Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 3Cob/53/2024 8317206719 28. 08. 2024 JUDr. Slávka Maruščáková ECLI:SK:KSKE:2024:8317206719.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Rastislava Pellu a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: JUDr. Juraj Biroš, so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice, správca konkurznej podstaty úpadcu SUKMONT Teplo, s.r.o., so sídlom Študentská 1595/6, 069 01 Snina, IČO: 36 457 841, zastúpený: Lalegal s.r.o., so sídlom Letná 47, 040 01 Košice – mestská časť Sever, IČO: 54 230 586, proti žalovanému: Mesto Snina, so sídlom Strojárska 2060/95, 069 01 Snina, IČO: 00323560, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Radomír Bžán, s.r.o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36861227, o zaplatenie 130.267,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 12Cb/2/2017-1173 zo dňa 11.5.2018, takto rozhodol: I. Pripúšťa späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 25.534,- eur s príslušenstvom, zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavuje.
v tejto časti
II. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Humenné, č.k. 12Cb/2/2017-1173 zo dňa 11.5.2018 v napadnutom I. výroku, ktorým žalobu zamietol a to v časti o zaplatenie sumy 104.733,01 eur s príslušenstvom. III. M e n í rozsudok Okresného súdu Humenné, č.k. 12Cb/2/2017-1173 zo dňa 11.5.2018 v napadnutom II. výroku tak, že: Žalovaný má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. IV. Žalovanému priznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.
odôvodnenie: 1. Okresný súd Humenné ( ďalej len súd alebo súd prvej inštancie ) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. III. Štátu náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi nepriznáva. 2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil pôvodne žalovaným v 1. a 2. rade Mesto Snina a Siemens, s.r.o. povinnosť, zaplatiť žalobcovi sumu 130.267,01 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa 17.8.2000 uzavrel so žalovaným v 2. rade Zmluvu o dielo, v zmysle ktorej mal žalovaný v 2. rade vykonať v prospech žalobcu dielo - dodávku materiálu, služieb a montážnych prác ÚK, plynofikáciu, ASR, ELI, MaR a dymovodov vrátane projektovej dokumentácie pre stavbu „Adaptácia OST-A na plynovú kotolňu,“ a to na vlastné náklady a nebezpečenstvo a žalobca mal vykonané dielo
riadne prevziať a zaplatiť za dielo žalovanému v 2. rade dohodnutú cenu. Žalovaný v 1. rade bol vlastníkom nehnuteľností a pôvodnej kotolne, na ktorej sa dielo vykonávalo a bol účastníkom Zmluvy o dielo. Žalobca mal na základe nájomnej zmluvy so žalovaným v 1. rade v nájme tepelné hospodárstvo Mesta Snina na zabezpečenie dodávky tepla a TÚV. Žalovaný v 1. rade zmluvu o nájme tepelného hospodárstva Mesta Snina ku dňu 31.8.2001 vypovedal a týmto prestal byť žalobca aj účastníkom Zmluvy o dielo v zmysle článku XV. bod 3. 3. Žalobca odôvodňoval žalobný nárok tým, že počas doby, kedy bol účastníkom zmluvy o dielo, uhradil na účet žalovaného v 2. rade splátky v celkovej sume 130.267,01 eur. Keďže vypovedaním nájomnej zmluvy zo strany žalovaného v 1. rade prestal byť účastníkom zmluvných vzťahov vyplývajúcich zo Zmluvy o dielo a tým, že zaplatil časť ceny diela v sume 130.267,01 eur, vzniklo na strane žalovaných v 1. a 2. rade bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluva o dielo finančné vysporiadanie účastníkov v prípade predčasného ukončenia zmluvných vzťahov nerieši a žalobca predmetnú kotolňu vzhľadom na výhradu vlastníctva nemôže zaradiť do majetkovej podstaty úpadcu. 4. Okresný súd Humenné svojím prvým rozsudkom č. k. 15Cb/109/2003-169 z 24. júna 2005 žalobu zamietol. Krajský súd následne svojím v poradí prvým rozsudkom č. k. 4Cob/72/05-206 z 26. januára 2006 potvrdil prvý rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa žalovaného v druhom rade (zhotoviteľa), avšak v časti týkajúcej sa žalovaného ho zmenil tak, že žalobe vyhovel. Uznesením č. k. 6Obdo/18/2006-256 z 12. júla 2007 najvyšší súd zrušil prvý rozsudok krajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd v uvedenom prvom kasačnom uznesení okrem iného vytkol krajskému súdu, že nezisťoval, či plnenie, ktoré požaduje vrátiť žalobca, ktoré bolo zaplatené zhotoviteľovi zo zmluvy o dielo do času zrušenia zmluvy o nájme, nie je získané z podnikateľskej činnosti tepelného hospodárstva, t. j. či nepredstavuje plnenie z uzavretej nájomnej zmluvy podľa čl. IV bodu 7 nájomnej zmluvy. Krajský súd následne uznesením č. k. 4Cob/83/2007-296 z 26. novembra 2007 zrušil prvý rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. 5. Okresný súd aj v poradí druhým rozsudkom č. k. 15 Cb/109/2003-390 z 10. júla 2009 podanú žalobu zamietol a dospel k záveru, že úpadcovi sa podarilo získať z prevádzky tepelného hospodárstva zdroje a v konaní žalobca nepreukázal, že časť ceny za dielo bola zaplatená z inej hospodárskej činnosti ako z nájmu tepelného hospodárstva. Krajský súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 4Cob/67/2009-681 zo 14. apríla 2011 zmenil druhý rozsudok okresného súdu tak, že žalobe v časti nároku žalobcu v sume 130.267,01 eur s príslušenstvom opätovne vyhovel. Zo záverov druhého rozsudku krajského súdu vyplýva, že uzavretá nájomná zmluva nezaväzovala úpadcu, pretože dodatok z 13. novembra 1998 nebol podpísaný právnym nástupcom pôvodného nájomcu, t. z. spoločnosťou Snina. Z uvedeného dôvodu úpadca nemal povinnosť vyplývajúcu z čl. IV bodu 7 nájomnej zmluvy uzavretej 13. júla 1995 získané zdroje z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva. Najvyšší súd druhým uznesením č. k. 5Obdo/1/2012-783 z 30. apríla 2012 zrušil druhý rozsudok krajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Vo svojom druhom uznesení najvyšší súd okrem iného poukázal na to, že podľa krajského súdu by sa (ako jeden zo samostatne konajúcich konateľov spoločnosti) mal na dodatok k nájomnej zmluve podpísať dvakrát. Takýto výklad právnych predpisov označil najvyšší súd za prehnaný formalizmus a nestotožnil sa s ním. Následne krajský súd uznesením č. k. 4 Cob/45/2012-805 zo 4. júla 2012 zrušil druhý rozsudok okresného súdu v predmetnej veci a vrátil mu vec späť. 6. Okresný súd tretím rozsudkom č. k. 15Cb/109/2003-847 z 25. apríla 2013 v znení doplňujúceho rozsudku žalobe žalobcu vyhovel, konštatujúc, že žalovaný získal na úkor úpadcu bezdôvodné obohatenie, pretože tento za neho poskytol plnenie zhotoviteľovi zo zmluvy o dielo z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Samotnú povinnosť reinvestície všetkých zdrojov do tepelného hospodárstva vyplývajúcu z čl. IV bodu 7 nájomnej zmluvy okresný súd posúdil ako rozpornú so zásadami poctivého obchodného styku. Rozsudkom krajského súdu č. k. 4Cob/49/2013-951 z 20. mája 2014 bol tretí rozsudok okresného súdu v časti výroku o zaplatenie 130.267,01 eur s príslušenstvom potvrdený a v časti týkajúcej sa trov konania v znení doplňujúceho rozsudku zrušený. V poradí tretím uznesením najvyššieho súdu č. k. 5Obdo/49/2014-2013 z 30. júla 2015 4 došlo k zrušeniu tretieho rozsudku krajského súdu, ako aj tretieho rozsudku okresného súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd vo svojom treťom zrušujúcom uznesení konštatoval, že súdy nižšieho stupňa sa jeho právnym názorom vysloveným v zrušujúcom druhom uznesení v tejto veci neriadili, predovšetkým sa nevysporiadali s námietkami žalovaného týkajúcimi sa existencie záväzkovo-právneho vzťahu medzi sporovými
stranami, ktorého súčasťou bola aj povinnosť úpadcu použiť prostriedky získané z predaja tepla a TÚV na rekonštrukciu zariadenia tepelného hospodárstva v Snine, a námietkou, že bez existencie tohto záväzku zo strany úpadcu by neodovzdal tepelné hospodárstvo do správy úpadcu a nikdy by nesúhlasil s tým, aby úpadca inkasoval príjmy z tepelného hospodárstva. Taktiež konštatoval, že v konaní nebola zistená základná skutková okolnosť, pretože „ak žalobca v cene tepla a teplej úžitkovej vody účtoval aj zvýšené náklady na rekonštrukciu, čo mal a mohol v zmysle citovaného výmeru, potom náklady na rekonštrukciu mu boli zaplatené v cene za teplo a teplú úžitkovú vodu a zmysel dostáva aj dohoda účastníkov v čl. IV. bod 7 nájomnej zmluvy o reinvestovaní zdrojov získaných z tepelného hospodárstva do tepelného hospodárstva. Ktoré dojednanie odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil, že je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku“. 7. V poradí štvrtým rozsudkom okresného súdu č. k. 12Cb/2/2017-1173 z 11. mája 2018 bola žaloba v predmetnej veci zamietnutá. Krajský súd následne svojím štvrtým rozsudkom sčasti zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobe vyhovel. V rozsudku vyslovil právny názor, podľa ktorého zmena subjektu na strane objednávateľa v rámci zmluvy o dielo (z úpadcu na žalovaného), ktorá bola samotnou zmluvou o dielo predpokladaná v čl. XV ods. 3, mala za následok, že právny dôvod platieb splátok ceny za dielo realizovaných úpadcom ako pôvodným objednávateľom v prospech zhotoviteľa odpadol. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj § 421 písm. a) a b) CSP, v ktorom predložil dve otázky. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo 85/2013 z 9. apríla 2013, v zmysle ktorého vzniká záväzok vydať bezdôvodné obohatenie mimozmluvne za splnenia zákonom ustanovených podmienok, položil žalovaný otázku: „Môže dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia na zmluvnom základe?“ Druhá otázka položená žalovaným v dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. b) mala takéto znenie: „Považuje sa za plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj plnenie zo zmluvy v situácii, keď zmluva, z ktorej sa plnilo, prestáva byť záväzná iba voči danému subjektu, ktorý plnil, v dôsledku touto zmluvou vopred predpokladanej zmeny subjektu zmluvy?“ Najvyšší súd vo svojom štvrtom rozhodnutí podané dovolanie uznesením odmietol, keď okrem iného konštatoval, že na rozsudok krajského súdu je potrebné nazerať komplexne cez prizmu celého doterajšieho konania, ako aj rámca daného odvolacími dôvodmi i predchádzajúcim záväzným právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho kasačných uzneseniach, ktorých sa krajský súd pridŕžal. Otázku vlastníctva diela (rekonštruovaného technologického zariadenia) označil za otázku podružnú, bez relevantného vplyvu na právny základ rozhodnutia. Najvyšší súd poukázal aj na záver krajského súdu, podľa ktorého argument žalovaného, že úpadca v rámci ceny za dodávku tepla a TÚV inkasoval platby, ktoré v zmysle časti I bodu 2 ods. 15 písm. c) výmeru Ministerstva financií Slovenskej republiky č. R -1/1996 z 12. marca 1996 zahŕňali aj náklady na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva, nebol v konaní preukázaný. Podľa najvyššieho súdu krajský súd reagoval vo svojom rozsudku na všetky pre rozhodnutie veci právne i skutkovo relevantné otázky, odstránil nedostatky vytýkané predchádzajúcimi zrušujúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu a jeho postup neporušil kasačnú záväznosť v zmysle § 455 CSP. Na základe uvedeného dovolanie žalovaného v časti odôvodnenej § 420 písm. f) CSP považoval za neprípustné a nedôvodné, a preto ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, t. j. preto, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. 8. Následne podal žalovaný ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4Cob/25/2018-1721 z 25. marca 2021, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/33/2021 z 24. novembra 2022. Ústavný súd SR nálezom č.k. III. ÚS 299/2023-51 zo dňa 7.3.2024 rozhodol tak, že: 1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4Cob/25/2018-1721 z 25. marca 2021 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/33/2021 z 24. novembra 2022 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4Cob/25/2018-1721 z 25. marca 2021 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/33/2021 z 24. novembra 2022 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné nahradiť sťažovateľovi trovy konania 796,28 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 8.1. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí pristúpil aj k posúdeniu sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a jeho vyhodnoteniu najvyšším súdom a to v záujme zamedzenia ďalším ústavnoprávnym sporom, ako aj možnosti, že najvyšší súd po opakovanom preskúmaní namietanej zmätočnosti dospeje k záveru o nedôvodnosti dovolania podaného z tohto dôvodu. 9. Rozhodnutiu ústavného súdu predchádzalo odvolacie konanie vedené na Krajskom súde v Prešove, začaté na základe odvolania žalobcu, v ktorom namietal nesprávne skutkové zistenia ako aj nesprávne právne posúdenie veci, teda odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Za nesprávny považoval záver súdu, že k zániku nájomného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným došlo k 31.12.2001, hoci nájomná zmluva žalovaným bola účinne vypovedaná k 31.08.2001. Dňa 1.9.2001 síce bola uzavretá medzi úpadcom a žalovaným nová nájomná zmluva, avšak jej predmetom bol výlučne nájom kotolne v lokalite Sídliska I, teda išlo o kotolňu, ktorá bola predmetom Zmluvy o dielo č. 190 00 CB. Keďže nájom úpadcu bol ukončený k 31.08.2001, týmto dňom vstúpil žalovaný do všetkých práv a povinností vyplývajúcich z článku XV bod 3 Zmluvy o dielo č. 190 00 CB namiesto žalobcu. Neobstojí preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že až dňom 1.1.2002 mohol žalovaný vstúpiť do práv a povinností objednávateľa diela. 9.1. Žalobca namietal nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v spore, ak dospel k záveru, že bezdôvodné obohatenie plnením zo strany úpadcu získala spoločnosť TENERGO Brno a.s.. Zdôraznil, že doterajšie závery odvolacieho i dovolacieho súdu nespochybnili pasívnu legitimáciu žalovaného v predmetnom spore. Trval na tom, že dňom 31.8.2001 vstúpil žalovaný do práv a povinností úpadcu ako objednávateľa podľa článku XV bod 3 Zmluvy o dielo č. 190 00 CB zo dňa 17.8.2000, pretože iný režim medzi žalobcom a žalovaným dohodnutý nebol. Bolo na rozhodnutí žalovaného, ktorý podľa zmluvy o dielo bol vlastníkom kotolne, či bude od 1.9.2001 sám pokračovať v plnení zmluvy o dielo ako vlastník, alebo svoje práva ako vlastník, aj ako objednávateľ prevedie na tretí subjekt. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný previedol svoje práva a povinnosti dňom 1.1.2002 do správy spoločnosti VIHORLAT Snina, s.r.o. a od 1.9.2002 na spoločnosť TENERGO Brno a.s., organizačná zložka zahraničnej osoby. Toto vyplýva zo Zmluvy o postúpení práv a povinností uzavretej dňa 31.8.2002 medzi spoločnosťou Siemens Building Technologies Slovensko, s.r.o. ako zhotoviteľom, Mestom Snina ako vlastníkom a spoločnosťou TENERGO Brno a.s. ako objednávateľom. Odvolateľ upriamil pozornosť na článok II. ods. 2 zmluvy o postúpení práv a povinností, v zmysle ktorého finančné záväzky objednávateľa (v tom čase žalovaného) zo zmluvy o dielo v znení dodatku č. 1 splatné od 1.1.2002 do 31.8.2002 neprechádzajú na spoločnosť TENERGO Brno a.s.. Znamená to, že táto spoločnosť neprevzala finančné záväzky žalovaného za obdobie do 31.8.2002. Doterajšie záväzky ostali u žalovaného ako u objednávateľa. Preto plnením, ktoré vykonal úpadca na zaplatenie časti ceny diela v žalovanej sume, je plnením v prospech žalovaného na základe zmluvy o dielo, teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. 9.2. Žalobca zdôraznil, že počas celého priebehu konania namietal nejednoznačnosť záväzku v čl. IV bod 7 zmluvy o nájme o reinvestovaní všetkých zdrojov získaných z tepelného hospodárstva do tepelného hospodárstva. Takto formulovaný záväzok je neurčitým záväzkom, pričom táto neurčitosť a nejasnosť nebola v spore doposiaľ odstránená. Takéto dojednanie medzi zmluvnými stranami považoval odvolateľ za rozporné s dobrými mravmi i s obchodnými zvyklosťami. Preto je v tejto časti neplatné a súd prvej inštancie mal túto otázku posúdiť ako predbežnú. 9.3. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úpadca mohol účtovať v zmysle časti I. bod 2 ods. 15 písm. c/ výmeru Ministerstva financií SR č. R-1/1996 zo dňa 12.3.1996 aj náklady na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva, avšak či v skutočnosti tieto náklady účtoval nebolo žalobcom preukázané, teda v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Tvrdenie o účtovaní nákladov totižto použil ako prostriedok procesnej obrany žalovaný, preto dôkazné bremeno o tejto tvrdenej skutočnosti bolo na žalovanom a nie na žalobcovi, ako to nesprávne konštatoval súd prvej inštancie.
9.4. Za rozporný považoval aj záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nepreukázania výšky bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že mohol dodávať teplo, ktoré vyrobil v predmetnej kotolni od októbra 2000 do 31.12.2001 a v tomto období aj uhrádzal zhotoviteľovi cenu diela jednotlivými splátkami. Užíval tak predmetnú kotolňu 14 mesiacov, teda 2 vykurovacie sezóny a zároveň mal uhrádzať nájomné za predmetnú kotolňu vo výške 50.000,- Sk mesačne. Preto nie je možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že by bolo nespravodlivé, aby žalobcovi bola priznaná uplatňovaná suma v celej výške. Tiež nesúhlasil s tvrdením súdu, že na výšku obohatenia má vplyv aj amortizácia diela, a že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o účtovaní, resp. určení ceny za dodávané teplo a TÚV. Súdu boli predložené dôkazy o tom, že podklady, z ktorých by bolo možné uvedené skutočnosti zistiť, boli Okresným úradom v Snine a Okresným úradom v Humennom skartované. Žalobca preto takýto dôkaz objektívne predložiť nemohol, preto táto skutočnosť nemôže byť súdom pripísaná na jeho ťarchu. Dôkazné bremeno aj v tomto smere bolo prenesené nesprávne na žalobcu, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a k porušeniu zásady rovnosti strán sporu v rámci kontradiktórnosti konania. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. 10. Odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým súd nepriznal náhradu trov konania žalovanému podal žalovaný. Odvolacie dôvody podriadil pod ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), h) CSP. Nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k nepriznaniu náhrady trov konania videl žalovaný v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP, ktorého aplikácia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Musia byť teda kumulatívne splnené dve podmienky, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd musí prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery strán sporu a taktiež je povinný zohľadniť skutočnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a postoj strán v konaní. Zdôraznil, že neexistuje žiaden dôvod, ktorý by aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v danom prípade pripustil, keďže skutočnosť, že žalobca vystupuje v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu a disponuje len majetkom patriacim do konkurznej podstaty, nie je možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa. Trovy súdneho konania sú pohľadávkou, ktorá sa bežne prihlasuje do konkurzu prihláškou, pričom zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov nevylučuje možnosť doručiť prihlášku pohľadávky aj po lehote stanovenej zákonom. V prípade priznania náhrady trov konania si žalovaný môže uplatniť v konkurze tieto trovy, pričom budú pomerne uspokojené v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z.. Súd prvej inštancie tak v tejto časti vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti, keďže súd prvej inštancie len stroho uviedol, že sú podľa neho splnené podmienky pre nepriznanie nároku na náhradu trov. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalovanému priznať náhradu trov konania a náhradu trov odvolacieho konania. 11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním z 20.6.2018. S odvolaním žalobcu nesúhlasil a v plnom rozsahu sa stotožnil s výrokom o zamietnutí žaloby a príslušnou časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku. Za zavádzajúce považoval tvrdenie žalobcu, že záver súdu prvej inštancie je nesprávny a v rozpore s vykonaným dokazovaním, dokonca v rozpore s doterajšími závermi dovolacieho, resp. odvolacieho súdu. Zdôraznil, že konajúci súd postupoval v zmysle pokynov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí, sp. zn. 5Obdo/49/2014 z 30.7.2015, vrátane vysloveného názoru, akým spôsobom má súd prvej inštancie ďalej vo veci postupovať. Došlo tak k rešpektovaniu právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý bol pre súdy nižšej inštancie záväzný. Za vecne a právne správny, logický vyargumentovaný považoval aj záver súdu prvej inštancie o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v danom spore. 11.1. Za právne neudržateľný hodnotil žalovaný postup žalobcu, ktorý sa snaží účelovo vykladať pojem „všetky zdroje“ ako právne neurčitý, spochybniac tak jeho platnosť. Zdôraznil dodržiavanie princípu pacta sunt servanda, teda zodpovednosť za svoje rozhodnutia a záväzky, ktoré dobrovoľne úpadca prijal a vykonal. Poukázal tiež na preferenciu platnosti právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Tvrdenie žalobcu o neunesení dôkazného bremena žalovaným, resp. o prenesení dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného vo vzťahu k inkasovaniu platieb úpadcom v rámci ceny za dodávku tepla a TÚV poukazom na výmer Ministerstva financií SR č. R-1/1996 z 12.3.1996 považoval žalovaný za vecne a právne nesprávne. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno práve z dôvodu, že nedokázal žiadnym spôsobom preukázať, že by postupoval inak, ako mu umožňoval výmer Ministerstva financií SR, preto išlo o neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. Za správne
považoval žalovaný aj odôvodnenie rozhodnutia v bode 45 rozsudku. Navrhol rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdiť. 12. K vyjadreniu žalovaného z 20.6.2018 predložil žalobca repliku podaním z 1.8.2018. Trval na dôvodoch odvolania v celom rozsahu. Zvlášť poukázal na nesprávnosť názoru žalovaného, že konajúci súd rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý bol opakovane v predmetnej právnej veci vyslovený a je záväzným právnym názorom. Súd prvej inštancie totižto po mnohých rokoch konania dospel k záveru, že žalobca nemá vo veci pasívnu legitimáciu, ktorý záver je vyslovený až v poslednom rozhodnutí súdu prvej inštancie, teda pred posudzovaním veci Najvyšším súdom SR. Dovolací súd k zisteniam o neexistencii legitimácie na strane žalobcu nedospel. Zotrval na svojom názore, že dôkazné bremeno o preukázaní účtovania nákladov na rekonštrukciu koncovým spotrebiteľom v rámci ceny za teplo a o inkasovaní platieb podľa výmeru č. R-1/1996, bolo prostriedkom procesnej obrany žalovaného a ostalo nepreukázané. Navrhol opakovane rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby zmeniť a žalobcovi priznať žalovanú sumu, vrátane náhrady trov konania. 13. Podaním zo 14.8.2018 predložil žalovaný dupliku k odvolacej replike žalobcu, v ktorej zhrnul svoju predchádzajúcu argumentáciu. Navrhol rozsudok v zamietavom výroku ako vecne správny potvrdiť a priznať mu trovy prvoinštančného a odvolacieho konania. 14. V priebehu odvolacieho konania žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 25.534,- eur s príslušenstvom späť a naďalej sa domáhal zaplatenia sumy 104.733,01 eur s príslušenstvom. Nakoľko predmetným nálezom ústavného súdu bolo zrušené celé rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 4Cob/25/2018-1721, teda vrátane rozhodnutia o späťvzatí v časti o 25.534,- eur s príslušenstvom, odvolací súd v dôsledku späťvzatia žaloby a vysloveného súhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby pripustil čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 25.534,- eur s príslušenstvom, zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti a konanie v uvedenej časti zastavil v súlade s ustanovením § 370 ods. 2 CSP. 15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie v napadnutej časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, nie je dôvodné. 16. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolacie dôvody uvádza § 365 ods. 1 písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal. 17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania. 18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal. 19. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu. 20. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní. 21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil riadne a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalobcom v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené. 22. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu, odvolací súd uvádza: 23. Špecifikom tohto prieskumu, odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie žalobcom, je skutočnosť, že k nemu dochádza na základe rozhodnutia ústavného súdu, ktorý zrušil tak rozhodnutia Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho a súčasne pristúpil aj k posúdeniu žalovaným uplatneného dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a jeho vyhodnotenia najvyšším súdom, pri viazanosti odvolacieho súdu právnymi názormi ústavného súdu, v zmysle § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde, vyjadrenými v predmetnom náleze. 24. Aj v kontexte rozhodnutia ústavného súdu bola pre posúdenie právnych následkov spojených so zánikom postavenia úpadcu ako objednávateľa v zmluve o dielo určujúca otázka právneho základu, resp. dôvodu v predmetnom konaní uplatneného nároku. 24.1. Podstata zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) spočíva v tom, že toho, kto poruší povinnosť neobohacovať sa na úkor iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe sankcie spočívajúcej v povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať. K vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je vždy potrebné splnenie všetkých predpokladov, a to získanie bezdôvodného obohatenia jedným subjektom, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma iného subjektu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou druhého subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. 24.2. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci doposiaľ konštatovali, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Žalovaný počas celého konania namietal, že v danom prípade nešlo o bezdôvodné obohatenie vzniknuté na základe plnenia, ktorého právny dôvod odpadol, pretože zmluva o dielo nezanikla, ale naďalej trvala a zmenil sa v nej len subjekt na strane objednávateľa. 24.3. Bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, vyvoláva právne účinky ex tunc, t. j. zmluvným stranám vzniká v súlade s § 457 Občianskeho zákonníka povinnosť vrátiť
si navzájom všetko, čo podľa zmluvy dostali. Z uvedeného teda vyplýva, že právne následky plnenia zmluvných strán z neplatného právneho úkonu nevyvolávajú účinky zániku dlhu splnením. 24.4. Na druhej strane právny úkon zmeny subjektu zmluvy, pokiaľ strany nevyužijú svoju zmluvnú autonómiu, vyvoláva účinky pro futuro, t. j. akékoľvek predchádzajúce plnenia zmluvnej strany zo zmluvy vyvolávajú riadne právne účinky. 24.5. V smere posúdenia nároku žalobcu je podstatné i zohľadnenie účelu uzatvorených zmlúv a vôle sporových strán pri ich uzatváraní, ako aj synalagmatického charakteru nájomnej zmluvy. Z doposiaľ vykonaného dokazovania, ako aj z obsahu odôvodnení súdov v tejto veci vyplýva, že žalovaný 13. júla 1995 uzatvoril nájomnú zmluvu s právnym predchodcom úpadcu a dodatkom k tejto zmluve z 13. novembra 1998 sa účastníkom tohto zmluvného vzťahu namiesto pôvodného nájomcu stal úpadca s tým, že prevzal všetky práva a povinnosti svojho právneho predchodcu vyplývajúce z nájomnej zmluvy. Z uvedeného teda pre odvolací súd vyplýva, že z hľadiska posúdenia vzniku nároku žalovaného na protiplnenie úpadcu je relevantné celé obdobie trvania nájomnej zmluvy, nielen celkové hospodárske výsledky úpadcu v rokoch 1999 až 2000. Zároveň zo záverov súdov zúčastnených na konaní, tak ako to konštatuje aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí, súčasne vyplýva, že žalobca aj jeho právny predchodca počas celej doby trvania nájomnej zmluvy zisk z tepelného hospodárstva spotrebovali, resp. použili len na vlastné investičné a prevádzkové náklady, a to bez toho, aby sa žalovanému ako prenajímateľovi dostalo späť akékoľvek dohodnuté protiplnenie upravené v čl. IV bode 7 nájomnej zmluvy, ktoré bolo z pohľadu žalovaného podstatným pre jeho rozhodnutie o uzavretí samotnej nájomnej zmluvy. 24.6. V kontexte uvedeného má odvolací súd za to, že zmluvné strany vstupovali do zmluvných vzťahov premietnutých do zmluvy o nájme, resp. zmluvy o dielo s konkrétnymi motiváciami a s prevzatím určitej miery rizika vyplývajúcej zo zmluvných dojednaní. Uvedená skutočnosť sa potom prejavila i v hodnotení povahy právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, ktorý vznikol zo zmluvy o dielo, odvolacím súdom potom, čo úpadca stratil status nájomcu. Podľa odvolacieho súdu, súc viazaného právnymi názormi ústavného súdu a relevantnými dojednaniami zmluvných strán, zmena subjektu (objednávateľa), vyvoláva účinky len pro futuro a akékoľvek predchádzajúce plnenie úpadcu zo zmluvy o dielo vyvoláva riadne právne účinky. Ak teda úpadca na základe zmluvy o dielo plnil, realizoval tak len svoju zmluvnú povinnosť, ktorá bola okrem iného naviazaná na jeho postavenie nájomcu v nájomnej zmluve, z ktorej profitoval a len samotná skutočnosť, že v zmysle zmluvných dojednaní došlo k zmene subjektu zmluvy bez toho, aby dôsledkom uvedeného bol jej zánik (čiže odpadnutie právneho dôvodu), nemôže mať za následok konštatáciu o bezdôvodnom obohatení žalovaného na úkor úpadcu. V tomto smere bolo len v záujme zmluvných strán, aby úpravu práv a povinnosti premietli do zmluvných dojednaní i pre daný prípad zmeny zmluvnej strany. 25. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku, ktorým žalobu zamietol (predtým, ako v rámci odvolacieho konania vzal žalobca žalobu v časti späť) vecne správne, v tejto časti je odvolanie žalobcu nedôvodné, preto podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd v časti o zaplatenie sumy 104.733,01 eur s príslušenstvom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. 26. Zároveň odvolací súd prejednal i odvolanie žalovaného proti výroku II., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodoval podľa § 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Za tento dôvod považoval skutočnosť, že žalobca je správca konkurznej podstaty, pričom môže uspokojiť iba prihlásené pohľadávky veriteľov v rámci konkurzu. Uvedené však podľa odvolacieho súdu nepredstavuje dôvod pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 257 CSP. 26.1. Odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery strán sporu a taktiež je povinný zohľadniť skutočnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a postoj strán v konaní. V danom prípade neexistuje dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, keďže skutočnosť, že žalobca vystupuje v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu a disponuje len majetkom patriacim do konkurznej podstaty, nie je možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa. Trovy súdneho konania sú pohľadávkou, ktorá sa prihlasuje do konkurzu prihláškou, pričom zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii nevylučuje možnosť doručiť prihlášku pohľadávky aj po lehote stanovenej zákonom. V
prípade priznania náhrady trov konania si žalovaný môže uplatniť v konkurze tieto trovy, pričom budú pomerne uspokojené v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z.. 27. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 29. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku II., z hľadísk žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov, preto podľa § 388 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie tak, ako je uvedené vo výrokovej časti III. tohto rozhodnutia. 30. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 31. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na úspech žalovaného v odvolacom konaní, priznal odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 ( ust. § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. § 427 ods. 1 CSP. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP. V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).