Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/183/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211204698 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7211204698.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Marina Kolesára v spore žalobcu V.. Q. K., T.. XX.X.XXXX, H. Y., C. XX, zast. JUDr. Beátou Pitorákovou, advokátkou so sídlom Košice, Kováčska 17, proti žalovaným: 1/ F. F., T.. XX.X.XXXX, H. Y., V. X, zast. JUDr. Petrom Frankom, advokátska kancelária s.r.o. so sídlom Košice, Popradská 82, 2/ V.. Z. X., M.. Š., T.. XX.X.XXXX, H. Y., I. X, zast. JUDr. Martinom Polákom, advokátom so sídlom Košice, Štúrova 7, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, o odvolaniach žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku 43C/25/2011-306 z 10.9.2018 Okresného súdu Košice II r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným v 1. a 2. rade v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom určil, že kúpna zmluva V-12245/10 uzatvorená dňa 21.1.2011 medzi žalovanou v 2. rade ako predávajúcou a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX v okrese Košice II, Obec Košice - Západ, katastrálne územie Terasa, byt č. 14 na IV. poschodí obytného domu PB., ako i prevod spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku v pomere 6043/100000 zapísaných na LV č. XXXXX v okrese Košice II, Obec Košice II - Západ, katastrálne územie U., je neplatná (I.) a priznal žalobcovi proti žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.). 2. V celom rozsahu tým vyhovel žalobe o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy V-12245/10 uzatvorenej medzi žalovanými dňa 21.1.2011, podanej žalobcom na tom skutkovom základe, že rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 29C/362/2001-488 z 26.2.2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/336/2009-587 z 28.9.2010 (právoplatným 5.11.2010) bol žalovanej v 2. rade na čas po rozvode manželstva prikázaný do vlastníctva trojizbový byt na C.. XX v Košiciach napriek tomu, že tento byt nepatril do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva (BSM) žalobcu a žalovanej 2/, pretože členom stavebného bytového družstva (SBD) sa stal žalobca ešte pred uzavretím manželstva, že žalobca podal proti tomuto rozsudku dovolanie (konanie o dovolaní na T. súde SR vedené pod č.k. XCdo/XX/XXXX) a nakoľko rozhodnutie Najvyššieho súdu SR má význam pre toto konanie, žalobca žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní. Následne žalobca zistil, že žalovaná 2/ kúpnou zmluvou uzatvorenou so žalovaným 1/ dňa 21.1.2011 predmetný byt žalovanému 1/ odpredala, a teda jej tvrdenie, že nemá vyriešenú svoju bytovú otázku, sa nezakladá na pravde, pričom nepravdivé je tiež tvrdenie žalovanej 2/, že sa stará o obe deti pochádzajúce z ich manželstva. Podľa žalobcu ide o netransparentný a špekulatívny predaj, keďže žalovaný 1/ predmetný byt odkúpil bez oboznámenia sa s polohou a stavom ohliadkou bytu, ktorý užíva výlučne žalobca spolu so svojím starším synom Q.. Podľa žalobcu odpredajom bytu žalovaná 1/ iba potvrdila, že vo svojich stanoviskách zavádzala súdy s cieľom získať pre seba prospech, čo sa prieči dobrým mravom. Okresný súd Košice II uznesením č.k. XXC/XX/XXXX-XX zo dňa 7.3.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.7.2011, zakázal žalovanému 1/ nakladať (scudzovať, predávať) s trojizbovým bytom č. XX nachádzajúcim sa na C. 36 v Y. a so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 6043/100000, evidovanými na LV č. XXXXX v okrese Y.V. V., B. Y. - F., Y. Ú. U. a uznesením č.k. XXC/XX/XXXX-XX z 30.4.2012 konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci dovolania. 3. Súd prvej inštancie zistil, že Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. XCdo/XX/XXXX zo dňa 30.9.2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Y. č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 28.9.2010 a vec mu vrátil súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Y. ako odvolací súd uznesením č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX zo 16.9.2014 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX zo 14.3.2016 vyporiadal zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo bývalých manželov (žalobcu a žalovanej 2/), pričom konštatoval, že byt č. 14 T. C. XX v Y., zapísaný na LV č. 13116 v k. ú. U., okres Y. V., B. Y. - F., ktorý bol odpredaný tretej osobe kúpnou zmluvou zo dňa 21.1.2011, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. D. - XXXXX/XX zo dňa 21.1.2011 v prospech F. F., nepatrí do zaniknutého BSM účastníkov. Z odôvodnenia cit. rozsudku vyplýva, že v danom prípade odporca (v tomto spore žalobca) členstvo a nájom družstevného bytu Č.. XX C. XX D. Y. nadobudol ešte pred uzavretím manželstva s navrhovateľkou a uzavretím manželstva im vzniklo právo spoločného nájmu družstevného bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v bytovom družstve, za trvania manželstva SBD II a odporca uzavreli zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu na IV. poschodí bytového domu na C. XX D. Y., presný dátum nie je čitateľný, vklad vlastníckeho práva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu Katastrálnym úradom v Y. H. povolený dňa 15.2.1995 a právne účinky vkladu nastali dňa 15.12.1994. Krajský súd v Y. rozsudkom č.k. XCo/XXX/XXXX zo dňa 19.10.2017 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II XXC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 14.3.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.12.2017. 4. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 37 ods. 1, § 39, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, t.j. v čase podania žaloby v spojení s § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2016 (ďalej len „CSP“). V súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 CSP a v zmysle základných princípov Civilného sporového poriadku súd otázku naliehavého právneho záujmu žalobcu na určovacej žalobe posudzoval podľa predpisov platných a účinných v čase podania žaloby, a teda podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. a dospel k záveru, že v čase podania žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy bol daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu a jeho právne postavenie by sa stalo neistým. Zo sporu vyplýva, že k náprave nemožno dospieť inak ako podaním určovacej žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v danom prípade existoval na strane žalobcu stav neistoty, ktorý určením neplatnosti kúpnej zmluvy zanikol a žalobca sa stane vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá dňa 21.1.2011 medzi žalovanou 2/ a žalovaným 1/ je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže žalovaná 2/ previedla na žalovaného 1/ vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá nie je v jej vlastníctve. Podľa posúdenia súdu prvej inštancie v konaní nebola preukázaná dobromyseľnosť žalovaného 1/ ako nadobúdateľa, žalobca preukázal nedobromyseľnosť predaja nehnuteľnosti, nakoľko samotní účastníci (žalobca a žalovaná 2/) v konaní o vyporiadanie BSM najlepšie vedeli a poznali spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že podľa pomeru úspechu vo veci priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku. 5. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolania žalovaný v 1. rade a žalovaná 2. rade. 6. Žalovaný v 1. rade (ďalej tiež len „žalovaný“) podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 písmen a), b), d) a h) CSP, t.j. že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy V-12245/10 z 21.1.2011, pretože rozhodnutím súdu sa neodstránila právna neistota ohľadom vlastníctva medzi ním a žalobcom a zároveň sa nepredíde ďalším sporom do budúcna (k tejto otázke odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 31/2011 zo dňa 6.12.2012). Podľa názoru žalovaného určenie neplatnosti kúpnej zmluvy nemá podklad v hmotnom práve, žalobca mal žalobný petit formulovať podľa ust. § 137 písm. c) CSP a žalovať o určenie, že vlastníkom bytu č. 14 na C. 14 v Y. evidovaného na LV č. XXXXX v k.ú. U., nie je žalovaný v l. rade, ale je ním žalobca. Poukázal na to, že svoje vlastníctvo odôvodňuje o.i. argumentáciou dobromyseľného nadobúdateľa. Jediným platným podkladom je rozhodnutie súdu o určení vlastníctva. Výsledkom konania je, že žalobca akokoľvek bude musieť opäť žalovať žalovaného o určenie vlastníctva. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určenia súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je a na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). V tejto súvislosti citoval právny názor z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/161/200 zo 6.11.2007. Za nesprávny považoval procesný postup súdu prvej inštancie, pokiaľ posudzoval žalobu podľa predpisov platných a účinných v čase podania žaloby, teda podľa ust. § 80 O.s.p., ktoré už nie je na daný postup aplikovateľné ! Otázku naliehavého právneho záujmu je povinný skúmať súd v celom konaní a stále až do vydania rozhodnutia, nie je to procesná podmienka, ktorá sa skúma len v určitom štádiu konania, ako napr. miestna príslušnosť súdu podľa § 41 CSP. Mal za to, že ani podľa predchádzajúceho právneho predpisu Občianskeho súdneho poriadku takáto žaloba (len o určenie neplatnosti úkonu), nie je prípustná. Tvrdil, že nadobudol byt ako dobromyseľný nadobúdateľ, pričom za nesprávny považoval právny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy odôvodnený zásadou „Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“, teda že žalovaný nemôže nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti od nevlastníka. Podľa názoru Ústavného súdu SR (nález sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016) však v tom prípade patrí vlastnícke právo dobromyseľnému vlastníkovi, aj keď sa neskôr ukáže, že ho nadobúdal od nevlastníka (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom a právnom štáte). V judikatúre ústavného súdu bola stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t.j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do oči bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus turis“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a pod.). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Rovnako tento princíp stanovil aj Ústavný súd Českej republiky (napr. III.ÚS 415/15) a v náleze sp. zn. III.ÚS 247/14 z 28.1.2016, podľa ktorých dobromyseľnému nadobúdateľovi treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke práva k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Žalovaný zároveň namietal porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, pretože súd sa s uvedenou argumentáciou v rozhodnutí vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s týmto pre vec podstatným argumentom, čím konal v rozpore s čl. 46 Ústavy SR a porušil právo riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (napr. I. ÚS 236/06, III. ÚS 311/07, I.ÚS 290/2015). Vzhľadom na uvedené navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému 1/ náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne aby napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vrátil vec na nové konanie. 7. Žalovaná v 2. rade (ďalej tiež len „žalovaná“) podané odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, t.j. odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 2 písmen f) a h) CSP. Uviedla, že v danom prípade byt so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 6043/100000 a spoluvlastníckym podielom na pozemku previedla kúpnou zmluvou zo dňa 21.1.2011 na žalovaného 1/ po prikázaní nehnuteľnosti do jej osobného vlastníctva rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 29C/362/2001 z 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/336/2009 z 28.9.2010, s vedomím, že je výlučným vlastníkom bytu, ktorý bol zapísaný v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 13116 v k.ú.U., Obec Košice - Západ, okres Košice II a jej právo nakladať s nehnuteľnosťou nebolo ničím obmedzené. Súd prvej inštancie v zásade v jedinom bode odôvodnenia (bod 28) zhodnotil, že „žalobca preukázal nedobromyseľnosť predaja nehnuteľnosti, nakoľko samotní účastníci (žalobca a žalovaná v 2. rade) v konaní o vyporiadanie BSM najlepšie vedeli a poznali spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti, pričom v konaní súdu nebola preukázaná dobromyseľnosť nadobúdateľa“. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere považovala za nepostačujúce a arbitrárne, neobsahujúce dostatok dôvodov, nepresvedčivé a opierajúce sa o nedostatočné vyhodnotenie vykonaného dokazovania. V prvom rade súd neuvádza, ako konkrétne mal žalobca preukázať nedobromyseľnosť predaja nehnuteľnosti žalovanej 2/, keďže žalobca poukazoval najmä na skutočnosť, že v neskoršom konaní došlo k zrušeniu rozsudku Okresného súdu Košice II 29C/362/2001 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 3Co/336/2009 zo dňa 28.9.2010. Iné okolnosti, ktoré žalobca uvádzal ako napríklad časové súvislosti, prípadne tvrdenie o tom, že žalovaná 2/ mala vedomosť o podaní dovolania žalobcom, sú pre konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy irelevantné. Dobromyseľnosť o vlastníckom práve vo väčšej miere, než je tomu v prípade potvrdenia dvoma stupňami súdov (Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach), snáď ani nemožno bežne požadovať. Tvrdila, že nemala reálnu možnosť (a už vôbec nie povinnosť) predpokladať, či v dovolacom konaní dôjde k zrušeniu alebo zmene pôvodných rozsudkov o vyporiadaní BSM a rovnako takúto povinnosť skúmania mimoriadnych dovolacích prostriedkov nemal ani žalovaný 1/. V zásade jedinou povinnosťou žalovaného 1/ bolo preverenie si vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľností, čo aj vykonal a nemal najmenší dôvod a ani reálnu možnosť skúmania, či si tretia osoba uplatňuje práva k nehnuteľnosti na základe mimoriadneho opravného prostriedku. K problematike nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka poukázala žalovaná na vybrané rozhodnutia Ústavného súdu SR a Ústavného súdu Českej republiky, v ktorých prípadoch ústavný súd vyžaduje nevyhnutnosť náležitého posúdenia a prísneho hodnotenia dobrej viery nadobúdateľa, avšak takýto prieskum prostredníctvom vykonaného dokazovania súd prvej inštancie nevykonal. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa uspokojil so skutočnosťou, že v neskoršom konaní došlo k zrušeniu pôvodných rozsudkov, čo však nemôže poprieť ochranu vlastníckeho práva v dobrej viere konajúcich osôb. Súd má skúmať zásadne dobrú vieru nadobúdateľa v čase, kedy ku prevodu vlastníckeho práva došlo a nemožno uvažovať v hypotetickej rovine, že by niekedy v budúcnosti mohlo dôjsť k zrušeniu právoplatného rozsudku. V takom prípade by dochádzalo k porušeniu princípu právnej istoty. V tomto smere opätovne poukázala napr. na právny názor Ústavného súdu ČR (II. ÚS 165/11 z 11.5.2011), podľa ktorého: „akokoľvek princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa pôsobí proti princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, je nevyhnutné nájsť praktickú konkordanciu medzi oboma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z oboch, a ak to nie je možné, potom tak, aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti. Osobe, ktorá urobila určitý právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, navyše potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom právnom štáte poskytovaná ochrana. V inom rozhodnutí ústavný súd ČR (l. ÚS 3314/11 z 2.10.2012) uviedol: „keďže osoby konajúce v dobrej viere v pravdivosť údajov katastra nehnuteľností stále nie sú zodpovedajúcim spôsobom chránené, musia všeobecné súdy samy - v dôsledku dlhodobej nečinnosti zákonodarcu poskytnúť ochranu vlastníckemu právu v dobrej viere konajúcich osôb. Teda musí byt zaručená ochrana dobrej viery v pravdivosť a úplnosť zápisov vo verejnej knihe, a to zásadne pre každého, kto nadobudol právo od osoby zapísanej ako vlastník vo verejnej knihe, aj keby sa neskôr ukázalo, že táto osoba vlastníkom nebola. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016: „Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty princíp ochrany dobrej viery dal len o nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v fakty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Okrem toho žalovaná mala za to, že v tomto prípade žalobca nepredložil ani neoznačil dôkazy, ktoré by preukazovali jej nedobromyseľnosť, a teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Je zjavné, že súd prvej inštancie sa mal argumentačne právne vyrovnať s problematikou nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným 1/, ďalej mal zosumarizovať dokazovanie a uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a na tieto mal aplikovať vlastné právne posúdenie. V prípade napadnutého rozsudku však nevedno, akými myšlienkovými úvahami sa súd spravoval, ako vlastne vec právne posúdil a z akého dôvodu sa pri strete princípu ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka priklonil k jednoznačnému nadradeniu princípu ochrany vlastníckeho práva žalobcu nad ochranu dobrej viery nového nadobúdateľa. Okrem uvedeného však súd prvej inštancie poukazuje na tzv. nedobromyseľnosť žalovanej 2/, v tomto prípade však by mala byť založená jej nedobromyseľnosť rozhodnutím súdov oboch stupňov (Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach) o vyporiadaní BSM. Pokiaľ ide o nedobromyseľnosť pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 21.1.2011, podľa názoru žalovanej táto zmluva môže indikovať jedine nedobromyseľnosť žalovaného 1/ ako nadobúdateľa z tejto kúpnej zmluvy, čo však už napadnutý rozsudok nezmieňuje. Pri uzavretí kúpnej zmluvy totiž nemožno skúmať žiadnu inú dobromyseľnosť, než u nadobúdateľa, t.j. v tomto prípade žalovaného 1/ a rovnako sa žalovaného 1/ netýka ani súdom prvej inštancie argumentovaný spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti do BSM. Na základe uvedených skutočností preto žalovaná navrhla napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 388 CSP zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať jej 100 % náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ poukázal na to, že žalovaný 1/ sa zriekol osobnej prítomnosti na pojednávaní a poveril svojho právneho zástupcu konať v predmetnom spore v celom rozsahu, t.j. predkladať jednoznačné dôkazy o jeho dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho, predkladať námietky k procesným postupom, atď., čím boli splnené podmienky práva na spravodlivý proces. Podľa žalobcu rozhodnutie nevykazuje inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a opiera sa o viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré je nutné vnímať komplexne s prihliadnutím na jedinečnosť súdneho sporu, najmä ak ide o posudzovanie dobromyseľnosti nadobúdateľa, ako aj vo vzťahu k ochrane práv skutočného vlastníka nehnuteľností, ktorý majetok nadobudol jednoznačne dobromyseľne, na základe transformačného zákona týkajúceho sa prevodu družstevných bytov do osobného vlastníctva. Uviedol, že nie jeho vlastnou vinou, ale v rozpore s Ústavou SR a platnými zákonmi SR mu bol jeho majetok „vyvlastnený“, čo konštatoval i Najvyšší súd SR v svojom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 28/2011 zo dňa 30.9.2013. Naviac súd prvej inštancie a ani odvolací súd v svojich rozsudkoch nezrušili právoplatne uzatvorenú zmluvu z r. 2004 (nachádza sa v spise) medzi žalobcom a SBD II Košice, kde jediným výlučným vlastníkom je žalobca. Žalobca po zrušení predchádzajúcich rozsudkov Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach Najvyšším súdom SR a následne potom, ako rozhodli Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach, že predmetný byt nepatrí do BSM, bol nútený ako právoplatný a jediný vlastník predmetnej nehnuteľnosti domáhať sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy V-12245/10 z 21.1.2011. V tomto prípade ide jednoznačne o naliehavý právny záujem, keďže žalobca je kúpnou zmluvou z r. 2011 nezákonne obmedzovaný na právach, v rozpore s platnou Ústavou SR, čl. 1 Dodatkového protokolu a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Je jednoznačne preukázateľné, že zrušením kúpnej zmluvy V-12245/10 z 21.1.2011 dôjde k odstráneniu právnej neistoty. Do vynesenia rozsudku boli platné dve zmluvy k predmetnej nehnuteľnosti, pričom iba u jednej z nich bola v plnej miere preukázaná dobromyseľnosť, a to pri zmluve, ktorú uzatvoril žalobca so SBD II. Košice v r. 2004. Pokiaľ sa žalovaný 1/ odvoláva na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo 16.3.2016, uvedený nález Ústavného súdu SR predstavuje odklon od doposiaľ vzácne jednotnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 6Cdo 107/2001, 2MCdo 20/2011), ako aj Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 50/2010, III.ÚS 468/2010). Podľa žalobcu nemožno tiež dospieť k záveru, že nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má) v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, keď z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 20.4.2016 sp. zn. I.ÚS 239/2016 vyplýva, že právna zásada „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ sa dá vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“. Nakoniec aj v samotnom náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 (ods. 15) sa konštatuje, cit.: „Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecne súdy musia vždy riadne zaoberať“. Táto skutočnosť a odporučenie v cit. náleze Ústavného súdu SR I.ÚS 549/2015 zo 16.3.2016 chce zabrániť špekulatívnym predajom a kúpam, kedy vlastník strieda vlastníka v krátkom čase s cieľom obohatiť sa na úkor právoplatného vlastníka. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl. O takýto omyl ide vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. Podľa názoru žalobcu žalovaný 1/ musel vedieť, že k nadobudnutiu nehnuteľnosti zo strany žalovanej 2/ došlo iba mesiac pred predajom nehnuteľnosti (výpis z katastra nehnuteľností) a aj to, že predmetný byt je v spore. So stavom kupovanej nehnuteľnosti nemohol byť náležite oboznámený, nakoľko po opustení spoločnej domácnosti žalovanou 2/, t.j. od apríla 2000 až do r. 2014 byt užíval výlučne žalobca (od r. 2014 až doposiaľ v ňom býva syn Q. K. ml.). Žalobca svojim listom z 22.12.2010 (nachádza sa v spise) adresovanom žalovanej 2/, teda ešte pred predajom, upozornil žalovanú a vyzval ju „aby ste počkali až do konečného rozhodnutia vyšších rozhodovacích inštitúcií, ktoré môžu uvedené rozhodnutia podstatne zmeniť, zrušiť či zamietnuť. V predmetnej veci bola takisto podaná i žaloba na určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Ak sa preukáže odôvodnenosť mojich tvrdení, ktoré podotýkam sú postavené na stanovisku Ústavného súdu SR, komentároch uznávaných odborníkov na občianske a rodinné právo, akými sú prof. N.. C. D., X.., N.. V. Q., X.. a JUDr. W. X., Vaše prípadné konanie i keď v zmysle terajších rozhodnutí okresného a krajského súdu sa tak môže stať protiprávnym“. Žalobca poukázal ďalej na to, že pred predajom a ani počas predaja nehnuteľnosti ho žalovaný 1/ nenavštívil, aby sa presvedčil o stave nehnuteľnosti, ktorú kupoval od žalovanej 2/ a ani mu nebolo čudné, že ho žalovaná 2/ nechce oboznámiť so stavom nehnuteľnosti, čo je bežnou praxou a základným predpokladom pri uzatvorení kúpno-predajných zmlúv, a to nielen pri nehnuteľnostiach. Ak by bol žalovaný 1/ konal v zmysle obvyklej opatrnosti a oboznámil sa so stavom nehnuteľnosti ešte pred jej kúpou, dozvedel by sa o tom, že predmetný byt je v spore, o ktorom rozhoduje Najvyšší súd SR. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 1/ nepostupoval v zmysle obvyklej opatrnosti a je tu silné podozrenie, že postupoval s cieľom špekulatívne na tomto obchode zarobiť. Po zistení, že v predmetnom byte býva žalobca, mu ho ponúkol na predaj (návrh zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalobcom i celá korešpondencia týkajúca sa predaja bytu žalobcovi zo strany žalovaného sa nachádza v spise). Záverom žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie vyzval strany k predloženiu dôkazov, ktoré by potvrdili ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva. Žalovaný 1/ nevedel v konaní preukázať dobromyseľnosť a svojou účelovou neúčasťou na pojednávaní, sa vyhol priamej konfrontácii so žalobcom. Na základe predložených dôkazov a zohľadňujúc komplexne viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, v predmetnej veci súd musel konštatovať, že argumenty žalobcu sú opodstatnené, opierajú sa o platné zákony, rozhodnutia súdov a nálezy Ústavného súdu SR, a dospel k správnemu záveru, že nebola preukázaná dobromyseľnosť nadobúdateľa - žalovaného v 1. rade, čo bolo podstatným meritom pre konečné rozhodnutie súdu. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny v celom rozsahu a priznal mu proti žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 9. Vyjadrenie žalobcu bolo zást. žalovaného 1/ doručené dňa 11.4.2019, avšak nevyužil právo na podanie odvolacej repliky podľa ust. § 374 ods. 1 CSP. 10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalovaných ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné, nimi uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozsudok je vecne správny, preto odvolací súd, stotožňujúc sa aj so správnymi dôvodmi rozsudku v celom rozsahu, napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 22.1.2020 o 10.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215/2. p., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP. 11. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok, ktoré žalovaní uviedli v podaných odvolaniach, a dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné, nimi uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané a rozsudok je vecne správny. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, aby súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu prejednávanej veci a pri jej právnom posúdení použil správne právne normy [ust. § 126 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c) O.s.p. účinného do 30.6.2016 v spojení s prechodným ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku], ktoré aj správne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav, v intenciách týchto zák. ustanovení vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a nasl. CSP a zásad ustálených v súdnej praxi, náležite posúdil a presvedčivo a logicky vyhodnotil zistené skutočnosti, zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán a dospel k správnemu záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. 13. Skutočnosti a argumenty žalovaných uvedené v podaných odvolaniach nie sú opodstatnené, ich odvolacie námietky nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, nespochybňujú správnosť skutkových záverov (skutkových zistení) súdu prvej inštancie, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov alebo spôsobu právneho posúdenia prejednávanej veci a neodôvodňujú iné rozhodnutie v danom spore. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na správnych skutkových zisteniach a právnych záveroch, ktoré v odôvodnení rozsudku logicky a i keď stručne, avšak jasne a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol relevantné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval, v rozhodnutí sa vysporiadal i s námietkami a argumentmi žalovaných v rámci ich procesnej obrany v spore a odôvodnenie rozsudku v celom rozsahu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 CSP. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno v žiadnom prípade považovať za protiústavné, nelogické alebo úplne odchylné od veci samej so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), a preto odvolacie námietky žalovaného 1/ odvolací súd posúdil len ako jeho nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení rozhodnutia, ktorá nezakladá nesprávnosť postupu súdu, odnímajúcu strane sporu možnosť konať pred súdom, a teda dôvodnosť žalovaným 1/ uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia súdneho rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). 14. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 21.1.2011 medzi žalovanými je absolútne neplatná v zmysle ust. § 39 OZ pre rozpor so zákonom. V danom prípade žalobca podanou žalobou sa dôvodne domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, ktoré bolo narušené neplatnou kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 21.1.2011 medzi žalovaným 1/ ako kupujúcim a žalovanou 2/ ako predávajúcou, ktorá v čase prevodu nehnuteľností nebola ich vlastníčkou. V zmysle všeobecnej zásady občianskeho práva platnej pri zmluvných prevodoch, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), je právny záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou žalovaná 2/ ako nevlastník previedla na žalovaného 1/ sporné nehnuteľnosti - a to bez ohľadu na prípadnú dobromyseľnosť žalovaného 1/ vystupujúceho na strane nadobúdateľa, v plnom súlade s objektívnym právom i ustálenou právnou praxou. Keďže absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny úkon sa hľadí, akoby nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému a teda právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný 1/ na základe napadnutej kúpnej zmluvy nemohol platne nadobudnúť od žalovanej 2/ vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, pretože žalovaná nebola ich vlastníčkou. 15. K odvolacím námietkam žalovaného 1/, v rámci ktorých argumentuje uplatnením princípu právnej istoty a ochranou práv nadobudnutých v dobrej viere, odvolací súd pripomína, že uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere, vychádza z predpokladu, že právo bolo skutočne nadobudnuté, a teda, že niekto sa stal jeho subjektom, a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (príp. predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady, a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka, a nie od nevlastníka (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 107/2011 z 30.5.2012). 16. Neobstojí ani námietka žalovaných, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou dobrej viery žalovaného 1/ ako nadobúdateľa, lebo z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku jasne vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal vecou i z pohľadu dobromyseľnosti žalovaných (žalovaného 1/) a správne konštatoval, že vykonaným dokazovaním dobromyseľnosť žalovaného 1/ pri nadobudnutí nehnuteľností nebola preukázaná. Podľa názoru odvolacieho súdu ani prípadná dobromyseľnosť žalovaného 1/ v posudzovanom prípade nezakladá dôvod na prelomenie zásady „nemo plus iuris“ a poskytnutie právnej ochrany žalovanému 1/, ktorý vlastnícke právo k nehnuteľnostiam platným právnym titulom nenadobudol. K otázke ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti, ktorý pri uzavretí zmluvy sa spoliehal na správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, výstižne formuloval svoje závery Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 50/2010-11 z 10.2.2010, v ktorom odkázal tiež na právny názor vyslovený Ústavným súdom ČR v analogickej právnej situácii v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 349/2003, podľa ktorého, cit.: „zásadne nemožno trvať na zachovaní právnej istoty, ktorá bola, i keď v dobrej viere, nadobudnutá v rozpore s právom. Vklad do katastra nehnuteľností je nutné vnímať len ako jednu z podmienok pre platný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti... Dobrá viera je rozhodná len potiaľ, že jej možno priznať práva a povinnosti oprávneného držiteľa, ako vyplýva z ust. § 129 a nasl. OZ. S dobrou vierou však platná právna úprava žiadne iné právne následky než uvedené, nespája, a teda ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá viera, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom“. 17. Ústavný súd SR taktiež v uznesení sp. zn. I. ÚS 239/2016 z 20.4.2016 konštatoval, že pokiaľ predávajúcemu nesvedčí v čase prevodu aprobovane nadobudnutý vlastnícky titul, nemôže previesť viac práv, ako má sám. V takom prípade síce k nadobudnutiu nehnuteľnosti a samotnému prevodu je daný modus - rozhodnutie o vklade do katastra nehnuteľností, ale jasne chýba titulus - platne uzavretá zmluva medzi scudziteľom a nadobúdateľom. V rámci zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ nemohli právni predchodcovia nehnuteľnosti previesť na žalovanú i napriek tomu, že vklad do katastra nehnuteľností bol správou katastra povolený, nakoľko neboli nositeľom žiadnych práv k nehnuteľnosti, a teda nemali čo previesť, nemohli previesť viac práv, ako sami mali. Právna zásada „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ sa dá vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaná v 2. rade, podobne ako žalovaný v 1. rade nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni predchodcovia toto právo nikdy nenadobudli, a teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť. Podobne aj Ústavný súd ČR v uznesení sp. zn. I. ÚS 3391/10 za správny pokladal právny názor Najvyššieho súdu ČR vyslovený v rozsudku sp. zn. 30Cdo 2881/2011 z 21.12.2011, podľa ktorého nehnuteľnosť nie je možné nadobudnúť od nevlastníka, a uzavrel, že „ak je zmluva o prevode nehnuteľností uzatvorená medzi subjektmi A (predávajúcim) a B (kupujúcim) absolútne neplatná, nemohol sa kupujúci B stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a nemohol ich ani platne previesť do vlastníctva subjektu C“. 18. Odhliadnuc od uvedeného, zistené skutkové a právne okolnosti v prejednávanej veci aj podľa posúdenia odvolacieho súdu dobromyseľnosť žalovaného 1/ v čase nadobudnutia nehnuteľností nepreukazujú. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že pokiaľ žalovaný 1/ kupoval byt od žalovanej bez toho, aby sa riadne oboznámil so stavom kupovanej nehnuteľnosti, nepostupoval v zmysle obvyklej opatrnosti a bežnej praxe, pričom ak následne po kúpe byt ponúkol na predaj žalobcovi, ktorý ho v tom čase od opustenia spoločnej domácnosti žalovanou 2/ užíval, uvedené skutočnosti nasvedčujú záveru o účelovom konaní a možnom špekulatívnom postupe zo strany žalovaných pri predaji a nadobudnutí nehnuteľnosti. 19. Právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016, ktorým žalovaní argumentujú v podaných odvolaniach, nemožno na posudzovanú vec aplikovať, lebo ním riešený spor sa týkal skutkovo odlišného prípadu - privatizovaného majetku štátu, následne sťažovateľom nadobudnutého v konkurze so súhlasom konkurzného súdu, ktorý nebol nadobudnutý od „nevlastníka“, ako je tomu v prejednávanej veci. Ústavný súd SR v tomto náleze poprel záver všeobecných súdov, že na „prevod“ majetku zo štátneho podniku na akciovú spoločnosť bol potrebný nejaký nadobúdací titul, pretože stále šlo iba o tzv. faktickú zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú, a nie o jeho prevod či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo možné sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou „nemo plus iuris“ tak, ako to učinili všeobecné súdy. Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v cit. rozhodnutí (bod 13), pokiaľ takto privatizovaný majetok od štátu získala naostatok spoločnosť ..., ktorá ju v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla ďalšou kúpnou zmluvou z r. 2000 s povoleným vkladom vlastníckeho práva dňa 9.3.2000 do príslušného katastra nehnuteľností na sťažovateľa, bolo potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva tejto osobe aj v prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbec zistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal „nevlastník“. 20. Súd prvej inštancie v danom spore v súlade so zákonom posúdil i otázku procesnej prípustnosti žaloby v zmysle ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 pri aplikácii prechodného ust. § 470 ods. 2 CSP a dospel k správnemu záveru o existencii (preukázaní) naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, keďže je zrejmé, že zápis vlastníckeho práva žalovaného 1/ v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti a právoplatný rozsudok, ktorým súd určil neplatnosť napadnutej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 21.1.2011 medzi žalovanými, bude (spolu tiež s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/28/2011 z 30.9.2013, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach 3Co/336/2009-587 z 28.9.2010) podkladom pre obnovenie zápisu vlastníckeho práva žalobcu v katastri nehnuteľností a odstráni právnu neistotu v jeho právnom postavení zosúladením skutočného stavu so stavom právnym evidovaným v katastri nehnuteľností. 21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolania žalovaných sú neopodstatnené a nimi uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané, v celom rozsahu sa odvolací súd stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ako aj s právnym posúdením prejednávanej veci a konštatujúc zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP aj správnosť dôvodov preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 22. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom konaní nemajú právo na náhradu trov a žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).