Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 9CoCsp/14/2024 7822200074 16. 10. 2024 JUDr. Gizela Majerčák ECLI:SK:KSKE:2024:7822200074.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v právnej veci žalobcu: A. B., C. D. XXX, E. F., nar. XX.X.XXXX, zást. advokátka JUDr. Ivica Stiglitz, Šafárikova 14, Rožňava, proti žalovanému: COFIDIS, Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d' Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, zahraničná osoba zapísaná do registra R.C.S. Lille Métropole pod č. 325 307 106, na území SR podniká prostredníctvom organizačnej zložky: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, Landererova 12, Bratislava, IČO: 50 595 628, zást. URBÁNI & Partners s.r.o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. Juraj Remšík, o určenie, že spotrebiteľský úver zo zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. 11Csp/3/2022 - 188 z 8. decembra 2023 rozhodol: M e n í rozsudok tak, že u r č u j e , že spotrebiteľský úver zo zmluvy č. 50092191 zo 4.9.2019 o viazanom spotrebiteľskom úvere medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania odôvodnenie: 1. Okresný súd Rožňava ako súd prvej inštancie (ďalej len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví v celom rozsahu zamietol žalobu o určenie, že viazaný spotrebiteľský úver žalovaným žalobcovi poskytnutý na základe zmluvy č. 50092191 zo 4.9.2019 je bezúročný a bez poplatkov a žalovanému veriteľovi priznal nárok na plnú náhradu jeho trov. 2. Vychádzal zo zistenia, že na základe zmluvy zo 4.9.2019 o viazanom spotrebiteľskom úvere (ďalej aj len ako „zmluva“) žalovaný ako veriteľ žalobcovi ako dlžníkovi (klientovi) poskytol viazaný spotrebiteľský úver vo výške 5 886 € na kúpu motorového vozidla Hyundai IX 20, rok výroby 2013 za kúpnu cenu 6 541 € s priamou platbou predajcovi vo výške 655 €; žalobca sa zaviazal veriteľovi vrátiť istinu úveru spolu s dojednanou odplatou (výška mesačnej splátky 164,23 €, počet splátok 48, splatnosť 15. deň kalendárneho mesiaca, prvá splátka splatná 15.10.2019, konečná splatnosť úveru 15.9.2023; úroky 12,43 %, RPMN 15,2 %, odplata 16,27 %, priemerná RPMN 14,88 %, celková čiastka k zaplateniu 7 743,84 €, spracovateľský poplatok 191,30 €, súbor poistenia Life s poplatkom 2,90 €). Zmluvu po právnej stránke posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú (§52 ods. 1 a nasl. o. z.) a keďže veriteľ dlžníkovi úver poskytol v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom dlžník pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti nekonal, ale tento konal ako spotrebiteľ, právne uzavrel, že na uvedenú zmluvu sa vzťahuje úprava zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ako „ZoSÚ“).
3. Citujúc z článku III bod 3.1 zmluvy konštatoval, že spracovateľský poplatok (191,30 €) bol splatný dňom poskytnutia úveru, pričom banka a klient sa dohodli, že tento poplatok dňom jeho splatnosti sa pripočíta k istine úveru a stáva sa jej súčasťou. Z uvedeného vyvodil, že žalobca sám rozhodol o spôsobe úhrady spracovateľského poplatku za úver tak, že tento bude uhradený spoločne s istinou úveru v jednotlivých mesačných splátkach. Mal preto za nepochybné, že žalobcovi žalovaným bol poskytnutý úver 5 886 €, ku ktorej istine pripočítal spracovateľský poplatok 191,30 € a preto pri výpočte RPMN vychádzal z výšky úveru 6 077,30 € (5 886 + 191,30). S odôvodnením, že poistenie úveru nebolo podmienkou pre uzavretie zmluvy, čo vyvodil z článku VIII bod 8.4 zmluvy (klient vzal na vedomie, že poistenie dojednané v zmluve je oprávnený kedykoľvek ukončiť, klient nie je povinný platiť poplatok za poistenie), pri výpočte RPMN kalkuloval s výškou splátky 161,33 €, ku ktorej dospel po odrátaní poplatku za poistenie po 2,90 € mesačne od výšky mesačnej splátky deklarovanej v zmluve (164,23 €), pričom splatnosť prvej a ďalších splátok, počet splátok a konečnú splatnosť úveru kalkuloval, ako bolo deklarované v zmluve. Takto po zadaní týchto parametrov pre výpočet RPMN do kalkulačky pre výpočet RPMN ako internej pomôcky súdu, ktorá je súčasťou registra (úver 6 077,30 €, počet splátok 48, dátum prvej splátky 15.10.2019, periodicita splátok mesačne, deň splatnosti každej splátky 15. deň v mesiaci, výška splátky 161,33 €), zistil, že RPMN je 13,04 % a preto uzavrel, že RPMN 15,12 % deklarovaná v zmluve nie je v rozpore s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa, nakoľko táto je vyššia, ako skutočná RPMN; pri tomto výpočte zároveň zistil, že klient takto zaplatí 7 743,84 € a preto aj celková čiastka spojená s úverom ako 7 743,84 € v zmluve je deklarovaná správne. 4. Skutkové tvrdenia žalobcu, ktorými ten odvolávajúc sa na kúpnu zmluvu medzi ním a predajcom, ktorej predmetom bola kúpa motorového vozidla pôvodne za 4 999 €, po zľave za 4 226 €, namietal konečnú výšku kúpnej ceny jej navýšením až na 6 541 €, a to v dôsledku zahrnutia takých služieb do faktúry č. 7000133722 zo 4.9.2019, ktoré žalobca ani si neobjednal a ktoré reálne ani nedostal, nevyužil, vo vzťahu k určeniu výšky spotrebiteľského úveru vyhodnotil ako bezpredmetné dôvodiac, že cena kupovaného motorového vozidla bola dojednaná medzi žalobcom a predajcom, ktorým nebol žalovaný, ten vo vzťahu k žalobcovi ako predajca ani nevystupoval a tomuto z kúpnopredajného vzťahu medzi žalobcom a predajcom preto ani nevyplývajú žiadne práva ani povinnosti, žalovaný na základe úverovej zmluvy medzi ním a žalobcom, v postavení veriteľa tomuto ako spotrebiteľovi len poskytol peňažné prostriedky, a to za účelom financovania kúpy motorového vozidla. Žalovaný pri dojednávaní kúpnej ceny nevystupoval teda ako zmluvná strana, túto so žalobcom ani nedojednal a žalobcovi ani nefakturoval ďalšie služby, či poplatky, žalovaný predajcovi v súlade s článkom I bod 1.4 úverovej zmluvy len poukázal peňažné prostriedky vo výške 5 886 € a okrem toho žalobcovi poskytol peňažné prostriedky vo výške na základe žiadosti žalobcu a v súlade s faktúrou vystavenou predajcom vozidla. Uzavrel preto, že obsah kúpnej zmluvy a dojednanie celkovej kúpnej ceny bolo výslovne záležitosťou predajcu a žalobcu ako kupujúceho a že rovnaké závery platia aj vo vzťahu k námietkam žalobcu o neprijateľných zmluvných podmienkach týkajúcich sa účtovaných nákladov v kúpnej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a predajcom. 5. S argumentom žalobcu, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je spracovateľský poplatok, nakoľko tento nie je v záujme spotrebiteľa a ani nemá rozumný ekonomický základ, ktorý by opodstatňoval, aby ho znášal spotrebiteľom, s poukazom na to, že spracovateľský poplatok bol dojednaný vo výške 191,30 € a v zmysle článku III bod 3.1 zmluvy bol započítaný v jednotlivých mesačných splátkach, sa vysporiadal so záverom, že dojednanie tohto poplatku nemožno preto považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, či za podmienku v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko zmluvnými stranami bol dohodnutý v súvislosti s poskytnutím úveru žalobcovi a jeho následným čerpaním. 6. Zároveň odmietol vykonať žalobcom navrhnuté dokazovanie vyžiadaním dôkazu o tom, že žalovaný pred poskytnutím posudzovaného úveru disponoval údajmi o výške príjmu žalobcu a informáciami o jeho mesačných nákladoch, a to s argumentom, že žalovaný túto skutočnosť preukázal listinnými dôkazmi predloženými v priebehu konania, pričom rovnako preukázal aj preverenie bonity žalobcu z príslušného registra. Akú lustráciu žalovaný pred poskytnutím úveru v tomto smere vykonal, súd odôvodnil v 8. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom v 14. odseku jeho odôvodnenia konštatoval, čo bolo zistené z výstupu z registra CRIF. S ďalším argumentom, že ide o dôkaz pre posúdenie veci samej neúčelný, nehospodárny a nepodstatný, odmietol vykonať aj dokazovanie za účelom zistenia, sumu v akej výške žalovaný prijal sumu od predajcu titulom úhrady kúpnej ceny.
7. Takto považoval za preukázané, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko nezistil žiadne ustanovenie v zmluve, ktoré by bolo v rozpore s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z., dôsledkom porušenia ktorých by poskytnutý spotrebiteľský úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, resp. tieto neobsahujú ani žiadne neprijateľné zmluvné podmienky. O trovách konania rozhodol na základe úspechu žalovanej strany v spore (§255 ods. 1 CSP), keď zároveň konštatoval, že nevzhliadol a strany ani netvrdili žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by pri rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa §257 CSP. 8. Proti tomuto rozsudku žalobca podáva odvolanie namietajúc odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhuje, aby odvolací súd vo veci sám spravodlivo rozhodol. Predovšetkým namieta svojvôľu súdu a nepreskúmateľnosť pri dopĺňaní údajov do internej pomôcky súdu pre výpočet RPMN, ktoré zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere absolútne nevyplývajú. Istina úveru v zmluve je uvedená vo výške 5 866 €, a nie 6 077,30 €, ktorú súd použil, takisto výška splátky deklarovaná v zmluve je 164,23 €, a nie súdom kalkulovaných 161,33 €. Namieta preto, že zadaním týchto nesprávnych vstupných údajov, ktoré nevyplývajú zo žiadneho dôkazu, a už vôbec nie zo spornej spotrebiteľskej zmluvy, súd nesprávne vypočítal RPMN ako 13,04 % a nesprávne zistil aj skutkové okolnosti, ktoré nemohli byť preto základom pre správnu úvahu o dôvodnosti žaloby v rozsahu správnosti RPMN tvrdiac, že pri zadávaní správnych parametrov do kalkulačky RPMN prístupnej stránke Ministerstva spravodlivosti SR (istina 5 886 €, splátka 164,23 € v počte 48), RPMN je 15,14 %, a nie v zmluve deklarovaných 15,20 %, ktorá preto je v neprospech spotrebiteľa a je preto naplnený dôvod, aby poskytnutý úver podľa §11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ sa považoval za bezúročný a bez poplatkov. 9. Ďalšou nesprávnosťou podľa odvolateľa je záver súdu, že poistenie s výškou poistného po 2,90 €, ktorá bola súčasťou mesačnej splátky úveru, nebolo podmienkou uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho dôkazu, ale práve naopak priamo z vopred pripravenej formulárovej zmluvy, ktorá nepripúšťa zmenu podmienok vyplýva, že poistenie bolo podmienkou uzavretia zmluvy, v čl. VIII zmluvy označeného ako poistenie schopnosti splácať úver vopred sú určené podmienky platenia poistného plnenia viazaného k uzavretej zmluve o spotrebiteľskom úvere, pričom žalobca v danom prípade mal výber len z troch variantov poistenia. Z týchto dôvodov vzhľadom na to, že poistenie je súčasťou zmluvy a suma poistenia 2,90 € mesačne, ako vyplýva z článku III bod 3.3. označeného ako splácanie úveru, je súčasťou mesačnej splátky, odvolateľ namieta, že pri správnom výpočte RPMN suma poistného mala byť preto súčasťou nákladov, keďže tieto v zmysle §19 ods. 1 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ je povinný zaplatiť, pričom súd v danom prípade pri kontrolnom výpočte poistenie mesačne po 2,90 € nezahrnul, keďže zadal mesačnú splátku v nesprávnej výške len 161,33 €, a teda RPMN vypočítal nesprávne. 10. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhuje, aby odvolací súd zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Poukazom na to, že podľa zmluvy k istine úveru 5 866 € bolo potrebné pripočítať výšku spracovateľského poplatku 191,30 €, súd podľa neho postupoval pri svojom rozhodovaní v tejto veci správne, pokiaľ RPMN vypočítal zo súčtu týchto dvoch hodnôt, nakoľko spracovateľský poplatok pri určení RPMN je potrebné zohľadniť v rámci istiny alebo v rámci mesačnej splátky, do ktorých spracovateľský poplatok na základe dohody so žalobcom bol rozpočítaný a podľa neho súd postupoval správne, aj pokiaľ ako s mesačnou splátkou kalkuloval so sumou 161,33 € po odpočítaní poplatku 2,90 € za poistenie úveru, a nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobca vo svojich výpočtoch spracovateľský poplatok neberie do úvahy a nesprávne používa mesačnú splátku vo výške 164,23 €. Podľa žalovaného samotný formulárový charakter uzavretej spotrebiteľskej zmluvy automaticky neznamená a nepreukazuje, že poistenie nebolo dohodnuté individuálne, pričom aj v zmysle čl. VIII bod 8.1 zmluvy poistenie schopnosti splácať úver nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere a na klienta, ktorý k poisteniu nepristúpil, ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú. Žalovaný veriteľ v zmluvnom vzťahu k žalobcovi nevystupuje ako predajca a údajné nekalé praktiky predajcu nemožno preto podľa neho vzťahovať ani na žalovaného ani na tento prejednávaný prípad. Zmluva podľa neho neobsahuje ani neprijateľné zmluvné podmienky, v dôsledku ktorých poskytnutý úver by bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z týchto dôvodov podľa žalovaného odvolateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť záver súdu o tom, že žaloba je nedôvodná, nakoľko zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle §9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. 11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355 a nasl. CSP v odvolaní) a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ani na zrušenie napadnutého rozsudku, preto ho postupom podľa §388 CSP zmenil. 12. Rozsudok odvolacieho súdu verejne bol vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 16.10.2023 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 24.9.2024 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho súdu (§219 ods. 1 a ods. 3 za použitia §378 CSP). 13. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca ako spotrebiteľ mal záujem o kúpu motorového vozidla za inzerovanú kúpnu cenu 4 999 €, pričom v rámci jedného rokovania s predajcom o kúpnej zmluve, ktorý zároveň vystupoval aj ako sprostredkovateľ úveru pre žalovaného, uzavrel aj zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere bezpochyby s cieľom takto získanými peniazmi z úveru financovať časť kúpnej ceny motorového vozidla, čo zmluvné strany v kúpnej zmluve odkazom na číslo úverovej zmluvy nepochybne aj vyjadrili. Z kúpnej zmluvy okrem toho vyplýva, že medzi predajcom a žalobcom po zľave kúpna cena tovaru bola dohodnutá na 4 226 €, kým celková suma k zaplateniu vrátane doplnkov a služieb bez akejkoľvek špecifikácie len odkazom na faktúru bola deklarovaná ako 6 541 €, od ktorej po odrátaní v hotovosti zaplatenej časti kúpnej ceny vo výške 655 €, je deklarovaná výška úveru ako 5 886 €, pričom bezpochyby má ísť o viazaný spotrebiteľský úver. 14. Vzhľadom na tieto okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá, zmluva o spotrebiteľskom úvere svojou povahou bezo sporu je preto zmluvou, ktorej predmet sa realizuje len v spojení s inou zmluvou, ktorou v danom prípade je zmienená kúpna zmluva. Pre priemerného spotrebiteľa, akým je aj žalobca, za bežných okolností podstatnou je práve kúpna cena ako prvotný dokument, z ktorého v danom prípade jednoznačne vyplýva, že táto, ako strany na nej sa dohodli po zľave, bola 4 226 €. Časť kúpnej ceny (655 €) žalobca predajcovi zaplatil v hotovosti namieste, pričom jej zbytok mal byť financovaný viazaným spotrebiteľským úverom, ktorý v kúpnej zmluve bol preto identifikovaný číslom úverovej zmluvy a ktorý na tento účel žalobcovi ako spotrebiteľovi mal poskytnúť veriteľ, ktorý je žalovaným v tomto spore. Pretože vychádzajúc z tejto skutočnosti odvolací súd mal za to, že na posudzovanú vec sa vzťahuje ustanovenie §15 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom k 4.9.2019, ktoré pri doterajšom rozhodovaní vo veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, postupom podľa §382 CSP strany zároveň vyzval, aby k možnému použitiu týchto zákonných ustanovení vyjadrili svoje stanovisko. Žalobca s aplikovaním zákonných ustanovení uvedených vo výzve odvolacieho súdu na prejednávaný prípad výslovne súhlasil, žalovaný, ktorého zástupcovi výzva odvolacieho súdu bola doručená 24.9.2024, nevyužil svoje právo a k tejto sa nevyjadril. 15. Spotrebiteľovi, ktorý pri dojednaní spotrebiteľského úveru v porovnaní s poskytovateľom úveru vystupuje v slabšej pozícii, je potrebné v medziach zákona v týchto vzťahoch poskytnúť zvýšenú ochranu, keďže vzhľadom na zložitosť problematiky dôveruje poskytovateľovi úveru. V danom prípade však došlo k zneužitiu tejto dôvery spotrebiteľa pri dojednávaní spotrebiteľského úveru, ktorého predmetom je financovanie kúpy tovaru (motorového vozidla), keď napriek dohodnutej kúpnej cene tovaru výška úveru v kúpnej zmluve do tzv. celkovej sumy bola navýšená o určitú sumu na zaplatenie za bližšie nešpecifikované doplnky alebo služby, na ktoré kúpna zmluva neexistovala. 16. Podľa §15 ods. 1 ZoSÚ v znení platnom k uzavretiu zmluvy (4.9.2019) zmluvou o viazanom spotrebiteľskom úvere je zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa dojednáva spotrebiteľský úver výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby, pričom tieto dve zmluvy tvoria obchodný celok. Podľa odseku 2 tohto zákonného ustanovenia pri zmluvách, ktoré podľa odseku 1 tvoria obchodný celok, a) predávajúci tovaru alebo poskytovateľ služby je zároveň veriteľom alebo b) veriteľom je tretia osoba a 1. veriteľ využíva služby predávajúceho tovaru alebo poskytovateľa služieb pri uzatváraní alebo príprave zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo 2. konkrétny tovar alebo poskytnutie konkrétnej služby je výslovne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. 17. Vzhľadom na túto vzájomnú prepojenosť kúpnej zmluvy so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktoré spolu tvoria jeden obchodný celok, s prihliadnutím na toto zákonné ustanovenie je zrejmé, že súd prvej inštancie v danej veci pri jej právnom posúdení pochybil, pokiaľ túto, nielen zo zmluvy, ale aj priamo zo zákona vyplývajúcu vzájomnú prepojenosť týchto dvoch zmlúv nechal bez povšimnutia, hoci
táto obchodná jednota okrem tvrdenia žalobcu, bola zjavná tak zo samotného názvu spotrebiteľskej úverovej zmluvy označenej ako zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere, ako aj z jednotlivých ustanovení kúpnej zmluvy a napokon aj zo zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere, kde ako istina úveru bola uvedená cena tovaru, hoci táto bola deklarovaná nie vo výške kúpnej ceny tovaru, ale vo výške tzv. celkovej sumy 5 886 €, na ktorej zmluvné strany sa nedohodli, čím táto obchodná jednota dvoch navzájom závislých zmlúv bola narušená. Výška na kúpnu cenu tovaru 4 226 € viazaného spotrebiteľského úveru (§15 ods. 1 ZoSÚ) nekorešpondovala totiž s kúpnou cenou dohodnutou v kúpnej zmluvy, ale táto odkazom na akúsi, hoci faktúru znejúcu na konkrétnu sumu, bola navýšená až na 6 541 €, v kúpnej zmluve okrem odkazu, že má ísť o akési doplnky a služby, tento predmet kúpy však nebol nijako nešpecifikovaný. Tak istina úveru po odrátaní akontačného poplatku 655 € bola až 5 886 €, pričom táto ani nebola poukázaná žalobcovi, ale v celej tejto výške mala byť poukázaná priamo na bankový účet samotného predajcu. To znamená, že žalobca týmito peňažnými prostriedkami ani nedisponoval, disponoval nimi výlučne predajca ako subjekt, s ktorým žalobca pri uzavretí oboch týchto zmlúv, t. j. tak zmluvy kúpnej, ako aj zmluvy úverovej, rokoval, pričom tento pri tomto jedinom obchodnom rokovaní so žalobcom konal tak vo vlastnom mene pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ako zároveň aj v mene veriteľa pri uzatváraní na túto kúpnu zmluvu naviazanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to ako jeho sprostredkovateľ. 18. Vychádzajúc z toho, že viazaný spotrebiteľský úver zo zákona je možné dojednať výhradne na financovanie kúpy konkrétneho tovaru alebo poskytnutia konkrétnej služby (§15 ods. 1 a ods. 2 ZoSÚ), pričom podľa §9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, je nepochybné, že z dôvodu obchodnej jednoty zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere a kúpnej zmluvy požiadavka písomnej formy sa vzťahuje aj na kúpnu zmluvu a jej náležitosti. V danej sporovej veci bolo preto na žalovanom, pre ktorého predajca ako sprostredkovateľ úveru v jeho mene pri uzatváraní úverovej zmluvy konal a na ktorého účet žalovaný úverové prostriedky poskytol, preukázať, že plnenie aj v rozsahu sporných 2 315 €, kúpnu cenu zo 4 226 € navyšujúcich na celkovú sumu 6 541 €, bolo poskytnuté v prospech žalobcu, a to výhradne na financovanie písomne dohodnutého konkrétneho tovaru alebo konkrétnej služby uvedených v kúpnej zmluve. Nešlo preto o záležitosť výhradne medzi kupujúcim spotrebiteľom a predajcom, ako s uvedenou námietkou žalobcu nesprávne sa vysporiadal súd prvej inštancie. Dodávateľom služby pre spotrebiteľa v danom prípade bol veriteľ, ktorý tomuto poskytol úver, pričom v zmysle §53 ods. 4 o. z. za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä také jej ustanovenia, ktoré obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak zmluva bola uzavretá sprostredkovateľom, pričom v posudzovanej veci dodávateľ poukazujúc na sprostredkovateľa a na jeho právny vzťah so samotným spotrebiteľom práve sa snaží vyhnúť svojej zodpovednosti za to, že v zmluve o viazanom spotrebiteľskom úvere výška úveru oproti dohodnutej kúpnej cene je navýšená na akúsi celkovú sumu. 19. Hoci súd prvej inštancie riadiac sa nesprávnym právnym názorom uvedené od žalovaného nevyžadoval, bolo povinnosťou žalovaného v konaní preukázať, že taká jednota, aká existuje medzi kúpnou zmluvou, ktorej predmetom bolo motorové vozidlo a zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 50092191, ktorou sa mala financovať zvyšná časť dohodnutej kúpnej ceny tohto tovaru, existuje aj vo vzťahu k doplnkom a službám v kúpnej zmluve nijako nekonkretizovaným, uvedeným len odkazom na faktúru na 6 541 €, nakoľko vo vzťahu k predmetu financovania predstavovaného akýmisi doplnkami a službami, ktorých cena vyplýva zo spornej faktúry, táto jednota pritom nevyplýva, nakoľko existencia nevyhnutne písomnej dohody medzi žalobcom a predajcom o ich dodaní v konaní zostala nepreukázanou, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovaného. Pokiaľ takáto dohoda mala byť uzavretá ústne, žalobca ako údajná druhá zmluvná strana tejto dohody jej uzavretie jednoznačne popiera, zároveň tvrdiac, že sporné doplnky ani akékoľvek služby jemu dodané neboli a o ich dodanie ani nežiadal. 20. Pretože existencia takejto dohody preukázaná nebola, v konaní je potrebné vychádzať zo záveru, že táto ani neexistovala a preto pokiaľ z kúpnej zmluvy, kde kúpna cena tovaru je uvedená ako 4 226 € vyplýva, že celková suma k financovaniu (6 541 €), na ktorú táto kúpna cena je navýšená odkazom na faktúru ako jednostranný účtovný doklad veriteľa bez právnej záväznosti, z tejto nemožno bez ďalšieho, ako sa toho veriteľ v konaní domáha, vyvodzovať dojednanie medzi stranami, pričom ani prípadný podpis žalobcu na faktúre nie je potvrdením ani tohto dojednania, ako ani správnosti v nej účtovaných položiek, a to ani v prípade jej podpísania žalobcom, keďže faktúra nenahrádza kúpnu zmluvu, ktorá v danom prípade, aby bola platná, musí mať písomnú formu.
21. Vzhľadom na absentujúce dôkazy o existencii dohody podľa právneho záveru odvolacieho súdu možno preto pochybovať o opodstatnenosti jednostranného navýšenia dohodnutej kúpnej ceny motorového vozidla ako dohodnutého tovaru zo 4 226 € na celkovú sumu k financovaniu vo výške 6 541 €, resp. po odrátaní akontačného poplatku v deklarovanej výške úveru 5 886 €. Vzhľadom na to, že v konaní nebola preukázaná existencia tejto podľa zákona nevyhnutnej jednoty viazaného spotrebiteľského úveru so zmluvou o kúpe konkrétneho tovaru/služby aj v rozsahu prevyšujúcom dohodnutú kúpnu cenu 4 226 €, z ktorej by vyplynulo, na kúpe akého konkrétneho tovaru alebo na poskytnutí akej konkrétnej služby (okrem motorového vozidla) strany medzi sebou sa dohodli, je vylúčený záver, že aj cena tohto doplnkového tovaru/služby, ktorá veriteľom priamo na bankový účet tretej osoby (nie žalobcu) bola poskytnutá pod rúškom predmetu financovania viazaného spotrebiteľského úveru, vôbec bola poskytnutá v prospech žalobcu. Rovnako nemožno preto zotrvať ani na právnom závere, že viazaný spotrebiteľský úver v danom prípade v celej jeho výške bol poskytnutý výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho tovaru/služby, keďže takýto dôkaz v prejednávanej veci plne absentuje. 22. Z uvedeného dôvodu v prospech žalobcu na účet predávajúceho v danom prípade preukázane mohlo byť poskytnutých len 3 571 € ako rozdiel medzi dohodnutou kúpnou cenou 4 226 € a v hotovosti zaplateným akontačným poplatkom 655 €, pričom zároveň ide aj o vstupný údaj, z ktorého bolo preto potrebné vychádzať aj pri výpočte RPMN. Z toho dôvodu, pokiaľ súd pri výpočte RPMN v tejto veci nevychádzal z istiny úveru, ktorá reálne bola poskytnutá v prospech žalobcu, ale riadiac sa textom úverovej zmluvy vychádzal z úveru vo výške 6 077,30 €, nemožno rozumne pochybovať, že v danej zmluve o viazanom spotrebiteľskom úvere RPMN je uvedená nesprávne, a to v neprospech spotrebiteľa, ktorý preto na tomto úvere v skutočnosti ročne preplatil nesporne viac, než v tejto zmluve žalovaným je deklarované. 23. Bez ohľadu na to, nemožno sa stotožniť s postupom súdu prvej inštancie, ani pokiaľ pri výpočte RPMN istinu poskytnutého úveru 5 886 € vôbec navýšil o spracovateľský poplatok 191,30 €, ako keby išlo o plnenie v prospech spotrebiteľa, hoci spracovateľský poplatok 191,30 € spotrebiteľovi zjavne poskytnutý ani nebol, nakoľko v skutočnosti išlo o náklad spojený s úverom. Odhliadnuc od toho, že spotrebiteľ na základe posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere na svojom úverovom účte nemal žiadne peňažné prostriedky, keďže celý úver bol poskytnutý v prospech predajcu, výška spracovateľského poplatku síce bola 191,30 €, táto však v prospech spotrebiteľa podľa tejto zmluvy plnená nemala byť a ani nebola, a nešlo preto o sumu navyšujúcu istinu poskytnutého úveru, ale v rozsahu sporných 191,30 € išlo o náklad, čo vyplýva aj z predložených štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere a s ktorým preto takto malo byť uvažované aj pri súdnej kontrole správnosti výpočtu RPMN, a to bez ohľadu na to, že spotrebiteľ v zmluve výslovne súhlasil, že istina poskytnutého úveru v deň jej poskytnutia bude navýšená o výšku tohto poplatku. 24. V rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C-377/14 Radlinger, Radlingerová proti Finway a. s. SD EÚ o. i. sa vyjadril k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv, pričom na otázku vnútroštátneho súdu, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru“, obsiahnutý v čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES a pojem „výška čerpania“, obsiahnutý v bode I prílohy I tejto smernice, odpovedal, že zmienené články zmienenej smernice vrátane ustanovení jej príloh sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícií spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré poskytovateľ úveru si účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom, ktoré tomuto spotrebiteľovi nie sú reálne vyplatené. V rozhodnutí súdny dvor uviedol tiež, že dôsledkom takéhoto postupu, t. j. zahrnutia nákladov spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru (bod 87). 25. Z daného rozhodnutia súdneho dvora ďalej vyplýva aj to, že údaje v spotrebiteľskej zmluve musia byť uvedené nielen formálne, ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne, nakoľko ak by súd pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný) uvedený v zmluve spĺňa podmienky §9 ods. 2 ZoSÚ, stratilo by toto ustanovenie zmysel, pričom jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je aj údaj o výške úveru, ktorého definíciu podáva §2 písm. l) ZoSÚ, pričom nesprávne uvedený údaj o výške úveru môže mať vplyv na správnosť ďalších údajov posudzovanej zmluvy vrátane samotnej výšky záväzkov spotrebiteľa (výšku splátky, úročenie úverovej sumy). Súdny dvor preto uzatvára, že pokiaľ údaje predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie
sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa §9 ods. 2 ZoSÚ, pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ) a v tomto smere neexistuje žiadna výnimka, t. j. veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje náklad (v posudzovanej veci 191,30 €), avšak zároveň ho prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky, že klient súhlasil s okamžitým započítaním nákladu do výšky úveru, ako k tomu došlo aj v prejednávanej veci v čl. 3 bod 3.1. zmluvy. 26. Rovnako, pokiaľ ide o poplatok za poistenie, v danom prípade v čl. 8 zmluvy bolo síce deklarované, že uzavretie poistnej zmluvy nie je podmienkou ani pre uzavretie tejto viazanej úverovej zmluvy a ani pre poskytnutie výhodnejšieho úveru, v konaní žalovaný však nepreukázal (v zmysle §53 ods. 3 o. z. jeho zaťažovalo dôkazné bremeno), že spotrebiteľ reálne mal možnosť ovplyvniť, či túto poistnú zmluvu spolu so zmluvou o viazanom spotrebiteľskom úvere vôbec uzavrie alebo nie. Vychádzajúc aj z koncipovania formulárovej úverovej zmluvy je preto potrebné uzavrieť, že žalobca ako spotrebiteľ pri uzatváraní posudzovanej úverovej zmluvy túto len mohol buď uzavrieť aj za podmienky poistenia úveru alebo úverovú zmluvu neuzavrieť vôbec. Uvedená okolnosť sama o sebe pritom vylučuje individuálne dojednanie tejto zmluvnej podmienky, pričom o tom, že žalobca ako klient veriteľa v danom prípade bol povinný túto poistnú zmluvu na poistenie svojej schopnosti splácať úver uzavrieť, svedčí aj dojednanie v čl. 8 pod bodom 8.4., podľa ktorého klient vzal na vedomie, že poistenie dojednané v zmluve o úvere je oprávnený kedykoľvek ukončiť. Uvedené ustanovenia čl. 8 zmluvy z pohľadu celku možno preto vykladať tak, že klient, akým v danom prípade bol aj žalobca, už samotným podpisom posudzovanej zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere mal automaticky poistenú aj svoju schopnosť úver splácať, pričom pokiaľ ten následne nesúhlasil s poistením úveru a nechcel platiť v zmluve deklarovanú výšku splátky 164,23 € mesačne, v ktorej v rozsahu 2,90 € je zakomponovaný aj poplatok za poistenie, očakávalo sa od spotrebiteľa, aby takto dojednané poistenie ukončil on a kým takto neurobil, bol povinný platiť splátku vo výške 164,23 €, t. j. spolu aj s poplatkom za poistenie a preto aj pri výpočte RPMN mala byť kalkulovaná táto výška mesačnej splátky, a nie 161,33 €, ako preto nesprávne postupoval súd prvej inštancie. Pokiaľ v danom prípade sa tak nestalo, pričom niet pochýb, že pri výpočte RPMN a deklarovaní jej výšky v písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere ako 15,12 % takto nepostupoval ani sám žalovaný, nemôže byť sporným z toho plynúci logický záver, že RPMN 15,12 % zjavne aj z toho dôvodu je v neprospech spotrebiteľa, a to bez ohľadu na to, či v splátke po 164,23 € mesačne (nie) je rozpočítaná už aj celková výška spracovateľského poplatku 191,30 €. 27. Vychádzajúc z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise napokon nemožno súhlasiť ani so záverom súdu prvej inštancie, že veriteľ v priebehu konania dodatočne predložil a preukázal, že splnil svoju povinnosť ustanovenú v §7 ods. 1 ZoSÚ v spojení s jeho §7 ods. 19 – 42 pred uzavretím úverovej zmluvy so spotrebiteľom s odbornou starostlivosťou posudzovať jeho schopnosť splácať spotrebiteľský úver, keďže veriteľ v konaní nepredložil dôkaz, že v rozhodnom čase by mal k dispozícii akékoľvek údaje o reálnych výdavkoch spotrebiteľa; preukázal, že poznal len výšku existujúceho úverového zaťaženia žalobcu, nepoznal však výšku jeho skutočných mesačných výdavkov, ako ani počet jeho prípadných vyživovacích povinností a rovnako nepoznal ani výšku čistého príjmu spotrebiteľa, pričom však v zmysle poslednej vety §11 ods. 2 ZoSÚ ide o hrubé porušenie povinnosti podľa §7 ods. 1, s odkazom na porušenie jeho §7 ods. 2 a ods. 19 – 42, čoho dôsledkom je, že úver aj v takom prípade sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 28. Zo všetkých týchto kumulovaných dôvodov posudzovaný spotrebiteľský úver je potrebné považovať za úver bezúročný a bez poplatkov, pričom každý jeden z nich už aj pri jeho samostatnom výskyte je dostatočným dôvodom na úspech žalobcu a neúspech žalovaného v tomto súdnom spore. Odvolací súd postupom podľa §388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie preto zmenil tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. 29. Pretože sčasti ide o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým konanie sa končí, odvolací súd v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov nielen odvolacieho konania, ale aj trov konania na súde prvej inštancie (§262 ods. 1 v spojení s §396 ods. 2 a §255 ods. 1 CSP); o výške trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré o trovách konania v danom prípade
by malo byť rozhodované podľa §257 CSP v konaní tvrdené a vzhľadom na podnikateľský charakter žalovanej právnickej osoby v spore vystupujúcej proti spotrebiteľovi ani odvolacím súdom zistené neboli. 30. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).