Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/26/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200410 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200410.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu TAMIX SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Čaňa 146, IČO : 44 770 715, zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom , so sídlom v Banskej Bystrici, Janka Kráľa 7 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 100642721/2019 zo dňa 15. marca 2019, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím č. 100642721/2019 zo dňa 15.03.2019 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 102394706/2018 zo dňa 28.11.2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 12.100,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015. 2. Z odôvodnenia označeného rozhodnutia žalovaného vyplýva, že Daňový úrad Košice ako správca dane vykonal u žalobcu, t. j. u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj : „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2015, ktorá začala dňa 10.05.2017. O jej výsledku vyhotovil protokol č. 100903780/2018 zo dňa 09.05.2018, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol žalobcovi doručený 09.05.2018. Z prerokovania vyjadrenia daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole o daňovej kontrole správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102338852/2018 z 26.11.2018, ktorá bola poslednou zápisnicou vo vyrubovacom konaní a následne vydal vo veci rozhodnutie č. 102394706/2018 zo dňa 28.11.2018 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“). Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa boli závery správcu dane o porušení ustanovení § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o DPH“). Správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015 v celkovej sume 12.100,- Eur z faktúr vystavených spoločnosťou KALICH, s.r.o., Slovenská 49, Prešov, IČO : 36 496 201, : · č. 150127, zo dňa 25.05.2015, základ dane 4.000,- Eur, DPH 800,- Eur (za opravu nákladného vozidla DAF EVČ : X.XXBY), · č. 150128, zo dňa 26.05.2015, základ dane 15.000,- Eur, DPH 3.000,- Eur (za opravu podvozku na pásovom bagri CATXXXB), · č. 150129, zo dňa 27.05.2015, základ dane 10.000,- Eur, DPH 2.000,- Eur (za montáž prevodoviek a hydraulických čerpadiel a ovládanie hydrauliky na Scania 480 R ťahač), · č. 150130, zo dňa 28.05.2015, základ dane 16.500,- Eur, DPH 3.300,- Eur (za opravu plechovej garáže pre automobily na stredisku Č.), · č. 150131, zo dňa 29.05.2015, základ dane 15.000,- Eur, DPH 3.000,- Eur (za opravu vstupnej brány a oplotenia na stredisku v Č.). 3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej konštatoval, že správca dane vykonal dokazovanie na preverenie uskutočnenia vo vyššie označených faktúrach deklarovaných obchodov a využil aj zistenia zo svojej činnosti z obdobia pred začatím daňovej kontroly, konkrétne získal informácie zo spisu spoločnosti KALICH, s.r.o., v ktorej Daňový úrad Prešov vykonal daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťroku 2015, kde zistil, že v knihe vystavených faktúr predloženej touto spoločnosťou sa nenachádzala žiadna faktúra vystavená pre žalobcu ako odberateľa. Naviac táto spoločnosť používala v priebehu celého roka 2015 iný číselný rad pre číslovanie vystavených faktúr, ako bol uvedený na faktúrach predložených žalobcom, a v knihe vystavených faktúr spoločnosťou KALICH, s.r.o. sa ani nenachádzali čísla faktúr s rovnakými koncovými číslami, ako sú koncové čísla na faktúrach predložených k daňovej kontrole daňovým subjektom. Zároveň faktúry, ktoré boli predložené deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou boli vystavené v inom systéme (MoneyS3) ako faktúry od spoločnosti KALICH, s.r.o., ktoré predložila spoločnosť TAMIX SLOVAKIA s.r.o. (systém POHODA Start) a odlišovali sa aj iným typom odtlačku pečiatky a podpisom. V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane oboznámil daňový subjekt so zistenými skutočnosťami aj v rámci ústneho pojednávania, ktoré sa konalo dňa 20.03.2018, zaoberal sa následne doručenými dokladmi zo strany daňového subjektu, vykonal ústne pojednávanie so svedkyňou H. R., ktorá bola v období od 29.08.2014 do 29.06.2017 konateľkou dodávateľskej spoločnosti KALICH, s.r.o., s výsledkami vykonaného dokazovania oboznámil daňový subjekt na ústnom pojednávaní konanom dňa 09.05.2018, v priebehu vyrubovacieho konania na návrh daňového subjektu vypočul aj svedka T. J., a na základe zistených skutočností a vyhodnotení jednotlivých dôkazov osobitne, ako aj v ich súhrne dospel k záveru, že daňovému subjektu TAMIX SLOVAKIA s.r.o. nevzniklo právo odpočítať daň v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože nebolo preukázané, že pri deklarovanom dodaní služieb od dodávateľskej spoločnosti KALICH, s.r.o. vznikla daňová povinnosť. Správca dane preto daňovému subjektu nepriznal právo na odpočítanie dane v ním uplatnenej výške a vydal vo veci rozhodnutie. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal včas odvolanie daňový subjekt, na základe ktorého žalovaný preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a k námietke, že daňový subjekt dodanie služieb od spoločnosti KALICH, s.r.o. preukazoval predložením faktúr, objednávok, dokladov o úhrade, a dodanie prác aj prijatie platieb dodávateľskou spoločnosťou potvrdzoval T. J., s ktorým daňový subjekt konal v dobrej viere, že prostredníctvom neho komunikuje so spoločnosťou KALICH, s.r.o. uviedol, že počas daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania získal dostatočné množstvo dôkazov, na základe ktorých dospel k oprávnenému záveru, že daňový subjekt odpočítal daň z označených faktúr od dodávateľskej spoločnosti neoprávnene, keďže dodanie deklarované preverovanými faktúrami, sa neuskutočnilo tak, ako to bolo deklarované. Žalovaný v tej súvislosti zdôraznil, že podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u príjemcu tovarov alebo služieb je vznik daňovej povinnosti u dodávateľa. Vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa KALICH, s.r.o. však nebol preukázaný, pretože z jednotlivých zistení vyplynulo, že spoločnosť KALICH, s.r.o. vo svojich záznamoch predložených pri inej daňovej kontrole nemala evidované žiadne faktúry vystavené pre odberateľa TAMIX SLOVAKIA s.r.o. Rovnako bývalá konateľka tejto spoločnosti H. R. spoločnosť TAMIX SLOVAKIA s.r.o. nepoznala, poprela vystavenie a podpísanie faktúr pre žalobcu a poprela, že by vystavila splnomocnenie na konanie za dodávateľskú spoločnosť pre T. J., alebo pre akúkoľvek inú osobu. V rozpore s tým svedok T. J. (ktorý mal za spoločnosť KALICH, s.r.o. uzatvoriť obchod so žalobcom) tvrdil, že mu bola udelená generálna plná moc konateľkou spoločnosti (s ktorou sa stretol podľa jeho tvrdenia len raz), ale žiaden takýto doklad o splnomocnení správcovi dane predložený nebol. Žalovaný zdôraznil, že vyjadrenia bývalej konateľky deklarovanej dodávateľskej spoločnosti boli v zhode s dokladmi, ktoré mal správca dane k dispozícii zo spisu tejto spoločnosti z inej daňovej kontroly, vyjadrenia svedka T. J. však neboli podložené žiadnymi dokladmi. Naviac faktúry, ktorých vystavenie za dodávateľskú spoločnosť pre žalobcu potvrdzoval svedok T. J. boli podľa vyjadrenia tejto konateľky (H. R. bola konateľkou v období od 29.08.2014 do 29.06.2017, teda aj v kontrolovanom období máj 2015) aj podľa dokladov predložených pri inej daňovej kontrole vyhotovené v inom programe ako používala spoločnosť KALICH, s.r.o., bola na nich iná pečiatka ako používala v tom čase táto spoločnosť a bolo naviac na nich uvedené aj číslo účtu súkromnej osoby - matky T. J.. Žalovaný zaujal stanovisko, že sám T. J. svojím vyjadrením, že na faktúry neuvádzal účet spoločnosti KALICH, s.r.o. lebo nemal otvorený účet na spoločnosť KALICH, s.r.o. a bál sa, že mu táto spoločnosť peniaze nevráti, spochybnil svoje tvrdenie o oprávnenosti konať za deklarovanú dodávateľskú spoločnosť. V prípade, že by bol oprávnený za túto spoločnosť konať, nemal by dôvod obávať sa, že spoločnosť, za ktorú koná, mu peniaze nevráti. Žalovaný považoval za neopodstatnené aj odvolacie námietky týkajúce sa tvrdenia o nedôveryhodnosti výpovede bývalej konateľky deklarovanej dodávateľskej spoločnosti s poukázaním na to, že v roku 2015 bola spoločnosť KALICH, s.r.o. zisková, no neskôr vykazovala vysoké daňové nedoplatky a to z obdobia, keď bola konateľkou. Žalovaný poukázal nato, že výpoveď tejto bývalej konateľky nebola v rozpore s dokladmi spoločnosti KALICH, s.r.o., ktoré správca dane získal z inej daňovej kontroly, preto túto námietku považoval za neopodstatnenú. Zároveň žalovaný nepovažoval za potrebné vypočúvať ako svedka súčasného konateľa deklarovanej dodávateľskej spoločnosti, práve preto že výpoveď bývalej konateľky bola v zhode s dokladmi spoločnosti KALICH, s.r.o., ktoré mal správca dane k dispozícii z inej daňovej kontroly. Poukázal na to, že dokazovanie vedie správca dane a je na ňom aké dôkazy v daňovom konaní vykoná. Ak z týchto úkonov vyplynuli skutočnosti, ktoré jednoznačne nepreukazujú dodanie tovaru, tak ako je to uvedené na predloženej faktúre, správca dane mal povinnosť na tieto okolnosti prihliadnuť, pričom daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti správcu dane vyvrátili. Žalovaný tak zhodne so správcom dane konštatoval, že výpoveď T. J. nie je dôkazom, že deklarovaná dodávateľská spoločnosť dodala daňovému subjektu služby tak, ako to bolo deklarované na predložených faktúrach. Dokladmi o realizovaní dodania tovaru a služieb tak, ako to deklaroval správca dane nie sú ani objednávky tovarov a služieb, pretože nepreukazujú, že boli prijaté na nich uvedeným dodávateľom KALICH, s.r.o., keď obsahujú len pečiatku a podpis spoločnosti TAMIX SLOVAKIA s.r.o. K odvolacej námietke, že daňový subjekt konal v dobrej viere, že obchody uzatvára so spoločnosťou KALICH, s.r.o., pretože konateľ daňového subjektu poznal p. J. a nemal dôvod mu nedôverovať, žalovaný uviedol, že tento svedok podľa svojich vyjadrení obchodoval s daňovým subjektom buď ako fyzická osoba alebo ako konateľ jednej zo svojich spoločnosti, pričom spomenul len spoločnosť MV METAL s.r.o. Až na otázku správcu dane, či pozná spoločnosť KALICH, s.r.o. svedok uviedol, že ju pozná, bol jej splnomocneným zástupcom, avšak nepredložil na preukázanie tejto skutočnosti žiadne písomné plnomocenstvo. Finančné riaditeľstvo konštatovalo, že zistenia správcu dane nevylučujú, že dodania pre daňový subjekt realizoval priamo T. J. (ktorý sám uviedol, že práce vykonal on), ale nie prostredníctvom spoločnosti KALICH, s.r.o., najmä keď daňovému subjektu v súvislosti s obchodovaním s touto spoločnosťou postačovalo, že poznal osobu T. J. (ktorý nepreukázal, že bol konateľom spoločnosti KALICH, s.r.o. pretože nepredložil správcovi dane splnomocnenie na zastupovanie), nezaujímal sa o konateľa spoločnosti, ani o to, či táto spoločnosť má potrebné predpoklady na realizáciu obchodov. Bolo pritom na daňovom subjekte, aby pochybnosti správcu dane odstránil, pretože ak si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený. Žalovaný za neopodstatnenú považoval aj odvolaciu námietku, že správca pripísal na ťarchu daňového subjektu porušovanie povinnosti iného daňového subjektu, pretože od žalobcu požadoval preukázanie takých skutočností, ohľadom ktorých táto povinnosť stíha iný subjekt. Vyslovil názor, že úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítane dane je pritom vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, že predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je jeho povinnosťou zisťovať, akým spôsobom boli zdaniteľné obchody uskutočnené, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované. K judikatúre Európskeho súdneho dvora Európskej únie, na ktorú v tejto súvislosti poukázal daňový subjekt žalovaný uviedol, že táto judikatúra predpokladá, že daňový subjekt vykoná opatrenia, aby zamedzil svojej účasti na prípadnom podvodnom konaní iných subjektov, vrátane preverovania obchodných partnerov. V prípade, ak tak neurobí, nemôže tvrdiť, že nemohol vedieť o ich konaní. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre zdôrazňuje povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromno-právnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu (najmä cez verejne prístupné obchodné, živnostenské, daňové registre a pod.). V tomto prípade však daňovému subjektu postačovalo, že poznal osobu T. J., mal s ním obchodovať ako s fyzickou osobou a napriek tomu, že tento nemal žiaden vzťah k spoločnosti KALICH, s.r.o. (nebol jej konateľom, splnomocnenie nepredložil a konateľka spoločnosti vystavenie splnomocnenia poprela), nezaujímal sa o v príslušných registroch zapísaného konateľa dodávateľskej spoločnosti, s ktorou mal vstúpiť do obchodného vzťahu, ani o predpoklady tejto spoločnosti poskytovať požadované služby. Takéto konanie daňového subjektu z uvedených hľadísk preto nemožno považovať za obozretný prístup. Žalovaný poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 2Sžf/42/2012 vyslovil názor : „v záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislostiach s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany (aj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS 104/2012-89 z 01.03.2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27.10.2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13.09.2011).“ Žalovaný zdôraznil, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, na ktoré sa odpočítanie DPH viaže a to, že obchody boli nielen uskutočnené v deklarovanom rozsahu, ale aj uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Správca dane vykonal preverovanie na strane deklarovaného dodávateľa, ale uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako bol deklarovaný predloženými dokladmi sa nepreukázalo. Pochybnosti správcu dane neboli odstránené predložením žiadneho nespochybniteľného dôkazu. Od tohto okamihu sa preto dôkazné bremeno presunulo na daňový subjekt, ktorý však ním tvrdené skutočnosti pred správcom dane nepreukázal. Daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Malo by preto byť v jeho záujme prijať opatrenia, ktoré by zabezpečili, aby jeho zdaniteľný obchod nebol poznačený podozrením z neoprávneného uplatnenia práva na odpočítanie dane. Správca dane tak pri preverovaní písomných podkladov preukázateľne spochybnil uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to bolo deklarované predloženými dokladmi, a preto žalovaný konštatoval, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku a bolo opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov. Naznačeným spôsobom tak dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. V tej súvislosti žalovaný poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudky sp. zn. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 1Sžf/74/2017), ako aj judikatúry Nejvyššího správního soudu Českej republiky (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-119), z ktorých vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Formálne vystavenie dokladov preukazuje len zapojenie účastníkov do transakcií a bez ďalších dôkazov nepreukazuje reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH nepostačuje formálne preukázanie, že došlo k obchodným transakciám. Uplatnenie nároku na odpočítanie dane vyjadrené predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané právo na odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia. Existencia materiálneho plnenia a existencia faktúr s predpísanými zákonnými náležitosťami sú nevyhnutnými podmienkami uplatnenia si nároku na odpočítanie dane, nie sú však postačujúcimi podmienkami pre priznanie tohto práva, ak nie sú odrazom reálneho plnenia zo strany dodávateľa uvedeného na faktúrach. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad zrejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté. Daňový subjekt je tak povinný preukázať ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti, vrátane faktu, že príslušný zdaniteľný obchod uskutočnil konkrétny dodávateľ, ktorý vyhotovil dodávateľskú faktúru. 4. K odvolacím námietkam daňového subjektu procesného charakteru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustanovením § 63 ods. 2 a 5 Daňového poriadku žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia a postupu správcu dane nezistil žiaden rozpor s označenými ustanoveniami zákona. Odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane obsahuje odôvodnenie, z ktorého je zrejmé, ktoré skutočnosti správca dane zistil a tvorili a podklad rozhodnutia, ako aj stanovisko správcu dane k zisteným skutočnostiam a k akému záveru na základe vykonaného dokazovania dospel. Odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá obsahu spisu, obsahuje označenie jednotlivých dôkazov, z ktorých správca dane vychádzal, ako aj spôsob ich zhodnotenia a vyhodnotenia, ako aj ostatné podklady a všetky úkony, ktoré boli zabezpečené a vykonané za účelom zistenia skutkového stavu, ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu na prejednávanú vec. Správca dane sa v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysporiadal aj s jednotlivými návrhmi a námietkami účastníkov konania. Na základe týchto skutočností žalovaný nezistil rozpor s právnymi predpismi, ani rozpor so zistenými skutočnosťami pri rozhodovaní správcu dane, ktorý v danom prípade postupoval plne v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pričom sa neobmedzil len na doklady a skutočnosti predložené a deklarované daňovým subjektom, ale potrebné informácie a súvisiace skutočnosti získaval aj inými úkonmi, vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť a či im neabsentuje materiálny podklad, t. j. vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturované služby žalobca prijal od spoločností uvedených na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Vzhľadom na tieto závery žalovaný považoval všetky námietky daňového subjektu v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa za neopodstatnené a aj žalovaný z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle vyššie označených ustanovení Daňového poriadku z faktúr od spoločnosti KALICH, s.r.o. boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, keď vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane za preverované zdaňovacie obdobie tak bol v súlade s platnými právnymi predpismi a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je zákonné. 5. Včas elektronicky podanou správnou žalobou z 03.06.2019, doručenou prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy dňa 04.06.2019 sa žalobca domáhal zrušenia označeného rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil nárok na úplnú náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutie administratívneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej moci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej ( t. j. uplatnil zrušovacie dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/ a g/ Správneho súdneho poriadku). Žalobca predovšetkým v správnej žalobe namietol, že žalovaný ako odvolací orgán neprihliadol na námietku ohľadom nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, kedy správca dane neprihliadal na všetko, čo vykonaným dokazovaním vyšlo najavo. Žalobca zdôraznil, že už vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane poukazoval na to, že počas daňovej kontroly preukázal, že konal v dobrej viere, že komunikuje so spoločnosťou KALICH, s.r.o. a správcovi dane okrem faktúr predložil aj objednávky a doklady o úhrade predmetných faktúr. Správca dane podľa názoru žalobcu nedostatočne vykonal dokazovanie, keď tieto dôkazy a skutočnosti vo svojom rozhodnutí síce uvádza, avšak žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Tak, ako uviedol konateľ spoločnosti na pojednávaní dňa 09.05.2018, označené práce boli vykonané T. J., ktorý vystupoval v mene spoločnosti KALICH, s.r.o.. Kontrolovaný daňový subjekt konal v dobrej viere, kedy nemal ani najmenšiu pochybnosť o obchodnom partnerovi, pričom pristupoval s náležitou obozretnosťou. Osobu pána J. daňový subjekt nemal dôvod preverovať, pretože ho konateľ spoločnosti poznal, dôveroval mu a preto aj daňový subjekt zaslal finančné prostriedky na účet dodávateľskej spoločnosti, ktorý bol uvedený na predmetných faktúrach. Kontrolovaný daňový subjekt si dôveryhodnosť dodávateľskej spoločnosti overil prostredníctvom portálu finančnej správy, kedy predmetná spoločnosť v zozname dlžníkov finančnej správy nefigurovala. Podľa názoru žalobcu tak žalovaný nepoužil všetky prostriedky k tomu, aby čo najúplnejšie zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, čím porušil práva žalobcu, ako aj zásady pri správe daní vyplývajúce z § 3 ods. 1 až § 9 Daňového poriadku. Zároveň žalobca tvrdil, že správcovi dane predložil všetky potrebné doklady na preukázanie ním uplatneného nároku, ktoré zodpovedajú príslušným ustanoveniam tak zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku, preto nárok na odpočet DPH z prijatých služieb vykonal v súlade so zákonom, a to za situácie, že práce boli reálne dodané a žalobcom ako odberateľom aj riadne zaplatené. Správca dane však pripísal na ťarchu žalobcu neplnenie si povinností iným subjektom a nevysporiadal sa s aktuálnou a platnou judikatúrou. V tej súvislosti poukázal najmä na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 06.07.2006 v spojených veciach C-439/04 (Axel Kittel proti Belgickému štátu) a C-440/04 (Belgický štát proti RecoltaRecycling SPRL), ako aj rozsudok vo veci Optigen a. i.. Aj svedok pán J. dňa 26.10.2018 potvrdil vykonanie predmetných prác ako aj to, že na predmetný účet boli poukazované platby za dodané práce. Svedok zároveň podrobne vysvetlil prečo a na základe akých skutočností vystupoval za spoločnosť KALICH, s.r.o., čo jednoznačne preukazuje, že kontrolovaný daňový subjekt konal v dobre viere, že obchody uzatvára a služby sú mu dodané práve touto spoločnosťou. Žalobca zároveň vyslovil názor, že v súvislosti s vyššie označenými rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, plnenia, ktoré nie sú samy o sebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú platiteľom dane a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bod 1, článku 4 a článku 5 ods. 1 Šiestej smernice, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ dane nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom dane. Súdny dvor pritom upresnil, že právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia na odpočet DPH zaplatenej na vstupe nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Rovnaký záver platí, ak sú takéto plnenia, bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, vykonané v rámci podvodu spáchaného predávajúcim. Subjekty, ktoré prijímajú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom (bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH, alebo iné podvody), musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Žalobca uzavrel, že je úlohou správcu dane, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k zneužívajúcemu konaniu u dodávateľa daňového subjektu a či daňový subjekt o takomto konaní vedel alebo musel vedieť. Žalobca tvrdil, že nemal dôvod nadobudnúť akékoľvek pochybnosti o svojom obchodnom partnerovi, tovar bol riadne dodaný, kúpna cena bola uhradená v hotovosti, doklady vydané predávajúcim nemali žiadnu vadu a z tohto dôvodu preto žalobca doklady aj riadne zaúčtoval do účtovníctva spoločnosti a zaevidoval z nákupu do evidencie DPH a kontrolného výkazu za účelom uplatnenia nároku na odpočet DPH. Žalobca poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie C 277/14, PPUH Stehcemp sp. j. Forian Stefanek, Janina Stefanek, Jaroslaw Stefanek zo dňa 22.10.2015 s tým, že ak má zdaniteľná osoba indície smerujúce k podozreniu o existencii nezrovnalosti alebo podvodu, možno jej síce uložiť povinnosť informovať sa o subjekte, u ktorého plánuje kúpiť tovar alebo služby, aby sa ubezpečila o jeho spoľahlivosti, daňový orgán však vo všeobecnosti nemôže o tejto zdaniteľnej osobe vyžadovať, aby jednak preverila, že vystaviteľ faktúry vzťahujúcej sa na tovar a služby, na základe ktorých sa požaduje výkon tohto práva, disponuje predmetným tovarom, je schopný ho dodať a splnil si povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, aby sa tým ubezpečila, že na strane subjektov na vstupe nie sú nezrovnalosti alebo podvod a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala príslušnými dokumentmi. Žalobca zdôraznil, že závery žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí pritom vychádzajú výlučne zo skutočností, že obchodný partner, s ktorým prichádzal žalobca do styku si evidentne neplnil svoje povinnosti, za ktorých nesplnenie nemôže niesť žalobca ako daňový subjekt zodpovednosť. Podľa žalobcu takéto právne závery podporujú aj názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, ktorý sa odvoláva na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005. Podporne sa žalobca odvolal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného vo veci vedenej pod sp. zn. 6Sžf/81/2013. 6. Ako ďalší žalobný dôvod uviedol, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie, pričom odmietol vykonať žalobcom navrhované dôkazy, ktoré môžu mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, pretože nevykonal kontrolovaným daňovým subjektom navrhované doplnenie dokazovania. Podľa žalobcu reálnosť vykonania predmetných stavebných prác preukazuje aj účtovná dokumentácia za zdaňovacie obdobie roku 2015, preukazujúca nákup a dodanie tovaru pre stavbárske práce, ktorá sa nachádza na Colnej správe, s čím sa však správca dane odmietol zaoberať a s touto námietkou sa vo svojom rozhodnutí ani žiadnym spôsobom nevysporiadal. Žalobca zdôraznil, že kontrolný výkaz ako dokument obsahujúci informácie o vymedzených dodávkach tovaru a služieb platiteľov dane na vstupe aj výstupe predstavuje jedinečný zdroj informácií pre finančnú správu a prostredníctvom automatizovaného systému krížovej kontroly v ňom uvedených údajov finančná správa by mala vedieť efektívne plánovať daňové kontroly. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov však správcovi dane nedáva právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane pri svojom postupe však porušil ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) a § 24 ods. 2 Daňového poriadku a v rozpore so základnými zásadami správy daní sa nezaoberal každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, nepoužil najvhodnejšie prostriedky, ktoré by viedli k správnemu určeniu a vyrubeniu dane a nehodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, v dôsledku čoho mal žalobca za to, že rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a teda je nezákonné. Zdôraznil, že spoločnosť KALICH, s.r.o. vystupovala v roku 2015 ako dôveryhodná, no neskôr sa dostala na zoznam dlžníkov. V čase, keď došlo k deklarovaným dodávkam služieb, dodávateľská spoločnosť dosahovala zisk 2,5 milióna Eur a následne v roku 2017 došlo k predaju tejto spoločnosti a v čase podania žaloby vykazuje nedoplatky vo výške takmer 900.000,- Eur pozostávajúcich najmä z daňových nedoplatkov za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, kedy ešte ako konateľka figurovala žalovaným označená svedkyňa, preto podľa názoru žalobcu jej výpoveď nemožno považovať za dôveryhodnú. Aj z výpovede svedka T. J. podľa žalobcu vyplynulo, že spoločnosť mala už v čase uskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov vykonávať úkony smerujúce k prevedeniu obchodného podielu odplatným spôsobom, ktorá skutočnosť spochybňuje dôveryhodnosť výpovede bývalej konateľky tejto spoločnosti. Podľa názoru žalobcu preto bolo povinnosťou správcu dane vykonať výsluch aj súčasného konateľa dodávateľskej spoločnosti a to k tomu, či sa v účtovnej dokumentácii spoločnosti nenachádzajú predmetné účtovné doklady. 7. Napokon žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné aj z dôvodu, že daňový subjekt bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch a to tým, že správca dane ako aj žalovaný vyhodnotili dôkazy vykonané v rámci daňovej kontroly a neskôr aj vo vyrubovacom konaní v rozpore so zákonom. Mieru pochybenia správneho orgánu vzhľadom k celkovej komplikovanosti konania a s prihliadnutím ku komplikovanosti predmetnej veci možno podľa žalobcu v konečnom dôsledku považovať za ohrozujúcu právom chránené záujmy účastníka konania, pričom k prekročeniu tejto medze môže dôjsť nielen jediným závažným pochybením dostatočne závažného rázu, ale aj väčším počtom relatívne samostatných pochybení práve v tom prípade, ktoré by sa pri ich jednotlivom posudzovaní mohli javiť ako marginálne, avšak súhrne dosiahli zásadnú intenzitu do práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal, pričom pochybenia a neplnenie si povinnosti na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. V tomto prípade správca dane, ako aj žalovaný ako odvolací orgán nevzali do úvahy fakt, že ide o skutočnosť, na ktorú žalobca nemá žiaden vplyv a teda nemôže vzhľadom na ňu znášať dôkaznú núdzu. Rozhodnutie administratívneho orgánu je tak plne v rozpore s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 8. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 24.09.2019 k správnej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na skutkových zisteniach týkajúcich sa deklarovaných dodávok služieb a zotrval aj na právnej argumentácii vedúcej k záveru, že daňovému subjektu nevzniklo právo odpočítať daň v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože nebolo preukázané, že pri deklarovanom dodaní služieb od spoločnosti KALICH, s.r.o. vznikla daňová povinnosť. K jednotlivým žalobným dôvodom zaujal stanovisko, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou o konaní žalobcu v dobrej viere, pretože v daňovom konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca v súvislosti s deklarovanými obchodmi so spoločnosťou KALICH, s.r.o. konal nie so štatutárnou zástupkyňou spoločnosti, ale s T. J., ktorý mal byť splnomocneným zástupcom tejto spoločnosti, o ktorej skutočnosti však nepredložil splnomocnenie na zastupovanie spoločnosti a konateľka spoločnosti KALICH, s.r.o. vystavenie splnomocnenia pre T.Í. J. poprela. Daňový subjekt sa o konateľa dodávateľskej spoločnosti nezaujímal a tak isto ani nezisťoval, či táto spoločnosť má potrebné predpoklady na realizáciu obchodov. T. J. podľa svojich vyjadrení obchodoval so žalobcom buď ako fyzická osoba, alebo ako konateľ jednej zo svojich spoločností, pričom spomenul len spoločnosť MV METAL s.r.o. a až neskôr pripustil, že pozná aj spoločnosť KALICH, s.r.o.. Daňovému subjektu pritom v súvislosti s obchodovaním s dodávateľskou spoločnosťou postačovalo, že poznal T. J., ktorý deklaroval, že koná za túto spoločnosť, avšak oprávnene konať za dodávateľskú spoločnosť ničím nepreukázal. V súhrne tieto skutočnosti spochybňujú tvrdenie žalobcu o konaní v dobrej viere a zároveň poukazujú aj nedostatočnú obozretnosť pri overovaní obchodného partnera KALICH, s.r.o.. Žalovaný v písomnom vyjadrení nesúhlasil ani s tvrdením, že žalobca preukázal formálne a aj reálne dodanie služieb a teda splnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Žalovaný opakovane zdôraznil, že zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká nárok na odpočítanie dane nespočívajú len v predložení dokladov s predpísaným obsahom (vo formálnej deklarácii), ale tieto musia preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, objekte i subjekte, t. j. musia mať povahu faktu. V danom prípade síce daňový subjekt predložil listinné dôkazy, ktorými dôvodil, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako to bolo deklarované predloženými faktúrami, ale šetrením správcu dane sa tieto skutočnosti nepotvrdili. V danej veci nebolo preukázané, že dodanie služieb bolo uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Existencia materiálneho plnenia a existencia faktúr s predpísanými zákonnými náležitosťami sú nevyhnutnými podmienkami uplatnenia práva na odpočítanie dane, nie sú však postačujúcimi podmienkami pre priznanie tohto práva, ak nie sú odrazom reálneho plnenia zo strany dodávateľa uvedeného na faktúrach. Žalovaný zároveň zdôraznil, že správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetný tovar alebo služby dodané, nie je povinný dokazovať ich nedodanie, ale je to daňový subjekt, ktorý musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, pretože inak nemôže byť v uplatnení tohto nároku úspešný. V súvislosti s námietkou, že správca dane žalobcovi pripísal na jeho ťarchu nesplnenie si povinností iného subjektu a nevysporiadal sa ani s aktuálnou a platnou judikatúrou, pričom závery žalovaného vychádzajú výlučne zo skutočnosti, že obchodný partner žalobcu si nesplnil svoje povinnosti, žalovaný uviedol, že úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov (v zmysle toho, čo je vyššie uvedené) na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca služby v skutočnosti nadobudol, alebo akým spôsobom ich získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetné služby boli dodané spoločnosťou uvedenou na faktúrach. Žalovaný ďalej tvrdil, že subjektom povinným predkladať dôkazy alebo ich návrhy je v prvom rade žalobca, ktorý existenciu práva alebo povinnosti resp. skutku tvrdí. Ak žalobca nebol schopný označiť dôkazy na preukázanie toho, že ním tvrdené skutočnosti sú dané, nemožno túto absenciu dôkazu nahradiť dôkazom opaku, t. j. že ani daňové orgány nepreukázali že neboli splnené podmienky pre odpočítanie dane. Zároveň zdôraznil, že v preskúmavanom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa sa správne orgány dostatočne vysporiadali s aktuálnou a platnou judikatúrou, pretože dôsledky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do vzťahov s inými subjektmi sa prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že došlo k porušeniu jeho práv tým, že nebolo vykonané navrhované doplnenie dokazovania v rozsahu vyžiadania dokumentácie žalobcu za rok 2015 z colnej správy na podporu jeho tvrdení o konaní v dobrej viere, ako aj vypočutie súčasného konateľa dodávateľskej spoločnosti na otázku, či sa v účtovnej dokumentácii nenachádzajú predmetné účtovné dokumenty, pretože podľa názoru žalovaného v rámci vykonávaného dokazovania (počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania) bolo získané dostatočné množstvo dôkazov, na základe ktorých sa dospelo k oprávnenému záveru, že žalobca odpočítal daň z faktúr od spoločnosti KALICH, s.r.o. neoprávnene, pretože dodania deklarované preverovanými faktúrami sa neuskutočnili tak, ako to tvrdil žalobca. Žalovaný zdôraznil, že správca dane mal doklady od spoločnosti KALICH, s.r.o. k dispozícii z inej daňovej kontroly, a bývala konateľka dodávateľskej spoločnosti H. R.Á. ukončila svoju funkciu dňa 29.06.2017 (teda po kontrolovanom zdaňovacom období). Žalovaný opakovane tvrdil, že dokazovanie vedie správca dane a je na správcovi dane, aké dôkazy v daňovom konaní vykoná. Z vykonaných úkonov vyplynuli skutočnosti jednoznačne nepreukazujúce dodanie tovaru alebo služieb, tak ako to bolo deklarované, preto bolo povinnosťou správcu dane na tieto okolnosti prihliadnuť a za takéhoto stavu bolo zákonnou povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy, ktoré by pochybnosti správcu dane vyvrátili, avšak žalobca svoju dôkaznú povinnosť neuniesol a takéto dôkazy správcovi dane nepredložil. Práve s poukázaním na tieto skutočnosti správca dane vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako to bolo uvedené a preverovaných faktúrach a preto bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 12.100,- Eur na DPH za zdaňovacie hodnoty máj 2015. Žalovaný v závere vyjadrenia všetky žalobné dôvody uvedené v podanej žalobe a to z dôvodov, ktoré sú uvedené tak v rozhodnutí žalovaného, ako aj v písomnom vyjadrení považoval za neopodstatnené. 9. Žalobca sa replikou k vyjadreniu žalovaného v súdom stanovenej lehote nevyjadril, napriek tomu, že táto mu bola spolu s výzvou súdu doručená dňa 10.01.2020. 10. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 účinný od 01.07.2017 ďalej len „SSP“), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s úplným obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP), bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP dospel k záveru, že žalobcom uplatnené žalobné dôvody nie sú opodstatnené, a preto žalobu podľa § 190 SSP v celom rozsahu zamietol. 11. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o daní z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 12. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 13. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči ním uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 14. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona. 15. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 16. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 17. Pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku). 18. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/, c/ Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie daní a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dná, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). 19. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 20. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. 21. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ho konkrétnemu daňovému subjektu. 22. Správny súd zdôrazňuje, že v rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu. Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úloha je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom konaním vyhľadávacím. 23. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa Daňového priadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 citovaného zákona určujú, ako musí platiteľ prijať a tiež zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona, t. j. že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ. 24. Tak ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správcu dane a žalovaného, na základe žalobcom podaného daňového priznania Daňový úrad Košice, ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ktorá začala dňa 10.05.2017. O výsledku tejto kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 100903780/2018 zo dňa 09.05.2018, doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole daňovému subjektu dňa 09.05.2018. Na základe vyjadrenia daňového subjektu správca dane vykonal ústne pojednávanie, o ktorom bola spísaná zápisnica č. 102338852/2018 zo dňa 26.11.2018, ktorá bola poslednou zápisnicou vo vyrubovacom konaní. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 102394706/2018 zo dňa 28.11.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 12.100,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2015. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie takéhoto rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH v celkovej sumy 12.100,- Eur z faktúr vystavených spoločnosťou KALICH s.r.o., Y. XX, R., ktoré sú špecifikované v bode 2/ odôvodnenia tohto rozhodnutia. Na základe žalobcom podaného odvolania vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý preskúmavaným rozhodnutím rozhodnutie správcu dane zo dňa 28.11.2018 potvrdil. 25. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo v medziach podanej správnej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Podľa názoru súdu, správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a vyvodili z neho aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Správne orgány oboch stupňov sa dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými námietkami, ktoré boli žalobcom v priebehu správneho konania vznesené a ich závery vyplývajúce z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sú logické a v plnom rozsahu korešpondujú s dôkazmi vykonanými v priebehu správneho konania. 26. Aj správny súd vyhodnotiac vykonané dôkazy špecifikované tak v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a to jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na vyššie označené ustanovenia daňového poriadku, ako aj zákona o DPH konštatuje, že v danom prípade správca dane relevantným spôsobom spochybnil doklady predložené žalobcom v priebehu daňovej kontroly a na základe jej výsledkov mal za preukázané, že vystaveným faktúram absentuje materiálny základ, pretože žalobca v priebehu správneho konania v rozpore s tým, čo tvrdil nepreukázal, že došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných plnení spočívajúcich v realizácií fakturovaných prác (služieb) faktúrami č. 150127, 150128, 150129, 150130, 150131 deklarovaným dodávateľom, a to obchodnou spoločnosťou KALICH, s.r.o.. 27. Správny súd poukazuje na to, že procesná povinnosť preukázať opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane je na strane žalobcu. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži, až na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľom dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry súdneho dvora Európskej únie. Pritom, ani správcovi dane a ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu, ohľadne ním v daňovom priznaní i uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Procesná povinnosť preukázať opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane je na strane daňového subjektu, a ten si túto povinnosť nemôže vysvetľovať ako svoje právo, požadovať od správcu dane, aby prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní tejto skutočností. 28. K jednotlivým žalobným námietkam obsiahnutým v žalobných dôvodoch podanej správnej žaloby správny súd uvádza, že ako neopodstatnenú vyhodnotil námietku, že administratívne orgány pri rozhodovaní vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ak vo veci nevykonali všetky žalobcom navrhované dôkazy a to vrátane dožiadania colnému úradu, u ktorého sa nachádza účtovná dokumentácia žalobcu ako aj nevykonal výsluch súčasného konateľa obchodnej spoločnosti KALICH, s.r.o. a to s cieľom zistiť, či sa v dokumentácii spoločnosti nenachádzajú predmetné účtovné doklady. K tomuto záveru súd dospel na základe v administratívnom spise zachyteného skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že správca dane pre potreby daňovej kontroly si zabezpečil aj zistenia zo svojej činnosti z obdobia pred začatím daňovej kontroly, a to vo vzťahu k daňovej kontrole u obchodnej spoločnosti KALICH, s.r.o. za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2015, kde v knihe vystavených faktúr u tejto spoločnosti sa faktúry pre žalobcu nenachádzajú a aj ďalšie skutočnosti spochybňovali ich vystavenie (napr. formát číslovania faktúr, počítačový program, v ktorom boli vystavené faktúry spracované, ktorý je iný ako počítačový program, v ktorom boli vystavené faktúry predložené k daňovej kontrole žalobcom). Naviac vo faktúrach, ktorých vystavenie pre žalobcu potvrdzoval svedok T. J. (bez toho, aby na tento úkon bol splnomocnený spoločnosťou KALICH, s.r.o., pretože písomné plnomocenstvo pre potreby daňovej kontroly od tejto spoločnosti nepredložil a jeho právo konať za túto spoločnosť nevyplývalo ani z iných skutočností) uviedol čísla účtu, ktorého vlastníkom preukázateľne nebola spoločnosť KALICH, s.r.o., ale iná fyzická osoba. Vtedajšia konateľka dodávateľskej spoločnosti H. R. uvedené skutočnosti potvrdila a poprela, aby T. J. bol oprávnený za túto spoločnosť v danom období konať. Za danej situácie, keď tak závažným spôsobom boli spochybnené tvrdenia žalobcu o deklarovanom obchode, ktorý je zachytený v označených faktúrach, dôkazne bremeno sa prenieslo na žalobcu, ktorému vznikla povinnosť tieto pochybnosti vyvrátiť. Žalobca síce označil dôkazy, ktoré navrhoval vykonať, avšak tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného, dokazovanie v rámci daňovej kontroly vedie správca dane a ten rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná na objasnenie skutkového stavu. V prípade spochybnenia tvrdení daňového subjektu nie je povinný vykonať všetky ním navrhované dôkazy a zisťovať, ako v skutočnosti prebehli deklarované obchody, jeho povinnosťou je vykonať dokazovanie, ktoré by bolo spôsobilé preukázať žalobcom tvrdené skutočnosti, od ktorých žalobca odvodzuje svoje právo na odpočet dane. Aj súd hodnotí ako správny záver správcu dane o tom, že tento mal dostatok dôkazov, ktoré preukazujú, že dodanie deklarované preverovanými faktúrami sa neuskutočnilo tak, ako to tvrdil žalobca a vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov by tento stav nebolo spôsobilé spochybniť, pretože správca dane tak ako je vyššie uvedené vychádzal aj z knihy vystavených faktúr spoločnosťou KALICH, s.r.o., kde faktúry pre žalobcu sa nenachádzali. K tvrdenie žalobcu, že konal v dobrej viere, ak si dodávky a služby objednal u osoby, ktorá konala za dodávateľa, t. j. u T. J., ktorého konateľ žalobcu dobre poznal a preto o jeho oprávnení konať za túto spoločnosť nemal žiadnu pochybnosť, správny súd uvádza, že ani túto námietku správny súd nepovažoval za dôvodnú, pretože tak, ako to vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania pred správcom dane, tento svedok tvrdil, že so žalobcom obchodoval ako fyzická osoba, alebo ako konateľ jednej zo svojich obchodných spoločností (MV METAL s.r.o.) a až na otázku správcu dane, či pozná žalobcu, pripustil, že obchodoval aj s touto spoločnosťou a tvrdil že bol jej konateľom, ale na preukázanie tejto skutočnosti plnomocenstvo nepredložil. Žalobcovi podľa vyjadrení jeho konateľa postačovalo, že poznal osobu p. J., bez toho, aby preveroval vo verejne prístupnom obchodnom registri, kto je oprávnený za túto spoločnosť konať. Žalobca si nepreveroval ani to, či táto dodávateľská spoločnosť má potrebné predpoklady na realizáciu deklarovaných obchodov. Správca dane nevylúčil, že deklarované práce vykonal priamo T. J., z výsledkov vykonaného dokazovania však bolo odôvodnene spochybnené, že tak vykonal prostredníctvom spoločnosti KALICH, s.r.o.. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že ako nadbytočné sa javí doplnenie dokazovania ohľadom účtovnej dokumentácie za zdaňovacie obdobie roku 2015 nachádzajúcej sa na colnej správe, ktorá by mala podľa žalobcu preukazovať nákup a dodávku tovaru pre stavebné práce, pretože tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaný nespochybnil samotné dodanie deklarovaných služieb, ale to, že tieto dodal deklarovaný dodávateľ. Za takéhoto stavu nemožno uzavrieť, že žalobca konal v dobrej viere, že koná a komunikuje so spoločnosťou KALICH, s.r.o., pretože vykonané dokazovanie takéto tvrdenie žalobcu vyvracia. V nadväznosti na to, správny súd ako nedôvodnú hodnotí aj námietku, že obchodný partner žalobcu si nesplnil svoje povinnosti , za neplnenie ktorých žalobca nemôže niesť zodpovednosť. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že v konaní bolo dôvodne spochybnené tvrdenie žalobcu, že služby označené v predložených dokladoch vykonala spoločnosť KALICH, s.r.o.. Táto spoločnosť v rámci inej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie roku 2015 predložila správcovi dane aj knihu faktúr, v ktorej sa nenachádzajú faktúry vystavené pre žalobcu, a naviac žalobcom predložené faktúry vykazujú podstatné rozdiely tak v číslovaní faktúr ako aj vo formáte spracovania prostredníctvom počítačového programu. T. J., ktorý mal konať za túto spoločnosť svoje oprávnenie ju zastupovať nepreukázal a to, že za spoločnosť nebol oprávnený konať vyplýva aj z iných vykonaných dôkazov - napr. skutočnej konateľky spoločnosti KALICH, s.r.o.. Nemožno preto prijať tvrdenie o tom, že dodávateľská spoločnosť si nesplnila svoje povinnosti, keď v konaní bolo dôvodne spochybnené, že dodala deklarované služba a žalobca neoznačil a ani nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by takýto záver správcu dane dokázal zvrátiť. Žalobca pritom tvrdil, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno a administratívnym orgánom predložil všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícii. Tieto dôkazy však neodôvodňujú iný záver, než ten, ktorý prijal správca dane a na základe podaného odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa si ho osvojil aj žalovaný. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo spochybniť ani vierohodnosť dôkazov, ktoré svedčili v neprospech jeho tvrdení o uskutočnení zdaniteľných plnení, pretože výpoveď svedkyne H. R. bola potvrdená aj inými dôkazmi, napr. dokladmi získanými z inej daňovej kontroly spoločnosti KALICH, s.r.o.. 29. S poukazom na všetky uvedené dôvody má správny súd za to, že správca dane vykonaným dokazovaním dospel k správnemu záveru, že žalobcom deklarované zdaniteľné obchody (dodanie služieb) neboli reálne uskutočnené tak, ako to je uvedené na preverovaných a správcovi dane predložených faktúrach. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane získal také relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili, uskutočniť objektívne závery o zdaniteľných obchodoch žalobcu, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností, najmä faktúr a ďalších dokladov, vyjadrením svedkov, ako aj hodnotením informácií získaných zo spisového materiálu iných daňových subjektov pri iných daňových kontrolách v súlade s § 11 Daňového poriadku, tieto dôkazy hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Ak potom správca dane na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH sú správne, tak potom záver žalovaného bol taktiež správny a v súlade s príslušnými ustanoveniami tak zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku. Žalovaný v plnom rozsahu rešpektoval aj platnú judikatúru a rozhodovaciu prax súdov týkajúcu sa danej právnej oblasti a vysporiadal sa s ich použitím pre daný prípad, tak ako to skonštatoval v rozhodnutí, ktoré je predmetom súdneho prieskumu. Správny súd nezistil žiadne také pochybenia v procesnom postupe správcu dane ako aj žalovaného, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov v tejto veci. 30. Správny súd preto zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v § 107 SSP v súlade s označenými zákonnými ustanoveniami podľa § 190 SSP žalobu žalobcu jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP) ako nedôvodnú zamietol. 31. O trovách konaniach rozhodol súd podľa § 167 a § 168 Správneho súdneho poriadku v zmysle ktorého, účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozsudku krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.