Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/128/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515212804 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7515212804.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu S.. V. P., nar. X.X.XXXX, bytom X. XX, N., proti žalovanému Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Slobody 6, 810 05 Bratislava 15, P.O.BOX 100, za účasti intervenienta na strane žalovaného Q. V., N. N. W.. N. XX, V., IČO: 00 324 655, zastúpeného JUDr. Michalom Treščákom, ml., advokátom so sídlom Thurzova 6, Košice, v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 19. septembra 2018 č.k. 14C/780/2015-92 r o z h o d o l : N e p r i p ú š ť a zmenu žaloby uplatnenú žalobcom v odvolaní podanom proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 19.septembra 2018 č.k. 14C/780/2015-92. P o t v r d z u j e rozsudok. Intervenientovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným náhradu trov odvolacieho konania navzájom nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví zamietol žalobu a žalovanému aj intervenientovi priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. 2. Vychádzal zo žaloby, ktorou žalobca žiadal náhradu škody 20.000 € titulom nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia, ktorých sa mali dopustiť príslušné stavebné úrady v stavebnom konaní o povolení stavby v kat. území V. na pozemku parc. č. 3220/58 vlastníkov pozemku a stavby manželov S., a na pozemku parc. č. 3220/59 vlastníkov pozemku a stavby manželov S.. Žalobca tiež žiadal bližšie nešpecifikovanú nemajetkovú ujmu s odkazom na správanie pracovníčky stavebného úradu, ktorá ho označila za problémový typ osoby. Žalobca, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX kat. úz. V. ako podielový spoluvlastník parc. č. 3220/52 v podiele 1/2 tvrdil, že umiestnenie stavieb na susedných pozemkov parc. č. 3220/58 a parc. č. 3220/59 nerešpektuje územný plán obce, ani stavebnými predpismi určený šesť metrový odstup od hraničnej čiary pozemkov, čím došlo k zníženiu hodnoty pozemku v jeho spoluvlastníctve, pretože ho nebude môcť užívať podľa predstáv, aké mal v čase nadobudnutia nehnuteľnosti v roku 2008, a ovplyvní to pohodu a súkromie bývania v dome, ktorý si v budúcnosti postaví. Výšku škody odôvodnil tým, že mohol kúpiť v danej lokalite iný, menší pozemok, lacnejší o 20 000 €, ak by vedel, že umiestnenie stavieb na okolitých pozemkoch nebude rešpektovať odstup od hranice jeho pozemku. V konaní o povolení stavby - rodinného domu na parcele č. 3220/58 stavebníkov manželov S.Č., s ním stavebný úrad nekonal ako sa účastníkom stavebného konania, aj keď tak mal urobiť, preto v stavebnom konaní nemohol uplatniť svoje námietky, a v konaní o povolení stavby - rodinného domu na parcele č. 3220/59 stavebníkov manželov S., stavebný úrad vydal nezákonné rozhodnutie o povolení stavby, pretože nebol zachovaný predpismi určený odstup stavby od hranice pozemku. 3. Súd prvej inštancie vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý v rámci predbežného prerokovania nároku žalobcu zistil, že nie sú splnené predpoklady náhrady škody vyžadované zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej zák.č. 514/03 Z.z.), čo vyplývalo z výsledkov stavebného konania o povolení stavieb na dotknutých pozemkoch. Obec V. ako stavebný úrad, vydala dňa 11.5.2009 rozhodnutie o povolení stavby č. 208/09-Ro pre manželov S. na stavbu rodinného domu na parcele č. 3220/58 v kat. území V. v spojenom územnom a stavebnom konaní, pretože neboli zistené žiadne prekážky pre vydanie staveného povolenia, ktoré by vyplývali z ohrozenia, či obmedzenia záujmov spoločnosti alebo účastníkov stavebného konania. Žalobca v uvedenom konaní nemal postavenie účastníka stavebného konania, lebo jeho pozemok parc. č. 3220/58 v kat. území V. nemá charakter susediaceho pozemku v zmysle § 139 ods. 2 písm. c/ v nádväznosti na § 59 ods. 1 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej „stavebný zákon“), pretože nemá spoločnú hranicu s dotknutým pozemkom parcela č. 3220/58 kat.územia V., na ktorom stavba rodinného domu stojí. O povolení stavby na parcele č. 3220/59 katastrálneho územia V. pre stavebníkov manželov S., ktorých pozemok má spoločnú hranicu s pozemkom žalobcu, je preto susediacou nehnuteľnosťou, bolo rozhodované za účasti žalobcu. Proti rozhodnutiu stavebného úradu č. 548/2012-Ro zo dňa 30. 9. 2013, ktorým úradom bola v rámci preneseného výkonu štátnej správy Obec V., o dodatočnom povolení stavby rodinného domu na parc. č. 3220/59, podal žalobca odvolanie, ktoré bolo zamietnuté v opravnom konaní rozhodnutím nadriadenej inštitúcie Okresného úradu Košice odbor výstavby a bytovej politiky zo dňa 18.12.2013 č. OÚ-KE- OVBP-2013/00277, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7.2.2014. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, ktoré odvolací správny orgán hodnotil ako neopodstatnené uviedol, že územný plán Obce V., na ktorý sa žalobca odvolával sa riadi prvotným Územným plánom Obce V. č. 3/2006, ktorý bol schválený 31.5.2006, podľa ktorého stavebné čiary majú byť minimálne 5 metrov od uličnej hranice. Stavebnou čiarou sa pritom rozumie rozdiel medzi stavbou a nezastavanou časťou pozemku a uličnou hranicou je čiara, ktorá vymedzuje uličný priestor. Stavba rodinného domu na parcele č. 3220/59 v kat. území V. v lokalite Pri cintoríne je vzdialená od hranice pozemku tj západnej strany 18,6 m. Zmeny a doplnky Územného plánu obce č. 1 až č. 5, ktoré stanovovali vzdialenosti stavby rodinných domov od hraníc verejných pozemkov v rozmedzí 6 až 10 m sa dotýkali individuálnej výstavby v lokalite „Pod cintorínom“, pričom pozemok žalobcu ako aj pozemok parc.č. 3220/59 sa nachádzajú v lokalite obce „Pri cintoríne“. Podľa geometrického plánu na zameranie rozostavaných stavieb č. 42/2012 overeného Správou katastra Košice-okolie zo dňa 19.7.2012, stavba na parcele č. 3220/59 je s odstupom od príjazdovej komunikácie 19,5 m a s odstupom od parcely vo vlastníctve žalobcu v najbližšom bode 6,5 m. K odvolacím námietkam žalobcu o odstupoch stavieb od hraníc pozemkov odvolací orgán súčasne poukázal na ustanovenia § 6 ods. 3 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z.z., podľa ktorého ustanovenia, ak rodinné domy vytvárajú medzi sebou voľný priestor, vzdialenosť medzi nimi nesmie byť menšia ako 7 m, a vzdialenosť rodinných domov od spoločných hraníc pozemkov nesmie byť menšia ako 2 m. Vychádzajúc z projektovej dokumentácie, právnej úpravy a územnoplánovacej dokumentácie Obce V., odvolací orgán v správnom konaní uzavrel, že umiestnenie dotknutej stavby rodinného domu na parcele č. 3220/59 nie je v rozpore s právnou úpravou ani podmienkami záväznej časti územnoplánovacej dokumentácie Obce V.. Žalovaný zdôraznil, že žalobca sa vo vzťahu k vyššie zmieneným rozhodnutiam o povolení stavby nedovolával ochrany svojich práv podaním správnej žaloby na súde, a žiadne z rozhodnutí nebolo zrušené pre nezákonnosť, čím neboli naplnené podmienky vymedzené § 5 a § 9 zákona č. 514/03 Z.z. Žalovaný namietal tiež existenciu škody na strane žalobcu, pretože žalobca nepreukázal, aby v tvrdenom rozsahu došlo k zníženiu hodnoty jeho majetku, a rovnako tak nemôže ísť ani o formu ušlého zisku, pretože žiadané peňažné plnenie predstavuje iba hypotetickú sumu, nie reálne dosiahnuteľný predpokladaný zisk, ktorý žalobcovi ušiel. Žalovaný tvrdil tiež absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím a tvrdeným následkom, a žalobca neuviedol ani žiadne skutočnosti osvedčujúce, že mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako to predpokladá § 17 ods. 3 zákona č. 514/03 Z.z.. 4. Do konania v súlade s § 82, § 86 CSP vstúpila ako intervenient na strane žalovaného Obec V., u ktorej bol právny záujem na výsledku konania odôvodnený regresným nárokom žalovaného podľa § 22 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z., pre prípad úspechu žalobcu. O prípustnosti vstupu rozhodol okresný súd uznesením zo dňa 31.1.2018 č.k. 14C/780/2015-55, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27.2.2018. 5. Intervenient sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že nebol naplnený žiadny zo zákonom vyžadovaných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keďže absentuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, ktoré by taký nárok žalobcu zakladali, žalobca nepreukázal vznik škody ani inej ujmy, a nie je daná ani príčinná súvislosť medzi žalobcom tvrdenou škodou a postupom orgánu verejnej moci vo veci povolenia stavieb. 6. Súd prvej inštancie vychádzajúc z rozhodnutí stavebného úradu, vyjadrení strán sporu, právne vec posudzoval podľa ustanovení § 5, § 6, § 9, § 15, § 16, § 17 zákona č. 514/03 Z.z., z ktorých v súlade so závermi právnej teórie vyvodil, že podmienkou priznania náhrady škody, či nemajetkovej ujmy je kumulatívne splnenie podmienok spočívajúcich v existencii nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, existencii škody alebo nemajetkovej ujmy, a existencii príčinnej súvislosti medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím. Absencia čo i len jednej z uvedených podmienok spôsobuje neúspech žalobcu a zamietnutie žaloby. 7. Okresný súd uviedol, že za nezákonné rozhodnutie je považované rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré bolo zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť, ktorú otázku nezákonnosti nemožno posudzovať ako otázku predbežnú. Nesprávny úradný postup definoval ako konanie orgánov verejnej moci, pri ktorom boli porušené právnymi normami predpísané pravidlá upravujúce postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli, keď nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú, a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Pri vymedzení pojmu škody, ktoré zákon č. 514/03 Z.z. bližšie nedefinuje, odkázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka ( § 442 OZ), v zmysle ktorých je potrebné škodu vnímať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorá je vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím finančného plnenia. Ušlým ziskom je zase majetková ujma spočívajúca v tom, že nedôjde k zväčšeniu majetku poškodeného, ku ktorému by inak došlo pri obvyklom chode veci, nebyť škodnej udalosti. Existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou existuje v prípade, ak je daný vzťah príčiny a následku medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou ujmou, keď platí, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu k vzniku škody by nedošlo. K otázke nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odkázal na zásady a podmienky odškodnenia vyplývajúce z § 17 zákona č. 514/03 Z.z.. 8. Okresný súd dospel po zohľadnení podmienok priznania nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/03 Z.z. k záveru, že v prejednávanej veci neexistuje nezákonné rozhodnutie ani nesprávny úradný postup, ktoré by zakladali nárok žalobcu, žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, neposkytol žiadne dôkazy o materiálnej škode ani o znížení jeho dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti, či zásahu do jeho súkromného života i spoločenského postavenia, nie je daná ani príčinná súvislosť medzi uplatňovaným nárokom a žalobcom vytýkanými postupmi a rozhodnutiami stavebného úradu. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) prihliadajúc na plný procesný úspech žalovaného a intervenienta, z ktorých dôvodov im priznal náhradu trov v rozsahu 100 %. 9. Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalobca z dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. b/, g/, h/ CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). 10. Žalobca v odvolaní navrhoval, aby odvolací súd doplnil výrokovú časť rozhodnutia o text v znení : „V. P., bytom N. M. S. U., bytom U., Í. V., ako spoluvlastníci pozemku nachádzajúcom sa v kat. území Obce V. pod parcelným číslom KN 3220/52 mali právo byť účastníkmi konania vo veci povoľovania stavby rodinného domu na parc. č. KN 3220/58 v kat. území Obce V.. V uvedenej veci neboli účastníkmi konania, aj keď s nimi ako s účastníkmi konania malo byť konané. Domy postavené v kat.území Obce V. na parcele č. 3220/58 a na parcele č. 3220/59 nespĺňajú ustanovenie územnoplánovacej dokumentácie Obce V. pre umiestňovanie stavieb a ich povolenie je v rozpore s právnym poriadkom platným na území Slovenskej reubliky“. Na základe uvedeného žiadal vyhovieť jeho žalobe a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 20.000 €. 11. Odvolateľ namietal, že bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu nekorektného postupu konajúceho sudcu, ktorý spočíval v spôsobe kladenia otázok súdom, pričom on nemal možnosť klásť otázky, či konfrontovať zástupkyňu ministerstva a ukázať jej a aj súdu, že jeho právo byť účastníkom konania vo veci povolenia stavby je nespochybniteľné. Odvolateľ tiež považoval za porušenie svojich práv, že nemohol dostať odpoveď na otázku, čo by žalovaná strana urobila, ak by nemala možnosť byť účastníkom konania, kedy konajúci súd vyhlásil, že sa mal poradiť s právnikom, čo spochybnilo nezaujatosť súdu minimálne vo veciach sociálnych predsudkov, keď nie sociálny status právnika alebo to, či sa niekto poradil s právnikom, ale dodržanie zákona a spravodlivosti má byť zmyslom existencie akéhokoľvek súdu. Tvrdil, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom a pýtať sa žalovanej strany otázky, aby tak prispel k čo najlepšiemu objasneniu veci, nemal možnosť sa včas oboznámiť s vyjadrením žalovaného, ktoré bolo doručené súdu v júni 2018, no jemu odoslané až 6.9.2018 na adresu jeho bydliska, na ktorej sa však nezdržiaval, preto si túto zásielku neprevzal včas pred pojednávaním, ktoré sa konalo dňa 19. 9. 2018. Vo vzťahu ku stavebnému konaniu o povolení stavby na parcele č. 3220/58 vlastníkov manželov S. za podstatné považoval, že v zmysle katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z. je hranica pozemku určená lomovými bodmi, pričom pozemok par.č. 3220/52, ktorého je on spoluvlastníkom, má spoločný lomový bod s pozemkom parc.č. 3220/58, a súvislú hranicu s pozemkom parc.č. 3220/59 manželov S.. Dôvodil, že Územný plán obce schválený uznesením č. 3/2006 zo dňa 31.5.2006 v znení jeho doplnkov č. 1 až 5 sa vzťahoval aj na stavebnú lokalitu „Pri cintoríne“, v ktorej sa nachádzajú sporné pozemky, keďže v zmysle vymedzenia územného plánu a jeho doplnkov tento sa dotýka zastavaných území obce v lokalitách „Pod brehmi“ „Nad kostolom“, „Pod cintorínom“, a na ne bezprostredne nadväzujúce územia. Stavby rodinných domov majú byť podľa záväznej časti tejto územnoplánovacej dokumentácie vo vzdialenosti 6 až 10 metrov od uličnej čiary. V zmysle § 4 vyhl. č. 532/2002 Z.z. sa pri umiestňovaní stavby a jej začleňovaní do územia musia rešpektovať obmedzenia vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov chrániacich verejné záujmy a predpokladaný rozvoj územia podľa územného plánu obce. Iba keď neexistuje územný plán obce, použije sa § 6 vyhl.č. 532/2002 Z.z., na ktoré odkazuje žalovaný o odstupe stavieb od hraníc v rozsahu 2m. Do pozemku investoval 43.172 €, ktorý kupoval s ohľadom na jeho stav, polohu, predpokladajúc pekný výhľad na okolité kopce, ktorý výhľad v dôsledku okolitej zástavby stratil. Vlastníci stavieb majú síce platné stavebné povolenie, avšak z dôvodu, že umiestnenie ich stavieb nezodpovedá urbanistickému, architektonickému charakteru prostredia, nevyhovuje požiadavkám na zachovanie pohody bývania, uplatnil si nárok na náhradu škody, keďže za tento stav nesie zodpovednosť štát. Podobný pozemok s blízkou zástavbou, ktorá poskytuje menšie súkromie, nižšiu pohodu bývania, mu bol ponúkaný za polovičnú cenu už v čase kúpy terajšieho pozemku v jeho vlastníctve, preto žiada odškodnenie v tomto rozsahu. K nemajetkovej ujme v odvolaní uviedol, že zamestnanec obce poverený vydávaním stavebných povolení rozširoval o ňom nepravdivé informácie, ohrozil vznikajúce susedské vzťahy, keď bol označovaný za problémový typ. Očakáva primerané zadosťučinenie za ťažkosti, ktoré mu štát v roku 2012 spôsobil svojim prístupom. Keďže pri povolení stavby na pozemku parc. č. 3220/58 nebol účastníkom konania, nemal možnosť uplatniť žalobu v správnom konaní. Po povolení stavby na pozemku parc.č. 3220/59 nepodal správnu žalobu, pretože to nemá odkladný účinok, a bolo to viac menej bezpredmetné, keďže sa dlhodobo zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky a právo na odškodnenie už zakladalo postavenie prvého rodinného domu na pozemku parc.č. 3220/58. Žiadosť o odškodnenie nepodal už v roku 2012 z dôvodu, že si v dobrej viere myslel, že pri postavení domu na parc. č. 3220/58 došlo iba k omylu a ďalší dom v susedstve už bude na mieste, kde môže byť v zmysle predpisov postavený, lenže k tomu nedošlo, a dokonca stavebník začal bez právoplatného stavebného povolenia aj stavať. Nárok na náhradu škody odôvodňoval s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 z dôvodov, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy sa nevyžaduje podanie správnej žaloby z dôvodu neúmerne veľkého pochybenia správnych orgánov. 12. Odvolateľ nepovažoval za správne, aby žalovanému boli priznané trovy konania, keď žalovaný zastúpený vysokoškolsky vzdelanou osobou právnického zamerania len zotrvával na svojom stanovisku, že žaloba je neopodstatnená a úmyselne skresľoval skutočnosti a fakty. Priznanie náhrady trov intervenientovi hodnotil ako protiprávne, keď sa tak legitimizuje ďalšia činnosť obce v rozpore s ustanoveniami právneho poriadku. Dôvodil, že je pre neho prekvapujúce, aby obec mala obavy o regresnú náhradu, keďže by išlo o situáciu ad absurdum, ak jeden orgán verejnej moci vy vyžadoval plnenie od iného orgánu verejnej moci, aj keď obe inštitúcie majú rovnaký názor. Zástupca intervenienta sa pridržiava len právneho názoru žalovaného, vystupoval v spore duplicitne, a javí sa to ako druhoradá záležitosť. 13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu označil rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, z ktorých dôvodov ho navrhoval potvrdiť, stotožňujúc sa správnosťou jeho odôvodnenia. K jednotlivým odvolacím dôvodom konštatoval, že právo žalobcu na spravodlivý súdny proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP nebolo zo strany súdu nijakým spôsobom narušené, keďže žalobca mal dostatočný časový priestor na prednesenie dôvodov žaloby, vyjadrenia k tvrdeniam žalovaného i intervenienta a fakt, že súd nevykonal žalobcom požadované dôkazy neznamená, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, keďže vykonanie dokazovania je na úvahe súdu. Žalobcom uplatnený dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP nebol žiadnym spôsobom naplnený, keď odvolateľ môže tento odvolací dôvod uplatniť len v spojitosti s § 366 CSP, keď bez svojej viny nemohol uplatniť dôkazy v konaní pred súdom prvej inštancie, čo z argumentácie žalobcu nevyplýva. Rozhodnutie súdu považoval po právnej stránke za správne vychádzajúce z aplikovania príslušných právnych noriem, ktoré sú aj správne vyložené. Vo vzťahu k návrhu odvolateľa na doplnenie rozsudku tento označil za procesne neprípustný, pretože v zmysle zásad odvolacieho konania môže žalobca požadovať len zmenu, či zrušenie rozhodnutia, nie však jeho doplnenie. 14. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu toto hodnotil ako bezpredmetné, nakoľko z jeho obsahu nevyplýva naplnenie žiadneho z uplatnených odvolacích dôvodov, keď žalobca v odvolaní len opisuje s predmetom konania nesúvisiace skutkové okolnosti a vyjadruje subjektívnu nespokojnosť so stavom veci. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v konaní nebolo preukázané splnenie ani jednej zo zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody vyplývajúcej z § 5, § 9 zákona č. 514/03 Z.z. Je pravdou, že žalobca navrhoval vykonať miestnu ohliadku, ktorý dôkaz bol súdom zamietnutý z dôvodu neexistencie jeho vzťahu k veci a irelevantnosti pre vec samú, keď súd je zo zákona oprávnený podľa vlastného uváženia rozhodovať, ktoré dôkazy vykoná. V konaní nemá súd právomoc preskúmavať správnosť rozhodnutí vydaných v stavebnom konaní, ktoré sú právoplatné a všetky žalobcom uvádzané skutočnosti sú pre vec bez právneho významu. K nároku na náhradu trov konania uviedol, že v prípade neúspechu žalovaného by bol intervenient postihnutý regresným nárokom v súlade so zákonom. Trovy konania vznikli výlučne zavinením žalobcu, ktorý podal absolútne nedôvodnú žalobu. Intervenient sa preto musel zúčastniť konania a brániť záujmy žalovaného, ako aj svoje. Intervenient navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. 15. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli. 16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, odvolaniu nie je možné vyhovieť. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19. marca 2020 o 10.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1,3 CSP. 18. Odvolací návrh žalobcu v časti, v ktorej žalobca žiadal o doplnenie výroku meritórneho rozhodnutia, odvolací súd vyhodnotil podľa obsahu podania ako návrh na zmenu žaloby (Čl. 11 ods. 1, § 124 ods. 1, § 140 CSP), pretože ním žalobca rozširoval svoj nárok, keď žiadal niečo iné, ako v pôvodnej žalobe. Podľa § 371 CSP žalobu v odvolacom konaní nie je možné meniť, preto v súlade s citovaným ustanovením odvolací súd rozhodol tak, že zmenu žaloby uplatnenú žalobcom v podaní odvolania proti rozsudku nepripustil. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce v rozsahu pôvodne žalobou uplatneného nároku, ako ho žalobca vymedzil v konaní pred súdom prvej inštancie a ako bolo predmetom odvolaním napadnutého rozsudku. 19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. 20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. g/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak strana sporu oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 366 CSP a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia, t.j. je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. 21. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 23. V odvolacom konaní nebolo zistené naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odôvodnenie rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 CSP, pretože sa v ňom súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Zároveň podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou. 24. Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 25. K námietkam žalobcu o postupe súdu v konaní, ktorý mu mal brániť v riadnom uplatnení jeho procesných práv na pojednávaní 19. 9. 2018 odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice z pojednávania vyplýva, že žalobcovi bol daný priestor na prednesenie jeho návrhov, keď konajúci súd v súlade s obsahom žaloby zameral pozornosť na podmienky vzniku nároku na náhradu škody ako vyplývajú zo zákona č. 514/03 Z.z., ku existencii a preukázaniu ktorých, vyzýval žalobcu na vyjadrenie. Predmetom prejednania v konaní pred súdom sú v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania len také skutočnosti, či návrhy strán sporu, ktoré môžu prispieť k objasneniu okolnosti významných pre rozhodnutie vo veci samej z hľadiska hmotného alebo procesného práva. Okruh rozhodujúcich skutočností nie je závislý od subjektívnej predstavy strán sporu, ale definovaný hmotnoprávnou úpravou, na ktorej sa žalobou uplatnený nárok zakladá. Strany sporu sú súčasne povinné spravovať sa procesnými pravidlami, ktoré stanovujú podmienky na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Aj keď teda podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť domáhať sa práv za použitia všetkých právnych inštitútov a záruk poskytovaných právnym poriadkom, z tohto práva pre procesnú stranu nevyplýva však nárok na to, aby všeobecný súd rešpektoval jej právne názory, predstavy, preberal a riadil sa stranou predkladaným výkladom právnych noriem, či rozhodol v súlade s jej vôľou, požiadavkami. Nepatrí k tomu ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, ani dožadovať sa ňou navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (napr. IV.ÚS 251/04, II.ÚS 251/03, I.ÚS 50/04). Z charakteru vyjadrení žalobcu vyplýva, že mal záujem vydiskutovať si vzniknutú situáciu, čo však nie je zmyslom a účelom súdneho konania, a len dojem nespravodlivosti nezakladá nárok na poskytnutie ochrany v konaní pred súdom. Postup súdu v konaní rešpektoval limity vymedzené na právnou úpravou na prístup k súdu, keď žalobcovi boli riadne doručené poučenia o jeho procesných právach, vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, s vymedzením priestoru na vyjadrenie i predkladanie dôkazov, keď sa predpokladá a očakáva, že to bude súd, kto autoritatívne určuje priebeh sporu i rozsah dokazovania. Odvolací súd nezistil žiadne také pochybenie v postupe súdu prvej inštancie, ktoré by znamenalo ukrátenie práva žalobcu na prejednanie veci pred nestranným a nezávislým súdom, či malo za následok, že konanie ako celok, by sa javilo voči žalobcovi nespravodlivým. 26. Aj keď odvolateľ poukázal na existenciu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. g/ CSP žiaden taký dôkazný prostriedok, ktorý z vlastnej viny nemohol pred súdom prvej inštancie uplatniť, a ktorý by mal význam pre správne ustálenie skutkového stavu veci, vo svojom odvolaní neoznačil. 27. Z úpravy § 366 CSP vyplýva, že zákon pripúšťa nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v prvoinštančnom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Strana sporu zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohla uplatniť, ale neurobila tak v základnom konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. V zmysle citovaných ustanovení právo tzv. novôt v odvolacom konaní je nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len v prípadoch uvedených v § 366 CSP . 28. V danom prípade odvolateľ neuviedol v odvolaní žiadne nové prípustné, akceptovateľné dôkazy, t.j. neuplatnil nové dôkazné prostriedky v súlade s § 366 CSP, z ktorých by vyplynul skutkový stav, ktorý by bol v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia, t.j. nepreukázal, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. Pokiaľ by takým dôkazným prostriedkom mala byť ohliadka namieste samom, ako by to mohlo vplývať z odvolania žalobcu v časti, v ktorej namieta porušenie svojich procesných práv, vykonanie ohliadky by neprinieslo zmenu skutkového stavu veci, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie, pretože existujúca zástavba je bez vplyvu na právoplatné rozhodnutiach stavebných úradov, ktorých nezákonnosť mala zakladať nárok žalobcu. 29. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. 30. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu, keď mal zistené riadne predbežné prejednanie nároku žalobcu. 31. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá. 32. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia resp. existencii nesprávneho úradného postupu, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 33. Predpokladom kvalifikácie rozhodnutia ako „nezákonného“ je, že sa jedná o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). 34. Pre zodpovednosť z dôvodu nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa to v jeho obsahu neodrazí. Nesprávnym úradným postupom nie je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti, lebo ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou súvisí. Nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, ale pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú. Z tohto pohľadu je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát potom zodpovedá len za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané, prípadne, že malo byť vydané v inej podobe alebo za iných okolností. 35. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto je potrebné aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nezákonným rozhodnutím. 36. Podmienky odškodnenia nemajetkovej ujmy definuje § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v zmysle ktorých ustanovení, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 37. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. 38. V zmysle § 5 ods. 1, 2 zákona č. 514/03 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť. 39. Žalobca je podľa listu vlastníctva č. XXXX kat. úz. V., spoluvlastníkom pozemku CKN parc. č. 3220/52 o výmere 1000 m2 v podiele 1/2, spoluvlastníčkou v rovnakom podiele je U. S., bytom v Í.. Nehnuteľnosť nadobudli na základe kúpnej zmluvy v roku 2008 za kúpnu cenu cca 40 000 €, doposiaľ ide o nezastavaný pozemok. Pozemok v spoluvlastníctve žalobcu nezdieľa spoločnú hranicu s pozemkom CKN parc. č. 3220/58 manželov S., dotýkajú sa len v jednom lomovom bode (roh pozemku), ktorý predstavuje súčasť spoločnej hranice pozemkov par.č. 3220/58 s parc. č. 3220/59, a parc. č 3220/58 s parc. č. 3220/53. Rozhodnutie o povolení stavby stojacej na parc. č. 3220/58 zo dňa 11.5.2009 č. 208/09-RO nadobudlo právoplatnosť v roku 2009. Stavebné povolenie k rodinnému domu manželov S., stojacom na pozemku parc. č. 3220/59, s ktorým pozemkom zdieľa nehnuteľnosť žalobcu spoločnú hranicu, bolo vydané v konaní o dodatočnom povolení stavby č. 548/2012-RO dňa 30.9.2013, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v roku 2014 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím nadriadeného orgánu Okresného úradu Košice č. OÚ-KE- OVBP- 2013 z 18.12.2013. Z vyššie zmienených rozhodnutí pritom vyplýva, že pokiaľ ide o rešpektovanie stavebných predpisov, ako aj záväzného Územného plánu Q. V., stavebné úrady sa posudzovanými ustanoveniami zaoberali konštatujúc, že v prípade oboch stavieb bola dodržaná vzdialenosť od hraničnej čiary susediacich pozemkov, ako aj od čiary stavebnej, stavba na pozemku parc.č. 3220/59 susediacom s pozemkom žalobcu, je v najbližšom bode vzdialená 6,5 m, a v najvzdialenejšom bode 18,6 m. Vo vzájomnom pomere k ostatným okolitým nehnuteľnostiam sú dodržané zásady, podľa ktorých vzdialenosť medzi rodinnými domami, ktoré vytvárajú medzi sebou voľný priestor nesmie byť menší ako 7 m a od spoločných hraníc s pozemkom nesmie byť vzdialenosť menšia ako 2 m. 40. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že vznik škody odvíja od údajného nezákonného umiestnenia stavieb v okolí jeho nehnuteľnosti, teda jeho nárok sa zakladá na tvrdení o nezákonnosti rozhodnutí stavebného úradu o povolení stavby tj nezákonnosti stavebných povolení vydaných pre jednotlivých vlastníkov obcou, ako stavebným úradom, pri prenesenom výkone štátnej správy. Žiadne z vyššie zmienených rozhodnutí stavebného úradu však nebolo pre nezákonnosť zrušené, čo je predpokladom odškodnenia akejkoľvek ujmy, ktorá mohla vzniknúť z rozhodnutia osobe, ktorá bola účastníkom konania, v ktorom k vydaniu rozhodnutia došlo, alebo osobe, ktorá účastníkom takého konania nebola, ale ním byť mala. V zmysle § 6 zákona č. 514/03 Z.z. sa za nezákonné rozhodnutie považuje rozhodnutie, ktoré je nielen v rozpore s právnym poriadkom SR, ale musí ísť o rozhodnutie, ktoré bolo z dôvodu svojej nezákonnosti zrušené, či zmenené na to príslušným orgánom. Takéto „nezákonné“ rozhodnutie v danom spore absentuje. Pokiaľ sa žalobca domnieval, že mal byť účastníkom stavebného konania vedeného v roku 2009, pretože bol osobou, ktorá mohla byť rozhodnutím stavebného úradu dotknutá na svojich právach, či povinnostiach, mohol sa domáhať ochrany svojich právnych záujmov v konaní o správnej žalobe podľa v tom čase platného ustanovenia § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ktorý návrh však mohol podať len v lehote 3 rokov od vydania rozhodnutia (§ 250b ods. 3 O.s.p.). Obmedzenie možnosti uplatnenia práva zákonnou lehotou, riešilo kolíziu princípu právnej istoty založenej usporiadaním právnych vzťahov rozhodnutiami orgánov verejnej moci, so zásadou ochrany oprávnených záujmov iných, pri ktorej kolízii sa vychádzalo z ďalšieho princípu právneho poriadku „práva patria len bdelým“, teda len tým, ktorí sa o svoje práva starajú a uplatňujú ich včas. Žalobca pritom priamo v odvolaní potvrdil, že sa nedovolával riadne a včas ochrany svojich práv, lebo si myslel, že ide o omyl, ktorý sa vyrieši pre budúcnosť inak. Žalobca bol oprávnený domáhať sa tiež preskúmania zákonnosti rozhodnutia v konaní o správnej žalobe aj vo vzťahu k rozhodnutiu z roku 2013 o dodatočnom povolení stavby na pozemku parc.č. 3220/59. Pokiaľ žalobca na tieto formy ochrany rezignoval, resp. sa preukázala správnosť rozhodnutí inak, nemôže sa následne dovolávať ich opätovného preskúmavania v konaní občianskoprávnom podľa zákona č. 514/03 Z.z.. Súd v konaní o nároku na náhradu škody, ktorá má vyplývať z nezákonného rozhodnutia si nemôže vytvárať predbežný názor o nezákonnosti posudzovaného rozhodnutia orgánu verejnej moci, ale z neho vychádza v zmysle zásady viazanosti rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 CSP), ak toto rozhodnutie bolo vydané na to príslušným orgánom v medziach jeho právomocí a nemá povahu ničotného aktu (§6 zákona č.514/03 Z.z.). V danom spore niet pochybnosti, že rozhodnutia boli vydané na to príslušným orgánom v medziach jeho kompetencií. Vychádzajúc z uvedeného, absentuje základný predpoklad na priznanie akéhokoľvek nároku žalobcu v zmysle zákona č. 514/03 Z.z., pretože neexistuje nezákonné rozhodnutie ani nesprávny úradný postup. Správny je záver súdu prvej inštancie tiež o tom, že nie sú splnené ani ostatné podmienky vzniku nároku na odškodnenie podľa zákona č. 514/03 Z.z., lebo žalobcovi nevznikla žiadna škoda, či iná ujma, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s vydaním napádaných stavebných povolení. Žalobca vznik škody odôvodňoval len svojím presvedčením, že spôsob rozmiestnenia stavieb v okolí jeho pozemku spôsobil pokles ceny jeho nehnuteľnosti, čo vyčíslil na sumu 20.000 €, vychádzajúc z hypotetického predpokladu, že pri rovnakých podmienkach okolitej výstavby si mohol zaobstarať pozemok za kúpnu cenu nižšiu o 20.000 €. Okrem vlastného presvedčenia však v konaní neprodukoval o tvrdenej skutočnosti žiadny dôkaz. Vychádzajúc zo všeobecného predpokladu relatívnej stálosti cien nehnuteľnosti, resp. ich priebežného rastu nemožno považovať žalobcom uvádzané argumenty za iné, než za všeobecné úvahy, ktoré z hľadiska dôkaznej situácie v spore nemajú výpovednú hodnotu. Obdobne žiadne dôkazy neprodukoval žalobca ani k tvrdenej nemajetkovej ujme a na pojednávaní 19. 9. 2018 ju dokonca označil len za „podporný“ nárok, ktorý nijako nešpecifikoval. Absentujú tak tvrdenia o kvantifikačných predpokladoch vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako vyplývajú z § 17 zák.č. 514/03 Z.z.. 41. Zákonu zodpovedajúce je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania vychádzajúce z procesnej zodpovednosti strán sporu za výsledok konania. Žalobca bol v konaní neúspešnou stranou sporu a zodpovedá za vedenie súdneho konania, ktoré svojou žalobou vyvolal a v ktorom konaní neuspel. Právny záujem intervenienta na účasti v konaní na strane žalovaného bol daný povinnosťou regresnej náhrady vyplývajúcej z § 22 ods. 1 písm. d/ a zákona č. 514/03 Z.z. v zmysle ktorého, ak štát uhradí náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, požaduje regresnú náhradu v celej výške od územnej samosprávy, ak škodu spôsobili orgány územnej samosprávy pri výkone verejnej moci v oblasti prenesenej štátnej správy na územné samosprávy. Obec pôsobila ako stavebný úrad v rámci preneseného výkonu štátnej správy, preto by bola povinná na regresnú náhradu vyplatenej náhrady škody. Na daný spor sa nevzťahoval § 23 zák.č.514/03 Z.z., že štát nemá právo na regresnú náhradu voči orgánu územnej samosprávy, ak bolo nezákonné rozhodnutie územnej samosprávy vydané preto, že ten, kto ho vydal, sa riadil nesprávnym právnym názorom príslušného orgánu, ktorý v konaní zrušil rozhodnutie územnej samosprávy. Rozhodnutie vydané v stavebnom konaní o dodatočnom povolení stavby na parcele č. 3220/59 kat. územia V. nevychádzalo zo záväzného právneho názoru príslušného orgánu, ale stavebné orgány v konaní vykonávali podľa pokynov nadriadeného orgánu vlastné šetrenie, a na jeho základe zistený stav vecí, posúdili podľa zodpovedajúcich právnych noriem. Ich vlastný právny názor, bol následne preskúmavaný v opravnom konaní na základe odvolania žalobcu. Intervenientovi preto dôvodne patrí ako procesne úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov. 42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko žalobca ako odvolateľ bol v odvolacom konaní neúspešný v celom rozsahu, je povinný nahradiť vzniknuté trovy odvolacieho konania procesne úspešnej protistrane a intervenientovi v plnom rozsahu. Z dôvodu, že žalovanému v odvolacom konaní nevznikli žiadne preukázateľné trovy konania o výške ktorých by bolo potrebné rozhodnúť, vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným odvolací súd rozhodol, že náhradu trov konania nepriznáva. O výške náhrady trov konania intervenienta rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).