Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/89/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4017200399 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4017200399.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Feliz, s.r.o., Majzonovo námestie 2A, Nové Zámky, zastúpeného JUDr. Matejom Marhavým, advokátom, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného č. 100649246/2017 zo dňa 19. 04. 2017, takto r o z h o d o l : Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100649246/2017 zo dňa 19. 04. 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 100035952/2017 zo dňa 09. 01. 2017 a vec v r a c i a Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie. Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca dňa 25. 05. 2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 158.079,91 eur. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH lehota na vrátenie nadmerného odpočtu mala uplynúť dňa 26. 09. 2012, ale správca dane dňa 25. 19. 2012 začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie nároku alebo jeho časti za toto zdaňovacie obdobie. 2. Daňová kontrola u žalobcu bola ukončená dňa 11. 09. 2012 (prerokovaním protokolu) bez nálezu a správca dane v protokole z daňovej kontroly potvrdil nadmerný odpočet v sume 158.079,91 eur. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158.079,91 eur bol daňovému subjektu - žalobcovi vrátený dňa 21. 09. 2012, teda v lehote stanovenej zákonom, t. j. do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. 3. Dňa 30.04.2014 žalobca elektronicky podal žiadosť, v ktorej požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158.079,91 eur podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 4. Správca dane odpovedal na žiadosť žalobcu oznámením zo dňa 02. 05. 2014, v ktorom uviedol, že v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobie bola správcom dane začatá daňová kontrola dňom 20. 06. 2012 a po jej ukončení správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet dňa 21. 09. 2012, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly a podľa jeho názoru nedošlo k naplneniu ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu v zákonom stanovenej lehote. 5. Na základe listu Krajskej prokuratúry Nitra č. k. Kd 203/16/4400-6 zo dňa 09. 12. 2016 správca dane vydal rozhodnutie, ktorým žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie nevyhovel a úrok mu nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. II. 6. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100649246/2017 zo dňa 19. 04. 2017 rozhodol tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil ako vecne správne. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, Nadmerný odpočet nebolo možné odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období a v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov začal správca dane 20. 06. 2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012, ktorá bola ukončená dňa 11. 09. 2012 a nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 21. 09. 2012, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly. 7. Dňa 30. 04. 2014 žalobca elektronicky požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní. O tejto žiadosti správca dane rozhodol rozhodnutím zo dňa 09. 01. 2017 tak, že žiadosti o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu nevyhovel a úrok žalobcovi ako daňovému subjektu nepriznal. Správca dane bol toho názoru, že pokiaľ nadmerný odpočet bol daňovému subjektu vyplatený v zákonom stanovenej lehote podľa ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, nemohol mu vzniknúť nárok na úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní. Žalovaný dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť, pretože správca dane postupoval v intenciách základnej zásady daňového konania (zásady zákonnosti), podľa, ktorej pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a pritom sa dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 8. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom v čase podania daňového priznania za uvedené zdaňovacie obdobie upravoval lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu v ust. § 79 v závislosti od toho, či sa nadmerný odpočet odpočítava od vlastnej daňovej povinností v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo, či je platiteľ povinný podať daňové priznanie v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo, či sú splnené podmienky na skoršie vrátenie nadmerného odpočtu. V posudzovanom prípade lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 vyššie citovaného zákona by uplynula dňa 24. 06. 2012. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu sa začala daňová kontrola dňa 20. 06. 2012, ktorá bola ukončená dňa 25. 05. 2012 bez nálezu, s priznaním vykazovaného nadmerného odpočtu a tento nadmerný odpočet bol vrátený žalobcovi v lehote ustanovenej v § 79 ods. 6 vyššie citovaného zákona, teda do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly, čo bolo dňa 21. 09. 2012. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenia o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01. 01. 2017. Podľa prechodného ustanovenia k tejto právnej úprave účinnej od 01. 01. 2017 (§ 85ke) sa ust. § 79a neuplatní, ak daňová kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1, 2 alebo 5 bola ukončená do 31. 12. 2016. V prípade nadmerného odpočtu zadržaného žalobcovi počas vykonávania daňovej kontroly za zdaňovacie uvedené obdobie nemožno túto právnu úpravu aplikovať. 9. Daňové preplatky a úrok upravuje daňový poriadok v ust. § 79. Žalobca sa domáhal priznania úroku na základe ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý má však povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly nemôže mať povahu sankcie pre správcu dane. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry SD EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Túto kompenzáciu, ktorá bola do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov zakomponovaná až s účinnosťou od 01. 01. 2017 je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení nadmerného odpor z dôvodu uplynutia zákonných lehôt, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť. 10. Žalovaný bol toho názoru, že vo vnútroštátnom právnom poriadku v čase zadržania nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Kľúč k riešeniu situácie má len zákonodarca, ktorý ako jediný môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude v naznačenom smere riešiť aj prípady daňových kontrol ukončených pred dňom 31. 12. 2016. III. 11. Žalobca sa podanou žalobou na tunajší súd dňa 19. 06. 2017 domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného uvedené v záhlaví tohto rozsudku ako aj rozhodnutie správcu dane, zo dňa 09. 01. 2017 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 12. Žalobca uviedol, že dňa 25. 05. 2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 158.079,91 eur, ktorý mal byť žalobcovi vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený z dôvodu začatia daňovej kontroly až dňa 21. 09. 2012 bez priznania úroku. Elektronicky dňa 30. 04. 2014 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správca dane tejto žiadosti žalobcu nevyhovel, a to z dôvodu, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t. j. v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly, a teda v zákonom stanovenej lehote. 13. V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobca poukázal na uznesenie SD EÚ č. C-120/15 vo veci Kovozber zo dňa 21. 10. 2015, ktorým bol doplnený rozsudok SD EÚ č. C-107/10 a ktorým sa rozhodlo o prejudiciálnej otázke vznesenej zo strany Krajského súdu v Košiciach. SD EÚ v právnej vete ustálil, že článok 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný, resp. aj správca dane porušili ust. § 1 ods. 2, § 63 ods. 5, § 79 ods. 2 veta prvá, ods. 3 prvé dve vety a ust. § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 14. Žalobca poukázal na ust. § 1 ods. 2 vyššie citovaného zákona, v ktorom je uvedená všeobecná subsidiarita okrem iného aj vo vzťahu k zákonu o dani z pridanej hodnoty, ktorý je osobitným (špeciálnym) predpisom voči daňovému poriadku ako všeobecnému predpisu, a teda osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone o dani z pridanej hodnoty má prednosť. V súčasnosti je otázka kompenzácie - úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená jednak v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3), ale aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a). V zmysle aktuálneho právneho stavu je otázka úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená komplexne v zákone o dani z pridanej hodnoty a táto úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou daňového poriadku. Osobitná úprava tejto problematiky, obsiahnutá v ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty, je účinná iba od 01. 01. 2017, a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie (3. štvrťrok 2011) sa táto osobitná úprava nedá použiť. Žalovaný ale v napadnutom rozhodnutí nijako nezdôvodnil opomenutie aplikácie všeobecnej subsidiarity daňového poriadku k zákonu o dani z pridanej hodnoty. Z rozsudku vo veci C-107/10 jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek vnútroštátny predpis, ktorý neumožňuje kompenzáciu úrokmi pri oneskorenom vrátení dane z pridanej hodnoty, alebo ktorý takúto kompenzáciu priznáva až odo dňa skončenia daňovej kontroly, je v rozpore s ust. článku 183 Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006. Slovenská právna úprava je však v súlade s európskou legislatívou, keďže kompenzácia je upravená v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3) a od 01. 01. 2017 aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a). 15. Žalobou napadnuté rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku, ktoré ukladá povinnosť daňového úradu priznať úroky daňovému subjektu, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30 dní od podania žiadostí o jeho vrátenie (v danom prípade od podania daňového priznania). Táto právna úprava je zároveň v súlade s ustálenou judikatúrou. Daňové orgány nemali žiadny právny dôvod dotknutú právnu úpravu ust. § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku na daný prípad neaplikovať. Daňový poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení neuvádza, že zaplatenie úrokov v zmysle ust. § 79 ods. 3 je sankciou a už vôbec nie to, že ich správca dane platiť nemusí. Rozhodnutie žalovaného v tomto smere vykazuje znaky svojvôle. 16. Žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní tak, ako mu to ukladá zákon. Bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sa stotožnil s nedostatkami prvostupňového rozhodnutia Žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako i správcu dane. IV. 17. Žalovaný, na výzvu súdu, podal k žalobe písomné vyjadrenie, v ktorom poukázal na dôvody svojho žalobou napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmá prednosť hmotnoprávneho zákona pred zákonom procesnoprávnym. Poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia a uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia. Okrem iného sa žalovaný zaoberal i odvolacími námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-107/10 a C-120/15), pričom skutočnosť, že žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu neznamená, že jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. V prípade žalobnej námietky viažucej sa k úroku v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku (ktorý má podľa názoru žalovaného, vyjadreného v napádanom rozhodnutí, povahu „sankcie“). V prípade, ak by správca dane vydával v nadväznosti na rozsudky Súdneho dvora EÚ rozhodnutie o priznaní úroku, musel by v zmysle ust. § 63 ods. 3 písm. d/ daňového poriadku vo výroku uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Takéto ustanovenie týkajúce sa daňových kontrol ukončených do 31. 12. 2016 v právnom poriadku Slovenskej republiky však absentuje. Nie je teda jasné, od ktorého dátumu by sa mal úrok počítať (primeraná lehota daňovej kontroly), aká úroková sadzba by sa mala použiť, príp. iné skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné a majú vplyv na algoritmus výpočtu úroku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že jeho rozhodnutie ukazuje vykazuje znaky svojvôle a navrhol podanú žalobu zamietnuť. 18. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného v podstate zotrval na dôvodoch podanej žaloby. Taktiež žalovaný v duplike (k vyjadreniu žalobcu) zotrval na dôvodoch uvedených vo vyjadrení k žalobe. V. 19. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ako i rozhodnutie správcu dane a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto obe žalobou napadnuté rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodu, že obe tieto rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správny súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP (žalobca a ani žalovaný nepožiadali o prejednanie veci s nariadením pojednávania). Rozsudok bol v zmysle ust. § 137 ods. 3, 4 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu určenú zákonom a pri splnení zákonom stanovených podmienok. 20. Podľa § 79 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2012: (1) Ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. (2) Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. 29b) (3) Platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. (4) Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo 2 je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom daňovom priznaní, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. (5) Ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. (6) Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 21. Podľa § 79a ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, teda i v čase rozhodovania žalovaného, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. O priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. 22. Podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) vyššie citovaného zákona, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. Podľa § 86 vyššie citovaného zákona, týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 6. 23. V prílohe č. 6 (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k zákonu č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, je pod bodom 7. uvedená Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 11.12.2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006 (Ú. v. EÚ L 384, 29.12.2006). 24. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu. 25. Podľa § 79 ods. 2, 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu, daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 26. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. 27. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť postup a právne závery daňových orgánov pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu podanej podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2012, ktorý bol žalobcovi vrátený až dňa 21. 09. 2012. 28. Správny súd je toho názoru, že medzi účastníkmi konania skutkový stav (I. časť rozsudku) nebol sporný, spornou zostala otázka výkladu ust. § 79 ods. 2, 3 daňového poriadku v spojení s čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak platiteľ DPH (žalobca) splnil podmienky na jeho vrátenie a správca dane mu nárokovaný nadmerný odpočet vrátil, avšak až v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH dňa 21.09.2012, teda nie do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH, t. j. do 25. 05. 2012. 29. Z ustanovenia § 140 SSP vyplýva, že vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 30. Nie je potom sporné, že v preskúmavanej veci v zmysle ust. § 140 SSP ide o vec obdobnú, t.j. že v daná vec sa týka toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, napr. vec rozhodnutá pod. sp. zn. č. 11S/75/2017, č.11S/87/2017, a preto správny súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie totožného rozsudku vo veci č. 11S/75/2017 a na doplnenie dodáva, že so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Do slovenského právneho poriadku bolo prevzaté množstvo právnych noriem a s nimi nevyhnutne nastúpili aj zvýšené nároky na všetky orgány aplikujúce právo. Akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. 31. Touto otázkou a výkladom úniového práva sa v rozhodnutiach zaoberali i vnútroštátne súdy a z ich rozhodovacej praxe možno vyvodiť zhodný názor, že úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež konštatoval, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 01.07.1993, Zb. s. I-3777, bod 19), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. 32. Správny súd v preskúmavanej veci poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4Sžf/65/2014, nakoľko jeho závery je možné aplikovať i na danú vec, ktorý o. i. konštatoval, že: „Predmetom konania sú dva vnútroštátne právne predpisy, zákon o DPH a daňový poriadok. Oba predpisy neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenie o tom, za aké obdobie sa má priznať úrok z daňového preplatku, ktorý správca dane vráti po lehote ustanovenej § 79 ods. 2 daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok počíta. Ani predmetná Smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť vrátený úrok. Podľa Smernice môžu jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia dodržať základné zásady fungovania systému DPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality. Tieto interpretoval SD vo svojej početnej judikatúre. Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe (pozri najmä rozsudky ESD - C-62/93, C-368/06). Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol nadmerný odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia, alebo vrátený. Súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko“. V tomto smere, zhodne ako žalobca , i správny súd v súvislosti s uplatňovaním nároku na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu poukazuje na rozsudok ESD C-107/10, článok 183 DPH smernice, z ktorého vyplýva, že z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 Smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery (pozri napr. rozsudok SD EÚ - Marks & Spencer, C-62/00, rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4Sžf/65/2014 ). 33. Žalobca v podanej žalobe poukazoval i na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice, v zmysle ktorého „Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“. S touto argumentáciu sa správny súd stotožňuje a vzhľadom na vyššie uvedené nemohol súhlasiť so názorom žalovaného uvedený v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom taktiež poukazoval na závery uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré interpretujú výklad čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej Smernicou Rady 2006/138/ES z 19. 12. 2006, však konštatoval, že vo vnútroštátnom právnom poriadku v čase zadržania nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (rok 2012) neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie s tým, že kľúč k riešeniu tejto situácie má zákonodarca, ktorý môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude riešiť i prípady daňových kontrol ukončených pred 31. 12. 2016. 34. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (ust. § 79a) bol do vyššie citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01. 01. 2017. V zmysle ust. § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania žalovaného sa však ust. § 79a neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. 12. 2016. Je ale nesporné, že na danú vec nemožno aplikovať ust. § 79a vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, ale je potrebné vychádzať z predchádzajúcej právnej úpravy zákona č. 222/2004 Z. z. a zákona č. 563/2009 Z. z. v znení platnom v čase zadržania uplatneného nadmerného odpočtu, jeho vrátenia, resp. v čase rozhodovania správcu dane, teda do konca roku 2016. 35. Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva Európskej únie, pre členský štát je záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a teda musí byť súčasťou právneho základu rozhodnutia vo veci samej. 36. Obdobný záver vyslovil i Súdny dvor EÚ v rozsudku č. C-387/16 Nidera zo dňa 28. 02. 2018, v ktorom konštatoval, že: „Článok 183 DPH smernice v spojení so zásadou daňovej neutrality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni zníženiu sumy úrokov obvykle splatných na základe vnútroštátneho práva z nadmerného odpočtu DPH, ktorý nebol vrátený v príslušnej lehote, pokiaľ k takému zníženiu dôjde z dôvodov vyplývajúcich z okolností nezávislých od vôle zdaniteľnej osoby, ako je napríklad výška týchto úrokov v porovnaní so sumou nadmerného odpočtu, obdobie, počas ktorého nadmerný odpočet nebol vrátený, a dôvody, pre ktoré nedošlo k vráteniu, ako aj straty, ktoré zdaniteľnej osobe skutočne vznikli. 37. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že k vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote (30 dní), čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. V predmetnej veci bolo potrebné možné podľa názoru súdu použiť analógiu legis a výšku úroku ručiť v nadväznosti na ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, použitia ktorého sa domáhal i žalobca. 38. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) zrušil a zároveň z toho istého dôvodu zrušil i rozhodnutie správcu dane v súlade s ust. § 191 ods. 3, písm. a/ SSP, keďže žalobca navrhol zrušiť i uvedené rozhodnutie a súd dospel k záveru, že jeho návrh je dôvodný i v tejto časti žaloby. Súd má za to, že správca dane, ale ani žalovaný pri svojom rozhodnutí o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane nevenovali vyššie uvedeným skutočnostiam dostatočnú pozornosť a predmetnú vec posudzovali výlučne podľa vnútroštátnych predpisov. 39. V ďalšom konaní sú daňové orgány viazané právnym názorom súdu (ust. § 191 ods. 6 SSP) a povinnosťou správcu dane bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 19. 05. 2014, v ktorej požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158.079,91 eur s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa otázok vrátenia nadmerného odpočtu, aplikovať čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zmysle jeho výkladu, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo svojej vyššie citovanej judikatúre a po právnej stránke vec posúdi v súlade s touto judikatúrou ako i rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku za oneskorené vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly (napr. v konaní pod sp. zn. 4Sžf/65/2014, 4Sžf/ 57/2016). 40. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (súd žalobe vyhovel), priznal právo na plnú náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Nitre. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.