Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/195/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4409216716 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4409216716.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Kataríny Marčekovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci navrhovateľa: Ing. Jozef Mechura, bytom Dedinka 106, IČO: 34 030 468, zastúpený Advokátskou spoločnosťou s.r.o. JUDr. Tatiana Timoranská so sídlom F. Rákócziho 12, Nové Zámky, IČO: 36 813 401, proti odporcovi: RAB, s.r.o. so sídlom v Semerove 1, IČO: 36 528 404, zastúpený JUDr. Kamilom Bereseckým, advokátom so sídlom v Nitre, Farská 33, o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 31. marca 2011 č. k. 16C/244/2009-250, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh navrhovateľa na vypratanie nehnuteľnosti z a m i e t a . Odporcovi nepriznáva náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť vypratať nehnuteľnosti v kat. území S., zapísané v katastri nehnuteľnosti Správy katastra Nové Zámky na LV č. XXX ako parcela č. 503/7 orná pôda 283 082 m2, na LV č. XXX parcela č. 503/1 orná pôda 105 844 m2, parcela č. 509 orná pôda 20 699 m2, parcela č. 512 orná pôda 258 833 m2, do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 571,35 eur Advokátskej Spoločnosti s.r.o., so sídlom F. Rákocziho 12, Nové Zámky, IČO: 36 813 401, do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Považoval za preukázané, že navrhovateľ vykonáva poľnohospodársku činnosť ako samostatne hospodáriaci roľník a vykonáva ju na nehnuteľnostiach, ktoré má v nájme od prenajímateľa SPF v zmysle nájomnej zmluvy. Navrhovateľ uzatvoril nájomné zmluvy s podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v kat. území S. vykazovaných na LV č. XXX, a to I.. Y. X. a I.. C. Y., najprv v roku 2004, a po uplynutí dohodnutej doby nájmu piatich rokov ďalšie nájomné zmluvy z roku 2008 na dohodnutú dobu nájmu 10 rokov s tým, že predmetom nájmu sú i sporné parcely č. 503/1 o výmere 105 844 m2, parc. č. 509 o výmere 20 699 m2, parc. č. 512 o výmere 258 833 m2. Kúpnou zmluvou zo dňa 21.03.2002, ktorá bola zavkladovaná pod č. V 260/05, nadobudol nehnuteľnosti v kat. území S., vykazované na LV č. XXX a predmetom kúpy bola i sporná parcela 503/7 o výmere 283 082 m2. Navrhovateľ listom zo dňa 07.07.2008 vyzval odporcu na uvoľnenie sporných nehnuteľností, ktoré odporca obhospodaruje na základe nájomnej zmluvy č. 4 - 3951 - 06 uzavretej s prenajímateľom SPF, kde v článku II. bod 2 je uvedené, že pozemky sú vyčlenené do náhradného užívania na základe dohody užívateľov na pozemku registra „C“, KN parcelné č. 503/1 a 503/7 vo výmere 65,5674 hektára. Odporca na výzvu navrhovateľa na uvoľnenie pozemkov nereagoval a účastníci sa mimosúdne nedohodli, čoho dôkazom je i výpoveď svedka Ing. Q. U., ktorý potvrdil, že najprv sa snažil kontaktovať účastníkov telefonicky, následne boli vyvolané i osobné stretnutia, avšak k dojednaniu medzi účastníkmi neprišlo i napriek tomu, že o tom listinný dôkaz neexistuje, avšak je nepochybné, že z tohto dôvodu si navrhovateľ podal návrh na súd. Súd nepopiera, že momentálne odporca sporné nehnuteľnosti neužíva, avšak neužíva ich len na základe nariadeného predbežného opatrenia vydaného tunajším súdom uznesením 16C/244/2009-47 zo dňa 04.12.2009, ktorým súd uložil odporcovi zdržať sa užívania nehnuteľnosti a vykonávania poľnohospodárskej činnosti na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území S., zapísaných v katastri nehnuteľností, Správy katastra Nové Zámky na LV č. XXX ako parcela č. 503/7 orná pôda o výmere 283 082 m2, na LV č. XXX ako parcela č. 503/1, orná pôda o výmere 105 844 m2, parcela č. 509 orná pôda o výmere 20 699 m2, parcela č. 512 orná pôda o výmere 258 833 m2, do právoplatného skončenia konania. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie odporca a uznesením Krajského súdu v Nitre pod č. k. 5Co 47/2010-60 zo dňa 26.02.2010 odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Súd mal za to, že navrhovateľ jednoznačne preukázal vlastnícky a nájomný vzťah k sporným nehnuteľnostiam. Považoval za nepochybné, že časť sporných nehnuteľností bola SPF vydaná do nájmu odporcovi nájomnou zmluvou tak, ako to vyplýva z článku II. bod 2 nájomnej zmluvy uzavretej s odporcom, kde je uvedené, že sa jedná o C-čkové parcely, ktoré sú presne identifikované, a teda nachádzajúce sa v teréne tak, ako to potvrdil i svedok W. Y. a v podstate zvyšok sporných nehnuteľností pravdepodobne ako dojednaný celok v zmysle dohody účastníkov zo dňa 12.9.2003 užíval navrhovateľ, pretože jednak účastníci, ako aj vypočutí svedkovia V.. W. I. a U. D. potvrdili, že vlastne na uvedenom stretnutí dňa 12.09.2003 bola uzavretá dohoda medzi subjektmi, kto bude v teréne, ktoré nehnuteľnosti užívať v kat. území S. tak, aby boli najbližšie k ich strediskám. Vzhľadom na to, že navrhovateľ jednoznačne preukázal súdu vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, ako aj nájomný vzťah k sporným nehnuteľnostiam, súd má za to, že odporca je povinný uvedené nehnuteľnosti presne označené vo výroku rozsudku, a keďže sa jedná o C-čkové parcely po ukončení ROEPu vydať navrhovateľovi. Bolo len na navrhovateľovi, že situáciu, ktorá vznikla medzi účastníkmi trpel a uznával až do 07.07.2008 i napriek tomu, že bol vlastníkom sporných nehnuteľností od roku 2005 a nájomcom od roku 2004. Minimálne od roku 2008 sa mali uvedené skutočnosti odzrkadliť i v inventarizácii SPF, keďže je nepochybné, že už od tohto obdobia SPF mal vedomosť o tom, že uvedené sporné nehnuteľnosti navrhovateľ vlastní a má v nájme a malo dôjsť k prepracovaniu nájomných zmlúv tak, ako to uviedli svedkovia vo svojich výpovediach, že sa vždy tak robilo po preukázaní vlastníckych a iných vzťahov k nehnuteľnostiam. Je zarážajúce, že k prepracovaniu nájomných zmlúv neprišlo, i napriek preukázaniu vlastníckeho vzťahu navrhovateľa, ako i nájomných vzťahov navrhovateľa, keď vypočutí svedkovia zhodne uviedli, že v takýchto prípadoch s dôrazom na vykonávanú inventarizáciu sa vždy po tom, ako sa zistia vlastníci nehnuteľností nájomné zmluvy prepracovávajú. Súd mal za to, že minimálne potom, ako navrhovateľ doručil žiadosť o vypratanie nehnuteľnosti odporcovi zo dňa 07.07.2008 z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku, malo dôjsť k vypracovaniu zmeny nájomnej zmluvy odporcu. I napriek tomu, že je pravdou, že odporca mal v užívaní pôdu štátnu v správe SPF, avšak v skutočnosti užíval pôdu tak, ako je uvedené v nájomnej zmluve, ktorá je presne označená C-čkovými parcelami vo vlastníctve a nájme navrhovateľa. Súd má za to, že táto skutočnosť mala byť premietnutá v nájomnej zmluve odporcu i vzhľadom na to, že v obci už bol ukončený ROEP a v žiadnom prípade sa nemohla jednoznačne akceptovať dohoda zo dňa 12.09.2003. Súd nepovažoval konanie navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pretože bolo vecou navrhovateľa, ak danú situáciu trpel až do obdobia, kým nepožiadal o vypratanie nehnuteľností. Právne vec posúdil podľa ustanovenia § 126 a § 663 OZ a s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a priznal ich účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech, t. j. navrhovateľovi. Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia a za návrh vo veci samej vo výške 132,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 438,85 eur. Súd priznal právnej zástupkyni navrhovateľa trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci podľa § 11 ods. 1, § 14, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3, kde jeden úkon právnej pomoci v roku 2009 je á 53,49 eur (prevzatie veci, podanie žaloby), 1/2 odmeny za podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia á 26,75 eur, 3 x režijný paušál 6,95 eur. Hodnota úkonu v roku 2010 je á 55,49 eur (účasť na pojednávaní 07.06.2010), 1/4 odmeny za odročené pojednávanie vo výške 13,87 eur (dňa 22.04.2010), 2 x režijný paušál 7,21 eur. Hodnota úkonu v roku 2011 je á 57,00 eur (účasť na pojednávaniach dňa 13.01.2011, 31.03.2011), 2 x režijný paušál 7,41 eur. Prislúchajúce DPH vo výške 19 % za rok 2009 do 31.05.2010 vo výške 33,37 eur a 20 % DPH od 01.06.2010 do 31.03.2011 vo výške 38,30 eur. Právna zástupkyňa navrhovateľa si predloženým návrhom zo dňa 01.04.2011 vyčíslila a uplatnila trovy právneho zastúpenia vo výške 4 573,39 eur s tým, že vychádzala z hodnoty úkonu podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., kde jeden úkon právnej pomoci vzhľadom na predmet sporu (ktorý je 116 892,50 eur) je za rok 2009 á 658,93 eur. Súd nepriznal právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia v zmysle jej vyčíslenia, pretože má za to, že sa jedná o vypratanie nehnuteľnosti, kde i poplatok bol vyrubený podľa položky 1 b) sadzobníka o súdnych poplatkoch a preto má za to, že i pri trovách právneho zastúpenia je potrebné vychádzať z § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Proti tomuto rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa podľa § 220 OSP zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia návrhu, s tým, že mu bude priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že v súčasnej dobe predmetné nehnuteľnosti neužíva od septembra 2009, pričom návrh bol podaný 27.10.2009. Nájomná zmluva č. 4/3951-06, z ktorej vyvodzuje svoje právo, bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2011, avšak nehnuteľnosti už ani dnes vôbec neužíva. Namietal, že navrhovateľ formuloval petit tak, že odporca je povinný vypratať predmetné nehnuteľnosti a ak aj súd v dôsledku podaného návrhu takto formuloval petit rozsudku, potom to nie je v súlade s hmotným právom. Podstata sporu spočíva v tom, či má prednosť nájomná zmluva č. 4-3951-06 zo dňa 05.05.2006, ktorú má odporca uzavretú so Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, alebo či má prednosť nájomná zmluva, ktorú má uzavretú s inými subjektmi navrhovateľ, prípadne, či má prednosť vlastnícke právo k pozemkom, ktoré navrhovateľ vlastní. Z ustanovenia § 126 ods. 2 OZ vyplýva, že právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Tým je daný právny rámec, na podklade ktorého sa odporca domáha zamietnutia návrhu. Poukázal na to, že navrhovateľ a odporca, za účasti ďalších strán, sa dňa 12.09.2003 dohodli na užívaní nehnuteľností, ktoré pôvodne obhospodarovalo AGRO družstvo Dedinka. Tieto nehnuteľnosti boli v správe SPF a vo vlastníctve rôznych subjektov. Dohoda z tohto dátumu bola taká, že odporcovi pripadli do užívania nehnuteľnosti, ktoré boli najbližšie k jeho stredisku. Iné nehnuteľnosti dostal do užívania navrhovateľ. Tento stav bol následne premietnutý do nájomnej zmluvy č. 4-3951/06. SPF iba kopíroval to, čo si účastníci dohodli. Táto skutočnosť je zrejmá zo spomínanej nájomnej zmluvy, kde v článku II. ods. 2 sa hrubým písmom uvádza, že k náhradnému užívaniu pozemkov dochádza na základe dohody užívateľov. Navrhovateľ tieto skutočnosti popiera, preto z uvedených dôvodov odporca navrhol vypočuť svedkov. Svedkyňa I. Q. potvrdila, že nájomné zmluvy uzatváral SPF na základe vzájomných jednaní a poukázala na rokovanie z 18.02.2002. Táto svedkyňa upresnila, že došlo k stretnutiu AGRO družstva Dedinka, navrhovateľa a odporcu, kde sa dohodlo, kto a kde bude pozemky v teréne užívať. V ďalšej časti svojej výpovede zdôraznila, že užívatelia (navrhovateľ a odporca) sa dohodli, že tak ako to bolo vyššie vysvetlené, nájomca bude mať výmeru, ktorá mu bola daná do nájmu užívať na parcelách registra „C“. Na strane 4/zápisnice zo dňa 13.01.2011 sa vyjadruje k vete obsiahnutej v nájomnej zmluve, ktorá hovorí o tom, že takto sa stalo na základe dohody užívateľov a poukazuje na to, že táto veta tam bola daná na pokyn vtedajšieho riaditeľa Ing. Y.. Následne bol vypočutý ako svedok V.. Q. U., ktorý osvetľoval systém užívania nehnuteľností. Podľa jeho vyjadrenia klauzula v článku II. ods. 2 nájomnej zmluvy 4-3951/06 bola daná na základe iniciatívy zo strany navrhovateľa. Takto sa dohodli účastníci konania. V predmetnej veci bol vypočutý ako svedok U. D., ktorý bol predsedom AGRO družstva Dedinka. V roku 2003 sa mali dohodnúť on za družstvo a účastníci konania o užívaní nehnuteľností. Podľa tohto ako sa dohodli aj nehnuteľnosti užívali. V čase, keď odchádzal do dôchodku odporca užíval nehnuteľnosti v súlade s dohodou zo dňa 12.09.2003. Podľa vedomostí ďalšieho svedka, ktorým bol W. Y., už v čase, keď nastúpil za riaditeľa SPF, existovali zmluvy o nájme nehnuteľností medzi účastníkmi konania. Tieto zmluvy následne iba obnovovali v súlade s legislatívnymi zmenami. Na výslovnú otázku uviedol, že článok II. ods. 2 nájomnej zmluvy z roku 2006, ktorú uzatváral SPF s odporcom, bol písaný v autentickom čase, kedy bola zmluva vyhotovená a za účasti účastníkov súdneho konania rokoval asi dvakrát. Posledný vypočutý svedok V.. W. I. potvrdil, že bol na rokovaní dňa 12.09.2003 a výsledkom tohto rokovania bolo rozdelenie užívania pôdy medzi účastníkmi súdneho konania. Vyššie vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, že nehnuteľnosť, ktorej vypratania sa domáha, mal odporca právo užívať, ďalej, že s tým, aby túto nehnuteľnosť užíval, súhlasil, a že tento skutkový stav bol premietnutý do nájomnej zmluvy č. 4-3951/06. Tým bolo dané právo odporcu užívať predmetné nehnuteľnosti bez ohľadu na to, či ich vlastníkom bol alebo nebol navrhovateľ. Navrhovateľ preto nemal právny titul domáhať sa vypratania týchto nehnuteľností. S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti sa odporca domáhal, aby súd jeho odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel. Navrhovateľ sa vyjadril k odvolaniu a uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu 1. stupňa a považuje ho za správny, pretože navrhovateľ preukázal oprávnenie na užívanie nehnuteľností presne špecifikovaných v jeho návrhu ako aj v rozsudku súdu. Právo navrhovateľa je dané jeho vlastníckym právom a tiež právom nájmu, ktoré navrhovateľ preukázal nad všetky pochybnosti, a to na rozdiel od odporcu, ktorý svoje právo užívania odvodzoval od zmluvy uzavretej so SPF, predtým, než si navrhovateľ alebo jeho prenajímateľ vlastnícke právo vysporiadal. Odporca nepreukázal, že by s navrhovateľom riadne a platne uzavrel dňa 12.09.2003 dohodu, z ktorej by mu právo užívania vyplývalo. Pokiaľ ide o námietku odporcu týkajúcu sa petitu podaného návrhu a jeho následného výroku v časti, v ktorej udáva, že odporca nehnuteľnosti neužíva a nie je preto namieste domáhať sa ich vypratania, navrhovateľ tvrdí, že nárok, tak ako si ho uplatnil, je daný, pretože neužívanie nehnuteľnosti odporcom je len dôsledkom vydaného predbežného opatrenia, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zdržať sa užívania nehnuteľností. Samotná skutočnosť tvrdená odporcom, že nehnuteľnosti neužíval ani v čase vydania predbežného opatrenia je ďalej dôsledkom toho, že predbežné opatrenie bolo vydané v takom agrotechnickom termíne, v ktorom sa žiadne poľnohospodárske práce nevykonávajú. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie na nariadenom odvolacom pojednávaní v zmysle § 214 ods.1 OSP a dospel záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1), preto rozsudok súdu prvého stupňa v dôsledku odpadnutia dôvodu sporu podľa § 220 OSP zmenil a návrh navrhovateľa na vypratanie nehnuteľnosti ako nedôvodný zamietol. Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Podľa § 213 ods. 1 OSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pri aplikácii ustanovení § 154 ods. 1 OSP treba pokladať za rozhodujúci stav v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia, pričom k novým skutočnostiam, ktoré vznikli po vydaní rozhodnutia u odporcu, treba prihliadnuť, ak by tieto nové skutočnosti mohli mať vplyv na posúdenie správnosti rozhodnutia v čase rozhodnutia súdu (pozri R 78/1967). Účelom opravného prostriedku a v súvislosti s jeho uplatnením aj účelom odvolacieho konania je zákonom predpísaným spôsobom dosiahnuť nápravu právnych alebo skutkových pochybení súdu prvého stupňa. V odvolacom konaní je druhostupňový súd limitovaný v možnostiach zasahovať do rozsudku súdu prvého stupňa, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie, až na zákonom ustanovené výnimky, viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, pričom svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti prvostupňového rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní. Aplikácia ustanovenia § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu sa viaže na zohľadnenie skutkových okolností, ktoré vyšli najavo počas odvolacieho konania a zároveň môžu mať za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa (III. ÚS 152/2010). Právne významný pre posúdenie existencie vecnej legitimácie je stav vo veci v čase rozhodovania súdu (ust. § 154 ods. 1 OSP). Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Podľa § 126 ods. 1 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba (ods. 2). V ustanovení § 126 ods. 1 OZ sú zakotvené dve typické žaloby, a to: a) žaloba negatórna (žaloba na stanovenie povinnosti zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva) a b) žaloba vindikačná, resp. reivindikačná (žaloba na vydanie veci). Zatiaľ čo žaloba na vydanie veci (vindikačná) má miesto tam, kde k porušeniu vlastníckeho práva dochádza neoprávneným zadržiavaním veci, tzv. zapieracia (negatórna) žaloba smeruje k odstráneniu iných zásahov do vlastníckeho práva, než je neoprávnené zadržiavanie veci. V oboch prípadoch ide o žalobu na plnenie [pozri § 80 písm. b) OSP]. Aktívnu legitimáciu na podanie vlastníckej žaloby má nielen vlastník, ale aj oprávnený držiteľ a dokonca aj detentor (porovnaj § 126 ods. 2 OZ). Podmienkou aktívnej legitimácie žalobcu je, že žalobca je buď: a) vlastníkom veci, o ktorú sa vedie spor, a že nie je obmedzený vo svojich právach, pokiaľ ide o zásah, proti ktorému sa dovoláva ochrany alebo b) osobou, ktorá je oprávnená mať vec u seba. Vlastnícka žaloba podľa § 126 ods. 1 OZ nemôže byť úspešná proti tomu, kto do práva vlastníka zasahuje na základe svojho práva, ktoré môže byť vecným právom (vecné bremeno, záložné právo a zádržné právo), právom obligačným (napríklad nájomné právo) alebo môže vyplývať zo zákona (napr. právo všeobecného užívania, tzv. legálne vecné bremená) alebo úradného rozhodnutia (Uz NS ČR z 05.11.2008, sp. zn. 22 Cdo 4777/2007). Druhou základnou formou vlastníckej žaloby uvedenou v § 126 ods. 1 OZ je žaloba na vydanie veci (actio reivindicatio), ktorá má charakter žaloby na plnenie [§ 80 písm. b) OSP]. Zmyslom tejto žaloby je dosiahnuť faktický výkon vlastníckeho práva k vlastnej veci, t. j. aby vlastník mohol s vecou nielen právne, ale aj fakticky disponovať (aby mal vec vo svojej moci). Z toho dôvodu sa môže domáhať žalobou na vydanie veci od toho, kto mu ju neprávom zadržiava. Žaloba na vydanie veci (vindikačná, resp. reivindikačná žaloba) je žaloba, ktorou sa vlastník hmotnej veci (či už ide o osobu fyzickú, alebo právnickú) domáha ochrany proti tomu, kto mu ju neprávom, t. j. bez právneho dôvodu, zadržiava, zbavuje tak vlastníka možnosti výkonu vlastníckeho práva a zároveň mu odmieta vec vydať. Pre vindikačnú žalobu vo všeobecnosti platí, že sa ňou vlastník veci domáha od toho, kto túto vec neoprávnene zadržiava, aby mu ju vydal do jeho (vlastníkovej) moci. Preto je obvyklou súčasťou žalobného návrhu (petitu) požiadavka nielen na vydanie veci, ale aj požiadavka na jeho odovzdanie. Žaloba na vydanie veci je žalobou z lepšieho práva a žalobcovi stačí preukázať oprávnenú držbu alebo oprávnenú detenciu veci. Na žalovanom potom spočíva preukázanie skutočností, na existenciu ktorých viaže vznik lepšieho práva k veci, než aké svedčia žalobcovi. Podmienky úspešnosti vindikačnej žaloby sú nasledovné: a) vec sa nenachádza vo faktickej moci vlastníka, ale v moci inej osoby, ktorá predmetnú vec odmieta vydať (bráni vlastníkovi vo výkone jeho vlastníckeho práva podľa § 123 OZ), b) žalovaný má vec u seba, a preto má možnosť vec vydať vlastníkovi, c) predmetom žaloby je vec, o vydanie ktorej sa žiada; musí byť individualizovaná takým spôsobom, aby ju bolo možné odlíšiť od iných vecí, najmä od vecí rovnakého druhu (v prípade nehnuteľnosti je potrebné predložiť výpis z katastra nehnuteľností), d) žalovaný vec zadržiava protiprávne, t. j. bez existencie záväzkového právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (napr. na základe zmluvy o výpožičke, nájomnej zmluvy a pod.); po zániku obligačného vzťahu je vindikačná žaloba prípustná, e) vlastník musí preukázať existenciu vlastníckeho práva, oprávnenej držby alebo detencie k veci, o vydanie ktorej žiada. Aktívnu legitimáciu (oprávnenie podať žalobu na súde) má vlastník protiprávne zadržiavanej veci, pričom vec sa nenachádza v jeho faktickej moci a zadržiavanie veci niekým iným je porušením jeho subjektívneho vlastníckeho práva (pozri § 123 OZ). Základným predpokladom úspešnosti vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva (práva oprávnenej držby) žalobcu. Preto skúmanie platnosti právneho úkonu, o ktorý žalobca opiera tvrdenie o svojom vlastníckom práve, je prirodzenou súčasťou postupu súdu v konaní o takej žalobe. Vlastnícke právo musí existovať v dobe vydania rozhodnutia v konaní o vydanie veci. Pokiaľ ide o neoprávnenú držbu tým, kto vec zadržiava, žalobca je povinný preukázať, že mu žalovaný vec neoprávnene zadržiava nielen ku dňu podania žaloby, ale aj ku dňu rozhodovania súdu, pretože pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav ku dňu vyhlásenia (vynesenia) jeho rozhodnutia (§ 154 ods. 1 OSP). Uvedenú povinnosť by žalobca v mnohých prípadoch bez súčinnosti žalovaného objektívne nemohol ani splniť, hoci inak by povinnosť preukázať držbu (detenciu) žalovaným splnil. Z toho dôvodu judikatúra vyvodila, že žalobca je v konaní o vydanie veci povinný preukázať, že žalovaný pred podaním žaloby nadobudol držbu (detenciu) veci, nie však existenciu držby žalovaného požadovanej veci v čase súdneho konania. Dôkazné bremeno o strate držby (detencie) spočíva na odporcovi. Pasívnu legitimáciu (proti komu žaloba smeruje) má ten, kto má spornú vec fakticky vo svojej moci, a hoci ju môže vydať, neprávom to však odopiera urobiť. Predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je teda okolnosť, že žalovaný má spornú vec ku dňu podania žaloby neoprávnene u seba. Žaloba nemôže úspešne smerovať proti tomu, komu bola vec pôvodne odovzdaná, ak ju už nemá u seba. Kým hmotné právo (§ 126 OZ) všeobecne hovorí o práve na vydanie veci bez rozdielu na to, či ide o hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, procesné právo výslovne hovorí o vydaní veci len vo vzťahu k hnuteľným veciam (§ 186 EP). V prípade nehnuteľností hovorí o ich vyprataní (§ 181 EP). Vzhľadom na to, že aj v prípade žaloby týkajúcej sa nehnuteľnosti je potrebné zabezpečiť vykonanie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k nehnuteľnosti (pozri § 257 OSP), výrok rozhodnutia súdu (a tým aj žaloba) by mal znieť na „vypratanie nehnuteľnosti“ a nie na „vydanie nehnuteľnosti“. Z hľadiska hmotného práva je preto potrebné žalobu o vypratanie nehnuteľnosti považovať za vindikačnú žalobu v zmysle § 126 ods. 1 OZ. Žaloba na vypratanie nehnuteľnosti sa v praxi týka najmä uplatneného práva na vydanie nehnuteľnej veci (§ 126 OZ) a na vrátenie vzájomného plnenia z neplatnej zmluvy (§ 457 OZ). Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku odporcu, že navrhovateľ formuloval nesprávne petit návrhu na „vypratanie“ a nie na „vydanie“ nehnuteľností. Pokiaľ odporca v odvolaní poukazoval na to, že v čase, keď navrhovateľ podával návrh na začatie konania na súd dňa 27.10.2009, nebolo ohrozené jeho právo, pretože odporca v tom čase neužíval predmetné nehnuteľnosti, odvolací súd sa s tou argumentáciou nestotožňuje, pretože odporca vo vyjadrení k návrhu dňa 16.11.2009 uvádzal, že nesúhlasí s vyprataním nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. S., ktoré sú vedené v katastri nehnuteľností Správy katastra Nové Zámky na liste vlastníctva č. XXX ako parc. č. 6503/7 - orná pôda o celkovej výmere 283 082 m2, na LV č. XXX ako parc. č. 503/1 - orná pôda o celkovej výmere 105 844 m2, parc. č. 509 - orná pôda o celkovej výmere 20 699 m2 a parc. č. 512 - orná pôda o celkovej výmere 258 833 m2, pričom poukazoval na uzavretú nájomnú zmluvu č. 4-3951-06 zo dňa 05.05.2006, teda možno povedať, že brojil proti oprávnenosti návrhu navrhovateľa na vypratanie nehnuteľností. Odporca aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku odvodzoval svoje právo užívať predmetné nehnuteľnosti z nájomnej zmluvy č. 4/3951-06 s tým, že nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2011, preto odvolací súd považuje za správny právny názor prvostupňového súdu, že v čase vydania napadnutého rozsudku odporca neužíval sporné nehnuteľnosti najmä na základe nariadeného predbežného opatrenia vydaného uznesením súdu č. k. 16C/244/2009-47 zo dňa 04.12.2009. Odvolací súd ďalej považoval za preukázané, že odporca nesúhlasil aj s nariadením predbežného opatrenia, ktoré vo forme uznesenia vydal Okresný súd Nové Zámky v priebehu konania na návrh navrhovateľa dňa 4. decembra 2009 č. k. 16C/244/2009-47, v ktorom súd uložil odporcovi zdržať sa užívania nehnuteľností a vykonávania poľnohospodárskej činnosti na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v kat. území S., zapísaných v katastri nehnuteľností, Správy katastra Nové Zámky na LV č. XXX ako parcela č. 503/7 orná pôda o výmere 283 082 m2, na LV č. XXX ako parcela č. 503/1, orná pôda o výmere 105 844 m2, parcela č. 509 orná pôda o výmere 20 699 m2, parcela č. 512 orná pôda o výmere 258 833 m2, do právoplatného skončenia konania a proti uvedenému uzneseniu podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 26. februára 2010 č. k. 5Co/47/2010-60, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 31. marca 2011 č. k. 16C/244/2009-250 a so zisteným skutkovým stavom ako aj konštatovaním, že návrh navrhovateľa bol dôvodný, pretože jednoznačne preukázal vlastnícke právo a právo z nájomnej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam, odporca na výzvu navrhovateľa na vypratanie nehnuteľností nereagoval, a preto je povinný predmetné a po ukončení ROEP-u presne identifikované nehnuteľnosti - parcely registra „C“ vypratať, keďže vlastníkom uvedených nehnuteľností bol navrhovateľ od roku 2005 a ich nájomcom od roku 2004, preto sa uvedené skutočnosti mali odzrkadliť i v inventarizácii SPF minimálne od roku 2008, od kedy už SPF mal vedomosť o vlastníckych a nájomných vzťahoch k predmetným nehnuteľnostiam. Navrhovateľ aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázal oprávnenie prevyšujúce oprávnenie odporcu jednak vlastníckym vzťahom k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX parc. č. 503/7 a jednak nájomným vzťahom k nehnuteľnosti na LV č. XXX parc. č. 503/1, 509 a 512, ktoré má od prenajímateľov - vlastníkov I.. Y. X. a I.. C. Y., ktoré nájomné vzťahy aj preukázal nájomnými zmluvami. Vlastnícky vzťah preukázal tiež výpisom z KN. Podľa názoru odvolacieho súdu však, oproti stavu v čase vynesenia napadnutého rozsudku, existovala iná situácia a právny stav v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní odporcu dňa 30. mája 2012, kedy mal odvolací súd jednoznačne z vyjadrenia odporcu preukázané, že odporca neužíva predmetné sporné nehnuteľnosti, na užívanie ktorých mal podľa jeho názoru oprávnenie do 31.12.2011, hoci ich fakticky vôbec neužíval už od septembra 2009. Navrhovateľ potvrdil na odvolacom pojednávaní, že odporca nehnuteľnosti neužíval ani ich neobrábal od septembra 2009, čo však podľa jeho názoru bolo len v dôsledku nariadeného predbežného opatrenia, ktorým sa odporcovi zakázalo užívanie nehnuteľností. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že ak navrhovateľ jednoznačne vedel, že od 01.01.2012 už odporca nemá ani formálne oprávnenie na užívanie sporných nehnuteľností podľa nájomnej zmluvy č. 4-3951-06 zo dňa 05.05.2006, ktorú mal odporca uzavretú so Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, ktoré ani po ukončení nájomnej zmluvy neužíva, mal v dôsledku odpadnutia dôvodu (príčiny, kauzy) sporu v zmysle § 208 OSP zobrať späť návrh na začatie konania, pretože v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní odporcu bolo jednoznačne preukázané, že odporca nehnuteľnosti neužíva a jeho nájomný vzťah k predmetným nehnuteľnostiam skončil. Keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 OSP), čo platí aj pre odvolací súd (§ 211 ods. 2 OSP) a navrhovateľ neurobil žiadny záver zo zistených skutočností (že odporca od 01.01.2012 už nemá ani formálny dôvod na užívanie nehnuteľností, že nehnuteľností neužíva a užívať ani nechce), preto odvolací súd musel vyvodiť právny záver z hore uvedených skutočností a podľa § 220 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa, ako v čase rozhodovania odvolacieho súdu nedôvodný, zamietnuť. Odporca totiž od 01.01.2012 prestal byť pasívne vecne legitimovaným účastníkom a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, že podľa hmotnoprávnych ustanovení nie je žalovaný odporca subjektom tvrdenej povinnosti, preto vindikačná žaloba na vypratanie nehnuteľností proti nemu nemôže byť úspešná, pretože odporca do vlastníckeho a nájomného práva vôbec nezasahuje, takže nebol splnený jeden z predpokladov vindikačnej žaloby - neoprávnené užívanie nehnuteľností a vykonávanie poľnohospodárskej činnosti na nehnuteľnostiach odporcom, ktorý nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 126 OZ. Z nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v čase rozhodovania odvolacieho súdu musel odvolací súd vyvodiť aj právny záver majúci v konečnom dôsledku za následok nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a zmenu napadnutého rozsudku. Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Z ustanovenia § 142 ods. 1 OSP vyplýva, že účastník, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Predpokladmi nároku na náhradu trov sporového konania sú: a) plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku o rozhodnutí vo veci samej, a b) účelnosť trov potrebných na uplatňovanie a bránenie práva. V predmetnej veci bol odporca v konečnom dôsledku úspešný v tomto súdnom konaní, a preto má v zmysle § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 a 2 OSP v zásade nárok na náhradu trov, ktoré v tomto súdnom konaní vynaložil na bránenie práva. Trovy právneho zastúpenia je treba nesporne považovať za účelne vynaložené trovy, pretože každý má právo byť zastúpený v súdnom konaní advokátom, čo vyplýva z ústavne zaručeného práva. Odvolací súd však v zmysle § 150 ods. 1 OSP v tomto prípade využil svoje moderačné právo zmierniť dôsledok konečného neúspechu navrhovateľa v konaní spočívajúci v tom, že by mal v konaní úspešnému odporcovi nahradiť trovy konania. Ustanovenie § 150 OSP je zákonným ustanovením, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. Za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nepriznal v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania odvolací súd považuje okolnosti danej veci, charakter procesnej situácie, okolnosti, ktoré viedli navrhovateľa k uplatneniu práva na súde, príčiny vzniku a priebeh sporu ako aj tú skutočnosť, že odporca pri prvých úkonoch, ktoré mu patrili, brojil proti návrhu navrhovateľa na vypratanie nehnuteľností, argumentujúc, že má oprávnenie z nájomnej zmluvy na užívanie nehnuteľností, a teda že v podstate nehnuteľnosti užíva „z lepšieho práva“, hoci tento jeho argument neobstál v konaní pred prvostupňovým súdom, nebol úspešný v konaní o nariadenie predbežného opatrenia a nebyť skončenia formálneho oprávnenia odporcu na užívanie sporných nehnuteľností podľa nájomnej zmluvy dňom 31.12.2011, po ktorom dátume odpadol „dôvod sporu“, a odporca nehnuteľnosti ani formálne ani fakticky neužíval, bol by aj odvolací súd urobil záver o dôvodnosti žaloby a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. K zmene napadnutého rozsudku došlo len v dôsledku nových skutočností, ktoré vznikli po vydaní rozhodnutia u odporcu, na ktoré musel odvolací súd prihliadnuť, pretože mali vplyv na posúdenie správnosti rozhodnutia v čase rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvedené skutečnosti viedli odvolací súd k rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.