňovej výhody. 27. Žalovaný k tvrdeniu, že správca dane neakceptoval potvrdzujúce vyjadrenia dodávateľských a odberateľských spoločností uvádza, že tieto vyjadrenia o dodaní, resp. nadobudnutí tovaru správca dane nemohol akceptovať ako hodnoverný dôkaz, nakoľko pri výkone daňových kontrol a iných daňových úkonov boli zistené skutočnosti negujúce tieto tvrdenia, resp. niektoré subjekty sa stali nekontaktné a ich zástupcovia nezastihnuteľní. Z uvedeného je zrejmé, že nešlo o subjektívne hodnotenie dôkazov, ale naopak o objektívne vyhodnotenie všetkých zistení správcom dane. 28. Žalovaný k tvrdeniu o zmätočnosti postupu v súvislosti so spojeným konaním o 22 zdaňovacích obdobiach a následne samostatnými konaniami pri vydávaní rozhodnutí uvádza, že správca dane v zmysle § 46 ods. 3 Daňového poriadku začal daňovú kontrolu spísaním zápisnice č. 9813401/1/375906/2012 zo dňa 07.03.2012, v ktorej v súlade s týmto ustanovením uviedol aj zdaňovacie obdobie, za ktoré bude daňová kontrola vykonávaná (v danom prípade 22 období) a ukončil ju vydaním jedného protokolu. Následne správca dane za každé zdaňovacie obdobie vydal samostatné rozhodnutie, ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane oproti daňovému priznaniu podanému za konkrétne zdaňovacie obdobie. Daňové priznanie je podávané samostatne za každé zdaňovacie obdobie, aj rozhodnutie, ktorým dochádza k vyrubeniu rozdielu daňovej povinnosti, musí byť vydané samostatne za každé zdaňovacie obdobie. Vydaním rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane sa totiž ukladajú povinnosti odlišné od údajov uvedených v konkrétnom daňovom priznaní. Postup správcu dane. keď na základe daňovej kontroly za 22 zdaňovacích období, ukončenej jedným protokolom, bolo vydaných 22 rozhodnutí nebol v rozpore so zásadami Daňového poriadku a nijako neukrátil odvolávajúceho sa na jeho právach. 29. Žalovaný k tvrdeniu o získavaní dôkazov počas prerušenia daňovej kontroly uviedol, že správca dane nepoužil nezákonne získané dôkazy, vo vyrubovacom konaní po namietaní daňového subjektu tieto procesné chyby odstránil cez doplňujúce výsluchy svedkov a opakovane zaslané dožiadania. 30. Žalovaný k námietkam odvolávajúceho sa týkajúcich sa lehôt v konaní uviedol, že tieto námietky boli aj predmetom odvolania proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 102431065/201 7 zo dňa 21.11.2017, ku ktorým Finančné riaditeľstvo SR zaujalo stanovisko v rozhodnutí č. 100607959/2018 zo dňa 22.03.2018 a zistilo, že procesný postup správcu dane, ktorý predchádzal samotnému rozhodnutiu v danej veci, nebol v rozpore s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že daňová kontrola bola začatá na podnet orgánov činných v trestnom konaní dňa 07.03.2012 (Zápisnica o začatí daňovej kontroly č. 9813401/5/375906/2012). Správca dane zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a vzhľadom na skutočnosť, že odberateľmi tovaru boli aj zahraničné spoločnosti, prostredníctvom žalovaného požiadal v zmysle žiadostí o MVI o preverenie deklarovaných obchodných vzťahov a podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu od 31.01.2013 (rozhodnutie č. 9813401/5/328143/2013/MihP zo dňa 25.01.2013). Po doručení odpovedí na žiadosť o MVI správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly a oznámil daňovému subjektu, že dňa 15.01.2016 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená (oznámenie č. 64755/2016 zo dňa 21.01.2016). Dňa 16.02.2016 správca dane daňovú kontrolu ukončil doručením protokolu č. 136808/2016 zo dňa 09.02.2016. Prerušením daňovej kontroly lehoty neplynuli, preto lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná. Daňový subjekt sa v stanovenej lehote vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole. Správca dane s ním prerokoval jeho vyjadrenia a spísal zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102049006/2017 zo dňa 27.09.2017 a č. 102318822/2017 zo dňa 07.11.2017. Následne správca dane v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice vydal rozhodnutia za všetky zdaňovacie obdobia, za ktoré bola vykonaná daňová kontrola v zmysle protokolu. Keďže rozhodnutia správcu dane boli odvolacím orgánom zrušené a vrátené na ďalšie konanie, správca dane pokračoval v ďalšom konaní, spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 101634749/2018 zo dňa 21.08.2018 a následne vydal a doručil rozhodnutia za všetky zdaňovacie obdobia, za ktoré bola vykonaná daňová kontrola v zmysle protokolu, čím došlo k ukončeniu vyrubovacieho konania. Postup správcu dane bol v súlade s uvedenými ustanoveniami Daňového poriadku. Námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ako aj zániku práva vyrubiť daň. sú preto neopodstatnené. 31. Žalovaný z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci bolo vecne správne a v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku a postup správcu dane zodpovedal zásade voľného hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a to predovšetkým z hľadiska ich pravdivosti a preukaznosti. II. Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného 32. Obsahom správnej žaloby zo 7.03.2019 boli nasledovné žalobné námietky: „1. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. c), g) SSP: domnievame sa, že žalovaný nesprávne posúdil lehoty podľa daň. predpisov, čím došlo k nielen k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ale aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vo vzťahu k preskúmaniu dodržania procesných lehôt počas daň. kontroly. Poukazujeme na § 69 Daň. por. o lehotách pre zánik práva vyrubiť daň, a to konkrétne v 5-ročnej lehote pre vyrubenie dane počnúc od konca roka, v kt. vznikla povinnosť podať daň. priznanie. Domnievame sa, že zákonná prekluzívna lehota už uplynula, a preto malo byť konanie ex offo zastavené. Je navyše zrejmé, že pri trvaní daň. konania s odstupom 10 rokov od daného obdobia je aj dôkazná situácia značne sťažená, čo obvykle daňový úrad nesprávne vykladá v neprospech daň.subjektu ako údajnú účelovú nekontaktnosť svedkov, dodávateľov, dopravcov a pod. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov). Ak teda daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov 511/1992 Zb., ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Fakt, že časť dôkazov bola realizovaná počas prerušenia konania, keď mohla zákonne prebiehať len MVI, na účely ktorej bola daňová kontrola prerušená, sme namietali už opakovane a teda dôkazy z daného obdobia nemôžu byť použité pre danú vec. Správca dane si však i medzitým zisťoval a zadovažoval zápisnice, protokoly, dôkazy z iných daňových kontrol, trestných konaní, dôkazy sú nezákonné a rozhodnutie žalovaného na nich založené je tiež nezákonné. Nesprávne právne posúdenie žalovanému vytýkame aj v tom, že taktiež opiera svoje zistenia okrem iného aj o ESD z rozsudku Halifax C-255/02, cit. “V tejto súvislosti, pokiaľ správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonávané podvodným spôsobom alebo bolo zneužité, je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie odpočítaných súm za každé takéto plnenie. Správca dane však musí takisto odpočítať daň, ktorá zaťažila plnenie na výstupe, daň, ktorú musel príslušný platiteľ dane umelo odviesť v rámci plánu zníženia daň. zaťaženia a v prípade potreby musí vrátiť preplatok...“ K tomuto však správca dane Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov nedospel, preto je jeho rozhodnutie v protokole nesúladné nielen s vnútroštátnymi predpismi, ale aj s legislatívou EÚ a judikatúrou ESD, o ktorú sa priamo opiera a taktiež je nezákonný aj postup žalovaného ako druhostupňového orgánu v danej veci. 2. žalobný bod ad § 191 ods. l písm. d) SSP nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov druhostupňového rozhodnutia : žalovaného tiež ako dôvod nezákonnosti vytýkame výlučne jednostranné hodnotenie dôkazov a uvedenie v rozbore skutkového stavu veci len tých dôkazov, ktoré podporujú skutkové závery žalovaného. Takéto posudzovanie dôkazov porušuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom ale prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyjde najavo. Správca dane síce vykonal rozsiahle dokazovanie, ale v princípe ako podklad pre svoje rozhodnutie vyhodnotil len tie dôkazy, ktoré mu vyhovovali (konkrétne výpoveď E.. H..M. z trestného konania alebo z iných daň.konaní). Je potrebné uviesť, že predmetom preskúmania boli rôzne obchody, väčšie množstvo obchodovaných komodít, pričom žalovaný aplikoval svoje závery na všetky z nich, hoci nie u každého bol skutkový stav rovnaký. V obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa podrobne rozoberajú zistenia správcu dane z kontroly voči daň.subjektu Solid Press Slovakia s.r.o., pričom ide o spoločnosť odlišnú od nás a nemožno všetky zistenia v inej veci iného subjektu automaticky vzťahovať aj na predmetnú vec. Podobne aj daňové kontroly u subjektu REJA CORPORATION s.r.o. sú preskúmavané súdom o podaniach žalôb o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia FR SR o vyrubení rozdielu dane na tunajšom súde, čiže nie je výsledok dosiaľ zrejmý a dôkazne jednoznačne výpovedný. Chceme tiež poukázať nato, že v obsahu rozhodnutia žalovaný nikde bližšie nespomenul výpoveď konateľa REJA CORPORATION s.r.o. pána E. L. ohľadom dodania tovaru pre našu spoločnosť, ktorý výslovne osobnou výpoveďou (v rôznych daň.konaniach) potvrdil zaúčtovanie faktúr v ich účtovníctve, nákup na FA uvedeného tovaru od dovozcu, prepravu do skladových priestorov. Napr. svojou výpoveďou v jednom z daňových konaní napr. č. 1699060/2016 potvrdil existenciu obchodov, však ani teraz jeho výpoveď nebola nijakým spôsobom vyhodnotená a braná do úvahy ako vykonaný dôkaz. Žalovaný zrozumiteľne nevysvetlil, na základe čoho prikladá podstatný význam výpovedi/výpovediam svedka M., pričom inými dokonca ním vykonanými svedeckými výpoveďami sa ani len nezaoberá pri vyhodnotení. Rozhodnutie je v danom smere nepreskúmateľné a neobjektívne jednostranné. Namietali sme už v priebehu konaní, že správca dane ďalej popisoval v inom svojom rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane č.102430244/2017 z 21.11.2017 na str.18 výpovede J. V., A.. Z. S.. Svedok - štatutár nášho dodávateľa spol. SOLID PRESS SLOVAKIA s.r.o. pán A.. Z. S. (str.18 cit.rozhodnutia) vypovedal bližšie o existencii, reálnom obchodovaní s tovarom. Nie je zrejmé, prečo aj jeho výpovede neboli vyhodnocované. Konateľ spoločnosti Solid Press Slovakia s.r.o. totiž potvrdil dodanie tovarov, realizáciu obchodov, preto je neuznanie odpočítania dane z tuzemských dodaní od dodávateľa Solid Press Slovakia s.r.o. nedôvodné a dôkazne nepodložené. Túto okolnosť žalovaný ignoroval, resp. uviedol, že ich výpovede neboli údajne „hodnoverné“- zrejme preto, že neobsahovali ním zisťované skutočnosti. Nie je teda vôbec zrozumiteľné, prečo daňový orgán použije v plnom rozsahu výpoveď jedného z konateľov dodávateľa, pričom výpovede iných konateľov dodávateľov buď nespomenie, či nevyhodnocuje, alebo dokonca ich spochybní. Na druhej strane žalovaný tvrdí, že nebolo možné preverovanie obchodov z roku 2008 teraz, lebo spol. Solid Press Slovakia s.r.o. bola zrušená v roku 2015 výmazom. Nuž, správca dane mohol a mal konať bez zbytočného odkladu, bez prieťahov a bez časového odstupu od zisťovaných období o dlhé roky, inak tým došlo aj objektívne k zmene, zániku subjektov, možnej nekontaktnosti či nesúčinnosti dopytovaných subjektov, čo nám však následne nemôže byť kladené za vinu ako „neunesenie dôkazného bremena“, keď je to spôsobené predovšetkým nečinnosťou správcu dane, resp. dokazovaniu s obrovským časovým odstupom od preverovaného zdaňovacieho obdobia. V rokoch 2008, kedy obchody prebiehali, subjekty boli obchodne činné, podnikali a za ich zánik po rokoch predsa nemôžeme niesť zodpovednosť, a to ani pri zachovaní správcom spomenutej náležitej miery obozretnosti a zabezpečení si potrebných podkladov pre splnenie podmienok pre oslobodenie od dane. Ak totiž potvrdili dodanie tovaru voči nám jeho dodávatelia, na základe akej skutočnosti potom žalovaný voči nám neuznal uvedený obchodný vzťah? Pritom žalovaný namietal, že nebolo preukázané dodanie tovaru, ale tu ho práve dodávatelia osobne preukázali, potvrdili. Skutkové zistenia v záveroch žalovaného nemajú oporu v dôkazoch, sú nesprávne, nepravdivé. Po ďalšie, svedkovia napr. zástupcovia prepravných spoločností alebo vodiči z dožiadaných firiem M.G.M.EXPRESS s.r.o. a prepravných firiem, popísali bližšie existenciu reálneho dodania tovaru, prepravu tovaru, dopravcov, sklady atď. - tieto výpovede zostali bez povšimnutia a vyhodnotenia žalovaným i prvostupňovým správcom dane, hoci ich závery zneli práve v prospech reálneho priebehu deklarovaných obchodov, a preto ich žalovaný dostatočne ani nevyhodnocoval. Tieto obsahy výsluchov však správca dane v odôvodnení rozhodnutia zámerne bližšie necituje. V podstate totiž nimi bolo potvrdené, že obchodovaný tovar existoval, bol prepravovaný do miest určenia, teda že obchody mali existujúci predmet plnenia. Skutkové zistenia sú aj v priamom rozpore so zisťovaným skutkovým stavom, pretože rozsiahlu časť dokazovania tvoria preverovania dopravy tovaru , pričom prepravcovia či vodiči jej vykonanie potvrdili, popísali priebeh prevzatia tovaru, miesto a spôsob dodania a iné dopytované okolnosti. Viacerí z nich predložili aj doplňujúce dôkazy ako doklady o nákupe PHM, diaľničné poplatky, záznamy z tachografu, objednávky prepravy, faktúry na prepravu, dodací list, záznam o prevádzke použitého vozidla, záznamy o vykonaní zahraničnej prepravy, záznamy o evidencii použitého vozidla pre daň, evidencie jázd a pod. Všetky tieto listinné dôkazy a osobné výsluchy preverovaných subjektov rôznych prepravcov, dopravcov, vodičov svedčia o uskutočnení prepravy tovaru, čo je v rozpore s závermi správcu. Je nelogické, že správca dane vykonal množstvo dožiadaných úkonov na účely zistenia prepravy a ich rozsah tvoril podstatnú časť ním vykonaného dokazovania, keď následne v obsahu rozhodnutia na ne neprihliadne, obsahovo ich nevyhodnotí, bližší obsah ich výpovedí neuvádza, ale ani ich následne v kontexte iných dôkazov nijako nevyhodnocuje, čím jej jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie neobsahuje ani všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, neobsahuje vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daň.subjektu, dokonca niekedy ani neuvádza, že sme nejaké návrhy a námietky počas konania predložili. Neuvádza nami doteraz tvrdené skutočnosti, navrhované dôkazy i dôvody, pre ktoré ich nevykonal. Neobsahuje ani bližšie hodnotenie dôkazov, ktoré síce niektoré z nich spomína, že boli vykonané (avšak bez popisu bližšieho obsahu výpovedí či listín), ale ako ich následne správca dane hodnotil jednotlivo, ako i vo vzájomných súvislostiach, absentuje. Preto je jednoznačne rozhodnutie nezákonné, porušuje základnú zásadu uvedenú v § 3 ods.3 Daň.por., že správca dane hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Tu správca dane a následne aj žalovaný ako odvolací orgán prihliadal iba na tie dôkazy a aj ich bližšie uvádzal, ktoré korešpondovali s jeho závermi. Zvyšné dôkazy, námietky, tvrdenia, listiny nevyhodnocoval nijakým spôsobom. Ako príklady uvádzame aj výpovede svedkov - vodičov, prepravcov, dopravcov a nimi pripojené listinné dôkazy, ktoré sa v časti vyhodnocovania dôkazov neuvádzajú a ich obsah ani nie je bližšie popísaný, podobne ako niektorí dodávatelia (REJA CORPORATION s.r.o.- E. L.Č.) či odberatelia sa vyjadrili o merite veci, ale ich vyjadrenia boli ignorované. Na druhej strane však žalovaný nesprávne v texte rozhodnutia konštatuje, že daň. subjekt preukazoval nadobudnutie tovaru napr. od spoločnosti REJA CORPORATION s.r.o. iba listinnými dôkazmi- správcovi dane predložil iba dôkazy formálnej povahy atď.- pretože úplne opomenul, že okrem iného práve aj vyššie uvedené výpovede svedka (konateľa E. L.) spol. REJA CORPORATION s.r.o., potvrdzovali, že k daňovou kontrolou preskúmavaným obchodom došlo, a to bez údajnej ich účelovosti či fiktívnosti. Nie je nám zrejmé, prečo práve výpovede obchodných partnerov žalovaný nebral do úvahy, hoci oni mohli ku skutkovej stránke veci vypovedať najpodrobnejšie, nakoľko sa ich obchody priamo týkali. Vo vyhodnocovaní rovnakých dôkazov si správca dane a následne aj žalovaný aj sám sebe protirečí, keď najprv v priebehu tohoto konania spochybňoval dodanie tovaru, t.j. existenciu tovaru a teraz pre zmenu uvádza, nespochybňuje dodanie tovaru, ale jeho účelovosť obchodovania. Jeho vlastné zistenia sú vzájomne nekonzistentné, a preto zistené skutkové a právne závery nepresvedčivé. 3. žalobný bod ad § 191 ods. l písm. e) SSP nedostatočne zistený skutkový stav: ku konštatovaniu žalovaného o údajnom „neunesení dôkazného bremena" nepreukázaním nepreukázaním legitímnosti ním spochybnených obchodov argumentujeme, že v priebehu konania sme v obsahu vyjadrení k Protokolu, resp. v odvolaniach navrhli doplnenie dokazovania oboznámením sa s uvádzanými existujúcimi alebo správcom dane obstarateľnými listinnými dôkazmi, vypočutím viacerých svedkov, pričom však na tieto dôkazné návrhy prvostupňový orgán reagoval len čiastočne keď vypočul našich dvoch zamestnancov pána L. a pani L., rod. R.. Títo svedkovia potvrdili legitímnosť obchodov. Vo zvyšku navrhovaných dôkazov daňové orgány dokazovanie nedoplnili a ich nevykonanie odôvodnili nejednoznačne. Viaceré z navrhovaných dôkazov mohli prispieť k zmene zisteného skutkového stavu, pretože priamo so spochybnenými skutočnosťami- prevzatím tovaru od dodávateľa či jeho dodaním odberateľovi priamo súviseli, neboli ani neúčelné, ani nehospodárne. Toto procesné pochybenie zakladá nezákonnosť rozhodnutí pre nedostatočnosť a nesprávnosť zisteného skutkového stavu, pretože daňové orgány nevykonali navrhované dôkazy a ani sa s ich nevykonaním patrične nevysporiadali. Obzvlášť je toto pochybenie závažné s ohľadom na už skoršie rozhodnutie žalovaného, ktorým vo vyrubovacom konaní skoršie rozhodnutie DÚ Košice zrušil s odôvodnením, že cit.„...správca dane bude brať do úvahy aj skutočnosti uvedené v odvolaní, vysporiada sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi a vyjadreniami účastníka konania...“ ... „tieto závery však nepreukazujú konkrétne, že odvolávajúci sa mal napr. vedomosť o fungovaní reťazca obchodu, ktorý však nie je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bližšie špecifikovaný, resp. o účasti na podvode vo vzťahu k DPH a že zdaniteľné obchody neboli reálne...bez ich dôkladného vyhodnotenia ku konkrétnym zdaniteľným obchodom...“- opätovne ani po zrušovacom rozhodnutí nedošlo k doplneniu obsahových náležitostí rozhodnutia, ale ani v neskoršom rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho orgánu, čím žalovaný poprel svoj skorší právny názor v danej veci. 4. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu : Skutkové ani právne argumenty žalovaného nie sú presvedčivé, dostatočné a nevysporiadavajú sa dostatočne s dôvodmi opakovane podaného nášho odvolania. Rovnaké vady ako vytýkame druhostupňovému orgánu - žalovanému malo aj rozhodnutie prvostupňové, pretože vychádzalo z rovnaných právnych záverov a rovnakých nesprávnych skutkových zistení, preto sa zároveň domáhame aj jeho zrušenia. Chceme uviesť, že oba orgány v daňovom konaní procesne postupovali, dôkazy vyhodnocovali a právne závery dedukovali v rozpore so základnou ústavnou zásadou v čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Naopak každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. „Preprava tovaru v nereálnom rozsahu“ - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím konkrétnym nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost. správcu dane, navyše preprava nebola realizovaná len spoločnosťou A. M., ale aj mnohými drobnými prepravcami, ktorí jej realizáciu podľa zadaní potvrdili. V rozhodnutí sa žiadne výhrady k rozsahu, obsahu prepravy neuvádzajú, preto je toto konštatovanie v rozpore s obsahom spisu. „Zistené ekonomické väzby zúčastnených spoločností v rámci ich financovania“ - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost.správcu dane, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. Po ďalšie k zoznamu obchodných partnerov našej spoločnosti známeho správcovi zo spisu aj iných spisov, z neho vyplýva, že sme mali v relevantnom období viac ako 37 rôznych spolupracujúcich obchodných spoločností, neboli sme v kontakte len s Tatra Trade Corporation, s.r.o. či Solid Press Slovakia, s.r.o. alebo REJA CORPORATION s.r.o., preto nemožno ani tvrdiť, že naša obchodná činnosť bola ekonomicky viazaná či osobne prepojená na ne. Správca dane zámerne niektoré dôkazy, z ktorých väčšina je mu k dispozícii z doterajších daňových kontrol nezobral do úvahy, nevyhodnotil ich, čím je hodnotenie skutkového stavu neobjektívne, jednostranné, bez prihliadnutia na úplný skutkový stav veci. „Personálne väzby na osobu H..M.“ - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost.správcu dane vo vzťahu ku konateľovi/spoločníkovi našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. „Len formálne vyhotovovanie faktúr, ktoré nezodpovedali skutočnej podnikateľskej činnosti“- takéto konštatovanie nebolo podložené ani v obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvost.správcu dane, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. Toto tvrdenie ak by sa aj vzťahovalo na iné preverované spoločnosti, nie však na našu. Správcovi dane sú známe ekonom.výsledky našej spoločnosti, aj fakt, že sme realizovali podnikanie aj s rôznymi inými subjektami a pod. Pokiaľ ide o prehľad obehov tovaru, tak z prehľadu našej obchodnej činnosti vyplýva, že naša spoločnosť obchodovala priebežne s množstvom rôzneho tovaru, nešlo len o stavebnú oceľ, ktorá sa uvádza v Rozhodnutí. Rozsah dodaného či kupovaného tovaru je zistiteľný aj z faktúr, ktoré sa nachádzajú na DÚ Košice, pobočka Trebišov. Naša spoločnosť riadne podnikala za účelom dosiahnutia vlastného zisku, o čom svedčí napr. aj údaj z Výkazu ziskov a strát roku 2008, kde figuruje aj položka obchodná marža ako rozdiel medzi nákladmi na obstaranie predaného tovaru a tržbami. Tieto dôkazy správca dane opomenul, preto sú jeho skutkové zistenia neúplné. „Umelý charakter ekonomickej činnosti zúčastnených spoločností, bez zamestnancov, majetku, vybavenia a pod.“ - takéto konštatovanie nebolo nikdy zisťované a ničím nie je podložené v obsahu spisu, a tobôž nie vo vzťahu k našej spoločnosti, toto konštatovanie je v rozpore s obsahom spisu. Taktiež pokiaľ ide o zamestnancov, zamestnávala naša spoločnosť v skúmaných rokoch zamestnancov, na hlavný pracovný pomer. Tieto okolnosti bolo možné overiť jednak dopytom na sociálnu poisťovňu, jednak z Výkazu ziskov a strát (mzdové náklady). Správca dane sa s týmito dôkazmi neoboznámil, preto je to len neoprávnené tvrdenie bez podpory v reálnom skutkovom stave, t.j. nepreskúmateľné, s nesprávne zisteným skutkovým stavom. Obdobne nižšia (čo sa myslí pod nižšou maržou zo zisku však žalovaný ani neuvádza) obchodná marža nie je dôkazom o umelom charaktere obchodov, nakoľko každý podnikateľský subjekt si v rámci slobody podnikania môže nastaviť mieru zisku rôzne. Žalovaný neporovnal, nešpecifikoval porovnania marže pri dodávateľských a odberateľských faktúrach, a preto nevedno, z čoho vlastne vychádzal a akú údajne neprimerane nízku maržu sme mali fakturovať v cene tovaru, resp. ako konkrétne u našej spoločnosti. Po ďalšie pokiaľ ide o stav majetku spoločnosti, mal správca dane k dispozícii ako súčasť daňových priznaní aj Výkaz ziskov a strát, Súvaha, účtovné závierky a pod., tieto sú mu z jeho činnosti už známe a mali byť taktiež vyhodnotené. Pripomíname tiež, že sme pravidelne a riadne podávali daňové priznania už od založenia spoločnosti, t.j. za roky 2008 až 2013 a platili si dane, takže údajná účelovosť existencie len vo vzťahu k obchodovaniu s oceľou v roku 2008 nie je zodpovedajúca skutočnosti . Bez poukázania na konkrétne zistenia obsahuje žalobou napadnuté Rozhodnutie len tvrdenia bez podpory v reálnom skutkovom stave, t.j. nepreskúmateľné, s nedostatočne a nesprávne zisteným skutkovým stavom. 5. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. d), f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu , nesprávne právne posúdenie k spochybneniu intrakomunitárneho dodania tovaru a správcom dane zistený rozdiel základu dane: Žalovaný síce konštatoval údajné porušenie zákona § 2 ods.1 písm.a), § 19 ods.8, § 43 ods.1 Zák. 222/2004 Z.z. našou spoločnosťou, ale v rozhodnutí nedetailizoval, čím k tomu malo dôjsť (podobne ako prvostupňový orgán), preto je tu rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ďalej sa žalovaný odvoláva len na zistenia z vnútroštátneho dodania tovaru našej spoločnosti od REJA CORPORATION, s.r.o., SPS s.r.o., TTC s.r.o., pričom tu však išlo o samostatné obchodné vzťahy a mali byť preskúmané samostatne. Dôvody žaloby podľa jednotlivých žalobných bodov platia aj na tieto skutkové a právne zistenia ohľadom intrakomuniktárneho dodania tovaru, preto na ne poukazujeme. V obsahu rozhodnutia žalovaný uvádza, že správca dane dostatočne preukázal aj to, že v zdaňovacom období nedošlo k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru do Česka. Tu sme argumentovali, že miesto dodania si určil sám odberateľ a žiadny predpis podnikateľovi neprikazuje, že miestom dodania tovaru musí byť len jeho sídlo. Ak aj nedošlo k dodaniu priamo do sídla odberateľa LANDORIKA s.r.o., neznamená to automaticky, že k dodaniu nedošlo vôbec. Opätovne tu žalovaný opomenul vyhodnotiť zistenia, skutočnosti uvádzané v obsahu prvostupňového rozhodnutia, kde sa prostredníctvom MVI podrobne popisovali tovar, dodanie, prepravcovia, priznanie nadobudnutia tovaru v daň. priznaniach - vo vzťahu k zahraničným odberateľským spoločnostiam. 6. žalobný bod ad § 191 ods. 1 písm. f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu ohľadom zistenia k spochybneniu dodania fakturovaného tovaru daňovému subjektu: ak by sa aj zistilo, že mohla spol. Tatra Trade Corpotration, s.r.o. vykonávať nezákonné praktiky s DPH, nezakladá to automaticky vedomosť a zapojenie sa všetkých jeho obchodných partnerov do tejto nelegálnej činnosti. Ohľadom toho, že naša spoločnosť sa mala vedome zapájať do fiktívnych obchodov s REJA CORPORATION s.r.o., s Tatra Trade Corporation s.r.o. či Solid Press Slovakia s.r.o., predstierať prevzatie tovaru od tohto dodávateľa či intrakomunitárne dodanie do zahraničia nie je žalovaným uvedený konkrétny vecný dôkaz. Napokon ani náš konateľ pán H..L. nie je v spomínanom trestnom stíhaní trestne stíhaný ako spolupáchateľ, orgány činné v trestnom konaní ho neoznačili ako podozrivého páchateľa súvisiacej skupinovej trestnej činnosti. A k odvolaniu sa na zistenia v Uznesení o začatí trest.stíhania z 20.5.2012 namietame, že ide len o úkon OČVTK v štádiu prípravného konania vo veci, na ktorý treba prihliadať v súlade so zásadou prezumpcie neviny ako na možné podozrenie a nie ako na „jasný, nezvratný dôkaz“ ako ho označil ešte v obsahu prvostupňového rozhod. správca dane. Navyše naša spoločnosť v uznesení OČVTK nefiguruje, tak ako môže byť jeho obsah jasným a nezvratným dôkazom voči nám? Žalovaný tiež nesprávne interpretoval tento úkon a takýmto výkladom porušuje zásadu prezumpcie neviny, čo opakovane v konaní namietame, keďže konštatuje zistenia o dopustení sa skrátenia dane skôr, než by akékoľvek obvinenia boli v štádiu právoplatného súdneho rozhodnutia. Nie je daňový úrad oprávnený konštatovať, či došlo k porušeniu trestnoprávnych predpisov a voči takýmto skutkovým zisteniam sa dôrazne ohradzujeme. Žalovaný sa v podstate prevažne opiera o rôzne výpovede svedka E.. M.. Postup jeho výpovedí je od počiatku pochybný, keď najprv v trestných veciach rámcovo k obchodom vypovedal, potom v konkrétnych daňových veciach vypovedať odmietol, a prednedávnom vypovedal ešte podrobnejšie ako predtým. K spornej hodnovernosti jeho osoby sme sa už skôr vyjadrili a na tom trváme a rozporujeme jeho obviňujúce tvrdenia. Žalovaný vo svojich zisteniach prevažne poukazuje na výpoveď E.. M., ale jej znenie už následne nekonfrontoval s inými dôkazmi. Jeho výpovede týkajúce sa tvrdení o našej spoločnosti popierame. Náš konateľ H..L. od E.. M. ani iných ním uvedených ľudí neprijal žiadne iné peniaze okrem obchodných platieb za nakúpený tovar, naša spoločnosť tvorila vlastný zisk. Ak dotyčný spomenul, že naša spoločnosť mala údajne nelegálne spolupracovať, prijímať provízie cez osoby (čo jednoznačne popierame) H. D., V. H. a E. L., mal ich tiež na tieto okolnosti správca vypočuť. Na účely preverenia výpovedí H..M. sme už spätne a opakovane žiadali realizáciu výsluchu svedkov : E. L., H. D., V. H., Y. F.. Správca dane však ani tieto dôkazy (okrem výsluchu E..L.) nevykonal, ich nevykonanie v rozhodnutí neobjasnil, preto je jeho rozhodnutie založené na nedostatočne a nesprávne zistenom skutk. stave. Ani jedna z uvedených osôb nebola s našou obchodnou spoločnosťou prepojená ako konateľ, spoločník, prokurista či iný jej zástupca a teda nemohla ju zaväzovať a inak v jej mene konať. Preto čo tieto osoby konali, čo vedeli a v čom boli angažovaní nemôže mať tu správcom dane priamo vyvodzované právne následky voči našej spoločnosti. Podobne aj výpovede M. uvádzaných osôb mali byť konfrontované s ním a mali mať možnosť sa vyjadriť k priamym obvineniam. Namietame, že viaceré z jeho výpovedí neboli zákonne získanými dôkazmi podľa procesu Daň.por. a namietame ich použitie ako dôkazu tu. Nie je možné bez ďalšieho ľubovoľne, bez informovania a súčinnosti daň.subjektu preberať dôkazy z iných, jeho sa netýkajúcich trest.konaní, daň.konaní a pod. K spochybneniu hodnovernosti výpovedí svedka H..M. sme v doterajšom priebehu konania v odvolaní doplnili dôkaz, a to rozsudok Okresného súdu Nitra č.5T118/2011 z 21.2.2014. Daná trestná vec sa týkala osoby poškodeného H..M. (jeho meno je napr. na str. 47, ale aj inde, asi nebolo dostatočne pred zverejnením anonymizované). Pripojili sme citácie z textu tohto súdneho rozhodnutia, najmä na str.14, 15 i ďalej podstatné zistenie, že sa znalec z odboru psychológia vyjadril k osobe poškodeného (t.j. H. M.) v znalec.posudku č.9/12 tak, že cit. “všeobecná vierohodnosť poškodeného je zúžená. U poškodeného ide o predisponovanú, skôr introvertne orientovanú osobnosť, so zvýšeným skóre v psychotizme a v škálach antisociálneho správania a návykovosti. Zvýšené skóre v škále sociálne žiadaných odpovedí u poškodeného je viazané na osobný prospech, jeho odpovede boli v súlade so sociálne žiadúcimi odpoveďami (vysoké lži skóre). V psychopatologických škálach dosiahol poškodený nulové hodnoty, čo znamená tendenciu poškodeného k účelovým odpovediam. Pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní znalec vysvetlil, že sa poškodený správa účelovo, pri svojich všetkých kognitívnych pamätiach je schopný vyprodukovať účelovú odpoveď s vysokým lži skóre, ktoré spadá do osobnej charakteristiky, a preto bola všeobecná vierohodnosť svedka poškodeného znížená. Lži skóre sa určuje podľa testov, dotazníka, v ktorom dosiahol poškodený nad 16 bodov z 24 otázok.“ „Znalec u poškodeného zistil sklony k protispoločenskému správaniu a nevylúčil u poškodeného ani to, že je schopný si nejaký skutkový dej vymyslieť, a potom si ho zapamätať a zoschémizovať a potom ho rovnako podávať.“ Ďalej v obsahu rozsudku súd popísal aj viacero trestných súdnych stíhaní voči osobe poškodeného, ktoré tiež v kontexte okolností znižovali dôveryhodnosť jeho výpovedí. Namietame, že svedok takejto povahy, hľadajúci účelovosť vo vlastných výpovediach, disponujúci vysokým lži skóre a pod., nemôže byť kľúčovým dôkazom ani v daňovom konaní, podľa ktorého žalovaný skutk. stav hodnotil.“ 33. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 7.11.2019 reagoval na správnu žalobu nasledovne: „Žalovaný k tvrdeniu žalobcu o získavaní dôkazov počas prerušenia daňovej kontroly uvádza, že správca dane nepoužil nezákonne získané dôkazy, vo vyrubovacom konaní po namietaní daňového subjektu tieto procesné chyby odstránil cez doplňujúce výsluchy svedkov a opakovane zaslané dožiadania. Nad rámec odôvodnenia uviedol, že správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená (s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu) tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, teda má aj dôkazné bremeno. Toto svoje bremeno daňový subjekt plní v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia, uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. V tejto súvislosti sú tvrdenia týkajúce sa hodnotenia, resp. nehodnotenia výpovedí E.. H. M. správcom dane neopodstatnené, pretože závery správcu dane zodpovedajú zásade voľného hodnotenia dôkazov a výpovede svedka neboli jediným dôkazom, ale prispeli k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane u žalobcu. Svedok výpoveďou vykonanou dňa 22.08.2017 potvrdil svoje predchádzajúce výpovede o spôsobe obchodovania so stavebnou oceľou a potravinárskym tovarom. Svedok uviedol, že v prípade stavebnej ocele, táto bola nakupovaná po dohode s D. a H. tak, aby Tatra Trade Corporation, s.r.o. tovar obstarala bez DPH zo zahraničia, potom tovar predala spoločnosti DRYÁDA CORPORATION, s.r.o., ktorá si následným exportom uplatnila nadmerný odpočet DPH a tento si potom delili. Ku kolobehu tovaru svedok uviedol, že išlo jednoznačne o karusel; u stavebnej ocele sa tovar reexportoval na Slovensko a následne sa predal konečným spotrebiteľom. Pravým zmyslom obchodov bolo získať financie od štátu cez DPH. Výpovede svedka neboli jediným dôkazom, ale boli jedným z dôkazov, ktoré správca dane zabezpečil a hodnotil. Uvedené výpovede prispeli k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane u žalobcu. Správca dane počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní získal dostatok dôkazov o jednotlivých spoločnostiach zapojených do obchodovania so stavebnou oceľou, ktoré hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, a výpovede bývalého konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. potvrdili správnosť dokazovania vedeného správcom dane, ako aj správnosť vyvodených záverov o tom, že účelom obchodovania s touto komoditou bolo získať výhody na dani z pridanej hodnoty. Správca dane neprikladal tejto výpovedi vyššiu hodnotu pravdivosti ako ktorejkoľvek inej výpovedi, ako ktorémukoľvek inému dôkazu - tvrdenia daňového subjektu nevynímajúc. Správca dane vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní disponoval nielen dôkazmi z daňovej kontroly, ale zákonným spôsobom zabezpečil aj ďalšie dôkazy pre úplné zistenie skutkového stavu, ktoré hodnotil v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Žalovaný k tvrdeniam ohľadom prezumpcie neviny uvádza, že správca dane v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste, ale v zmysle ustanovenia § 68 ods. 5 Daňového poriadku uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, úvahy, hodnotenie dôkazov a právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodoval. Tvrdenie žalobcu, že správca dane nevykonal všetky navrhované dôkazy nie je opodstatnené, pretože daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia uvádzané v daňovom priznaní. Z ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí. Žalobca mal vytvorený dostatočný čas aj priestor, jednak v priebehu vykonávanej daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní, aby tieto dôkazy predložil, preukázal alebo navrhol spôsob ich preukázania. V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku), a je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti toto spochybnenie a to predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. Z ustálenej judikatúry NS SR (napríklad č. 2SžF/28/2010 zo dňa 18.05.2011) ako aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-119) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Pod dôkaznou povinnosťou je treba chápať presné skutkové vymedzenie činnosti a označenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu. V zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom - žalobcom, ako aj postup žalobcu pri uplatnení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Hodnotenie správcu dane vychádzalo z faktov a dôkazov, ktoré získal z rôznych zdrojov, nielen výpovede svedka M., ale aj z odpovedí na dožiadania, na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a to svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov správcu dane. Potvrdzujúce vyjadrenia dodávateľských a odberateľských spoločností o dodaní, resp. nadobudnutí tovaru správca dane nemohol akceptovať ako hodnoverný dôkaz, nakoľko pri výkone daňových kontrol a iných daňových úkonov boli zistené skutočnosti negujúce tieto tvrdenia, resp. niektoré subjekty sa stali nekontaktné a ich zástupcovia nezastihnuteľní. Z uvedeného je zrejmé, že nešlo o subjektívne hodnotenie dôkazov, ale naopak o objektívne vyhodnotenie všetkých zistení správcom dane. Správca dane sa vo vyrubovacom konaní zaoberal a vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli uvedené vo vyjadrení a odvolaní, aj s konkrétnymi otázkami a odpoveďami svedka E.. M., o čom svedčia zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102049006/2017 zo dňa 27.09.2017, č. 102318822/2017 zo dňa 07.11.2017 a č. 101634749/2018 zo dňa 21.08.2018. Správca dane dospel k tým istým záverom a prihliadal na všetko, čo vyšlo najavo i čo uviedol daňový subjekt, v súlade so zásadami daňového konania, nič neopomenul ani neignoroval, nevybral a nepopísal iba jemu vyhovujúce dôkazy. Správca dane skúmal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, preveroval aj súlad skutočného stavu s formálnym stavom, postupoval podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Cieľom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo využitie všetkých zákonne získaných dôkazov vedúcich k správnemu vyrubeniu dane. Správca dane preveroval opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane a oslobodenia a následným vyrubovacím konaním a vykonal šetrenie vo vzťahu k dodávateľom i k odberateľom tovaru. Na základe vykonaných dokazovaní bolo zistené, že jediným účelom obchodných transakcií spočívajúcich v deklarovaní nákupu a predaja fakturovaných komodít bolo zneužitie práva spoločenstva a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Ak si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľských spoločností a oslobodil od dane dodávky zahraničným spoločnostiam, musí byť schopný preukázať, že deklarované obchodné transakcie boli reálne uskutočnené tak, ako to uviedol v daňovom priznaní a na predložených dokladoch. Žalobca preukázal nadobudnutie tovaru od dodávateľských spoločností iba listinnými dôkazmi, ale reálny nákup od týchto spoločností a následný predaj tovaru nepreukázal. Hlavným účelom a dôvodom fakturovaných zdaniteľných obchodov bolo získanie daňovej výhody, čo správca dane preukázal v rámci dokazovania. Nie je možné akceptovať konanie, ktorého výsledkom je stav, ktorý nie je v súlade s účelom zákona a právny úkon, ktorý bol vykonaný výhradne alebo prevažne za účelom získania daňového zvýhodnenia. Obchodné operácie sa javia ako účelové a neboli vykonané za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania dane z pridanej hodnoty a oslobodenia od dane. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na Rozsudok NSS Českej republiky č. 5Afs/61/2008 z 27.11.2008, podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočítanie dane. Plneniam, resp. konaniam, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho daňového práva. Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je uznaným cieľom smernice 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorú zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov transponuje. Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Súdny dvor vo veci C-255/02 Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že bola vytvorená sieť spoločností, prostredníctvom ktorých sa fakturačné toky tovaru zneprehľadnili a medzi ktorými boli zistené vzájomné ekonomické väzby v rámci ich financovania, že išlo len o formálne vyhotovovanie faktúr a žalobca bol súčasťou tejto siete - vystupoval ako nárazníková spoločnosť, ktorá si uplatňovala odpočítanie dane z nákupu potravinárskych komodít od tuzemských dodávateľov a zároveň priznávala daňovú povinnosť z titulu predaja potravinárskych tovar odberateľov v tuzemsku a uplatňovala aj oslobodenie pri dodávkach tovaru odberateľom v iných členských štátoch - bolo správne, keď správca dane všeobecnú schému obchodovania aplikoval aj na žalobcu a preto je tvrdenie, že konštatovania v rozhodnutí nevychádzajú z reálne zisteného skutkového stavu, neopodstatnené. 34. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe už nevyjadril. III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu 35. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) preskúmal v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného obsah pripojených administratívnych spisov a dospel k záveru, že žalobe nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. Rozsudok vyhlásil za splnenia podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) bez nariadenia pojednávania. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a/ skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bo vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené o najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k ním. Podľa § 24 ods. 5 Daňového poriadku na doklad znejúci na existujúcu osobu v čase vydania dokladu sa daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Podľa § 25a odseky 1,2,5 Daňového poriadku, správca dane môže konanie prerušiť najmä, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Správca dane môže konanie prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť. Najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ju konkrétnemu daňovému subjektu. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. odpočítanie dane platiteľom platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané. Podľa § 165 ods. 4 Daňového poriadku daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 Daňového poriadku. Daňová kontrola začína podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods. 8, v zmysle ktorého, ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou začína vyrubovacie konanie (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku). Správca dane daňové konanie podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku - písm. a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, - písm. b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Správca dane musí, resp. môže rovnako ako daňové konanie prerušiť aj daňovú kontrolu, a to vzhľadom na ustanovenie § 46 ods. 10 Daňového poriadku, podľa ktorého na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 Daňového poriadku. Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku je konanie prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v ods. 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Podľa § 69 ods. 3 Daňového poriadku, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie a) protokolu z daňovej kontroly, b) protokolu o určení dane podľa pomôcok. 5 100684629/2020. Podľa § 69 ods. 4 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo doručenie oznámenia o daňovej kontrole. 36. Správny súd po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia správcu dane, ako aj pripojených administratívnych spisov správnych orgánov zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období december 2008 správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 8.159,16 Eur. 37. Súd preskúmaval žalobné body uvedené žalobcom, ktorý: -podľa § 191 ods. 1 písm. c), g) SSP tvrdil, že žalovaný nesprávne posúdil lehoty podľa daňových predpisov, čím došlo k nielen k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ale aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vo vzťahu k preskúmaniu dodržania procesných lehôt počas daňovej kontroly -podľa § 191 ods. l písm. d) SSP označil rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov druhostupňového rozhodnutia - podľa § 191 ods. l písm. e) SSP tvrdil nedostatočne zistený skutkový stav - podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP uviedol, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore so spismi a nemá v nich oporu - podľa § 191 ods. 1 písm. d), a f) SSP pokladal skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia za v rozpore so spismi, ktoré nemá v nich oporu, pre nesprávne právne posúdenie k spochybneniu intrakomunitárneho dodania tovaru a správcom dane zistený rozdiel základu dane, pokiaľ žalovaný konštatoval údajné porušenie zákona § 2 ods.1 písm. a), § 19 ods.8, § 43 ods.1 Zák. 222/2004Z.z. žalobcom, ale v rozhodnutí nedetailizoval, čím k tomu malo dôjsť, a podľa § 191 ods. l písm. f) SSP skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia za v rozpore so spismi, ktorý nemá v nich oporu ohľadom zistenia k spochybneniu dodania fakturovaného tovaru daňovému subjektu: ak by sa aj zistilo, že mohla spol. Tatra Trade Corpotration, s.r.o. vykonávať nezákonné praktiky s DPH, nezakladá to vedomosť a zapojenie sa všetkých jeho obchodných partnerov do tejto nelegálnej činnosti. 38. Správny súd z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že žalobné dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe sú neopodstatnené a nie je možné ich akceptovať. Správny súd s poukazom na ust § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. uvádza, že toto vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítane dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť. Faktúry a doklady predložené daňovým subjektom pri výkone daňovej kontroly ešte sami o sebe nedeklarujú uskutočnenie obchodov, sú len tvrdením o určitých skutočnostiach, a preto z hľadiska nároku na odpočítanie dane môžu byť použiteľné len vtedy, ak sa preukáže, že skutočnosti v nich uvedené majú reálny a pravdivý podklad. 39. Potom úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu, k spôsobu preukazovania podľa Daňového poriadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH určujú ako musí platiteľ prijaté zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet dane a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky, ktoré sú stanovené v § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, t. j., že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak nie je splnená čo i len jedna z podmienok, daňový subjekt si nemôže úspešne uplatniť nárok na nadmerný odpočet DPH. 40. Správny súd k tvrdeniu žalobcu, že správne orgány procesne nepostupovali v rozpore so základnou ústavnou zásadou v zmysle čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR konštatuje, že úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane priznali a uhradili do štátneho rozpočtu v správnej výške. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutia jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Rovnako posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi a neboli porušené práva žalobcu. 41. Správny súd pripomína, že žalobca musí vedieť preukázať uskutočnenie obchodu osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ uplatňuje oslobodenie od dane pri dodávkach tovaru do iných členských štátov. Doklady predložené ku kontrole, aj keď formálne spĺňajú právne náležitosti, nepostačujú na potvrdenie, že žalobca splnil podmienku oslobodenia od dane. To, že v súčasnosti je odberateľ nezastihnuteľný, o čom svedčia informácie z iného členského štátu, získané v priebehu daňovej kontroly, nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav daňovému subjektu spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného oslobodenia od dane. Správca dane počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní získal dôkazy a informácie o spoločnostiach zapojených do obchodovania s potravinárskym tovarom, so stavebnou oceľou a o samotnom predmete fakturácie, ktoré hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, a výpovede bývalého konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. potvrdili správnosť dokazovania vedeného správcom dane, ako aj správnosť vyvodených záverov o tom, že zdaniteľné obchody deklarované preverovanými faktúrami boli vykonávané bez zjavného ekonomického opodstatnenia, ktorého jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme neoprávneného odpočítania dane. 42. Pokiaľ žalobca namietal nedodržanie procesných lehôt počas výkonu daňovej kontroly, v dôsledku čoho kvalifikuje nielen protokol z daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie, ale celú kontrolnú činnosť SD za v rozpore so zákonom a namietal v súvislosti so žiadosťou správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií, jej účelnosť zákonnosť konania správcu dane a relevantnosť pre rozhodnutie vo veci samej, podľa názoru správneho súdu pri výkone daňovej kontroly u žalobcu nedošlo k porušeniu procesných lehôt upravujúcich dobu trvania daňovej kontroly. 43. Ako vyplýva z predloženého obsahu administratívnych spisov, v danom prípade správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na základe podnetu orgánov činných v trestnom konaní dňa 07.03.2012. správca dane následne podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu od 31.01.2013 a po doručení odpovedí na žiadosť o MVI správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Dňa 16.02.2016 správca dane kontrolu ukončil doručením protokolu č. 136808/2016 zo dňa 09.02.2016, prerušením daňovej kontroly lehoty neplynuli, lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná. Daňový subjekt sa v stanovenej lehote vyjadril k zisteniam uvedených v protokole. 44. Správca dane uviedol, že so žalobcom prerokoval jeho vyjadrenia a spísal zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102049006/2017 zo dňa 27.09.2017 a č. 102318822/2017 zo dňa 07.11.2017. Prvotné rozhodnutie správcu dane boli odvolacím orgánom zrušené a vrátené na ďalšie konanie a správca dane pokračoval v ďalšom konaní, spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 101634749/2018 zo dňa 21.08.2018. Následne vydal a doručil rozhodnutia za všetky zdaňovacie obdobia, vrátane posudzovaného rozhodnutia, z daňovej kontroly, ktorá bola vykonávaná a zhrnutá do protokolu, čím došlo k ukončeniu vyrubovacieho konania a bolo vydané rozhodnutie, z odôvodnenia ktorého vyplývajú komplexne skutkové zistenia a ich právne posúdenie. Na základe uvedeného, námietku žalobcu týkajúcu sa nerešpektovania administratívneho spisu a rozporu napadnutých rozhodnutí s jeho obsahom, namietanú žalobcom v správnej žalobe, považuje správny súd za nedôvodnú podľa § 191 ods. 1 písm. f/ a písm. d/ SSP za nedôvodnú. 45. Pokiaľ ide žalobnú námietku žalobcu ohľadne nezákonností v oblasti dokazovania v daňovom konaní správny súd poznamenáva, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi a je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. 46. Správny súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalobcu pri preskúmaní oprávnenosti, účelnosti a hospodárnosti výkonu daňovej kontroly v dôsledku žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií konštatuje, že nie je oprávnený preskúmavať účelnosť jednotlivých úkonov správcu dane v rámci daňovej kontroly a ani zameranie daňovej kontroly a preto námietky žalobcu týkajúce sa márneho uplynutia zákonných lehôt na vykonanie daňovej kontroly a vyrubenie dane posudzoval podľa obsahu rozhodnutia. K námietkam týkajúcim sa lehôt v konaní správny súd uvádza, že tieto námietky boli aj predmetom odvolania proti prvotnému rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 102431065/201 7 zo dňa 21.11.2017, ku ktorým žalovaný zaujal stanovisko v svojom prvotnom rozhodnutí konštatujúc, že procesný postup správcu dane, ktorý predchádzal samotnému rozhodnutiu v danej veci, nebol v rozpore s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd opakovane pripomína, že daňová kontrola bola začatá na podnet orgánov činných v trestnom konaní dňa 07.03.2012 (Zápisnica o začatí daňovej kontroly č. 9813401/5/375906/2012). Správca dane zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a vzhľadom na skutočnosť, že odberateľmi tovaru boli aj zahraničné spoločnosti, prostredníctvom žalovaného požiadal v zmysle žiadostí o MVI o preverenie deklarovaných obchodných vzťahov a podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu od 31.01.2013 (rozhodnutie č. 9813401/5/328143/2013/MihP zo dňa 25.01.2013). Po doručení odpovedí na žiadosť o MVI správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly a oznámil daňovému subjektu, že dňa 15.01.2016 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená (oznámenie č. 64755/2016 zo dňa 21.01.2016). Dňa 16.02.2016 správca dane daňovú kontrolu ukončil doručením protokolu č. 136808/2016 zo dňa 09.02.2016. Prerušením daňovej kontroly lehoty neplynuli, preto lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná. Daňový subjekt sa v stanovenej lehote vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole. Správca dane s ním prerokoval jeho vyjadrenia a spísal zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102049006/2017 zo dňa 27.09.2017 a č. 102318822/2017 zo dňa 07.11.2017. Následne správca dane v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice vydal rozhodnutia za všetky zdaňovacie obdobia, za ktoré bola vykonaná daňová kontrola v zmysle protokolu. Keďže rozhodnutia správcu dane boli odvolacím orgánom zrušené a vrátené na ďalšie konanie, správca dane pokračoval v ďalšom konaní, spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 101634749/2018 zo dňa 21.08.2018 a následne vydal a doručil rozhodnutia za všetky zdaňovacie obdobia, za ktoré bola vykonaná daňová kontrola v zmysle protokolu, čím došlo k ukončeniu vyrubovacieho konania. Preto postup správcu dane aj žalovaného bol v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ako aj zániku práva vyrubiť daň sú tak preto neopodstatnené. 47. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. 48. Správny súd pripomína, že Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu, keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Žalobcom prezentované neodsúhlasené preukazovanie plnenia žalobcovi a žalobcom svedeckými výpoveďami a inými závermi žalobcu, pokiaľ ide o vyhodnotenie dôkazov správcom dane je aj podľa správneho súdu síce návrhom, ale v celom komplexe hodnotených dôkazov nespôsobilým zvrátiť záver o žalobcom nesplnení podmienok § 19, § 51 a § 43 zákona o DPH. 49. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a výlučne jednostranného hodnotia dôkazov, uvedenia len tých dôkazov, ktoré podporujú skutkové závery žalovaného vo vzťahu k spochybneniu dodania fakturovaného tovaru napokon správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovaného zodpovedá zákonným požiadavkám na obsah odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný, ako aj správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre potvrdenie rozhodnutia správcu dane. Zároveň žalovaný reagoval vo svojom rozhodnutí na návrhy a námietky žalobcu. Podrobne uviedol spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a aplikáciu relevantnej právnej úpravy. Dôkazy vykonané správcom dane boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď správca dane je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Žalobca ako daňový subjekt má okrem povinnosti sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno nielen tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt má dôkazné bremeno, ktoré má povinnosť plniť v rámci dokazovania, ale dokazovanie vedie správca dane. Preto aj námietka žalobcu, že správca dane nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, nie je opodstatnená, lebo zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu ako daňového subjektu ním uvádzané v daňovom konaní. Preto je na správcovi dane, ktorý vedie konanie a dokazovanie a predovšetkým na jeho úvahe aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí. Z rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane nesporne vyplýva, že ako jeden z rozhodujúcich dôkazov využil výpoveď svedka E.. H. M.. Tento svedok bol vypočutý ohľadne ekonomickej činnosti spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. v súvislosti so zdaniteľnými obchodmi pre žalobcu. Svedok svojou výpoveďou vykonanou dňa 22.08.2017 potvrdil svoje predchádzajúce výpovede o spôsobe obchodovania s potravinárskym tovarom. Svedok uviedol, že obchodovanie s potravinárskym tovarom riadili p. H. D. a Y. F. od Tatra Trade Corporation, s.r.o. bez DPH a potom tovar predávali REJA CORPORATION s.r.o. a DRYADA CORPORATION, s.r.o., ktoré DPH Tatra Trade Corporation, s.r.o. neodvádzali a DPH si potom delili. V prípade exportu tovaru si REJA CORPORATION s.r.o. a DRYADA CORPORATION, s.r.o. uplatňovali nadmerný odpočet DPH. Ku kolobehu tovaru svedok uviedol, že išlo jednoznačne o karusel u stavebnej ocele sa tovar reexportoval na Slovensko a následne sa predal konečným spotrebiteľom. Pravým zmyslom obchodov teda bolo získať financie od štátu cez DPH. Správny súd taktiež poznamenáva, že výpoveď vyššie spomenutého svedka nie je jediným dôkazom, ale len jedným z dôkazov. 50. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, kde došlo k spochybneniu intrakomunitárneho dodania tovaru, správny súd poukazuje na rozhodnutia správcu dane a žalovaného, kde jasne a nespochybniteľne formulovali svoje závery v preskúmavanej veci týkajúce sa spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o., keď po získaní všetkých dôkazov mali správne orgány za preukázané, že existencia faktúr nie je relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru deklarovanými faktúrami skutočne došlo v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v zdaňovacom období december 2008. Z inštitútu MVI správca dane zistil, že obchody boli súčasťou obchodovaných účelových reťazcov, nejednalo sa o skutočný výkon ekonomickej činnosti dodaním tovaru za účelom jeho následnej spotreby konečným spotrebiteľom, ale tovar bol použitý do ďalšieho prepravného reťazca bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia na základe čoho mu správca dane neuznal režim oslobodenia od dane pri transakciách deklarovaných ako intrakomunitárne dodanie tovaru na základe faktúr vystavených žalobcom pre zahraničného odberateľa. Žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a v priebehu celého konania, t. j. počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepreukázal relevantnými dokladmi svoje tvrdenie, že došlo k reálnemu uskutočneniu dodania tovaru pre odberateľa čím z jeho strany došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z § 43 ods. zákona č. 222/2004 Z. z. a nevzniklo mu právo na odpočítanie v zdaňovacom období . 51. Žalobná námietka o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného je podľa názoru súdu rovnako nedôvodná a správny súd má za to, že správca dane pri vykonanom dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo zásad daňového konania uvedených v ustanovení § 3 Daňového poriadku, vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturovaný tovar bol prijatý od spoločnosti uvedenej na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach napĺňajú zistené skutočnosti a vykonané dôkazy hodnotil podľa správnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane hodnotil dôkazy, ktoré si zaobstaral objektívne, a v rámci svojej dôkaznej povinnosti spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok pre prijatie tovaru a jeho následného dodania. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal aj žalovaný, vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 52. Zhrnúc hore uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu správny súd v preskúmavanej právnej veci poukazuje aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Sžf 44/2013 z 02.07.2014 (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2015, č. judikátu 69), z obsahu ktorého Najvyšší súd SR vyvodil dve zásadné právne vety judikátu vzťahujúceho sa na uplatnenie dane z pridanej hodnoty a ekonomického zmyslu konania daňového subjektu. Ak konaniu daňového subjektu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci chýba akýkoľvek ekonomický zmysel, je potom potrebné, vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej daňovej veci vyvodiť logicky záver, že i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, bolo v danom prípade zo strany daňového subjektu sledovanie jediného účelu, a to iba získanie nadmerného odpočtu. II. Nemožno potom takémuto konaniu daňového subjektu prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho prieskumu. 53. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 54. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 55. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).