Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/54/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200596 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7019200596.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a JUDr. Jany Raganovej, v právnej veci žalobkyne: B. I. - GOLEM, miesto podnikania Plechotice, Hlavná 180/37, zastúpenej advokátom Mgr. Antonom Čahojom, AK so sídlom Bratislava, ul. 29. augusta 19, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 05. 06. 2019 č. 101369154/2019, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím zo dňa 05. 06. 2019 č. 101369154/2019 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 05. 02. 2019 č. 100376317/2019, ktorým bol žalobkyni podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 6 230,95 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej iba DPH) za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2014. 2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroka 2014, ktorá sa začala dňa 19. 12. 2016 a ukončená bola dňa 28. 11. 2017 doručením protokolu o jej výsledku zo dňa 21. 11. 2017 č. 102432702/2017 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu žalobkyni. Žalobkyňa, sa ako daňový subjekt k predmetnému protokolu vyjadrila podaním, doručeným správcovi dane 18. 12. 2017, pričom správca dane na základe uvedeného vyjadrenia vo vyrubovacom konaní doplnil dokazovanie a dňa 05. 02. 2019 vydal rozhodnutie, ktorým bol žalobkyni určený rozdiel na DPH tak, ako to vyplýva z bodu 1 odôvodnenia tohto rozsudku. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie tohto rozhodnutia boli zistenia správcu dane, že žalobkyňa ako daňový subjekt v zdaňovacom období 4. štvrťrok 2014 porušila § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o DPH). 3. Správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH v sume 6 230,95 eur z desiatich faktúr od spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., Volgogradská 13, Prešov (faktúra č. 20141205 zo dňa 05. 12. 2014, č. 20141214 zo dňa 15. 12. 2014, č. 20141223 zo dňa 22. 12. 2014, č. 20141226 zo dňa 22. 12. 2014, č. 20141247 zo dňa 30. 12. 2014, č. 20141248 zo dňa 30. 12. 2014, č. 20141250 zo dňa 30. 12. 2014, č. 20141251 zo dňa 30. 12. 2014, č. 20141252 zo dňa 30. 12. 2014 a faktúra č. 20141253 zo dňa 30. 12. 2014). Predmetom fakturácie týchto faktúr boli pomocné stavebné a rekonštrukčné práce, montážne práce a administratívne práce. 4. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že na základe vykonaných dôkazov správca dane zistil, že spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., Prešov nemá od roku 2013 zamestnancov. Splnomocnená zástupkyňa tejto spoločnosti Q. Č. potvrdila vystavenie sporných faktúr žalobkyni s tým, že fakturované práce mali byť realizované subdodávateľsky na základe objednávok a uzatvorením zmluvy. Uviedla, že v roku 2014 dodávateľmi spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., Prešov bola spoločnosť LUPTY, s.r.o. Prešov a spoločnosť Preshow, s.r.o., Prešov, na ktoré sa nakontaktovala cez známych. Spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., Prešov voči žalobkyni nemala žiadne pohľadávky, splnomocnená zástupkyňa nedisponovala žiadnymi účtovnými dokladmi za predmetné zdaňovacie obdobie, pretože tieto boli prevzaté KR PZ, odborom kriminálnej polície Prešov. V odpovedi zo dňa 05. 06. 2017 na otázky pri miestnom zisťovaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 25. 05. 2017 uvedená spoločnosť uviedla, že jej dodávateľmi boli rôzne spoločnosti (Preshow, s.r.o., MPV Consult, s.r.o., Chaňana, s.r.o., a LUPTY, s.r.o. Táto spoločnosť nepredložila správcovi dane žiadne relevantné písomnosti, doklady a dôkazy, na ktoré bola vyzvaná, keďže tieto jej ešte neboli vrátené. 5. Správca dane získal informácie z protokolu zo dňa 03. 03. 2016 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty, vykonanej v spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., Prešov za zdaňovacie obdobia január 2014 až marec 2014 a máj 2014 až december 2014 a z protokolu zo dňa 27. 10. 2017 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty, vykonanej v spoločnosti VOPEX, s.r.o., Trebišov za zdaňovacie obdobia 3. štvrťrok 2014, november a december 2014, z ktorých zistil, že spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., nemala v roku 2014 zamestnancov, sklady, majetok, motorové vozidlá, techniku a neúčtovala o režijných nákladoch. Z jej účtovných dokladov vyplynulo, že v roku 2014 podnikala so stratou, pričom jej obraty boli v miliónoch eur. Jej dodávateľom predmetných stavebných prác mala byť spoločnosť PreShov H+R, s.r.o., ktorá zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou Tronador, ktorá zanikla zlúčením so spoločnosťou PUBLI PRO, s.r.o., (neskôr Sterhader Trade, s.r.o., Sterhader Trade, s.r.o., v konkurze) konateľom ktorej bol občan Bulharskej republiky. Spoločnosť PreShov H+R, s.r.o., nemala v roku 2014 zamestnancov, nenachádzala sa na adrese sídla, jej konateľka v predmetnom zdaňovacom období Katarína Raševová uviedla, že táto spoločnosť mala byť prevedená na X. V., ktorého splnomocnila iba na dokončenie prevodu spoločnosti. Menovaný sa k stavebným prácam vyjadriť nevedel, následne potvrdil ich vykonanie, avšak neuviedol mená osôb, ktoré ich vykonávali. Rovnako ďalšie spoločnosti MPV Consult, s.r.o., a LUPTY, s.r.o., zanikli v dôsledku zlúčenia s inými spoločnosťami, nemali zamestnancov, nenachádzali sa na adrese sídla, ich konateľmi boli osoby s finančnými problémami a štatutárnymi zástupcami sa stali za finančné odmeny a za tieto spoločnosti nevykonávali ekonomickú činnosť. 6. Správca dane konštatoval, že žalobkyňa, ktorá podniká od roku 2005 resp. 2006 nemala skúsenosti v stavebníctve, skôr jej manžel, ktorý bol jej zamestnancom, pričom po presťahovaní sa do Bratislavy, kde rozvíjali svoje podnikateľské aktivity, sa dostali k zákazkám pre spoločnosť SUBWWAY Bory, na prevádzkach ktorej dochádza k úpravám interiérov na základe požiadaviek materskej spoločnosti v USA. V danom prípade sa jednalo o novú výstavbu prevádzky v nových priestoroch, ktoré poskytlo obchodné centrum Bory Mall. Práce spočívali v realizácii elektroinštalácie, vodovodných a kanalizačných rozvodov, výstavbe sadrokartónových priečok, osadení dverí, uložení obkladov, tapiet a dlažieb, montáži svietidiel a montáži technológií. Žalobkyňa nevedela, kto zastupoval spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., spomenula si iba na p. S.. Okrem manžela nezamestnávala iných zamestnancov, práce si zabezpečovala cez subdodávateľov, pričom kontakty a zákazky zabezpečoval jej manžel, ktorý zároveň kontroloval postupnosť prác. Manžel žalobkyne ako jej zamestnanec uviedol, že predmetné stavebné a rekonštrukčné práce fakturované 3 spornými faktúrami boli pre žalobkyňu vykonané spoločnosťou MIROMA, s.r.o., na ktorú sa nakontaktoval cez známych, túto spoločnosť zastupoval H.. Q. B., na zákazkách sa dohodli ústne. Práce fakturované fa č. 20141253 boli vykonané pre spoločnosť TAYLLOR&COX, s.r.o., cez ktorú sa manžel žalobkyne spoznal so spoločnosťou MIROMA, s.r.o. Časť sporných faktúr bola vyhotovená pre spoločnosť V&T Partners, s.r.o., ktorá je majiteľom prevádzky SUBWWAY Bory. Manžel žalobkyne ku chronológii obchodných vzťahov so spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o., uviedol, že po získaní uvedenej zákazky (SUBWWAY Bory) v októbri 2014 bol nútený hľadať subdodávateľov pre realizáciu stavebných prác v Bratislave, pričom okrem iných získal kontakt aj na p. S., s ktorým zákazky dojednal ústne. Názov tejto spoločnosti spoznal až pri fakturácii za vykonané práce. V.. Č. , konateľa spoločnosti nepoznal, nikdy s ním osobne nejednal, nevedel sa vyjadriť ani k postaveniu V.. Č. v uvedenej spoločnosti. Sporné faktúry mu boli doručené osobne V.. S. a realizované čiastočne v hotovosti a čiastočne bankovým prevodom v r. 2015, o čom predložil zoznam prijatých faktúr s úhradami. Pri návštevách stavenísk stretával viacerých ľudí, pri odovzdávaní prác boli tiež viacerí ľudia, ktorých nepoznal s tým, že dôležité pre neho bolo vykonanie dohodnutých prác. Pracovníci nemali označenie žiadnej spoločnosti, pracovné ochranné prostriedky im musel zabezpečiť daňový subjekt. Stavebné práce boli realizované 6-8 týždňov v 4. štvrťroku 2014. 7. Správca dane preveroval zdaniteľné obchody medzi žalobkyňou a spoločnosťami V&T Partners, s.r.o., a MIROMA, s.r.o. Z odpovede Daňového úradu Žilina na dožiadanie správcu dane a jeho príloh, týkajúcich sa spoločnosti MIROMA, s.r.o., zistil, že konateľ H.. B. potvrdil dodanie fakturovaných služieb. Menovaný do zápisnice uviedol, že kontaktnou osobou bol manžel žalobkyne, ktorý zastrešoval všetky práce, ktoré mali byť vykonané do konca r. 2014. On sám neskúmal, akí zamestnanci ich vykonávali, jeho spoločnosť nemala so žalobkyňou uzavretú žiadnu zmluvu, išlo iba o ústnu objednávku, služby objednával aj preberal H.. B.. Neboli spísané výkazy prác alebo súpisy vykonaných prác podľa jednotlivých pracovníkov, ktorí vykonávali predmetné služby. Menovaný uviedol, že jeho spoločnosť má zmluvu o prenájme priestorov na Krížnej 52, ale nemal vedomosti o tom, prečo táto adresa prevádzky nie je zapísaná v živnostenskom registri. Náklady na rekonštrukciu prenajatých priestorov znášala spoločnosť MIROMA, s.r.o., dohodnuté bolo symbolické nájomné. 8. Dňa 03. 11. 2017 bol daňový subjekt oboznámený s výsledkami predmetnej daňovej kontroly a k týmto uviedol, že práce boli prefakturované tak, ako to bolo uvedené na pojednávaní dňa 02. 08. 2017. Reálnosť prác zdôraznil tvrdením, že materiál bol zaobstaraný na uskutočnenie stavebných prác pri zriadení obchodného centra. 9. Správca dane v predmetnom protokole konštatoval, že jeho pochybnosti o subdodávateľoch, uvedených na sporných faktúrach neboli žalobkyňou v priebehu daňovej kontroly odstránené a ak bolo správcom dane preukázané, že dodávateľom, resp. subdodávateľom spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH, táto nevznikla ani dodávateľskej spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., čo má priamu nadväznosť na uplatnenie odpočítania DPH u žalobkyne. Skutočnosť, že žalobkyňa predložila v priebehu daňovej kontroly príslušné daňové doklady ešte neznamená, že deklarované zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o. 10. Z konečnej odpovede na dožiadanie zo dňa 12. 01. 2018 vyplýva, že predmetné služby fakturované daňovým subjektom spoločnosti MIROMA, s.r.o., boli vykonané na adrese Krížna 52, Bratislava v priestoroch, ktoré mal v prenájme od spoločnosti Trade servis plus, s.r.o., na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov a zmluvy o poskytovaní služieb. Predmetné faktúry mala spoločnosť MIROMA, s.r.o., zaúčtované v účtovníctve a zaevidované v záznamoch pre účely DPH, daň priznala a odviedla v predmetnom zúčtovacom období. Žiadna faktúra pre spoločnosť MIROMA, s.r.o., nebola vystavená spoločnosťou Trade servis plus, s.r.o., nebol ani udelený súhlas s umiestnením sídla spoločnosti MIROMA, s.r.o. Počas prenájmu táto spoločnosť zavinila vznik škody na užívaných priestoroch, uhradila aj náklady na opravu, spoločnosť Trade servis plus, s.r.o., len skontrolovala, či škody boli odstránené. 11. Z konečnej odpovede na dožiadanie zo dňa 04. 12. 2017 vyplýva, že faktúry vystavené daňovým subjektom spoločnosti V&T Partners, s.r.o., mali súvisieť s výstavbou prevádzky SUBWAY v Boroch a pravdepodobne aj v Auparku. V.. I. predložil správcovi dane doklady, z ktorých vyplynulo, že v čase ústneho pojednávania 16. 10. 2017 neboli všetky faktúry zaplatené, pričom na základe požiadavky správcu dane na predloženie bankových výpisov a ďalších dokladov, preukazujúcich reálnosť predmetných zdaniteľných obchodov, tieto predložené neboli, z čoho vyvodil záver, tieto reálne uskutočnené neboli. 12. Z vyjadrenia p. S. dňa 03. 08. 2018 správca dane zistil, že tento bol v r. 2014 p. Č., splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., poverený zabezpečiť stavebné práce pre žalobkyňu, ktorú zastupoval jej manžel. Išlo o rekonštrukčné a drobné stavebné práce, ktoré spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., zabezpečovala subdodávateľmi, ktorých nevedel označiť. Práce prevzal manžel žalobkyne, tieto boli vykonávané zamestnancami subdodávateľov, ich evidenciu na jednotlivých prevádzkach viedol manžel žalobkyne, nie spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., o čom on nevedel. Spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., nemala vedomosti o konečnom odberateľovi žalobkyne. Po odovzdaní prác manželovi žalobkyne boli vystavené faktúry, ktoré boli uhradené cez účet. 13. Dňa 05. 10. 2018 bola žalobkyňa, zastúpená manželom, oboznámená s výsledkami zistení z vyrubovacieho konania a keďže v jeho priebehu nevyšli najavo nové skutočnosti, správca dane zotrval na svojich záveroch obsiahnutých v protokole. Zástupca žalobkyne nesúhlasil s vyjadrením p. S. a požadoval vykonať konfrontáciu, resp. predloženie dokladov, keďže spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o., nebolo nič preukázané. 14. Dňa 09. 11. 2018 sa na daňový úrad dostavil splnomocnený zástupca žalobkyne X. I., ktorý predložil k sporným faktúram krycie listy čerpania so súpisom vykonaných prác s rozpisom jednotlivých položiek a zisťovací protokol o vykonaných stavebných prácach s tým, v danom prípade nie je nutné viesť stavebný denník a zástupca spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., Q. S., ktorý uvedené potvrdil a zároveň označil osoby, ktoré pracovali pre subdodávateľa PreShow, s.r.o., pričom obaja zhodne prehlásili, že vzájomne spolupracovali na uvedených zákazkách a predložili jednotlivé doklady podpísané obomi stranami. 15. V zápisnici zo dňa 24. 01. 2019 správca dane konštatoval, že kontrolou daňových dokladov v spojitosti s ostatnými dôkazmi bolo preukázané, že obchody deklarované spornými faktúrami boli vykonané bez zjavného ekonomického opodstatnenia a ich jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme neoprávneného zníženia daňovej povinnosti prostredníctvom sporných faktúr. 16. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný zosumarizoval skutkové zistenia správneho orgánu prvého stupňa a stotožnil sa s ich právnym hodnotením. Reagujúc na odvolacie námietky žalobkyne nesúhlasil s jej tvrdením, že kľúčovou argumentáciu správcu dane bolo nepreukázanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia, pretože sporným v danom prípade bolo, či reálne došlo k uskutočneniu predmetného zdaniteľného plnenia na základe predložených sporných faktúr dodávateľom, deklarovaným na uvedených faktúrach, t. j. spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o. Správca dane nespochybnil existenciu prevádzky SUBWAY v obchodnom centre Bory Mall, ale vzhľadom na zistenia o uvedenej dodávateľskej spoločnosti spochybnil, že tento zdaniteľný obchod bol vykonaný daňovým subjektom, ktorý nepreukázal opak. V napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v priebehu vyrubovacieho konania nevyšli najavo nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu jeho záverov. Dodanie služieb nebolo uskutočnené na reálnom komerčnom základe a tým nedošlo k vzniku daňovej povinnosti spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., z titulu dodania služieb, z čoho vyplynulo neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane. Daňový subjekt teda neuniesol dôkazné bremeno. 17. K námietke, že porušovanie právnych povinností, resp. neplnenie si zákonných povinností p. S. nemôže byť na ťarchu žalobkyne, žalovaný uviedol, že správca dane daňovou kontrolou preveroval skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie dane a zistil, nedostatky na strane dodávateľskej spoločnosti, pričom netvrdil, že za tieto je zodpovedný daňový subjekt. Konštatoval, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov je plne pod kontrolou daňového subjektu, ktorý má možnosť obstarať si dostatočný počet takých dôkazov, ktoré by boli schopné preukázať uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Všeobecné právne predpisy podnikateľským subjektom priamo neukladajú povinnosť preverovať svojich obchodných partnerov, avšak v ich záujme je zachovávanie náležitej miery obozretnosti a zabezpečenie si podkladov potrebných pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Žalobkyňa nepreukázala, ako si overila dôveryhodnosť a spoľahlivosť Q. S., s ktorým jej manžel ústne dojednával zákazky, neoverila si, či menovaný vystupuje ako fyzická osoba - podnikateľ, ktorá je oprávnená na vykonávanie podnikateľskej činnosti a má na to technické prostriedky, či mal zamestnancov, či je platiteľom DPH, alebo či zastupuje nejakú spoločnosť a či táto je spôsobilá dodať požadované služby. Naopak, sama uviedla, že dodávateľskú spoločnosť nepoznala až do dňa fakturácie a nikdy aktívne nezisťovala právny vzťah pracovníkov k dodávateľskej, či inej spoločnosti. Z uvedeného je zrejmé, že nepreukázala, že postupovala dostatočne obozretne a že prijala primeranú starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti na dosahovanie účelu jej hospodárskej činnosti . 18. Za neopodstatnenú považoval žalovaný aj námietku, že ani k dátumu vydania napadnutého rozhodnutia neboli doručené odpovede Daňového úradu Bratislava a Daňového úradu Žilina na dožiadania, týkajúce sa preverenia zdaniteľných obchodov medzi žalobkyňou a jej odberateľmi spoločnosťou MIROMA, s.r.o., a spoločnosťou V&T Partners, s.r.o., pretože uvedené odpovede na dožiadania boli správcovi dane doručené pred vydaním jeho rozhodnutia dňa 14. 12. 2017 a dňa 12. 01. 2018. Ani z nich však nevyplynuli skutočnosti, ktoré by preukazovali, kto jednotlivé stavebné práce vykonal, t. j. že k dodaniu fakturovaných služieb skutočne došlo tak, ako to bolo deklarované. Žalovaný uviedol, že v danom prípade žalobca predložil listinné dôkazy, ktorými deklaroval, že došlo k dodaniu fakturovaných služieb spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o., ale dokazovanie vykonané správcom dane tieto tvrdenia nepotvrdilo. V prípade, že zdaniteľné obchody podľa faktúr nie sú uskutočnené dodávateľom na nich uvedeným, potom len formálna existencia faktúr hoci aj zodpovedajúcich podmienkam § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.. 19. Žalovaný v závere odôvodnenia konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s § 3 a § 24 Daňového poriadku, pri vyvodení záverov v predmetnej veci vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, dôkazy hodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že k dodaniu fakturovaných služieb nedošlo tak, ako to bolo deklarované na sporných faktúrach, dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH a následne žalobkyni ani právo na odpočítanie dane. 20. Včas elektronicky dňa 09. 08. 2019 na Krajskom súde v Košiciach podanou správnou žalobou zo dňa 09. 08. 2019 sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie pre nesprávne právne posúdenie veci. V žalobe uviedla, že prevažná časť predmetnej daňovej kontroly bola zameraná na faktúry prijaté od dodávateľa BRASTRECH, s.r.o., Prešov, ktoré boli uvedenou spoločnosťou vystavené za subdodávky realizované pre dvoch odberateľov žalobcu a to spoločnosť MIROMA, s.r.o., Rudina a spoločnosť V&T Partners, s.r.o., Bratislava. Poukázala nato, že každá činnosť z výnimkou administratívnych služieb sa prejavuje hmotným výsledkom, ktorý je bezprostredne opoznateľný. Žalobkyňa zastáva názor, že dodanie zdaniteľných plnení správcovi dane dostatočne preukázala najmä jej výsluchom, svedeckou výpoveďou jej zamestnanca X. I., zástupcu spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., Q. S., dodávateľskými faktúrami, krycími listami čerpania so súpisom vykonaných prác s rozpisom jednotlivých položiek, zisťovacím protokolom o vykonaných prácach, odberateľskými faktúrami a ďalšími účtovnými dokladmi. Tým vyčerpala vlastné dôkazné bremeno v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 3 Sžf/1/2011. Zároveň bolo zo strany správcu dane vykonané rozsiahle dokazovanie, vrátane miestnej obhliadky v priestoroch nákupného centra Bory Mall. Vychádzajúc z uvedeného podľa jej názoru vyznieva tendenčne a účelovo odôvodnenie oboch rozhodnutí orgánov verejnej správy (rozhodnutie správcu dane str. 30 a žalovaného str. 11). Z oboch citovaných rozhodnutí tiež vyplýva, že pochybnosti nesmerujú voči uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ale voči tomu, kto ho poskytol. Žalobkyňa ako aj jej manžel v priebehu daňovej kontroly i v písomných podaniach zdôrazňovali, že kontakt pre realizáciu zákaziek, ktoré mala žalobkyňa realizovať bol kontakt a referencia na Q. S., poskytnutý jej spoločnosťou VOPEX, s.r.o., Trebišov v zastúpení F. G.. Na základe referencie o bezproblémovej spolupráci oslovila žalobkyňa menovaného s tým, že potrebuje vypomôcť v Bratislave s istými zákazkami, keďže muži, s ktorými spolupracuje sú už alokovaní na iných zákazkách. V tejto súvislosti zdôraznila, že ani ona okrem manžela nemá zamestnancov, čo jej však nebráni v prijímaní zákaziek na drobné stavebné práce, úpravy a rekonštrukcie, na ktoré sa pri svojej podnikateľskej činnosti zameriava. Tento model považuje za legálny a legitímny spôsob podnikania v oblasti stavebníctva. To, že dodávku realizovala spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., po dohode s Q. S. považovala za prirodzené, najmä keď zistila, že jediným jej spoločníkom je zať menovaného O. Č.. Nepovažovala za rozhodujúce, či dielo bude realizovať spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., prostredníctvom vlastných zamestnancov, alebo subdodávok, pretože išlo o štandardné stavebné práce. V roku 2014 neplatil žiadny predpis, ktorý by žalobkyni ukladal povinnosť overovať si existenciu pracovného pomeru osôb, ktoré na stavenisku vystupujú za dodávateľa. Okrem uvedeného bol pri prácach prítomný aj Q. S., ktorý zabezpečoval potrebný počet pracovníkov. Preto žalobkyňa v roku 2014 nemala dôvod podozrievať dodávateľskú spoločnosť z neplnenia si povinností voči štátu v oblasti daní. Ako to vyplýva z výpisu z webovej stránky finstatu, uvedená spoločnosť v rokoch 2012 - 2014 riadne podnikala a jej tržby sa pohybovali v rozpätí od cca 35 000 eur - 5 500 000 eur. Aj keď v časti dlhy a nedoplatky bola uvedená poznámka, že jej dlh v r. 2019 predstavuje signifikantnú čiastku, prvá poznámka v tejto časti je z r. 2016 - 500 eur, t. j. až 2 roky po ukončení spolupráce. Žalobkyňa preto v r. 2014 nevedela a ani nemohla vedieť, žeby táto spoločnosť v budúcnosti mohla podnikať nepoctivým spôsobom. Vychádzajúc z uvedeného zaplatenie DPH dodávateľskou spoločnosťou z dodávky žalobkyni predstavovalo zachovanie princípu daňovej neutrality. Žalobkyňa teda pri výbere partnera postupovala dostatočne obozretne. Žalobkyňa v žalobe poukázala na rozsiahlu verejnú diskusiu medzi odbornou verejnosťou, týkajúcu sa daňovej problematiky, z ktorej vyplýva, že daňové úrady v boji proti daňovým podvodom povýšili záujem štátu nad práva a právom chránené záujmy daňových subjektov. Zastáva názor, že splnila všetky podmienky pre odpočítanie dane z dotknutých faktúr. Poukázala na rozsudok krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/232/2015 v obdobnej veci, ktorý v predmetných sporných súvislostiach odkazuje na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-80/11 - zo dňa 21. 06. 2012 - Q. U. P. a C-18/13 zo dňa 13. 02. 2014 - Q. V.... z ktorých vyplývajú závery odlišné, než ku ktorým dospel žalovaný i správca dane v tejto veci. Vychádzajúc z uvedeného má za to, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a preto je napadnuté rozhodnutie nezákonné. 21. V písomnom vyjadrení zo dňa 25. 11. 2019 žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa. K námietke žalobkyne, týkajúcej sa preukázania splnenia podmienok pre odpočítanie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie vykonaným rozsiahlym dokazovaním uviedol, že z tohto dokazovania vyplynulo, že správca dane nespochybňoval vykonanie fakturovaných služieb, ale spochybnil osobu, ktorá ich mala vykonať. Keďže predmetný zdaniteľný obchod nebol uskutočnený osobou, uvedenou na faktúrach, tejto nevnikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH, vznik ktorej je základnou podmienkou pre vznik nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 cit. zákona. K argumentácii žalobkyne, že ňou prezentovaný spôsob podnikania je legálny a legitímny uviedol, že daňové orgány tento spôsob podnikania nespochybňovali, pričom neuznaný nárok na odpočet DPH nevyplynul z toho, že žalobkyňa nezabezpečila vykonanie fakturovaných služieb sama, resp. vlastnými zamestnancami, ale na základe toho, že osoba, ktorá je na sporných faktúrach uvedená ako dodávateľ, fakturované služby nedodala, o čom svedčia vykonané dôkazy. V tejto súvislosti poukázal na to, že konateľ uvedenej spoločnosti označil konkrétne osoby, ktoré mali práce vykonať bez bližších identifikačných údajov až v závere vyrubovacieho konania. Za neodôvodnenú považoval úvahu žalobkyne o tom, že daňové úrady nechránia práva a právom chránené záujmy daňových subjektov v boji proti daňovým podvodom s tým, že pokiaľ z úkonov správcu dane vyplynuli skutočnosti, ktoré jednoznačne nepreukazujú dodanie služieb tak, ako je uvedené v sporných faktúrach, správca dane musel na tieto okolnosti prihliadnuť. Za neopodstatnenú považuje aj námietku žalobkyne, týkajúcu sa výhrady k argumentácii žalovaného v súvislosti s jej nedostatočnou obozretnosťou a neprimeranou starostlivosťou pri výbere obchodného partnera a v tejto súvislosti zotrval na svojom stanovisku, prezentovanom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. K odkazu žalobkyne v uvedenej súvislosti na prehľad z webovej stránky finstatu uviedol, že z informačného systému finančnej správy i z protokolu z daňovej kontroly zo dňa 03. 03. 2016 vyplýva, že dodávateľská spoločnosť v predmetnom zdaňovacom období síce vykázala dodanie tovarov a služieb vo vysokej hodnote, ale zároveň si uplatnila aj odpočítanie dane v podobnej výške, teda vykázala minimálnu daňovú povinnosť a finančné prostriedky so štátneho rozpočtu neodviedla a uplatňovaný nárok na nadmerný odpočet jej priznaný nebol. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie manžela žalobkyne zo dňa 02. 08. 2017 uviedol, že spoločnosť dodávateľa nepoznal a nemal o nej vedomosť, pričom dozvedel sa o nej až z doručených faktúr. Rovnako uviedol, že mu nie je známy konateľ spoločnosti p. Č., nikdy s ním nejednal a zákazky dojednával s p. S., čo považoval za prirodzené keď zistil, že konateľom je jeho zať. Žalovaný zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené a jeho závery sa opierajú o konkrétne zistenia a relevantné právne predpisy. K judikatúre Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazovala žalobkyňa v žalobe uviedol, že jej aplikácia by prichádzala do úvahy len za predpokladu, žeby všetky formálne podmienky pre odpočítanie dane (existencia fakturovaných služieb a ich dodanie deklarovaným dodávateľom) boli splnené vo všetkých náležitostiach., t. j. aj v osobe dodávateľa, čo v danom prípade splnené nebolo. Na podporu svojej argumentácie v uvedenej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/74/2017. 22. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 23. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobkyňa dňa 26. 01. 2015 podala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2014, ktorým si uplatnila nadmerný odpočet v celkovej výške 15 052,01 eur. Na základe oznámenia správcu dane zo dňa 28. 11. 2016, doručeného žalobkyni dňa 30. 11. 2016, bola u žalobkyne dňa 19. 12. 2016 začatá daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2014, o výsledku ktorej bol dňa 21. 11. 2017 vyhotovený protokol č. 102432702/2017, ktorý bol žalobkyni doručený dňa 28. 11. 2019 spolu s výzvou, aby sa k zisteniam uvedeným v protokole v určenej lehote vyjadrila, resp. označila alebo predložila doklady preukazujúce jej tvrdenia, ktoré nemohla predložiť v priebehu daňovej kontroly. Z obsahu citovaného protokolu vyplýva, že správca dane neuznal nárok žalobkyne na odpočítanie DPH, ktorý si uplatnila na základe faktúr špecifikovaných v bode 3 odôvodnenia rozsudku, vystavených dodávateľom BRASTRECH, s.r.o., Prešov na celkovú sumu 37 385,70 eur, z toho DPH predstavovala 6 230,95 eur, za pomocné stavebné a rekonštrukčné práce, montážne práce a administratívne služby. Kontrolou predložených účtovných dokladov a na základe dokazovania, vykonaného v priebehu predmetnej daňovej kontroly (miestne zisťovanie v spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., Prešov, nahliadnutie do spisu uvedenej spoločnosti a zadováženie kópie dokladov z neho, získanie informácií od Kriminálneho úradu finančnej správy, úsek colnej a daňovej kriminality, pobočka Východ Košice, týkajúcich sa uvedeného subjektu a jeho dodávateľov, inštitút poskytnutia informácií ohľadne spoločností LUPTY, s.r.o. Prešov, MPV Consult, s.r.o., Prešov a násl. Bratislava, PreShov H+R, s.r.o., Prešov, vyjadrenia konateľov jednotlivých spoločností, výsluchy svedkov, zápisnice o ústnych pojednávaniach s daňovým subjektom - žalobkyňou, účtovné doklady predložené žalobkyňou v priebehu daňovej kontroly), konkrétne zistenia z ktorého boli premietnuté v odôvodnení rozhodnutia správcu dane i žalovaného, bolo zistené, že dodávateľskému subjektu BRASTRECH, s.r.o., Prešov nevznikla daňová povinnosť, v dôsledku čoho žalobkyni nevzniklo právo na odpočítanie dane, keďže dodanie predmetných služieb dodávateľom deklarovaným na predmetných faktúrach nebolo v konaní reálne preukázané. Žalobkyňa si teda právo na odpočítane DPH uplatnila neoprávnene, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. 24. V písomnom vyjadrení k protokolu zo dňa 21. 11. 2017 žalobkyňa vyslovila svoj nesúhlas so závermi správcu dane obsiahnutými v citovanom protokole majúc za to, že v predmetnej súvislosti predložila všetky jej dostupné doklady, z obsahu ktorých vyplýva, že predmetné služby žalobkyni dodávateľskou spoločnosťou dodané boli. Poukázala na to, že pred začatím obchodnej spolupráce si dodávateľa v rámci svojich možností preverila, pričom po získaní zákaziek od svojich odberateľov zabezpečila dodanie prác cez dodávateľa, keďže nebolo v jej možnostiach tieto práce vykonať vo vlastnej réžii. Nebolo jej povinnosťou skúmať, kto za dodávateľa práce realizoval, prioritou bolo ich vykonanie v požadovanej kvalite a včasné odovzdanie. Uviedla, že všetky stavby a priestory, ktorých sa predmetné práce týkali sú reálne a sú funkčné, čo potvrdili aj výsledky vykonaného dokazovania. Dodanie prác bolo potvrdené aj splnomocneným zástupcom dodávateľskej spoločnosti, tieto boli vykonané subdodávateľským spôsobom, preto je irelevantným, že dodávateľská spoločnosť nemala zamestnancov. Konateľ uvedenej spoločnosti požadované doklady nemohol predložiť, pretože tieto mu neboli vrátené finančnou políciou. Poukázala aj na to, že ku dňu vydania protokolu odpovede na dožiadania správcovi dane ešte neboli doručené, preto bol protokol vyhotovený predčasne. Zdôraznila, že správca dane povinný preskúmať materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia. Pokiaľ o ňom neexistujú pochybnosti, ako v tomto prípade, nemôže správca dane daňovému subjektu odpočítanie dane svojvoľne nepriznať. Uviedla tiež, že v čase vykonávania prác nemala vedomosť o tom, že tieto sú vykonávané v subdodávke a nemala ani možnosť, ani povinnosť uvedené kontrolovať. Preto odpočítanie dane považuje za oprávnené, reálne, objektívne a v súlade so zákonom. Zastáva názor, že správca dane nemôže prenášať na ťarchu daňového subjektu zodpovednosť za podnikateľské aktivity jeho dodávateľa a v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7Sžf/41/2013 zo dňa 28. 05. 2015, ktorý sa zaoberá rozložením dôkazného bremena v daňovom konaní medzi daňový subjekt a správcu dane s tým, že ak daňová transakcia má racionálny ekonomický dôvod a nejde o zneužitie práva, správca dane ju nemôže bez ďalšieho prekvalifikovať a mal by pripustiť vykonanie alternatívnych dôkazov na preukázanie daňovej povinnosti daňového subjektu. Skutkové zistenia správcu dane, uvedené v protokole, sa netýkajú bezprostredne dodávky služieb medzi jej dodávateľom a ňou, ale dodávok medzi jej dodávateľom a jeho dodávateľmi, na ktoré nemá vplyv a nemá ani možnosť predložiť v tejto súvislosti dôkazy. 25. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správcovi dane boli po vyhotovení protokolu z predmetnej daňovej kontroly doručené odpovede Daňového úradu Žilina zo dňa 12. 01. 2018 na dožiadane správcu dane ohľadne spoločnosti MIROMA, s.r.o., Rudina, Daňového úradu Bratislava na dožiadania správcu dane ohľadne spoločnosti V&T Partners , s.r.o., Bratislava zo dňa 04. 12. 2017 a ohľadne spoločnosti Trade servis plus, s.r.o. Bratislava zo dňa 18. 12. 2017, všetko s prílohami (zápisnice o vykonaní úkonov, o ústnom pojednávaní, zmluvy, faktúry a pod.), zápisnica o pojednávaní zo dňa 03. 08. 2018, spísaná so splnomocneným zástupcom BRASTRECH, s.r.o., Prešov Q. S., obsah ktorých je rovnako premietnutý v odôvodnení rozhodnutia správcu dane i žalovaného, s ktorými dôkazmi bola žalobkyňa prostredníctvom svojho zástupcu oboznámená na ústnom pojednávaní dňa 05. 10. 2018. 26. Na návrh splnomocneného zástupcu žalobkyne sa za prítomnosti zástupcu žalobkyne a splnomocneného zástupcu BRASTRECH, s.r.o., Prešov Q. S. dňa 09. 11. 2018 uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom sa obaja menovaní vyjadrili k predmetným zdaniteľným plneniam, zástupca žalobkyne predložil faktúry s krycími listami čerpania spolu so súpisom vykonaných prác, s rozpisom jednotlivých položiek a zisťovacím protokolom o vykonaných stavebných prácach a Q. S. menami označil osoby, ktoré pracovali pre jeho subdodávateľov. 27. Následne na ústnom pojednávaní dňa 24. 01. 2019 bola žalobkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu oboznámená o výsledkoch zistení z celého vyrubovacieho konania a predmetnej daňovej kontroly. 28. Dňa 05. 02. 2019 vydal správca dane rozhodnutie č. 100376317/2019, ktorým bol žalobkyni podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 6 230,95 eur na DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2014. 29. O odvolaní žalobkyne, ktorého dôvody korešpondujú s dôvodmi podanej žaloby rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím. 30. Podľa § 49 ods. 1 cit. zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 31. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 32. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 33. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 34. Podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaví ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrobeniu dane. 35. Podľa ods. 3 cit. zákonného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 36. Podľa ods. 6 cit. zákonného ustanovenia pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. 37. Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 38. Podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 39. Podľa ods. 4 cit. zák. ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 40. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Podľa názoru súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Správne orgány oboch stupňov sa dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými námietkami, ktoré boli žalobcom v priebehu administratívneho konania vznesené a ich závery, vyplývajúce z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, sú logické a v plnom rozsahu korešpondujú s dôkazmi vykonanými v priebehu administratívneho konania. 41. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Preto, že ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ju konkrétnemu daňovému subjektu. 42. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je zakotvená v § 2 ods. 3 Daňového poriadku. Ustanovenie § 49 zákona o DPH formuluje základné všeobecné podmienky nároku platiteľa na odpočet dane. Princíp vzniku nároku na odpočet DPH spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri takých prijatých plneniach, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný iba vtedy, ak obsahuje predpísané náležitosti, je vydaný platiteľom DPH, t. j. konkrétnou fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá spĺňa atribúty platiteľa DPH a údaje v ňom odrážajú skutočnosť. Takýto daňový doklad deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi DPH. 43. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena považuje správny súd za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011, z odôvodnenia ktorého o. i. vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Pritom ani správcovi dane a ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Procesná povinnosť preukázať opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane je na strane daňového subjektu a ten si túto povinnosť nemôže vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní tejto skutočnosti. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje iba dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní deklarovaného tovaru tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade. 44. Úlohou súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či daňové orgány pri rozhodovaní vo veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho záveru, že nárok na odpočet dane bol žalobkyňou uplatnený v rozpore so zákonnými podmienkami § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH. 45. Z dôkazov, vykonaných v administratívnom konaní v súvislosti s dodávateľom žalobkyne spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o., Prešov a jeho subdodávateľmi, spoločnosťami LUPTY, s.r.o. Prešov, MPV Consult, s.r.o., Prešov a násl. Bratislava, PreShov H+R, s.r.o., Prešov vyplýva, že spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., Prešov nemohla žalobkyni dodať služby fakturované spornými faktúrami, pretože sama a ani jedna z jej subdodávateľských spoločností, od ktorých mala zaúčtované faktúry za dodanie nešpecifikovaných rôznych pomocných stavebných a rekonštrukčných prác nemali v roku 2014 žiadnych zamestnancov, majetok, skladové priestory, materiálno-technické zabezpečenie, konateľmi dodávateľských spoločností sa stali osoby s finančnými problémami za finančnú odmenu, bez znalostí s a skúseností s podnikaním, z účtovných výkazov a daňových priznaní vyplynulo, že spoločnosť BRASTRECH, s.r.o., Prešov v roku 2014 podnikala so stratou, pričom obraty spoločnosti boli v miliónoch eur, jej dodávateľské spoločnosti zanikli v dôsledku zlúčenia. Q. S., ktorý dodávateľskú spoločnosť v r. 2014 zastupoval na základe poverenia splnomocnenej zástupkyne spoločnosti p. Č., nevedel označiť subdodávateľov tejto spoločnosti, ktorých zamestnanci vykonávali predmetné stavebné práce s tým, že ich evidenciu viedol manžel žalobkyne (zápisnica zo dňa 03. 08. 2018), z vyjadrenia ktorého však v priebehu konania vyplynulo, že o tom vedomosti nemá. V.. S. zároveň uviedol, že nemá vedomosti o tom, kto je konečným odberateľom žalobkyne. Z vyjadrení žalobkyne (aj prostredníctvom jej splnomocneného zástupcu - manžela) v priebehu daňovej kontroly tiež vyplynulo, že ku daňovej kontrole boli predložené všetky doklady, ktorými žalobkyňa v súvislosti s jej predmetom disponovala, pričom na základe požiadavky splnomocneného zástupcu žalobkyne bola až vo vyrubovacom konaní vykonaná jeho konfrontácia s Q. S. dňa 09. 11. 2018, pri ktorej už predložil ďalšie listinné dôkazy - faktúry s krycími listami čerpania spolu so súpisom vykonaných prác, s rozpisom jednotlivých položiek a zisťovacím protokolom o vykonaných stavebných prácach a Q. S. menami označil osoby, ktoré pracovali pre jeho subdodávateľov. 46. Vychádzajúc z uvedeného ako nedôvodnú hodnotí správny súd žalobnú námietku v súvislosti s rozložením dôkazného bremena v daňovom konaní. Žalobkyňa predložila doklady, ktorými preukazovala, že došlo k dodaniu služieb fakturovaných spornými faktúrami. Správca dane nespochybňoval vykonanie fakturovaných služieb, ale spornou otázkou v daňovom konaní bolo to, či v tomto prípade reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľného obchodu, t. j. dodanie fakturovaných služieb spoločnosťou uvedenou na sporných faktúrach, t. j. spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o., Prešov. Šetrením, vykonaným správcom dane, sa tvrdenia žalobkyne nepotvrdili, pretože nebola preukázaná pravdivosť údajov uvedených na sporných faktúrach. Správca dane nepožadoval od žalobkyne preukázanie takých skutočností alebo predloženie takých dôkazov, predloženie ktorých nebolo v jej reálnych možnostiach. Žalobkyňa ako platiteľ dane si uplatnila nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, v dôsledku čoho bola povinná preukázať, že obchody boli reálne uskutočnené tak, ako je na nich uvedené, t. j. osobou uvedenou na faktúre. Keďže zo strany správcu dane bolo dodanie predmetného zdaniteľného plnenia spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o., Prešov dôvodne spochybnené, bolo povinnosťou žalobkyne predložiť také dôkazy, ktorými by jednoznačne vyvrátila pochybnosti správcu dane. Táto však dôkazné bremeno v tejto súvislosti neuniesla. 47. Z vykonaných dôkazov tiež vyplynulo, že žalobkyňa síce podniká v stavebníctve od r. 2006, avšak skúsenosti s podnikaním v tejto oblasti sama nemá, jej podnikateľské aktivity v uvedenej oblasti boli realizované prostredníctvom jej manžela, ktorý bol zároveň jej jediným zamestnancom a ktorý zabezpečoval zákazky aj ich realizáciu. Podľa jeho vyjadrenia práce fakturované spornými faktúrami boli vykonané pre spoločnosť MIROMA, s.r.o., Rudina, na ktorú sa nakontaktoval cez svojich známych, ktorým predtým poskytovali služby a ktorú v tom čase zastupoval H.. B., časť prác bola fakturovaná pre spoločnosť TAYLLOR&COX, s.r.o., Bratislava, cez ktorú sa manžel žalobkyne spoznal so spoločnosťou MIROMA, s.r.o. Rudina a časť sporných faktúr bola vyhotovená pre spoločnosť V&T Partners, s.r.o., Bratislava, ktorá bola majiteľom prevádzky SUBWWAY Bory. K obchodným vzťahom so spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o., uviedol, že po získaní uvedenej zákazky (SUBWWAY Bory) v októbri 2014 bol nútený hľadať subdodávateľov pre realizáciu stavebných prác v Bratislave, pričom okrem iných získal kontakt aj na p. S., s ktorým zákazky dojednal ústne. Názov tejto spoločnosti spoznal až pri fakturácii za vykonané práce. P. Č., konateľa spoločnosti nepoznal, nikdy s ním osobne nejednal, zákazky dojednával s p. S., čo považoval za prirodzené keď zistil, že konateľom je jeho zať, nevedel sa vyjadriť ani k postaveniu p. Č. v uvedenej spoločnosti. Sporné faktúry mu boli doručené osobne p. S. a realizované čiastočne v hotovosti a čiastočne bankovým prevodom v r. 2015, o čom predložil zoznam prijatých faktúr s úhradami. Na staveniskách pracovalo viac ľudí, ktorých nepoznal, títo nemali označenie žiadnej spoločnosti, pracovné ochranné prostriedky im musel zabezpečiť daňový subjekt. Žalobkyňa nepreukázala, ako si overila dôveryhodnosť a spoľahlivosť Q. S., s ktorým jej manžel ústne dojednával zákazky, neoverila si, či je osobou oprávnenou na vykonávanie podnikateľskej činnosti a má na to technické prostriedky, zamestnancov, či je platiteľom DPH, resp. či zastupuje nejakú spoločnosť a či táto je spôsobilá dodať požadované služby, nikdy aktívne nezisťovala právny vzťah pracovníkov k dodávateľskej, či inej spoločnosti. S poukazom na uvedené je pochybným tvrdenie žalobkyne v žalobe, že pri výbere svojho obchodného partnera postupovala dostatočne obozretne a s primeranou starostlivosťou. Navyše vykonanými dôkazmi, ako už boli vyššie špecifikované, bolo preukázané, že dodávateľská spoločnosť už v predmetnom zdaňovacom období podnikala so stratou, pričom jej obraty boli v miliónoch eur. 48. K aplikácii judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazovala žalobkyňa v žalobe považuje správny súd za potrebné uviesť, že táto by bola relevantná za situácie, ak by bolo preukázané reálne dodanie zdaniteľného plnenia, ako aj to, že toto bolo dodané subjektom, deklarovaným v sporných faktúrach, t. j. v prípade splnenia formálnych podmienok pre odpočítanie dane, čo v danom prípade preukázané nebolo. 49. Vyhodnotiac dôkazy, vykonané v administratívnom konaní jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že v danom prípade nebolo preukázané, žeby zdaniteľné plnenia medzi žalobkyňou a spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o., Prešov boli uskutočnené spôsobom, deklarovaným predloženými faktúrami, preto nebolo možné tento nadmerný odpočet uznať. Splnenie podmienok pre nadmerný odpočet DPH bol správcom dane vykonaným dokazovaním tak, ako to vyplýva z už vyššie uvedeného, jednoznačne spochybnené a žalobkyňa nepredložila dostatok takých dôkazov, ktoré by závery správcu dane v tomto smere vyvrátili. Keďže k dodaniu fakturovaných služieb nedošlo tak, ako to bolo deklarované na sporných faktúrach, dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH a následne žalobkyni ani právo na odpočítanie dane. 50. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v § 107 SSP v nadväznosti na § 137 ods. 4 SSP, podľa § 190 SSP žalobu žalobkyne jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP) ako nedôvodnú zamietol. 51. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 a 168 SSP, v zmysle ktorého účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobkyňa nemala v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) (v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).