Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/480/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110226307 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4110226307.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: 1. B.. D. L., bytom U., O. XX, zastúpený JUDr. Ladislavom Chmelárom, advokátom, so sídlom Vráble, Levická 579, proti odporcom: 1. VENDA STAV, s. r. o., so sídlom Nitra, Dolné Hony 472/31, IČO: 36 561 681, 2. RNDr. Ján Ščurka, Kežmarok, Zochova 49, IČO: 10 727 230, 3. JIM 7 s. r. o., so sídlom Tvarožná č. 1001, IČO: 43 990 690, za účasti vedľajšieho účastníka: DKSTAV s. r. o., so sídlom Tvarožná č. 1001, IČO: 31 716 563, odporcovia zastúpení Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom, so sídlom Nitra, Farská 34, o návrhu navrhovateľa o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní odporcov v 1. až 3. rade a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28. júla 2014 č. k. 17C/246/2010-436 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti (vo výrokoch II., III., IV.) z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie voči motorovým vozidlám: - nákladné vozidlo - ťahač návesu SCANIA, R113, ev. č A. XXX, KK, - príves nákladný ev. č. KK XXX YA, - príves nákladný ev. č. KK XXX YA, - osobné vozidlo ŠKODA FELICIA COMBI ev. č. KK XXX AO, - nákladné vozidlo PEUGEOT BOXER 320 ev. č. KK XXX AO, - náves nákladný ev. č. KK XXX YV, - osobné vozidlo LANCIA THEMA TURBO ev. č. KK XXX AS, - nákladné vozidlo PRAGA ev. č. KK XXX AG, - nákladné vozidlo ťahač návesu LIAZ110 ev. č. KK XXX AO, zastavil. Ďalším výrokom II. určil, že prevod motorových vozidiel: - osobné vozidlo značky OPEL ZAFIRA 2,0 DTI 16V 5M/AC, ev. č. NR XXX EF - špeciálne vozidlo značky TATRA 815 T 815, Z 22 208-6X6 ev. č. NR XXX CV - osobné vozidlo značky ŠKODA FORMAN 135 ev. č. NR XXX EF z vedľajšieho účastníka DKSTAV s. r. o., IČO: 31 716 563, so sídlom Tvarožná č. 1001 na odporcu v 1. rade VENDA STAV s. r. o., IČO: 36 561 681, so sídlom Nitra, Priemyselná 476/5A, je voči navrhovateľovi neúčinné. Tretím výrokom určil, že prevod motorových vozidiel: - nákladné vozidlo špeciálne, značka TATRA T815 Z 22 208 6X6.1, ev. č. KK XXX AK, - náves nákladný značky KAISER S 380 3V ev. č. KK XXX YB - nákladné vozidlo značky LIAZ 110.573 ev. č. KK XXX AZ - náves nákladný, továrenská značka BSS NV 34.26.24-L-CT ev. č. KK XXX YC z vedľajšieho účastníka DKSTAV s. r. o., IČO: 31 716 563, so sídlom Tvarožná 1001 na odporcu v 2. rade RNDr. Ján Ščurka, IČO: 10 727 230, Zochova 49, Kežmarok, je voči navrhovateľovi neúčinné. Štvrtým výrokom určil, že prevod motorových vozidiel: - nákladné vozidlo továrenskej značky TATRA 148S3 ev. č. KK XXX AL, - nákladné vozidlo značky SEAT ALHAMBRA VAN 7M/ASZ/SG ev. č. KK XXX AN, - osobné vozidlo továrenskej značky ŠKODA 105 L ev. č. KK XXX AE z vedľajšieho účastníka DKSTAV s. r. o., IČO: 31 716 563, so sídlom Tvarožná 1001 na odporcu v 3. rade JIM 7 s. r. o., IČO: 43 990 690, so sídlom Tvarožná 1001, je voči navrhovateľovi neúčinné. Súd vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. a o trovách konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Navrhovateľ sa písomne podaným návrhom zo dňa 11. 10. 2010 a po pripustení zmeny žalobného návrhu na pojednávaní dňa 20. 01. 2014 domáhal určenia, že prevod motorových vozidiel: - osobné vozidlo ŠKODA E 136L NR XXX DC - nákladné vozidlo značky TATRA 148 S3 e. č. NR XXX CU - nákladné vozidlo značky AVIA 21N e. č. NR XXX DK - osobné vozidlo značky OPEL ZAFIRA 2,0 DTI 16V 5M/AC, e. č. NR XXX EF - špeciálne vozidlo značky TATRA 815 T 815, Z 22 208-6X6 e. č. NR XXX CV - osobné vozidlo značky ŠKODA FORMAN 135 e. č. NR XXX EF - osobné vozidlo značky LADA NIVA 1,7 e. č. NR XXX DG z vedľajšieho účastníka DKSTAV s. r. o., IČO: 317 16 563, so sídlom Tvarožná 1001 odporcu v 1. rade VENDASTAV, s. r. o., IČO: 36 561 681, so sídlom Nitra, Priemyselná 476/5A - nákladné vozidlo špeciálne značka TATRA T815 Z 22 208 6X6.1, e. č. KK XXX AK, - náves nákladný značky KAISER S 380 3V e. č. KK XXX YB - nákladné vozidlo značky LIAZ 110.573 e. č. KK XXX AZ - náves nákladný továrenská značka BSS NV 34.26.24-L-CT ev. č. KK XXX YC z vedľajšieho účastníka DKSTAV s. r. o., IČO: 31 716 563, so sídlom Tvarožná 1001 na odporcu v 2. rade RNDr. Ján Ščurka, IČO: 10 727 230, Zochova 49, Kežmarok. - nákladné vozidlo továrenskej značky TATRA 148S3 e. č. KK XXX AL, - nákladné vozidlo značky SEAT ALHAMBRA VAN 7M/ASZ/SG e. č. KK XXX AN, - osobné vozidlo továrenskej značky ŠKODA 105 L e. č. KK XXX AE z vedľajšieho účastníka DKSTAV s. r. o., IČO: 31 716 563, so sídlom Tvarožná 1001 na odporcu v 3. rade JIM 7 s. r. o., IČO: 43 990 690, so sídlom Tvarožná 1001, je voči navrhovateľovi neúčinný. V priebehu konania z úmrtného listu predloženého právnym zástupcom navrhovateľa zistil, že navrhovateľ v 2. rade dňa XX. XX. XXXX zomrel a z výpovede zástupcu navrhovateľa zistil, že jediným právnym nástupcom je v tom čase navrhovateľ v 1. rade D. L.. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2 OZ a § 96 ods. 1, X OSP. Súd z obsahu predmetného spisu a z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ v 1. rade zároveň ako jediný právny nástupca po nebohom navrhovateľovi v 2. rade sa domáhal určenia, že prevod motorových vozidiel voči odporcom v 1., 2. a v 3. rade je neúčinné. Navrhovateľ svoj nárok opieral o skutočnosť, že rozsudkami Okresného súdu v Kežmarku č. k. 3C 177/03-169 zo dňa 26. 05. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co 416/05-199 zo dňa 07. 06. 2007 bol odporca, v súčasnej dobe vedľajší účastník, povinný mu zaplatiť sumu 22.969 Sk z titulu nevyplatenej mzdy a zároveň rozsudkom Okresného súdu v Kežmarku č. k. 3C 177/03-228 zo dňa 07. 06. 2007 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 07. 06. 2007 č. k. 3C 177/03-233 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2Co 44/08 zo dňa 13. 10. 2008, právoplatný 26. 11. 2008 bol vedľajší účastník povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 96.984 Sk a to z titulu nevyplatenej mzdy. Navrhovateľ v 1. rade od 01. 01. 2000 pracoval ako obchodný riaditeľ v spoločnosti DKSTAV s. r. o., teda u vedľajšieho účastníka. Na základe vyššie citovaných a v zmysle oboznámených predmetných rozsudkov si navrhovateľ u súdneho exekútora Mgr. Stanislava Poláka podal návrh na uskutočnenie exekúcie, pričom upovedomenie o začatí exekúcie exekútor vydal 12. 03. 2009. Ďalej svoj nárok opiera aj o skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu v Kežmarku č. k. 3C 212/04 zo dňa 14. 10. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. 07. 2008 a vykonateľnosť dňa 21. 07. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 10Co 21/2008-214 zo dňa 11. 06. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. 07. 2008 a vykonateľnosť 21. 07. 2008 s dopĺňacím rozsudkom OS v Kežmarku pod č. k. 3C 212/04-190 zo dňa 07. 01. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01. 03. 2008 a vykonateľnosť 17. 03. 2008, predmetom týchto rozsudkov bola neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, na základe ktorých bol navrhovateľ úspešný a odporca bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 206,33 eura, trovy právneho zastúpenia vo výške 359,18 eura, čiže na základe týchto rozsudkov bol teda odporca zaviazaný na zaplatenie súm v celkovej výške 1.640,06 eura, bol navrhovateľ teda nútený podať si návrh na uskutočnenie exekúcie na exekučnom úrade Mgr. Stanislava Poláka. Ďalej bolo v konaní preukázané, že správami o stave exekučného konania bolo zistené, že u vedľajšieho účastníka nebol zistený žiadny majetok, v katastrálnom portáli neboli zistené žiadne nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, na ODI neboli zistené motorové vozidlá v jeho vlastníctve a taktiež v bankových subjektoch SLSP, VÚB, TB a ČSOB nebol zistený účet odporcu. Navrhovateľ ďalej svoj návrh opieral o skutočnosť, že ku dňu 09. 06. 2006 odporca vlastnil predmetné motorové vozidlá, ktorých sa domáhal určenia neplatnosti označených v návrhu a taktiež zo záznamu z Dopravného inšpektorátu bolo zistené, že vedľajší účastník previedol vozidlá označené v návrhu na odporcov v 1., 2. a 3. rade s úmyslom ukrátiť ho, pričom z obchodného registra bola zistená personálna prepojenosť vedľajšieho účastníka na odporcov v 1., 2. a 3. rade. Navrhovateľ v priebehu pojednávania vzal návrh voči motorovým vozidlám, a to označeným ako ťahač návesu SCANIA ev. č. R XXX, RV príves KK XXX YA, príves ev. č. KK XXX YA, ŠKODA FELICIA ev. č. KK XXX AO, PEUGEOT BOXER ev. č. KK XXX AO, náves ev. č. KK XXX YP, LANCIA ev. č. KK XXX AS, nákladné vozidlo PRAGA ev. č. KK XXX AG a ťahač ev. č. KK XXX AO, späť a žiadal, aby súd konanie v tejto časti zastavil. Súd v priebehu konania mal za to, že návrh navrhovateľa bol podaný dôvodne, a preto súd návrhu navrhovateľa v uplatnenej časti vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Súd na základe vykonaného dokazovania, ako aj z výsluchu účastníkov konania mal za preukázané, že navrhovateľ v 1. rade pracoval u vedľajšieho účastníka na základe pracovnej zmluvy ako výrobný riaditeľ, pričom s jeho prácou nový konateľ vedľajšieho účastníka W. H. spokojný nebol, funkciu náležite nevykonával, a keď funkciu nevykonával, nezastával, do F. nechodil, mal za to, že nech funkciu vykonáva v realitnej spoločnosti KIKO, kde bol aj spoločník s bratom O. H. a nech odtiaľ dostáva aj plat, a z tohto dôvodu došlo k sporom. O sporoch, ktoré mala spoločnosť, teda vedľajší účastník s navrhovateľom, konatelia vedeli, nakoľko z dôvodu vyriešenia sporov, ako zhodne uviedol vo svojej výpovedi O. H., konateľ spoločnosti DKSTAV s. r. o., on potom vstupoval do spoločnosti v čase, keď už boli aktivity minimálne a vstupoval s tým vedomím, že nakoľko on prijímal navrhovateľa do pracovného pomeru a aby sa to už ukončilo a on aby sa zúčastňoval pojednávaní, nakoľko to najlepšie poznal, vedel sa k tomu vyjadriť, pojednávaní sa aj zúčastnil, či už ako svedok alebo konateľ, pričom už nemal vedomosť o tom, s akým výsledkom boli konania ukončené, bol oboznámený ako konateľ s rozsudkami, ktoré v danej veci boli vyhlásené, pričom medzi nimi nedošlo k žiadnej dohode. Z výpisu z obchodného registra spoločnosti DKSTAV s. r. o. bolo zistené, že Ing. O. H. bol štatutárnym orgánom spoločnosti ako konateľ v čase od 19. 08. 1999 do 28. 02. 2001 a potom následne od 20. 10. 2006 až doteraz, zúčastňoval sa pojednávaní. Ďalší spoločníci, ktorí v konaní boli vypočutí, a to: W. H., ktorý bol konateľom spoločnosti vedľajšieho účastníka od 01. 03. 2001 vo svojej výpovedi uviedol, že mal vedomosť o tom, že sa vedie konanie voči navrhovateľovi, pričom o právne zastúpenie spoločnosti voči navrhovateľovi sa staral brat C. H., ktorý bol taktiež od 11. 02. 1998 konateľom spoločnosti a taktiež vedel o tom, že došlo k ukončeniu sporu aj s akým výsledkom, pričom sa mu zdal byť rozsudok nespravodlivý. Vypočutí účastníci konania, a to: odporca 1. a 2. rade, ako aj zástupca vedľajšieho účastníka na pojednávaní zhodne uviedli, že všetci súrodenci tvorili predmetnú spoločnosť DKSTAV s. r. o., ktorú tvorili piati bratia, dvaja švagrovia, teda manželia dvoch ďalších sestier, zistili, že im spoločné podnikanie nejde, a preto sa rozhodli v roku 2003, že spoločnosť, ako aj majetok a záväzky si spoločne rozdelia. Rozdelili si ich tak, že si každý jednak založil svoju vlastnú firmu, kde preniesol rozdelený majetok a každý si do svojej firmy zobral to, čomu sa vo firme DKSTAV s. r. o. venoval a k tomu si zobral aj motorové vozidlá. Pri rozdelení majetku nespisovali rozdelenie majetku, ani nepotrebovali spisovať nič ohľadom rozdeľovania majetku. Z výpisu z obchodného registra odporcu v 1. rade VENDA STAV, s. r. o. bolo zistené, že spoločnosť bola založená 02. 07. 2004, konateľmi spoločnosti sú C. a W. H. a to od 02. 07. 2004, pričom z výpisu z obchodného registra vedľajšieho účastníka bolo zistené, že C. R. je aj naďalej konateľom spoločnosti DKSTAV s. r. o. a to od roku 1998 do 02. 09. 2004 a následne od 03. 09. 2004, a tak isto W. H. bol aj konateľom spoločnosti DKSTAV s. r. o. a to za čas od 01. 03. 2001 do 02. 09. 2004 a od 03. 09. 2004 je stále. Odporca v 2. rade RNDr. Ján Ščurka bol spoločníkom vedľajšieho účastníka od 11. 02. 1998 do 02. 09. 2004 a následne je v súčasnej dobe od 03. 09. 2004, čiže on bol konateľom vedľajšieho účastníka v čase vedenia konania s navrhovateľom, ako aj v súčasnej dobe a odporca v 3. rade spoločnosť JIM 7 s. r. o., kde z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že štatutárnym orgánom je C. H., G. H. a spoločníkmi sú C. H. a G. H., pričom C. H. je aj naďalej v súčasnej dobe spoločníkom spoločnosti DKSTAV s. r. o., ako aj konateľom spoločnosti DKSTAV s. r. o. Teda, z výpisu z obchodného registra spoločnosti DKSTAV s. r. o. bolo zistené, že spoločníkmi predmetnej spoločnosti, ako aj konateľmi predmetnej spoločnosti sú C. R. a W. H., ktorí sú aj spoločníkmi a konateľmi spoločnosti VENDA STAV, s. r. o. ako odporcom v 1. rade, Ján Ščurka, ktorý je aj konateľom a spoločníkom spoločnosti DKSTAV s. r. o., a teda podniká na základe živnostenského oprávnenia a odporca v 3. rade Jozef Ščurka, ktorý je konateľom aj spoločníkom spoločnosti DKSTAV s. r. o. a zároveň je aj konateľom a spoločníkom spoločnosti JIM 7 s. r. o. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za to, že návrh bol podaný dôvodne, odporcovia v konaní zhodne uviedli, že vedeli, že sa vedie konanie voči navrhovateľovi, boli oboznamovaní s konaním, boli s rozsudkami okresných, ako aj krajských súdov nespokojní, zdalo sa im to nespravodlivé, konanie navrhovateľa voči vedľajšiemu účastníkovi sa viedlo od roku 2003, pričom v konaní bolo preukázané, že odporca v 1. rade vznikol 02. 07. 2004 a odporca v 3. rade vznikol 01. 03. 2008. Zápisom z obchodného registra taktiež bolo zistené, že odporcovia v 1., 2. a 3. rade sú naďalej spoločníkmi a konateľmi v spoločnosti vedľajšieho účastníka a pritom si založili svoje vlastné spoločnosti, kde sú teda spoločníkmi, ako aj konateľmi. Odporcovia neuniesli dôkazné bremeno spočívajúce v tom, že k rozdeleniu spoločnosti došlo z dôvodu, že sa im prestalo spolu dariť, v konaní bolo preukázané, že účastníci konania si nerozdelili majetok spoločnosti DKSTAV s. r. o., nespisovali o rozdelení majetku žiadne zmluvy, majetok vedľajšieho účastníka si rozdelili tak, ako ktorý vykonával činnosť v spoločnosti DKSTAV s. r. o. Skutočnosť, že došlo k rozdeleniu majetku, spôsobilo to, že vedľajší účastník, ktorý bol zaviazaný rozsudkami k plneniu, je bez akéhokoľvek majetku, z čoho by mohol byť nárok navrhovateľa uspokojený a pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané, že odporcovia vedeli o tom, že sa vedie konanie, boli účastníkmi predmetného konania v spore s navrhovateľom, pričom odporcovia, ako aj vedľajší účastník si boli vedomí svojej povinnosti, či už na základe postupne vyhlásených rozsudkov, teda povinnosti plnenia voči navrhovateľovi, no aj napriek tomu nemali záujem navrhovateľa uspokojiť, pričom zhodne vyjadrovali v priebehu pojednávania aj nesúhlas s vynesenými rozsudkami v danej veci. Navrhovateľ uniesol v konaní dôkazné bremeno, na základe ktorého preukázal, že títo odporcovia v 1. až v 3. rade previedli na seba hnuteľné veci v úmysle ukrátiť navrhovateľa ako veriteľa v súvislosti s priznaním plnenia navrhovateľovi voči vedľajšiemu účastníkovi a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a vyhlásil prevody motorových vozidiel voči navrhovateľovi za neúčinné, tak ako sú uvedené vo výroku tohto rozsudku. Súd vyhlásil neúčinnosť voči tým motorovým vozidlám, voči ktorým bolo jednoznačne preukázané, že prešli z vedľajšieho účastníka na odporcov v 1. až v 3. rade, a čo sa týka zvyšných vozidiel, súd návrh navrhovateľa zamietol, nakoľko bolo preukázané, že prešli na inú, tretiu osobu ako sú odporcovia v 1., 2. a 3. rade a ktorí zo strany navrhovateľa žalovaní neboli. Rozsudok súdu prvého stupňa napadli v zákonnej lehote odvolaním odporcovia v 1. až 3. rade, ako aj vedľajší účastník a to v časti výroku II., III., IV. (vo vyhovujúcich výrokoch) a domáhali sa zmeny rozsudku súdu prvého stupňa tak, že súd návrh navrhovateľa zamietne, alternatívne sa domáhali zrušenia rozsudku v jeho napadnutých častiach a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, následkom čoho rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa sa dopustil viacerých pochybení vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu a naň nadväzujúceho právneho posúdenia celého sporu. Dôvodili tým, že počas celého konania namietali nedostatky návrhu navrhovateľa vo vzťahu k jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Pokiaľ sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, ktoré mal uskutočniť vedľajší účastník vo vzťahu najprv k odporcovi v 1. rade, neskôr vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade, navrhovateľ mal najskôr povinnosť tvrdiť, akým konkrétnym právnym úkonom odporuje. Vo vzťahu k tejto povinnosti mal označiť druh právnych úkonov, ktoré sa medzi vedľajším účastníkom a odporcami uskutočnili v deň uzatvorenia týchto úkonov, aby neboli zameniteľné s inými právnymi úkonmi, ich účastníkov a označiť predmet týchto právnych úkonov, ako aj jednotlivé motorové vozidlá, a to nielen ich typovým označením, ale aj evidenčným číslom, ale najmä ich VIN číslami. Navrhovateľ mal preukázať aj splnenie ďalších hmotno-právnych podmienok a to najmä, podľa akého odseku ustanovenia § 42a OZ sa domáha odporovateľnosti právnych úkonov a následne preukázať, že právne úkony sa mali uskutočniť v priebehu troch rokov pred podaním žaloby a že navrhovateľ bol vo vzťahu veriteľa k dlžníkovi. Navrhovateľ mal takisto preukázať splnenie procesnej podmienky podľa § 80 písm. c) OSP a touto otázkou sa tiež súd prvého stupňa nezaoberal. Súd prvého stupňa vychádzal pri vyhodnotení existencie právnych úkonov medzi vedľajším účastníkom a odporcami v 1. až 3. rade z evidenčných kariet vozidiel, ktoré zabezpečil z príslušných správnych orgánov. K týmto evidenčným kartám je potrebné uviesť, že vo vzťahu k vlastníctvu vozidiel evidujú len posledného vlastníka jednotlivého vozidla. Evidenčné karty tiež obsahujú zoznam držiteľov vozidla, tento je však vo vzťahu k preukázaniu jej vlastníctva absolútne irelevantný. Výpis z evidencie vozidiel má len evidenčný charakter a nepreukazuje postupnosť vlastníckeho práva k motorovým vozidlám. V konaní nebolo dostatočne preukázané, kedy došlo k odovzdaniu predmetných motorových vozidiel. Navrhovateľ v konaní dátum odovzdania vozidiel, a tým aj prechod vlastníckeho práva k nim, nepreukázal. V uvedenom smere vypovedali len odporcovia v 1. až 3. rade a vedľajší účastník a to tak, že k odovzdaniu prišlo 01. 09. 2003, pričom ich tvrdenia vyššie uvedeným skutočnostiam neodporujú. Odporcovia počas konania tvrdili, že k rozdeleniu majetku vedľajšieho účastníka došlo 01. 09. 2003 za tým účelom, aby každý z doterajších spoločníkov spoločnosti nakladal s určitými motorovými vozidlami na svoj účet. Práve skutočnosť, že odporcovia v 1. a 3. rade vznikli až po roku 2004, preukazuje, že v roku 2003 mohli byť motorové vozidlá rozdelené medzi spoločníkov vedľajšieho účastníka ako fyzickej osoby, teda vlastníctvo prešlo na fyzické osoby, a nie na odporcov v 1. a 3. rade. Vo vzťahu k odporcovi v 2. rade z jeho výpovede takisto vyplynulo, že pokiaľ nadobudol vlastníctvo k niektorým vozidlám, nadobudol ich v roku 2003 a v neskoršom období vykonal len evidenčný predpis na príslušnom úrade. Dátumy prepisov v evidencii držiteľov však nepreukazujú dátumy uzatvorenia právnych úkonov, ktorými došlo k prevodu ich vlastníctva. Uvedené skutočnosti majú priamy dopad na vznesenú námietku premlčania voči celému predmetu žaloby. Pokiaľ nebolo presne zistené, a najmä zo strany navrhovateľa preukázané, kedy malo dôjsť k odporovateľným právnym úkonom, súd prvého stupňa sa nemohol relevantne vysporiadať s námietkou premlčania. Poukazujú na skutočnosť, že voči odporcom v 2. a 3. rade súd rozhodol o ich pripustení do konania až uznesením zo dňa 04. 07. 2011. Nárok navrhovateľa voči nim je teda premlčaný. V konaní vystupoval ako navrhovateľ v 2. rade N., pričom jeho postavenie vyplývalo z jeho pohľadávky voči vedľajšiemu účastníkovi na základe rozsudku OS Kežmarok č. k. 3C/177/30-228 zo dňa 07. 06. 2007 v spojení s dopĺňajúcim rozsudkom č. k. 3C/177/03-233 zo dňa 07. 06. 2007 v spojení s rozsudkom KS v Prešove pod sp. zn. 2Co/44/08 zo dňa 13. 10. 2008, ktorým bol vedľajší účastník zaviazaný zaplatiť mu istinu vo výške 96.984 Sk s príslušenstvom. Odporcovia disponujú fotokópiou uznesenia v dedičskej veci po menovanom, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ v rozpore s tvrdeniami uvádzanými v priebehu konania nenadobudol pohľadávku voči vedľajšiemu účastníkovi, ale právnym nástupcom nebohého pôvodného navrhovateľa v 2. rade je jeho vnuk G. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., O. XX. Súd prvého stupňa mal teda skúmať nástupníctvo po nebohom a predmetná vada spôsobila, že na strane navrhovateľov mali vystupovať i ďalší účastníci, resp. účastník v zmysle dedičského rozhodnutia. Napokon, poukazujú aj na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď rozsudok je síce sám o sebe obsiahly, avšak neobsahuje žiadne právne zhodnotenie skutkového stavu, ktoré by bolo možné považovať za relevantné vo vzťahu k prejednávanej veci. Nijakým spôsobom sa súd prvého stupňa nevysporiadal s právnou argumentáciou odporcov a vedľajšieho účastníka. V rozsudku sa nachádzajú i viaceré chyby, ako v záhlaví rozhodnutia a to v nesprávnom označení odporcov, ako aj pri opise konaní vedeným pred OS Kežmarok a pred Krajským súdom v Prešove. Skutočnosti uvádzané napr. na strane 13 a 17 nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na všetky skutočnosti uvádzané v odvolaní, zdôrazňujú, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a neoznačil právne úkony, ktorých odporovateľnosti sa domáha. Nárok uplatnený žalobou je premlčaný v celom rozsahu, pričom voči odporcom v 2. a 3. rade je premlčaný jednoznačne a preukázateľne v súvislosti s uznesením o pripustení odporcov v 2. a 3. rade do konania po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty. Rozsudok neobsahuje dostatočné právne zhodnotenie zisteného skutkového stavu, obmedzuje sa len na opis výpovedí a písomných dôkazov, avšak vo vzťahu k nim nevytvára právne závery. V rozsudku nie je ani uvedené ustanovenie, v zmysle ktorého súd prenáša dôkaznú povinnosť na odporcov. V konaní nebolo dostatočne skúmané, kto je právnym nástupcom po navrhovateľovi v 2. rade, nebolo dokazované, kto je dedičom pohľadávok a v akej časti ktorých pohľadávok má teda navrhovateľ v 1. rade aktívnu legitimáciu. Rozsudok obsahuje viaceré chyby v písaní a zrejmé nesprávnosti. Napokon poukázali i na príslušné ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, keď súd pripustením zmeny návrhu mal zohľadniť aj zmenu sadzby poplatkovej povinnosti a vyrubiť súdny poplatok v patričnom rozsahu. K podanému odvolaniu odporcov sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých vyhovujúcich častiach vo výroku II., III., IV. podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých vyhovujúcich častiach je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. h) a f) OSP zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 221 odsek 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak: h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, práva zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). Pokiaľ odporcovia v podanom odvolaní namietali nedostatky týkajúce sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, je potrebné prisvedčiť v tom, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II.ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Ustanovenie § 157 odsek 2 OSP stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Súd prvého stupňa mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, v neposlednom rade pravdivé, spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa trpí absenciou preskúmateľnosti a presvedčivosti. Napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa pozostáva z 18 strán, v podstate na 14 stranách prevažne len rekapituluje a opisuje priebeh konania a vykonané dokazovanie, pričom svoju vlastnú úvahu, právne posúdenie veci a hodnotenie dôkazov, pre ktoré návrhu vyhovel, sa v podstate nachádza iba na jednej strane, keď predchádzajúce dve strany, ktoré by mali byť už samotným odôvodnením úvah a rozhodnutia súdu prvého stupňa, opätovne a niekoľkokrát duplicitne opisujú zistené skutočnosti. V súvislosti s hodnotením dôkazov súd len konštatuje, ktoré skutočnosti zistil, avšak bez toho, aby ich posúdil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a zistený skutkový stav vyhodnotil i s prihliadnutím na príslušné zákonné ustanovenie. Okrem uvedených pochybení sa súd prvého stupňa dopustil i viacerých chýb v písaní, ako aj neujasnení si správneho označenia účastníka konania. V samotnom záhlaví napadnutého rozsudku je nesprávne označený odporca VENDASTAV s. r. o., pričom správne z výpisu z obchodného registra vyplýva, že spoločnosť má obchodné meno VENDA STAV, s. r. o. so sídlom Nitra, Dolné Hony 472/31. Nesprávne a neúplné je označenie i odporcu v 3. rade (JIM s. r. o. so sídlom Tvarožná 1001, IČO: 43 990 690), keď navrhovateľ vo svojom návrhu na pristúpenie ďalších účastníkov do konania na č. l. 125 navrhol, aby ako odporca v 3. rade vstúpil do konania JIM s. r. o., IČO: 43 990 690, Tvarožná 1001, pričom uznesením zo dňa 04. 07. 2011 č. k. 17C/246/2010-135 súd pripustil, aby do konania na strane odporcu ako odporca v 2. rade pristúpil RNDr. Ján Ščurka, IČO: 10 727 230, Zochova 49, Kežmarok a ako odporca v 3. rade JIM s. r. o., IČO: 43 990 690, Tvarožná 1001. Z výpisu z obchodného registra však vyplýva, že pod IČO: 43 990 690 je zapísaná spoločnosť JIM 7 s. r. o. so sídlom Tvarožná 1001. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude preto ozrejmiť si, kto ako účastník konania vystupuje ako odporca v 3. rade a v prípade, že dospeje k záveru, že ide o nesprávne označenie odporcu v 3. rade, vyzve navrhovateľa na správne označenie odporcu v 3. rade a s takto správne označeným účastníkom bude ďalej i vo veci konať. Rovnako je dôvodná námietka odporcov v podanom odvolaní, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu navrhovateľa vyplývajúcu z pohľadávky pôvodného navrhovateľa v 2. rade N. bytom U., O. XX, ktorú pohľadávku mal priznanú rozsudkom OS Kežmarok č. k. 3C/177/03-228 zo dňa 07. 06. 2007 v spojení s doplňujúcim rozsudkom KS v Prešove sp. zn. 2Co/44/08 zo dňa 13. 10. 2008, ktorými rozsudkami bol vedľajší účastník povinný zaplatiť doc. B.. G. L., V.. istinu vo výške 96.984 Sk s príslušenstvom. V priebehu konania z úmrtného listu bolo zistené, že pôvodný navrhovateľ v 2. rade (doc. B.. G. L., V..) dňa XX. XX. XXXX zomrel. Súd prvého stupňa sa uspokojil s výpoveďou právneho zástupcu navrhovateľa v 1. rade, ktorý uviedol, že je jediným právnym nástupcom a dedičom po svojom otcovi. Z predloženého uznesenia v dedičskej veci po neb. doc. B.. G. L., V.., naposledy bytom U., O. XXX/XX a zomrelom dňa XX. XX. XXXX, zo dňa 14. 05. 2014 č. k. 18D/64/2012, Dnot 116/2012 vyplynulo, že pohľadávku poručiteľa voči DKSTAV s. r. o. so sídlom Tvarožná 1001 vo výške 3.560,40 eura (uznesenie OS Kežmarok 2C/108/2005), ako aj pohľadávku poručiteľa voči DKSTAV s. r. o. so sídlom Tvarožná 1001 vo výške 3.219,28 eura (rozsudok OS Kežmarok 3C/177/03 v spojení s rozsudkom 2Co/44/2008 zo dňa 13. 10. 2008 vydaného KS v Prešove) preberá G. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., O. XX. Z uvedeného teda nesporne vyplýva, že súd prvého stupňa sa nemal uspokojiť len s oboznámením sa úmrtného listu a prehlásenia navrhovateľa, že je jediným dedičom po svojom otcovi, ale mal dôsledne skúmať právne nástupníctvo a zistiť, kto nadobudol pohľadávku, ktorú mal pôvodný navrhovateľ v 2. rade voči vedľajšiemu účastníkovi. Predmetom konania je návrh pôvodných navrhovateľov v 1. a 2. rade uplatnený na súde prvého stupňa dňa 11. 10. 2010 o vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov - prevodu motorových vozidiel (uvedených v petite žaloby) vedľajším účastníkom na odporcov a domáhali sa teda určenia, že tieto prevody motorových vozidiel sú voči navrhovateľom právne neúčinné. Navrhovatelia dôvodili tým, že disponujú právoplatnými rozhodnutiami, ktorými bol vedľajší účastník zaviazaný zaplatiť im finančné čiastky, ktoré podrobne uviedli vo svojom návrhu, pričom zo správ exekučného konania vedeného u súdneho exekútora Mgr. Stanislava Poláka pod č. EX 1949/2008 a EX 2219/2008 bolo zistené, že v exekučnom konaní nebol zistený žiadny majetok vedľajšieho účastníka. Zo správy Dopravného inšpektorátu v Kežmarku sa však navrhovateľom podarilo zistiť, že vedľajší účastník ku dňu 09. 06. 2009 vlastnil viaceré osobné, ako aj nákladné motorové vozidlá, ktoré vedľajší účastník poprevádzal na odporcov, pričom z obchodného registra je zrejmá nepochybná personálna prepojenosť vedľajšieho účastníka a odporcov. Uvedené prevody podľa navrhovateľov vedľajší účastník urobil s cieľom ukrátiť navrhovateľov. Konanie o odporovacej žalobe, t. j. konanie o určenie neúčinnosti právneho úkonu môže začať len na návrh, pričom okruh účastníkov je vymedzený prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP. Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol priamy úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovateľného úkonu prospech, odporcom v takomto postavení bude teda subjekt, ktorý má z odporovateľného právneho úkonu prospech. Samotný dlžník nie je účastníkom konania, mohol by však vystupovať v konaniach ako tzv. vedľajší účastník. Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 OSP) a označenie účastníkov i pravdivé opisovanie rozhodujúcich skutočností označených dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva a musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha (tzv. petit odporovacej žaloby). Petit odporovacej žaloby (údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha, resp. požiadavka na úpravu práv a povinností, o ktorých má súd v konaní rozhodnúť) musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovateľného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy) a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu. Odporovacia žaloba, ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovateľnej žalobe vyhovuje by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/1239/2007). Predpokladmi úspešného odporovania právneho úkonu dlžníka, ktoré musí veriteľ preukázať, sú (teda musí tvrdiť a dokázať, aby bola žaloba úspešná): a) vymáhateľnosť svojej pohľadávky voči dlžníkovi; b) skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa; c) preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ak žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda, že o ňom vedel alebo musel vedieť a d) skutočnosť, že právny úkon urobil dlžník v posledných 3 rokoch, t. j. 3 rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby. Pokiaľ by veriteľ nepodal odporovaciu žalobu na súd v lehote 3 rokov po urobení právneho úkonu dlžníkom (príp. po jeho účinnosti), jeho právo odporovať zaniká, na čo súd prihliada ex offo, ide teda o prekluzívnu lehotu. Odporovateľnosť je v podstate procesným inštitútom, ktorý znamená veriteľovo právo domáhať sa na súde právnej neúčinnosti právneho úkonu dlžníka. Neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu má hmotno-právnu povahu. Pôsobí len voči veriteľovi na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom má účinky ex tunc od začiatku. Jeho zmyslom a hlavným účelom je zabrániť dlžníkovi, aby nepoctivými úkonmi zmenšujúcimi svoj majetok ukrátil vymáhateľné pohľadávky veriteľa. Podľa § 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka sa veriteľ môže domáhať na súde (pričom nejde o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ OSP), ako tvrdili odporcovia v podanom odvolaní nesprávne, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ vedú k ukráteniu jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Pod pojmom dlžník veriteľa je potrebné v zmysle § 42a OZ rozumieť nielen osobu, ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh, ale aj ručiteľa a ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané uspokojiť pohľadávku veriteľa. Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, čiže, keď je pohľadávka splatná, keď má veriteľ podklad pre výkon rozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Právne úkony, ktorým možno odporovať, sú uvedené v odsekoch 2 až 5. Svojou povahou ide nielen o úkony, na základe ktorých dochádza k scudzeniu majetku (napr. predaj, darovanie), ale každý právny úkon, ktorým dochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej pohľadávky (odpustenie dlhu podľa § 574 OZ, odmietnutie dedičstva podľa § 461 a nasl. OZ). Nie je rozhodujúce, či ide o dvojstranný právny úkon alebo jednostranný. Aj voči právnym úkonom dlžníka možno úspešne odporovať v 3-ročnej lehote. V tejto lehote musí byť žaloba doručená na súd. Vzhľadom na to, že ide o prepadnú prekluzívnu lehotu, súd na ňu prihliada z úradnej moci. Lehota v trvaní 3 rokov plynie od urobenia právneho úkonu. V § 42a ods. 2 OZ sú upravené 2 druhy odporovateľných právnych úkonov. Oba druhy odporovateľných právnych úkonov sa však líšia skutkovou podstatou a dôkazným bremenom. Prvý prípad odporovateľnosti sa týka právneho úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných 3 rokoch v úmysle ukrátiť veriteľa, ak musel byť tento úmysel druhej strane známy a druhým prípadom odporovateľnosti sú právne úkony, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou (§ 116 a § 117 OZ) alebo ktoré urobil dlžník v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti. V ustanoveniach § 42a ods. 3 a 4 OZ sú uvedené ďalšie špecifické prípady, keď možno právny úkon dlžníka ukracujúci pohľadávku veriteľa napadnúť odporom. Tieto ustanovenia boli do Občianskeho zákonníka doplnené zákonom č. 211/1997 Z. z. V uvedených prípadoch sa tiež stanovuje lehota v trvaní 3 rokov, ktorá začína plynúť od uskutočnenia právneho úkonu dlžníka treťou osobou. Tieto prípady sú špecifické tým, že zákon jasne definuje, za akých okolností je možný konflikt záujmov medzi dlžníkom a treťou osobou, na ktorú bol prevedený majetok dlžníka. Aj v týchto prípadoch sa tretie osoby môžu brániť tým, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Ustanovenie § 42a odsek 5 bolo do Občianskeho zákonníka doplnené zákonom č. 218/2000 Z. z. (účinným od 01. 08. 2000). Účelom doplnenia zákona o nový odsek je postihovať odporovateľnosťou fingované právne úkony, na základe ktorých dochádza k ekonomicky neodôvodneným finančným transferom, ktoré vedome spôsobujú dlžníkovu platovú neschopnosť alebo ktoré majú zatiaľ zmariť platbu veriteľa alebo prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný plniť v čase jeho splatnosti. Občiansky zákonník v ustanovení § 42a, ani v iných ustanoveniach, výslovne neuvádza, kto sa rozumie osobou blízkou dlžníkovi, ktorý je fyzickou osobou, ak urobí odporovateľný právny úkon s právnickou osobou alebo v prospech právnickej osoby. Z nedostatku výslovnej právnej úpravy nie je možné vyvodiť, že by právnická osoba nemohla byť blízkou osobou dlžníkovi, ktorý je fyzickou osobou; ak by odporovateľný právny úkon bol urobený s právnickou osobou alebo v jej prospech, nerozlišuje sa v ust. § 42a OZ medzi fyzickými a právnickými osobami. Je zrejmé, že zákon uvažuje tiež s tým, že právnická osoba môže byť osobou blízkou dlžníkovi - fyzickej osobe. Otázku blízkej osoby je v tomto prípade možné riešiť pomocou analógie. Je nepochybné, že medzi právnickou osobou a fyzickými osobami vznikajú vzťahy, a to nielen vzťahy právne a že ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, môžu určité fyzické osoby dôvodne pociťovať ako ujmu vlastnú. Ak právnická osoba prejavuje svoju vôľu navonok len prostredníctvom fyzických osôb, vznikajú vzťahy rovnaké medzi právnickou osobou a týmito fyzickými osobami; fyzické osoby, ktoré sú povolené vytvárať vôľu právnickej osoby a ktoré prejavujú svoju vôľu navonok, majú zrejme vždy blízke záujmové väzby a vzťahy k tejto právnickej osobe. V preskúmavanej veci sa pôvodní navrhovatelia v 1. a 2. rade, t. č. navrhovateľ, domáha neúčinnosti právnych úkonov, ktoré mal vedľajší účastník (právnická osoba) urobiť vo vzťahu najprv k odporcovi v 1. rade. Neskôr, po podaní návrhu navrhovateľov na pristúpenie ďalších účastníkov do konania (odporcov v 2. a 3. rade dňa 09. 06. 2011), o ktorých súd prvého stupňa rozhodol dňa 04. 07. 2011 pod č. k. 17C/246/2010-135 tak, že pripustil, aby do konania na strane odporcu ako odporca v 2. rade pristúpil RNDr. Ján Ščurka, IČO: 10 727 230, bytom Kežmarok, Zochova 49 a ako odporca v 3. rade JIM s. r. o., IČO: 43 990 690, Tvarožná 1001 sa následne domáhal neúčinnosti právnych úkonov aj vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade. Je potrebné dať za pravdu odvolateľom, že súd prvého stupňa mal vyzvať navrhovateľa na presné opísanie rozhodujúcich skutočností a na označenie dôkazov, z ktorých by bolo zrejmé, na základe akého právneho úkonu a konkrétne ktorého dňa došlo k prevodu motorových vozidiel (ktoré tiež bolo potrebné presne nezameniteľným spôsobom označiť) na odporcov v 1. až 3. rade. Pokiaľ navrhovateľ, ako aj súd prvého stupňa vychádzal z dôkazu a to z evidenčných kariet, z ktorých vyplýva dátum, kedy sa stali jednotliví odporcovia držiteľmi motorových vozidiel, je potrebné uviesť, že vzhľadom na vykonané dokazovanie navrhovateľ len ťažko môže preukázať - vzhľadom na tvrdenia odporcov - kedy došlo k prevodu, resp. na základe akých právnych úkonov a ktorého dňa, predmetných motorových vozidiel na odporcov v 1. až 3. rade. Za dôkaznej situácie, ktorá vyvstala z vykonaného dokazovania navrhovateľovi v podstate nezostávalo nič iné, len vychádzať z evidencie motorových vozidiel, aj keď je potrebné sa stotožniť s tvrdením odporcov, že evidencia, resp. evidenčná karta nepreukazuje priamo prevod alebo prechod vlastníckeho práva k motorovým vozidlám. K uvedenej dôkaznej situácii prispeli aj odporcovia, ktorí počas konania tvrdili, že došlo k rozdeleniu majetku vedľajšieho účastníka dňom 01. 09. 2013 a v tomto období začali jednotliví odporcovia nakladať s motorovými vozidlami na svoj účet, po rozdelení majetku spoločnosti začali tieto motorové vozidlá slúžiť jednotlivým odporcom ako spoločnostiam, ktoré si rozdelili pôvodné prevádzky, resp. podnikateľskú činnosť vedľajšieho účastníka. Odporcovia teda mali nadobudnúť vlastnícke právo k motorovým vozidlám niekedy v roku 2003 a v neskoršom období boli vykonané len evidenčné prepisy na príslušnom dopravnom inšpektoráte. V tejto súvislosti s poukazom aj na hospodárnosť konania súd prvého stupňa si predovšetkým vyrieši, či v danom prípade nedošlo k prekludovaniu lehoty, keď v zmysle § 42a OZ je stanovená 3-ročná lehota, v ktorej je možno podať odporovateľnú žalobu, ktorá začína plynúť od uskutočnenia právneho úkonu dlžníka s treťou osobou. Z vykonaného dokazovania, ako aj z obsahu spisu nesporne vyplynulo, že návrh na pristúpenie ďalších účastníkov do konania, a to odporcov v 2. a 3. rade bol navrhovateľom podaný na súde prvého stupňa dňa 09. 06. 2011 a súd o pripustení, aby do konania na strane odporcu v 2. rade pristúpil RNDr. Ján Ščurka, IČO: 10 727 230, Zochova 49, Kežmarok a ako odporca v 3. rade JIM s. r. o., IČO: 43 990 690, Tvarožná 1001 rozhodol uznesením zo dňa 04. 07. 2011 č. k. 17C/246/2010-135. Napriek tomu, že odporcovia v 2. a 3. rade vzniesli námietku premlčania, súd prvého stupňa sa s touto obranou odporcov v 2. a 3. rade nezaoberal a neprihliadol ani vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade na prekluzívnu lehotu. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude vyporiadať sa aj s tvrdením odporcov v tom smere, že 01. 09. 2003, kedy bolo sedenie všetkých spoločníkov DKSTAV-u, si rozdelili výrobné prostriedky podľa toho, kto zo spoločníkov sa akej činnosti venoval a pre tú danú oblasť si zobral stroje, resp. motorové vozidlá. Postupne začali každý hospodáriť so svojím majetok na svojom úseku, i keď pod jedným IČOm. Po roku došlo k tomu, že firma nemôže takto fungovať a založili si jednotlivé spoločnosti s ručením obmedzeným. Povinnosťou súdu prvého stupňa oboznámiť sa s výpismi z obchodného registra jednotlivých odporcov, ako aj vedľajšieho účastníka a zohľadniť aj skutočnosti, kedy tieto spoločnosti vznikli, keď odvolací súd dáva do pozornosti, že spoločnosť JIM 7 s. r. o. (pokiaľ dôjde k upresneniu názvu a stane sa táto spoločnosť riadnym účastníkom konania po odstránení vád v označení odporcu v 3. rade) bola zapísaná až dňa 01. 03. 2008. I v súvislosti s touto skutočnosťou bude potrebné, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a tvrdenia ako navrhovateľa, tak odporcov zohľadniť pravdivosť tvrdení odporcov o prevode motorových vozidiel na jednotlivé spoločnosti. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP pre nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie, ale najmä pre nedostatočnú preskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude odstrániť pochybenia, ktorých sa dopustil v konaní a ktoré sú uvedené v tomto zrušujúcom uznesení a po odstránení vád návrhu vo veci opätovne konať, pričom súd prvého stupňa pri svojom ďalšom rozhodnutí po vyporiadaní sa s prekluzívnou lehotou na uplatnenie nároku, najmä vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade, bude vec posudzovať v zmysle zákonného ustanovenia § 42a OZ, pričom si ujasní, podľa ktorého odseku daného ustanovenia navrhovateľ odporuje právnym úkonom, ktoré urobil vedľajší účastník. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodní v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP tak, aby bolo preskúmateľné v prípade podaného odvolania odvolacím súdom. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.