Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25Co/706/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111236601 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4111236601.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobkyne: R.. O. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., B. XX, proti žalovanej: Fakultná nemocnica Nitra, so sídlom Nitra, Špitálska 6, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. 11. 2013 č.k. 19C/216/2011-221, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy 5.000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Zároveň vyslovil, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa dňa 15. 12. 2010 bola hospitalizovaná na urologickom oddelení žalovanej, na ktorom bola objednaná na vaginálnu plastiku a pri prijatí na tento úkon i podpísala informovaný súhlas. V rovnaký deň sa s primárom oddelenia dohodla na operačnom výkone sakropexii, ktorá mala byť vykonaná dňa 16. 12. 2010, pričom v tento deň u žalobkyni boli vykonané operačné zákroky a to hysterektómia (odstránenie maternice) a adnexektómia (odstránenie vaječníkov a príveskov), keďže po otvorení dutiny brušnej bola u žalobkyni zistená zväčšená maternica a tento nález svedčil o tom, že práve pokles veľkej a ťažkej maternice je príčinou poklesu močového mechúra a recidívy cystokély u žalobkyne. Z uvedeného dôvodu bol prizvaný na odbornú konzultáciu i prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky, ktorý navrhol vykonať u žalobkyne hysterektómiu a pri histologickom vyšetrení boli zistené v tele maternice početné ložiská endometriózy v cystickej podobe, vedľa pravého vajíčkovodu serózne cysty, v pravom ováriu prekrvácané staršie žlté teliesko a cysta zo žltého telieska a v ľavom ováriu simplexná cysta a žlté teliesko. Poukázal na závery znaleckého posudku č. 144/2013, podľa ktorých lekárska starostlivosť bola žalobkyni poskytnutá plne v súlade s poznatkami lekárskej vedy, keďže v priebehu operácie bola zistená symetricky zväčšená maternica u žalobkyni, ktorá pravdepodobne svojim tlakom na močový mechúr znižovala jeho kapacitu a spôsobovala chronické ťažkosti a tiež bola zistená príčina zväčšenej maternice a to endometrióza svaloviny, pričom sakropexiou by sa problémy žalobkyne s bolesťami a únikom moču neodstránili a žalobkyňu by v blízkej budúcnosti očakávala nová operácia a to odstránenie patologicky zväčšenej maternice, ako jediné správne riešenie jej zdravotného stavu. Naviac nález pri mikroskopickom vyšetrení maternice potvrdil aj hyperpláziu sliznice maternice, čo je predrakovinový stav, pri ktorom sa vo všeobecnosti odporúča preventívne odstránenie maternice ako ochrana pred rakovinou. Zvolený operačný postup u žalobkyne bol v danej dobe jediným možným riešením jej ťažkostí, žalobkyni boli odstránené chorobne zmenené orgány, ktoré boli príčinou jej ťažkostí a boli potvrdené aj predrakovinové zmeny maternice, ktoré by boli neskôr ďalším dôvodom k operácii, pričom žalobkyňa bola v čase operácie už vo veku, kedy je prirodzený útlm činnosti vaječníkov a ženám sa dostavuje menopauza, v dôsledku čoho jej bola podaná správne substitučná liečba a pri dodržaní hormonálnej substitučnej liečby žalobkyni nehrozila žiadna arteficiálna ujma na zdraví. Uviedol, že predmetom konania je žaloba žalobkyne na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) spojený s ustanovením čl. 19 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Opierajúc sa o ust. § 11 OZ konštatoval, že zákon priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, pričom nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Za zásah však treba považovať tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré sú neoprávnené a sú objektívne spôsobilé negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby s tým, že medzi neoprávneným zásahom a poškodením niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. V prípade, že určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie v súlade s § 13 ods. 1 OZ. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v súlade s § 13 ods. 2 OZ, pričom výška náhrady sa určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo v intenciách § 13 ods. 3 OZ. Dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná zodpovednosť žalovanej za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, pretože podľa výsledkov dokazovania jej zo strany žalovanej bola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne, z ktorého dôvodu nedošlo k neoprávnenému zásahu žalovanej do práv žalobkyne. Poukazujúc na to, že žalobkyňa sa žalobou domáha ochrany osobnosti a teda nejde o žalobu o určenie platnosti či neplatnosti právneho úkonu, považoval žalobkyňou navrhované dokazovanie na posúdenie pravosti podpisu na listine, ktorá je súčasťou informovaného súhlasu zo dňa 16. 12. 2010 grafológom za bezvýznamné a to aj v nadväznosti na zdôvodnenie jej žaloby, ktoré je protichodné a rozporné s jej tvrdením o potrebe zisťovania pravosti podpisu. Taktiež nevzhliadol dôvod na poskytnutie lehoty žalobkyni na produkovanie dôkazov v súvislosti s oboznámením sa a predložením odbornej literatúry s ohľadom na vykonané znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou, ktorá z hľadiska svojej odbornosti má dostatočné odborné znalosti. Žalobu žalobkyne preto ako nedôvodnú zamietol. Výrok o tom, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, založil na ust. § 151 ods. 3 OSP. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadla žalobkyňa, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala tiež porušenie základného práva na súdnu ochranu v konaní a spravodlivý súdny proces z dôvodu nerovného postavenia účastníkov konania, ktoré vzhliadla v tom, že v odôvodnení rozsudku sa súd s jej tvrdeniami vôbec nezaoberal a zamietol jej návrh na vykonanie znaleckého posudku znalcom z odboru grafológie. Mala za to, že v konaní bolo preukázané, že vo vzťahu k odstráneniu maternice a vaječníkov nešlo o neodkladný úkon, pričom žalovaná mala k dispozícii správu MUDr. U., v ktorej nesúhlasila s odstránením maternice. Nestotožnila sa s tvrdeniami svedka MUDr. V. Z., že v jej prípade išlo o enormne zväčšenú maternicu a teda patologicky zväčšený orgán, ktorý bol príčinou urologických ťažkostí a možných gynekologických problémov, v dôsledku čoho ho bolo potrebné odstrániť a že tento zákrok bol nevyhnutný z hľadiska zachovania zdravia a kvality jej života. Poukázala na to, že samotný svedok uviedol, že o takejto alternatíve s ňou nehovoril a že súhlas na odstránenie maternice a vaječníkov nebol z jej strany daný. Pokiaľ aj podpísala súhlas, aby v prípade nutnosti bol vykonaný aj iný úkon, ak z medicínskeho hľadiska pôjde o jej zdravie a nebude ho možné s ňou z akútnych dôvodov prejednať, v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz preukazujúci nutnosť vykonania týchto úkonov, ani že by bola v ohrození života a teda neexistoval žiadny právne relevantný ani medicínsky dôvod konať bez jej informovaného súhlasu. Naviac za situácie, že podľa lekárskych nálezov od gynekológov bola gynekologicky zdravá a ona sama popierala gynekologické problémy, nebol dôvod na vykonanie lekárskych zákrokov, ktorými jej bola odstránená maternica a vaječníky. V nadväznosti na výpoveď svedka MUDr. W. W., CSc. argumentovala, že z bioptického vyšetrenia zo dňa 21. 12. 2010 vyplýva, že sa jednalo o dve mikrocysty na vaječníkoch a minimálne zväčšenie maternice, čo nezakladalo dôvod na ich odstránenie. Pokiaľ tento zákrok mal zlepšiť podmienky na urologickú operáciu, tak urologické problémy má doposiaľ. Aj správa z histológie potvrdila, že gynekologický výkon nebol potrebný, pretože sa u nej nejednalo o rakovinu, ani o iné zhubné ochorenie. Rovnako tak dôvodom na odstránenie maternice nemohla byť ani endometrióza, pretože táto choroba bola zistená až po jej odstránení s tým, že existujú dve základné možnosti jej liečby a to hormonálna a chirurgická. Tiež mala za to, že z vyjadrenia uvedeného svedka je zrejmé, že nešlo o nevyhnutný výkon pre zachovanie jej života, a preto poukazovanie na znenie informovaného súhlasu označila za absurdné a nedôvodné. Okrem toho sám svedok uviedol, že potreba operácie bola daná už pred 16-timi mesiacmi, čo dotvára hlbokú neznalosť o jej stave ako pacientky, keď endometrióza bola zistená až na základe histológie a po odstránení maternice a naviac svedok uviedol, že pokiaľ by vedel o jej výslovnom nesúhlase, nebol by zákrok vykonal. Skutkové a právne závery prvostupňového súdu označila za nepreskúmateľné, keď tieto nemajú žiadnu oporu v súdnom spise ani v lekárskych správach, a preto ide o nepodložené hypotetické zdôvodnenie. Ďalej argumentovala, že za zdravotnú starostlivosť lege artis zákon považuje starostlivosť, ktorá je poskytnutá tak, aby boli bez zbytočného odkladu vykonané všetky kroky na určenie správnej diagnózy a súčasne sa zabezpečil správny preventívny alebo liečebný postup, ktorý je v súlade s najvyšším stupňom vedeckého poznania a praxe. V danej veci nebola dodržaná zdravotná starostlivosť lege artis, pretože doposiaľ nebola určená správna diagnóza, ktorá by jej zabezpečila nerušený život a vykonaním nesprávneho lekárskeho zákroku jej život bol skôr poškodený. Opierajúc sa o ust. § 6 zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti konštatovala, že povinnosť strpieť poučenie zo strany lekára a udeliť informovaný súhlas s liečením sa týka základného práva každej fyzickej osoby, ktorá je pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v právnej pozícii pacienta. Zo strany žalovanej v danom prípade bolo porušené jej právo na prístup k všetkým druhom informácií, týkajúcich sa jej zdravotného stavu a zdravotníckych služieb, právo vybrať si na základe dostatočných informácií liečebné metódy, právo na prístup k zdravotníckym službám vysokej kvality na základe špecifikácie a dodržiavania presne stanovených noriem, právo neutrpieť škodu spôsobenú nedostatočným fungovaním zdravotníckych služieb, zanedbaním lekárskej starostlivosti a chýb, právo na prístup k zdravotníckym službám ošetreniu a liečbe, ktoré spĺňajú bezpečnostné normy, právo na prístup k inovovaným metódam, ako aj právo na náhradu škody ak utrpí telesnú, morálnu a psychickú ujmu spôsobenú v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Záverom dodala, že skutočnosť, že svedkovia zastávajú funkcie lekárov ešte nevylučuje, že môžu svoju výpoveď subjektivizovať tak, aby zodpovedala ich vnútornej predstave o priebehu skutkového deja napriek tomu, že takáto predstava nemusí zodpovedať objektívnej realite a ich dôveryhodnosť nemožno vyvodzovať len na základe ich postavenia. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že jej odvolanie je dôvodné. Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou si v konaní uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur z titulu zásahu do jej osobnosti a to zdravia, telesnej integrity, dôstojnosti a súkromného života s poukazom na operačný zákrok - hysterektómie a adnexektómie vykonaný žalovanou dňa 16. 12. 2010 bez jej riadneho informovaného súhlasu. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ust. § 11 OZ bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zák. č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára 1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Občiansky zákonník právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, ktorého úlohou je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osobe a jej všestranný slobodný rozvoj. Ide o dôležité rozvedenia a konkretizáciu čl. 7, 8, 10, 11, 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd. V jednotnom rámci práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé dielčie práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí celkovej fyzickej a psycho-morálnej integrity osobnosti. Pri vymedzení obsahu práva na ochranu osobnosti je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že subjektívne osobnostné právo a v jeho rámci jednotlivé subjektívne práva sú neoddeliteľne spojené s osobnosťou každej fyzickej osoby ako individuality a suveréna, resp. s jednotlivými hodnotami, ktoré tvoria celistvosť osobnosti každej fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej jednote. Prostredníctvom tohto subjektívneho osobnostného práva sa osobnosť každej fyzickej osoby ako individuality a suveréna uplatňuje vo vzťahu k iným subjektom s rovnakým právnym postavením. Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, ich materiálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“ (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením. Výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti (sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby), sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich postihovať exekúciou. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka (fyzickej osoby) v jej celistvosti. Keďže právo na ochranu osobnosti Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo, je potrebné jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a právnu jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ust. § 13 OZ. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktorý nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje § 13 ods. 2 OZ priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dosiahnuť vyváženosť medzi ujmou na hodnotách ľudskej dôstojnosti a jej konkrétnym finančným vyjadrením. Cieľom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osobe. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúci buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí byť zistená i existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa ust. § 13 OZ. Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. právnym poriadkom. V prejednávanej veci z hľadiska skutkového stavu výsledkami doposiaľ vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa dňa 15. 12. 2010 bola hospitalizovaná na urologickom oddelení žalovanej, kde v ten istý deň podpísala informovaný súhlas s navrhovaným liečebným postupom, ktorým mal byť druh výkonu uvedený ako rez v podbrušku v celkovej anestéze, pripevnenie močového mechúra k okostici krížovej kosti a tým jeho vyzdvihnutie. Zároveň potvrdila svojim podpisom, že počas lekárskeho vyšetrenia bola informovaná o povahe jej ochorenia, o dôvode, účele, spôsobe a možnostiach zdravotnej starostlivosti, ktorá jej má byť poskytnutá vrátane diagnostických alebo liečebných postupov, prípadne potrebných zdravotných výkonov, ako aj možných rizikách spojených s navrhovanou zdravotnou starostlivosťou a súhlasila, aby bol v prípade nutnosti vykonaný aj iný výkon, ako je uvedené, pokiaľ z medicínskeho hľadiska pôjde o jej zdravie a nebude to možné s ňou z akútnych dôvodov prejednať. Súhlasila tiež s podávaním informácií o jej zdravotnom stave jej priateľovi p. B.. Súčasťou tohto informovaného súhlasu je aj vyjadrenie MUDr. E. Y., ktorá na základe vyšetrenia stanovila diagnózu - neudržanie moču a navrhla u žalobkyni výkon: plastika cystokély alebo sakropexia s tým, že spôsobom pochopiteľným pre pacienta jej vysvetlila vyššie uvedené vyšetrenie a poučila ju o komplexnej liečebnej a ošetrovateľskej starostlivosti, ako i o jej právach a povinnostiach v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Podľa informovaného súhlasu zo dňa 16. 12. 2010 opätovne podpísaný žalobkyňou, táto súhlasila s navrhovaným výkonom a to povytiahnutie vnútorných rodidiel a fixácia páskou k prednej časti panvovej kosti, cystoskopia, na základe vyšetrenia vykonaného MUDr. N. X., ktorý stanovil diagnózu - pokles maternice s miernou rektokélou. V označenom informatívnom súhlase je ako druh výkonu označená sakropexia descensu uteru v celkovej anestézii. V uvedený deň počas operačného výkonu sakropexie bol k operácii na urologickej sále prizvaný konziliárny gynekológ a následne bola vykonaná žalobkyni supravaginálna hysterektómia (amputácia tela maternice s ponechaním krčku) s obojstrannou adnexektómiou (odstránenie vaječníkov a vajíčkovodov) a bola dokončená sakrohysteropexia pomocou syntetickej siete s fixáciou na krček maternice. Podľa záverov znaleckého posudku č. 144/2013 zo dňa 07. 08. 2013 vyhotovenom v konaní ustanovenou znaleckou organizáciou v odbore zdravotníctvo a farmácia forensic.sk, Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. Bratislava, lekárska starostlivosť poskytnutá žalobkyni pri uvedenom operačnom zákroku bola plne v súlade s poznatkami lekárskej vedy, teda „lege artis“, keď žalobkyňa bola prijatá k riešeniu únikov moču a chronických bolestí v podbrušku, pričom v priebehu plánovej operácie sakropexie (zavesenie maternice ku krížovej kosti) bola zistená symetricky zväčšená maternica a teda iná príčina ťažkostí a sakropexia by problém nijako nevyriešila a žalobkyňu by v blízkej budúcnosti očakávala nová operácia a to odstránenie patologicky zväčšenej maternice. Naviac ako náhodný nález bola zistená aj hyperplázia sliznice maternice, čo je predrakovinový stav a vo všeobecnosti sa odporúča pri opakovanom pretrvávaní preventívne odstránenie maternice ako ochrana pred rakovinou s tým, že po 47. roku života sa u žien odporúča zvážiť pri hysterktómii aj adnexektómiu (odstránenie vaječníkov), ktoré orgány v tom čase už strácajú svoju funkciu, ich patologická funkcia sa často prejaví tvorbou cýst a vyžaduje si ďalšie operačné zákroky a odstránenie vaječníkov sa berie aj ako onkologická prevencia pred vznikom rakoviny vaječníkov, ktorá je veľmi zhubná a často veľmi neskoro poznávaná. Bolo konštatované, že operačný postup bol v danej dobe jediným možným riešením ťažkostí žalobkyne a to močovej inkontinencie a chronických bolestí v podbruší. Na základe mikroskopického vyšetrenia maternice ex post by táto operácia žalobkyňu čakala v budúcnosti nielen kvôli riešeniu súčasných problémov, ale aj kvôli nálezu hyperplázie sliznice maternice, čo je predrakovinový stav a vyžaduje liečbu. Opakované krvácania (žalobkyňa 2x absolvovala kyretáž) a hyperplázia sliznice bola tak nespochybniteľným dôvodom k hysterektómii ako prevencia vzniku rakoviny maternice. Endometrióza svaloviny maternice, ktorá sa potvrdila v priebehu operácie, sa nedá bežným vyšetrením poznať, veľmi často sa zisťuje v priebehu operačného výkonu a mikroskopickým vyšetrením odstránenej patologicky zväčšenej maternice, a preto indikácia k operácii bola správna. K otázke, či v súvislosti s vykonanými operačnými zákrokmi hysterektómiou a adnexektómiou došlo k ujme na zdraví žalobkyne alebo k zhoršeniu jej zdravotného stavu ňou uvádzaným (psychická trauma, prudký nárast, hmotnosti, depresia, autoimunitný zápal štítnej žľazy s hypotyreózou), bolo konštatované, že ženám, ktoré majú vaječníky odstránené náhle, podáva sa hormonálna substitúciu, ktorá plne nahrádza funkciu vaječníkov a bráni rozvoju nežiaducich účinkov, ako i psychickým zmenám, ale aj niektorým telesným problémom. Príčinou žalobkyňou uvádzaných ťažkostí môže byť jej životný štýl, keď i internista pri predoperačnom vyšetrení jej doporučil diétne opatrenia a žalobkyňa už v roku 2009 absolvovala liposukciu. Neexistuje však súvis medzi operačným odstránením maternice a vaječníkov a vznikom autoimunitného zápalu štítnej žľazy s hypotyreózou, pričom k eventuálnemu zhoršeniu zdravotného stavu - psychickej traume a depresii sa je možné vyjadriť až po vykonaní znaleckého psychiatrického vyšetrenia žalobkyne, ktoré odmietla. Naviac žalobkyňa bola v čase operácie už vo veku, kedy je prirodzený útlm činnosti vaječníkov a ženám sa dostavuje menopauza, správne jej bola podaná substitučná liečba a pri dodržaní hormonálnej substitučnej liečby nehrozí žiadna arteficiálna ujma na jej zdraví. K uvedeným znaleckým záverom s ohľadom na charakter nároku uplatňovaného žalobkyňou v tomto konaní bolo potrebné prioritne posúdiť, či vykonaním operačných zákrokov hysterektómie a adnexektómie u žalobkyne došlo k neoprávneným zásahom žalovanej do jej práva na ochranu zdravia, telesnej integrity, dôstojnosti a súkromia, ktoré žalobkyňa vyvodzuje z neudelenia súhlasu k takémuto operačnému postupu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že medzi základné osobnostné práva patrí právo na telesnú integritu, pričom občianskoprávnu ochranu telesnej integrity človeka (ochrana života a zdravia) zabezpečuje predovšetkým Ústava SR (čl. 16), Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (zmluva Rady Európy séria č. 164) ratifikovaný Slovenskou republikou 15. 01. 1998, ktorý vstúpil do platnosti 01. 12. 1999 a bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 40/2000 (ďalej len „Dohovor“) a tiež zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa čl. 1 Dohovoru, zmluvné strany budú chrániť dôstojnosť a identitu všetkých ľudí a zaručia každému bez diskriminácie rešpektovanie jeho integrity a iných práv a základných slobôd v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny. Podľa čl. 4 Dohovoru, každý zásah do oblasti zdravia vrátane výskumu sa musí robiť v súlade s príslušnými zmluvnými záväzkami a štandardmi a dôvodová správa k tomuto článku uvádza, že konkrétny priebeh zákroku musí byť posúdený vo svetle špecifického zdravotného problému vzneseného daným pacientom, najmä zákrok musí splniť kritérium relevantnosti a primeranosti medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami, pričom dôležitým faktorom pre úspech liečby je pacientova dôvera k svojmu lekárovi, ktorá určuje povinnosti lekára vo vzťahu k pacientovi a dôležitým prvkom týchto povinností je i rešpekt k právam pacienta. Čl. 5 Dohovoru zakotvuje všeobecné pravidlá, podľa ktorých zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne zrušiť. Dôvodová správa k tomuto článku rozvádza, že v zásade nikto nemôže byť nútený podstúpiť zákrok bez svojho súhlasu a ľudské bytosti musia preto byť spôsobilé slobodne dať alebo odmietnuť svoj súhlas s akýmkoľvek zákrokom, týkajúcim sa ich osoby. Toto pravidlo objasňuje pacientovu autonómiu k jeho vzťahu k lekárskemu personálu a zabraňuje paternalistickému prístupu, ktorý by mohol ignorovať želanie pacienta. Súhlas pacienta sa považuje za slobodný a informovaný, ak bol daný na základe objektívnej informácie lekárskeho personálu o povahe a možných dôsledkoch plánovaného zákroku alebo jeho alternatívach za absencie akéhokoľvek nátlaku. Na to aby bol súhlas platný, musia byť dotknuté osoby informované o relevantných skutočnostiach, týkajúcich sa zamýšľaného zákroku a takáto informácia musí obsahovať cieľ, povahu, dôsledky zákroku a s ním súvisiace riziká. Informácia o rizikách súvisiacich so zákrokom alebo o alternatívnych priebehoch úkonu sa musí týkať nielen rizík vlastných k zamýšľanému zákroku, ale aj akýchkoľvek rizík, týkajúcich sa individuálnych charakteristík každého pacienta, ako je vek alebo existencia iných chorôb. Informácia musí byť navyše jasná a vhodne formulovaná osobe, ktorá má podstúpiť zákrok a pacient musí byť v takej situácii, že prostredníctvom výrazov, ktorým môže porozumieť, posúdi nevyhnutnosť alebo účelnosť cieľa a metód zákroku oproti jeho rizikám a nepohodliu alebo bolestiam, ktoré spôsobí. Dohovor v čl. 8 rieši i núdzové situácie a podľa neho, ak v dôsledku núdze nie je možné získať zodpovedajúci súhlas, môže sa lekársky zákrok uskutočniť bezodkladne v záujme zdravia danej osoby. Ako uvádza dôvodová správa, tento článok umožňuje lekárovi v núdzi čeliť konfliktu medzi ich povinnosťami poskytnúť starostlivosť a získať súhlas pacienta a bezodkladne konať v takýchto situáciách bez čakania na získanie súhlasu pacienta alebo jeho zákonného zástupcu. Keďže je odchýlkou zo všeobecného pravidla uvedeného v čl. 5 a 6, je viazaný na podmienky: 1. núdzové situácie, ktoré zabraňujú lekárovi získať náležitý súhlas, avšak i v tomto prípade musia lekári vyvinúť maximálne primerané úsilie na zistenie toho, čo by si želal pacient, 2. ide výlučne o lekársky nevyhnutný zákrok, ktorý nemožno odkladať s tým, že zákroky, pri ktorých je možný odklad, sú vylúčené a táto možnosť nie je obmedzená na život zachraňujúce zákroky a 3. zákrok musí byť uskutočnený z dôvodu okamžitého účinku pre danú osobu. Napokon čl. 9 Dohovoru zakotvuje, že u pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil s vykonaním zákroku skôr. Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 03. 2011, ktorý na danú vec dopadá (ďalej len „zákon“), za zdravotnú starostlivosť označuje súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií (§ 2 ods. 1) a za neodkladnú zdravotnú starostlivosť zdravotnú starostlivosť poskytovanú osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zo základných životných funkcií, bez rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie (§ 2 ods. 3). Podľa §4 ods. 4 zákona na poskytnutie zdravotnej starostlivosti sa vyžaduje informovaný súhlas, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak. O poučení a informovanom súhlase pojednáva § 6 zákona, podľa jeho ods. 1 ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ak tento zákon neustanovuje inak. Povinnosť informovať sa vzťahuje inter alia na osobu, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, alebo aj na inú osobu, ktorú si táto osoba určila alebo na zákonného zástupcu alebo opatrovníka, ak osobou, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, je maloleté dieťa, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony a vhodným spôsobom aj absolútne nespôsobilú dať informovaný súhlas. V zmysle § 6 ods. 2 zákona ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný poskytnúť poučenie zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas a primerane rozumovej a vôľovej vyspelosti a zdravotnému stavu osoby, ktorú má poučiť. Z ust. § 6 ods. 3 zákona vyplýva, že každý, kto má právo na poučenie, má aj právo poučenie odmietnuť s tým, že o odmietnutí poučenia sa urobí písomný záznam. Informovaný súhlas je definovaný v ust. § 6 ods. 4 zákona a týmto je preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie podľa tohto zákona. Informovaný súhlas je aj taký preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo odmietnutie poučenia, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak. Podľa § 6 ods. 5 zákona písomná forma informovaného súhlasu sa vyžaduje v prípadoch vymenovaných pod písm. a/, pred vykonaním invazívnych zákrokov v celkovej anestéze alebo lokálnej anestéze (písm. b/) a pri zmene diagnostického postupu alebo liečebného postupu, ktorý nebol obsahom predošlého informovaného súhlasu (písm. c/). Osoby, ktoré dávajú tento informovaný súhlas, sú uvedené potom v § 6 ods. 6 zákona. Prípady, kedy sa informovaný súhlas nevyžaduje, sú upravené v § 6 ods. 9 zákona a jedným z týchto prípadov je i neodkladná starostlivosť, ak nemožno včas získať informovaný súhlas alebo ho možno predpokladať (písm. a/). Odvolateľka vo svojom odvolaní výslovne namietala, okrem nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, i arbitrárnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pretože súd prvého stupňa svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a nedal odpoveď na jej podstatné a zásadné otázky a námietky. So zreteľom na tieto tvrdenia žalobkyne sa odvolací súd osobitne zameral na otázku posúdenia argumentačnej „udržateľnosti“ rozhodnutia súdu prvého stupňa z pohľadu, či napĺňa záruky ktoré garantujú, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), súčasne či je v súlade so základnými princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces i právo na súdnu ochranu a porušenie ktorého znamená súčasne odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom a naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vyššie uvedené kritériá kladené na odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa. Súd prvého stupňa totiž svoj zamietajúci rozsudok, okrem citácie zákonných ustanovení a teoreticko-právneho výkladu inštitútu ochrany osobnosti založil na konštatovaní, že zdravotná starostlivosť bola žalovanou žalobkyni poskytnutá správne „lege artis“, čím nebol preukázaný neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobkyne. S poukazom na to, že znalecké dokazovanie bolo vykonané znaleckou organizáciou, ktorá z hľadiska svojej odbornosti má dostatočné odborné znalosti, vychádzajúce aj z odbornej literatúry, v rámci ktorého vykonané zákroky u žalobkyne boli individuálne zhodnotené, preto nevzhliadol dôvod ani na produkovanie dôkazov žalobkyňou v súvislosti s oboznámením sa a predložením odbornej literatúry. Takéto odôvodnenie je však nepostačujúce, pretože žalobkyňa sa domáhala nielen ochrany proti zásahom do zdravia a telesnej integrity, ale tiež ochrany proti zásahom do ľudskej dôstojnosti a súkromia a tiež namietala neudelenie súhlasu s vykonanými operačnými zákrokmi. Ako už bolo uvedené, z dikcie ust. § 11 OZ je zrejmé, že osobnostné práva sú značne široké, nezahrňujú v sebe len ochranu života a zdravia, ale aj ďalšie zložky osobnostných práv, akými sú najmä ľudská dôstojnosť, či súkromie. Preto je nevyhnutné, aby sa prípadné zásahy do osobnostných práv skúmali komplexne a ich posúdenie sa neobmedzilo len na skúmanie, či konanie žalovanej bolo lege artis či non lege artis, pretože to by bolo z hľadiska možných zásahov do osobnostných práv nepostačujúce. Podľa literatúry konaním „lege artis“ je označovaný spôsob liečenia, prevencie a diagnostiky, ktorý je v súlade s najvyšším stupňom vedeckého poznania a praxe. Doslovne to v preklade znamená zákonným spôsobom, nejde však o žiadny zákon, ktorý by určoval, ako má byť pri liečbe postupované. Možno si totiž predstaviť konanie, ktoré z lekárskeho hľadiska bude posudzované ako konanie lege artis a teda nebude zásahom do práva na život a zdravie, ale súčasne môže byť zásahom do inej zložky osobnostného práva, napr. do práva na súkromie (napr. lekársky zákrok bez informovaného súhlasu pacienta). Preto je zrejmé, že pokiaľ sa žalobkyňa domáha ochrany osobnosti vo viacerých zložkách (ochrana života a zdravia, súkromia a ľudskej dôstojnosti), je potrebné skúmať všetky zložky osobnostných práv jednotlivo. Inak povedané, skutočnosť, že bol postup z medicínskeho hľadiska hodnotený ako lege artis automaticky neznamená, že iná, dielčia zložka osobnostných práv nemohla byť týmto postupom neoprávnene zasiahnutá. V prípade posudzovania zásahu do ľudskej dôstojnosti a súkromia preto nie je možné odkázať len na fakt, že v postupe žalovaného nebolo vzhliadnuté pochybenie non lege artis. Znalec sa totiž vyjadruje len k otázkam odborným a vyjadrovanie k právnym otázkam mu neprísluší, a preto nie je možné hodnotiť zásah do ľudskej dôstojnosti a súkromia len vo svetle lekárskeho znaleckého posudku. Naviac žalobkyňa v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa rozsiahlo argumentovala vo vzťahu k neudeleniu informovaného súhlasu pre vykonané operačné zákroky, ktoré námietky následne uplatnila i vo svojom odvolaní, avšak súd prvého stupňa sa k nim nevyjadril a tak úplná absencia reakcie súdu prvého stupňa na zásadné otázky predkladané žalobkyňou je podstatným nedostatkom preskúmavaného rozsudku. Okrem toho je zrejmé, že súd prvého stupňa túto zásadnú otázku neposudzoval ani z hľadiska zhora predostretej právnej úpravy a v nadväznosti na to ani v tomto smere nevykonával potrebné dokazovanie na zistenie riadneho skutkového stavu, napr. okolnosti, za ktorých došlo k podpisu informovaného súhlasu žalobkyňou v deň operácie, či súhlas zo strany žalobkyne bol daný, či išlo o zákrok z medicínskeho hľadiska bezprostredne nevyhnutný, atď. I keď, ako už bolo vyššie uvedené, súd nie je povinný reagovať na akýkoľvek argument účastníkov konania, musí mu však dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Keďže v danom prípade išlo práve o takéto závažné argumenty žalobkyne, súd prvého stupňa bol povinný vyporiadať sa s nimi racionálne a logickým spôsobom, čo sa však nestalo. Takýto prístup sa preto javí nielen ako neprípustne zjednodušujúci, ale najmä ako nezodpovedajúci príslušným ustanoveniam o súdnej ochrane, kam patrí aj zákonná požiadavka na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolaciemu súdu tak nezostávalo nič iné, ako uzavrieť, že nedostatok odôvodnenia rozsudku má za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené v § 157 ods. 2 OSP na riadne odôvodnenie rozsudku, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho je rozsudok prvostupňového súdu nepreskúmateľný. Zo strany prvostupňového súdu sa tak jedná o závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. I napriek uvedenej vade, ktorej dôsledkom je vždy zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že za situácie, keď žalobkyňa namieta viacero zásahov do ochrany osobnosti, je treba, aby súd tieto dielčie zásahy do jednotlivých osobnostných práv skúmal jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Vlastný zásah je potrebné hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby v značnej miere pôjde len vtedy, keď za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k dotknutej fyzickej osobe možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu s ohľadom k intenzite a trvaniu nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa po doplnení dokazovania v naznačenom smere opätovne vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými žalobkyňou uplatnenými námietkami. Zároveň rozhodne i o náhrade trov celého konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP). Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.