Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/161/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4011200760 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4011200760.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: A. E., S. XXXX/XXA, N., zastúpený advokátom JUDr. Rastislavom Posluchom, so sídlom Bazová 9, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, Bratislava, (predchodca do 01. 01. 2012 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 22. júla 2011 č. I/224/14510-75732/2011/990886-r, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca podanou žalobou zo dňa 05. 10. 2011 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Šurany č. 633/230/4273/11/Mes zo dňa 01. 04. 2011, ktorým rozhodnutím mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2009 v sume 64.797,85 eur za porušenie ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Uviedol, že rozdiel dane bol podľa správcu dane zistený na základe faktúry č. 15122009 zo dňa 15. 12. 2009, odberateľ JOKOW WORKS, s.r.o., Brno, Česká republika za predaj textilného oblečenia a faktúry č. 090012 zo dňa 02. 12. 2009 a č. 44-09 zo dňa 04. 12. 2009 od PKW s.r.o., Prievidza, Dlhá 1 za dodanie textilného tovaru. Zdôraznil, že jednou z povinností daňových orgánov je eurokonformný výklad spočívajúci vo výklade slovenských právnych predpisov v súlade s komunitárnym právom. Platcovia môžu vyžiť priamy účinok Šiestej smernice rady č. 77/388/EHS zo dňa 17. 05. 1977, ak im udeľuje práva, ktoré sú vnútroštátnym právom upierané. Žalobca v podanej žalobe namietal porušenie tejto smernice daňovými orgánmi a tiež porušenie procesných postupov daňových orgánov podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Poukázal na Odporúčanie Výboru Ministrov Rady Európy (80)2 zo dňa 11. 03. 1980, ktoré má zásadný význam pre oblasť správneho uváženia, na Rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy (77)31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správny aktom, na ustanovenia § 2 ods. 1, 2, § 15 ods. 5 písm. f/ zákona o správe daní a poplatkov a na rozsudky NS SR sp. zn. 4 Sž 68/98, 4 Sž 74/98, 4 Sž 75/98, 4 Sž 65,66/01 a 4 Sž 113,114/01, pričom z posledných dvoch vyplýva, že predpokladom na zistenie, ktoré má byť podkladom na rozhodnutie daňového orgánu, je okolnosť, že daňovému subjektu bude poskytnutá príležitosť splniť svoju dôkaznú povinnosť, navrhnúť, vykonávať dôkazy, ktoré zo svojej pozície súkromnoprávnej osoby nemôže zabezpečiť, vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. Nedodržanie tohto procesného postupu je podľa názoru žalobcu nielen ohrozením účelu daňového konania, ale, a to predovšetkým porušením práv daňového subjektu, ktoré mu výslovne zákon priznáva (§ 2 ods. 2, § 15, § 28 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov). Zdôraznil, že v napadnutom rozhodnutí žalovaného sú na viacerých miestach citované svedecké výpovede vykonané formou zápisníc, avšak mal za to, že tieto sú získané nezákonným spôsobom, z ich obsahu vyplýva jednostrannosť a neobjektívnosť pri kladení otázok, a preto nemôžu byť použité ako dôkazný prostriedok a následne vyhodnocované ako dôkaz. Žalobca zastáva názor, že mal byť informovaný o každom úkone (svedecká výpoveď) vykonaného dožiadaním iným správcom dane, inak mu bolo odňaté právo klásť svedkovi otázky. Je na žalobcovi, aby sa rozhodol, či sa takéhoto úkonu zúčastní, avšak nikde v zákone o správe daní a poplatkov sa neuvádza, že dožiadaným vykonaným úkonom zanikajú oprávnenia kontrolovaného subjektu počas výkonu daňovej kontroly zaručené mu v ustanovení § 15 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Žalovaný správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že ním predložené daňové doklady nepochybne odrážajú skutočnosť. V súvislosti s týmto tvrdením žalobca konštatoval, že i napriek tomu, že v daňovom konaní má dôkazné bremeno kontrolovaný daňový subjekt, správca dane je povinný dbať na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a k tomu účelu má správca dane využiť prostriedky uvedené v § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, ktorými možno objasniť rozhodujúce okolnosti, pričom voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Žalovaný k faktúre č. 15122009 zo dňa 15. 12. 2009 pre odberateľa JOKOW WORKS, s.r.o., Údolí 38, Brno, Česká republika za dodanie tovaru do ČR uviedol, že dožiadaním zistil, že daňový subjekt nepredložil účtovníctvo, evidenciu DPH a neumožnil správcovi dane fyzické preverenie deklarovanej textilnej konfekcie, nereagoval na výzvy správcu dane a stal sa „nekontaktným“, pričom dožiadaným daňovým orgánom - správcom dane v ČR bolo spochybnené fyzické dodanie tovaru na územie ČR. Žalobca zdôraznil, že nakoľko je zároveň i konateľom odberateľa, nemohol byť v čase vykonávania úkonov dožiadania zo strany dožiadaného orgánu ČR prítomný na dvoch miestach súčasne, teda aj na úkonoch v daňovom konaní pred správcom dane v SR aj na úkonoch dožiadania pred správcom dane v ČR týkajúcich sa preverovania fyzickej evidencie deklarovanej dodanej konfekcie zo strany žalobcu. Mal za to, že z jeho strany preukázateľne došlo k dodaniu tovaru odberateľovi v súlade s § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty a naviac daňová kontrola v ČR dostatočne preverila fyzickú existenciu dodaného tovaru, ktorý bol dodaný žalobcom na územie ČR aj riadne dodaný na základe faktúry žalobcu zaslanej odberateľovi. Žalobca uviedol, že dôkazy svedčiace v prospech jeho tvrdení predloží súdu na pojednávaní. Žalovaný k faktúre č. 090012 zo dňa 02. 12. 2009 a č. 44-09 zo dňa 04. 12. 2009 od dodávateľa PKW s.r.o., Dlhá 1, Prievidza za dodanie textilného tovaru uviedol, že dožiadaním zistil, že konateľ dodávateľa daňovému orgánu písomne oznámil odcudzenie účtovných dokladov za rok 2009 a na výzvu správcu dane na rekonštrukciu účtovníctva daňový subjekt nereagoval. Žalobca poukázal na to, že odcudzenie účtovných dokladov za rok 2009 nie je relevantným dôkazom preukazujúcim, že k dodaniu tovaru od žalobcu odberateľovi nedošlo, nakoľko táto okolnosť nie je chybou na strane žalobcu, ale na strane odberateľa. I v tomto prípade mal žalobca za to, že z jeho strany preukázateľne došlo k dodaniu tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 27. 10. 2011, v ktorom žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. Konštatoval, že v predkladacej správe Daňový úrad Šurany uviedol, že dňa 16. 02. 2010 obdržal od PPZ SR, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica dožiadanie o zaslanie dokladov v trestnej veci za zločin neodvedenia dane a poistného a žiadosť o vykonanie daňových kontrol DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia roka 2009, v prípade, ak u nich nebola vykonaná kontrola. Na základe telefonického hovoru s vyšetrovateľom bolo správcovi dane oznámené, že vyšetrovateľ PZ vzniesol obvinenie voči 21 osobám za zločiny skrátenia dane a neodvedenia dane. Daňový úrad Šurany následne vykonal u daňového subjektu (žalobcu) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2009, apríl 2009, máj 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, október 2009, november 2009 a december 2009. O výsledku daňovej kontroly začatej dňa 13. 04. 2010 bol vypracovaný Protokol z vykonanej daňovej kontroly č. 633/320/1564/2011/Vlk zo dňa 07. 02. 2011. Žalovaný uviedol, že žalobca sa dňa 02. 03. 2011 dostavil na Daňový úrad Šurany a bol oboznámený so zisteniami zistenými správcom dane v priebehu kontroly, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 633/320/3424/2011/Vlk. Následne správca dane doručil daňovému subjektu Výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie č. 633/320/2572/2011/Vlk zo dňa 03. 03. 2011. Termín na prerokovanie protokolu bol stanovený na deň 24. 03. 2011 na Daňovom úrade Šurany a daňový subjekt sa v deň prerokovania protokolu dostavil na prerokovanie protokolu, o čom bola spísaná i Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 633/320/3424/2011/Vlk zo dňa 24. 03. 2011. Je teda zrejmé, že žalobca bol dňa 02. 03. 2011 oboznámený so skutočnosťami zistenými pri kontrole, kontrole DPH za zdaňovacie obdobie marec - máj 2009 a júl - december 2009, pričom žalobcom neboli vznesené námietky ani návrhy. Žalovaný k faktúre č. 15122009 zo dňa 15. 12. 2009 uviedol, že šetrením bolo zistené, že v spoločnosti JOKOW WORKS, s.r.o., Údolí 38, Brno, Česká republika je konateľom a jediným spoločníkom Jozef Kováč (žalobca). Na základe odpovede na dožiadanie bolo zistené, že na výzvu správcu dane daňový subjekt nepredložil účtovníctvo, evidenciu DPH a neumožnil správcovi dane fyzické preverenie existencie deklarovanej „konfekcie“. Po výzve správcu dane, aby preukázal kde sa daný tovar nachádza, konateľ spoločnosti (žalobca) prestal reagovať na výzvy správcu dane a stal sa nekontaktným. Správcom dane v ČR bola spochybnená oprávnenosť uplatnenia nároku na odpočet dane z prijatej faktúry a taktiež správca dane spochybnil fyzické dodanie tovaru na územie ČR. Na základe uvedeného nebolo preukázané intrakomunitárne dodanie tovaru z vystavenej faktúry. Daňový subjekt (žalobca) sa v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 633/320/9636/11Vlk dňa 26. 05. 2011 vyjadril, že evidencia DPH odpočítanie dane, ktorá bola predložená (obchodné aktivity s odberateľom JOKOW WORKS, s.r.o., Údolí 38, Brno, Česká republika) je úplná. Ďalej odvolací orgán uviedol, že v danej veci bolo vykonané dokazovanie na základe dožiadania miestne príslušného správcu dane. Na margo tvrdenia žalobcu v odvolaní, že nemohol reagovať, nakoľko si nemohol preberať poštu, žalovaný uviedol, že správca dane v ČR v odpovedi uvádza, že konateľ spoločnosti JOKOW WORKS, s.r.o., Údolí 38, Brno, Česká republika, A. E. (žalobca) predložil na úrad dožiadané faktúry a nekontaktným sa stal až keď mal predložiť účtovníctvo a ukázať tovar. Ďalej žalovaný uviedol, že dňa 18. 05. 2011 prišlo na Daňový úrad Šurany dožiadanie z ČR týkajúce sa obchodných aktivít žalobcu a spoločnosti JOKOW WORKS, s.r.o., Údolí 38, Brno, Česká republika, kde boli zaslané faktúry týkajúce sa zdaňovacieho obdobia máj 2009, ktoré žalobca pri kontrole DPH za rok 2009 nepredložil. Dňa 26. 05. 2011 pri ústnom pojednávaní so žalobcom najprv pri predložení fotokópie evidencie DPH, ktorá bola predložená ku kontrole a dotazu, či uvedená evidencia obsahuje všetky jeho obchodné operácie, potvrdil, že áno, avšak po predložení dožiadaných faktúr zmenil výpoveď a prehlásil, že uvedené faktúry našiel pri upratovaní svojej tašky v marci 2011, t. j. takmer po dvoch rokoch, a že podal za uvedené zdaňovacie obdobie dodatočné daňové priznanie na DPH, čo nebola pravda. Pri dotaze, ako sa uskutočnila preprava tovaru odpovedal, že nákladným autom, ktoré je vo vlastníctve spoločnosti JOKOW WORKS, s.r.o., Údolí 38, Brno, Česká republika, hoci v odpovedi na medzinárodné dožiadanie sa uvádza, že žalobca pri ústnej výpovedi vyhlásil, že dopravu tovaru JOKOW WORKS, s.r.o., Údolí 38, Brno, Česká republika, nezaisťuje, ale že ju zabezpečujú jeho dodávatelia, pričom uvedená výpoveď svedčí o hodnovernosti ústnej výpovede žalobcu. V súvislosti s faktúrou č. 090012 zo dňa 02. 12. 2009 a č. 44-09 zo dňa 04. 12. 2009, dodávateľ PKW s.r.o., Dlhá 1, Prievidza, v sume 909,16, eur základ dane 764,- eur, DPH 19 % 145,16 eur a v sume 337.705,90 eur, DPH 19 % 64.164,12 eur za dodanie textilného tovaru, žalovaný uviedol, že na základe dožiadania bolo zistené, že sídlo spoločnosti nie je označené, s daňovým subjektom sa správcovi dane nepodarilo skontaktovať a pokus o predvedenie konateľa spoločnosti bolo neúspešné. Konateľ spoločnosti Ing. František Kollár doručil správcovi dane fotokópiu zápisnice o trestnom oznámení z polície, že mu boli odcudzené všetky účtovné doklady za rok 2009 a na výzvu správcu dane na rekonštrukciu účtovníctva daňový subjekt nereagoval. Daňovému subjektu bolo stanovené posledné zdaňovacie obdobie máj 2010. Existencia a dodanie tovaru z vystavenej faktúry nebolo preukázané, a preto správca dane trvá na svojom výroku. O hodnovernosť konštatovania žalobcu v odvolaní ohľadom spolupráce konateľa spoločnosti PKW s.r.o., Dlhá 1, Prievidza, so správcom dane svedčí aj fakt, že správca dane sa snažil s daňovým subjektom skontaktovať telefonicky, v mieste sídla spoločnosti a taktiež pokus o predvedenie konateľa na daňový úrad bol neúspešný. Správca dane skonštatoval, že spôsob konania konateľa spoločnosti je obvyklý aj pri zastupovaní spoločností, v ktorých je alebo bol spoločníkom, resp. spoločníkom a konateľom zároveň. Správca dane má na základe zistení získaných v súvislosti z iných daňových kontrol a iných dožiadaní dôvodné podozrenie, že sa jedná o fiktívny reťazový podvod. Správca dane nepovažuje za potrebné predvolávať konateľa spoločnosti na ústnu výpoveď, nakoľko aj jeho pokus o predvedenie bol neúspešný a jeho ústna výpoveď bez predložených dôkazov o jeho tvrdeniach nemá vplyv na výsledok kontroly a taktiež nie je potrebné predloženie a potvrdenie vystavených faktúr - uvedené faktúry má správca k dispozícii. Správca dane nevyraďuje daň na vstupe z dôvodu existencie faktúry a jej formálnych náležitostí, ale z dôvodu, že nebolo preukázané dodanie tovaru, fyzická existencia tovaru a pôvod tovaru. Preverovanie uskutočnenia zdaniteľných plnení malo byť vykonané na základe listinných dôkazov a formou preverenia existencie tovaru. Zdôraznil, že v procese dokazovania neboli potvrdené skutočnosti tak, ako boli deklarované na predložených účtovných dokladoch kontrolovaným daňovým subjektom. Správca dane vykonal dokazovanie formou vykonaných miestnych zisťovaní, avšak subjekty, ktoré boli uvedené na faktúrach, buď doklady stratili alebo nebolo možné zistiť, kde sa tovar nachádza, komu bol predaný, nakoľko spoločnosti nekomunikujú. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zástupca daňového subjektu v odvolaní nepreukázal v ktorých prípadoch (v rámci jednotlivých článkov Šiestej smernice, ďalej Rezolúcie a Odporúčaní) vznikol rozpor medzi národnou legislatívou, legislatívou európskeho spoločenstva a legislatívou EÚ. Podotkol, že prevažná časť právnych predpisov SR je už založená na tzv. acquis communautaire EÚ, čo predstavuje súbor spoločných právnych aktov, ktoré zaväzujú členské štáty, ale na druhej strane dáva určitú slobodu v rozhodovaní pri včlenení acquis communautaire do svojho domáceho právneho poriadku. Konštatoval, že v prípade uplatňovania jednotlivých ustanovení zákona o správe daní a poplatkov a zákona o dani z pridanej hodnoty správca dane postupoval v zmysle zákonov platných na území SR, ktoré upravujú práva a povinnosti daňových subjektov a v prípade rozporu slovenského zákona o dani z pridanej hodnoty so smernicou sa môže jednotlivec odvolať na ustanovenia smernice, avšak priamy účinok má smernica len výnimočne, a to v prípade, ak sa určité ustanovenie zdá byť obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné. V súvislosti s uplatnením nároku na odpočítanie nadmerného odpočtu pre splnenie zákonom stanovených podmienok žalovaný poukázal na to, že je možné preveriť listinné dôkazy, nadväzne existenciu tovaru a skutočnosti súvisiace s nadobudnutím tovaru, predajom tovaru a pod., i keď v predmetnej veci nebolo možné tieto skutočnosti získať na základe miestneho zisťovania. Naviac nebolo možné získať a preveriť ani účtovné a daňové doklady spoločnosti, nakoľko boli odcudzené. K námietke žalobcu ohľadom vykonania riadneho dokazovania mal žalovaný za to, že správca dane vykonal dokazovanie v súlade so zákonom, teda tak, ako mu to zákon ukladá a zistenie skutkového stavu formou dožiadania nemožno v žiadnom prípade považovať za protiprávny a nezákonný postup. Podľa stanoviska žalovaného je daňový doklad z hľadiska nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, avšak kontrolovaný daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly a ani v rámci odvolacieho konania nepredložil doklady, resp. ani inak nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako boli uvedené na predložených dokladoch. Vo svojom vyjadrení k žalobe žalovaný zdôraznil, že rozhodnutia Súdneho dvora sa týkajú jednotlivých prípadov, resp. sú právne akty slúžiace na riešenie konkrétnych prípadov a sú záväzné len pre tých, ktorým sú určené, t. j. pre adresátov, a keďže rozhodnutia nemajú všeobecnú záväznosť, nepovažujú sa za pramene práva. Na základe vykonanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2009, apríl 2009, máj 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, október 2009, november 2009 mal žalovaný jednoznačne za preukázané, že ani v jednom nebola potvrdená existencia skutočností tak, ako sú deklarované na faktúrach. Tým, že si žalobca uplatnil odpočet DPH bez dodania tovaru (resp. dodanie tovaru nebolo preukázané) na základe vystavených faktúr, neboli splnené podmienky uvedené v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1, 2). Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7 v nadväznosti na § 8 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1, v zmysle ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Žalovaný v závere uviedol, že zo strany žalobcu neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane, nakoľko nebolo preukázané intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu, podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP) na pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového daňového orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009 zo dňa 24. 07. 2009, marec 2009 zo dňa 26. 10. 2009, apríl 2009 zo dňa 25. 01. 2010, máj 2009 dňa 25. 06. 2009, júl 2009 dňa 25. 08. 2009, august 2009 dňa 25. 09. 2009, september 2009 dňa 26. 10. 2009, október 2009 dňa 25. 11. 2009, november 2009 dňa 25. 12. 2009 a december 2009 dňa 25. 01. 2010. Dňa 16. 02. 2010 bolo na Daňový úrad Šurany doručené dožiadanie Prezídia PZ SR, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii o zaslanie dokladov v ňom uvedených a v prípade, ak nebola u daňového subjektu (žalobcu) vykonaná daňová kontrola DPH, v zmysle § 3 ods. 1 Trestného poriadku, i o jej vykonanie za jednotlivé zdaňovacie obdobia roka 2009. Na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 633/320/3480/2010/ Vlk zo dňa 29. 03. 2010 správca dane dňom 13. 04. 2010 začal vykonávať daňovú kontrolu (v priestoroch daňového subjektu - žalobcu), ktorej predmetom bola daň z pridanej hodnoty za obdobie marec - máj, júl - december 2009. Súčasťou spisu sú i fotokópie faktúr, ktorých sa rozdiel dane týkal: Faktúra č. 15122009 zo dňa 15. 12. 2009, ktorú vystavil A. E. ako dodávateľ pre odberateľa JOKOW WORKS, s.r.o., Údolní 38, Brno, Česká republika preukazuje, že došlo fakturácii k tovaru ( jeden kus, textilné oblečenie)v sume 367.634,- eur s DPH. Faktúru č. 44-09 zo dňa 04. 12. 2009 vystavila spoločnosť PKW s.r.o., Dlhá 1, Prievidza ako dodávateľ pre odberateľa A. E. a je v nej uvedené, že dodávateľ fakturuje odberateľovi za dodané služby(dopravné a manipulačné služby) v sume 900,16 eur, z toho 19 % DPH 145,16 eur. Faktúra č. 090012 zo dňa 02. 12. 2009 dodávateľ PKW s.r.o., Dlhá 1, Prievidza, v sume 337.705,90 eur, DPH 19 % 64.164,12 eur za dodanie textilného tovaru (dámsky a pánsky textil) podľa dodacieho listu 29-09 sumu 356.405,- eur. Prílohou k uvedenej faktúre je dodací list 29-09 vystavený dňa 12. 09. 2009 dodávateľom PKW s.r.o., Dlhá 1, Prievidza. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 633/320/4309/2010/Vlk zo dňa 13. 04. 2010 bolo preukázané, že daňový subjekt (žalobca) sa dostavil na Daňový úrad Šurany na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 29. 03. 2010 a predložil daňové doklady špecifikované v tejto zápisnici. Súčasťou administratívneho spisu žalovaného je i uznesenie vydané Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave II., Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru skráteného vyšetrovania, Oddelenia skráteného vyšetrovania dňa 22. 04. 2010, ČVS: ORP-699/4-OSV-BA2/2010, z ktorého vyplýva, že dňa 23. 02. 2010 Ing. František Kollár (konateľ spoločnosti.) oznámil na OO Prievidza, že mu neznámy páchateľ dňa 23. 02. 2010 nezisteným spôsobom bez použitia viditeľného násilia odcudzil z kufra služobného osobného motorového vozidla zn. Škoda SuperB, EČV: MT 344 CJ okrem iného i čierny diplomatický kufrík s účtovníctvom firiem KASTAV SK, s.r.o., PKW, s.r.o., za rok 2009. Procesný postup správcu dane v daňovom konaní vyplýva zo spisu a nie je sporné, že správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly dožiadaniami zisťoval existenciu tovaru za účelom preverenia uskutočnenia zdaniteľných plnení, avšak subjekty, ktoré boli uvedené na faktúrach, buď doklady stratili alebo nekomunikujú, takže nebolo možné zistiť žiadané informácie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vykonal správca dane i miestne zisťovanie u daňových subjektov, konkrétne v spoločnosti. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 666/320/32015/2010/Cve zo dňa 12. 05. 2010 vyplýva, že konateľ spoločnosti PKW, s.r.o. Ing. Kollár sa vyjadril k dodávateľsko - odberateľským vzťahom so žalobcom a uviedol, že správcovi dane nie je možné predložiť účtovníctvo spoločnosti za rok 2009, nakoľko to bude možné až po rekonštrukcii a účtovníctvo za rok 2010 prisľúbil predložiť v lehote do 26. 05. 2010, čo neurobil. Na základe toho, že daňovú kontrolu začatú dňa 13. 04. 2010 u daňového subjektu A. E. (žalobca), nebolo možné skončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, zaslal Daňový úrad Šurany žalobcovi upovedomenie zo dňa 09. 12. 2010, v ktorom mu oznámil, že lehota na vykonanie kontroly bola predĺžená nadriadeným orgánom do 13. 04. 2011. Správca dane vyhotovil o výsledku vykonanej daňovej kontroly protokol č. 633/320/1564/2011/Vlk zo dňa 07. 02. 2011, ktorý bol dňa 24. 03. 2011 prerokovaný s daňovým subjektom (žalobcom), čo mal súd za preukázané zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 633/320/3424/2011/Vlk zo dňa 24. 03. 2011, v ktorej bolo že daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec - máj, júl - december 2009 bol zistený rozdiel dane vo výške 437.816,27 eur. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 633/320/9636/11/Vlk zo dňa 26. 05. 2011 mal súd za preukázané, že daňový subjekt A. E. sa vyjadril k obchodným aktivitám s odberateľom JOKOW WORKS s.r.o., Brno, ČR. Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 633/320/2431/2011/Vlk zo dňa 02. 03. 2011 preukazuje, že daňový subjekt A. E. bol oboznámený so zisteniami zistenými správcom dane v priebehu kontroly. Správca dane - Daňový úrad Šurany dňa 01. 04. 2011 vydal dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2009 v sume 64.797,85 eur za porušenie ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Proti uvedenému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s dodatočným platobným výmerom a žiadal dodatočný platobný výmer zrušiť pre neúplnosť zistení správcom dane. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, platný v čase kontrolovaného obdobia, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 51 ods. 1, 2 citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov i dožiadané daňové úrady. V preskúmavaných prípadoch sa súd stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym záverom žalovaného. Žalovaný správne poukázal na výsledky daňovej kontroly, svedecké výpovede, ktoré sa týkali vyššie uvedených transakcií. V daných prípadoch sú sporné skutkové okolnosti daňových transakcií, ktoré správca dane, ani žalovaný nepovažovali za dostatočne preukázané na to, aby boli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle platného zákona o DPH. Preverovaním jednotlivých obchodných transakcií žalobcu ako daňového subjektu, na základe dokladov správca dane zistil a v súlade so zákonom konštatoval, že doklady boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej podmienky pre uplatnenie nárok na odpočítanie dane. Obchodné prípady, ktoré žalobca považuje za uskutočnené zdaniteľné plnenia a ku ktorým predložil faktúry však nespĺňajú atribúty daňových transakcií podľa zákona o DPH. Súd je toho názoru, že žalovaný sa dôsledne vyporiadal s námietkami žalobcu a vec posúdil správne po právnej stránke na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom, keď fakturáciu predmetného textilného tovaru ako podklad na uplatnenie nárokov v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. neuznal, nakoľko fyzická existencia tovaru, ako aj uskutočnenie zdaniteľného plnenia (dodanie tovaru), nebolo preukázané. Pri faktúre č. 15122009 zo dňa 15. 12. 2009, ktorú vystavil Jozef Kováč ako dodávateľ pre odberateľa JOKOW WORKS, s.r.o., Údolní 38, Brno, Česká republika, medzinárodným dožiadaním správca dane zistil, že konateľom a jediným spoločníkom je Jozef Kováč (žalobca), ktorý na výzvu správcu dane ako daňový subjekt nepredložil účtovníctvo, evidenciu DPH a neumožnil správcovi dane fyzické preverenie existencie deklarovanej „konfekcie“. Po ďalšej výzve správcu dane, aby preukázal, kde sa daný tovar nachádza, konateľ spoločnosti Jozef Kováč (žalobca) stal sa „nekontaktným“. Správcom dane v ČR bola spochybnená oprávnenosť uplatnenia nároku na odpočet dane z prijatej faktúry a taktiež správca dane spochybnil fyzické dodanie tovaru na územie ČR. Na základe uvedeného nebolo správcovi dane preukázané dodanie tovaru z vystavenej faktúry, t. j. neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane, nakoľko nebolo preukázané intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu, podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Súd zhodne ako oba daňové orgány, je toho názoru, že procesné právo žalobcu , tak ako tvrdí v žalobe podľa § 15 zák. č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní nebolo porušené a že nebolo potrebné upovedomiť žalobcu o výsluchu konateľov spoločností (svedkov), ktorí vystupovali v prejednávanom prípade ako dodávatelia alebo odberatelia tovaru podľa predložených faktúr, keďže ich predvolanie bolo bezúspešné vzhľadom na vyššie uvedené (nepreberanie poštových zásielok, neexistencia adresáta podľa zápisu v Obchodnom registri a pod.), teda dožiadaný daňový úrad v podstate nemohol ani určiť pevný termín výsluchu konateľov podľa dostupných informácií a záznamov v Obchodnom registri a podobne. Žalobca nevedel preukázať pôvod tovaru tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a správca dane ani pri jednom fakturovanom nákupe u daňového subjektu nemal možnosť zistiť a preveriť pôvod tovaru a preukázať existenciu tohto tovaru. Obdobne, pokiaľ žalobca vystupoval ako odberateľ tovaru (faktúra č. 29/2009 (090009) zo dňa 12. 09. 2009 od dodávateľa PKW, s.r.o., Prievidza), správca dane nemal možnosť preveriť pôvod tohto tovaru, splnenie si daňovej povinnosti dodávateľom a pod. lebo konateľ dodávateľa daňovému orgánu písomne oznámil odcudzenie účtovných dokladov zo rok 2009 a na výzvu správcu dane na rekonštrukciu účtovníctva tento daňový subjekt nereagoval. Správca dane, úlohou ktorého nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či daňový subjekt ju preukázal a deklaroval správne, ani pri jednom fakturovanom nákupe u daňového subjektu nemal možnosť zistiť a preveriť pôvod tovaru a preukázať existenciu tohto tovaru, teda daňové orgány urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol i reálne dodaný (napr. rozsudok č. 2 Afs 177/2006-61). Jednoznačne bolo preukázané, že existencia a dodanie tovaru z vystavených faktúr nebolo preukázané. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, ako i v § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Zákon neumožňuje nesplnenie čo i len jednej z podmienok, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade (faktúra). Z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za jednotlivé zdaňovacie obdobia opísané v Protokole nesporne vyplynulo, že obchodné transakcie tak, ako ich žalobca deklaruje, sa reálne neuskutočnili, teda nezodpovedajú realite, t. j. zdaniteľné plnenie (zdaniteľné transakcie) v zmysle zákona o DPH sa neuskutočnilo, lebo vecné a časové podmienky na odpočítanie dane neboli splnené, čo je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. Správca dane na základe šetrenia konštatoval v súlade so zabezpečenými dôkazmi, ako i svedeckými výpoveďami, že zdaniteľné plnenie podľa predložených faktúr, na ktoré žalobca v konkrétnych zdaniteľných obdobiach realizoval daňový odpočet, sa deklarovaným dodávateľom (odberateľom) neuskutočnili a išlo len o formálnu existenciu faktúr. Potom aj samotné preukazovanie zaplatenia predmetných súm podľa vystavených faktúr nemohli byť predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle platného zákona o DPH, keďže sa nejednalo o zdaniteľné plnenia. Žalovaný i správca dane správne aplikovali zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (účinný do 31. 12. 2011), a preto neobstojí námietka žalobcu, že z ich strany išlo o nezákonný procesný postup, keď dožiadaný správca dane neprizval žalobcu k jednotlivým ústnym pojednávaniam, aby mohol realizovať svoje právo podľa § 15 ods. 5 citovaného zákona. Súd zhodne ako oba daňové orgány, je toho názoru, že uvedené procesné právo žalobcu v daňovom konaní nebolo porušené a že nebolo potrebné upovedomiť žalobcu o výsluchu konateľov spoločností (svedkov), ktorí vystupovali v prejednávanom prípade ako dodávatelia alebo odberatelia tovaru podľa predložených faktúr, keďže ich predvolanie bolo bezúspešné vzhľadom na vyššie uvedené (nepreberanie poštových zásielok, neexistencia adresáta podľa zápisu v Obchodnom registri a pod.), teda dožiadaný daňový úrad v podstate nemohol ani určiť pevný termín výsluchu konateľov podľa dostupných informácií a záznamov v Obchodnom registri a podobne. Pokiaľ ide o Ing. Kollára ( konateľ spoločnosti PKW, s.r.o.), zo spisu vyplýva, že tento konateľ zastupoval viacero spoločností (KASTAL SK s.r.o. Martin a PKW s.r.o. Prievidza), čo nesporne vyplýva i zo samotného uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II. zo dňa 22. 04. 2010 ČVS: ORP-699/4-OSV-BA 2/2010 o prerušení trestného stíhania za úmyselný trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 trestného zákona voči neznámemu páchateľovi, ktoré uznesenie predložil sám označený konateľ a zo skutku (výrokovej časti). Tieto spoločnosti dodávali tovar žalobcovi alebo od neho odkupovali tovar. Zistenie pobytu a kontaktovanie sa príslušným daňovým úradom s týmto konateľom bolo možné vzhľadom na preverovanie obchodných transakcií s inými daňovými subjektmi, resp. u iných kontrolovaných daňových subjektov na základe dožiadaní orgánov činných v trestnom konaní. Napokon tento konateľ sa dostavil na jeden výsluch sám a uviedol, že predloží doklady dodatočne v určenom termíne, čo neurobil, nemal záujem dokladovať a obhájiť svoje obchodné aktivity v nadväznosti na povinnosti vo vzťahu k daňovým orgánom a napokon i k samotnému žalobcovi ako obchodnému partnerovi a daňovému subjektu. Daňová kontrola a dokazovanie v daňovom konaní je upravené v I. časti zákona - základné a všeobecné ustanovenia (§ 1 - § 30a). Ustanovenia o daňovej kontrole majú prispieť k správnemu určeniu dane alebo nadmerného odpočtu a pri vykonaní daňovej kontroly správcom dane ide o kontakt daňového subjektu a správcu dane v rámci uplatnenia obojstranných práv a povinností vyplývajúcich zo zákona. Dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu a správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádza z prezumpcie neviny, t. j. kým sa nepreukáže opak, ale v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave daňovej povinnosti (napríklad oproti daňovému priznaniu), povinnosťou správcu dane v súlade s právnymi predpismi je dokázať daňovému subjektu, že postupoval nesprávne, čo v danom prípade bolo jasne preukázané a v rozhodnutí správca dane, ako i žalovaný v zmysle § 30 zákona o správe daní urobil a svoj výrok odôvodnil s poukazom na konkrétne dôkazy zabezpečené výsluchom svedkov, listín a podobne. Správca dane objasnil všetky skutočnosti v súvislosti s nesplnením podmienok v zmysle § 49 a nasledovné zákona o DPH v nadväznosti na predložené faktúry a listiny zo strany žalobcu a vysvetlil i rozdiel medzi jednotlivými zdaniteľnými plneniami dodania tovaru žalobcovi ako odberateľovi a opačne (žalobca ako dodávateľ tovaru podľa predložených faktúr). Daňová kontrola končí vyhotovením protokolu a jeho prejedaním s daňovým subjektom, čo v tomto prípade bolo splnené a žalobca mal možnosť sa vyjadriť ku každému zabezpečenému dôkazu a reagovať na každý zabezpečený dôkaz relevantným (nespochybniteľným) dôkazom o uskutočnení zdaniteľných plnení. Žalobca iba zotrval na svojich účelových tvrdeniach, že dodávky tovarov sa uskutočnili a má faktúry, v snahe vyhnúť sa zodpovednosti podľa zákona o DPH. Žalobca takto poukazuje na neúplnosť účtovníctva svojich obchodných partnerov, na ich porušenie daňových a účtovných predpisov v nadväznosti na jeho predkladaný právny záver vyslovený v žalobe o porušení jeho procesného práva a nedodržaní zákona o správe daní a poplatkov účinného v kontrolovanom zdaňovacom období v nadväznosti na Šiestu smernicu Rady zo dňa 17. mája 1977 č. 77/388/EHS, ako i odporúčania Výboru ministrov Rady Európy a Rezolúciu, čo sa javí ako účelové vytvárania dojmu, že žalobca sa stal obeťou nečestných obchodných partnerov označených v obchodných transakciách. K tejto námietke žalobcu súd považuje za potrebné uviesť, že Šiesta smernica Rady zo dňa 17. mája 1977 č. 77/388/EHS bola zakomponovaná do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, avšak od 01. 01. 2007 táto smernica bola nahradená smernicou Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 a citovaný zákon o DPH bol novelizovaný (včlenenie acquis communautaire do svojho národného právneho poriadku štátu EU). Žalobca sa však neriadil týmito právnymi predpismi, i keď na ich obsah sa odvoláva vo svojej žalobe a tvrdí, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, keďže obe rozhodnutia tvoria jeden celok), je nezákonné a uložením povinnosti v zmysle jeho výroku bol poškodený na svojich právach. V daňovom konaní a ani v priebehu súdneho konania z obsahu žaloby nie je možné zistiť, v čom daňové orgány pochybili a ktoré konkrétne ustanovenia porušili (okrem uvedeného § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb.), teda v súlade so žalovaným i súd je toho názoru, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal, v ktorých prípadoch vznikol rozpor medzi národnou legislatívou a legislatívou Európskeho spoločenstva. Daňové zákony - ani zákon o dani z pridanej hodnoty - však neukladajú daňovým subjektom, akým spôsobom si majú preveriť subjekt, s ktorým obchodujú (v tomto prípade dodávateľa tovaru) a či osoba, s ktorou obchodujú, je skutočne tá, za ktorú sa vydáva a pod. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov, pričom nemusí ich dôveryhodnosť (ba dokonca ani identitu) preverovať žiadnym spôsobom. V takom prípade sa však vystavujú riziku, že nesplnia zákonné podmienky pre odpočet dane z pridanej hodnoty. Zákon o DPH sa vzťahuje na platiteľov dane z pridanej hodnoty a tento nie je možné aplikovať, resp. jeho ustanovenia na neplatiteľov DPH. Pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane DPH uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako ich deklaroval v daňovom priznaní alebo v zmysle predložených dokladov (dodacie listy, faktúry), a to aj osobou uvedenou na týchto dokladoch, čo žalobca nevedel preukázať, i keď ho zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. Súd považuje za potrebné uviesť, že správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontroly overuje, či daňový subjekt deklarovanú daňovú transakciu podľa predložených daňových dokladov preukázal a či ju deklaroval správne, teda v súlade s hmotnoprávnym predpisom (zákon o DPH) a uplatnil si svoj nárok v zmysle procesnoprávneho predpisu podaním daňového priznania. V konaniach o žalobách podľa § 247 a nasl. OSP súd v intenciách žaloby (§ 249 OSP) predovšetkým skúma jej dôvodnosť a v procese preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP) a dokazovanie na súde sa zásadne nevykonáva. Úlohou súdu v správnom súdnictva nie je nahradzovať činnosť správneho (daňového) orgánu pri zisťovaní skutkového stavu , ale len preskúmať „zákonnosť“ vydaného rozhodnutia, teda, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd teda nie je súdom skutkovým (okrem prípadov podľa § 250i ods. 2 OSP), ale súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia daňového orgánu. Žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia podľa predložených faktúr (dodávateľskej i odberateľskej) boli reálne uskutočnené ( dodávateľ PKW, s.r.o.) a nebolo preukázané ani intrakomunitárne dodanie tovaru z vystavenej faktúry pre odberateľa JOKOW WORKS, s.r.o., Údolí 38, Brno, Česká republika. Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR v Bratislave, v lehote 15- tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného súdu v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).