Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sa/11/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200299 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200299.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu H.. Q. Q., K..: XX.XX.XXXX, I. O. W. X. XXXX/XX, S. - W., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Peter Dittrich s.r.o., so sídlom Mudroňová 29, Košice, za ktorú koná Mgr. Peter Dittrich, advokát a konateľ, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava o preskúmanie rozhodnutia žalovanej zo dňa 08.03.2019 č.: 33046-3/2019-BA takto r o z h o d o l : I. Žalobu zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 08.03.2019, č.: 33046-3/2019, príslušná na rozhodovanie podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o sociálnom poistení“) vo veci odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, č.: 200-203786-CA04/2018 zo dňa 19.12.2018 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové správne rozhodnutie“) odvolanie navrhovateľa H.. Q. Q., t.j. žalobcu v tomto konaní zamietla v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie. 2. V odôvodnení žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (v ďalšom texte aj : „správny orgán prvého stupňa,“ resp. „ prvostupňový správny orgán“) vydala dňa 19.12.2018 rozhodnutie č.: 200-203786-CA04/2018, ktorým rozhodla, že podľa § 49 zákona o sociálnom poistení žalobca nemá nárok na materské v období od 12.11.2018. 3. Podrobné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je obsiahnuté v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovanej. 4. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v nesprávnej aplikácie relevantných noriem upravujúcich nárok na materské. Podľa názoru žalobcu Sociálna poisťovňa nesprávne označila jeho nástup na rodičovskú dovolenku za formálny, iba s cieľom čerpania materského, ako aj to, že nezabezpečuje tú časť starostlivosti o dieťa, ktorú do prevzatia dieťaťa zabezpečovala jeho matka, a že nemá postavenie iného poistenia na účely nároku na materské. Vyslovil názor, že dôvody zamietnutia nároku na materské nemajú oporu v § 49 zákona o sociálnom poistení, pretože z neho nevyplýva požiadavka, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, a to ani explicitne, ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa. Zdôraznil, že pojem starostlivosť o dieťa nemá vlastnú legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia, je však definovaný v zákone o rodičovskom príspevku a v zmysle princípu terminologickej jednoty je nutné rovnaké pojmy používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom. Poukázal na to, že riadnu starostlivosť je možné poskytovať dieťaťu osobne, inou plnoletou fyzickou osobou, dokonca aj právnickou osobou, teda starostlivosť je možné zabezpečovať prostredníctvom iných osôb, ako sú starí rodičia dieťaťa, druhý rodič dieťaťa, pestúnka, jasle, škôlka a iné. Poukázal na to, že zo zákona o rodičovskom príspevku bola vypustená s účinnosťou od 1. januára 2011 povinnosť osobnej starostlivosti a z dôvodovej správy k novele vyplýva, že účelom bolo práve umožniť rodičom aj v období poberania rodičovského príspevku prispievať k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny vykonávaním pracovnej činnosti. Žalobca v podanom odvolaní sa odvolal aj na diskriminačný rozmer postupu Sociálnej poisťovne a uviedol, že je všeobecne známe, že v prípade rozhodovania o rodičovskom príspevku matkám Sociálna poisťovňa bežne poskytuje príspevok, aj keď vykonávajú pracovnú činnosť. Pokiaľ Sociálna poisťovňa lipne na zanechaní pracovnej činnosti na strane otcov, ide o diskrimináciu na základe pohlavia, čo je v rozpore so zákonom o zákaze diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a poskytovania sociálneho poistenia. 5. Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie v preskúmavanom rozhodnutí k týmto odvolacím námietkam, po citácií príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení poukázala na to, že materské je nemocenskou dávkou, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom poskytuje z nemocenského poistenia. Nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva tvorí súčasť sociálneho poistenia. Podmienky nároku na materské upravuje zákon o sociálnom poistení, ktorý pre každý poistný vzťah stanovuje všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky a zároveň pre každú nemocenskú dávku (nemocenské, ošetrovné, vyrovnávacia dávka a materské) stanovuje osobitné podmienky nároku. Pri posudzovaní splnenia všetkých zákonných podmienok nároku na nemocenské dávky sa prihliada na všetky okolnosti jednotlivého prípadu a na všetky ustanovenia zákona, ktoré súvisia s konkrétnym prípadom a zároveň sa berú ako jeden celok a posudzujú sa v ich vzájomnej súvislosti. Podľa žalovanej je však potrebné dbať aj na účel sledovaný zákonom. 6. Ďalej žalovaná uviedla, že navrhovateľ si v konaní pred Sociálnou poisťovňou uplatnil nárok na materské aj jeho výplatu ako iný poistenec - otec dieťaťa, a to z poistného vzťahu zamestnanca. Všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky zamestnanca sú stanovené v § 30 zákona o sociálnom poistení a osobitné podmienky nároku na materské iného poistenca, vrátane obdobia poskytovania materského inému poistencovi upravuje § 49 zákona o sociálnom poistení. Vychádzajúc z týchto skutočností všeobecnými podmienkami žalobcom uplatneného nároku sú : - podmienka existencie nemocenského poistenia, resp. plynutia ochrannej lehoty, v deň vzniku dôvodu na poskytnutie dávky (v prípade materského inému poistencovi v deň prevzatia dieťaťa do starostlivosti) a - podmienka absencie príjmu v období starostlivosti o dieťa. V prípade žalobcu bolo potrebné skúmať splnenie osobitných podmienok nároku na materské, a to: - prevzatie dieťaťa do starostlivosti a starostlivosť o toto dieťa otcom dieťaťa, k čomu sa vyžaduje dohoda s matkou dieťaťa, - vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), najmenej dvestosedemdesiat dní nemocenského poistenia pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti, - uplynutie šesť týždňov odo dňa pôrodu, - nepoberanie materského alebo rodičovského príspevku matkou dieťaťa. 7. Na splnenie osobitnej podmienky nároku na materské pritom musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, teda nepostačuje iba formálne prevzatie. Spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať, a aby sa matka dieťaťa mohla vrátiť do pracovného procesu. Otec dieťaťa preberá na seba tú časť starostlivosti o dieťa, ktorú do okamihu prevzatia poskytovala dieťaťu matka. Tiež môže ísť o situáciu, že otec dieťaťa aj po prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť, avšak v menšom rozsahu z hľadiska pracovného času ako pracovnú činnosť v pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské. V takýchto prípadoch je zároveň naplnený účel nemocenského poistenia vyjadrený v § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení, spočívajúci v zabezpečení fyzickej osoby pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku tehotenstva a materstva, resp. poskytovania starostlivosti dieťaťu v prípade iného poistenca. To, že musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa dokazuje aj § 51 zákona o sociálnom poistení, ktorý rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať. Ak by pokračovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, takéto ustanovenie by nemalo logiku a bolo by nadbytočné. V prípade, ak otec dieťaťa naďalej vykonáva zárobkovú činnosť a dieťaťu je starostlivosť poskytovaná inou fyzickou alebo právnickou osobou, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. Dohoda rodičov dieťaťa o prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca je v takomto prípade fiktívna (formálna) a otec dieťaťa nie je považovaný za iného poistenca, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti. 8. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí ďalej zdôraznila, že zákon o sociálnom poistení v § 49 ods. 2 písm. d) v znení účinnom do 31.12.2018 síce vyžaduje dohodu s matkou dieťaťa, avšak samotné uzatvorenie dohody rodičov dieťaťa o jeho prevzatí otcom dieťaťa nie je hlavný úkon vo vzťahu k posudzovaniu nároku na materské, ale je to len predpoklad smerujúci k zabezpečeniu a vykonávaniu starostlivosti o dieťa, ktorá opodstatňuje poberanie materského, a zabezpečenie ktorej by malo byť primárne skúmané na určenie nároku na dávku. Pri posudzovaní samotného nároku na nemocenskú dávku podľa žalovanej treba právne normy ustanovené v zákone o sociálnom poistení chápať ako jeden celok a v ich vzájomnej súvislosti, pričom treba vždy dbať na účel zákona, dobré mravy a spravodlivosť. Zároveň žalovaná poukázala na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pri výklade zákona žalovaná plne rešpektovala aj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 71/2013, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010, v zmysle ktorých k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu právneho predpisu, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu. 9. Žalovaná zhrnula, že účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je kompenzovanie straty príjmov zo zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku tehotenstva a materstva - v prípade matky dieťaťa, alebo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku - v prípade iného poistenca, napr. otca dieťaťa. Účel zákona nie je naplnený, pokiaľ otec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, naďalej vykonáva prácu v rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. Žalobca v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa poukazoval na rodičovský príspevok, ktorý však nie je nemocenskom dávkou, ale štátnou sociálnou dávkou. Jeho účel je vyjadrený v § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov a štát ním prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. Poskytuje sa všetkým rodičom v rovnakej sume na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa, spravidla do veku jeho troch rokov a rodičom sa nevytvárajú žiadne obmedzenia pri uplatnení nároku na takúto dávku; rodič môže vykonávať aj zárobkovú činnosť akoukoľvek formou a výška príjmu z tejto činnosti nemá vplyv na nárok na rodičovský príspevok, a ani na jeho výšku. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k novele zákona č. 571/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2011, na ktorú poukázal žalobca. Naproti tomu materské je nemocenskou dávkou poskytovanou z nemocenského poistenia, ktorého účel je vyjadrený v § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení, teda zákon už vo svojich základných ustanoveniach predpokladá, že u poistenca v dôsledku vzniku sociálnej udalosti dôjde k strate, resp. k zníženiu príjmu; táto skutočnosť je rozhodujúca a ovplyvňuje nárok na nemocenskú dávku (vrátane materského), ktorej účelom je práve kompenzácia straty (zníženia) príjmov poistenca. 10. Žalovaná preto v preskúmavanom rozhodnutí na základe výsledkov vykonaného dokazovania pred správnym orgánom prvého stupňa, ako aj po posúdení odvolacích námietok žalobcu dospela k takémuto záveru: „Vychádzajúc z vyššie uvedeného navrhovateľovi od 1. januára 2010 trvá povinné nemocenské poistenie zamestnanca u zamestnávateľa, u ktorého od januára 2018 do októbra 2018 dosahoval vymeriavacie základy v rozpätí od 1.040,06 EUR do 3.990,43 EUR. Od 12. novembra 2018 z tohto vzťahu navrhovateľ začal čerpať rodičovskú dovolenku a od tohto dňa si uplatnil nárok na materské z dôvodu, že mal prevziať do starostlivosti dieťa S. Q.. Od 12.11.2018 zároveň navrhovateľovi vznikol u zamestnávateľa nový pracovný pomer uzavretý na dobu určitú do 13. marca 2019 (t.j. do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa S. Q., ktoré mal podľa navrhovateľa prevziať do starostlivosti), na základe ktorého pracuje pre zamestnávateľa s totožným miestom výkonu práce s plným časovým rozsahom pracovného času podľa § 85 Zákonníka práce. V období od 1. decembra 2018 dosahuje navrhovateľ u zamestnávateľa vymeriavacie základy mesačne na úrovni 1.218,52 EUR - 3.447,96 EUR. Navrhovateľ tak vykonáva zamestnanie v plnom časovom pracovnom rozsahu, t.j. nemá skrátený úväzok, ktorý by umožňoval zvýšenie poskytovania starostlivosti o dieťa v porovnaní so situáciou pred jeho nástupom na rodičovskú dovolenku. Súčasne u navrhovateľa nedošlo ku strate príjmu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že matka dieťaťa Q.. J. Q. ku dňu nástupu navrhovateľa na rodičovskú dovolenku nebola zapojená do pracovného procesu. Z okolnosti prípadu navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, s cieľom dosiahnuť finančný prospech uplatnením si nároku na nemocenskú dávku. Navrhovateľ síce uzatvoril zákonom vyžadovanú dohodu o prevzatí dieťaťa do starostlivosti s matkou dieťaťa, ale aj naďalej vykonáva pracovnú činnosť s rovnakým plným pracovným úväzkom, ako v prípade pracovného pomeru, z ktorého čerpal rodičovskú dovolenku, pričom starostlivosť o dieťa je i naďalej zabezpečená matkou dieťaťa čerpajúcou rodičovskú dovolenku. Navrhovateľ reálne nespĺňa podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti a poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovenú v § 49 ods. 1 a 2 písm. d) zákona v znení neskorších predpisov účinnom do 31.12.2018.“ 11. Žalobca včas podanou správnou žalobou zo dňa 26.04.2019, doručenou konajúcemu súdu dňa 29.04.2019 žiadal rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil nárok na plnú náhradu trov konania. 12. Svoj nesúhlas s rozhodnutím administratívneho orgánu odôvodnil tým, že na vec boli nesprávne aplikované relevantné právne ustanovenia (t.j. vec bola neprávne právne posúdená) a došlo aj k neodôvodnenej rozdielnosti postupu v rozhodovaní správnych orgánov, pretože bolo rozhodnuté rozdielne v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, teda konanie a rozhodovanie správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovanej sú v rozpore s doktrínou legitímnych očakávaní a princípom predvídateľnosti rozhodnutí. 13. Žalobca zdôraznil, že podľa odôvodnenia rozhodnutia žalovanej nie je možné žalobcovi priznať nárok na materské z dôvodu, že nesplnil podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa. Žalovaný pritom vychádzal z faktu, že žalobca po poskytnutí rodičovskej dovolenky naďalej vykonával pracovnú činnosť, z ktorej dosahuje príjem a zároveň nedošlo k úprave pracovného času tak, aby mohol prevziať starostlivosť o dieťa. V dôsledku toho žalovaný uzavrel, že žalobca nemôže byť považovaný za iného poistenca, keďže údajne napriek uzatvorenej dohode s matkou neprevzal reálnu starostlivosť o dieťa. Podľa žalobcu však z ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení nevyplýva požiadavka, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, a to ani explicitne a ani na základe výkladu neurčitého pojmu „starostlivosť o dieťa.“ Tento pojem pritom nemá vlastnú legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia a takúto definíciu možno nájsť iba v zákone č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku, v ustanovení § 3 ods. 3 tohto zákona, v ktorom je definovaný pojem „riadna starostlivosť o dieťa“ ako: „Starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychologického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.“ Podľa ods. 4 označeného ustanovenia zákona: „Podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou.“ Práve z týchto ustanovení podľa žalobcu neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania riadnej starostlivosti o dieťa osobne, ale riadnu starostlivosť o dieťa je podľa žalobcu možné zabezpečovať aj prostredníctvom iných osôb, ako sú napr. starí rodičia dieťaťa, druhý rodič dieťaťa, pestúnka, jasle, škôlka a iné. Žalobca pre úplnosť uviedol, že podľa znenia zákona o rodičovskom príspevku platného a účinného do 31.12.2010 sa za riadnu starostlivosť o dieťa považovala len starostlivosť poskytovaná osobne, a len vo výnimočných prípadoch mohla byť zabezpečená inými osobami. Až novelou zákona o rodičovskom príspevku účinnou od 01.01.2011 bola povinnosť osobnej starostlivosti o dieťa z § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku vypustená, a teda od uvedeného dátumu sa môže riadna starostlivosť o dieťa v každom prípade poskytovať aj prostredníctvom inej osoby. Z dôvodovej správy k tejto novele priamo vyplýva, že účelom novely bolo umožniť rodičom dieťaťa aj v období poberania rodičovského príspevku prispieť k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny vykonávaním pracovnej činnosti. 14. Žalobca ďalej argumentoval, že ak zákon o sociálnom poistení nemá vlastnú legálnu definíciu pojmu starostlivosť o dieťa, príslušný správny orgán pri výklade tohto pojmu by mal zohľadniť: - a/ princíp terminologickej jednoty obsiahnutý v ustanovení § 3 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z., podľa ktorého je nutné rovnaké pojmy používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom; - b/ pravidlá logického výkladu v právnej interpretácii, konkrétne „Argument a fortiori“ (dôkaz sily/ významu) v podobe „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) a ich aplikácia pri výklade pojmov „starostlivosť o dieťa“ a „riadna starostlivosť o dieťa“. V tej súvislosti uviedol, že ak je podmienka riadnej starostlivosti o dieťa splnená zabezpečením starostlivosti o dieťa aj prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby alebo právnickej osoby (t.j. nemusí ísť výlučne osobnú starostlivosť o dieťa), tak o to skôr podmienka starostlivosti o dieťa bude splnená zabezpečením starostlivosti o dieťa aj prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby alebo právnickej osoby (t.j. tiež nemusí ísť výlučne o osobnú starostlivosť o dieťa). - c/ čl. 4 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, na ktorý odkazuje § 5 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, pričom rodičovský príspevok ako štátna sociálna dávka slúži oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. Materské ako nemocenská dávka slúži oprávnenej osobe na zabezpečenie príjmu v období materstva, v ktorom sa zabezpečuje starostlivosť o dieťa. Žalobca má za to, že nakoľko v prípade oboch druhoch dávok je ich účelom zabezpečenie starostlivosti o dieťa (v prípade rodičovského príspevku dokonca zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa), uplatnením vyššie uvedenej všeobecnej zásady je možné pojem starostlivosť o dieťa použitý v zákone o sociálnom poistení posudzovať a vykladať v súlade s výkladom pojmu riadna starostlivosť o dieťa použitom v zákone o rodičovskom príspevku. 15. Z uvedeného žalobca vyvodil záver, že na účely priznávania nároku na materské nie je možné vyžadovať povinnosť osobnej starostlivosti a zanechania pracovnej činnosti. 16. Vo vzťahu k porovnávaniu príjmu podľa pracovnej zmluvy č. 46/2010 zo dňa 01.01.2010 v znení jej neskorších dodatkov (ďalej aj: „pracovná zmluva č. 46/2010“), podľa ktorej je žalobca v pracovnej pozícii hypotekárny špecialista - senior s príjmom podľa pracovnej zmluvy č. 866/2018 zo dňa 12.11.2018 v znení jej neskorších dodatkov (ďalej aj: „pracovná zmluva č. 866/2018“), podľa ktorej je žalobca v pracovnej pozícii manažér predaja a servisu, základná zložka mzdy je rovnaká - do 30.11.2018 bola 1.007,- euro a od 01.12.2018 - 1.058,-euro. Mzda žalobcu okrem základnej zložky mzdy bola tvorená aj pohyblivými zložkami (odmeny, provízie, iné benefity), ktoré sa prejavujú v mesačných vymeriavacích základoch. Žalobca v období od 01.01.2018 do 31.03.2019 dosahoval vymeriavacie základy podľa pracovnej zmluvy č. 46/2010 v rozpätí od 1,25 eur do 4.020,64 eur (v období po nástupe žalobcu na rodičovskú dovolenku mu boli doplatené benefity za prácu vykonávanú podľa pracovnej zmluvy č. 46/2010 do nástupu na rodičovskú dovolenku, ktoré sa v súlade s § 30 písm. b/ nepovažujú za príjmy za vykonávanú prácu, ktoré by bránili splneniu tejto všeobecnej podmienky nároku na materské). V období od 12.11.2018 do 13.03.2019, t.j. počas trvania nového pracovného pomeru podľa pracovnej zmluvy č. 866/2018 žalobca dosahoval vymeriavacie základy v rozpätí od 686,60 eur do 1.222,56 eur, preto vymeriavacie základy uvedené žalovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezodpovedajú skutočnosti. Z tvrdení, ktoré sú vyššie uvedené podľa žalobcu možno uzavrieť, že po nástupe na rodičovskú dovolenku v jeho prípade došlo k zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti. 17. Námietku týkajúcu sa nedôvodnej rozdielnosti postupu a rozhodovania správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovanej v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, čím takéto konanie administratívneho orgánu je v rozpore s doktrínou legitímnych očakávaní a s princípom predvídateľnosti rozhodnutí, žalobca odôvodnil tým, že podľa jeho vedomostí jednotlivé pobočky Sociálnej poisťovne približne do polovice roku 2018 v konaní o priznaní nároku na materské vydávali pozitívne rozhodnutia aj otcom detí, ktorí splnili zákonné podmienky na priznanie takéhoto nároku v rovnakom, resp. v obdobnom rozsahu ako žalobca, pričom toto materské bolo počas ich rodičovskej dovolenky aj riadne vyplácané. Nárok na materské bol priznaný a materské bolo aj riadne vyplácané otcom, ktorí obdobne ako žalobca: - prevzali starostlivosť o dieťa na základe dohody o prevzatí starostlivosti o dieťa uzavretej s matkou dieťaťa; - na čas rodičovskej dovolenky, počas trvania ktorej im bol priznaný nárok na materské, mali uzatvorený nový pracovný pomer, hoci aj s tým istým zamestnávateľom, s ktorým mali uzatvorený pracovný pomer, z ktorého nastúpili na rodičovskú dovolenku; - podľa novej pracovnej zmluvy uzatvorenej na nový pracovný pomer nemali výrazne odlišným spôsobom upravený pracovný čas ani mzdové podmienky oproti pracovnému času a mzdovým podmienkam podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej na pracovný pomer, z ktorého nastúpili na rodičovskú dovolenku. Približne v druhej polovici roku 2018 v konaní o priznanie nároku na materské začali jednotlivé pobočky Sociálnej poisťovne otcom - žiadateľom vydávať negatívne rozhodnutia, a to napriek skutočnosti, že nedošlo k zmene zákona o sociálnom poistení v častiach týkajúcich sa nároku na materské a skutočnosti, že títo žiadatelia spĺňali zákonné podmienky na priznanie nároku na materské rovnakým spôsobom ako skorší žiadatelia, ktorým tento nárok na materské už bol priznaný. 18. Žalobca ďalej vyslovil názor, že hoci na konanie a rozhodovanie Sociálnej poisťovne v danej veci sa podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. správny poriadok - zákon č. 71/1967 Z. z., aj pre takéto konanie platia ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy, a to okrem iného v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE, teda princíp predvídateľnosti rozhodnutia a v zmysle práva Európskej únie a slovenskej judikatúry aj doktrína legitímnych očakávaní. Pojem legitímne očakávania judikatúra Slovenskej republiky definuje ako kategóriu právnej istoty, účelom ktorej je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 16/06). Z uvedeného vyplýva, že orgán verejnej moci musí vo vzťahu k účastníkom konania postupovať predvídateľným, čitateľným spôsobom, a to vzhľadom na očakávania, ktoré voči tomuto orgánu účastník má. Očakávania účastníkov musia byť opodstatnené, a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo na postup orgánov verejnej moci v podobných prípadoch. Doktrína legitímneho očakávania tak pripomína zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a taktiež zásadu zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci. 19. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 29.05.2019 k správnej žalobe zopakovala zistený skutkový stav danej veci tak, ako je zachytený v preskúmavanom rozhodnutí a k jednotlivým námietkam žalobcu uplatneným v správnej žalobe zdôraznila, že nemocenské poistenie je jedným zo subsystémov sociálneho poistenia, ktoré je upravené zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Jeho cieľom je zabezpečiť zúčastneným osobám ochranu v období straty príjmu z ekonomickej činnosti v dôsledku vzniku zákonom predvídaných sociálnych udalostí majúcich za následok nemožnosť výkonu práce alebo pokles pracovnej schopnosti, resp. zníženie alebo stratu príjmu zo zárobkovej činnosti. Sociálne poistenie je systémom založeným na viacerých princípoch, okrem iných na princípe obligatórnosti a princípe solidárnosti. Zúčastnené osoby obligatórne (povinne) prispievajú do systému sociálneho poistenia a v prípade vzniku sociálnej udalosti (choroba, úraz, tehotenstvo, materstvo, staroba atď.) majú za predpokladu splnenia stanovených podmienok nárok na dávku. Pod pojmom solidárnosť sa chápe prerozdeľovanie peňazí od všetkých poistníkov v prospech tých, ktorých životná situácia je spojená s poberaním nemocenských dávok. Všetci poistenci teda spoločne prispievajú poistným do fondu nemocenského poistenia Sociálnej poisťovne, z ktorého následne čerpajú finančné prostriedky iba tí poistenci, ktorí sa dostávajú do zákonom predvídanej životnej situácie. Vyjadrenie tohto účelu je zakotvené v ustanovení § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Materské je nemocenskou dávkou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom o sociálnom poistení sa poskytuje z nemocenského poistenia. Je to opakujúca sa peňažná dávka nahrádzajúce mzdu alebo plat (resp. stratu príjmu) počas materskej dovolenky, resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Účelom materského je hmotné zabezpečenie žien, príp. v určitých prípadoch aj mužov v čase, keď nemôžu pracovať, t.j. keď spoločnosť uznáva, že nemajú pracovať pre pokročilé tehotenstvo a po pôrode v súvislosti so starostlivosťou o novonarodené dieťa a z tohto dôvodu nemajú príjem. 20. Žalovaná ďalej argumentovala, že základom pre vznik nároku na všetky dávky nemocenského poistenia (materské, nemocenské, ošetrovné) je nemožnosť vykonávať závislú prácu v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom pracovnoprávnom vzťahu. Uvedené zreteľne vyplýva aj z ustanovenia § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení a odvolala sa aj na výkladové pravidlá vyplývajúce z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých k výkladu právnych predpisov aj ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu právneho predpisu, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu. Ďalej podrobne zopakovala dôvody preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznila, že žalobca z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol dňa 01.01.2010, dňa 12.11.2018 začal čerpať rodičovskú dovolenku. Zároveň 12.11.2018 uzatvoril so svojím zamestnávateľom I., a. s. novú pracovnú zmluvu, a z tohto nového pracovnoprávneho vzťahu začal od uvedeného dňa aj dosahovať príjem. Týmto konaním dosiahol, že napriek príjmu z nového zamestnania, podmienka absencie príjmu bola splnená. Takéto konanie žalobcu preto možno považovať za obchádzanie zákona o sociálnom poistení. Výkon inej zárobkovej činnosti síce nie je prekážkou vzniku nároku na materské inému poistencovi, avšak iba vtedy, pokiaľ sú pracovné podmienky výkonu upravené tak, aby za ich plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, pretože táto je dôvodom poskytovania materského inému poistencovi. Žalobca formálnym nástupom na rodičovskú dovolenku a rovnako aj formálnym prevzatím starostlivosti o dieťa stratu na príjme zo zárobkovej činnosti neutrpel, preto v jeho prípade nemohlo ani dôjsť k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského poistenia. 21. Žalovaná ďalej poukázala na to, že v prípade uplatňovania nároku na materské inými poistencami, si sami iní poistenci určujú dátum poistnej udalosti, t.j. dátum prevzatia dieťaťa. Dostávajú sa tak do výnimočnej situácie v porovnaní s poistenkyňami uplatňujúcimi si nárok na materské, ktorým dátum predpokladaného pôrodu určil lekár, resp. s poistencami uplatňujúcimi si nárok na iné nemocenské dávky, u ktorých náhle nastane poistná udalosť - choroba, potreba ošetrovania člena rodiny a pod. Iní poistenci (v prípade nároku na materské) tak majú určitú výhodu, pretože si môžu dopredu zabezpečiť a upraviť svoju životnú situáciu pred uplatnením nároku na materské. Žalovaná vyslovila názor, že u žalobcu nedošlo k zmene životnej situácie, pretože naďalej vykonával prácu na plný pracovný úväzok, z čoho vyvodila záver, že žalobcom deklarované prevzatie dieťaťa do starostlivosti je fiktívne, a to s jediným cieľom - získať nemocenskú dávku - materské v maximálnej výške stanovenej zákonom. 22. Žalovaná nesúhlasila s námietkou uplatnenou v žalobe, že vymeriavacie základy uvedené žalovanou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezodpovedajú skutočnosti, pretože v období od januára 2018 do októbra 2018 dosahoval žalobca vymeriavacie základy v rozpätí od 1.040,06 EUR (vymeriavací základ za mesiac september 2018) do 3.990,43 EUR (vymeriavací základ za mesiac júl 2018). V období od 1. decembra 2018 dosahuje žalobca u zamestnávateľa vymeriavacie základy mesačne na úrovni 1.218,52 eur (vymeriavacie základy za mesiac február 2019 z oboch pracovných pomerov 1,25 eur +1.217,27 eur) až 3.447,96 eur (vymeriavacie základy za mesiac január 2019 z oboch pracovných pomerov 1.055,71 eur +2.392,25 eur). Tvrdenia žalobcu o zníženie príjmu tak nezodpovedajú deklarovanej skutočnosti. V následne splatnom období žalobca dosiahol vymeriavacie základy vo výške 1.253,71 eur (za mesiac marec 2019 z oboch pracovných pomerov 649,13 eur + 604,58 eur ) a 3.103,45 eur (vymeriavací základ za mesiac apríl 2019). 23. K námietke žalobcu týkajúcej sa neakceptovania pojmu starostlivosť o dieťa, ktorý je definovaný v zákone číslo 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, žalovaná vo vyjadrení zdôraznila, že materské a rodičovský príspevok sú úplne rozdielne dávky tak, čo do charakteru, účelu, za ktorým sú poskytované, podmienok ich poskytovania, ich právnej úpravy, oprávnených subjektov, ktorým sa dávka poskytuje, ako aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca, pretože materské je sociálnou dávkou poskytovanou z nemocenského poistenia a rodičovský príspevok je štátnou dávkou, ktorého podmienky upravuje zákon č. 571/2009 Z. z.. Tieto dávky preto nie je možné si zamieňať, resp. vzťahovať podmienky jednej dávky na druhú. Materské má svoju konkrétnu právnu úpravu, a tak isto v zákone je upravený aj rodičovský príspevok. Medzi právnymi predpismi upravujúcimi tieto dávky neexistuje vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu predpisu, ktorý by umožňoval vzájomné prelínanie týchto úprav. Nie je preto daný právny základ pre analogické použitie ustanovení zákona č. 573/2009 Z. z., resp. iného špeciálneho predpisu na materské, tak ako to požaduje žalobca (a teda ani vysvetľovanie zákonom zavedeného pojmu starostlivosť ako riadna starostlivosť). 24. Žalovaná ďalej zdôraznila, že pod bližšie nešpecifikovaným pojmom starostlivosť má zákon na mysli starostlivosť o dieťa vykonávanú priamo osobou, uplatňujúcou si z dôvodu výkonu starostlivosti o dieťa s tým spojený nárok na materské, o čom svedčí aj § 51 zákona o sociálnom poistení, ktorý s ukončením, resp. prerušením starostlivosti o dieťa z iných ako zdravotných dôvodov, spája zánik nároku na materské, a to už dňom ukončenia starostlivosti o dieťa. Prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti by mal priamo otec skutočne preberať na seba starostlivosť o dieťa, ktorú do okamihu prevzatia (minimálne počas šiestich týždňov po pôrode) poskytovala dieťaťu spravidla matka. Takýto rozsah starostlivosti však otec dieťaťa môže poskytnúť len v prípade, ak tomu prispôsobí svoje pracovné podmienky dojednané v súvislosti s ďalším výkonom práce (mimo pracovného vzťahu, z ktorého mu je poskytovaná rodičovská dovolenka), napr. primeranou úpravou pracovného času. Žalobca na preukázanie prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti predložil dohodu rodičov, v ktorej čestne prehlásil, že počnúc dňom 12.11.2018 prevezme dieťa do svojej starostlivosti, pričom však samotná dohoda nie je spôsobilá preukázať skutočné prevzatie starostlivosti o dieťa otcom. Ak otec dieťaťa aj po jeho formálnom prevzatí do starostlivosti na základe dohody rodičov naďalej preukázateľne vykonáva aj inú zárobkovú činnosť, v rovnakom časovom rozsahu, ako pred jeho prevzatím do svojej starostlivosti, nemožno uzavrieť, že ide o skutočné prevzatie dieťaťa do starostlivosti a skutočný výkon starostlivosti o dieťa. 25. Žalovaná nesúhlasila ani s námietkou týkajúcou sa diskriminačného rozmeru pri priznaní materského otcom za rovnakých podmienok v období pred septembrom 2018, a to bez legislatívnej zmeny, a odôvodnila to tým, že rozdielna rozhodovacia prax Sociálnej poisťovne nie je v rozpore so zásadou rovného zaobchádzania (diskriminácie). Takýto názor zastáva aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vo svojom odbornom stanovisku z 30.01.2019 voľne dostupnom na webovej stránke tejto inštitúcie, keď v závere konštatuje, že zo strany Sociálnej poisťovne išlo skôr o „nápravu“ predchádzajúceho výkladu, ktorý umožnil existenciu prípadov hraničiacich s obchádzaním zákona, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za konanie porušujúce zákaz diskriminácie. Sociálna poisťovňa začala vykladať jednotlivé ustanovenia zákona vzťahujúceho sa aj na daný prípad v súlade s účelom a zmyslom zákonného normatívu, pričom prihliadala aj na individuálne okolnosti jednotlivých prípadov. Taktiež Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa stotožnila s postupom Sociálnej poisťovne, keď v stanovisku zo dňa 21. marca 2019, okrem iného uviedla, že súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas je v rozpore s účelom nemocenského poistenia a považuje sa za obchádzanie zákona. Je nesporné, že v takýchto prípadoch ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný prospech uplatnením si nároku na materské. Odklon od doterajšej rozhodovacej praxe Sociálnej poisťovne v súlade s účelom a zmyslom zákona Generálna prokuratúra Slovenskej republiky hodnotila ako nápravu predchádzajúceho nesprávneho výkladu žalovanou, ktorý umožnil nárast prípadov hraničiacich s obchádzaním zákona zo strany žiadateľov. Aj zo štatistiky Sociálnej poisťovne vyplýva (pri porovnaní prvého štvrťroka 2018 a prvým štvrťrokom 2019), že počet poberateľov materského u iných poistencov, ktorí mali prevziať deti do starostlivosti po dohode s matkou, stúpol o dvojnásobok a sumy vyplateného materského stúpli takmer o trojnásobok. V závere vyjadrenia uviedla, že vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospela k záveru, že žalobca nesplnil podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov účinnom do 31.12.2018 a priznanie nároku na materské u žalobcu by bolo v príkrom rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení. 26. Žalobca v replike zo dňa 25.07.2019 k vyjadreniu žalovanej uviedol, že ním predložené dôkazy o výške jeho príjmu sú zo strany žalovanej nesprávne interpretované, pretože táto spája dokopy dva nezávislé pracovné pomery. V ďalšej časti repliky vysvetlil systém vyplácania odmeny, tak z pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy č. 866/2018, ako aj pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy č. 46/2010, a to aj vo vzťahu k vyplácaniu odmien, resp. provízii žalobcovým zamestnávateľom z jednotlivých uzatvorených zmlúv. Ďalej zdôraznil, že dopad rodičovskej dovolenky v trvaní približne štyroch mesiacov znamená nezrealizované obchody za uvedené obdobie a absencia takýchto obchodov sa prejaví v odmenách už v najbližšom termíne na výplate odmien, a to v mesiaci júl 2019, kedy bude časť mzdy vo výške kvartálnej odmeny približne polovičná. Zároveň sa nulový predaj za 4 mesiace trvania rodičovskej dovolenky prejaví aj v potenciálnych príplatkoch vyplácaných na polročnej výročnej báze. Vzhľadom na tieto skutočnosti podľa názoru žalobcu nie je možné posudzovať pokles jeho príjmu na základe súčtu oboch trvalých pracovných pomerov. Naviac, aj z výpočtu uvedeného vo vyjadrení žalovanej je jednoznačné, že maximálny príjem dosiahnutý počas obdobia rodičovskej dovolenky (3.447,96 eur) bol o 542,47 eur nižší oproti maximálnemu príjmu za predošlé obdobie roku 2018 (3.990,43 eur), preto žalobca mal za to, že priznanie nároku na materské by bolo v súlade s cieľom aj účelom zákona o sociálnom poistení. Vo vzťahu k pracovnému času uviedol, že manažéri u žalobcovo zamestnávateľa, a to vrátane manažéra predaja a servisu majú pružný pracovný čas, teda jeho pracovné úlohy neboli viazané na otváracie hodiny pobočky a žalobca mohol so súhlasom nadriadenej začínať a končiť prácu skôr, ako v pozícii hypotekárny špecialista. V dôsledku tejto novej pracovnej pozície (manažér predaja a servisu) mohol žalobca stráviť podstatne viac času s jeho všetkými troma deťmi. Na pozícii manažér predaja a servisu v I.. sa využíva tzv. bez dochádzkový systém (dochádzka sa neeviduje), preto takúto skutočnosť možno preukázať iba výsluchom, príp. čestným prehlásením žalobcovej manželky, jeho nadriadených, kolegyne s ktorou žalobca zdieľal spoločnú kanceláriu, ako aj žalobcových ostatných kolegov a podriadených. Vo vzťahu k interpretácii neurčitého pojmu „prevzatie starostlivosti o dieťa,“ ako aj k zmene rozhodovacej praxe Sociálnej poisťovne pri posudzovaní nárokov na materské žalobca v celom rozsahu zotrval na argumentácii uplatnenej v správnej žalobe. 27. Žalovaná sa duplikou k replike žalobcu nevyjadrila, napriek tomu, že výzva súdu zo dňa 08.08.2019, spolu s replikou žalobcu jej bola doručená dňa 08.08.2019. 28. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 199 a nasledujúcich zákona č. 162/2015 Z. z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) a po oboznámení sa s obsahom žaloby, vyjadreniami účastníkov konania, rozhodnutiami žalovanej, postupom podľa § 107 ods. 2 Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto dňa 25.05.2020 vo veci vyhlásil rozsudok, ktorým za použitia § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol. 29. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov vo vzťahu k právnemu posúdeniu splnenia zákonných podmienok na priznanie materského ako nemocenskej dávky inému poistencovi - otcovi dieťaťa. 30. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z. zákona o sociálnom poistení, sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, 31. Podľa § 30 zákona o sociálnom poistení, zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. 32. Podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v znení platnom do 31.12.2018, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. 33. Podľa § 49 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, v znení platnom do 31.12.2018, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je a) otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, b) otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, c) manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, d) otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, e) manželka otca dieťaťa, ak sa stará o dieťa, ktorého matka zomrela, alebo f) fyzická osoba, ak sa stará o dieťa na základe rozhodnutia príslušného orgánu. 34. Podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. 35. Podľa § 1 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. 36. Podľa § 3 ods. 4 zákona o rodičovskom príspevku, podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. 37. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade tak s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu preskúmavaného rozhodnutia. 38. Správny súd poukazuje na tú podstatnú skutočnosť, že materské a rodičovský príspevok sú rozdielne dávky, čo do svojho charakteru, účelu, za ktorým sú poskytované, podmienok ich poskytovania, ich právnej sily, oprávnených subjektov, ktorým sa dávka poskytuje, ako aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca. Je potrebné zdôrazniť, že materské je sociálnou dávkou poskytovanou Sociálnou poisťovňou z nemocenského poistenia za podmienok, ktoré upravuje zákon o sociálnom poistení a jeho účelom (v zmysle § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení) je kompenzácia straty príjmu, ktorá vznikla priamo poistencovi uplatňujúcemu si nárok na materské v dôsledku tehotenstva, materstva, resp. tým, že prevzal dieťa do svojej starostlivosti a o toto dieťa sa následne skutočne stará. Rodičovský príspevok je pritom štátnou dávkou, jeho podmienky upravuje zákon č. 571/2009 Z. z. (§ 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z.) a štát ním prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa, rozhodovanie o ňom, a jeho poskytovanie spadá do kompetencie úradu sociálnych vecí a rodiny. 39. Z vyššie označených ustanovení zákona vyplýva, že účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku tehotenstva a materstva (v prípade matky dieťaťa) alebo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku (v prípade iného poistenca, napr. otca dieťaťa). Účel zákona nie je naplnený, ak otec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, naďalej vykonáva prácu v rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. Na rozdiel od materského sa rodičovský príspevok poskytuje všetkým rodičom v rovnakej sume na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa (spravidla do troch rokov veku dieťaťa) a rodičom sa pritom nevytvárajú žiadne obmedzenia pri uplatňovaní takéhoto nároku; rodič môže vykonávať aj zárobkovú činnosť akoukoľvek formou, a výška jeho príjmu z tejto činnosti nemá vplyv na nárok na rodičovský príspevok a ani na jeho výšku. Správny súd zdôrazňuje, že z § 2 písm. a/ zákona o sociálnom poistení priamo vyplýva, že účelom materského je zabezpečiť poistencovi príjem, ktorý stratil alebo ak k jeho zníženiu došlo práve v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Zákon teda predpokladá, že u poistenca v dôsledku vzniku sociálnej udalosti dôjde k strate, resp. k zníženiu príjmu; táto skutočnosť je rozhodujúca a ovplyvňuje nárok na nemocenskú dávku (vrátane materského), ktorej hlavným účelom je práve kompenzácia straty (zníženia) príjmov poistenca. 40. Základným predpokladom priznania nároku na materské v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona inému poistencovi (v zmysle § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2018), t.j. aj otcovi dieťaťa je uzatvorenie dohody s matkou dieťaťa, pričom však samotná dohoda rodičov dieťaťa o prevzatí starostlivosti otcom dieťaťa nie je hlavný úkon vo vzťahu k posudzovaniu nároku na materské. Uzatvorenie takejto dohody je len predpokladom smerujúcim k zabezpečeniu a vykonávaniu starostlivosti o dieťa, ktorá opodstatňuje poberanie materského a ktorej zabezpečenie by malo byť primárne skúmané vo vzťahu k určeniu nároku na dávku. 41. V danej veci bolo preukázané, že žalobca si uplatnil nárok na materské na základe žiadosti zo dňa 12.11.2018, číslo O Dôvodom podania žiadosti bolo, že žalobca deklaroval prevzatie dieťaťa S. Q., nar.: XX.XX.XXXX do svojej starostlivosti, a to na základe Dohody o prevzatí dieťaťa do starostlivosti uzatvorenej s matkou dieťaťa. Žalobca si uplatnil nárok na materské z poistného vzťahu, ktorý mu vznikol dňom 01.01.2010, ako zamestnancovi I. O.. s.. Zároveň však žalobcovi od 12.11.2011 vzniklo nové povinné nemocenské poistenie zamestnanca u toho istého zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 12.11.2018 (s tým istým rozsahom pracovného času a za porovnateľných mzdových podmienok ako pred čerpaním rodičovskej dovolenky u toho istého zamestnávateľa), ktoré poistenie trvalo do 13.03.2019. 42. Z uvedeného vyplýva, že žalobca dňom prevzatia dieťaťa do starostlivosti, t.j. 12.11.2018 Sociálnej poisťovni formálne vykázal splnenie podmienok podľa § 30 a § 49 ods. 2 zákona o sociálnom poistení na priznanie nároku na materské. Podľa názoru správneho súdu však takáto situácia, teda formálne uzavretie nového pracovného pomeru u toho istého zamestnávateľa a za porovnateľných podmienok nemôže naplniť žalobcom predloženú dohodu rodičov o prevzatí maloletej do starostlivosti žalobcu (jej otca), pretože u žalobcu nedošlo k zmene jeho životnej situácie, ktorá by si vyžadovala kompenzáciu príjmu. Aj porovnaním dosahovaného príjmu z pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy číslo 46/2010, ako aj novej pracovnej zmluvy číslo 866/2018 je zrejmé, že ide v podstate o príjem v rovnakej výške. U žalobcu tak nedošlo k strate príjmu zo zárobkovej činnosti, pretože naďalej vykonával pracovnú činnosť u toho istého zamestnávateľa a za v podstate rovnakých podmienok, alebo porovnateľných podmienok. Za takéhoto stavu preto možno konštatovať, že zo strany žalobcu došlo len k formálnemu nástupu na rodičovskú dovolenku, a k formálnemu prevzatiu dieťaťa do jeho starostlivosti. 43. Podľa názoru správneho súdu žalovaná dospela k správnemu záveru, pokiaľ konštatovala, že na splnenie podmienky nároku na materské musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čo okrem iného vyplýva aj z ustanovenia § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské, v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe formálnej dohody rodičov, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona o sociálnom poistení by nemalo logické opodstatnenie. Z uvedeného preto vyplýva, že podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovená v § 49 zákona o sociálnom poistení je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) dieťa prevezme do svojej starostlivosti, spravidla, keď otec dieťaťa preruší svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať a aby sa matka dieťaťa mohla vrátiť do pracovného pomeru. Môže ísť aj o situáciu, že otec dieťaťa aj po prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť, avšak v menšom rozsahu z hľadiska pracovného času, ako pracovnú činnosť v pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské. Výkon zárobkovej činnosti tak v zásade nie je prekážkou vzniku nároku na materské inému poistencovi, ak sú pracovné podmienky na výkon práce nastavené tak, aby za ich plnenia bolo možno poskytnúť dieťaťu adekvátnu starostlivosť. Nemožno však akceptovať len formálne prevzatie dieťaťa do starostlivosti, preto Sociálna poisťovňa má zákonnú povinnosť skúmať, či uzatvorená dohoda rodičov o prevzatí starostlivosti o dieťa je aj reálne naplnená, preto tieto skutočnosti musí vyhodnocovať individuálne u každého dieťaťa. Povinnosťou Sociálnej poisťovne, ktorá spravuje fondy nemocenského poistenia je postupovať tak, aby finančné prostriedky boli vynakladané účelne a v súlade so zákonom. Práve takouto optikou treba nazerať aj na účel materského poskytovaného z nemocenského poistenia, ktorým je kompenzovanie straty príjmov zo zárobkovej činnosti, ktorá nastala v prípade iného poistenca reálnym prevzatím dieťaťa do starostlivosti. 44. Správny súd ako nedôvodnú hodnotí námietku žalobcu, že zmenou rozhodovacej praxe Sociálnej poisťovne došlo k neodôvodneným rozdielom a k porušeniu zásady zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci. V tej súvislosti správny súd poukazuje na stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2019, označené vo vyjadrení žalovanej, podľa ktorého „Súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas je v rozpore s účelom nemocenského poistenia a považuje sa za obchádzanie zákona. Je nesporné, že v takýchto prípadoch ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný prospech uplatnením si nároku na materské. Odklon od doterajšej rozhodovacej praxe Sociálnej poisťovne v súlade s účelom a zmyslom zákona, hodnotí Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako nápravu predchádzajúceho nesprávneho výkladu Sociálnou poisťovňou, ktorý umožnil nárast prípadov hraničiacich s obchádzaním zákona zo strany žiadateľov.“ Obdobne aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vo svojom odbornom stanovisku z 30.01.2019 (voľne dostupnom na webovej stránke tejto inštitúcie) konštatuje, že : „Zo strany Sociálnej poisťovne išlo skôr o nápravu predchádzajúceho výkladu, ktorý umožnil existenciu prípadov hraničiacich s obchádzaním zákona, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za konanie porušujúce zákaz diskriminácie.“ 45. Vo vzťahu k námietke žalobcu uvedenej v správnej žalobe týkajúcej sa žalobcom tvrdenej diskriminácie z dôvodu pohlavia, nie je podľa názoru správneho súdu táto námietka dôvodná, pretože Sociálna poisťovňa pri posudzovaní nároku na materské neberie do úvahy, či ide o otca alebo matku, ale posudzuje každý prípad individuálne vo vzťahu k zákonom stanoveným podmienkam priznania nároku. Pri samotnom posudzovaní pritom dbá nielen na dodržiavanie formálnych podmienok, ale aj na reálne naplnenie podmienok pre priznanie uplatneného nároku, pretože je podstatné, aby nemocenská dávka, ktoré je poskytovaná ako kompenzácia pri strate príjmov z dôvodu starostlivosti o dieťa, nebola zneužívaná. 46. Vo vzťahu k žalobnej námietke týkajúcej sa výkladu definície pojmu starostlivosť o dieťa, správny súd poznamenáva, že ustanovenie § 49 zákona o sociálnom poistení obsahujúce pojem „prevzal dieťa do starostlivosti“ a obsah pojmu riadna starostlivosť v zákone o rodičovskom príspevku, nie je možné zamieňať. Správne orgány sa s danou problematikou náležite vysporiadali, zdôrazňujúc dikciu § 51 zákona o sociálnom poistení, výklad ktorého zahŕňa aj potrebu faktického prevzatia dieťaťa do starostlivosti. 47. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že administratívne orgány vec správne právne posúdili, pretože u žalobcu nedošlo k zmene životnej situácie, čo predpokladá zákon o sociálnom poistení pre kompenzovanie zníženého príjmu. Formálne žalobca síce vykázal splnenie podmienok pre priznanie materského príspevku, z okolností prípadu však vyplýva, že žalobca prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, s cieľom dosiahnuť finančný prospech uplatnením si nároku na nemocenskú dávku. Žalobca naďalej pracuje u toho istého zamestnávateľa a dosahuje porovnateľný príjem. Formálne síce nastúpil na rodičovskú dovolenku a tiež aj formálne prevzal dieťa do starostlivosti, v skutočnosti však iba „prerušil“ ten istý pracovný pomer rodičovskou dovolenkou, ktorá ňou v skutočnosti nie je, pretože vykonáva prakticky tú istú prácu u toho istého zamestnávateľa, a to za porovnateľný príjem. Postup žalobcu, ktorým ukončil predchádzajúci pracovný pomer a uzatvoril novú pracovnú zmluvu u toho istého zamestnávateľa s porovnateľným príjmom, možno zároveň považovať za obchádzanie zákona o sociálnom poistení za účelom dosiahnutia nemocenskej dávky. 48. V závere správny súd po podrobnom preskúmaní daného prípadu uzatvára, že správne orgány v administratívnom konaní rozhodli na základe správnej interpretácii zákonných ustanovení a predmetné rozhodnutia nemajú za následok ukrátenie žalobcu na jeho subjektívnych právach. V administratívnom procese neboli zistené ani žiadne také porušenia procesných práv účastníka konania, ktoré by mohli eventuálne založiť dôvod pre zrušenie rozhodnutia žalovanej. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, správny súd preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 49. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 a § 168 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom, ani sčasti a žalovanej voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak nemá sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.