Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9CoE/200/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211212074 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4211212074.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: M. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 863,17 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 9. januára 2012, č. k. 9Er/821/2011-11 v spojení s opravným uznesením zo dňa 20. septembra 2012, č. k. 9Er/821/2011-30, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e . Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením v spojení s opravným uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60 zo dňa 29. 06. 2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 9Er/821/2011, EX 7359/11. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 575/2009 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Konštatoval, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 01884/11 zo dňa 06. 04. 2011, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 29.04.2011. Z predložených dokladov zistil, že právnym základom exekučného titulu bola zmluva o úvere č. 400700298 zo dňa 08. 03. 2010. S poukazom na citované právne predpisy ustálil, že keďže dlžník prehlásil, že finančné prostriedky mu boli poskytnuté na výkon zamestnania, nejedná sa síce o spotrebiteľský úver, ale ide o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka (tzv. Spotrebiteľské zmluvy), pretože Občiansky zákonník ako lex generalis definuje spotrebiteľa odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z predložených dokladov mal za preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere boli bez pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Tento záver podľa neho potvrdila aj skutočnosť, že zmluvy o úvere neuzatvára oprávnený priamo s dlžníkmi on sám, ale uzatvárajú ich ním splnomocnení zástupcovia (mandatári) na predtlačených vzoroch úverových zmlúv. Okrem toho zistil, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru v článku 15 obsahovali rozhodcovskú doložku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, t.j. oprávneného. Dodal, že rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nebol rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu riešenia prípadných sporov nemal na výber, vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami. Povinný mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Naviac, doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa jednoznačne videl aj v tom, že si oprávnený v predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vymienil konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory vzniknuté medzi ním a povinným. S poukazom na uvedené zastal názor, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Dodal, že neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút, predstavujú prevzatie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, týkajúcu sa rozhodcovskej doložky, takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti zobral na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein - Westfalen). V konkrétnej exekučnej veci, vzhľadom na transpozíciu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, podľa súdu bolo potrebné mať na zreteli o. i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo uhrádzať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Ustálil, že rozhodcovská doložka je neprijateľná a priečiaca sa dobrým mravom a výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom. S poukazom na uvedené zastal názor, že akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Už len tieto vyššie uvedené skutočnosti považoval súd prvého stupňa za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky rozhodcovského konania súd prvého stupňa skôr vyhodnotil len ako indikátory, do akých krajností môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Poukázal pritom na to, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je treba hodnotiť ako zjavne formalistické, preberajúce argumenty žalujúcej strany, ako aj poukázal na neprimeraný zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91,25% p. a.) z požadovanej sumy, ktorý považoval jednoznačne za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka bola v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v posúdení právneho vzťahu ako spotrebiteľského a to napriek tomu, že v prejednávanej právnej veci povinný bol podnikateľom podľa ustanovenia § 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov v spojení so zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Dodal, že v prípade, ak povinný koná ako podnikateľ - živnostník a takto sa aj preukazuje v procese uzatvárania zmluvy a za týmto účelom aj vyhlási, že poskytnutý úver použije na podnikateľské účely, a nie na vlastnú spotrebu, mal za to, že podmienky stanovené v hypotéze právnej normy ust. § 52 Občianskeho zákonníka alebo § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch splnené neboli a posudzovaný právny vzťah tak nie je vzťahom spotrebiteľským. Vzhľadom na to, že konajúci súd na prejednávanú vec nesprávne aplikoval ustanovenia právneho poriadku na ochranu spotrebiteľov bez toho, aby na to boli splnené podmienky, zaťažil konanie vadou, ktorá môže byť odstránená len v odvolacom konaní. V ďalšom rade považoval za potrebné uviesť, že zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom a zmenkový úrok 0,25% denne bol v blankozmenke už uvedený pri jej vystavení dlžníkom (povinný z exekučného konania - zmenkový dlžník) a tento úrok teda ani nebol predmetom vyplňovacieho práva. Skutočnosť, že zmenkový úrok nemá opodstatnenie v zmluve o úvere, považoval bez právnej relevancie, nakoľko jeho právny základ sa nachádza v zmenke samotnej ako samostatnom, t.j. od zmluvy o úvere odlišnom právnom titule. Z uvedeného podľa neho vyplývalo, že zmenka je platná aj v prípade, ak je vyplnená v rozpore s Dohodou o vyplňovacom práve, teda aj v prípade riadneho alebo naopak excesívneho vyplnenia zmenky vzniká riadna zmenka a rozdiel spočíva v tom, že v prípade excesívneho vyplnenia má zmenkový dlžník právo brániť sa plneniu zo zmenky uplatnením námietok. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 43/2006. Dodal, že súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie nemôže z úradnej povinnosti sám vzniesť námietku nedostatku dôvodu pre použitie zmenky, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, posudzovaný zmenkový právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Záverom zdôraznil, že v rozhodcovskom konaní však takáto námietka zo strany odporcu vznesená nebola, pričom odporca bol o podanom návrhu a o jeho obsahu riadne upovedomený, a teda v zmysle vyššie uvedeného súd nemal bez existencie vznesenej námietky dôvod zaoberať sa platnosťou zmenky, a teda nemal dôvod zamietnuť poverenie pre súdneho exekútora. K odvolaniu oprávneného písomné vyjadrenie podané nebolo. Sudca súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 druhej vety OSP vyjadril tak, že odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť, považujúc rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka za vecne správne a vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením (§ 212 ods. 1 OSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 13. 05. 2011 požiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 863,17 eura spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne z dlžnej sumy 863,17 eura od 09. 12. 2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne z dlžnej sumy 863,17 eura od 24. 01. 2011 do zaplatenia a trovy konania, ako aj trovy exekúcie. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., spisová značka SR 01884/11 zo dňa 6. apríla 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 04. 2011 a vykonateľnosť dňa 29. 04. 2011. Vyššie označený súdny exekútor doručil dňa 18. 07. 2011 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej súd prvého stupňa rozhodol napadnutým uznesením tak, že ju zamietol. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 Zák. č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z Exekučného poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené zákonom stanovené podmienky, a to jednak procesného charakteru, ako i hmotnoprávne. Procesnými podmienkami exekúcie sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich zistí, musí žiadosť na udelenie poverenia zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Z uvedeného vyplýva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 08. 03. 2010 súd prvého stupňa správne posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že dlžník vyplnil nielen svoje údaje ako fyzickej osoby, ale aj údaje ako živnostníka. V zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať dlžníka za fyzickú osobu, a teda i zmluvu za spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský, a to dovtedy, kým sa nepreukáže opak, pričom dôkazné bremeno nesie veriteľ (oprávnený). Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Okrem toho rozhodcovská doložka je vsunutá medzi ostatné podmienky, drobným ťažko čitateľným písmom. Naviac, odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru nebola platná ani z dôvodu, že nebola zachovaná jej písomná forma, pretože rozhodcovská doložka nebola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.