Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 3Cob/59/2024 7119204464 21. 05. 2024 JUDr. Slávka Maruščáková ECLI:SK:KSKE:2024:7119204464.2
Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Rastislava Pellu a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: Poľnohospodárske družstvo VINOHRADY Choňkovce, so sídlom 072 63 Choňkovce 250, IČO: 00 197 271, zastúpený JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou so sídlom Čajakova 5, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 303 064, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 66.224,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Košice č. k. 33Cb/28/2019-491 zo dňa 8. januára 2024, takto rozhodol: I. Potvrdzuje uznesenie Mestského súdu Košice č. k. 33Cb/28/2019-491 zo dňa v napadnutom výroku II.
8. januára 2024
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie uznesením č. k. 33Cb/28/2019-491 zo dňa 8. januára 2024 (ďalej aj uznesenie) rozhodol tak, že konanie zastavuje (výrok I.), žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% (výrok II.) a vracia žalobcovi súdny poplatok za žalobu vo výške 3.938,22 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému: Slovenská pošta, a.s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, do 30 dní odo dňa doručenia odpisu tohto právoplatného uznesenia (výrok III.). 2. Výrok II. uznesenia súd prvej inštancie, vzhľadom na späťvzatie žaloby zo strany žalobcu, odôvodnil ustanovením § 256 zákona č.160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). K návrhu žalobcu na aplikáciu § 257 CSP uviedol, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre použitie predmetného ustanovenia, ktoré nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Právna otázka, ktorá bola predmetom sporu, bola predmetom množstva súdnych sporov vedených na súdoch v Slovenskej republike, preto nie je možné považovať za spravodlivé, aby vo všetkých týchto sporoch mal žalovaný znášať svoje trovy konania, ak tieto spory nezavinil. Ak žalobca v dôsledku vývoja súdnej praxe zobral žalobu späť, pretože tento vývoj súdnej praxe bol pre neho nepriaznivý, je preto žalobca povinný znášať riziko takéhoto vývoja súdnej praxe a po zastavení konania nahradiť trovy konania žalovanému podľa § 256 ods. 1 CSP, pretože procesné zastavenie konania zavinil žalobca. Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. 3. Žalobca doručil v zákonom stanovenej lehote súdu prvej inštancie odvolanie proti výroku II. uznesenia, z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie v napadnutom výroku zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Okolnosti
hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP žalobca videl v tom, že z judikátornej činnosti súdov je známe, že výrobcovia energie boli zmenou zákona OZE dotknutí na svojich právach pri zasielaní notifikačných povinností, čo viedlo k značným zásahom do ich práv. Táto problematika spôsobila veľmi značnú debatu vo vzťahu k uplatňovaniu procesnoprávnych a hmotnoprávnych lehôt, pričom samotný zákonodarca spôsobil uvedený problém spočívajúci vo výklade zákona, čo viedlo k neistote podnikateľských subjektov na Slovensku. Aj pri pragmatickom výklade zásady „právo patrí bdelým“ žalobca zdôrazňuje, že po celý čas vo všetkých právnych vzťahoch so žalovaným vystupuje iniciatívne, čo viedlo aj k podaniu žaloby. Nemôže byť však na škodu žalobcu, ak sám zákonodarca spôsobí chaos pri tvorbe právnych noriem, ktorých výklad je natoľko komplikovaný, že spôsobuje zásah do práv jednotlivcov. Odvolateľ poukazoval na odborný výklad § 257 CSP (neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti prípadu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem) a dôvodovú správu k citovanému ustanoveniu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa jeho názoru nie je možné vyvodiť, či sa súd zaoberal prípadnou aplikáciou § 257 CSP a akým spôsobom skúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. V odôvodnení sa podľa jeho názoru nenachádza žiadne konštatovanie a ani úvaha súdu o tom, či tieto podmienky skúmal a ak áno, z akého dôvodu mal za to, že v uvedenej veci takéto dôvody neexistujú. Uvedené zakladá podľa neho nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Z odôvodnenia je jedine zrejmé, že pre súd bola smerodajná výlučne zásada úspechu žalovaného. Nie je zrejmé, či sa súd zaoberal majetkovými, sociálnymi, rodinnými, či inými pomermi strán. Porovnaním finančnej situácie oboch strán sporu a ekonomického dopadu na sporové strany a ich reálne fungovanie, možno podľa jeho názoru dospieť k záveru, že je tu daný dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania. § 257 CSP slúži k odstráneniu neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi, a je namieste v súlade so zákonom i s princípom spravodlivosti. Má za to, že žalobca nezavinil priamo zastavenie konania. Poukázal na uznesenie Mestského súdu Košice, sp.zn.:32Cb/102/2019 zo dňa 8.11.2023 a uznesenie Mestského súdu Košice, sp.zn.:31Cb/105/2019 zo dňa 8.11.2023, kde súd jasne a zrozumiteľne argumentačne uviedol, prečo je v uvedených konaniach správna aplikácia § 257 CSP. 4. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.2.2024. Požiadavka žalobcu na aplikáciu § 257 CSP je podľa jeho názoru výlučne účelová s cieľom zbaviť sa zodpovednosti žalobcu za neúčelne podanú žalobu a ďalších následkov s tým spojených vrátane znášania nákladov za neúspech v spore, resp. za ukončenie konania bez meritórneho rozhodnutia. K záveru o nedôvodnosti aplikácie § 257 CSP dospel súd prvej inštancie správne aj v prípadoch sp.zn.:31Cb/36/2019, sp.zn.: 30Cb/82/2019 a sp.zn.: 30Cb/38/2022. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 5Cdo/67/2010 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 3Cob/60/2023. Domnieva sa, že žalobca potrebu aplikácie § 257 CSP vyvodzuje z: 1) právnej úpravy a vývoja súdnej judikatúry v neprospech žalobcu a 2) finančnej situácie strán sporu. 4.1. Skutočnosť, že žalobca napriek nesplneniu svojej zákonnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o OZE“) voči žalovanému, inicioval voči žalovanému cca 10 súdnych sporov a snažil sa vymôcť od žalovaného finančné prostriedky, na ktoré žalobca nemá a nikdy nemal žiaden hmotnoprávny nárok, nemôže byť vyhodnotená ako skutočnosť svedčiaca na ťarchu žalovaného. Závery súdu prvej inštancie v uzneseniach Mestského súdu Košice sp.zn.: 32Cb/102/2019 a sp.zn.: 31Cb/105/2019 považuje za nesprávne a účelové. Žalobca zastúpený od samého začiatku kvalifikovaným právnym zástupcom v čase podania žaloby mohol a mal mať vedomosť o vyvíjajúcej sa rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Keďže žalobca v žiadnom spore vedenom voči žalovanému nikdy úspešne nepreukázal, že by oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vôbec doručil žalovanému, bolo bezpredmetné riešiť otázku interpretácie charakteru lehoty do 15.08. obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Základným predmetom sporu bolo určenie momentu, kedy sa povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE považuje za splnenú (odoslaním alebo doručením oznámenia) a tiež otázka dôkazného bremena vo vzťahu k preukazovaniu doručenia oznámenia žalovanému a obsahu zásielky. Riešenie oboch vyššie uvedených právnych otázok však v čase podania žaloby vyplývalo jednak z platnej právnej úpravy (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a jednak z existujúcej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít týkajúcej sa účinnosti a doručovania jednostranných právnych úkonov voči neprítomnej osobe (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2011, sp. zn. 5Cdo/129/2010 (R 27/2011). Žalobca teda nemusel čakať na uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 4Obdo/90/2020 a sp.zn.: 2Obdo/7/2021 vo veciach týkajúcich
sa žalobcu, nakoľko tieto nevyslovili žiadne nové doposiaľ Najvyšší súdom SR nevyslovené právne názory, ale len potvrdili dovtedajšiu existujúcu ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. Skutočnosť, že si žalobca § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesprávne interpretoval a aplikoval, resp. aplikáciu § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka úplne opomenul, ako aj skutočnosť, že sa žalobca neoboznámil s existujúcou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít jednak k otázke interpretácie a aplikácie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ako aj k § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež k otázke dôkazného bremena vo vzťahu k preukazovaniu doručenia oznámenia žalovanému a obsahu zásielky, v dôsledku čoho inicioval voči žalovanému konanie vo veci samej odsúdené od samého začiatku na neúspech, nemôže byť na ťarchu žalovaného. Sám žalobca teda spôsobil vznik množstva súdnych sporov a dlhodobo pretrvávajúcu neistotu na strane žalovaného, napriek tomu sa žalobca pokusom o využitie aplikácie § 257 CSP snaží vyhnúť sa svojej zodpovednosti za zavinené začatie a následné zastavenie konania, a teda vyhnúť sa s tým spojeným nákladom, ktorých vznik si žalobca sám sebe ako aj žalovanému, ktorý sa v súdnom spore ocitol bez akéhokoľvek svojho pričinenia, zavinil. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.: 4Cob/137/2022. Navyše ani v čase podania žaloby a iniciovania tohto konania nie je možné hovoriť o existencii akejkoľvek ustálenej rozhodovacej praxe smerujúcej v prospech žalobcu odôvodňujúcej podanie žaloby voči žalovanému. Ak žalobca v dôsledku vývoja súdnej praxe zobral žalobu späť, pretože tento vývoj súdnej praxe bol pre neho nepriaznivý, je žalobca povinný znášať riziko takéhoto vývoja súdnej praxe a po zastavení konania nahradiť trovy konania žalovanému podľa § 256 ods. 1 CSP, pretože procesné zastavenie konania zavinil žalobca a preto je povinný nahradiť trovy konania protistrane žalovanému. 4.2. Žalobca v odvolaní žiadnym spôsobom bližšie nerozvádza a neidentifikuje, akým spôsobom by finančná situácia strán sporu mala odôvodňovať aplikáciu § 257 CSP. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 3Cob/60/2023. Ani sám žalobca sa v žiadnom zo svojich podaní nevykresľoval ako subjekt s akýmikoľvek finančnými ťažkosťami. Z online výpisu z obchodného registra vyplýva, že žalobca je dlhodobo existujúcim stabilne fungujúcim subjektom vzniknutým od roku 1950, t.j. subjektom existujúcim viac ako 50 rokov pred vznikom samotného žalovaného. Z informácií na portáli finstat.sk vyplýva, že žalobca je dlhodobo stabilne fungujúcim subjektom so stabilnou ekonomickou situáciou s dosahovanými tržbami v roku 2022 vo výške 4.145.716 EUR, aktívami v roku 2022 vo výške 6.214.938,EUR a vlastným imaním v roku 2022 vo výške 3.730.710,- EUR, s počtom zamestnancov 100 – 149, a teda subjektom dlhodobo vykazujúcim znaky finančne stabilnej spoločnosti. Z lustrácie vlastníctva k nehnuteľnostiam uskutočnenej U´radom geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky na podnet žalovaného taktiež vyplýva, že žalobca disponuje obrovským množstvom nehnuteľného ako aj hnuteľného majetku. Je zrejmé, že trovy konania dosahujúce v konaní pred súdom prvej inštancie sumu vo výške 1.758,06 EUR, nie sú spôsobilé ohroziť finančnú stabilitu žalobcu ani jeho podnikanie. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/5/2011), v zmysle ktorej ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Postup a názory vyslovené súdom prvej inštancie v žalobcom predložených uzneseniach sp.zn.: 32Cb/102/2019 a sp.zn.: 31Cb/105/2019 považuje za absolútne neodôvodnené, arbitrárne a rozporné so skutkovým stavom, ako aj s právom na spravodlivý súdny proces. 4.3. Žalobca je povinný znášať plnú zodpovednosť za začatie konania, jeho priebeh a tiež za jeho ukončenie (bez vydania meritórneho rozhodnutia), ktorej vyvodenie CSP spája práve s povinnosťou náhrady trov konania, a to stranou konania, ktorej je možné túto zodpovednosť za zastavenie konania pričítať, t.j. žalobcovi. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok od samého začiatku považoval za neoprávnený, ktorá neoprávnenosť bola následne deklarovaná aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Je zrejmé, že žalobca sa uplatňovaného nároku v konaní nedomohol a žalovaný žiadnym svojim konaním nenaznačil oprávnenosť jeho žalobného nároku, a to ani z časti. Zastavenie konania spôsobil výlučne sám žalobca svojim konaním, z ktorého dôvodu má žalovaný nárok, aby mu bola zo strany súdu prvej inštancie priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %, tak ako je to správne premietnuté do výroku II. napadnutého uznesenia, preto žiadal odvolací súd o potvrdenie uznesenia. 5. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385
CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti bolo vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov podľa § 387 CSP potvrdil. 6. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) je súdnou praxou vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, ktoré ale nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide v zásade o situáciu, kde existuje logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z CSP o vykonávaní dokazovania. 7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 8. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, ako aj či skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je v napadnutom výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalobcom v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu, odvolací súd navyše uvádza: 12. V prejednávanom spore rozhodoval súd prvej inštancie na základe žaloby žalobcu voči žalovanému doručenej Okresnému súdu Košice I dňa 24.4.2019, ktorou sa žalobca ako výrobca elektriny domáhal od žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy zaplatenia sumy 66.224,34 eur s príslušenstvom titulom zmluvnej odplaty vo forme doplatku podľa zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a zákona o OZE. 13. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť ako nedôvodnú s odôvodnením, že žalobca si v dôsledku vlastnej nedbanlivosti svoju zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenej lehote nesplnil, preto mu v dôsledku jeho vlastnej pasivity nárok na uplatnenie podpory na elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE v jednotlivých kalendárnych mesiacoch kalendárneho roku 2015 nevznikol. Zo strany žalobcu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nebola voči žalovanému splnená, žalovanému zo strany žalobcu nebola žiadna zásielka, ktorej obsahom by bol právny úkon smerujúci k splneniu zákonom
stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenej lehote doručená, a ani sám žalobca splnenie tejto zákonnej povinnosti v rámci tohto konania nepreukazuje žiadnymi dôkazmi. 14. Uznesením Okresného súdu Košice I. č.k. 33Cb/28/2019–358 zo dňa 24.11.2020, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Cob/67/2021–416 zo dňa 29.7.2021, bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky v právnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 27Cb/149/2015. 15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením sp. zn. 4Obdo/90/2020 zo dňa 30.11.2021 (konanie vedené medzi totožnými stranami sporu ako v prejednávanom prípade) rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Cob/43/2019-497 zo dňa 14.8.2019 a rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 27Cb/149/2015-392 zo dňa 3.10.2018 zrušuje a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 16. S ohľadom na uvedené Okresný súd Košice I v prejednávanej veci uznesením č.k. 33Cb/28/2019-439 zo dňa 3.5.2022 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice I sp. zn. 32Cb/20/2022 (spisová značka konania vo veci konania vráteného Najvyšším súdom Slovenskej republiky podľa bodu 15. odôvodnenia tohto uznesenia). 17. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.12.2023 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. Navrhoval konanie zastaviť a s poukazom na § 257 CSP nepriznať nárok na náhradu trov konania ani jednej zo strán. Návrh na aplikáciu § 257 CSP odôvodnil tvrdeniami identickými ako v odvolaní voči uzneseniu (bod 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia). 18. Žalovaný podaním zo dňa 28.11.2023 vyjadril nesúhlas s návrhom na nepriznanie náhrady trov konania. Za rozhodujúce kritérium považoval zásadu úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP a zásadu procesnej zodpovednosti podľa § 256 ods. 1 CSP. 19. Súd prvej inštancie vo výroku II. napadnutého uznesenia rozhodol tak, že žalobcu zaviazal na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu, a to s odôvodnením uvedeným v bode 2. odôvodnenia tohto uznesenia. 20. Podľa § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť. 21. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. 22. V prejednávanom spore žalobca vzal bez pochybností žalobu voči žalovanému späť. Súhlas žalovaného v zmysle § 146 ods. 1 druhej vety CSP síce nebol potrebný, žalovaný však so späťvzatím žaloby vyjadril súhlas. Späťvzatie žaloby žalobca osobitne neodôvodnil, avšak navrhoval rozhodnúť o trovách konania podľa § 257 CSP. 23. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 24. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 25. Z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva vo všeobecnosti zásada, že pokiaľ niektorá zo strán sporu zaviní zastavenie konania, tak súd voči nej prizná právo na náhradu trov konania protistrane. Táto zásada neplatí iba vo výnimočných prípadoch, kedy súd neprizná právo na nahradenie trov konania a to konkrétne za situácie, keď existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP). 26. Dôvody, ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP nie sú špeciálne upravené a v zásade je táto otázka ponechaná na voľnú úvahu súdu. Rozhodnutie súdu však musí vychádzať z obsahu spisu a priebehu konkrétneho sporu, prípadne aj z aktuálnej situácie strany, resp. strán sporu (majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery). Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že v tomto konaní zavinil zastavenie konania žalobca, ktorý žalobu vzal späť. Za tejto procesnej situácie podľa ustanovenia §
256 ods. 1 CSP bolo namieste, aby súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na nahradenie trov konania žalovaného v celom rozsahu. Takýto záver platí, pokiaľ vo veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktorý predstavuje určitý materiálny korektív aplikácie ustanovení § 255 a nasl. CSP upravujúcich postup súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré inak procesne úspešnej strane sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strany, resp. strán sporu. Odvolací súd má za to, že v prejednávanom prípade nebolo možné pristúpiť k aplikácii § 257 CSP, nakoľko neboli dané ani žiadne okolnosti spočívajúce v samotnej veci, ani na strane strán sporu. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy napríklad aj s ohľadom na sociálne pomery strany sporu, pričom takýto sociálny aspekt vystupuje do popredia napríklad vtedy, keď povinná strana môže nahradiť trovy len s veľkými ťažkosťami. Ani uvedené v prejednávanom prípade preukázané žiadnym spôsobom nebolo. 27. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že v napadnutom uznesení sa súd prvej inštancie nezaoberal možnou aplikáciou § 257 CSP, ako aj, že v tejto súvislosti neskúmal danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa. Z bodu 8. napadnutého uznesenia zreteľne vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal možnou aplikáciou § 257 CSP a podľa názoru odvolacieho súdu sa s touto otázkou dostatočne a zrozumiteľne vysporiadal. Navyše odvolací súd uvádza, že žalobca sám v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali také jeho pomery (majetkové, sociálne, ekonomický dopad, finančná situácia a pod.), ktoré by po späťvzatí žaloby žalobcom odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Naopak žalovaný predložil v konaní dôkazy, ktoré vyvracali nepriaznivé majetkové, resp. finančné pomery žalobcu. Odvolací súd podotýka, že aj v otázke rozhodovania o náhrade trov konania pritom platí v sporovom konaní zásada kontradiktórnosti (žalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech) a zásada formálnej pravdy (súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu, s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany). Ako odvolací dôvod, ktorý žalobca bližšie špecifikoval, bol poukaz na právnu úpravu v zákone o OZE, ktorá bola podľa jeho názoru chaotická a spôsobila v podnikateľských kruhoch debatu a problémy. Žalobca tiež síce vo všeobecnej rovine tvrdil, čo je možné chápať ako dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti podľa § 257 CSP, avšak bližšie špecifikoval (okrem tvrdeného zásahu do práv výrobcov chaosom spôsobeným zákonodarcom) ako dôvod na aplikáciu § 257 CSP len neprimeranú tvrdosť zákona a princíp spravodlivosti. 28. Argument odvolateľa o značnej debate vo vzťahu k charakteru lehoty podľa zákona o OZE (hmotnoprávna alebo procesnoprávna), považuje odvolací súd za subjektívny názor žalobcu v pozícii výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov, ktorý nie je spôsobilý korigovať základnú zásadu vyjadrenú v § 256 ods. 1 CSP týkajúcu sa náhrady trov konania. Ako vyplýva aj z vyššie citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/90/2020 (bod 57. jeho odôvodnenia), už Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. PL ÚS 50/2015 zo dňa 22.3.2017 konštatoval neudržateľnosť procesnoprávneho charakteru lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Rovnako sa v citovanom uznesení konštatuje, že aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.8.2019 konštatoval hmotnoprávny charakter predmetnej lehoty. Tvrdenie, že podľa žalobcu spôsobil problém a chaos samotný zákonodarca pri tvorbe právnej normy, nemôže byť v prejednávanom prípade kladené na ťarchu žalovaného, ktorý sa v konaní riadne bránil voči žalobe a rovnako bol počas celého konania v stave právnej neistoty. Ako neprimeranú tvrdosť by podľa odvolacieho súdu bolo možné považovať naopak to, ak by práve žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania voči žalobcovi. Žalobca v odvolacom konaní ničím nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že z judikátornej činnosti súdov je známe, že výrobcovia energie boli zmenou zákona o OZE dotknutí na svojich právach. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením odvolateľa, že zastavenie konania nezavinil priamo. V konaní bolo podľa názoru odvolacieho súdu spoľahlivo preukázané, že žalobca vzal svoju žalobu späť. Uvedený postup bol pritom slobodným rozhodnutím žalobcu, ktoré mohol, ale nemusel vykonať. 29. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 30. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na neúspech žalobcu v odvolacom konaní, priznal odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).