Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 2Co/39/2026 7724200060 16. 04. 2026 JUDr. Anna Slovinská ECLI:SK:KSKE:2026:7724200060.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu ppráp. A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., C. D. 3, zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Košice, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanej Slovenskej republike, v ktorej mene koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 7.250 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 7C/1/2024 170 z 9. júla 2025 rozhodol: P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacich výrokoch o nároku na náhradu trov konania. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu (výrok III.) a žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok IV.). 2. Opätovne tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca ako príslušník E. F. G. G. H. s miestom výkonu štátnej služby v Michalovciach a okolí domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7.250 eur spôsobenej mu žalovanou porušením práva Európskej únie, konkrétne nesprávnou transformáciou Smernice Európskej únie č. 2003/88/ES do právneho poriadku SR. Žalobca v podstatnom tvrdil, že jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16 alebo 17-hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7 alebo 8-hodinová pohotovosť (t.j. 24-hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín za obdobie 7 dní. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie troch rokov pred podaním žaloby, t. j. od 2.1.2021 do 31.2.2023. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Počas služobnej pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci október 2021 strávil viac než 240 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 185:12 hodín. V tejto súvislosti poukázal na článok 6 písmeno b/ smernice 2003/88/ES, ktorý stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín, pričom poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a to sp. zn. C-429/09 G. Fuß, sp. zn. C-437/05 J. Vorel a sp. zn. C-397/01, B. Pfeiffe. Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, avšak jeho znenie túto skutočnosť nepotvrdzuje. Služobnú pohotovosť hasičov zákon o Hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Samotná smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutých porušením jej ustanovení ani stanovenia jej výšky. Vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu ako aj z podmienok jej uplatnenia v slovenskom právnom poriadku žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11 až § 13 OZ. 3. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo 14.8.2024, v ktorom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.660 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu (III.). Po odvolaní žalovanej voči vyhovujúcemu výroku rozsudku (výrok I.) a súvisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) bol tento rozsudok v napadnutých výrokoch zrušený a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach 2Co/9/2025-148 z 26.2.2025 z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie nerešpektoval právo strán na riadne, zrozumiteľné a preskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia. 4. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci vykonal ďalšie dokazovanie. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia čl. 7 ods. 2 druhej a tretej vety, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 bod 2 a 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b/, čl. 16 písm. b/ smernice 2003/88/ES, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1 a 2, § 97 ods. 1 písm. h/, § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1 a 2 zákona o HZZ, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Súd mal za nesporné, že žalobca je príslušníkom E. F. G. G. H., vykonáva stálu štátu službu v Michalovciach. Ďalej že žalobcovi boli nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 resp. 16,5-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzovala určená 8 resp. 7,5-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti boli podľa súdu určované na čas nočných hodín a v prípade, že bol počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči boli vyslaní na zásah, menila sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Ďalej mal súd za nesporné, že 48 - hodinový týždenný pracovný čas bol prekročený v určitých týždňoch nasledovne: 1/2021 - 52,14 hodín týždenne, 4/2021 51,69 hodín týždenne, 5/2021 - 54,69 hodín týždenne, 8/2021 - 49,24 hodín týždenne, 9/2021 - 53,55 hodín týždenne, 10/2021 - 57,63 hodín týždenne, 2/2022 - 51,69 hodín týždenne, 4/2022 - 52,14 hodín týždenne, 5/2022 - 50,46 hodín týždenne, 6/2022 - 56,84 hodín týždenne, 8/2022 - 54,07 hodín týždenne, 9/2022 - 50,25 hodín týždenne, 10/2022 - 50,40 hodín týždenne, 11/2022 - 52,14 hodín týždenne, 2/2023 - 54,88 hodín týždenne, 3/2023 - 50,40 hodín týždenne, 5/2023 - 52,62 hodín týždenne, 9/2023 - 49 hodín týždenne, 10/2023 - 56 hodín týždenne, 11/2023 - 48,07 hodín týždenne, 12/2023 - 49,47 hodín týždenne. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, čo do jej právneho základu, nestotožnil sa však s výškou žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy. K vznesenej námietke nedostatku právomoci rozhodovania súdu uviedol, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd. Súd poukazujúc na prípad Simmenthal (106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629) ustálil, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. K žalovanou namietanej aplikácii smernice na daný prípad súd akcentoval, že v zmysle rozsudku C - 429/09G, Fuß z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči, čo podporuje podľa súdu i C-397/01, Pfeiffer. Podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58). Žalovaná v konaní namietala nedostatok pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky, súd na túto otázku zodpovedal odkazom na rozsudok vo veci Fuß, ktorý dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß). Súd posúdením ustanovení § 85, § 86 ods. 2, § 91 ods. 1, § 92, § 122 a § 103
zákona o HZZ ustálil, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný, z uvedeného vyvodil súd preto záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá a žalobca ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v rokoch 2018 až 2021 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b/ smernice, z uvedeného sa môže žalobca dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republiky. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody sú podľa súdu dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - XXX/ XX I. J. H. K.) - 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť, súd mal tieto podmienky za splnené. K žalobcom uplatnenej výške škody súd uviedol, že kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané" od ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku. K žalovanou vznesenej námietke premlčania súd uzatvoril, že žalobca si uplatnil nárok za obdobie od 2.1.2021 - 31.12.2023 a nakoľko si žalobca uplatnil nárok za tri roky pred podaním žaloby v predmetnej veci, ktorá bola podaná dňa 2.1.2024, tak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v danom prípade nie je premlčaný. Ďalej k tomu súd akcentoval, že zo zákona o HZZ nevyplýva, aby Slovenská republika ustanovenie článku 16 písm. b/ a 6 písm. b/ smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období. Vzhľadom na uvedené mal súd námietku žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia za neopodstatnenú. Súd následne poznamenal, že členské štáty sú povinné rešpektovať a garantovať priemerný 48-hodinový pracovný čas, aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu. Súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu troch rokov, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 21-krát vyšší počet hodín počas 6 mesiacov v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, z uvedeného dôvodu bol žalobca ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať a zároveň tak vykonával namáhavú pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl. Súd uzavrel, že nerešpektovaním článku 6 písm. b/ smernice o rozvrhovaní pracovaného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného a rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie v zmysle § 13 v spojení s § 11 OZ, preto s poukazom na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu súd považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy u žalobcu v sume 2.000 eur a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania súd odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a rozhodnutie o trovách odvolacieho konania súd odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP plným procesným úspechom žalobcu, napriek tomu, že mu priznal len časť uplatneného práva, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, preto priznal žalobcovi nárok na náhradu prvoinštančných trov konania a odvolacích trov konania v plnom rozsahu. 5. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku a vo výrokoch o trovách konania, podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby ho zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a priznal jej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. V úvodnej časti odvolania žalovaná namietala porušenie svojho práva na spravodlivý proces, a to konkrétne postupom súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie ani v intenciách rozhodnutia odvolacieho orgánu nedostatočne odôvodnil, resp. vôbec neodôvodnil, čo činí napadnuté rozhodnutie arbitrárnym, nepreskúmateľným a nezrozumiteľným. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal argumentáciou žalovanej a založil svoje rozhodnutie o primeranosti priznanej sumy iba na všeobecných záveroch. Ďalej žalovaná poukazovala na to, že žalobca nie je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný a žalovaná nenesie v tomto konaní zodpovednosť za Slovenskú republiku, zároveň žalobca v konaní nepreukázal, že zákon o HZZ prebral smernicu nesprávne. Žalovaná zároveň zdôrazňovala, že súd nemal právomoc na porovnanie súladu zákona o HZZ so smernicou. Žalovaná poukazovala na to, že aj keď zákon o HZZ výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, neznamená to automaticky porušenie smernice 2003/88/ES, resp. to, že bola prebratá nesprávne. Ďalej žalovaná akcentovala, že Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/
ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. K transpozícii smernice žalovaná uviedla, že ustanovenie § 193 zákona o HZZ ustanovuje, že na služobný pomer príslušníkov sa použije primerane i ustanovenie § 85 Zákonníka práce, ďalej aj ustanovenie § 86 ods. 1 Zákonníka práce a tým pádom bol do právneho poriadku SR prevzatý čl. 6 písm. b/ smernice. V zmysle uvedeného je služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne a kolektívnymi zmluvami vyššieho stupňa platnými a účinnými v žalovanom období bol stanovený týždenný služobný čas žalobcu 37,5/38 hod., ktorý mu bol podľa § 86 ods.1 zákona o HZZ rozvrhovaný nerovnomerne, a to na obdobie 6 mesiacov. Žalovaná zdôrazňovala, že pojem „pracovný čas“ v zmysle ZP a „služobný čas“ v zmysle zákona o HZZ nemožno stotožňovať a predmetom tohto sporu nie je, či sa predmetná pohotovosť žalobcu zarátava do jeho služobného času, alebo nie. Ďalej žalovaná namietala, že súd prvej inštancie v 15. bode svojho odôvodnenia konštatoval nespornosť, že 48-hodinový týždenný pracovný čas bol prekročený v určitých týždňoch, namiesto toho, aby konajúci súd skúmal prekročenie týždenného pracovného času žalobcu v intenciách argumentácie žalobcu a žalovanej pri ich vzájomnej konfrontácii. Žalovanej nebolo vôbec zrejmé, na základe akých skutočností dospel súd prvej inštancie ku konštatovaniu, že v obdobiach vymenovaných v bode 51. napadnutého rozsudku bol prekročený maximálny týždenný pracovný čas žalobcu, a to 21krát. No rozporne v bode 71. a 72 napadnutého rozsudku súd uviedol, že u žalobcu došlo 21-krát k prekročeniu týždenného pracovného času počas 6 mesiacov. V bode 15. napadnutého rozsudku je totiž konštatované porušenie maximálneho týždenného pracovného času v rámci období 1 kalendárneho mesiaca (a nie 6 mesiacov), súd tak nesprávne vychádzal z výpočtov žalobcu v rámci 1-mesačného referenčného obdobia, s čím sa súd vôbec v odôvodnení nevysporiadal a zároveň neustálil, v akom období sa počíta priemerný týždenný pracovný čas (t.j. referenčné obdobie), a aký čas sa považuje za pracovný čas, aký čas za čas odpočinku, a čo spadá do pojmu neutralita pri výpočte (čl. 16 písm. b/ smernice). Na podporu svojich tvrdení o nerovnomernom rozvrhnutí služobného času a tým pádom aj zavedením referenčného obdobia žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/97/2024 – 210 zo dňa 24.3.2025. Žalovaná akcentovala, že § 86 ods. 1 zákona o HZZ predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b/ smernice v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b bod iii/ a článkom 19 a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach, ktoré sú šesťmesačné v zmysle ods. 15 preambuly smernice. Súdny dvor EÚ však nikdy neuviedol, že je právo pracovníka, aby sa „priemerný“ pracovný čas skúmal v obdobiach 7 dní, resp. 1 mesiaca, ak by členský štát neprijal referenčné obdobia. Súdny dvor EÚ stanovil jedinú podmienku transpozície referenčných období iba v prípade, ak by sa členský štát odvolával na pevné referenčné obdobia. Súdny dvor EÚ už v rozsudku vo veci C-303/98 zo dňa 3.10.2000 v bode 70 uviedol, že v dôsledku toho je odpoveďou na otázku 3(c) taká, že v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by transponovala článok 16 ods. 2 smernice 93/104 alebo prípadne výslovne prijímajúcej jednu z výnimiek stanovených v článku 17 ods. 2, 3 alebo 4 tejto smernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, pretože jednotlivcom priznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Žalovaná ďalej namietala, že výška nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval, je neprimeraná. Súd pri jej zohľadňovaní má nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaná považovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za neprimerané a nedôvodné, najmä preto lebo súd oprel svoje tvrdenia o nesprávny skutkový záver. Podľa žalovanej žalobca v konaní nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti a nepostačuje len samotné konštatovanie porušenia smernice. Žalovaná k tejto otázke poukázala na rozhodnutia slovenských odvolacích súdov. Nakoniec sa žalovaná nestotožnila ani s výrokom súdu týkajúcim sa nároku na náhradu trov konania. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.5.2023 a sp. zn. 9Co/185/2023 zo dňa 11.9.2024 a rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, že otázka pasívnej vecnej legitimácie nastolená žalovanou už bola súdnou praxou vyriešená tak, že súdy prvej inštancie ako aj odvolacie súdy dospeli k záveru, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaná. K dĺžke referenčných období žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacích súdov k tejto otázke, potvrdzujúcich právny názor, že k transpozícii ustanovení smernice o referenčnom období nedošlo vôbec a preto sa žalovaná nemôže dovolávať ich aplikácie. K transpozícii smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že zákon o HZZ nezohľadňuje požiadavku smernice, podľa ktorej sa za „pracovný čas“ považuje aj čas, počas ktorého je pracovník na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi, v rámci pohotovosti. Vnútroštátna úprava túto realitu ignoruje a čas pohotovosti nezapočítava do pracovného času, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b/ smernice. Podľa rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (napr. C-429/09, Günter Fuß a C-437/05, Jan Vorel) pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88. K otázke transpozície smernice a § 85 Zákonníka práce žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/1/2025, zo dňa 27.2.2025, bod 49. K žalovanou uvedeným uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici žalobca uviedol, že judikatúra Krajského súdu v Banskej Bystrici v otázke dĺžky referenčného obdobia je nejednotná a sám poukázal na odlišné rozhodnutia tohto súdu. Podľa žalobcu rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-303/98 (Simap), na ktoré sa odvoláva žalovaná, nepodporuje jej tvrdenie. Naopak, potvrdzuje právny názor žalobcu, že referenčné obdobie možno uplatniť len vtedy, ak bolo výslovne transponované do vnútroštátneho práva. V prípade, že takéto ustanovenia neexistujú, ako je tomu v právnom poriadku Slovenskej republiky, jednotlivci (ale nie členský štát) majú na základe priameho účinku právo na dodržiavanie maximálneho referenčného obdobia, ktoré nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Toto právo nemožno interpretovať tak, že by umožňovalo štátu jednostranne uplatniť odchýlku bez jej výslovnej a riadnej transpozície, a už vôbec nie na ujmu jednotlivca. Podľa žalobcu z rozsudku Súdneho dvora z 20.6.2024, C-367/23, Artemis security SAS, vyplýva, že nesplnenie požiadaviek stanovených v článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES vedie u dotknutého pracovníka k nepochybnej ujme. Pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi je potrebné splniť 3 podmienky stanovené právom EÚ, resp. definovanú judikatúrou Súdneho dvora. Ujma pracovníka sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora v tomto prípade prezumuje a vyplýva priamo z porušenia čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES. (Opísanie konkrétnej ujmy nie je teda podmienkou, ktoré úniové právo vyžaduje pri priznanie nároku na náhradu škody.) S poukazom na vyššie uvedené, žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. 7. Žalovaná v odvolacej replike poukázala na to, že v zmysle § 86 ods. 1 veta druhá zákona o HZZ referenčné obdobia sú v tomto prípade šesťmesačné a žalobca v konaní nedokázal správne označiť ani jedno referenčné obdobie a nepreukázal nemajetkovú ujmu, inak v tejto otázke zotrvala na svojich doterajších tvrdeniach a poukazovala na rozhodnutia odvolacích súdov k tejto otázke. Dodala, že záver žalobcu o tom, že referenčné obdobie musí byť výslovne prevzaté nezodpovedá rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ a nie je v súlade s Korigendom k oznámeniu Komisie. 8. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že je nesprávne tvrdenie žalovanej, že § 86 ods. 1 zákona o HZZ ustanovuje šesťmesačné referenčné obdobie, pretože ustanovenie § 86 rieši nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Žalobca poukázal na to, že k § 193 zákona o HZZ ako aj k transpozícii referenčného obdobia a povahe § 86 zákona o HZZ sa naposledy vyjadril Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku, sp. zn. 2Co/113/2025 zo dňa 23.10.2025, bod 16 a 17. 9. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 CSP a nebol predmetom odvolacieho prieskumu. 10. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I. a tiež závislým výrokom o trovách konania III. a IV.) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. 11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.4.2026 o 9.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. 210/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade § 219 ods. 3 CSP. 12. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. 13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je naplnený, ak má konanie vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacími dôvodmi nie je len nesprávne či neúplné zistenie skutkového stavu či nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako je podstatný aj správny procesný postup súdu v konaní, teda dodržanie všetkých procesnoprávnych predpisov. Inou vadou treba rozumieť práve nedodržanie predpísaných postupov. V praxi môže ísť o postup súdu pri dokazovaní (svedok
nebol poučený, dôkaz listinou nebol prevedený v súlade so zákonom), poučenie subjektov, posúdenie procesných otázok (strane nebola doručená písomnosť). Takéto vady považujeme za odvolací dôvod vtedy, ak mohli spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je otázkou posúdenia súdu v každom konkrétnom prípade. Súd môže vyvodiť i záver, že napriek existencii vady v konaní, takýto postup nemohol mať vplyv na správnosť rozhodnutia. 14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. 15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale tento bol nesprávne interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 16. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu otázku právomoci súdu konať a rozhodovať v danej veci a pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, otázku delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce, konkrétne § 85 a § 86 Zákonníka práce, na služobný pomer príslušníkov E. F. G. G., otázku nerovnomerného rozvrhnutia služobného času a s tým späté vymedzenie referenčného obdobia, otázku naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia únijného práva a otázku nároku na náhradu trov konania v tomto spore. 17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovanej uvedených v podanom odvolaní uvádza, že je nedôvodná námietka žalovanej o nedostatku právomoci súdu konať a rozhodovať v tejto veci. Odvolací súd odmieta názor žalovanej, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s unijným právom. Práve naopak, ESD vo svojej judikatúre (napr. v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel) explicitne požaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej aplikácie unijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto spojitosti na vnútroštátnej úrovni tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016, v zmysle ktorého: „ ... ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom. Na tento účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal by porovnať konkrétne znenia ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami ustanovení transponovanej smernice“ (z publikácie C. H., C. H.: Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181). 18. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami namietala správnosť spôsobu právneho posúdenia otázky jej pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovanou už v priebehu prvoinštančného konania nastolenú otázku, odpovedal v jej neprospech, a to vo svojej podstate poukazujúc na objektívnu zodpovednosť štátu, pretože z pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti
za porušenie úniového práva nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej vyviniť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene štátu škodu spôsobil a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia úniového práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C-429/09 Fuß. Na margo argumentácie žalovanej v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty (porov. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti (rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku). Nakoniec odvolací súd k tejto otázke dodáva, že podľa § 11 písm. d/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (ďalej len „ZoOČV“) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor. Za H. L. tak v zmysle § 11 písm. d/ ZoOČV koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. 19. Žalovaná ďalej poukazovala na to, že smernica bola do právneho poriadku SR transponovaná správne, pretože zákon o HZZ v § 193 určuje delegovanú pôsobnosť niektorých ustanovení Zákonníka práce, konkrétne i § 85 a § 86 Zákonníka práce. Odvolací súd poukazuje na to, že táto námietka žalovanej je nedôvodná. Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č. 4 zákona o HZZ od 1.1.2006. Podľa § 193 zákona o HZZ sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane § 85 ods. 9 Zákonníka práce, ktorý znie: „Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín“. Z ustanovení zákona o HZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná o pohotovosť na pracovisku, ktorá je v § 96 ods. 2 Zákonníka práce upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie § 193 zákona o HZZ však primerané použitie odkazom na § 96 ods. 2 Zákonníka práce neuvádza. Z § 122 ods. 3 zákona o HZZ vyplýva, že ak počas služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu službu nadčas. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do zákona o HZZ, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Na služobný pomer žalobcu sa vzťahuje právna úprava zákona o HZZ, preto porušenie právnej normy vyplývajúcej z unijného práva zaťažuje žalovanú. Z uvedeného vyplýva, že zákon o HZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v dôsledku toho dochádza k pravidelnému prekračovaniu vymedzeného maximálneho týždenného pracovného času. Taktiež polemika žalovanej s pojmami „pracovný čas“ a „služobný čas“ nemá oporu v zákone, pretože tak ako i samotná žalovaná uvádza, zákon o HZZ v § 193 ods. 1 stanovuje delegovanú pôsobnosť Zákonníka práce, to platí primerane i pre § 85 ods. 9 Zákonníka práce, ktorý stanovuje priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca. 20. Pokiaľ v tomto smere žalovaná predostrela námietku zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd udáva, že smernica umožnila členským štátom stanoviť pre uplatnenie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (článok 16 písm. b/). Je však nutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatniť, bolo nevyhnutné ho prevziať do právneho poriadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo. Ustanovenia § 86 zákona o HZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietku žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci 6-mesačného referenčného obdobia je nutné hodnotiť ako nedôvodnú, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, preto sa žalovaná nemôže dovolávať jeho aplikácie, a z tohto dôvodu sú pre tento spor irelevantné prepočty maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa v uvedených referenčných obdobiach, či už jednomesačného alebo šesťmesačného referenčného obdobia, ktoré uvádzali strany sporu v tomto konaní. Nesprávne sa tak súd prvej inštancie stotožnil s prepočtom
maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci jednomesačného referenčného obdobia, no zároveň z vyššie uvedeného dôvodu je nedôvodná námietka žalovanej, čo mal/nemal v tomto prepočte súd zohľadniť, keďže k prepočtom maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa v referenčných obdobiach nemôže dôjsť. Odvolací súd uzatvára vychádzajúc zo žalobcom reálne odpracovaných hodín v rozhodnom období vrátane hodín jeho služobnej pohotovosti, že v žalobcovom prípade pravidelne dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného 48 hod. týždenného pracovného času v žalovanom období. Odvolací súd dodáva, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-303/98 Simap žalovaná vykladá nesprávne, treba ho vykladať v súlade so základnými princípmi práva Európskej únie, najmä s princípom priameho účinku smerníc a zákazom ich použitia v neprospech jednotlivca. Súdny dvor v uvedenom rozsudku síce konštatoval, že pri absencii transpozície článku 16 ods. 2 smernice 93/104 alebo výnimiek podľa článku 17 môžu mať tieto ustanovenia priamy účinok, avšak tento priamy účinok pôsobí výlučne v prospech jednotlivca a proti štátu. Z toho vyplýva, že jednotlivci sa môžu dovolávať ochrany, ktorú im smernica priznáva, teda aj práva na to, aby referenčné obdobie nepresiahlo 12 mesiacov. Zároveň však platí, že výnimky upravené v článku 17 smernice predstavujú odchýlky od ochranného režimu pracovného času, a preto musia byť vykladané reštriktívne a môžu byť uplatnené len vtedy, ak boli riadne a výslovne transponované do vnútroštátneho práva. V opačnom prípade ich štát nemôže uplatňovať, pretože platí zákaz tzv. obráteného priameho účinku. 21. Odvolací súd má za preukázaný základ nároku žalobcu, pretože nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice v rozsahu prekročenia limitu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorú súd právne posúdil podľa právnej úpravy nemajetkovej ujmy v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Má za preukázané, že u žalobcu k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa došlo. V príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ smernice tak vznikla žalobcovi nemajetková ujma, porušením práva na ochranu zdravia, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, práva na realizáciu súkromného rodinného života. Žalobca preukázal výpisom zo systému SAP (pozn. odvol. súdu: tento výpis žalovaná nerozporovala), že v žalovanom období január 2021 – december 2023 opakovane dochádzalo k presahu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa. Tento stav bol v príčinnej súvislosti s nemajetkovou ujmou, ktorú žalobca utrpel. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla tým, že prekročením limitu 48-hodinového priemerného pracovného týždňa boli trvalo, permanentne porušované práva žalobcu na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu výkonu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná, na ochranu zdravia, žalobcovi bolo skracované právo na odpočinok a realizáciu súkromného a rodinného života, čo aj súdu prvej inštancie vyplynulo z vykonaného dokazovania. Aj podľa odvolacieho súdu porušením práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času utrpel žalobca nemajetkovú ujmu, ktorá spočíva v zásahu do prirodzených práv žalobcu na ochranu zdravia a na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná. Odvolací súd má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuß považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (týždenný pracovný čas žalobcu presiahol opakovane nad rámec 48 hodín) a jeho trvaním (v posudzovanom období 3 roky pred podaním žaloby), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. 22. Napokon neopodstatnenými sú tiež odvolacie námietky žalovanej smerujúce proti výrokom o trovách konania. S názorom žalovanej, že nevyhovenie žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu, je potrebné z hľadiska rozhodnutia o trovách konania v danom prípade posúdiť ako (pomerný) procesný neúspech žalobcu, sa odvolací súd nemohol stotožniť. Na úvod svojej argumentácie v tejto otázke odvolací súd kriticky poznamenáva, že nesprávnosť právneho uvažovania žalovanej, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, má celkom nepochybne pôvod v nejasnej právnej úprave, ktorá bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Pokiaľ totiž predchádzajúci procesný predpis (zákon č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016) vo svojom § 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú náhradu trov konania, aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v súčasnosti platný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento
názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (pozri Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie štátom, včítane výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu, vecne správne. 23. Námietky žalovanej nie sú podľa odvolacieho súdu dôvodné, preto súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny. 24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej, ktorá nemala úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP. 25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).