Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/45/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200155 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200155.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka, členov senátu JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. v právnej veci žalobcu TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s.r.o., Rastislavova 104, 040 01 Košice, práv. zast. advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, 042 83 Košice, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutí žalovaného č. 102 622 175/2018, 102 623 149/2018, 102 623 507/2018, 102 623 636/2018, 102 624 215/2018, 102 623 701/2018, 102 623 262/2018 a 102 624 795/2018, všetky zo dňa 18.12.2018, na základe všeobecnej správnej žaloby, takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutia žalovaného č. 102 622 175/2018, 102 623 149/2018, 102 623 507/2018, 102 623 636/2018, 102 624 215/2018, 102 623 701/2018, 102 623 262/2018 a 102 624 795/2018, všetky zo dňa 18.12.2018 ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 101 495 457/2018, 101 551 501/2018, 101 551 813/2018, 101 552 123/2018, 101 552 553/2018, 101 554 173/2018, 101 554 046/2018 a 101 554 589/2018 všetky zo dňa 10.08.2018 a veci v r a c i a Daňovému úradu Košice na ďalšie konanie. II. Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný žalobou napadnutými rozhodnutiami zo dňa 18.12.2018 uvedenými v záhlaví tohto rozsudku podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutia správcu dane - Daňového úradu Košice (ďalej aj len „správca dane“) č. 101 495 457/2018, 101 551 501/2018, 101 551 813/2018, 101 552 123/2018, 101 552 553/2018, 101 554 173/2018, 101 554 046/2018 a 101 554 589/2018 všetky zo dňa 10.08.2018 potvrdil. Prvostupňovými správnymi rozhodnutiami podľa § 79 ods. 2 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len “Daňový poriadok“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nebolo vyhovené žiadosti žalobcu doručenej dňa 03.07.2009 o vrátenie daňového preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2004 vo výške 250,85 eur, február 2005 vo výške 251,48 eur, apríl 2005 vo výške 267,12 eur, máj 2005 vo výške 274,15 eur, august 2005 vo výške 273,39 eur, marec 2006 vo výške 268,68 eur, február 2006 vo výške 251,48 eur a jún 2006 vo výške 264,79 eur a žalobcovi nebol vrátený daňový preplatok. Správca dane konštatoval, že dňa 03.07.2009 mu bola doručená žiadosť žalobcu o vrátenie preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2004 vo výške 250,85 eur, február 2005 vo výške 251,48 eur, apríl 2005 vo výške 267,12 eur, máj 2005 vo výške 274,15 eur, august 2005 vo výške 273,39 eur, marec 2006 vo výške 268,68 eur, február 2006 vo výške 251,48 eur a jún 2006 vo výške 264,79 eur. Preplatok na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie v uvedenej výške vznikol žalobcovi na základe podaného dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty zo dňa 31.03.2009. Správca dane v zmysle § 63 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov preplatok, ktorý vznikol žalobcovi na základe podaného dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2004 vo výške 250,85 eur, február 2005 vo výške 251,48 eur, apríl 2005 vo výške 267,12 eur, máj 2005 vo výške 274,15 eur, august 2005 vo výške 273,39 eur, marec 2006 vo výške 268,68 eur, február 2006 vo výške 251,48 eur a jún 2006 vo výške 264,79 eur, použil vo výške preplatku na čiastočnú úhradu nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj, jún, júl, august, október a november 2009 z úhrad realizovaných za máj 2009 dňa 25.06.2009 v sume 327,05 Eur, za jún 2009 dňa 27.07.2009 v sume 2 733,48 Eur, za júl 2009 dňa 14.08.2009 v sume 1 364,75 Eur, za október 2009 dňa 25.11.2009 v sume 886,00 Eur a za november 2009 dňa 28.12.2009 v sume 744,23 Eur. Správca dane dodal, že v zmysle § 79 ods. 11 Daňového poriadku sa použitie daňového preplatku - nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa ods. 1 - 8 považuje za ich vrátenie. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí ďalej dôvodil, že zo spisového materiálu zistil, že žalobca podal dňa 03.07.2009 žiadosť o vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty zo dňa 26.06.2009 (za zdaňovacie obdobie december 2004 až jún 2006 na základe podaných dodatočných daňových priznaní). Dňa 21.07.2009 správca dane prerušil konanie vo veci vrátenia daňových preplatkov na dani z pridanej hodnoty, ktoré vznikli podaním dodatočných daňových priznaní. Dňa 12.08.2009 žalobca oznámil správcovi dane, že správcom dane požadované súdne rozhodnutia doručil ako prílohy podania zo dňa 26.06.2009, čím pominuli dôvody prerušenia konania. Podaniami zo dňa 21.12.2017 a zo dňa 04.04.2018 žalobca podal sťažnosť, v ktorej okrem iného namietal, že správca dane porušil zákon tým, že nerozhodol vo veci vrátenia predmetných preplatkov. Sťažnosť žalobcu bola vyhodnotená ako opodstatnená a následne boli vydané odvolaním žalobcu napadnuté rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 101 495 457/2018, 101 551 501/2018, 101 551 813/2018, 101 552 123/2018, 101 552 553/2018, 101 554 173/2018, 101 554 046/2018 a 101 554 589/2018 všetky zo dňa 10.08.2018, v ktorom odvolaní žalobca namietal, že za zdaňovacie obdobie december 2004, február, máj, apríl a august 2005, február, marec a jún 2006 uhradil vlastnú daňovú povinnosť uvedenú v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty v lehote splatnosti dane a prijatie platieb si overil telefonicky priamo u správcu dane a že úhradu za zdaňovacie obdobie december 2004 až jún 2006 (t.j. aj za december 2004, február, máj, apríl a august 2005, február, marec a jún 2006) realizoval ako je vyššie uvedené a že preto nemal evidovaný nedoplatok na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie. Súčasne v odvolaní namietal, že v jeho spise sa nenachádzajú žiadne listiny týkajúce sa nedoplatku na dani z pridanej hodnoty, ani listiny týkajúce sa započítavania platieb za uvedené zdaňovacie obdobie a tvrdil, že správca dane mu nikdy neoznamoval ústne, ani písomne existenciu nedoplatku a započítavanie platieb za uvedené zdaňovacie obdobie. Žalovaný v žalobou napadnutých rozhodnutiach ďalej konštatoval, že zo spisového materiálu zistil, že správca dane použil preplatky, ktoré vznikli podaním dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2004, február, apríl, máj, a august 2005, február, marec a jún 2006 na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku za zdaňovacie obdobie máj, jún, júl, august a november 2009. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej žalobca za zdaňovacie obdobia uhradil daň z pridanej hodnoty v súlade s podaným daňovým priznaním, nemal evidovaný nedoplatok, a teda správca dane nemal dôvod použiť preplatok vzniknutý podaním dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie december 2004 vo výške 250,85 eur, február 2005 vo výške 251,48 eur, apríl 2005 vo výške 267,12 eur, máj 2005 vo výške 274,15 eur, august 2005 vo výške 273,39 eur, marec 2006 vo výške 268,68 eur, február 2006 vo výške 251,48 eur a jún 2006 vo výške 264,79 eur na úhradu nedoplatku na zdaňovacie obdobie máj, jún, júl, august a november 2009, žalovaný uviedol, že za obdobie od podania žiadosti (rok 2009), do vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia (2018), správca dane platby prijaté od žalobcu v nadväznosti na ustanovenie § 63 zákona o správe daní a poplatkov použil priebežne na úhradu splatných daňových povinností žalobcu. Ku dňu vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia na účte žalobcu nebol evidovaný žiadny preplatok, správca dane preto nemohol konať inak, ako rozhodnúť o nevrátení preplatku. V závere rozhodnutí konštatoval, že správca dane bol vzhľadom na ustanovenie § 63 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov povinný o použití preplatku vyrozumieť žalobcu. Skutočnosť, že správca dane nezaslal žalobcovi oznámenie o použití platieb, však nemá vplyv na rozhodnutie o žiadosti o vrátenie preplatku, pretože ide o samostatné konanie. Rozhodujúcou skutočnosťou, na základe ktorej správca dane rozhodol tak, že žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku za uvedené zdaňovacie obdobie nevyhovel, bol fakt, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia už na účte daňového subjektu nebol evidovaný žiadny preplatok (naopak na účte žalobcu sú evidované nedoplatky na dani z príjmov právnickej osoby). 2. Včas podanými samostatnými žalobami sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia vecí žalovanému na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutia žalovaného považoval za nesprávne z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1, písm. c/, d/ a f/ SSP. Žalobca uviedol, že dňa 31.03.2009 na vtedajšom Daňovom úrade Košice IV. predložil dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2003 až jún 2006. Správca dane dňa 08.04.2009 oznámil žalobcovi, že neakceptuje dodatočné daňové priznania za mesiace júl až december 2003 a za mesiace január až december 2004, pretože uplynula prekluzívna lehota na podanie dodatočného daňového priznania, ktorým daňový subjekt priznáva nižšiu daňovú povinnosť. Následne zamestnankyňa správcu dane na tomto oznámení opravila rukou písaným textom, že dodatočné daňové priznania za december 2004 správca dane akceptuje. Podaním zo dňa 26.06.2009 adresovaným správcovi dane žalobca požiadal o vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty za obdobie december 2004 až jún 2006 v celkovej výške 5 126,46 eur. Správca dane rozhodnutím zo dňa 21.07.2009 prerušil konanie vo veci vrátenia preplatku na dani z pridanej hodnoty, ktoré vznikli podaním dodatočných daňových priznaní, a to z dôvodu, že žalobca bol vyzvaný na odstránenie nedostatkov jeho podania zo dňa 03.07.2009. Podaním zo dňa 10.08.2009 doručeným správcovi dane dňa 12.08.2009 žalobca oznámil správcovi dane, že ním požadované súdne rozhodnutia boli správcovi dane doručené ako prílohy podania žalobcu zo dňa 26.06.2009 a následne ešte raz na základe telefonickej výzvy. Žalobca zároveň vysvetlil správcovi dane dôvody podania dodatočných daňových priznaní. Dňa 19.11.2009 sa u správcu dane uskutočnilo ústne pojednávanie, o ktorom bola spísaná zápisnica, z ktorej vyplýva, že konateľka žalobcu predložila listiny, na predloženie ktorých bola vyzvaná žiadosťou zo dňa 20.10.2009 (účtovné doklady a iné doklady). Žalobca ďalej uviedol, že v ďalšom období bol správca dane úplne nečinný. Sťažnosťou zo dňa 21.12.2017 žalobca poukázal na to, že správca dane od 19.11.2009 v konaní týkajúcom sa vrátenia dane so žalobcom nekomunikuje a keď dňa 17.12.2017 nahliadla zamestnankyňa správcu dane v prítomnosti štatutárnej zástupkyne žalobcu do daňového spisu, zistila, že sa v ňom nenachádzajú žiadne listiny týkajúce sa predmetného konania. Po tom, ako žalovaný vydal upovedomenie o odložení sťažnosti, žalobca podal sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti, na základe ktorej žalovaný upovedomil žalobkyňu listom zo dňa 04.04.2018, že táto sťažnosť je opodstatnená. Listom zo dňa 20.07.2018 žalovaný následne upovedomil žalobkyňu o tom, že z obsahu sťažnosti zo dňa 21.12.2017 vyplývajú skutočnosti tvrdené žalobcom a navyše žalovaný uviedol, že v registratúrnom stredisku správcu dane sa nachádzajú účtovné doklady a iné doklady týkajúce sa dane z pridanej hodnoty za všetky zdaňovacie obdobia, za ktoré boli podané dodatočné daňové priznania a tieto doklady neboli žalobcovi doposiaľ vrátené. Žalovaný skonštatoval, že prekážky, pre ktoré bolo konanie prerušené, pominuli. Správca dane listom zo dňa 28.09.2018 oznámil žalobcovi, že žiadosť o vrátenie preplatku zo dňa 10.08.2009 sa považuje v časti vrátenia zaplatenej dane za obdobie júl 2003 až november 2004 v sume 3 454,- eur za bezpredmetnú, kvôli zániku práva vrátiť daňový preplatok. Následne správca dane vydal rozhodnutia zo dňa 10.08.2018. Žalobca v ďalšej časti žalôb uviedol obsah svojho odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane a obsah rozhodnutí žalovaného. Žalobca namietal, že žalovaný na konkrétne odvolacie námietky žalobcu spočívajúce v tom, že správca dane nemohol použiť jeho preplatky na úhradu konkrétneho nedoplatku, pretože takýto nedoplatok v čase, keď mal byť preplatok na jeho úhradu použitý, neexistoval, nereagoval nijako. Žalobca vytýkal žalovanému, že z rozhodnutí žalovaného sa nedozvedel, na úhradu akej konkrétnej daňovej povinnosti a kedy bol konkrétny preplatok použitý. Žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí ani len nepolemizoval so žalobcom o tom, že jeho odvolacie námietky, týkajúce sa nemožnosti použiť daňový preplatok spôsobom, ako to uviedol správca dane, nie sú opodstatnené. Namiesto odôvodnenia správca dane o použití daňového preplatku, ktoré nezodpovedá obsahu spisu a z neho vyplývajúcim skutočnostiam, nahradil žalovaný toto odôvodnenie iným, neprípustne vágnym tvrdením o priebežnom používaní preplatkov na plnenie daňových povinností žalobcu. Takéto odôvodnenie je však podľa žalobcu nepreskúmateľné, pretože žalobcovi nedáva odpoveď na otázku, na plnenie ktorej konkrétnej daňovej povinnosti a kedy bol predmetný preplatok použitý a neumožňuje preto žalobcovi posúdiť, či rozhodnutia o nevrátení preplatkov sú zákonné alebo nie. Žalobca opätovne zdôraznil, že mu doposiaľ nebolo oznámené správcom dane použitie jeho preplatkov, vrátane preplatkov, ktoré boli predmetom predmetných konaní. Žalovaný na jednej strane v odôvodnení svojho rozhodnutia nepotvrdil a vzhľadom na skutkový stav ani nemohol potvrdiť použitie preplatku žalobcu na účel uvedený v rozhodnutiach správcu dane, pričom bolo jeho povinnosťou pri vydávaní potvrdzujúcich rozhodnutí zrozumiteľne a jasne vysvetliť žalobcovi, akým konkrétnym spôsobom bol ten ktorý preplatok použitý a poskytnúť tak presvedčivé odôvodnenie rozhodnutí o nevrátení preplatkov. Ďalej žalobca, citujúc ustanovenia § 63 ods. 1, 2, 3, 4, 6 zákona č. 511/1992 Zb., ešte uviedol, že podľa týchto ustanovení preplatok môže byť použitý na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku. Preplatok žalobcu však takýmto spôsobom použitý nebol, lebo ako na to žalobca poukázal, v čase údajného použitia preplatku mal uhradený splatný preddavok na daň a nemal daňový nedoplatok. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že je potrebné sa zaoberať aj minulosťou v tom smere, že správca dane, ktorý žalobcovi preplatky nevrátil, ich nepoužil zákonným spôsobom, keďže na to nemal možnosť ani do 29.12.2012, pričom podľa ustanovenia § 165b Daňového poriadku účinného od 30.12.2012 sa aj daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. a neskončené ku dňu účinnosti predmetného zákona dokončia podľa zákona č. 563/2009 Z. z.. V závere žaloby žalobca ešte uviedol, že z ním citovaných zákonných ustanovení § 79 ods. 1, 2, 3 a § 55 ods. 5, 6 Daňového poriadku vyplýva nielen to, aký postup správcu dane pri použití preddavku je zákonným, ale aj to, že Daňový poriadok a ani zákon č. 511/1992 Zb. nepredpokladajú taký právny stav, aby sa žalobca ako daňový subjekt nedozvedel ani v čase vydania rozhodnutia o nevrátení preplatku, akým spôsobom, kedy a na úhradu akej dane bol ten ktorý preplatok použitý. S poukázaním na ustanovenia § 3 ods. 1, 2 a § 63 ods. 2, 3 a 6 Daňového poriadku žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného nevychádza ani zo stavu veci zisteného v daňovom konaní (žalobca nemal v čase údajného použitia preplatku nedoplatky na dani, čo vyplýva z pripojeného prehľadu jeho platieb získaného pri ústnom pojednávaní dňa 08.02.2019) a ani nie je zrejmé, ako použil žalovaný právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval, z jeho rozhodnutia nie je ani možné zistiť, ako sa vyrovnal s konkrétnymi námietkami žalobcu a predovšetkým nie je možné zistiť, akým spôsobom bol preplatok žalobcu použitý, či bol použitý v súlade so zákonom a či táto skutočnosť bráni jeho vráteniu žalobcovi. Na základe uvedených argumentov navrhol žalobám vyhovieť a zrušiť rozhodnutia žalovaného č. 102 622 175/2018, 102 623 149/2018, 102 623 507/2018, 102 623 636/2018, 102 624 215/2018, 102 623 701/2018, 102 623 262/2018 a 102 624 795/2018, všetky zo dňa 18.12.2018, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 101 495 457/2018, 101 551 501/2018, 101 551 813/2018, 101 552 123/2018, 101 552 553/2018, 101 554 173/2018, 101 554 046/2018 a 101 554 589/2018 všetky zo dňa 10.08.2018 a veci vrátiť Daňovému úradu Košice na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobám žalobcu navrhol žaloby zamietnuť. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že odôvodnenia jeho rozhodnutí sú nepreskúmateľné. Potvrdil tvrdenie žalobcu, že správca dane si nesplnil svoju povinnosť a nezaslal daňovému subjektu oznámenia o použití platieb tak, ako mu to ukladalo ustanovenie § 63 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.. Napriek tomu, že správca dane oznámenia žalobcovi nezaslal, preplatky vzniknuté podaním dodatočného daňového priznania použil na úhradu daňových povinností žalobcu tak, ako je to uvedené v rozhodnutiach správcu dane (na úhradu daňových povinností za mesiace máj, jún, júl, august, október a november 2009), hoci úhradu daňových povinností žalobca realizoval inou samostatnou platbou. Platby, ktorými žalobca uhradil daňovú povinnosť za mesiace máj, jún, júl, august, október a november 2009 bola správcom dane použitá na úhradu ďalších daňových povinností žalobcu. Uvedený postup nebol v rozpore s právami žalobcu, pretože takýmto použitím platieb mu nevznikla žiadna ujma, jeho platby boli priebežne použité na úhradu jeho daňových povinností. Skutkový stav účtu žalobcu v čase vydania rozhodnutia správcu dane bol taký, že správca dane na účte neevidoval žiadny preplatok (len nedoplatok na dani z príjmov právnickej osoby), preto ani prípadné zrušenie rozhodnutí správcu dane žalovaným za účelom doplnenia presného rozpisu použitia všetkých platieb prijatých od daňového subjektu za obdobie od dátumu vzniku preplatkov po podaní dodatočných daňových priznaní, až po deň vydania rozhodnutia (pretože použitie preplatku vzniknutého podaním dodatočného daňového priznania za konkrétne zdaňovacie obdobie správca dane aj žalovaný v rozhodnutí uviedli) by nemohlo priniesť iné rozhodnutia vo veci. Zrušením rozhodnutí správcu dane by žalovaný naďalej porušoval zásadu rýchlosti správneho konania v danej veci, zrušením a vrátením veci by došlo len k predĺženiu konania, keďže správca dane by ani po zrušení a vrátení veci na ďalšie rozhodnutia nemohol rozhodnúť inak a preplatok vrátiť, lebo žiadny preplatok na účte daňového subjektu nie je evidovaný. Podľa žalovaného žalobca má nepochybne právo poznať detailne použitie platieb, ktoré zasielal správcovi dane na úhradu svojich daňových povinností a správca dane je povinný mu ich oznámiť. Skutočnosť, že správca dane neoznámil žalobcovi spôsob použitia jeho platieb na úhradu jeho nedoplatkov je vážnym pochybením, ale ani zohľadnenie tejto skutočnosti nemohlo viesť k vecne iným rozhodnutiam, pretože ak na účte žalobcu v čase vydania rozhodnutia neexistuje žiadny preplatok, nie je možné ho vrátiť, a to ani v prípade, ak v minulosti v čase podania žiadosti o vrátenie preplatku, preplatok existoval. Správca dane pochybil, keď nerozhodol o žiadosti v čase, v ktorom o nej mal rozhodnúť (žiadosť podaná dňa 03.07.2009), rozhodnutia vydal až v roku 2018, keď už na účte daňového subjektu žiadne preplatky neboli evidované, boli priebežne použité na úhradu splatných daňových povinností žalobcu a preto správca dane v čase vydania rozhodnutí nemohol rozhodnúť inak, ako rozhodol. 4. V replikách k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že ak žalovaný napriek obsahu odvolania tvrdí, že preplatok žalobcu bol použitý na čiastočnú úhradu DPH za príslušné zdaňovacie obdobia, sú jeho rozhodnutia, jeho odôvodnenia skutočne nezrozumiteľné, pretože žalobca v odvolaní namietal práve skutočnosť, že daň, na úhradu ktorej mal byť použitý preplatok, uhradil pred jeho údajným použitím. Tvrdenie žalovaného, že platba, ktorú žalobca uhradil na daňovú povinnosť za obdobie máj, jún, júl, august, október a november 2009 bola správcom dane použitá na úhradu ďalších daňových povinností žalobcu, usvedčuje správcu dane z nezákonného postupu. Žalobca vo svojej žalobe poukázal na ustanovenie § 63 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý stanovuje, na čo je správca dane oprávnený použiť preplatok. Z tohto ustanovenia v spojení s ustanovením § 55 ods. 5, 6 Daňového poriadku vyplýva, že správca dane nemá oprávnenie narábať s platbami daňového subjektu podľa svojej ľubovôle, ale má povinnosť použiť ich zákonom predpísaným postupom, alebo ich vrátiť daňovému subjektu. „Posúvanie“ platieb tak, ako to naznačil žalovaný, teda že namiesto úhrady dane zaplatenej v lehote splatnosti daňovým subjektom, správca dane použije na jej úhradu daňový preplatok a ďalší preplatok, ktorý týmto spôsobom „vyrobí,“ „posunie“ na platbu ďalšej dane, je totiž jednoznačné konanie smerujúce k tomu, aby sa správca dane vyhol povinnosti zaplatiť daňovému subjektu úrok podľa § 63 ods. 6 Daňového poriadku. Tvrdenie žalovaného, že zrušením rozhodnutí správcu dane by porušoval zásadu rýchlosti správneho konania, považuje žalobca za absurdné, keďže žalovaný žalobou napadnutými rozhodnutiami porušil právo žalobcu na spravodlivé konania a takýto postup navyše vydáva za konanie v záujme žalobcu. 5. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní rozhodnutí žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, po oboznámení sa s administratívnymi spismi správnych orgánov, za dodržania postupu podľa ust. § 105 ods. 1 písm. a) a c), ust. § 106 ods. 1 SSP a ust. § 107 ods. 2 SSP dospel, po porade senátu, k záveru, že žalobám žalobcu je treba priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. 6. Podľa ust. § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa ust. § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Podľa ust. § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa ust. § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) pri správe dani sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje aj pri správe dani v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa ust. § 55 ods. 4 Daňového poriadku daňový subjekt je povinný označiť platbu dane spôsobom podľa všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý vydá ministerstvo; to neplatí, ak je správcom dane obec. Podľa ust. § 55 ods. 5 Daňového poriadku správca dane použije platbu označenú podľa odseku 4 na úhradu príslušnej dane. Podľa ust. § 55 ods. 6 Daňového poriadku Správca dane platbu daňového subjektu neoznačenú podľa odseku 4 použije v tomto poradí: a) na úhradu daňovej pohľadávky na dani, na ktorú bola daň určená, s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby, b) na úhradu daňového nedoplatku na dani, na ktorú bola platba určená, s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby, c) na úhradu splatného preddavku na daň, na ktorú bola platba určená, s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby, d) na úhradu exekučných nákladov a hotových výdavkov, daňovej pohľadávky na inej dani, daňového nedoplatku na inej dani, splatného preddavku na daň na inej dani, nedoplatku na cle a nedoplatku na iných platbách s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby Podľa ust. § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Podľa ust. § 79 ods. 2 Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčšia ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najneskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Podľa ust. § 165b ods. 1 Daňového poriadku daňové konanie začaté podľa zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončia podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 7. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán v daňovom konaní nepostupovali v súlade s vyššie, v bode 6 tohto rozsudku, citovanými zákonnými ustanoveniami Daňového poriadku. Rozhodujúcou žalobnou námietkou uplatnenou žalobcom v žalobách, ktorá bola takisto uplatnená aj v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiam správcu dane zo dňa 10.08.2018, bola námietka týkajúca sa použitia preplatkov na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2004 vo výške 250,85 eur, február 2005 vo výške 251,48 eur, apríl 2005 vo výške 267,12 eur, máj 2005 vo výške 274,15 eur, august 2005 vo výške 273,39 eur, marec 2006 vo výške 268,68 eur, február 2006 vo výške 251,48 eur a jún 2006 vo výške 264,79 eur na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku za zdaňovacie obdobie máj, jún, júl, august, október a november 2009. V zápisnici o ústnom pojednávaní pred správnym orgánom prvého stupňa č. 101909517/2018 z 26.09.2018 konateľka žalobcu uviedla, že vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj, jún, júl, august, október a november 2009 uhradila v lehote splatnosti dane, pričom si túto skutočnosť overila u správcu dane telefonicky. V systéme správcu dane boli sumy platieb zaevidované ako prijaté platby na úhradu DPH za mesiace máj, jún, júl, august, október a november 2009. Preto žalobca nemal nedoplatok na DPH za uvedené zdaňovacie obdobia. 8. Žalovaný sa touto odvolacou námietkou žalobcu vo svojich rozhodnutiach zo dňa 18.12.2018 nezaoberal, ak v nich iba stroho konštatoval, že za obdobie od podania žiadosti (rok 2009) do vydania odvolaním napadnutých rozhodnutí (rok 2018), správca dane platby prijaté od žalobcu v nadväznosti na ustanovenie § 63 zákona o správe daní a poplatok použil priebežne na úhradu splatných daňových povinností daňového subjektu (žalobcu), v dôsledku čoho ku dňu vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia na účte žalobcu nebol evidovaný žiadny preplatok a preto správca dane nemohol konať inak, ako rozhodnúť o nevrátení preplatku. K predmetnej odvolacej námietke sa žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevyjadril. Neuviedol, na úhradu ktorej konkrétnej daňovej povinnosti a kedy bol ten ktorý preplatok na dani z pridanej hodnoty použitý. Tento údaj nie je možné zistiť ani zo všeobecného konštatovania žalovaného o priebežnom používaní preplatkov na plnenie daňových povinností žalobcu za obdobie od podania žiadosti o vrátenie preplatku v roku 2009 do vydania rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa v roku 2018. 9. Z uvedených dôvodov preto nie je možné takto formulované odôvodnenia rozhodnutí hodnotiť inak ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. 10. Podľa názoru súdu povinnosťou žalovaného bolo jednoznačne konkretizovať, na aký konkrétny nedoplatok na dani z pridanej hodnoty bol použitý ten ktorý daňový preplatok. 11. Bez uvedenej naznačenej konkretizácie použitia žalobcom uplatneného preplatku na dani z pridanej hodnoty nie je objektívne možné preskúmať, či žalobcovi vzniklo alebo nevzniklo právo na vrátenie toho ktorého daňového preplatku. 12. Preto žalovaný, ako odvolací orgán mal povinnosť zrušiť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu s tým, aby prvostupňový správny orgán konkretizoval, na úhradu ktorého daňového nedoplatku bol použitý ten ktorý preplatok a preto nemožno akceptovať stanovisko žalovaného uvedené v jeho vyjadreniach k žalobe, podľa ktorého ani prípadné zrušenie rozhodnutí správcu dane žalovaným za účelom doplnenia presného rozpisu použitia všetkých platieb prijatých od žalobcu za obdobie od dátumu vzniku preplatkov až po deň vydania rozhodnutí, by nemohlo priniesť iné rozhodnutie vo veci. 13. Pretože aj sám žalovaný sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nestotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu o použití preplatkov na úhradu daňového nedoplatku za uvedené zdaňovacie obdobia, preto záver prvostupňového správneho orgánu o použití toho ktorého preplatku na čiastočnú úhradu nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobia nie je podľa názoru súdu možné hodnotiť inak, ako že zistenie skutkového stavu prvostupňovým správnym orgánom ako orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP) a že tu bol daný aj zákonný dôvod pre zrušenie rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj podľa ust. § 191 ods. 3 písm. d) SSP, ako to navrhol žalobca v petitoch svojich žalôb. 14. Na základe v bode 6 citovaných zákonných ustanovení a vyššie v bodoch 7,8,10 až 12 tohto rozsudku uvedeného, preto súd žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného z dôvodov ich nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP a tiež rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z dôvodu, že zistenie skutkového stavu prvostupňovým správnym orgánom ako orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci podľa ust. § 191 ods. 1 písm. e) SSP zrušil a z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti daňového konania veci vrátil na ďalšie konanie priamo Daňovému úradu Košice ako prvostupňovému správnemu orgánu podľa ust. § 191 ods. 4 SSP. 15. Žalobcovi voči žalovanému, ako úspešnému účastníkovi konania, súd podľa ust. § 167 ods. 1 SSP priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. 16. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 172 ods. 2 SSP). 17. Toto rozhodnutie prijal senát súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.