Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 9Co/43/2024 7210200041 26. 03. 2025 JUDr. Gizela Majerčák ECLI:SK:KSKE:2025:7210200041.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcu: A. B. C., D. XX, C., nar. XX.X.XXXX, zást. advokátka JUDr. Ingrid Čisárová, Kuzmányho 57, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. K2-15C/3/2010 - 529 z 10. novembra 2023 rozhodol: P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví v celom rozsahu zamietol žalobu, ktorou žalobca sa domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom všetkých zložiek prokuratúry ako orgánov verejnej moci činných v trestnom konaní, ktorú žalobca skutkovo odôvodňoval tým, že v prebiehajúcom trestnom konaní orgány prokuratúry napriek opakovaným výzvam žalobcu na zaistenie jeho majetku v čase, keď tento bol v neoprávnenej držbe správcu konkurznej podstaty a v tom čase stále existoval, len hrozilo, že bude z likvidovaný, majetok žalobcu nezaistili a jeho vlastnícke právo v rozpore s §3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, preto neochránili. 2. Vychádzal zo zistenia, že (i) vyšetrovací orgán polície v konaní sp. zn. ČVS: OUV-1392/10-K2-2001 vedenom aj z podnetu trestného oznámenia žalobcu z 30.10.2001 po vyhodnotení zápisnice o podaní trestného vysvetlenia žalobcu, ako aj ďalších poškodených osôb danú trestnú vec najskôr uznesením z 31.7.2002 odložil, následne 13.2.2004 pristúpil k začatiu trestného stíhania vo veci trestného činu krádeže, ktorého sa mala dopustiť správkyňa konkurznej podstaty E. A. F., ktoré uznesením z 31.3.2006 stále vo veci zastavil, lebo skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, a to bez toho, aby v priebehu konania pristúpil k zaisteniu „ukradnutého majetku žalobcu“, hoci tento sa toho písomne domáhal; (ii) vec trestného oznámenia žalobcu z 5.10.2005, doplnená jeho podaním zo 7.8.2006 pod sp. zn. ČVS: ORP-1019/OEK-K2-2006 vedená vo veci trestného činu krádeže uznesením vyšetrovateľa z 28.9.2006 bola odmietnutá, lebo nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa §197 ods. 2 Tr. por. a sťažnosť žalobcu z 12.10.2006 proti tomuto uzneseniu uznesením okresnej prokuratúry z 20.10.2006 bola zamietnutá ako nedôvodná; (iii) Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 1.4.2008 (správne z 29.6.2006 – pozn. odvolacieho súdu) vo veci 7Cb/278/2001 okrem toho, že správkyni konkurznej podstaty (ďalej aj len ako „SKP“) uložil povinnosť vydať žalobcovi jednotlivé hnuteľné veci, žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty vo zvyšku zamietol s odôvodnením, že SKP do súpisu konkurznej podstaty nezahrnula hnuteľné veci, ktorých vydania, resp. ich vylúčenia
z konkurznej podstaty žalobca sa domáhal; rozsudok v zamietavom výroku právoplatnosť nadobudol dňom 17.8.2006; (iv) Najvyšší súd SR uznesením z 1.4.2008 vo veci 1Obo/231/2006 na odvolanie SKP zrušil rozsudok krajského súdu vo vyhovujúcom výroku o vydanie vecí a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že niektoré z vecí, ktoré boli predmetom vydania, boli zahrnuté do konkurznej podstaty a pri ostatných z obsahu spisu nebolo možné zistiť, či tieto sa nachádzali v objekte úpadcu, a teda, či ide o majetok žalobcu, ktorý žalovaná SKP zadržiava; (v) vo veci, ktorou takto bolo už len vydanie hnuteľných vecí žalovanou SKP, sa pokračovalo na bývalom Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20C/80/2012, odvolací súd rozsudkom zo 4.10.2017 pod sp. zn. 1Co/9/2016 na odvolanie žalovanej potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku o jej povinnosti žalobcovi vydať skracovaciu pílu, zváračku zn. Triodyn, vŕtačku zn. Kango (správne ešte aj neomietnuté dosky a nabíjačku – pozn. odvolacieho súdu) a vo zvyšku rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že a) nebolo jednoznačne preukázané, že sporné hnuteľné veci by boli v držbe žalovanej SKP a zároveň uviedol, že b) žalobca ochranu svojho vlastníckeho práva ku veciam, vo vzťahu ku ktorým žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že žalovaná ich v držbe nemala (a to bez ohľadu na to, či tieto v minulosti v držbe vôbec mala a ako prípadne s nimi naložila – pozn. odvolacieho súdu), v tomto sporovom konaní popri nároku na vydanie veci nezabezpečil účinne aj eventuálnym petitom, a to nárokom na náhradu škody; rozsudok právoplatnosť nadobudol dňom 20.11.2017. 3. Vec právne posúdil podľa jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré citoval v 24. - 35. odsekoch svojho odôvodnenia a tiež podľa §78, §79 a §80 Tr. por. účinného do 31.12.2005 (ďalej aj len ako „Tr. por.“), ktorých znenie citoval v 39. - 41. odsekoch svojho odôvodnenia. Konštatoval, že žalobca 3.8.2009 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 19 382,86 € podal na Generálnu prokuratúru SR, ktorá listom z 22.12.2009 tomuto oznámila, že odmieta uspokojiť jeho nárok s odôvodnením, že trestné stíhanie SKP bolo zastavené, pričom vyhodnocovanie výsledkov vykonaného dokazovania, a teda aj posudzovanie dôvodnosti trestného stíhania z hľadiska naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu je vecou orgánov činných v trestnom konaní, a nie vecou oznamovateľa alebo poškodeného s tým, že ak prokuratúr, ktorý sa stotožnil so zastavením trestného stíhania, už nevykonal žiadny z úkonov podľa Tr. por. smerujúcich k opätovnému začatiu trestného stíhania vo veci trestných činov žalobcom označených v trestných oznámeniach vznesením obvinenia a podaním obžaloby, neznamenalo to, že jeho postup spočívajúci v nezaistení majetku žalobcu u SKP E. A. F. by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup. Citoval aj z uznesenia ústavného súdu z 29.3.2006 vo veci III. ÚS/324/2005, v zmysle ktorého orgány činné v trestnom konaní síce nepostupovali tak, aby to naplnilo očakávania sťažovateľov, pretože na základe ich návrhu nezaistili majetok a nevzniesli obvinenie konkrétnej osobe, ale ich postup vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu a ESĽP nemožno považovať za porušenie článku 46 ods. 1 ústavy, ako ani čl. 6 ods. 1 Dohovoru, generálna prokuratúra pri vybavovaní podnetov, sťažností, námietok a iných podaní sťažovateľov postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, zaoberala sa podnetmi sťažovateľov, ktorými títo namietali postup orgánov činných v trestnom konaní, okrem iného preskúmala aj na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis (ČVS: ORP-1392/10-K2-2001), pričom to, že generálna prokuratúra dospela k inému záveru, čím sa odchýlila od očakávania a predstáv sťažovateľov, ešte neznamená, že došlo k porušeniu práva podľa článku 13 Dohovoru. 4. Nárok žalobcu nevyhodnotil ako premlčaný. So žalovaným vznesenou námietkou premlčania sa vysporiadal v 44. odseku svojho odôvodnenia poukazom na to, že pri nárokoch zo zodpovednosti za nesprávny úradný postup, aký je predmetom aj tohto sporového súdneho konania, sa uplatní iba jediná, a to subjektívna premlčacia doba, ktorá je trojročná a ktorá začína plynúť odo dňa, keď poškodený sa dozvie o škode, ktorá ale neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §15 zákona č. 514/2003 Z. z. odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov (prvá veta §19 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). V danej veci pritom uzavrel, že žalobca o škode prvýkrát sa mohol dozvedieť dňom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 1.4.2008 (v skutočnosti z 29.6.2006 – pozn. odvolacieho súdu) vo veci 7Cb/278/2001, ktorým tento zamietol jeho žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a ktorý v tomto výroku právoplatnosť nadobudol dňom 17.8.2006, čo bolo zároveň okamihom, kedy bolo zrejmé, že SKP má v neoprávnenej držbe hnuteľné veci žalobcu, ktoré nezapísala do konkurznej podstaty. Uzavrel preto, že od tohto dňa začala preto plynúť subjektívna trojročná premlčacia doba, ktorá by bola uplynula dňom 17.8.2009, nebyť spočívania premlčacej doby počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody od 3.8.2009 do 22.12.2009, po ktorom dni tzv. dobehlo aj zvyšných 15 dní premlčacej doby (3.8.2009 - 17.8.2009) a jej koniec pripadol preto na 6.1.2010. Pretože žalobca právo na náhradu škody žalobou na súde uplatnil
dňom 5.1.2010, uzavrel, že sa tak stalo pred jeho premlčaním a pristúpil preto k vecnému preskúmaniu opodstatnenosti žaloby. 5. Podstatou sporu medzi stranami bolo, či nekonanie (opomenutie) prokuratúry v trestnom konaní postupom podľa §78 a §79 Tr. por. zaistiť majetok poškodeného, (ne)predstavuje nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a či (ne)zakladá tým objektívnu zodpovednosť štátu za škodu týmto nekonaním žalobcovi spôsobenú. Posudzoval preto, či v danej veci (nie) sú naplnené nevyhnutné zákonné predpoklady tejto zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Keďže tieto sú kumulatívneho charakteru, uvažoval, že na preukázanie tejto príčinnej súvislosti v danom prípade nevyhnutným je preukázanie, že prokuratúra v prípravnom štádiu trestného konania postupovala vadne, keď nezaistila majetok poškodeného žalobcu, ktorý bol v neoprávnenej držbe SKP E. A. F.. Podľa jeho výkladu §§78 a 79 Tr. por. sú dispozitívnou právnou normou, ktoré za účelom zaistenia veci dôležitej pre trestné konanie v rámci prípravného konania prokurátorovi umožňujú, avšak nie prikazujú, realizovať nimi upravený postup, pričom je na zvážení prokurátora, či danú vec zaistí, pričom základným predpokladom toho, aby v trestnom konaní bolo možné využiť tento zaisťovací inštitút je, že podozrenie z trestného činu ako dôvodné musí byť preukázané v dostatočnom rozsahu, t. j. nemôže ísť len o domnienku oznamovateľa trestnej činnosti, resp. podozrenie zo spáchania trestného činu nemôže byť len v počiatočnej fáze, čo nevyhnutne súvisí so zásadou zdržanlivosti, resp. primeranosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní, keďže využitím zaisťovacích inštitútov sa vždy zasahuje do práv inej osoby, ktorej vec sa zaisťuje, pričom jej práva musia byť a sú chránené. 6. S odkazom napr. na rozsudok NS ČR vo veci 2Cdon/129/97 uzavrel, že v prípadoch, keď k namietanému nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v trestných konaniach ČVS: ORP-1392/10K2-2001, resp. ČVS: ORP-1019/OEK-K2-2006, bolo preto nutné pri posúdení otázky, či v nich (ne)došlo k nesprávnemu úradnému postupu, vychádzať zo záveru takéhoto rozhodnutia, ktoré nebolo zrušené pre nezákonnosť. Vzhľadom na to, že v danom prípade išlo o zastavenie trestného stíhania voči SKP E. F., lebo skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci (uznesenie z 31.3.2006), resp. o odmietnutie veci trestného činu krádeže voči SKP E. F., nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa §197 ods. 2 Tr. por. (uznesenie z 28.9.2006), pričom sťažnosť poškodeného žalobcu v oboch týchto prípadoch prokurátor zamietol ako nedôvodnú, uzavrel, že z týchto rozhodnutí bolo potrebné vychádzať aj pri posúdení otázky, či v trestnom konaní v štádiu prípravného konania, ktoré predmetným rozhodnutiam prechádzalo, (ne)došlo k nesprávnemu úradnému postupu tým, že orgány činné v trestnom konaní nezaistili majetok poškodeného, ktorý bol v neoprávnenej držbe SKP. S odkazom aj na uznesenie NS ČR z 29.8.2004 vo veci 26Cdo/1643/2003 potom konštatoval, že samotný výsledok týchto trestných konaní v danom prípade len potvrdzuje správnosť úradného postupu orgánov prokuratúry, keď tieto žalobcom požadovaný zaisťovací inštitút neaplikovali s tým, že uvedené vyplýva aj z konštantnej judikatúry súdov SR, t. j. že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci nezakladajú nedostatky, či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani v situácii, že ide o nedostatky, ktoré mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia, nakoľko pokiaľ orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho rozhodnutia a prípadné nesprávnosti, či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť preto posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (uznesenie ÚS SR z 19.9.2018 vo veci I. ÚS 327/2018). 7. Z týchto dôvodov s odôvodnením, že žalobcom vytýkané trestné konania skončili zastavením trestného stíhania/odmietnutím veci z dôvodu, že skutok nebol trestným činom, v danej veci jednoznačne uzavrel, že nebol žiaden dôvod k prípadnému postupu podľa §78, či §79 Tr. por., ktoré upravujú povinnosť vydať vec a odňatie veci a že nebol dôvod ani k akémukoľvek zásahu štátu do vzťahu žalobcu s SKP majúceho rýdzo občianskoprávny charakter, nakoľko Tr. por. takýto zásah neupravuje a nebol tak žiadny zákonný predpoklad, aby prokuratúra zasahovala do občianskoprávneho sporu medzi žalobcom a SKP a nedošlo preto ani k porušeniu zákona o prokuratúre. Podporne poukázal na to, že uvedené konštatoval aj ústavný súd v uznesení z 29.3.2006 vo veci III. ÚS 324/2005 (bod 19) a riadiac sa týmito úvahami vzhľadom na výsledok pertraktovaných trestných konaní konštatoval, že sporné hnuteľné veci žalobcu ako jeho majetok nemali charakter veci dôležitej pre trestné konanie, zo strany prokuratúry nebol preto zákonný dôvod na postup podľa §78, §79 Tr. por. a nedošlo tak ani k jej nesprávnemu úradnému postupu ako jednému z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
a preto žalobu zamietol ako nedôvodnú, bez potreby zaoberať sa či už vznikom samotnej škody alebo jej výškou. 8. V 51. - 53. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil, prečo ďalšie žalobcom navrhované dokazovanie ako nadbytočné nevykonal (listinami, ktoré už boli obsahom spisu, dôkazy, ktoré sa mali týkať hodnoty odcudzených vecí alebo ktoré s predmetom sporu nemali taký súvis, ktorý by bol nevyhnutný pre rozhodnutie v merite veci). Konanie o 4 974,22 € po súhlase žalovaného s takýmto procesným postupom zastavil pre späťvzatie žaloby. Plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu jeho trov, čo odôvodnil zásadou úspechu vo veci ustanovenou v §255 ods. 1 CSP s tým, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu §257 CSP nevzhliadol. 9. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho zamietavého výroku žalobca podal odvolanie tvrdiac naplnenie odvolacích dôvodov ustanovených v §365 ods. 1 písm. h) CSP navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na plnú náhradu trov konania. 10. Odvolanie odôvodnil tým, že v incidenčnom konaní o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty podľa §19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej aj len ako „ZKV“) žalobca neuspel a ako vyplynulo z odôvodnenia rozsudku súdu rozhodujúceho vo veci 7Cb/278/2001, v konaní uspieť sa ani nedalo, pretože SPK, ktorá v postavení verejnoprávneho orgánu mala vykonávať právomoci heteronómneho charakteru, konala ako fyzická osoba vykonávajúc nezákonné právne akty autonómneho charakteru tým, že odňaté veci do konkurznej podstaty úpadcu v rozpore so ZKV nezapísala, a veci žalobcu si ponechala vo svojej osobnej držbe. Namietal tiež, že v konaní o vydanie vecí správkyňou konkurznej podstaty úpadcu odňatých bez existencie právneho titulu vedeného pod sp. zn. 20C/80/2012 bolo preukázané, že všetky veci, ktoré boli predmetom konania, prešli do držby žalovanej SKP, pričom z rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 1Co/9/2016 rovnako vyplynulo, že žalobca v konaní o vydanie vecí ani nemohol uspieť, ak žalovaná SKP nepotvrdila pretrvávajúcu držbu sporných vecí, a to bez ohľadu na to, či veci v minulosti držala, príp. prečo ich v držbe už nemala a pod. Za daného skutkového stavu ochrana vlastníckeho práva žalobcovi bola preto neposkytnuteľná, a to nie z dôvodu pochybení na jeho strane a preto s poukazom na monopol štátu, právnu ochranu žalobcovi mohli poskytnúť už len orgány činné v trestnom konaní, čo za danej situácie pre prokuratúru sa stalo preto povinnosťou. Namietol preto, že v danom prípade, keďže trestné stíhanie bolo začaté, predpokladala sa krádež vecí patriacich žalobcovi a preto nezávisle na tom, či v konečnom dôsledku trestné stíhanie bolo zastavené alebo nie, prokuratúra počas trestného konania v čase, keď nebolo jasné, ako vec skončí, bola povinná postupovať tak, aby zaistila veci patriace oznamovateľovi, pokiaľ existovali pochybnosti o zákonnosti nakladania s týmito vecami, pričom v danom prípade išlo tu aj o žiadosť vlastníka predmetných vecí o ich zaistenie a o ich odňatie osobe, ktorá ich mala v neoprávnenej držbe a ktorá ani len netvrdila, že je ich vlastníkom, a napriek tomu s nimi nakladala spôsobom, ktorý ohrozoval vlastnícke právo žalobcu. Podľa odvolateľa preto pokiaľ jeho vlastnícke právo súdmi nemohlo byť ochránené a prokuratúra úkonom podľa §78, resp. §79 Tr. por. toto jeho právo ochrániť nemohla, potom vychádzajúc aj zo záruk v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prokuratúra bola povinná toto právo ochrániť bez ohľadu na to, či v trestnej veci (ne)bol niekto obvinený, príp. následne obžalovaný a odsúdený alebo nie. Zákon o prokuratúre v jeho §3 ods. 2 pritom ukladá povinnosť prokuratúre využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených v záujme fyzických osôb, právnických osôb a štátu, pričom odvolateľ za takýto zákonný prostriedok ochrany svojho vlastníckeho práva považuje inštitút vydania, resp. odňatia veci v zmysle §78 a §79 Tr. por. a zotrval preto na svojej námietke, že neodňatie vecí z neoprávnenej držby SKP, t. j. nevyužitie dostupných zákonných prostriedkov na ochranu vlastníckeho práva žalobcu, a to napriek tomu, že tento prokuratúru o ich využitie žiadal, bolo nesprávnym úradným postupom žalovaného a s odkazom na rozsudok NS ČR z 29.5.2013 vo veci 22 Cdo 2419/2012 namietal, že v dôsledku ich ponechania v držbe SKP žalobca sa dostal do situácie, že nevie, či jeho veci ešte vôbec existujú, kde sa nachádzajú, v koho držbe sú a keďže ani súdnou cestou sa nevie domôcť ich vydania, zakladá mu to preto právo dožadovať sa náhrady škody. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolateľ považoval preto za nesprávne, v dôsledku čoho podľa neho ani napadnutý rozsudok nie je preto možné považovať ani za správny, ani za spravodlivý a nemôže byť ani naplnením ústavného práva žalobcu na súdnu ochranu.
11. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Prokuratúra v danom prípade nemala povinnosť zaistiť predmetné veci, pretože §78 a §79 Tr. por. oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní vymedzujú dispozitívne, pričom pre využitie tohto inštitútu o. i. je potrebné, aby išlo o vec dôležitú pre trestné konanie, čo predpokladá vyhodnotenie skutočnosti, že podozrenie zo spáchania trestného činu je dôvodné, pričom dôvodnosť podozrenia nemá byť v počiatočnej fáze. Podozrenie zo spáchania trestnej činnosti v danom prípade pritom sa nepotvrdilo, keďže predmetné trestné konania boli právoplatne ukončené odmietnutím veci, resp. zastavením trestného stíhania, čo len potvrdzuje správnosť úvahy orgánov činných v trestnom konaní o nevykonaní tohto zaisťovacieho inštitútu pre účely daného trestného konania. Domnienka žalobcu, že využitie tohto inštitútu (ktorého účel je diametrálne odlišný, než ako ho vykladá žalobca) ho mohlo viesť k ochráneniu jeho občianskoprávnych vlastníckych nárokov, je len vykonštruovanou domnelou predstavou žalobcu o tom, ako orgány činné v trestnom konaní môžu postupovať v zmysle zákona. V súlade so zásadou zdržanlivosti ich oprávnenia nemožno vykladať podľa predstáv subjektov trestného stíhania extenzívne. Postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorého sa dovoláva žalobca, nie je v súlade s účelom samotného trestného konania, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd fyzických osôb, právnických osôb, čo v postupe orgánov činných v trestnom konaní rešpektované a dodržané v danom prípade bolo. 12. Odvolateľ, ktorého zástupcovi vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu bolo doručené 26.2.2024, nevyužil svoje právo a odvolaciu repliku k nemu nepodal. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci neurobila. 13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 14. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 CSP preto ho potvrdil. 15. Rozsudok na Krajskom súde v Košiciach verejne bol vyhlásený 26.3.2025 o 9.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 18.3.2025 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a ods. 3 za použitia §378 CSP). 16. Odvolanie nesmerovalo proti výroku o zastavení konania, tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol preto právoplatnosť a z toho dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu bol preto iba zamietavý výrok rozsudku a závisiaci výrok o trovách konania (§367 CSP). 17. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), o ktorom odvolací súd dospel k záveru, že tento nie je naplnený. 18. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil. V konaní nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 19. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, dostatočne zrozumiteľný, určitý a preskúmateľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré mali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd s napadnutým rozsudkom preto sa stotožnil v plnom rozsahu a aby sám nadbytočne neopakoval pre strany už známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v súlade s §387 ods. 2 CSP sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti a na tieto, ako odvolacím súdom aj zhora sú reprodukované, odkazuje, ako na jemu vlastné dôvody zamietavého rozsudku o nepreukázanom nároku na náhradu škody pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu minimálne o naplnení žalobcom tvrdenej nesprávnosti úradného postupu orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci ako jedného zo zákonných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti. 20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalobcu nad rámec toho, s akým vecne správnym a presvedčivým odôvodnením (až na premlčanie) s týmito tvrdeniami žalobcu sa vysporiadal súd prvej inštancie, odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody. 21. Odvolaciemu súdu sa žiada predovšetkým uviesť, že súd prvej inštancie nesprávne sa vysporiadal so žalovaným vznesenou námietkou premlčania, keď žalobou uplatnené právo neposúdil ako premlčané. Súd prvej inštancie v právnom posúdení premlčania pochybil totiž, keď počiatok plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody odvíjal až od momentu právoplatnosti rozsudku krajského súdu vo veci 7Cb/278/2001 z 29.6.2006, hoci v skutočnosti žalobca, osobne prítomný na pojednávaní pred krajským súdom v danej veci o vzniku škody na jeho majetku sa dozvedel najneskôr na danom pojednávaní 29.6.2006, keď vtedy nepochybne zistil, že hnuteľné veci, ktorých vydania, resp. vylúčenia z exekúcie v konaní sa domáhal, SKP do súpisu majetku úpadcu nezahrnula, resp. že vo svojej (ne)oprávnenej držbe ich nemá a jeho žaloba v tomto rozsahu bola preto zamietnutá. Počiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby bolo preto potrebné odvíjať najneskôr od tohto okamihu. Uvedené znamená, že premlčacia doba v danom prípade preto uplynula najneskôr dňom 29.6.2009 (pondelok), v dôsledku čoho správny právny záver je jedine ten, že žalobca žalobou na súde dňom 5.1.2010 v predmetnej právnej veci bezpochyby uplatnil už premlčané právo na náhradu škody. Pretože však žalobca tento odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia premlčania uplatneného práva v odvolaní pochopiteľne neuplatnil, pričom žalovaný, proti ktorému žaloba bola zamietnutá z iných dôvodov, nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania a tento uvedené nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie namietať preto ani nemohol, odvolací súd, súc byť viazaný odvolacími dôvodmi, svoje potvrdzujúce rozhodnutie zamietavého rozsudku v tejto veci nemohol založiť na tomto právnom závere o premlčaní žalobou uplatneného práva, a musel sa preto zaoberať aj posudzovaním odvolacích dôvodov, ktoré žalobca v odvolaní uplatnil, hoci tento v konaní uplatňoval premlčané právo, pričom aj žalovaný premlčania v konaní pred súdom prvej inštancie sa dovolával. 22. Orgány činné v trestnom konaní aplikovať zaisťovacie inštitúty ustanovené v §78 a §79 Tr. por. boli oprávnené bez ohľadu na to, či ich o to ktokoľvek (vrátane oznamovateľa trestného činu alebo aj osoby konaním podozrivého páchateľa trestného činu poškodenej, akým v danom prípade bol žalobca) žiadal alebo nie. Existencia žiadosti žalobcu, aby orgány prokuratúry v ním označených trestných konaniach postupovali spôsobom ustanoveným v §78, resp. v §79 Tr. por. pre posúdenie namietanej (ne)správnosti úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní bola preto aj z hľadiska tohto sporového konania o náhradu škody za namietaný nesprávny úradný postup orgánov prokuratúry pri výkone verejnej moci bezvýznamnou a žalobca jej existenciu v spore vyzdvihoval preto zbytočne, keďže táto na správnosti rozhodnutia o jeho žalobe na náhradu škody nemôže preto nič zavážiť. Orgány činné v trestnom konaní o (ne)aplikovaní týchto zaisťovacích inštitútov trestného konania rozhodovali autonómne, t. j. nezávisle od vôle akýchkoľvek tretích osôb, pričom jediným kritériom pre ne pritom bola dôležitosť zaisťovanej veci pre trestné konanie, a to tak v prípade vydania veci postupom podľa §78 Tr. por., ako aj v prípade odňatia veci postupom podľa §79 Tr. por., a nie žalobcom namietané hľadisko ochrany jeho majetku, či vlastníckeho práva. Odvolateľom namietané neposkytnutie ochrany jeho vlastníckemu právu a majetku orgánmi činnými v trestnom konaní rovnako nemôže preto nič zavážiť na posudzovaní správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to o to viac, že odvolateľ v tento súvislosti síce správne namietal, že súdna ochrana jeho práv v ním označených sporových súdnych konaniach či už o incidenčnej žalobe pred krajským súdom pod sp. zn. 7Cb/278/2001 alebo na bývalom okresnom súde pod sp. zn. 20C/80/2012 bola neposkytnuteľná. Zavádzal však, keď tvrdil, že uvedený právny stav nevznikol z dôvodu pochybenia na jeho strane a keď zodpovednosť zaň chcel preto zvaliť na orgány činné v trestnom konaní vyžadujúc od nich v danej právnej situácii v trestnom konaní postupovať žalobcom navrhovaným spôsobom pri zaistení vecí z majetku žalobcu z držby osoby podľa neho podozrivej zo spáchania trestného činu krádeže, na aký postup orgánov štátu žalobca,
a to ani ako osoba trestným činom poškodená, právny nárok však nemá. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 1Co/9/2016 pritom jednoznačne vyplynulo, že žalobca v konaní o vydanie vecí, o ktorých žalovaná SKP poprela, že by v relevantnom čase rozhodovania súdu v jej držbe sa nachádzali, úspešným byť nemohol z dôvodu, že popri nároku na vydanie veci voči žalovanej SKP svoj nárok účinne nezabezpečil aj eventuálnym petitom o náhradu škody pre takýto prípad. Skutočným dôvodom, že súdna ochrana právam žalobcu v predmetných sporových súdnych konania poskytnutá byť nemohla, bolo preto práve toto pochybenie žalobcu, a tento preto nemôže zodpovednosť za túto svoju pasivitu v civilnom sporovom konaní, v dôsledku ktorej jeho právna vec vyústila do straty sporu, prenášať na orgány verejnej moci vyžadujúc od nich suplovanie tejto jeho nečinnosti v civilnom procese vykonštruovaním ich povinnosti v trestnom konaní postupovať tak, ako im to zákon neumožňoval a prihliadať pritom na záujmy osôb, na ktoré tieto v trestnom konaní prihliadať a zohľadňovať ani nemohli. Žalobcom vyžadovaný postup orgánov činných v trestnom konaní jednoznačne by bol preto porušením ústavnej povinnosti ustanovenej v Čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý orgánu štátu umožňuje konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 23. Odvolacie námietky žalobcu z uvedených dôvodov nemali preto vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a tieto neboli preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a privodiť tak pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie či už jeho zmenou alebo zrušením a ako také preto neobstáli. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu preto potvrdil ako vecne správny vrátane závisiaceho výroku o trovách konania správne a zákonne založeného na zásade úspechu v danom prípade žalovanej strany v spore (§255 ods. 1 CSP). 24. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1 CSP rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to rovnako v súlade so zásadou úspechu ustanovenou v §255 ods. 1 CSP a vo veci v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP). 25. Žalobca v konaní netvrdil a vzhľadom na okolnosti prípadu odvolací súd ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré o trovách konania by bolo možné rozhodovať postupom podľa §257 CSP čo i len sčasti v prospech neúspešného žalobcu. 26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie
j e p r í p u s t n é , ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).