Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 4To/14/2025 7622010535 05. 03. 2025 JUDr. Miroslav Osif ECLI:SK:KSKE:2025:7622010535.2
Uznesenie Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Osifa, a sudcov JUDr. Františka Ševčoviča a JUDr. Stanislava Sojku, PhD., v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, ods.2 písm. a), ods.3 písm. a) Tr.zák., na verejnom zasadnutí dňa 5. marca 2025, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 14.10.2024, sp.zn. 6T/79/2022 takto rozhodol: Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B.. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B. za vinného zo zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, ods.2 písm. a), ods.3 písm. a) Tr.zák. s poukázaním na § 138 písm. e) Tr.zák. a § 139 ods.1 písm. c) Tr.zák. na tom skutkovom základe, že dňa 26. januára 2022 v čase okolo 12.10 hod. v meste C. D. E. na ulici F. G. XX/X, bez súhlasu majiteľky rodinného domu vošiel do dvora cez neuzamknutú bránu, odkiaľ prešiel k zadným uzamknutým celoskleneným bielym plastovým dverám domu, na ktorých nezisteným spôsobom rozbil sklenenú výplň, následne vošiel do priestorov domu, kde neoprávnene zotrval, čím takto poškodenej H. H. B. spôsobil rozbitím sklenenej výplne dverí škodu vo výške 220,- eur. Za to okresný súd uložil obžalovanému podľa § 194 ods. 3 Tr.zák. účinného od 06.08.2024 s použitím § 36 písm. j), písm. k) Tr.zák., § 38 ods. 2 Tr.zák., § 39 ods. 1 Tr.zák., § 39 ods. 3 písm. e) Tr.zák. trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.zák. účinného od 06.08.2024 mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr.zák. určil skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. odkázal poškodenú H. H. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XXX s nárokom na náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia na civilný proces. Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku zahlásil odvolanie obžalovaný, ktoré následne písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania najprv poukázal na pôvodné odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý vyslovil názor, že to, že poškodená osoba je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností neznamená automaticky, že obžalovaný ako jej manžel mal vstup do nehnuteľnosti zakázaný, pretože právo obžalovaného užívať dom, ktorý je vo vlastníctve poškodenej, vyplývalo z ich manželstva, z ich rodinnoprávneho vzťahu a až rozvodom uvedený právny dôvod zaniká. Zo spisu mal súd preukázané, že návrh na rozvod manželstva poškodená podala až dňa 31.1.2022 a manželstvo s poškodenou bolo právoplatne rozvedené až dňa 4.11.2022, a teda je zrejmé, že až po skutku, ktorý je prejednávaný v tejto veci. To, že poškodená si nepriala, aby obžalovaný bez jej vedomia chodil do domu, nemalo vplyv
na zánik užívacieho práva obžalovaného k nehnuteľnosti, pretože boli stále manželmi a poškodená vylúčenie obžalovaného z užívania nehnuteľností neriešila spôsobom, ktorý jej umožňuje zákon. Okrem užívacieho práva obžalovaného k nehnuteľnosti súd poukázal aj na to, že v nehnuteľnosti mal obžalovaný svoje trvalé bydlisko, a podľa výpis z Obchodného registra mal na uvedenej adrese aj sídlo spoločnosti H. F. C.. V zmysle dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov uvedenú spoločnosť nadobudol obžalovaný, pričom až od 14.4.2023 došlo k zmene sídla spoločnosti. Žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby poškodená ako vlastníčka nehnuteľností vylúčila túto právnickú osobu z možnosti užívania nehnuteľnosti na adrese svojho sídla. Vyššie uvedené odôvodnenie je v súlade s hmotným právom a ustálenou súdnou praxou, a to napriek tomu, že toto bolo prelomené rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konštatoval, že rozhodujúcou skutočnosťou je podľa krajského súdu to, kto konkrétne obydlie v čase činu reálne užíva, má v ňom svoju domácnosť a súkromie a nie právny vzťah k takémuto priestoru. Krajský súd ďalej uviedol, že výsledky dokazovania jednoznačne ukazujú, že obžalovaný opustil spoločnú domácnosť, preto existencia „formálneho“ rodinného vzťahu mu nezakladala právo vniknúť do domu, ktorého vlastníčkou je poškodená, keď reálne už v dome nebýval a nemal do predmetného domu ani prístup. Krajský súd ďalej konštatoval, že ani adresa sídla firmy neumožňuje v danom prípade obžalovanému neoprávneným spôsobom vnikať do domu poškodenej, lebo tým, že opustil spoločnú domácnosť fakticky zmenil aj reálne sídlo firmy a bolo jeho povinnosťou administratívne si zmenu vyznačiť. Na dôvažok súd konštatuje, že z výpovedí poškodenej vyplynulo, že miesto podnikania malo byť v A. a C. I.. Uvedené argumenty krajského súdu, ktorým bol Okresný súd v Spišskej Novej Vsi viazaný a ktoré viedli k jeho odsúdeniu sa však nezakladajú na hmotnoprávnom základe. Miesto podnikania nemožno stotožňovať so sídlom obchodnej spoločnosti. Rovnako nepozná formálny rodinný vzťah, ktorý by nezakladal právo užívať manželom nehnuteľnosť a rovnako nedohľadal v dostupnej judikatúre súdov pojem „reálne sídlo firmy“. V zmysle § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka v platnom znení platí, že sídlom právnickej osoby a miestom podnikania fyzickej osoby je adresa, ktorá je ako sídlo alebo miesto podnikania zapísaná v obchodnom registri alebo živnostenskom registri, alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom. Právnická osoba alebo fyzická osoba musí preukázať, že má k nehnuteľnosti alebo jej časti, ktorej adresa je ako jej sídlo alebo miesto podnikania zapísaná v obchodnom registri alebo v živnostenskom registri, alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom, vlastnícke právo alebo užívacie právo, ktoré užívanie nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania nevylučuje, alebo písomný súhlas vlastníka nehnuteľnosti alebo jej časti s úradne osvedčeným podpisom alebo písomný súhlas väčšiny podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti alebo jej časti, ak ide o podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti alebo jej časti počítanej podľa veľkosti ich podielov, s úradne osvedčenými podpismi so zápisom nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania do obchodného registra, živnostenského registra alebo inej evidencie ustanovenej osobitným zákonom; to neplatí, ak právo na užívanie nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania vyplýva z katastra nehnuteľností. To, že existencia sídla spoločnosti znamená aj právo spoločníka vstupovať do tejto spoločnosti, a dokonca toto právo je rovnocenné aj právu vlastníka nehnuteľností, ktorý má právo užívať svoju nehnuteľnosť. V ďalšom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu 98/2017, ktoré stanovil ústavné limity zásahu do práva na súkromie vykonaného niektorými zaisťovacími úkonmi podľa Trestného poriadku. Vychádzajúc zo znenia týchto ústavných limitov, z ktorých vyplýva, že v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či článku 19 Ústavy Slovenskej republiky, sú priestory súkromného sídla spoločnosti slúžiace na výkon pracovnej či podnikateľskej činnosti chránené pred neoprávnenými zásahmi zo strany verejnej moci. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať tak, aby do práva na súkromie osôb nezasahovali viac, a neprimerane dlhšie, ako to je nevyhnutné v právnom štáte. Vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu s použitím analógie argumentov, ktoré odzneli v tomto rozhodnutí, nemožno vykladať inak, než tak, že napadnutým rozhodnutím súdu, ktoré odôvodňuje jeho odsúdenie tým spôsobom, že neguje jeho právo na vstup do nehnuteľnosti, v ktorom je sídlo jeho spoločnosti s odôvodnením, že „nešlo o reálne sídlo spoločnosti“ a povyšuje právo poškodenej na ochranu jej obydlia, že ide o ústavne neudržateľný zásah do jeho základných práv a slobôd, pretože súd de facto konštatoval nemožnosť jeho vstupu do sídla spoločnosti. Právo poškodenej užívať obydlie,
zvlášť ak išlo o obydlie manželov za trvania manželstva, nemožno povýšiť nad právo spoločníka a konateľa spoločnosti vstupovať do sídla obchodnej spoločnosti. Ide o ústavne neudržateľný postup súdu. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodol o jeho oslobodení spod skutku obžaloby alebo alternatívne zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie veci. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila poškodená prostredníctvom svojho splnomocnenca a to tak, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti a že obžalovanému oznámila, že si neželá, aby v jej neprítomnosti vstupoval do jej obydlia. Konaním obžalovaného bolo porušené jej základné právo na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods.1, ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods.1, ods.2 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa § 48 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože obydlie je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Je presvedčená, že obžalovaný nemal žiadne právo na užívanie nehnuteľnosti, ktorá mu nepatrila. Vzhľadom na tieto skutočnosti je toho názoru, že súd prvého stupňa rozsudkom 6T/79/2022 zo dňa 14.10.2024 správne a zákonne uznal obžalovaného za vinného zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Nesúhlasí s výškou uloženého trestu odňatia slobody a je presvedčená, že v tomto konaní nebola dokazovaním zistená žiadna poľahčujúca okolnosť, ktorá by umožňovala uložiť znížený trest odňatia slobody výrazne pod spodnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Je si však vedomá skutočnosti, že vzhľadom na svoje postavenie nemôže napadnúť výrok o treste napadnutého rozsudku. Navrhla vzhľadom na všetky preukázané skutočnosti, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného zamietol. Na základe podaného odvolania krajský súd podľa § 317 ods.1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Preskúmaním napadnutého rozsudku a konania mu predchádzajúceho odvolací súd zistil, že okresný súd kontradiktórnym spôsobom konania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre zákonné rozhodnutie v trestnej veci obžalovaného. Úvodom svojho rozhodnutia odvolací súd považuje za nutné poukázať, že predchádzajúce rozhodnutie súdu, ktorým bol obžalovaný spod skutku obžaloby oslobodený, bolo na odvolanie prokurátora zrušené a okresnému súdu bolo uložené vo veci opätovne konať a rozhodnúť. V dôvodoch zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bol vyslovený právny názor, ktorým okresný súd sa dôsledne riadil a dospel tak k správnemu a tým aj zákonnému rozhodnutiu vo veci samej. V žiadnom prípade neobstojí argumentácia obžalovaného, aby odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení bol nariadil okresnému súdu po doplnení dokazovania, uznať obžalovaného za vinného zo spáchania žalovaného skutku. Nepochybil okresný súd pokiaľ na podklade zákonným spôsobom vykonaných dôkazov dospel k záveru, že obžalovaný bez súhlasu majiteľky rodinného domu nachádzajúceho sa v C. D. E. D. J. F. G. XX/X, do tohto domu vošiel, a to tým spôsobom, že nezisteným spôsobom rozbil sklenenú výplň na dverách, následne vošiel do priestorov domu, kde neoprávnene zotrval. O vojdení do domu, čo napokon nepoprel ani samotný obžalovaný, svedčí okrem kamerového záznamu aj svedkyňa K. L. E., ale obžalovaný vojdenie do domu považoval za oprávnené, čo odôvodňoval existenciou manželstva s poškodenou a bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Správne okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal, že obhajoba obžalovaného bola jednoznačne vyvrátená výpoveďou poškodenej, ďalej svedkyne K. L. E. a svedkyne K. M.. Poškodená jasne uviedla, že obžalovaný opustil spoločnú domácnosť v novembri 2021, keď si prenajal byt, a tam sa odsťahoval, predtým poškodenej odovzdal kľúče od domu, vrátane vymenených kľúčov od rodinného domu. Svedkyňa K. L. E. kritického dňa našla na dome poškodenej obžalovaného, ktorý jej tvrdil, že má tam trvalé bydlisko a sám jej povedal, že rozbil okno a tak vošiel dnu. Túto skutočnosť počula aj poškodená, keďže svedkyňa K. L. E. mala na telefóne spustený hlasitý hovor s poškodenou. Svedkyňa K. M. rovnako potvrdila, že obžalovaný jej telefonicky zavolal, aby zasklila okno, lebo ho rozbil. Výpovede
svedkýň v celom rozsahu korešpondujú so záznamom kamerového systému, pričom z tohto sú zistiteľné časové údaje, kedy došlo k rozbitiu skla, kedy obžalovaný vošiel do domu a začal si brať veci. Aj keď jej pravdou, že kamera nezachytila presne osobu, ktorá rozbila okno, je však zo všetkých vyššie citovaných skutočností zrejmé, že iná osoba, ako obžalovaný to spôsobiť nemohla. Na podklade vyššie uvedených dôkazov bolo možné bez akýchkoľvek pochybností urobiť záver, že obžalovaný už nemal vedomosť, že poškodená opakovane vymenila zámky na dverách a nainštalovala kameru pred svojím odchodom do Talianska. O nedovolenom vniknutí do rodinného domu poškodenej obžalovaným svedčia predovšetkým dôkazy z ktorých nepochybne vyplýva, že s poškodenou uzavreli dohodu o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov, taktiež rozsudkom za trvania manželstva bolo ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zrušené a na základe ich vzájomnej dohody aj vyporiadané. Poškodená sa tak stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Poškodená obžalovanému vyplatila 38.000,eur za účelom ich vzájomného vyporiadania a obžalovanému ešte ostal všetok majetok spoločnosti H. F. C.. Jednoznačne bolo preukázané, že obžalovaný opustil spoločnú domácnosť v novembri 2021, kedy si našiel iné bývanie a poškodenou mu bolo zakázané vstupovať do domu, a obžalovaný odovzdal kľúče od domu poškodenej. Samotná skutočnosť, že v čase skutku bol obžalovaný s poškodenou ešte v manželskom vzťahu, ale neviedli spoločnú domácnosť a vzhľadom na obsah dohody o zúžení BSM, taktiež na rozsudkom zrušeného bezpodielového vlastníctva manželov za trvania manželstva a na základe ich vzájomnej dohody aj jeho vyporiadania, ho už v žiadnom prípade neoprávňovalo vstupovať do rodinného domu, ktorý výhradne patril poškodenej, a to navyše násilným spôsobom, rozbitím sklenenej výplne na dverách. Na vyššie uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že poškodená návrh na rozvod podala dňa 31.1.2022 a manželstvo bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 18.10.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4.11.2022. Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku sa obzvlášť podrobne vysporiadal s otázkou, či vzhľadom na existenciu manželského zväzku obžalovaného s poškodenou, či obstojí obhajoba obžalovaného, že v teraz posudzovanom prípade sa jednalo o oprávnený vstup do obydlia. Okresný súd nepochybil, keď poukázal na ustanovenie § 122 ods. 5 Tr.zák. a na všeobecnú premisu, podľa ktorej je manžel nevlastník oprávnený užívať byt manžela vlastníka z titulu existujúcich rodinnoprávnych vzťahov. Táto premisa však neplatí bezhranične, nakoľko výkon práv totiž nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ako mimoprávnymi pravidlami ľudského správania sa. Existencia rodinnoprávneho vzťahu síce zakladá právo manžela bývať v byte, ktorý patrí druhému manželovi ak ide o spoločnú domácnosť rodiny založenú manželstvom. V teraz posudzovanom prípade reálne došlo k zúženiu tohto práva, a to na strane obžalovaného vzhľadom na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, jeho následného vysporiadania a obsah dohody o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V tomto smere odvolací súd opätovne poukazuje aj na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp.zn. 2Tdo/50/2016, že rozhodujúcou skutočnosťou je teda to, kto konkrétne obydlie v čase činu reálne užíva, teda má v ňom svoju domácnosť a súkromie a nie právny vzťah k takémuto priestoru. Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania bolo možné jednoznačne robiť záver, že obžalovaný opustil spoločnú domácnosť, odovzdal kľúče od rodinného domu, sám dobrovoľne sa vzdal práva na vstup do tohto obydlia, preto ani ním vznesená obhajoba o sídle firmy ho neoprávňovala na vstup do obydlia bez vedomia majiteľky nehnuteľnosti, teda do rodinného domu, ktorého vlastníčkou je poškodená, keď reálne už v dome nebýval a nemal do predmetného domu ani prístup. Ani adresa sídla spoločnosti H. F. C., neumožňuje v danom prípade obžalovanému, navyše násilným spôsobom, vniknúť do domu poškodenej, lebo tým, že opustil spoločnú domácnosť, obžalovaný ako osoba ktorá navonok vystupuje aj ako subjekt zastupujúci právnickú osobu, do obydlia vstúpil nepochybne neoprávnene ako fyzická osoba, na čo nebol oprávnený a navyše tak urobil násilným spôsobom. Z listu vlastníctva č. XXXXX k.ú. C. D. E. vyplýva, že poškodená je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti - rodinného domu, kde malo dôjsť ku skutku. Výlučnou vlastníčkou sa stala na základe dohody o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorá bola spísaná na notárskom úrade K. N. F. dňa 26.01.2018 notárskou zápisnicou sp.zn. N 48/2018, Nz 2657/2018. Bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov - obžalovaného a poškodenej bolo za trvania manželstva zrušené rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp.zn. 8C/33/2021, právoplatným dňa 14.07.2021. Dňa 12.11.2021 uzavreli obžalovaný s poškodenou Dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z ktorej okrem iného vyplýva, že poškodená nadobúda do svojho vlastníctva nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX a LV č. XXXXX k.ú. C. D. E., ktoré sú v jej výlučnom vlastníctve na základe dohody o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Manželstvo obžalovaného s poškodenou bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 18.10.2022, právoplatným dňa 04.11.2022 v konaní tunajšieho súdu sp.zn. 4P/23/2022 na základe návrhu zo dňa 31.01.2022. Odvolací súd okrem vyššie uvedeného považuje za nutné poukázať aj na argumentáciu okresného súdu uvedenú v teraz napadnutom rozsudku, ktorú si v celom rozsahu osvojil a ničím viac ju nedopĺňa. Odvolací súd záverom poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto právneho názoru preto krajský súd, aby nedochádzalo k opakovaniu argumentácie súdov, na podklade ktorých dospeli k zhodnému záveru, preto odvolací súd je oprávnený v podrobnostiach svojho rozhodnutia poukázať aj na dôvody napadnutého rozsudku, ktoré si v celom rozsahu osvojil a okrem vyššie uvedeného, ničím viac nedopĺňa. V tomto smere odvolací súd predovšetkým poukazuje na výsledky doplneného dokazovania, a to v rozsahu súdnych rozhodnutí v civilnom konaní, ako aj listinných dôkazov týkajúcich sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov do rozvodu manželstva. Keďže okresný súd nepochybil ani vo výroku o uloženom treste, kde výraznou mierou aplikoval dobrodenie zákona v prospech obžalovaného a uložil mu minimálne možný trest odňatia slobody, ktorého výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu jedného roka, a to aplikujúc ustanovenie § 39 ods. 1 Tr.zák., nakoľko trest, ktorý predpokladá Trestný zákon za čin kladený mu za vinu je vo výmere troch až ôsmich rokov a okresný súd považoval za neprimerane prísne, aby na nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti bolo potrebné mu ukladať trest v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby a že na jeho nápravu bude postačovať aj trest kratšieho trvania. S touto argumentáciou sa v celom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, teda že takto uložený trest je možné považovať za spravodlivý a plniaci účel sledovaný Trestným zákonom, a preto odvolací súd odvolanie aj v tomto rozsahu považoval za nedôvodné a trest uložený okresným súdom za spravodlivý, zákonný a spôsobilý dosiahnuť účel trestu formou individuálnej prevýchovy obžalovaného, ako aj formou generálnej prevencie, teda spôsobilý na nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti. Keďže poškodená si uplatnila náhradu škody, ktorú bližšie nešpecifikovala, preto odvolací súd správne rozhodol o odkázaní poškodenej s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.