Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25CoP/61/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112200752 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4112200752.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: U. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., R. T. XXX, proti odporcovi: X. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., R. T. XXX, zast. JUDr. Ladislavom Krčmárikom, advokátom so sídlom Nitra, Štefánikova 43, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na dobu po rozvode k mal. deťom Q., nar. XX. XX. XXXX a X., nar. XX. XX. XXXX R., obe bytom u matky, zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre ako kolíznym opatrovníkom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 31. 05. 2012 č. k. 13P/11/2012-49, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd odvolacie konanie v časti, týkajúcej sa rozvodu manželstva účastníkov konania, z a s t a v u j e.
II. Odvolací súd návrhu odporcu na opravu odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa n e v y h o v u j e.
III. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa určenia vyživovacej povinnosti odporcu voči mal. deťom Q., nar. XX. XX. XXXX a X., nar. XX. XX. XXXX R. p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov konania uzatvorené dňa 14. 02. 1998 a na dobu po rozvode upravil výkon ich rodičovských práv a povinností k mal. deťom Q. a X. tak, že mal. deti zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok a odporcu zaviazal prispievať na ich výživu sumou 130 eur mesačne na každé dieťa jednotlivo vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, počnúc právoplatnosťou rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania.
Rozhodol tak v intenciách § 23 ods. 2 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len Zákon o rodine) po zistení, že manželstvo účastníkov konania si neplní svoj účel, je narušené a vzťahy medzi manželmi sú tak vážne rozvrátené, že niet predpokladu ich reparácie do budúcnosti. Naviac zachovanie manželstva účastníkov nie je v záujme ani mal. detí, keďže podľa ich výpovede rodičia sa stále hádali za posledné 2 roky, z čoho vyvodil, že atmosféra v rodine nemá dobrý vplyv na ich ďalší zdravý vývoj. Dospel preto k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady pre rozvod manželstva, keďže manželstvo nie je riadne fungujúce, manželia sa intímne nestýkajú,
spoločne nehospodária a ani spoločne nezabezpečujú výchovu mal. detí. S ohľadom na tieto zistenia i keď odporca s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasil, manželstvo účastníkov konania rozviedol. Príčinu rozvratu manželstva vzhliadol v rozdielnych názoroch manželov na finančné zabezpečenie rodiny, resp. hospodárenia s finančnými prostriedkami, čo spôsobilo ich vzájomné citové odcudzenie, čoho dôsledkom bola i skutočnosť, že navrhovateľka si našla iného životného partnera. V zmysle § 24 ods. 1 Zákona o rodine zároveň upravil i práva a povinnosti rodičov k mal. deťom pochádzajúcim z ich manželstva na dobu po rozvode tak, že navrhovateľke, ktorá po prerušení spolužitia zabezpečuje starostlivosť o deti a ku ktorej majú dcéry pozitívny vzťah a vyjadrili aj želanie s ňou naďalej žiť, zveril obe mal. deti do osobnej starostlivosti a odporcu zaviazal prispievať na ich výživu sumou 130 eur mesačne na každé dieťa. Pri určení výživného sa spravoval ust. § 62 ods. 1-5, § 65 ods. 1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine vychádzajúc jednak z vekových potrieb mal. detí, ako aj z možností, schopností a majetkových pomerov oboch rodičov. V tomto smere zistil, že mal. deti sú žiačkami 4. a 7. ročníka základnej školy, navštevujú súkromnú základnú umeleckú školu, tanečný odbor s čím súvisia i zvýšené výdavky, naviac tieto sú determinované aj zdravotnými problémami v súvislosti s ich alergickým ochorením. Celkový mesačný príjem odporcu predstavuje sumu 988,03 eura netto mesačne, z čoho mzda je 466,23 eura a suma 371,80 eura sú cestovné náhrady a 150 eur mesačne poberá odporca za prenájom bytu. I keď cestovné náhrady nie sú mzdovou položkou odporcu, pri určení výživného tento jeho príjem zohľadnil, pretože slúži na zabezpečenie jeho životných potrieb a dospel k záveru, že určené výživné vo výške 130 eur mesačne na každé dieťa môže odporca uhrádzať zo svojho príjmu bez ohrozenia jeho životnej úrovne a to aj pri zohľadnení jeho mesačných nákladov a výdavkov. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 144 veta prvá OSP, podľa ktorého účastníci konania o rozvod manželstva nemajú právo na náhradu trov konania.
Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol odporca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré bolo jeho manželstvo s navrhovateľkou rozvedené uvádzajúc, že jeho prvoradým cieľom bolo riadne sa postarať o rodinu a zabezpečiť jej určitý životný štandard. S navrhovateľkou plánovali postaviť si rodinný dom, a preto bolo potrebné ušetriť finančné prostriedky. Pokiaľ pracoval v zahraničí, navrhovateľka peniaze, ktoré nasporil, bez jeho vedomia utrácala, pričom samotná navrhovateľka donedávna tvrdila, že má záujem na zachovaní manželstva a rodiny. Za týmto účelom mal záujem navštíviť aj manželskú poradňu, do ktorej sa však navrhovateľka nedostavila. Naviac od navrhovateľky bol fyzicky aj slovne atakovaný, čo vyústilo do toho, že bol nútený podať na ňu oznámenie za nevhodné spolunažívanie. I napriek týmto skutočnostiam si naďalej vie predstaviť spoločný život s navrhovateľkou a mal. deťmi a má záujem, aby manželstvo a rodina boli naďalej zachované. Naviac navrhovateľkou uvádzané okolnosti a dôvody rozvodu manželstva pred súdom prvého stupňa sú skresľujúce, nepravdivé a stavajú ho do špatného svetla. Nesúhlasil ani s výškou výživného určenou prvostupňovým súdom na mal. deti dôvodiac, že súd nebral do úvahy všetky jeho výdavky, ktoré doposiaľ uhrádza výlučne sám. Uviedol, že jeho priemerný čistý mesačný zárobok spolu s diétami predstavuje 838 eur mesačne, pričom samotné cestovné náhrady netvoria súčasť jeho mzdy, tieto sú mu vyplácané spätne v závislosti od počtu najazdených kilometrov a z nich si musí hradiť nevyhnutné výdavky počas ciest. Naviac súčasťou jeho mzdy je i daňový bonus na deti vo výške 41,02 eura, ktorý po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode mu bude odobratý. Vytkol súdu prvého stupňa, že neprihliadol na jeho ďalšie nevyhnutné náklady, okrem nákladov v súvislosti s nehnuteľnosťami, ktoré uhrádzal výlučne sám, a to na výdavky za mobilný telefón, náklady na pohonné hmoty, pretože je pre neho nutnosťou používať na dopravu do práce svoje vlastné osobné motorové vozidlo, ako aj náklady na poistenie tohto motorového vozidla a na servisné prehliadky. Jeho náklady tak predstavujú sumu 754 eur mesačne, vrátane určeného výživného a po ich odpočítaní od jeho zárobku mu mesačne zostane len suma 84 eur. Súdom určená výška výživného na mal. deti je takto neprimeraná jeho finančným schopnostiam a možnostiam.
Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že odporca sa predovšetkým nestotožňuje s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorou bolo ich manželstvo rozvedené, pričom odvolanie proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Tvrdenia odporcu uvádzané v jeho odvolaní označila za nepravdivé, keď k fyzickému napadnutiu odporcu z jej strany došlo len v sebaobrane, pretože odporca jej neumožnil slobodu pohybu. Rovnako tak jej neumožnil bývať v jednom z dvoch bytov, ktorých sú vlastníkmi, keďže v ich doterajšom bydlisku v H. vymenil na byte zámky a byt v Q. dal do podnájmu, za
ktorý poberá mesačne 250 eur. Za účelom zabezpečenia bývania pre deti bola preto nútená i ona ísť bývať do podnájmu. Naviac na žiadnu dohodu odporca nereagoval a nesúhlasil s ňou.
Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia vyživovacej povinnosti odporcu voči mal. deťom ako vecne správny potvrdiť, keď určené výživné zodpovedá odôvodneným vekovým potrebám detí a možnostiam a schopnostiam otca, ktorý bez ohrozenia vlastnej životnej úrovne takouto čiastkou je schopný prispievať na výživu mal. detí.
Odvolací súd prejednal odvolanie odporcu na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a) OSP), na ktorom doplnil dokazovanie oboznámením sa so správou ÚPSVaR Nitra zo dňa 15. 11. 2012, s potvrdením o zárobku odporcu zo dňa 16. 11. 2012, zmluvou o podnájme zo dňa 15. 09. 2012, so správou D. J. Y. s.r.o. zo dňa 20. 11. 2012 a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 2 písm. a) OSP), dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.
V tomto konaní sa navrhovateľka svojím návrhom, doručeným súdu prvého stupňa dňa 11. 01. 2012, domáhala rozvodu jej manželstva s odporcom a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom pochádzajúcim z ich manželstva - Q., nar. XX. XX. XXXX a X., nar. XX. XX. XXXX na dobu po rozvode. Preskúmavaným rozhodnutím súd prvého stupňa manželstvo účastníkov rozviedol, mal. deti na dobu po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky a odporcovi uložil povinnosť prispievať na ich výživu sumou 130 eur mesačne na každé dieťa, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky počnúc právoplatnosťou rozsudku. Tento rozsudok odvolaním napadol odporca, pričom súčasťou tohto odvolania bol i návrh odporcu na opravu odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Na odvolacom pojednávaní konanom dňa 28. 11. 2012 odporca prehlásil, že svoje odvolanie v časti smerujúcej voči výroku rozsudku súdu prvého stupňa o rozvode manželstva berie výslovne späť s ohľadom na tehotenstvo navrhovateľky, pre ktoré nemá záujem s ňou už manželské spolužitie obnoviť.
Podľa § 207 ods. 2 OSP dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví (§ 207 ods. 3 OSP).
V danej veci s ohľadom na odporcom učinený dispozitívny úkon na odvolacom pojednávaní - späťvzatie odvolania v časti rozvodu manželstva, nevzbudzujúci pochybnosti o odporcom prejavenej vôli, bol takto daný dôvod pre postup podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení. Odvolací súd preto odvolacie konanie v časti, týkajúcej sa rozvodu manželstva účastníkov konania zastavil.
Podľa § 165 ods. 1 OSP pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo opravené.
Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia vyplýva, že tu nejde o žiadny opravný riadny prostriedok v pravom slova zmysle, ale o jednu zo zvláštnych procesných foriem zameraných len na odstránenie určitých možných nedostatkov písomného vyhotovenia rozsudku. Pre prípustnosť opravy odôvodnenia rozsudku musel preto zákon stanoviť i špeciálne podmienky, ku ktorým medzi iným patria i jeho vecné predpoklady. Týmto vecným predpokladom opravy odôvodnenia rozsudku podľa zákona je skutočnosť, že odôvodnenie nemá podklad v zistení skutkového stavu. Zistením skutkového stavu v zmysle § 165 OSP je potrebné rozumieť dôkazy, t.j. poznatky alebo závery súdu o rozhodujúcom skutkovom stave. Znamená to, že zistenie skutkového stavu je treba posudzovať vždy z hľadiska súdu, t.j. v tom rozsahu, v akom ich súd učinil vedomým základom svojho vecného rozhodnutia. Oprava preto bude prípustná vtedy, ak sa týka tej časti odôvodnenia, ktorá je venovaná zisteniu skutkového stavu a nie tej časti, v ktorej sa len reprodukujú prednesy účastníkov, i keď ide pritom o prednes i o skutkovom stave. Oprava
taktiež bude vylúčená ohľadne tých skutočností, ktoré sa síce stali predmetom dokazovania, avšak súd ich nehodnotil z hľadiska ich pravdivosti, a preto si o nich nevytvoril ani potrebné závery.
V súdenej veci odporca zároveň s odvolaním žiadal i o opravu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku bez bližšej konkretizácie v akom smere, keď len uviedol, že nesúhlasí so samotnými dôvodmi, pre ktoré bolo manželstvo rozvedené. Súd prvého stupňa, ktorý jeho návrhu na opravu odôvodnenia rozsudku nevyhovel v intenciách § 165 ods. 2 OSP, predložil vec odvolaciemu súdu. Na odvolacom pojednávaní odporca svoj návrh na opravu odôvodnenia rozsudku konkretizoval tak, že „ je strašne veľa vecí, ktoré by chcel opraviť, nedá sa o každej hovoriť jednotlivo, a preto zhrnul, že v podstate 80 % vecí, ktoré uvádzala navrhovateľka a ktoré boli zapísané do zápisnice, sú klamstvom.“ Za danej procesnej situácie, keď z návrhu odporcu ani po výzve odvolacieho súdu nie je možné ustáliť, v akom rozsahu odporca požaduje vykonanie opravy odôvodnenia rozsudku a keď odporca sa domáha práve opravy skutkových tvrdení navrhovateľky, odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené zhora uvedené zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu odporcu. Odvolací súd preto návrhu odporcu na opravu odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nevyhovel tak, ako je uvedené v II. časti enunciátu tohto rozhodnutia. Následne predmetom odvolacieho konania zostala len odvolaním napadnutá časť, týkajúca sa vyživovacej povinnosti odporcu voči mal. deťom.
Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov mal. dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu mal. dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo mal. dieťa zverené do osobnej starostlivosti prispievať na jeho výživu alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do toho času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine).
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd vždy berie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine).
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Vyššie citované zákonné ustanovenia vyjadrujú všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti. Patria k nim predovšetkým odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré môžu byť rôzne a sú závislé predovšetkým od veku, zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a pod. Výživné pre dieťa totiž neslúži len na uspokojovanie všetkých jeho odôvodnených hmotných potrieb (strava, ošatenie, obuv atď.), ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa (vzdelanie, príprava na povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby a pod.). Odôvodnené potreby dieťaťa sú však bezprostredne ovplyvňované aj schopnosťami a možnosťami rodičov. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú, základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú ale reálne možnosti a schopnosti rodičov vyššie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú teda rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery
každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho charakteru. V tejto súvislosti je významné i ust. § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, ktoré zakotvuje, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitejšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Naviac, súd prihliadne aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará a rovnako tak berie do úvahy i prídavky na deti, ktoré sa sčasti podieľajú na úhrade potrieb detí.
V intenciách zhora uvedenej platnej právnej úpravy súd prvého stupňa i v súdenej veci postupoval, pričom v tomto smere dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v časti, týkajúcej sa určenia vyživovacej povinnosti odporcu, využijúc postup podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti. Na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov len podčiarkuje, že i podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňovým súdom určené výživné v plnom rozsahu zohľadňuje odôvodnené potreby mal. detí, ktoré sú čiastočne determinované ich zhoršeným zdravotným stavom, ako i aktívnou mimoškolskou činnosťou v súkromnej tanečnej škole, vyžadujúcimi si zvýšené náklady. Rovnako tak zohľadňuje i možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov. Správne totiž súd prvého stupňa u odporcu vychádzal nielen z jeho mzdy, ktorú dosahuje u zamestnávateľa, ale i z cestovných náhrad, ktoré odporca poberá v súvislosti s výkonom zamestnania ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, ktoré podstatným spôsobom ovplyvňujú jeho majetkové pomery a životnú úroveň, taktiež prihliadol i na príjem, ktorý má otec z podnájmu 1-izbového bytu v Q.. Určené výživné taktiež reaguje i na povinnosť navrhovateľky podieľať sa na výžive mal. detí výživným, ktoré však navrhovateľka čiastočne vyvažuje svojou osobnou starostlivosťou o deti, ako i okolnosť, že časť výživy mal. detí je krytá i prídavkami na dieťa. Pokiaľ ide o navrhovateľku, pri určení výživného na túto nedopadá ust. § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, keď pracovný pomer u posledného zamestnávateľa D. J. Y. s.r.o. bol s navrhovateľkou ukončený podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu organizačnej zmeny, navrhovateľka od 01. 04. 2012 je vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, v súčasnosti nie je poberateľkou žiadnych dávok a príjem dosahuje len z brigádnickej činnosti vo výške 139 eur brutto mesačne. Preskúmavaným rozhodnutím určené výživné takto nielenže plne zodpovedá zákonnej úprave, ale i zásade rovnakej životnej úrovne detí a rodičov a zásade, že pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča sa neberú do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti výživného ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerov hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.