Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 3Cob/170/2024 8716205441 27. 02. 2026 JUDr. Rastislav Pella ECLI:SK:KSKE:2026:8716205441.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: Tatranská tvorivá, s. r. o., sídlo: Tatranská Lomnica 14623, Vysoké Tatry 059 60, IČO: 45 342 318, zastúpeného advokátom: JUDr. Martinom Bašistom, sídlo: Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37 880 381, proti žalovanému: Fermik, s. r. o., sídlo: Nám. sv. Egídia 36/83, 058 01 Poprad, IČO: 47 421 509, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária ŠAVELOVÁ, s. r. o., sídlo: Mnoheľova 839/10, 058 01 Poprad, IČO: 47 253 070, v konaní o vydanie vecí, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 16Cb/157/2016-261 zo dňa 11. júla 2024, takto rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá ohľadom uplatneného nároku na zaplatenie náhrady nákladov na nákup a montáž pevne zabudovaných vecí. II. Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu nad jeho potvrdenú časť a vec rozsahu vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
v tomto
odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. žalobu zamietol a 2, vo výroku II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania. 2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vydania vecí špecifikovaných v petite žaloby, ako aj zaplatenia náhrady nákladov za nákup a montáž pevne zabudovaných vecí v byte č. 5 na prízemí apartmánového domu č. XXX, postaveného na parcele CKN č. 699/171, zapísanej na LV č. XXXX, k.ú A. B.. 3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 1.7.2011 uzatvoril žalobca so spoločnosťou STAVREA-TATRY s.r.o. ako vlastníkom bytu č. X nachádzajúceho sa na ulici C. 809 vo Veľkom Slavkove Nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bolo prenechanie uvedeného bytu do nájmu. V článku I. bod 1.4. nájomnej zmluvy bol ručne doplnený text, podľa ktorého bol byt odovzdaný ako čiastočne zariadený a slúžil aj ako kancelária. Podľa tvrdení žalobcu v byte realizoval úpravy vybavenia a zariadenia, pričom dňa 28.12.2012 mal byť spísaný inventarizačný zoznam zariadenia a vybavenia bytu. Žalobca uzatvoril dňa 28.12.2012 Nájomnú zmluvu k predmetnému bytu s D. A. E., pričom tento následne dňa 1.1.2013 uzatvoril s Karolom Halászym Nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bolo prenechanie bytu do podnájmu. Na základe osvedčenia o vykonaní dobrovoľnej dražby č. N3148/2013 zo dňa 27.12.2013 sa žalovaný stal výlučným vlastníkom predmetného bytu. Žalovaný v konaní namietal, že žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo k hnuteľným veciam, ktoré mali byť predmetom sporu, ani to, že by v byte vykonal úpravy na vlastné náklady, ako ani výšku nákladov vynaložených na zabudované veci, nákup a montáž hnuteľných vecí. Zo svedeckej výpovede F. G. H. súd prvej inštancie zistil, že byt pôvodne slúžil ako kancelária spoločnosti
STAVREA-TATRY s.r.o., v byte sa nachádzala zabudovaná kuchynská linka, obklady a sanita v kúpeľni a v priebehu času dochádzalo k jeho ďalšiemu dozariaďovaniu nábytkom. Z vykonaného dokazovania však súd prvej inštancie nezistil, že by žalobca preukázal svoje vlastnícke právo k hnuteľným veciam, ktoré mali byť z bytu odstránené, ani to, že by predmetné veci nadobudol na vlastné náklady. Rovnako nebolo preukázané, v akom rozsahu boli v byte vykonané úpravy žalobcom, aké konkrétne veci mali byť do bytu vnesené žalobcom, ani výška nákladov vynaložených na ich obstaranie a montáž. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123 a § 126 Občianskeho zákonníka a žalobu ako neopodstatnenú pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom zamietol. Uviedol, že samotné tvrdenia svedka F. H. o tom, že na základe plnej moci zakúpil veci, ktoré majú byť vo vlastníctve žalobcu, nie sú spôsobilé založiť vlastnícke právo žalobcu, keďže tieto tvrdenia neboli hodnoverne preukázané. Súd prvej inštancie prihliadol aj na nevyjasnené vzťahy svedka so žalovaným, ako aj so spoločnosťou STAVREA-TATRY s.r.o. Konštatoval, že žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo k uplatňovaným veciam ani existenciu účtovných dokladov, ktoré by toto vlastníctvo preukazovali. Stotožnil sa s námietkou žalovaného, že tento nemôže znášať náklady vynaložené pôvodným vlastníkom v období, keď ešte nebol vlastníkom bytu, a že z listinných dôkazov nevyplýva oprávnenosť špecifikovaných nákladov vo výške 9.862,18 eur. Z predložených listinných dôkazov zároveň nebolo preukázané, že veci uvedené vo faktúrach korešpondovali s nákladmi na nákup a montáž pevne zabudovaných častí bytu. Pri pevne zabudovaných veciach mal žalobca uplatniť svoje nároky voči pôvodnému vlastníkovi bytu, pričom vo vzťahu k terajšiemu vlastníkovi mohol požadovať len účelne vynaložené prostriedky z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca nepreukázal, že všetky predmetné veci sa nachádzajú v držbe žalovaného, ani to, že by ich bolo možné vydať, keďže časť vecí sa nachádza v iných bytoch. Rovnako nebolo preukázané, že by žalovaný zodpovedal za škodu spôsobenú ich nevydaním. Listinné dôkazy predložené žalobcom nekorešpondovali s obdobím, v ktorom mali byť veci zakúpené alebo zabudované do nehnuteľnosti. Pevne zabudované veci mali patriť spoločnosti STAVREA-TATRY s.r.o. a žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo ani to, že by žalovaný neoprávnene zadržiaval uplatňované veci. 5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a dokazovanie alebo rozhodnutie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Svoje odvolanie odôvodnil spôsobom uvedeným v nasledovných odsekoch 7.1 až 7.7. 6.1. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sa pri novom rozhodovaní neriadil právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/34/2020 zo dňa 9.6.2020. 6.2. Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí jednoznačne uviedol, že pokiaľ hodnoverným spôsobom zo strany žalovaného nebude preukázaný opak, zo svedeckej výpovede F. G. H. nepochybne vyplýva, že ako zástupca žalobcu na základe generálnej plnej moci zakúpil predmetné hnuteľné veci a apartmán zariadil s tým, že vlastnícke právo k týmto veciam patrí žalobcovi. Súd prvej inštancie mal povinnosť z tohto právneho názoru vychádzať. 6.3. Súd prvej inštancie mal zároveň povinnosť rozlišovať medzi vecami, ktoré je možné z bytu odniesť, a vecami pevne zabudovanými, a vo vzťahu k zabudovaným hnuteľným veciam zisteným pri obhliadke bytu zistiť, či sa tieto stále nachádzajú v byte žalovaného alebo či ich žalovaný medzičasom neodstránil a nezničil, keďže v takom prípade by išlo zo strany žalovaného o škodové konanie, čo však súd prvej inštancie nevykonal. 6.4. Súd prvej inštancie sa uspokojil len s tvrdením žalovaného, že hnuteľné veci uvedené v petite žalobného návrhu sa nachádzajú v byte alebo v suteréne, bez toho, aby zisťoval, či niektoré z hnuteľných vecí uvedených v časti IV. petitu žalobného návrhu boli odstránené alebo zničené, a bez riadneho dokazovania dospel k záveru, že nebolo preukázané vlastnícke právo žalobcu k veciam, o ktorých vydanie žiada, ani vznik nároku na zaplatenie náhrady nákladov na nákup a montáž pevne zabudovaných vecí. 6.5. Súd prvej inštancie ďalej nesprávne vyhodnotil svedeckú výpoveď F. G. H., keď ju označil za nehodnovernú len z dôvodu jeho údajných zlých vzťahov s konateľom žalovaného, bez uvedenia
konkrétnych dôvodov, ktoré by takýto záver odôvodňovali, a bez toho, aby poukázal na skutočnosti, ktoré by vierohodnosť tejto svedeckej výpovede spochybňovali. 6.6. Zároveň súd prvej inštancie svojvoľne spochybnil identitu hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v byte, resp. v suteréne, hoci identita týchto vecí bola overená pri obhliadke na mieste samom a ani samotný žalovaný nespochybnil, že ide o hnuteľné veci, ktorých vydania sa žalobca domáha. 6.7. Uvedeným postupom súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci, nesprávne aplikoval ustanovenia § 126, § 132 a § 133 Občianskeho zákonníka a vydal rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nezákonné a nepreskúmateľné. 7. Žalovaný z dôvodov uvedených v nasledovných odsekoch 8.1 až 8.4 vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. 7.1. K nároku na náhradu investícií, ktoré žalobca vynaložil pri zariaďovaní predmetu nájmu pevne zabudovanými hnuteľnými vecami žalovaný uviedol, že pevne zabudované veci majú charakter súčasti veci v zmysle § 120 Občianskeho zákonníka, keďže ide o veci, ktoré nemôžu byť od bytu ako hlavnej veci oddelené bez znehodnotenia. Spojenie súčastí s hlavnou vecou vyvoláva hmotnoprávne dôsledky v tom, že vlastník hlavnej veci sa stáva vlastníkom toho, čo k veci pribudlo, pričom investor prírastku sa môže domáhať úhrady účelne vynaložených prostriedkov podľa zásad bezdôvodného obohatenia. Keďže pevne zabudované veci boli zabudované pred vykonaním dražby, žalobca sa mal domáhať finančnej náhrady nákladov od pôvodného vlastníka bytu, spoločnosti STAVREA-TATRY, s.r.o. 7.2. Pokiaľ ide o nárok na vydanie hnuteľných vecí, žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 7Cob/34/2020-166, podľa ktorého nie všetky veci sa nachádzali v byte a dôkazné bremeno o tom, že predmetné veci sú v držbe žalovaného, spočíva na žalobcovi. Uviedol, že žalobca napriek vyhláseniu na pojednávaní nepredložil písomné vyjadrenie ani ďalšie dôkazy. 7.3. Žalovaný zdôraznil, že základným predpokladom úspešnosti vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, pričom žalobca svoje vlastnícke právo nepreukázal inak než výpoveďou svedka F. G. H.. Podľa žalovaného žalobca nepredložil faktúry, pokladničné doklady, výpisy z účtu ani účtovnú evidenciu preukazujúcu nadobudnutie a zaradenie vecí do majetku žalobcu ako právnickej osoby, ani plnú moc, na základe ktorej mal svedok konať. Žalovaný poukázal aj na rozpory vo výpovedi svedka a na pochybnosti o tom, komu veci skutočne patrili. 7.4. Žalovaný sa stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vlastníckeho práva k veciam, o ktorých vydanie sa domáha, a že okresný súd správne zistil skutkový stav a vyvodil správne právne závery. Na záver žalobca zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a návrhoch. 8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. 8.1. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu. 9. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nákladov na nákup a montáž pevne zabudovaných vecí, pričom svoj záver odôvodnil tým, že tieto veci boli v čase dražby súčasťou nehnuteľnosti a žalovaný ich nadobudol spolu s nehnuteľnosťou ako vydražiteľ. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedené právne posúdenie je správne. 10. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, ktoré neboli odvolaním spochybnené spôsobom zakladajúcim pochybnosti o ich správnosti, vyplýva, že pevne zabudované veci boli do nehnuteľnosti zabudované ešte pred jej vydražením, boli s ňou pevne spojené a v čase dražby tvorili jej súčasť. Týmto pevným spojením stratili povahu samostatných vecí a nadobudli právny režim súčasti nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom dražby. 11. Žalovaný nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v dražbe za odplatu, ktorá zodpovedala jej stavu ku dňu dražby, teda vrátane jej súčastí. Hodnota pevne zabudovaných vecí sa tak premietla do ceny, ktorú žalovaný za nadobudnutie nehnuteľnosti zaplatil. Žalovaný týmto spôsobom nadobudol nehnuteľnosť ako celok, pričom za jej stav poskytol protiplnenie. 12. Za rozhodujúcu odvolací súd považuje skutočnosť, že náklady na nákup a montáž pevne zabudovaných vecí boli žalobcom vynaložené v čase, keď žalovaný nebol vlastníkom nehnuteľnosti, a to bez existencie priameho právneho vzťahu k žalovanému, z ktorého by bolo možné vyvodiť jeho povinnosť tieto náklady nahradiť.
13. Samotné nadobudnutie nehnuteľnosti žalovaným v dražbe, pri ktorom žalovaný zaplatil cenu zodpovedajúcu jej stavu, nezakladá vznik povinnosti nahrádzať žalobcovi náklady, ktoré boli na pevne zabudované veci vynaložené pred dražbou. 14. Žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal existenciu osobitného právneho titulu, na základe ktorého by žalovanému vznikla povinnosť vysporiadať predmetné náklady. Za tohto skutkového a právneho stavu preto súd prvej inštancie v tejto časti vec správne posúdil. T.j. zamietnutie žaloby ohľadom nároku na zaplatenie náhrady nákladov na nákup a montáž pevne zabudovaných vecí bolo opodstatnené a správne, preto v tejto časti neboli naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. 15. V časti týkajúcej sa vydania hnuteľných vecí odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 16. Zo spisu vyplýva, že Krajský súd v Prešove už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uložil súdu prvej inštancie konkrétne úlohy pre ďalšie konanie a zároveň vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého je potrebné dôsledne rozlišovať medzi vecami, ktoré je možné z predmetného bytu bez väčších ťažkostí odniesť ako samostatné hnuteľné veci, a vecami, ktoré sú v byte pevne zabudované a ktoré majú v súčasnosti charakter súčasti nehnuteľnosti. 17. Ak odvolací súd v zrušujúcom uznesení vysloví právny názor o preukázaní určitej skutkovej okolnosti (napr. vlastníckeho práva k hnuteľným veciam) s tým, že tento záver platí, pokiaľ v ďalšom konaní nebude preukázaný opak, je súd prvej inštancie týmto právnym názorom viazaný. Pokiaľ po vrátení veci nedôjde k zmene skutkového stavu ani k vykonaniu nových dôkazov, súd prvej inštancie nemôže bez presvedčivého a zákonného odôvodnenia dospieť k opačnému skutkovému a právnemu záveru. Takýto postup predstavuje porušenie zásady viazanosti súdu právnym názorom odvolacieho súdu a zásady právnej istoty účastníkov konania. 18. Záväzný právny názor krajského súdu bol v uvedenom rozhodnutí formulovaný jednoznačne a nepochybne, pričom podstatné bolo, aby súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní identifikoval jednotlivé žalobcom uplatňované veci, rozlíšil ich podľa povahy a spôsobu spojenia s nehnuteľnosťou, a samostatne posúdil, či ide o veci, ktoré si zachovali povahu hnuteľných vecí, alebo o veci, ktoré sa pevným spojením stali súčasťou bytu. 19. Napriek tomu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvedené nevykonal, resp. toto nevykonal spôsobom, ktorý by zodpovedal požiadavkám vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie zaoberal jednotlivými vecami samostatne, ani to, že by preskúmateľným spôsobom vyhodnotil, ktoré z nich je možné bez problémov z bytu odniesť a ktoré majú povahu pevne zabudovaných prvkov tvoriacich súčasť nehnuteľnosti. 20. Týmto postupom súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor krajského súdu, hoci podľa § 391 ods. 2 CSP je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. Ide o podstatné pochybenie v postupe súdu prvej inštancie, ktoré má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v tejto časti. 21. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že bez uvedeného rozlíšenia medzi odnímateľnými hnuteľnými vecami a pevne zabudovanými vecami nemožno vecne posúdiť dôvodnosť žalobou uplatneného nároku na ich vydanie. Pokiaľ veci majú charakter súčasti nehnuteľnosti, nie sú spôsobilým predmetom žaloby na vydanie hnuteľných vecí; naopak, pri veciach, ktoré si zachovali povahu samostatných hnuteľných vecí, je nevyhnutné osobitne posúdiť splnenie podmienok na ich vydanie. 22. Keďže súd prvej inštancie tieto zásadné otázky v rozpore so záväzným právnym názorom krajského súdu riadne neposúdil, odvolací súd nemohol napadnuté rozhodnutie v tejto časti vecne preskúmať. 23. Ústavný súd SR sa už pri svojej rozhodovacej činnosti zaoberal situáciou, kedy sa okresný súd dopustil tak viditeľných nedostatkov v odôvodnení „druhého rozsudku,“ ktorý pri ignorovaní zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti v takej miere, že krajskému súdu chýba základný predpoklad v podobe jasného podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. K tejto situácii ústavný súd uviedol, že nastal moment, kedy súd prvej inštancie postavil krajský súd do situácie, v ktorej by krajský súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že CSP stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté v dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (nález Ústavného súdu SR zo dňa 21.12.2023, č. k. III. ÚS 570/2023 – 30). V takejto situácii ústavný súd pripustil porušenie zásady stanovenej v § 390 CSP, ktorá stanovuje, že odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhoduje o odvolaní proti novému (druhému) rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Druhé zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie v tomto prípade ústavný súd nepovažoval za porušenie ústavných práv strany konania na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
24. Aj keď z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné, s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z článku 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v tomto prípade má odvolací súd za to, že nie je žiadúce, aby odvolací súd namiesto opakovane nečinného súdu prvej inštancie plnil jeho základné povinnosti a vymedzoval nesporné a sporné skutočnosti, rozhodoval, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná/nevykoná, aké skutkové závery z nich vyvodzuje a ako ich právne posudzuje. Vec je tak nevyhnutné opakovane vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 25. Z uvedených dôvodov odvolací súd prihliadajúc na vyššie vytknuté procesné vady súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa vydania hnuteľných vecí zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 26. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie povinný postupovať v súlade so skorším záväzným právnym názorom krajského súdu, riadne rozlíšiť jednotlivé uplatňované veci podľa ich povahy a spôsobu spojenia s nehnuteľnosťou a svoje závery preskúmateľným spôsobom odôvodniť. 27. Podľa § 391 ods. 2 CSP je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto zrušujúcom rozhodnutí. 28. V rámci ďalšieho konania a nového rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného konania, vrátane odvolacieho konania. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 2 posledná veta CSP).
(§ 393 ods.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).