Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 8Co/1/2025 7205223677 13. 06. 2025 Mgr. Miloš Greguš ECLI:SK:KSKE:2025:7205223677.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne A. B. C. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v D. E. F. E. D. G. XX zastúpenej Advokátskou kanceláriou ROMŽA, s. r. o., IČO: 51 043 483, so sídlom v Košiciach na Hrnčiarskej ulici č. 5 proti žalovanému H. I. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v D. E. J. F. G. XX zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Miklošom, IČO: 31 309 909, so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Tyršovom nábreží č. 7 v konaní o zaplatenie 9.518,38 Eur s príslušenstvom o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-43C/539/2005-665 zo dňa 15.7.2024 takto rozhodol: I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby do sumy 1.073,98 Eur. II. Z r u š u j e rozsudok v napadnutých výrokoch II. o zamietnutí žaloby nad sumu 1.073,98 Eur s príslušenstvom, III., IV., V. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 165,97 Eur a zmluvnú pokutu 10,15 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Výrokom III. priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,98 %. Výrokom IV. rozhodol, že štát má právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v pomere 98,99 % a výrokom V. rozhodol, že štát má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v pomere 1,01 %. 2. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, 9, § 391 ods. 1, § 397, § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka (ObZ), § 37 Občianskeho zákonníka (OZ), § 1 písm. a), § 3 ods. 2, 3, 4, § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy t.j. ku dňu 1.9.2002, článku 4 ods. 2 základných princípov, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 2 CSP. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo sporné uzavretie Zmluvy č. 15/2002 o podnájme nebytových priestorov zo dňa 01.09.2002, v ktorej na strane nájomcu vystupoval pôvodný žalobca a na strane podnájomníka vystupoval žalovaný. Na základe uvedenej zmluvy boli žalovanému poskytnuté do podnájmu nebytové priestory špecifikované v zmluve a žalovaný sa zaviazal uhrádzať za podnájom sumu 33.000 Sk mesačne za obdobie od 01.09.2002 do 31.10.2002 a následne sumu 37.500 Sk mesačne za obdobie od 01.11.2002, a to vždy k 25. dňu bežného mesiaca na základe vystavenej faktúry. Na úhradu nákladov za poskytnuté služby špecifikované v zmluve sa žalovaný ako podnájomník zaviazal uhrádzať zálohy v sume 11.000 Sk mesačne splatné k 25. dňu v bežnom mesiaci. Pôvodný žalobca podal žalobu z dôvodu neuhradeného nájomného a služieb s ním spojených spolu vo výške 9.518,37 Eur (286.750,60 Sk) a prináležiacej zmluvnej pokuty 7.879,47 Eur (237.376,87 Sk).
Dlh žalovaného na nájomnom mal vzniknúť neuhradením faktúr za podnájom č. 19/2005, č. 64/2005, č. 80 /2005 a č. 119/2005 za obdobie od 02.02.2005 do 16.05.2005, tzn. do skončenia podnájomného vzťahu v celkovej sume 131.854,80 Sk. Ďalej mal žalovanému vzniknúť dlh titulom nedoplatku na vyúčtovaných zálohových platbách za roky 2004 a 2005. Nedoplatok na vyúčtovaných zálohových platbách za služby za rok 2004 bol vyčíslený vo vyúčtovacej faktúre č. 56/2005 na sumu 90.895,50 Sk. Pôvodný žalobca z platieb realizovaných žalovaným v roku 2005 priradil sumu 38.037,90 Sk na úhradu časti tejto vyúčtovacej faktúry, preto v tomto konaní uplatnil len zostávajúcu časť 52.857,60 Sk. Nedoplatok na vyúčtovaných zálohových platbách za služby za rok 2005 bol vyčíslený vo vyúčtovacej faktúre č. 112/2005 v celkovej sume 102.038,20 Sk. Zmluvná pokuta bola zo strany pôvodného žalobcu vyčíslená pevnou sumou vo vzťahu k jednotlivým dlžným sumám ku dňu 15.05.2007 v sume 7.879,47 Eur (237.376,87 Sk). Nakoľko v konaní došlo k zmene subjektu na strane žalobcu, na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky, tzn. na základe singulárnej sukcesie, súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal tým, ktoré z nárokov uplatnených pôvodným žalobcom boli postúpené na súčasnú žalobkyňu. Z obsahu článku I. Zmluvy o postúpení pohľadávok, predmetom ktorého bolo vymedzenie postúpenej pohľadávky vyplýva, že sa postupuje pohľadávka, o ktorú sa vedie spor v tomto konaní vo výške istiny 9.307,43 Eur titulom nezaplatenia nasledovných faktúr: č. 112/2005 v sume 3.387,05 Eur, č. 19/2005 v sume 1.244,77 Eur, č. 56/2005 v sume 2.186,07 Eur, č. 64/2005 v sume 1.244,77 Eur a č. 80/2005 v sume 1.244,77 Eur. Z obsahu čl. II. Zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že predmetom postúpenia je okrem vyššie uvedenej istiny aj prislúchajúce príslušenstvo, ako aj všetky práva s ňou spojené. Z uvedenej špecifikácie vyplýva, že predmetom postúpenia nebola pohľadávka v sume 642,46 Eur (19.354 Sk) s príslušenstvom z nezaplatenej faktúry č. 119/2005, ktorá bola v tomto konaní uplatnená pôvodným žalobcom. Nakoľko súčasný žalobca nepreukázal, že mu patrí uplatnené právo na zaplatenie vyššie uvedenej sumy, nie je v tejto časti aktívne vecne legitimovaný. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal za následok zamietnutie žaloby v tejto časti. Z uvedenej špecifikácie ďalej vyplýva, že predmetom postúpenia je pohľadávka v sume 2.186,07 Eur (65.857,54 Sk) s príslušenstvom titulom nezaplatenia faktúry č. 56/2005, pričom zo žaloby uplatnenej pôvodným žalobcom vyplýva, že výška pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní z faktúry č. 56/2005 je 1.754,55 Eur (52.857,60 Sk). Rozdiel medzi pohľadávkou uplatnenou v tomto konaní z vyššie uvedenej faktúry a postúpenou pohľadávkou je v sume 431,52 Eur. Preto konštatoval, že týmto rozdielom medzi postúpenou sumou a sumou uplatnenou v konaní v sume 431,52 Eur sa nemohol zaoberať, nakoľko nebol predmetom konania. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky poukazujúc na to, že nedošlo k presnej identifikácii pohľadávky a na neurčitosť oznámenia o postúpení pohľadávky, z ktorého nie je zrejmé, aká pohľadávka bola postúpená. Poukázal na to, že Zmluva o postúpení pohľadávky obsahuje presnú špecifikáciu postúpenej pohľadávky a totožne je pohľadávka špecifikovaná v Oznámení o postúpení pohľadávky zo dňa 07.03.2016, ktoré bolo žalovanému doručené pôvodným žalobcom, tzn. postupcom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva o postúpení pohľadávky nevykazuje také vady v rozpore so zákonnými požiadavkami na právne úkony, ktoré by mohli viesť k záveru o neplatnosti tohto právneho úkonu. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku neplatnosti Zmluvy o podnájme nebytových priestorov z dôvodu nepreukázania vopred udeleného súhlasu príslušného orgánu podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb., ktorý bol potrebný k platnosti zmluvy. Z vykonaného dokazovania listinným dôkazom predloženým žalobkyňou bolo preukázané, že pôvodný žalobca disponoval predchádzajúcim súhlasom starostu mestskej časti Košice - Staré Mesto na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru určeného na prevádzkovanie denného baru - kaviarne a reštaurácie so žalovaným. Zmluva o podnájme nebytových priestorov teda bola uzavretá v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku. Z obsahu Zmluvy vyplýva, že bola uzavretá medzi pôvodným žalobcom ako podnikateľom a žalovaným, ktorý bol v čase uzavretia Zmluvy fyzickou osobou - podnikateľom (H. I. - EŠKO, s miestom podnikania Bauerova 10, Košice, IČO: 14 303 418) a týkala sa ich podnikateľskej činnosti. So zreteľom na povahu zmluvných strán súd prvej inštancie vzťah medzi pôvodným žalobcom a žalovaným vyhodnotil ako obchodnoprávny. Nároky z tohto obchodného záväzkového vzťahu podliehajú premlčaniu v štvorročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť nasledujúcim dňom po splatnosti jednotlivých faktúr, pričom do podania žaloby, resp. podania návrhu na rozšírenie žaloby, ešte premlčacia doba neuplynula žiadnemu z uplatnených nárokov. Pokiaľ ide o uplatnený nárok, súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal nárokom uplatneným titulom nedoplatku za služby, ktorý mal byť žalovanému vyúčtovaný vo vyúčtovacích faktúrach č. 56/2005 a 112/2005. V článku 5. bode 5.4. Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že vysporiadanie rozdielu medzi skutočnou cenou poskytovaných služieb a zaplatenými zálohami vykoná nájomca minimálne raz ročne, a to do 30 dní od obdržania celoročného vyúčtovania od všetkých dodávateľov služieb. Z bodu 5.2
uvedeného článku Zmluvy vyplýva, že podnájomník uhrádza náklady za služby uvedené v bode 5.1. Zmluvy (tzn. za dodávku tepla, elektrickej energie, vody a ostatných služieb spojených s užívaním spoločných priestorov a sociálnych zariadení, a to upratovanie, odvoz komunálneho odpadu, informačná služba a iné), pričom spôsob výpočtu týchto nákladov je uvedený v prílohe č. 3 zmluvy. Vzhľadom na to, žalovaný v priebehu konania opakovane namietal, že predmetné vyúčtovacie faktúry rovnako ako podklady, na základe ktorých mu mali byť takéto faktúry vystavené, mu nikdy zo strany žalobkyne, resp. pôvodného žalobcu doručené neboli a o ich existencii sa dozvedel až v tomto súdnom konaní, súd prvej inštancie v tejto súvislosti skúmal, či došlo k splneniu zmluvnej povinnosti nájomcu podľa článku 5. bod 5.4 Zmluvy. Zistil, že nebolo preukázané doručenie vyúčtovacích faktúr, ani vyúčtovania žalovanému, a nebolo preukázané ani vyhotovenie takého vyúčtovania, ktoré by slúžilo ako podklad na vystavenie vyúčtovacích faktúr žalovanému. Žalobkyňa vo všeobecnosti tvrdila, že faktúry nosila ona, ale aj jej manžel a zamestnanec, ktorý pracoval pre pôvodného žalobcu a k vyúčtovacím faktúram bola priložená príloha, z ktorej vyplývalo, ako boli služby žalovanému účtované. Pôvodný žalobca na pojednávaní uviedol, že faktúru č. 56/2005 (pozn. súdu - faktúra za rok 2004) doručila žalovanému konateľka osobne a faktúru č. 112/2005 (pozn. súdu - faktúra za rok 2005) doručil žalovanému osobne manžel konateľky, spolu s ďalšími faktúrami a faktúrami od dodávateľov a to tak, že mu ich nechal na stole. Žalobkyňa neuviedla ani vo vzťahu k jednému doručeniu konkrétny dátum, kedy sa tak malo stať. Žalobkyňa uviedla, že nedisponuje žiadnym listinným dôkazom preukazujúcim doručenie vyúčtovacích faktúr a podkladov k týmto faktúram žalovanému. Na preukázanie doručenia faktúry č. 112/2005, ktorá podľa pôvodného žalobcu „mohla byť niekedy v júli“ doručená žalovanému súd prvej inštancie vypočul svedka, K. C. C., manžela konateľky pôvodného žalobcu. Pôvodný žalobca navrhol na túto skutočnosť aj výsluch svedkyne, ktorá mala byť prítomná pri doručení. Z výsluchu svedka K. C. C. vyplynulo, že si nepamätá, kto mal žalovanému doručovať vyúčtovaciu faktúru za rok 2004 (pozn. súdu - faktúru č. 56/2005). Pokiaľ ide o vyúčtovaciu faktúru za rok 2005 (pozn. súdu - faktúru č. 112/2005) uviedol, že potom, čo žalovaný začal spochybňovať vyúčtovacie faktúry za roky 2004 a 2005, dohodol sa so žalovaným, že mu donesie všetky vyúčtovacie faktúry a všetko vysvetlí. Stretnúť sa mali u žalovaného, k čomu malo dôjsť niekedy začiatkom júla, pričom za žalovaným išiel s pani L., o ktorej tvrdil, že ju stretol v meste a ktorá sa mala vyjadriť, že by chcela ísť na stretnutie so svedkom. Vyhodnotiac tvrdenia pôvodného žalobcu a svedka vo vzájomných súvislostiach súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo preukázané doručenie vyúčtovacej faktúry č. 56/2005 aj s vyúčtovaním, nakoľko tvrdenie konateľky pôvodného žalobcu, že ich doručila žalovanému, ktorý ich doručenie poprel je nepostačujúce. Rovnako súd konštatuje, že nebolo preukázané doručenie vyúčtovacej faktúry č. 112/2005 aj s vyúčtovaním, poukazujúc pritom aj na rozpor v tvrdení konateľky pôvodného žalobcu a svedka. Pokiaľ konateľka pôvodného žalobcu tvrdila, že svedok mal doručovať spornú vyúčtovaciu faktúru za rok 2005 na stretnutí so žalovaným za prítomnosti svedkyne, svedok uviedol, že stretnutie, na ktoré zobral všetky faktúry a podklady si mal dohodnúť so žalovaným až potom, čo bola zo strany žalovaného daná faktúra spochybnená. Zároveň súd svedeckú výpoveď svedka, v tom, že niekedy začiatkom júla mal žalovanému doručiť všetky faktúry od roku 2002 až 2005 tým spôsobom, že mu ich nechal na stole, za účasti svedkyne M. L., „ktorú stretol v meste“ a ktorá chcela byť pritom, hodnotí súd ako neurčitú a nevierohodnú. Zdôraznil, že svedecká výpoveď je dôkazným prostriedkom, ktorým sa preukazuje určitý dej tvrdený sporovou stranou. Nakoľko pôvodný žalobca ani žalobkyňa neuviedli žiadne konkrétne okolnosti doručenia sporných vyúčtovacích faktúr a ani nešpecifikovali konkrétne okolnosti, za akých došlo k tomu, že pri tomto internom úkone obchodnej spoločnosti mala byť prítomná tretia osoba, súd prvej inštancie nevyhovel návrhu na výsluch svedkyne M. L.. Prihliadol aj na skutočnosť, že od vystavenia sporných vyúčtovacích faktúr uplynula doba 19 rokov a výsluch svedkyne s odstupom 19 rokov vyhodnotil ako nehospodárny. Poukázal aj na to, že kým, konateľka pôvodného žalobcu tvrdila, že vyúčtovania služieb vypracovala nájomníkom ona, svedok K. C. vo svojej výpovedi uviedol, že vyúčtovacie faktúry, t.j. faktúry za celoročné odobraté služby, vypracoval on. So zreteľom na vzájomnú protichodnosť tvrdení konateľky pôvodného žalobcu a svedka, ďalej s prihliadnutím na to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala doručenie takýchto vyúčtovaní žalovanému, dokonca ich v konaní ani nepredložila ako listinný dôkaz, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní splnenia si zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z článku 5 bod 5.4. zmluvy. Uviedol, že v priebehu celého konania nebolo zo strany žalobkyne a ani zo strany pôvodného žalobcu preukázané splnenie zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z článku 5 bodu 5.4. zmluvy, napriek tomu, že žalovaný uvedené v konaní opakovane namietal. Z obsahu vyúčtovacích faktúr (č. 56/2005 a č. 112/2005) pritom nevyplýva, čo bolo ich podkladom, nevyplýva z nich splnenie povinnosti voči žalovanému ako zmluvnej strane podľa bodu 5.4. v spojení s bodom 5.2. zmluvy. Zdôraznil, že už na pojednávaní konanom dňa 23.03.2009 konštatoval, že pôvodný žalobca zatiaľ k vyúčtovacím faktúram (tzn. faktúram č. 56/2005 a č. 112/2005), ktoré boli predložené súdu s
písomným podaním zo dňa 28.05.2007, nepredložil špecifikáciu týchto faktúr, tzn. také listinné dôkazy, na základe ktorých sa vykonalo vyúčtovanie služieb za roky 2004 a 2005. Následne uznesením túto povinnosť pôvodnému žalobcovi uložil. V nadväznosti na vyššie uvedenú uloženú povinnosť, predložila žalobkyňa dňa 27.04.2009 listinné dôkazy, vrátane listín, ktoré súhrnne označila ako „Metodika výpočtu za dodávky jednotlivých druhov poskytovaných služieb, ako aj ich výška za uplatňované obdobie roku 2004-2005“, a to: Vodné stočné, Upratovanie spoločných priestorov? Ústredné kúrenie? Elektrická energia? Komunálny odpad - za roky 2004 a 2005. V týchto listinách žalobkyňa rozpisuje spôsob výpočtu úhrad za poskytnuté služby žalovanému. Uviedol, že z označenia týchto listín žalobkyňou a z ich obsahu vyplýva, že nejde o vyúčtovania, ktoré by boli doručované žalovanému v čase vystavenia vyúčtovacích faktúr, v súlade so Zmluvou, a o listiny, ktoré boli vypracované na účely súdneho konania. Konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa, (a pred ňou pôvodný žalobca) nepreukázala splnenie tejto povinnosti vo vzťahu k žalovanému, nemohla žalovanému vzniknúť povinnosť uhradiť sumy uplatnené v tomto konaní na základe vyúčtovacích faktúr. Znalecké dokazovanie v súdnom konaní nenahrádza splnenie povinnosti zmluvnej strany vyplývajúcej zo zmluvy. Inak povedané znaleckým dokazovaním nemožno zhojiť nesplnenie povinnosti zmluvnej strany vyplývajúcej zo zmluvy. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie neprihliadal na výsledky znaleckého dokazovania, nakoľko nemohli tvoriť podklad pre rozhodnutie. V tomto konaní bol uplatňovaný nárok, vyplývajúci z platného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, ktorý mohol vzniknúť len za splnenia zmluvnej podmienky dohodnutej v tomto záväzkovom vzťahu. Pokiaľ pôvodný žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, tzn. nevykonal vyúčtovanie v súlade s metodikou dohodnutou zmluvnými stranami v Prílohe č. 3 zmluvy a vyúčtovanie ani vyúčtovaciu faktúru nedoručil žalovanému, nemôže mu nárok vzniknúť na základe „vyúčtovania“ vykonaného znalcom, a to ani v prípade ak by znalec aplikoval metodiku dohodnutú zmluvnými stranami v Zmluve. Považoval za nepochybné, že žalobkyňa nepreukázala nielen doručenie vyúčtovacích faktúr a vyúčtovania žalovanému, ale ani samotné vyhotovenie vyúčtovania. Z uvedeného dôvodu žalobu v časti nároku uplatneného titulom vyúčtovania spolu s príslušenstvo zamietol. Súd prvej inštancie sa napokon zaoberal nárokom uplatneným titulom dlžného nájomného za obdobie február 2005 až apríl 2005 s prislúchajúcou zmluvnou pokutou. Uviedol, že žalovaný opakovane namietal skutočnosť, že žalobca v konaní uvádza vyššie sumy zálohových platieb oproti zmluvne dohodnutej sume 11.000 Sk mesačne, pričom nedošlo k dohode o zmene výšky zálohových platieb. Nakoľko v čl. 9 bod 9.4. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že zmeny a doplnky tejto zmluvy sú možné na základe dohody zmluvných strán len v písomnej forme a žalobca majúc vedomosť o námietke žalovaného, nepredložil žiaden dodatok k zmluve, ktorým by preukázal svoje tvrdenia o zmene výšky zálohových platieb za služby, súd prvej inštancie vychádzal výlučne z výšky týchto platieb dohodnutej v zmluve. Nájomca síce bol oprávnený v zmysle čl. 5 bod 5.3. zálohu primerane zvýšiť, ak dôjde k zvýšeniu cien od dodávateľa, ale žalobca vyslovene netvrdil a ani nepreukázal, že by z jeho strany došlo k zvýšeniu záloh na základe zvýšenia cien dodávateľa, ani spôsob zohľadnenia primeranosti zvýšenia záloh oproti konkrétnemu zvýšeniu cien konkrétneho dodávateľa (teplo, elektrická energia, voda ostatné služby spojené s užívaním spoločných priestorov a sociálnych zariadení) a ani účinnosť takéhoto navýšenia. Z príjmových pokladničných dokladov predložených žalovaným, ktorých obsah nebol sporný, súd zistil, že v období od januára 2005 do apríla 2005 uhradil žalovaný pôvodnému žalobcovi nasledovné sumy v hotovosti: Január 2005 Február 2005 Marec 2005 Apríl 2005 11.01.2005 - 13.000 Sk 08.02.2005 - 10.000 Sk 01.03.2005 - 13.000 Sk 06.04.2005 - 13.000 Sk 19.01.2005 - 13.000 Sk 14.02.2005 - 13.000 Sk 09.03.2005 - 13.000 Sk 13.04.2005 - 12.000 Sk 27.01.2005 - 13.000 Sk 22.02.2005 - 22.000 Sk 16.03.2005 - 13.000 Sk 26.04.2005 - 24.000 Sk
22.03.2005 - 13.000 Sk
30.03.2005 - 13.000 Sk Z vyjadrení žalobkyne vyplýva, že vyššie uvedené hotovostné platby prijaté od žalovaného ňou boli účtované na úhradu záväzkov žalovaného za predchádzajúce obdobia roku 2004 a až následne boli priradzované k záväzkom žalovaného splatným v roku 2005. Uvedený postup žalobkyne vyhodnotil súd prvej inštancie ako nezákonný v intenciách ustanovenia § 330 ods. 1 ObZ, nakoľko z príjmových pokladničných dokladov vyplýva, že žalovaný týmito platbami určil, že plnil nielen za nájom, ale aj za služby. Žalovaný ako dlžník teda určil, ktoré záväzky plní. Nakoľko žalovaný neurčil pomer v akom plnil na nájom a služby, priradil súd prvej inštancie platby v pomere 50:50 s prihliadnutím na dátum splatnosti, ktorý bol pri nájomnom a pri službách k 25. dňu v mesiaci. Pre spravodlivé, rozumné a logické usporiadanie veci, považoval za potrebné rozdeliť prijatú platbu v rovnakom pomere na oba nároky žalobkyne. V mesiaci január 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 28.000 Sk na nájomné a 11.000 Sk na služby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka 9.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 28.000 Sk = 9.500 Sk). V mesiaci február 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 25.000 Sk na nájomné a 11.000 Sk na služby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka 12.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 25.000 Sk = 12.500 Sk). V mesiaci marec 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 37.500 Sk na nájomné a 11.000 Sk na služby. V danom mesiaci nad rámec realizoval platby vo výške 16.500 Sk. V mesiaci apríl 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 14.000 Sk na nájomné a 11.000 Sk na služby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka 23.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 14.000 Sk = 23.500 Sk). Po lehote splatnosti uhradil žalovaný ešte sumu 24.000 Sk, tzn. po lehote splatnosti došlo napokon k úhrade celého nájomného s tým, že nad rámec bola realizovaná platba 500 Sk ( 24.000 - 23.500 Sk = 500 Sk). Nakoľko žalobkyňa priradzovala platby realizované žalovaným v roku 2005 na jeho záväzky v roku 2005 v rozpore s jeho určením na záväzky z roku 2004, súd prvej inštancie priradil platby realizované v roku 2005 nad rámec mesačných úhrad nasledovne: Z úhrady nad rámec realizovanej v mesiaci marec 2005 v zostatkovej výške 16.500 Sk súd priradil sumu 9.500 Sk na najstaršiu dlžnú sumu v roku 2005, a to na dlžnú sumu 9 500 Sk za mesiac január (16 500 Sk – 9.500 Sk = 7.000 Sk). Zo sumy 16.500 Sk tak ostala suma 7.000 Sk realizovaná nad rámec. Následne sumu 7.000 Sk priradil na dlžnú sumu 12.500 Sk za mesiac február 2005 (12.500 Sk – 7.000 Sk = 5.500 Sk), čím došlo k zníženiu dlžnej sumy za mesiac február 2005 na sumu 5.500 Sk. Nakoľko v mesiaci apríl 2005 bola realizovaná úhrada nad rámec mesačných platieb v sume 500 Sk, priradil túto platbu na dlžnú sumu za mesiac február 2005 (5.500 Sk - 500 Sk = 5.000 Sk), čím došlo k zníženiu dlžnej sumy za mesiac február 2005 na dlžnú sumu 5.000 Sk. Uvedená suma 5.000 Sk, tzn. suma 165,97 Eur je zároveň dlžnou sumou istiny za obdobie február 2005 - apríl 2005, ktorú súd priznal žalobkyni vo výroku č. I tohto rozsudku. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu dohodnutú v Zmluve vo výške 0,1 % denne z nezaplatenej sumy, súd prvej inštancie ju priznal nasledovne: Z dlžnej sumy 12.500 Sk za mesiac február od 26.02.2005, tzn. odo dňa nasledujúceho po splatnosti pohľadávky do 30.03.2005 = 62,50 Sk, tzn. 2,07 Eur, z dlžnej sumy 5.500 Sk od 31.03.2005 (po priradení sumy 7.000 Sk dňa 30.03.2005) od 31.03.2005 do 26.04.2005 = 148,50 Sk, tzn. 4,93 Eur, z dlžnej sumy 5.000 Sk od 27.04.2005 do 15.05.2007 = 95 Sk, tzn. 3,15 Eur. Spolu tak žalobkyni priznal vo výroku I. rozsudku zmluvnú pokutu 10,15 Eur. O trovách konania rozhodol podľa pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania v spore. V konaní mal žalobca len čiastočný úspech, v prevažnej miere bol úspešný žalovaný, a to v rozsahu 97,98 %. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov štátu, rozhodol, že štát má právo na náhradu trov konania vo voči stranám sporu vo výroku IV. a V. rozsudku, podľa pomeru ich úspechu, nakoľko znalcovi bolo v priebehu konania priznané znalečné za jednotlivé úkony znaleckej činnosti, ktoré mu bolo vyplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Súd prvej inštancie aplikoval zásadu uvedenú v článku 4 ods. 2 CSP. 3. Proti výrokom II. až V. rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP. Uviedla, že uplatnený odvolací dôvod podľa písm. e) spočíva v tom, že súd prvej inštancie nezákonne zamietol jej návrh na vykonanie dôkazu vypočutím svedkyne M. L., za účelom potvrdenia a opísania priebehu stretnutia svedka K. C. so žalovaným, na ktorom mal svedok opakovane doručiť žalovanému všetky faktúry vystavené právnym predchodcom žalobkyne za obdobie rokov 2002 až 2005. Má za to, že doručenie predmetných faktúr žalovanému je pritom ťažiskovou skutkovou okolnosťou, ktorá predikatívnym spôsobom determinuje preukázanie splnenia
obligatórnej povinnosti žalobkyne, na ktorú sa zaviazala podľa uzatvorenej zmluvy č. 15/2002 zo dňa 1.9.2002 v čl. 5 bod 5.4. Ide teda o rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorá má zásadný vplyv na kreovanie relevantného skutkového základu a na jeho základe vyvodených právnych záverov o dôvodnosti ňou uplatneného nároku. Je toho názoru, že procesným postupom súdu prvej inštancie, keď odmietol vykonať označený dôkaz bez relevantného právneho dôvodu a ktorý bol potenciálne spôsobilý priniesť relevantné zistenia a tým ovplyvniť aj právne závery, ktoré by rezultovali z týchto skutkových zistení, podstatným spôsobom sťažil jej dôkaznú pozíciu, čo mohlo nespravodlivo rezultovať do záveru o neunesení dôkazného bremena a tým sa súd prvej inštancie nedôvodne vzdialil od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu veci. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa písm. f) uviedol, že tento spočíva v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, to znamená, musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, resp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Uvedený odvolací dôvod spočíva v tom, že súd prvej inštancie produkované dôkazy procesne predpísaným spôsobom nehodnotil z hľadiska ich dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti, teda v intenciách § 191 CSP, keď dospel ku skutkovému zisteniu, že žalobkyňa v predmetnom sporovom konaní nepreukázala doručenie vyúčtovaných faktúr žalovanému napriek tomu, že opakované doručenie predmetných faktúr za obdobie rokov 2002 až 2005 celkom jednoznačne vo svojej výpovedi potvrdil svedok K. C.. Rovnako súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k skutkovému zisteniu, že nepredložila žalovanému spolu s vyúčtovacími faktúrami ani spôsob výpočtu úhrad za poskytnuté služby. Uvedené skutkové zistenie však nekorešponduje obsahu vykonaných listinných dôkazov vo forme vyúčtovacích faktúr, ktorých súčasťou bola aj prílohová časť, ktorá podrobne špecifikovala (v tabuľkovej forme) štruktúru, spôsob výpočtu a cenu jednotlivých služieb dodávaných žalovanému. Jednoducho súd prvej inštancie pri hodnotení označených dôkazov opomenul, pri vyvodzovaní predmetných skutkových zistení, rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli označenými dôkazmi preukázané, v dôsledku čoho deklarované skutkové zistenia sú v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov. Podľa jej názoru, výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcom v ust. § 191 až § 194 CSP. Uplatnený odvolací dôvod podľa písm. h) spočíva v tom, že súd prvej inštancie na daný skutkový stav síce aplikoval správnu právnu normu (§ 330 ods. 1 ObZ), avšak túto nesprávne vyložil, resp. nesprávne aplikoval na daný skutkový stav veci. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k právnemu záveru, že jej postup, keď hotovostné platby prijaté od žalovaného, účtovala na úhradu žalovaného za predchádzajúce obdobia roku 2004 a až následne tieto priradzovala k záväzkom splatným v roku 2005, bol nezákonný pre rozpor s § 330 ods. 1 ObZ, nakoľko z príjmových pokladničných dokladov vyplýva, že žalovaný týmito platbami určil, že plnil nielen na nájom, ale aj na služby, a teda žalovaný určil, ktoré záväzky plní. Konštatovala, že pre určenie záväzku, na ktorý sa poskytnuté plnenie započíta, je rozhodujúca vôľa dlžníka, ktorú dlžník prejavuje svojim jednostranným vyhlásením pri poskytnutí plnenia. Uviedla, že z obsahu žiadneho, vo veci produkovaného dôkazu, nemožno spoľahlivo skutkovo ustáliť, aby žalovaný takýto prejav vôle vo forme jednostranného vyhlásenia pri poskytnutí predmetných plnení učinil, nakoľko predmetné príjmové pokladničné doklady, ktoré vystavila, takýmto prejavom vôle dlžníka – žalovaného nie sú v intenciách § 330 ods. 1 ObZ. Jednoducho musí ísť o jednostranné vyhlásenie – prejav vôle dlžníka, nie veriteľa. Je toho názoru, že deklarovaný účel platby podľa vystavených príjmových pokladničných dokladov, teda že účelom poskytnutých platieb je úhrada nájmu a služieb spojených s nájmom, nemôže interpretovať a prakticky uplatňovať tak, že tento deklarovaný účel vylučuje možnosť priradiť poskytnuté platby na úhradu záväzkov žalovaného skôr splatných, ako boli prijaté jednotlivé platby, nakoľko úhrady za služby je jedným z účelov deklarovaných príjmových pokladničných dokladoch, na ktoré sa má priradiť poskytnuté plnenie. Nejde teda o iný druh plnenia. Uvedené však neznamená, že pokiaľ dlžník v predchádzajúcom období (roku 2004) neuhradil veriteľovi záväzok výlučne titulom zaostalého nájomného, že veriteľ nemôže priradiť toto plnenie výlučne na tento záväzok. Opačný výklad by bol v rozpore s účelom poskytnutých plnení deklarovaných vo vystavených príjmových pokladničných dokladoch. Ak priraďovala jednotlivé platby poskytnuté žalovaným na jeho záväzky skôr splatné titulom nájomného, postupovala v súlade s prejavom vôle – účelom poskytnutých plnení dlžníkom a preto postupovala v súlade s § 330 ods. 1 ObZ. Nesprávnosť interpretácie a aplikácie ustanovení § 330 ods. 1 ObZ na daný skutkový stav súdom prvej inštancie vo vzťahu k poskytnutým platbám na istinu, rezultovala aj do nesprávnych právnych záverov, pokiaľ ide o príslušenstvo k tejto istine vo forme zmluvnej pokuty, a teda nedôvodnosti nároku uplatňovaného žalobkyňou v tejto časti
podanej žaloby. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázal na § 11 a § 12 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, ako aj na § 8 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Uviedol, že pôvodný žalobca AFIN, s.r.o., ktorého spoločníkmi boli manželia C. a žalobkyňa, ktorá bola súčasne jediná konateľka tejto obchodnej spoločnosti do 17.8.2016, bol povinný viesť účtovníctvo správne, úplne a preukázateľne. Keďže žalobkyňa bola konateľkou spoločnosti AFIN, s.r.o., nič jej nebránilo v tom, aby v tomto súdnom konaní predložila účtovné knihy na preukázanie svojich tvrdení, že vyúčtovanie bolo riadne vyhotovené podľa čl. 5 bod 5.4. Zmluvy o podnájme nebytových priestorov č. 15/2002 zo dňa 1.9.2002. S poukazom na zákonnú a sudcovskú koncentráciu konania žalobkyňa mohla navrhnúť dokazovanie týmto smerom, aby bolo nepochybne preukázané, že vyúčtovanie bolo aj v skutočnosti vypracované. Výpoveď svedka K. C. považuje za tendenčnú, keďže v rozhodnom období bol druhým spoločníkom pôvodného veriteľa, teda tento svedok mal nepochybný záujem na výsledku súdneho konania. Nehovoriac, že jeho výpoveď ohľadom vypracovania vyúčtovania služieb bola v priamom rozpore s tým, čo tvrdila žalobkyňa, že toto vyúčtovanie vypracovala ona. Aj z tohto pohľadu považuje vyhodnotenie dokazovania a z neho plynúce závery súdneho rozhodnutia za vecne aj právne správne. Nevykonanie dokazovania výsluchom svedkyne M. L. považuje za správne rozhodnutie a vyhodnotenie zo strany konajúceho súdu. Základný rozpor vo výpovedi žalobkyne a svedka K. C. zakladá oprávnený dôvod na posúdenie týchto rozporných výpovedí za skutočnosť, ktorý spochybňuje dôveryhodnosť týchto osôb. Žalobkyňa výsluchom svedkyne chcela preukázať doručenie vyúčtovania za služby spojené s podnájmom, pričom neuniesla dôkazné bremeno, že toto vyúčtovanie bolo vôbec vyhotovené. Je pre neho nepochopiteľné, že tretia osoba má preukázať skutočnosť, že žalobkyňa prostredníctvom tejto osoby preukáže doručenie vyúčtovania za služby. On počas celého súdneho konania tvrdil, že vyúčtovanie služby spojené s nájmom mu nikdy nebolo doručené, a to za žiadne účtovné obdobie. Vo svojich vyjadreniach v tomto smere bol stále konzistentný, naproti tomu žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala vypracovanie vyúčtovania, a to aj napriek povinnosti vyplývajúcej zo zákona o účtovníctve, ale doručenie vyúčtovania chcela preukázať vypočutím svedkyne L., ktorú jej manžel ako spolumajiteľ pôvodného veriteľa náhodou stretol na ulici. Svedkyňa mala vypovedať, že videla, ako K. C. mal žalovanému odovzdať vyúčtovacie faktúry. Svedkyňa mala potvrdiť, že poznala obsah listín, ktoré sa mali údajne žalovanému doručiť, pričom svedok K. C. ani nevedel uviesť, kedy sa tak malo stať. Z tohto pohľadu považuje postup súdu prvej inštancie, že nepripustil dokazovanie svedkyňou L. za vecne a aj právne správny. Má za to, že svedkyňa nemohla preukázať doručenie listiny, o ktorej vyhotovení sú relevantné a správne pochybnosti, a preto tento návrh na doplnenie dokazovania považuje za irelevantný. K odvolaciemu dôvodu podľa písm. f) uvádza, že súd prvej inštancie mal za nepreukázané doručenie vyúčtovacích faktúr, ako aj vyúčtovanie žalovanému a nebolo preukázané vyhotovenie takéhoto vyúčtovania. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie súhlasí, opakovane poukazuje na skutočnosť, že svedok K. C. a žalobkyňa boli v čase podania žaloby a počas súdneho konania manželmi, súčasne boli do dňa prevedenia obchodných podielov, do dňa 17.8.2016, spoločníkmi v spoločnosti AFIN s.r.o., teda v rozhodnom období od 24.8.2005 do 17.8.2016 mali obaja nepochybný záujem na súdnom rozhodnutí, ktorým by bolo žalobkyni priznané právo na uplatnený nárok. Dôveryhodnosť výpovede žalobkyne a K. C. bola spochybnená primárne tým, že obaja tvrdili opačné stanoviská, kto vyhotovil vyúčtovanie. Poukázal aj na výsluch svedka N., ktorý uviedol, že v celej budove sa nachádzal iba jeden vodomer, podružný vodomer pri bare a sociálnom zariadení u žalobkyne svedok nevidel. Aj v tomto smere dochádza k rozdielnym výpovediam žalobkyne a svedka, čo len zakladá opodstatnený dôvod na pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobkyne, a teda aj o jej samotnej dôveryhodnosti. Zdôraznil, že z účtovných kníh, ktoré predložil, vyplýva záver, že voči pôvodnému veriteľovi neeviduje žiadne záväzky, a to za celé obdobie podnájomného vzťahu, teda o 1.9.2002 do 16.5.2005. Žalobkyni nič nebránilo, aby súdu ešte ako konateľka pôvodného veriteľa predložila účtovné knihy, v ktorých je podľa zákona o účtovníctve ako účtovná jednotka povinná viesť podvojné účtovníctvo, by boli povinne zaevidované všetky vyúčtovacie faktúry, čím by mohla čiastočne preukázať odôvodnenosť podanej žaloby. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, preto žalobu považuje za nedôvodnú. Má za to, že samotná žalobkyňa vrátene svedka K. C. spôsobili stav, kedy je dôvodné sa domnievať, že ich výpovede pôsobia nedôveryhodne, keďže ich vzájomné výpovede sa rozchádzajú v zásadných skutkových tvrdeniach o vyhotovení vyúčtovania a vyúčtovacích faktúrach, pričom aj svedok N. spochybnil ich výpovede, keď uviedol, že v prenajatých priestoroch nevidel žiadne pridružné merače spotreby vody, zo znaleckého posudku vyplynulo, že pôvodný veriteľ
účtoval žalovanému odber elektrickej energie v rozpore so zmluvou a platnými predpismi. K odvolaciemu dôvodu podľa písm. h), že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil považuje za potrebné poukázať na dohodu účastníkov konania ohľadom realizovania úhrad nájomného a služieb spojených s užívaním nebytových priestorov. Zmluvou bolo účastníkmi dohodnuté, že výška nájomného za obdobie od 1.9.2002 do 31.10.2002 bude v sume 33.000 Sk/mesiac a za obdobie od 1.11.2002 bude v sume 37.500 Sk/mesiac. V čl. 5 bod 5.3. zmluvy bola dohodnutá zálohová úhrada za služby spojené s podnájmom v sume 11.000 Sk/mesiac. Účastníci konania sa konkludentne dohodli na uhrádzaní ceny za podnájom a služby s tým spojené tak, že žalovaný tieto úhrady pomerne vykonával 3-4 krát mesačne. Pokladničnými dokladmi preukázal, že za celé obdobie podnájomného vzťahu preplatil žalobkyni sumu 19.500 Sk (647,28 Eur). Preto je pre neho nepochopiteľné ako pôvodný veriteľ si vôbec mohol uplatniť žalobou neuhradené faktúry za rok 2005, a to vrátane zmluvnej pokuty. Keďže mu nevznikol dlh, nemohlo dôjsť ani k postúpeniu pohľadávky, keďže táto v čase postúpenia neexistovala. Zdôraznil, že k riadnemu a konečnému vyúčtovaniu nedošlo, toto vyúčtovanie nemohol namietať, a to ani do dňa vyhlásenia rozsudku a súčasne je nutné konštatovať, že žaloba bola podaná nedôvodne. Preto posúdenie, že zo strany súdu došlo k nesprávnej aplikácii ust. § 330 ods. 1 ObZ a teda, že súd nesprávne právne posúdil prejednávanú vec považuje za irelevantnú. S ohľadom na vzniknutý preplatok má za to, že nemohlo dôjsť ani k vyúčtovaniu zmluvnej pokuty. Zároveň namietol neurčitú úpravu zmluvnej pokuty v bode 8.1. zmluvy, preto v tejto časti považuje zmluvu za neplatnú podľa § 37 ods. 1 OZ. Dodal, že aj keď nesúhlasil s výrokom I. rozsudku z dôvodu nepatrného úspechu žalobkyne, odvolanie voči nemu nepodal. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta, žalobkyňu zaviaže k náhrade trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 %, k náhrade trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a zaviaže ju nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. V prípade, že odvolací súd nedospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná, navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. až V. potvrdil. Zároveň navrhol, zaviazať žalobkyňu nahradiť mu trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, k jeho procesnému stanovisku vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutého dôkazu vypočutím svedkyne pani L. uviedla, že súhlasí s jeho prezentovaným názorom, že bola povinná viesť riadne účtovníctvo, avšak dodala, že aj prípadný listinný dôkaz vo forme účtovného záznamu – zaúčtovania vyúčtovacích faktúr je len nepriamym dôkazom a vo vzťahu ku skutkovej okolnosti, že predmetné vyúčtovacie faktúry boli ňou vyhotovené. Avšak takýto dôkaz nie je objektívne spôsobilý preukázať skutkovú okolnosť spočívajúcu v doručení predmetných faktúr žalovanému. Zdôraznil, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Z toho potom rezultuje právny záver, že možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je však na vôli účastníka konania. Je vecou autonómnej úvahy účastníka, ktorý z viacerých do úvahy prichádzajúcich dôkazných prostriedkov na preukázanie ním tvrdenej skutkovej okolnosti navrhne konajúcemu súdu vykonať. Poukázala na to, že žalovaný ako protistrana sporového konania, nemôže pre žalobcu predikovať, aký dôkazný prostriedok má uplatniť, aby bol v spore úspešný. Zdôraznil, že voľná úvaha konajúceho súdu je limitovaná požiadavkou, aby nevykonanie navrhnutého dôkazu, nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore, pričom nevykonanie navrhnutého dôkazu môže zakladať aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. Poukázala na to, že návrh na vykonanie dôkazu vypočutím svedkyne L. mal preukázať skutkovú okolnosť spočívajúcu tak vo vystavení ako aj v doručení tzv. vyúčtovacích faktúr žalovanému, pričom ide o ťažiskovú skutkovú okolnosť, ktorá predikatívnym spôsobom determinuje preukázanie splnenia obligačnej povinnosti žalobkyne, na ktorú sa zaviazala podľa zmluvy č. 15/2002 v čl. 5 bod 5.4. Ide teda o rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorá má zásadný vplyv na kreovanie relevantného skutkového základu a na jeho základe vyvodených právnych záverov o dôvodnosti uplatneného nároku. Uviedla, že práve vypočutím svedkyne mohli byť eliminované pochybnosti o vyhotovení a doručení vyúčtovacích faktúr žalovanému. V celom rozsahu zotrvala na svojej argumentácii k odvolaciemu dôvodu podľa písm. f) k namietanej nesprávnosti právnych záverov. Poukázala na to, že medzi účastníkmi nebolo sporné, akú sumu žalovaný uhradil, ale to, koľko mal uhradiť. Poukázala na to, že žalovaný vychádza z nesprávnej premisy, že jeho celkový záväzok voči nej pozostáva z dohodnutej výšky nájomného a zálohových platieb za služby spojené s nájmom. Opomína však, že predmetom jeho záväzku a rovnako predmetom tohto sporového konania sú aj záväzky vzniknuté titulom vyúčtovania zálohových platieb za služby spojené s nájmom, ktorých výška prevyšuje sumu finančných prostriedkov, ktoré žalovaný
uhradil. Zosumarizovala, že predmetom tohto sporového konania je pohľadávka, ktorá pozostáva z: 1/ zaostalého nájomného za obdobie od 2.1.2005 do 16.5.2005 v celkovej sume 131.854,80 Sk (táto suma bola predmetom pôvodného platobného rozkazu), 2/ vyúčtovania zálohových platieb za služby spojené s nájmom za rok 2004 a to v rozsahu oneskoreného zostatku z vyúčtovania faktúry č. 56/2006 (na sumu 90.895 Sk) v rozsahu 52.857,60 Sk, 3/ vyúčtovania zálohových platieb za služby spojené s nájmom za rok 2005 a to v rozsahu neuhradeného zostatku z vyúčtovacej faktúry č. 112/2005 na sumu 102.038,20 Sk, 4/ z uplatnenej zmluvnej pokuty. Navrhla, aby odvolací súd v plnom rozsahu vyhovel jej odvolaniu. 6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že výsluch svedkyne pani L. nebol vykonaný s ohľadom na ustanovenie § 185 ods. 1 CSP. Poukázal na to, že zmluvný vzťah medzi stranami súdneho konania trval 4 účtovné obdobia, a to za roky 2002 – 2005. Ani za jedno účtovné obdobie žalobkyňa mu nedoručila faktúru za vyúčtovanie zálohových platieb a služieb. Preto je pre neho nepochopiteľné, keď žalobkyňa si zrazu uplatňuje nárok na dorovnanie platieb a služieb spojených s podnájmom. Doručenie vyúčtovacej faktúry za účtovné obdobie roku 2005 sa snaží žalobkyňa preukázať svedkyňou, ktorú stretol na ulici jej manžel a ktorá mala preukázať, že K. C. mu doručoval vyúčtovaciu faktúru za rok 2005. Zdôraznil, že ak by žalobkyňa viedla riadne účtovníctvo, tak by vyhotovovala vyúčtovaciu faktúru za každé účtovné obdobie. Potom by ale musela dospieť k záveru, že mu nevznikol žiaden nedoplatok na nájomnom alebo na službách spojených s podnájmom. Žalobkyňa ani raz nespochybnila výšku týchto úhrad a preto ním zistený s uvedený stav považuje za správny a nespochybniteľný. Taktiež zdôraznil, že obchodná spoločnosť AFIN s.r.o. postúpila údajnú pohľadávku na žalobkyňu dňa 28.12.2015, teda 10 rokov po podaní žaloby. Pôvodný žalobca mal teda neúmerný časový priestor na to, aby relevantným spôsobom preukázal, že za celé obdobie existencie podnájomného vzťahu boli vystavované vyúčtovacie faktúry v súlade so zákonom o účtovníctve za každé účtovné obdobie a že tieto vyúčtovacie faktúry mu boli aj riadne doručované. Má za to, že žalobkyňa v prvom rade mala preukázať existenciu vyúčtovacích faktúr za každé účtovné obdobie a následne by preukazovala doručovanie týchto faktúr. Keďže žiadna vyúčtovacia faktúra za žiadne účtovné obdobie v čase ukončenia zmluvného vzťahu neexistovala, nie je ani možné preukázať ich doručenie. Pre doručovanie platia určité pravidlá, tak žalobkyňa jednoduchým spôsobom (podacím lístkom na pošte) by vedela preukázať doručenie vyúčtovacích faktúr, napr. aj tým, že na jednom vyhotovení by žalovaný potvrdil svojim podpisom a dátumom ich prevzatie. Avšak ani jedna z týchto možností nebola preukázaná. Uviedol, že so žiadnou svedkyňou M. L. sa nikdy nestretol pri preberaní údajnej vyúčtovacej faktúry za účtovné obdobie roku 2005. Súhlasí so stanoviskom žalobkyne, že v tomto konaní nebolo sporné akú sumu uhradil, ale koľko mal žalobkyni zaplatiť. K tomu uviedol, že aj s ohľadom na vyjadrenie pôvodného žalobcu zo dňa 15.5.2007, že stav záväzkov treba posudzovať za celé obdobie trvania zmluvného vzťahu, počas ktorého mal žalobkyni uhradiť sumu 1.591.500 Sk, v skutočnosti uhradil 1.611.000 Sk. Teda vznikol mu preplatok v sume 19.500 Sk. Z uvedeného dôvodu žalobu považuje za nedôvodnú. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. 7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že trvá na vypočutí svedkyne M. L., pričom dôvody už uviedla v skorších vyjadreniach. Zopakovala, že je na nej, akým spôsobom preukáže vystavenie a doručenie vyúčtovacích faktúr. Taktiež pripúšťa, že doručovanie zásielok vrátane písomností prostredníctvom pošty je jedným z možných spôsobov ich doručovania, avšak nie jediným, nakoľko žiaden všeobecne záväzný právny predpis a ani osobitná dohoda účastníkov konania neustanovila doručovanie vyúčtovacích faktúr výlučne prostredníctvom pošty a pre tento prípad zároveň neobsahujú výluku z možností ich doručovania iným spôsobom, vrátane ich osobného doručovania. Navrhla aby odvolací súd vyhovel jej odvolaniu. 8. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli. 9. Rozsudok vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 165,97 Eur a zmluvnú pokutu 10,15 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku nebol odvolaním napadnutý, v tomto výroku nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP, a preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný. 10. Podľa ustanovenia § 330 ods. 1 ObZ, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 14. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 15. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne nedôvodné pre nedostatok jej aktívnej legitimácie v spore a čiastočne dôvodné, keďže v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zistenia a vec aj čiastočne nesprávne právne posúdil, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP čiastočne potvrdil a podľa § 389 ods.1 písm. c) čiastočne zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 17. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). 18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný v prípade, ak súd zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom či už sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena, alebo sa neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. 19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak, súd vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. 20. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán. 21. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa podala odvolanie proti celému výroku II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol jej žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. nad sumu 165,97 Eur so zmluvnou pokutou 10,15 Eur, ktorá jej bola priznaná výrokom I. Súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti čiastočne zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore, a to o zaplatenie 1.073,98 Eur. 22. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu – žalobkyni ňou uplatňované právo (nárok), resp. jej vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobkyne), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. 23. V posudzovanom prípade pôvodný žalobca žaloval žalovaného o zaplatenie 9.518,38 Eur so zmluvnou pokutou 7.879,47 Eur na základe neuhradenia faktúr č. 19/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77 Eur), č. 64/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77 Eur), č. 80/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77 Eur), č. 119/2005 na sumu 19.354,80 Sk (642,46 Eur) za podnájom za obdobie od 01.02.2005 do 16.05.2005, faktúry č. 56/2005 na sumu 90.895,50 Sk (3.017,18 Eur) za vyúčtovanie nákladov za služby za rok 2004 a faktúry č. 112/2005 na sumu 102.038,20 Sk (3.387,05 Eur) za vyúčtovanie nákladov za služby za rok 2005. Pôvodný žalobca zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2015 postúpil svoju pohľadávku, voči žalovanému z titulu nezaplatenia faktúr: č. 112/2005 v sume 3.387,05 Eur splatnej 30.06.2005, č. 19/2005 v sume 1.244,77 Eur splatnej 25.02.2005, č. 56/2005 v sume 2.186,07 Eur splatnej 25.03.2005, č. 64/2005 v sume 1.244,77 Eur splatnej 25.03.2005 a č. 80/2005 v sume 1. 244,77 Eur splatnej 25.04.2005 na žalobkyňu. 24. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetom postúpenia nebola pohľadávka v sume 642,46 Eur (19.354 Sk) s príslušenstvom z nezaplatenej faktúry č. 119/2005. Žalobkyňa nepreukázala, že je v tejto časti aktívne vecne legitimovaná, čo má za následok zamietnutie žaloby v tejto časti. Z uvedenej špecifikácie ďalej vyplýva, že predmetom postúpenia je pohľadávka v sume 2.186,07 Eur (65.857,54 Sk) s príslušenstvom titulom nezaplatenia faktúry č. 56/2005, pričom zo žaloby uplatnenej pôvodným žalobcom vyplýva, že suma pohľadávky uplatňovanej v konaní z faktúry č. 56/2005 je 1.754,55 Eur (52.857,60 Sk). Rozdiel medzi pohľadávkou uplatnenou v tomto konaní z uvedenej faktúry a postúpenou pohľadávkou je 431,52 Eur. Súd prvej inštancie správne uviedol, že týmto rozdielom medzi postúpenou sumou a sumou uplatnenou v konaní vo výške 431,52 Eur sa nemohol zaoberať, nakoľko nebol predmetom konania, teda aj v tejto časti žalobkyni chýba aktívna vecná legitimácia. Aj keď žalobkyňa podala odvolanie proti celému výroku II. rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, bližšie dôvody odvolania proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy 1.073,98 Eur z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie neuviedla. 25. Z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne o zaplatenie sumy 1.073,98 Eur (642,46 Eur + 431,52 Eur), odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby do sumy 1.073,98 Eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, podľa ods. 2 cit. ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. 26. Odvolací súd konštatuje, že predmetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenia dlžného nájomného za mesiace 02/2005 až 04/2005 a úhrady nákladov za poskytnuté služby špecifikované v zmluve za roky 2004 a 2005. Suma nájomného bola dohodnutá v zmluve. Úhradu nákladov za poskytnuté služby mal žalovaný platiť zálohovo každý mesiac a raz ročne vyúčtovacími faktúrami, ktoré
pôvodný žalobca bol povinný vystaviť po obdržaní celoročného vyúčtovania od všetkých dodávateľov služieb. 27. Žalobkyňa podaným odvolaním stanovila rozsah prieskumu napadnutého rozsudku. Namietala skutkové vady - vady skutkových zistení podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f), ako aj právne vady podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Uviedla, že nevykonaním dôkazu vypočutím navrhnutej svedkyne M. L. jej súd prvej inštancie neumožnil dostatočným spôsobom preukázať rozhodujúce skutočnosti, čím jej podstatným spôsobom sťažil dôkaznú pozíciu, čo viedlo k záveru, že neuniesla dôkazné bremeno. Zároveň to malo za následok, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Naviac súd prvej inštancie na zistený skutkový stav síce aplikoval správnu právnu normu, ktorú však nesprávne vyložil. 28. K nevykonaniu navrhnutého dôkazu odvolací súd uvádza, že súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takým postupom buď sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena alebo neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. 29. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, svedecká výpoveď má podporiť alebo vyvrátiť skutkové tvrdenia strany sporu. Žalobkyňa navrhla vypočuť svedkyňu L., aby potvrdila svoje tvrdenie, že žalovanému doručil obe vyúčtovacie faktúry za roky 2004 a 2005 jej manžel K. C.. Naproti tomu žalovaný tvrdí, že uvedené faktúry mu nikdy doručené neboli. Ide o tvrdenie proti tvrdeniu. V tomto prípade sa výpoveď navrhnutej svedkyne javí ako želaná, ktorá môže prispieť k dôkladnejšiemu zisteniu skutkového stavu. Súd prvej inštancie preto nemohol vopred hodnotiť svedeckú výpoveď ako nehospodárnu len pre značný časový odstup, keďže nemohol vopred vedieť, na čo konkrétne si bude svedkyňa pamätať. Tu odvolací súd poukazuje na znenie § 202 ods. 1 CSP, ktoré umožňuje aj súdu klásť svedkovi otázky na okolnosti, ktoré sú potrebné na doplnenie výpovede. Výpoveďou svedkyne L., ale aj nevyhnutným opätovným vypočutím K. C. súd prvej inštancie môže dospieť k dôkladnejším skutkovým zisteniam o (ne)doručení vyúčtovacích faktúr, po vyhodnotení ktorých následne bude môcť na zistený skutkový stav aplikovať správnu právnu normu. 30. Odvolací súd taktiež konštatuje, že súd prvej inštancie pri priraďovaní jednotlivých platieb žalovaného za nájom a za služby síce použil správny právny predpis (§ 330 ods. 1 ObZ), avšak ho nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný ako dlžník určil, ktoré záväzky plní, čo malo vyplývať z príjmových pokladničných dokladov, že plnil nielen na nájom, ale aj na služby. Odvolací súd poukazuje na to, že príjmové pokladničné doklady vystavovala žalobkyňa, v každom uviedla účel plnenia: „úhr. časť nájmu + služieb“. Konkrétna faktúra ani obdobie v kolónke účel platby uvedený nie je. Ku konkrétnemu účelu platieb sa žalovaný bližšie nevyjadroval ani vo svojich výpovediach na pojednávaní. Pritom § 330 ods. 1 ObZ vyslovene podmieňuje, že dlžník pri plnení určí, ktorý záväzok plní. Jedná sa o jednostranný prejav vôle dlžníka, čo sa však o príjmových pokladničných dokladoch vystavených žalobkyňou povedať nedá. Predložené výdavkové pokladničné doklady žalovaného nie sú podpísané žalobkyňou, nemajú teda žiadnu dôkaznú silu. Ak dlžník vyslovene neurčí, za ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný (§330 ods. 1 veta druhá ObZ). Ak súd prvej inštancie vychádzal len z príjmových pokladničných dokladov, tak pri priraďovaní jednotlivých platieb nepostupoval v súlade s § 330 ods. 1 ObZ, teda dané ustanovenie zákona nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav 31. Odvolací súd po oboznámení sa s celým spisovým materiálom dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz vypočutím svedkyne, ktorý potenciálne bol spôsobilý priniesť relevantné zistenia, čím podstatným spôsobom sťažil dôkaznú pozíciu žalobkyne, čo mohlo vyústiť k záveru, že neuniesla dôkazné bremeno, či k záveru, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a na takto nedostatočne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právnu normu, preto odvolací súd musel rozsudok v napadnutých výrokoch II. o zamietnutí žaloby nad sumu 1.073,98 Eur s príslušenstvom, III., IV. a V. podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 32. Po vrátení veci súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne prejedná, vykoná na základe návrhov sporových strán procesne predpokladaným spôsobom (§ 202
CSP) potrebné dokazovanie vypočutím svedkov K. C. a M. L.. Po doplnení dokazovania vykonané dôkazy vyhodnotí v súlade s § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Najmä opätovne posúdi splnenie si zmluvnej povinnosti žalobkyne, resp. jej právneho predchodcu, vyplývajúce z článku 5 bodu 5.4. zmluvy za roky 2004 a 2005, či vyúčtovacie faktúry č. 56/2005 a 112/2005 pre žalovaného vypracovala, ak áno, či boli žalovanému riadne (preukázateľne) doručené a kedy. Nanovo, v súlade s § 330 ods. 1 ObZ, posúdi priraďovanie platieb realizovaných žalovaným v roku 2005 na jeho záväzky za roky 2004 a 2005. Následne rozhodne aj o vzniku nároku žalobkyne na zmluvnú pokutu. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci bude vychádzať z názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), tak ako ho vyjadril v bode 30 tohto uznesenia. Úlohou súdu prvej inštancie teda bude v spore opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe uviesť právne závery, ktoré boli zo skutkového stavu vyvodené, aby boli dané jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane námietok strán sporu nadnesených v priebehu odvolacieho konania. 33. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).