Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/60/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607201042 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4607201042.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov Mgr. Andrey Szombathovej - Polákovej a JUDr. Olivera Kolenčíka v spore žalobcu: B.. C. H., bytom L. XXX/XX, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Slávik a partneri, s.r.o., so sídlom Topoľčany, Nám. M. R. Štefánika 3, proti žalovaným: 1./ N. D., bytom F., G. XXX/XX, 2./ G. D., bytom D., T. XXXX/XX, 3./ U. D., bytom F., G. XXX/XX, žalovaní v 1./ až 3./ rade zastúpení JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Liptovská 2/A, 4./ C. H., bytom F., F. XXXX/X, 5./ G. H., bytom F., F. XXXX/X, 6./ C. H., bytom F., F. XXXX/X a 7./ B. H., bytom F., F. XXXX/X, žalovaní v 4./ až 7./ rade zastúpení Advokátskou kanceláriou Bizoň&Partners, s.r.o., so sídlom v Nitre, Farská 31, o neplatnosť právnych úkonov, o odvolaní žalovaných v 1./ až 7./ rade proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 22. októbra 2014, č. k. 8C/33/2007-489, a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 14.11.2016 č. k. 8C/33/2007-589, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Topoľčany zo dňa 14.11.2016 č. k. 8C/33/2007-589 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Okresný súd Topoľčany (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len "OSP", účinný do 30.6.2016, od 1.7.2016 ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len "CSP") rozsudkom zo dňa 22. 10. 2014, č. k. 8C/33/2007-489 (ďalej len "napadnutý rozsudok") určil, že 1. kúpna zmluva zo dňa 14. 05. 1999 uzavretá medzi H. D., nar. XX. XX. XXXX a manželkou N. D., nar. XX. XX. XXXX ako predávajúcimi a žalovanými v 4./ a 5./ rade C. H., nar. XX. XX. XXXX a manželkou G. H., nar. XX. XX. XXXX ako kupujúcimi, ktorou predávajúci odpredávali kupujúcim svoje nehnuteľnosti vedené na Správe katastra Topoľčany v LV č. XXXX k. ú. F. ako parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 187 m2, parc. č. XXXX/X záhrady vo výmere 199 m2 a rodinný dom súp. č. XXXX stojaci na parc. č. XXXX/X, podľa ktorej bol vklad vlastníctva povolený pod č. V XXX/XX, je absolútne neplatná (ďalej len kúpna zmluva z roku 1999). 1.2. Ďalej určil, že 2. kúpna zmluva zo dňa 16. 01. 2007 uzavretá medzi žalovanými v 4./ a 5./ rade C. H., nar. XX. XX. XXXX a manželkou G. H., nar. XX. XX. XXXX ako predávajúcimi a žalovanými v 6./ a 7./ rade C. H., nar. XX. XX. XXXX a B. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorou predávajúci odpredávali kupujúcim svoje nehnuteľnosti vedené na Správe katastra F. v LV č. XXXX kat. územie F. ako parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 187 m2, parc. č. XXXX/X, záhrady vo výmere 199 m2 a rodinný dom súp. č. XXXX stojaci na parc. č. XXXX/X, podľa ktorej bol vklad vlastníctva povolený pod č. V XXX/ XX, je absolútne neplatná (ďalej len kúpna zmluva z roku 2007). 1.3. Vo výroku rozsudku uviedol, že o trovách konania rozhodne súd do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 80 písm. c/ a § 151 ods. 3 OSP, § 34, § 35 ods. 1, 2, 3, § 39 a § 588 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"). 3. Na odvolanie žalovaných v 1. až 7. rade rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 5Co/6/2015-542 zo dňa 30. mája 2016 (ďalej len zmeňujúci rozsudok) tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrh žalobcu o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv zo dňa 14.5.1999 a zo dňa 16.1.2007 zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.10.2016. 4.1. Odvolací súd v zmeňujúcom rozsudku konštatoval (a zo spisu vyplýva), že pôvodne súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 08. 10. 2009, č. k. 8C/33/2007-247 určil v bode I., že kúpna zmluva z roku 1999 je absolútne neplatná a tiež, že kúpna zmluva z roku 2007 je absolútne neplatná. V bode III. žaloba na určenie, že žalobca je oprávnený viesť exekúciu na vymoženie pohľadávky voči neb. H. D., zomrelom XX. XX. XXXX, vo výške 280 000,- Sk (9 294,30 eura) s príslušenstvom, proti jeho zákonným dedičom žalovaným v 1./ až 3./ rade, a to zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach a predajom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, bola zamietnutá. Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 03. 2011, č. k. 5Co/300/2009-302 bol rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14. 05. 1999 a o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 16. 01. 2007, ako aj vo výroku o trovách konania zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. 4.2. Odvolací súd v zmeňujúcom rozsudku k napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie dospel pôvodne k záveru, že ak je v porovnaní s dohodou o kúpnej cene v kúpnej zmluve zo dňa 14.9.1999 uvedená kúpna cena v sume 1.030 937,- Sk ( 34.220,84 eura) a v skutočnosti bola kupujúcimi vyplatená predávajúcim kúpna cena vyššia, a to vo výške 1.600 000,- Sk (53.110,27 eura), nemôže byť neplatná, a preto nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že kúpna zmluva zo dňa 14.5.1999 je absolútne neplatným právnym úkonom. Totiž okolnosť, že v kúpnej zmluve sa účastníci dohodli na nižšej kúpnej cene ako v kúpnej zmluve zo dňa 29.3.1996, nerobí kúpnu zmluvu (ktorá inak spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností požadované zákonom) neplatnou, pretože z okolností prejednávanej veci je zrejmé, že tak predávajúci ako aj kupujúci chceli svojim prejavom vôle v kúpnej zmluve spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, t.j. previesť na kupujúcich vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam za dohodnutú kúpnu cenu 1.030 937 Sk a kupujúci vôľu nehnuteľnosti za túto cenu kúpiť, a to bez ohľadu na to, že v skutočnosti bola kúpna cena vyplatená ešte v roku 1996 vo výške 1.600 000 Sk. Pokiaľ by kupujúci takúto vôľu nemali, kúpnu zmluvu by s predávajúcimi neuzavreli. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 3.6.1999 pod V/XXX/XXXX. 4.3. Z výpovedí žalovaných v 1./, 4./ a 5./ rade bolo taktiež preukázané zaplatenie kúpnej ceny vo výške 1 600 000,- Sk (aj napriek tomu, že v kúpnej zmluve bola kúpna cena dohodnutá vo výške 1 030 937,- Sk). S poukazom na § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka vyplýva, že uzavretie kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti ako prejav vôle s úmyslom predať a kúpiť je právnym poriadkom Slovenskej republiky uznaný a dovolený. Od uzavretia tejto kúpnej zmluvy sa zároveň odvíja osud kúpnej zmluvy uzavretej dňa 16. 01. 2007 medzi žalovanými v 4./ a 5./ rade ako predávajúcimi a žalovanými v 6./ a 7./ rade ako kupujúcimi, na predaj tých istých nehnuteľností, ktorých predaj z pôvodných vlastníkov bol zabezpečený predchádzajúcou kúpnou zmluvou zo dňa 14. 05. 1999. 4.4. Odvolací súd mal na rozdiel od súdu prvej inštancie v zmeňujúcom rozsudku nielenže za preukázané, že bol daný naliehavý právny záujem žalobcu na podaní určovacej žaloby, ale aj to, že žaloba na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, resp. kúpnych zmlúv, je v predmetnom konaní neopodstatnená. Predávajúci (žalovaná v 1./ rade a neb. H. D.) jednoznačne prejavili svoju vôľu predať vyššie špecifikované nehnuteľnosti žalovaným v 4./ a 5./ rade na základe dohody, konkrétne kúpnej zmluvy. V kúpnej zmluve uzavretej dňa 14. 05. 1999 jednoznačne prejavili svoju vôľu s úmyslom vyvolať právne účinky takéhoto právneho úkonu, dodržiac pritom všetky náležitosti prejavu vôle. Prejav vôle bol písomný vo forme zmluvy, v ktorom boli dohodnuté všetky podstatné náležitosti s ohľadom na druh zmluvy v zmysle § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že bol stanovený predmet kúpy a zároveň prišlo aj k dohode zmluvných strán o kúpnej cene stanovenej znaleckým posudkom vo výške 1 030 937,- Sk (odkaz na znalecký posudok je obsahom ustanovenia kúpnej zmluvy o kúpnej cene), mal odvolací súd za to, že prišlo k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy s dodržaním všetkých podstatných náležitostí vyžadovaných príslušným zákonom. Prejav vôle kupujúcich a predávajúcich pri uzatváraní tejto zmluvy bol slobodný, vážny, zrozumiteľný a aj určitý, a teda spôsobilý vyvolať nielen platnosť kúpnej zmluvy, ale aj jej účinky. V dôsledku uzavretia kúpnej zmluvy v zákonom predpísanej písomnej forme (vzhľadom k tomu, že predmetom prevodu sú nehnuteľnosti) a s dodržanými zákonnými náležitosťami, príslušná Správa katastra Topoľčany povolila vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností dňa 03. 06. 1999, č. V 825/1999, ktorým boli vyvolané sledované právne účinky uzavretej zmluvy. 4.5. Poukázal na to, že sporná kúpna zmluva zo dňa 14. 05. 1999 a následne od nej sa odvíjajúca platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 16. 01. 2007, obsahuje všetky podstatné náležitosti takejto kúpnej zmluvy (kúpna cena, predmet kúpy), pričom obe zmluvné strany svojimi podpismi potvrdili dohodu v týchto náležitostiach a zároveň potvrdili súhlas s obsahom zmluvy, a teda aj s obsahom dohodnutej kúpnej ceny vo výške 1 030 937,- Sk. Odvolací súd mal teda jednoznačne za preukázané, že právny úkon je definovaný prejavom vôle, zameraním tohto prejavu vôle a vznikom, zmenou alebo zánikom práv a povinností alebo k vyvolaniu iných právnych následkov, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V predmetnej veci prišlo u oboch zmluvných strán ku konsenzu v prejave vôle, pretože ak by neexitovala vôľa, potom by nebol ani právny úkon a taktiež bez prejavu vôle by neprišlo k právnemu úkonu vo forme zmluvy. V tomto smere súd prihliadal len na objektívne skutočnosti, ktoré viedli predávajúcich a kupujúcich k dohode o kúpe a predaji, a teda nemožno prihliadať na motív, resp. pohnútku, ktorá viedla kupujúcich k zaplateniu sumy 1 600 000,- Sk aj napriek tomu, že v kúpnej zmluve zo dňa 14. 05. 1999 bola dohodnutá nižšia kúpna cena, a to vo výške 1 030 937,- Sk. Skutočnosť, že kupujúci zaplatili vyššiu kúpnu cenu ako bola písomne dohodnutá v zmluve, však nemôže spôsobiť neplatnosť celej kúpnej zmluvy. S poukazom na uvedené skutočnosť odvolací súd zastával ten právny názor, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanou v 1./ rade a neb. H. D. ako predávajúcimi a žalovanými v 4./ a 5./ rade je platným právnym úkonom nevykazujúcim žiadne nedostatky spôsobujúcim jeho absolútnu neplatnosť. Odvolací súd navyše uviedol, že z výpovedí účastníkov zmluvného vzťahu nebolo preukázané, že by popreli dohodu o kúpnej cene, teda, že by jedna zo zmluvných strán s dohodou o kúpnej cene nesúhlasila, resp. že by uzavrela takúto zmluvu neslobodne. 4.6. Zmluvné strany dosiahli konsenzus v dohode o predmete prevodu, ktorého boli vlastníkmi a kúpnej cene, svojim konaním sledovali nejaký účel, ktorý zachytili v obsahu kúpnej zmluvy a ktorým je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z predávajúcich na kupujúcich a zaplatenie kúpnej ceny kupujúcimi predávajúcim. Cieľ, resp. motív, prečo prišlo reálne k zaplateniu vyššej kúpnej ceny ako tej, ktorá bola písomne dohodnutá však nie je skutočnosťou rozhodujúcou pre určenie neplatnosti kúpnej ceny a spôsobujúcej jej absolútnu neplatnosť. 4.7. V závere odvolací súd v zmeňujúcom rozsudku poukázal na to, že pri rozhodovaní v tejto veci bolo treba prihliadať aj na dobrú vieru žalovaných v 1./ až 7./ rade ako nadobúdateľov predmetných nehnuteľností a v súlade s všeobecne uznávanou zásadou spravodlivosti im poskytnúť právnu ochranu. 4.8. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože v napadnutom rozsudku nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu súdu prvej inštancie podľa § 151 ods. 3 OSP. 5. Po právoplatnosti zmeňujúceho rozsudku súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/33/2007-589 zo dňa 14.11.2016 (ďalej len uznesenie o trovách konania) priznal žalovaným v 1./ až 7./ rade nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania v celom rozsahu. Súd prvej inštancie tak rozhodol na podklade svojho skoršieho výroku obsiahnutého v napadnutom rozsudku, ktorý si vymienil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti vo veci samej. 6.1. Proti zmeňujúcemu rozsudku podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodňoval tým, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Poukázal na rozdielnu argumentáciu v posudzovaní toho, čo sa obvykle nazýva „čierna cena“, t.j. ujednanie zmluvných strán, že písomné vyhotovenie kúpnej zmluvy bude obsahovať inú (v tomto prípade nižšiu) výšku kúpnej ceny, než je medzi zmluvnými stranami v skutočnosti dohodnutá a aj vyplatená. Zatiaľ čo túto skutočnosť odvolací súd zaraďuje pod cieľ, resp. motív a vyslovuje, že táto skutočnosť je nepodstatná pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy a rozhodujúce je, že kúpna zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti tohto právneho úkonu, ktoré zákon požaduje a je urobená aj v predpísanej forme, sa domnieval, že tá skutočnosť, že zmluvné strany v písomnej forme právneho úkonu prejavili jednu podstatnú časť tohto právneho úkonu inú, než bola v skutočnosti dohodnutá a aj zrealizovaná, je príkladom simulovaného úkonu (ten, ktorý strany navonok prejavili) a zastretým právnym úkonom je kúpna zmluva s obsahom, ktorý si zmluvné strany dohodli skutočne, vrátane skutočne kúpnej ceny dohodnutej a vyplatenej. K prípadu simulovaného a zastretého právneho úkonu môže totiž dôjsť aj o toho istého zmluvného typu, ak sa deklaruje niektorá jeho podstatná časť iného obsahu, než bola v skutočnosti dohodnutá. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp .zn. 1 Cz 129/74 zo dňa 30.1.1975, z ktorého záverov sa v súdnej praxe dosiaľ vychádzalo, zhodne poukázal na právne stanovisko Najvyššieho súdu SR, vyslovené v rozsudku z 22.8.2002 sp. zn. 1 Cdo 9/02 (skutkovo však riešil inú situáciu). 6.2. Argumentácia odvolacieho súdu opomína a necháva bokom svojich právnych úvah tú skutočnosť, že kúpnej cene ako type dvojstranného právneho úkonu je (okrem iného) výška kúpnej ceny podstatnou náležitosťou. Samozrejme obe zmluvné strany sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy a ujednávaní jej podmienok, vrátane výšky kúpnej ceny, riadia rôznymi cieľmi a motívmi, to vyplýva z povahy veci. Tie však už vyúsťujú do dohodnutia si konkrétnej kúpnej ceny. Ak sa však táto dohodnutá kúpna cena v písomnom vyhotovení neprejaví (je jedno, aký je cieľ alebo motív), pôjde o simulovaný právny úkon, ktorý trpí podstatnou vadou (podstatná časť tohto typu právneho úkonu nie je myslená vážne), a teda takýto právny úkon je absolútne neplatný z dôvodu § 37 ods. 1 OZ, aj keď je inak forma právneho úkonu zachovaná. Zastretý právny úkon (kúpna zmluva so skutočne dohodnutou kúpnou cenou) zase nemôže byť platným právnym úkonom podľa § 41a ods. 2 OZ z dôvodu, že nie je dodržaná forma podľa § 40 OZ. 6.3. Pokiaľ ide o druhú kúpnu zmluvu (zo 16.1.2007) tak názor na jej platnosť alebo neplatnosť sa odvíja od môjho stanoviska k platnosti alebo neplatnosti prvej kúpnej zmluvy. Platí zásada, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má, potom robím záver, že aj táto druhá kúpna zmluva trpí absolútnou neplatnosťou a odvolací súd sa aj u nej riadil nesprávnym právnym názorom, keď moju žalobu zamietol. Nič na tom nemôže zmeniť ani poukaz odvolacieho súdu na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016 (bod 76.2 zdôvodnenia). Sám ústavný súd svoje závery formuluje tak, že majú skôr povahu podporných záverov pre hraničné prípady a výnimku zo zásady, kde by dovedenie do konca zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má, viedlo k neodôvodneným tvrdostiam. Žalovaná 1./ spolu so žalovanými 4./ a 5./ boli priamo účastní napádanej prvej kúpnej zmluvy, pri ktorej sa dohodovala „čierna cena“, žalovaní 2./ a 3./ sú právni nástupcovia ďalšieho priameho účastníka tejto zmluvy, pri druhej napádanej kúpnej zmluve jej účastníkmi sú na strane predávajúcich tí istí žalovaní v 4./ a 5./ rade, ktorí sú aj účastníkmi prvej kúpnej zmluvy a u žalovaných 6./ a 7./ je ich údajná dobrá viera narušovaná faktom, že sú to deti žalovaných 4./ a 5./ s bydliskom totožným ako u žalovaných 4./ a 5./, takže z okolností tohto prípadu niet dôvodu sa domnievať, že je na ich strane dobrá viera takej intenzity, že by si to žiadalo výnimku z pravidla. 6.4. Žalovaní v 4./ a 5./ rade vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že žalobca v dovolaní výslovne neuviedol ani jedno súdne rozhodnutie, ktoré má reprezentovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odkloniť. Za takéto rozhodnutia nemožno považovať rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ani rozhodnutie býv. Najvyššieho súdu SSR. Navrhli preto dovolanie odmietnuť. 7.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd na základe dovolania žalobcu uznesením č. k. 6Cdo/29/2017-655 zo dňa 24. januára 2018 zmeňujúci rozsudok (č. k. 5Co/6/2015 z 30. mája 2016) zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukázal na to, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných ŠEVT Praha v rokoch 1974 (č. I. 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 C. s. p. je potrebné ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. 7.2. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj dovolateľom označený rozsudok býv. Najvyššieho súdu SSR z 30. 1. 1975 sp. zn. 1 Cz 129/74, ktorý bol publikovaný v Zborníku stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, CSR a SSR 1970 - 1983, č. IV, Praha 1986, str. 461, a ktorý je pri nezmenenej právnej úprave v riešenej právnej otázke stále použiteľný. 7.3. V preskúmavanej veci boli súčasťou skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie skutkové zistenia a skutkové závery, a to, že v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy zo dňa 14. 5. 1999 bola uvedená kúpna cena 1 030 937 Sk (34 220,84 eura), že žalovaní ako kupujúci zaplatili predávajúcim (nebohému H. D. a jeho manželke žalovanej 1./) kúpnu cenu 1 600 000 Sk (53 110,27 eura), že vyplatená kúpna cena bola skutočne dohodnutou cenou, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 19. 9. 2005 č. k. 7C/136/99-220 bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovaným 4./ a 5./ domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy z roku 1999, pričom zamietnutie žaloby bolo odôvodnené neplatnosťou tejto zmluvy pre rozpor medzi vôľou a jej prejavom v otázke kúpnej ceny, keď skutočnej vôli účastníkov zmluvy zodpovedala vyššia kúpna cena, než cena uvedená v písomnom vyhotovení zmluvy, a že skutkový záver, že žalovaní 4./ a 5./ sa s manželmi D. pri uzavieraní zmluvy zo dňa 14. 5. 1999 dohodli na inej - vyššej kúpnej cene (1 600 000 Sk), než aká bola uvedená v písomnom vyhotovení tejto zmluvy (1 030 937 Sk), vyslovil v konaní o neúčinnosť zmluvy už pred konečným rozhodnutím okresného súdu aj Krajský súd v Nitre v uznesení z 26. apríla 2005 sp. zn. 7 Co 41/2005, poukazujúc pritom na výsledky dokazovania v tomto konaní, najmä na výpovede žalovaných 4./ a 5./. 7.4. Odvolací súd napriek tomu, že skutkové zistenia prvoinštančného súdu považoval za postačujúce (bod 57 odôvodnenia odvolacieho rozsudku), že mu obsah zisteného skutkového stavu bol známy a že zisteným skutkovým stavom bol v odvolacom konaní viazaný, pri právnom posúdení veci vôbec nezohľadnil rozhodujúci skutkový záver, a to, že v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy zo 14. 5. 1999 bola uvedená kúpna cena odchylná od kúpnej ceny skutočne dojednanej. V dôsledku toho, teda pre nesprávnu aplikáciu práva na zistený skutkový stav, bol jeho právny záver o platnosti prvej i druhej zmluvy nesprávny a odporujúci záverom ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, reprezentovanej stále použiteľným rozsudkom býv. Najvyššieho súdu SSR z 30. 1. 1975 sp. zn. 1 Cz 129/74 publikovaným s právnou vetou, podľa ktorej, ak je v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti uvedená kúpna cena odchylná od kúpnej ceny skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a nemožno považovať za platne uzavretú ani kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou ani kúpnu zmluvu s cenou uvedenou v písomnom vyhotovení. Od záverov uvedených v tomto rozhodnutí, dotýkajúcich sa vzťahu zastierajúceho a zastretého právneho úkonu a ich absolútnej neplatnosti, a to u zastierajúceho úkonu z dôvodu, že nezodpovedá vôli účastníkov zmluvy (§ 37 ods. 1 Obč. zákonníka - nedostatok vážnosti vôle pri písomnej dohode o kúpnej cene) a u zastretého úkonu z dôvodu nedodržania jeho zákonom požadovanej písomnej formy (§ 40 ods. 1 v spojení s § 46 ods. 1 Obč. zákonníka), sa dovolací súd nemal dôvod odchýliť. Dovolací súd odvolaciemu súdu vyčítal, že jediným argumentom odvolacieho súdu, vzťahujúcim sa na posudzovanú vec, tak zostal bez ďalšieho vysvetlenia argument, že skutočnosť, že kupujúci zaplatili vyššiu kúpnu cenu a prečo to urobili, nie je rozhodujúca. Bez odôvodnenia zostal i záver odvolacieho súdu o potrebe prihliadať na dobrú vieru žalovaných. Dovolací súd však napriek tomu pre účely ďalšieho konania v tejto súvislosti poznamenal, že vzhľadom na okolnosti danej veci, je dobromyseľnosť u žalovaných 1./ až 5./ zjavne vylúčená. Dobromyseľnosť neprichádza do úvahy ani u žalovaných 6./ a 7./, pretože pri zachovaní obvyklej opatrnosti a s prihliadnutím i na ich blízky vzťah k žalovaným 4./ a 5./ (sú deťmi žalovaných 4./ a 5./) mali a mohli vedieť, že v čase nimi uzatváranej kúpnej zmluvy zo 16. 1. 2007, sú nehnuteľnosti v nej uvedené predmetom sporu o neplatnosť ich nadobudnutia. Napokon dovolací súd dodáva, že základným princípom právneho štátu, a to princípu právnej istoty a princípu legitímneho očakávania odporuje, aby súd ako autoritatívny štátny orgán v jednom konaní právoplatným rozsudkom zamietol žalobu o neúčinnosť zmluvy z dôvodu jej absolútnej neplatnosti, a v inom konaní vo vzťahu medzi tými istými účastníkmi tento svoj záver celkom poprel. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v konaní o neúčinnosť kúpnej zmluvy boli účastníkmi konania na strane žalovaných len kupujúci, keď podľa platnej právnej úpravy predávajúci účastníkmi takéhoto konania ani byt nemohli. 8. Vyššie uvedeným zrušením zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom sa spor dostal do štádia odvolacieho konania na podklade odvolania žalobcu voči napadnutému rozsudku (č. k. 8C/33/2007-489 zo dňa 22. októbra 2014), ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že kúpna zmluva z roku a kúpna zmluva z roku 2007 je absolútne neplatná. 9.1. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na strane žalobcu je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov, keď vychádzal z vysloveného názoru Krajského súdu v Nitre a v tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona. Rozhodnutie súdu o neplatnosti právneho úkonu je potom podkladom, na základe ktorého správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, čo znamená, že v prípade vyslovenia neplatnosti žalobcom napádanej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi H. D., jeho manželkou - žalovanou v 1./ rade a žalovanými v 4./ a 5./ rade a kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými v 4./ a 5./ rade a žalovanými 6./ a 7./ rade je právoplatný rozsudok postačujúcim podkladom preto, aby bol vyznačený stav, ktorý tu bol pred uzatvorením kúpnej zmluvy a obnovil sa zápis vlastníctva a to i na nebohého H.a D., čím sa zlepší postavenie žalobcu v tom, že neb. H. D. nezomrel nemajetný a k zlepšeniu postavenia žalobcu dôjde tým, že bude sa môcť domáhať svojej pohľadávky, ktorú má voči nebohému dlžníkovi, ktorý ako je zrejmé i zo spisu sp. zn. 4C/212/1995 pri uzatváraní kúpnych zmlúv konal účelovo zbaviť sa majetku a vyhnúť sa prípadnému exekučnému konaniu. 9.2. Uvedenému svedčí skutočnosť, že neb. H. D. uzatvoril kúpnu zmluvu v roku 1996 napriek predbežnému opatreniu vydanému súdom a na základe tohto bol návrh na vklad do katastra nehnuteľností týkajúci sa kúpnej zmluvy z roku 1996 zamietnutý. Po zamietnutí tohto návrhu nastal medzi účastníkmi kúpnej zmluvy uzavretej 29. 03. 1996 právny vzťah titulom bezdôvodného obohatenia plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovedí žalovaných v 4./ a 5./ rade mal súd za preukázané, že v skutočnosti bola nimi vyplatená za predmetné nehnuteľnosti predávajúcim kúpna cena 1 600 000,- Sk (53 110,27 eura), pričom v kúpnej zmluve bola uvedená kúpna cena 1 030 937,- Sk (34 220,84 eura). Táto výška kúpnej ceny bola neskôr uvedená aj v kúpnej zmluve uzavretej dňa 14. 05. 1999 medzi tými istými účastníkmi právneho úkonu. V kúpnej zmluve bola kúpna cena uvedená v rozpore so skutočnosťou, keď jej výška v skutočnosti bola 1 600 000,- Sk (53 110,27 eura). 9.3. Súd uviedol, že z § 588 OZ vyplýva, že na vznik kúpnej zmluvy treba zhodný prejav vôle zmluvných strán. Podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy sú predmet kúpy a kúpna cena. Teda jednou z podstatných náležitostí je dohoda o cene. Nedostatok dohody účastníkov v kúpnej zmluve o kúpnej cene zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ účastníci v kúpnej zmluve uviedli kúpnu cenu 1 030 937,-Sk (34 220,84 eura) a v skutočnosti bola zaplatená žalovanými v 4./ a 5./ rade 1 600 000,- Sk (53 110,27 eura), ide o absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože ide o neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom a účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom podľa § 39 OZ. 9.4. Súd sa stotožnil s tvrdením právneho zástupcu žalobcov, že je daný rozpor vo vôli prejavenej a vo vôli skutočnej, pokiaľ ide o výšku kúpnej ceny. Tento dôvod bol pri zmluve z roku 1996 a pretrval aj u zmluvy z roku 1999 a tak zakladá dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy z roku 1999. 9.5. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona, hľadí sa naň, ako keby nebol urobený a táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V prípade, že je predmetom konania neplatnosť viacerých na seba nadväzujúcich zmlúv, dôvody neplatnosti treba zisťovať u každej z nich samostatne. 9.6. Vzhľadom k uvedenému súd ďalej posudzoval platnosť kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli žalovaní v 4./ a 5./ rade so žalovanými v 6./ a 7./ rade dňa 16. 01. 2007, predmetom ktorej boli tie isté nehnuteľnosti. 9.7. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že vlastne uzatvorením tejto kúpnej zmluvy došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe absolútne neplatného právneho úkonu tak, ako to bolo konštatované vyššie. 9.8. V tejto súvislosti súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 10. 02. 2010, sp. zn. I.ÚS 50/2010-11, z ktorého vyplýva, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. 9.9. Z dokazovania je nesporné, že pokiaľ nadobúdali na základe uvedenej kúpnej zmluvy žalovaní v 6./ a 7./ rade ako kupujúci od predávajúcich žalovaných v 4./ a 5./ rade, ktorí mali nadobudnúť vlastníctvo na základe kúpnej zmluvy, ktorú súd považoval za absolútne neplatnú, a preto žalovaných v 4./ a 5./ rade nemožno považovať za skutočných vlastníkov a tak nemohlo dôjsť k riadnemu prevodu ich vlastníckeho práva na žalovaných v 6./ a 7./ rade. 9.10. Žalovaní v 4./ a 5./ rade nemohli previesť na iného viac práv ako mali sami, keďže neboli nositeľmi práv k predmetným nehnuteľnostiam. Pokiaľ kúpna zmluva, ktorú uzavreli žalovaní v 4./ a 5./ rade v roku 1999 je absolútne neplatná, nestali sa vlastníkmi nehnuteľností a v prípade ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech žalovaných v 6./ a 7./ rade vlastnícke právo, ktoré by bolo odvodené od vlastníckeho práva žalovaných v 4./ a 5./ rade. 9.11. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva, a to ani od dobromyseľného nadobúdateľa. Vzhľadom k uvedenému dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu na určenie absolútnej neplatnosti predmetných právnych úkonov je dôvodná. 9.12. Záverom súd uviedol, že o trovách konania rozhodne v súlade s § 151 ods. 3 OSP do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 10.1. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní v 4./ až 7./ rade, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania žalovaným v 4./ až 7./ rade. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci a celkovo je nepreskúmateľné. S poukazom na uvedené súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam nevyplývajúcim z vykonaného dokazovania. 10.2. Zdôraznili, že dňa 29. 03. 1996 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi neb. H. D. a N. D., bytom F., G. XXX/XX ako predávajúcimi a žalovanými v 4./ a 5./ rade ako kupujúcimi. Predmetom boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. F., evidované na LV č. XXXX ako pozemky registra "C" parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X a stavba - rodinný dom so súp. č. XXXX postavený na pozemku s parc. č. XXXX/X. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1 030 937,- Sk. Žalovaní v 4./ a 5./ rade vykonali ako kupujúci dňa 22. 03. 1996 (100 000,- Sk), 28. 03. 1996 (100 000,- Sk), 01. 04. 1996 (800 000,- Sk) a 12. 04. 1996 (600 000,- Sk) prevod v prospech predávajúcich, a to celkovo vo výške 1 600 000,- Sk. 10.3. Dňa 13. 06. 1996 bol rozhodnutím Správy katastra F. návrh na vklad vlastníckeho páva do katastra nehnuteľností na podklade kúpnej zmluvy z roku 1996 registrovaný pod č. V XXX/XXXX, zamietnutý z dôvodu, že účastníci vkladového konania neodstránili nedostatky vytknuté správou katastra. Vzhľadom k tomu, že nedošlo k vkladu vlastníckeho práva, uzavretá kúpna zmluva v zmysle § 47 ods. 1 OZ nenadobudla účinnosť a teda dodatočne odpadol aj dôvod, na základe ktorého žalovaní v 4./ a 5./ rade plnili plnenie spočívajúce v úhrade kúpnej ceny. Dňom právoplatnosti rozhodnutia katastra o zamietnutí návrhu na vklad vznikla kupujúcim voči predávajúcim pohľadávka spočívajúca v bezdôvodnom obohatení predávajúcich. 10.4. Zdôraznili, že kupujúci v 4./ a 5./ rade užívali predmetné nehnuteľnosti od času podpísania kúpnej zmluvy, a teda predávajúci mali voči nim pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných nehnuteľností. 10.5. Dňa 14. 05. 1999 bola opätovne medzi tými istými subjektmi uzavretá nová kúpna zmluva s dohodnutou kúpnou cenou 1 030 937,- Sk (kúpna cena vychádza zo znaleckého posudku znalca Ing. B. L. z februára 1995). Zo znenia kúpnej zmluvy vyplýva, že kúpna cena bola vyplatená pred podpísaním kúpnej zmluvy. Vklad tejto kúpnej zmluvy bol Okresným úradom Topoľčany, katastrálny odbor povolený dňa 03. 06. 1999 a týmto dňom žalovaní v 4./ a 5./ rade nadobudli predmetné nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v podiele 1/1. Následne prišlo k započítaniu kúpnej ceny a žalovaným v 4./ a 5./ rade zostala voči predávajúcim pohľadávka vo výške 569 063,- Sk. 10.6. Poukázali na to, že žalovaní v 4./ a 5./ rade sa s predávajúcimi pred podpisom kúpnej zmluvy v roku 1999 osobne nestretli a uzavretie a podpisovanie zmlúv pre nich zabezpečoval len ich právny zástupca. Predávajúci predložený návrh akceptovali a podpísali. Nestotožnili sa s tvrdením súdu prvého stupňa, že nedostatok dohody účastníkov v kúpnej zmluve o kúpnej cene zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Ak teda kupujúci zaplatili viac, ako sa s predávajúcimi dohodli, potom uvedené zakladá absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože ide o neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom odporuje zákonu. 10.7. Z vykonaného dokazovania neexistuje žiaden dôkaz o rozpore medzi skutočnou kúpnou cenou a cenou uvedenou v kúpnej zmluve z roku 1999, preto je vylúčené uvažovať o rozpore medzi prejavenou a skutočnou vôľou účastníkov kúpnej zmluvy z roku 1999. Prvostupňový súd dospel k záveru, že kúpna cena bola v zmluve z roku 1995 a z roku 1999 uvedená v rozpore so skutočnosťou. Tvrdili, že súd správne konštatoval, že po zamietnutí návrh na vklad kúpnej zmluvy z roku 1995 vzniklo medzi účastníkmi bezdôvodné obohatenie z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, avšak neskôr už konštatoval v rozpore s touto skutočnosťou. Z dokazovania vyplýva, že medzi predávajúcimi a kupujúcimi neexistovala žiadna dohoda ohľadom inej kúpnej ceny ako tej, ktorá bola uvedená v kúpnych zmluvách. 10.8. Pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy z roku 1999 je irelevantné, ako sa strany kúpnej zmluvy dohodli na zaplatení kúpnej ceny na základe iného právneho úkonu zakladajúceho iný právny vzťah. Skutočnosť, že predávajúci mali voči kupujúcim záväzok z bezdôvodného obohatenia ešte neznamená, že neskôr v roku 1999 bola opäť vyplatená rovnaká kúpna cena. V odôvodnení rozhodnutia súdu absentujú úvahy, ktorými sa súd v danej veci nechal viesť a na základe čoho dospel k záverom, ktoré nevyplývajú z dokazovania. 10.9. Zdôraznili, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/191/2009 nemožno na danú vec aplikovať. Najvyšší súd SR v danej veci posudzoval situáciu, kedy sa účastníci v kúpnej zmluve dohodli na nižšej kúpnej cene ako v skôr uzatvorenej zmluve o budúcej zmluve, avšak NS SR sa zaoberal aj nezhodou vôle a prejavu vôle vo vzťahu k výške kúpnej ceny. NS SR uviedol, že na vznik kúpnej zmluvy treba zhodný prejav vôle zmluvných strán, ktorými sú predmet kúpy a kúpna cena a kúpna zmluva v danej veci tieto podstatné náležitosti obsahuje, pričom obe zmluvné strany potvrdili, že im je obsah zmluvy známy, že s ním súhlasia a túto skutočnosť potvrdili svojimi podpismi. 10.10. Taktiež nenamietali, že by kúpna zmluva z roku 1999 nebola uzavretá slobodne a vážne. NS SR taktiež uviedol, že pohnútka, ktorá viedla účastníkov k tomu, aby bola kúpna cena nižšia, nemôže viesť k neplatnosti kúpnej zmluvy a každá iná dohoda neuskutočnená v písomnej forme je potom neplatnou dohodou vzhľadom k tej skutočnosti, že kúpna cena o prevode nehnuteľností musí byť uskutočnená v písomnej forme. S poukazom na uvedené skutočnosti, s ktorými sa súd nevysporiadal, považujú rozhodnutie za neodôvodnené. 10.11. Zdôraznili, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd mal za preukázaný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov. V tomto smere vychádzal súd prvého stupňa zo záverov odvolacieho súdu. Krajský súd v Nitre v uznesení zo dňa 30. 03. 2011, č. k. 5Co/300/2009-302 dospel k právnemu záveru, že ak má právna otázka (platnosť zmluvy), o ktorej má byť rozhodnuté, povahu predbežnej otázky vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu, nie je daný právny záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak možno žalovať priamo na určenie existencie práva alebo právneho vzťahu. Následne uviedol, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv. 10.12. V uznesení zo dňa 30. 10. 2013, č. k. 5Co/124/2012-124 sa odvolací súd zaoberal danosťou naliehavého právneho záujmu len vo vzťahu k premlčaniu právoplatného exekučného titulu žalobcu proti povinnému neb. H. s tým, že len formálne odkázal na uznesenie zo dňa 30. 03. 2011, č. k. 5Co/300/2009-302. 10.13. Žalobca sa pôvodnou žalobou zo dňa 31. 01. 2007 domáhal určenia práva viesť exekúciu na vymoženie jeho pohľadávky voči neb. H. D. zriadením exekučného záložného práva na sporných nehnuteľnostiach. Prvoinštančný súd pripustil zmenu návrhu zo dňa 07. 09. 2007 a rozšíril petit o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 1999 a kúpnej zmluvy na sporné nehnuteľnosti uzavretej dňa 16. 01. 2007 medzi odporcami v 4./ a 5./ rade a kupujúcimi odporcami v 6./ a 7./ rade. 10.14. Prvoinštančný súd rozsudkom zo dňa 08. 10. 2009, č. k. 8C/33/2007-247 žalobu žalobcu o určenie práva viesť exekúciu voči neb. H. D. vo výroku III. zamietol. Odvolanie podané nebolo. Dôvodom zamietnutia bola skutočnosť, že pred podaním návrhu na exekúciu oprávnený z exekúcie (žalobca) nepreukázal prechod práv a povinností z povinného na dedičov. Podmienkou je teda prejednanie dedičstva, pretože až potom bude zistené, voči komu je možné viesť exekúciu. 10.15. V predmetnom konaní by po vyslovení neplatnosti napadnutých kúpnych zmlúv došlo k zápisu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalovanej v 1./ rade a neb. H. D.. Následne by za účelom pokračovania exekúcie žalobcu bolo nevyhnutné prejednať dedičstvo po neb. H. D.. Je teda zrejmé, že určením neplatnosti napadnutých zmlúv nedôjde k vyriešeniu sporného vzťahu. 10.16. Záver o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Rozhodnutie, ktorého sa žalobca domáha nerieši otázku prechodu vlastníckeho práva, celý spor len posúva do roviny, ktorá sama odôvodňuje potrebu vzniku nových osobitných súdnych konaní. 10.17. Vzhľadom k uvedenému teda naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 1999 a kúpnej zmluvy z roku 2007 nie je daný. Postavenie žalobcu po prípadnom zápise vlastníckeho práva neb. H. D. a žalovanej v 1./ rade k sporným nehnuteľnostiam bude naďalej neisté, jeho situácia sa nijako nezlepší a žalobca bude musieť preukázať prechod povinností z exekučného titulu na dedičov. 10.18. Súd konštatoval, že ak je kúpna zmluva z roku 1999 absolútne neplatná, potom sa žalovaní v 4./ a 5./ rade nestali vlastníkmi sporných nehnuteľností a v prípade ďalšieho prevodu nesvedčí vlastnícke právo ani v prospech žalovaných v 6./ a 7./ rade, ktoré je odvodené od žalovaných v 4./ a 5./ rade. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku nemôže prísť k prevodu vlastníckeho práva a to ani dobromyseľne. Súd tento svoj záver neodôvodnil, a to aj napriek tomu, že sa odklonil od rozhodovacej praxe súdov. 10.19. V tomto smere bol na pojednávaní predložený nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2219/2012 a uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/71/2011. Prvoinštančný súd sa prelomením zásady, že na nikoho nemožno previesť viac práv, než sám má, a to zásadou právnej istoty a dobromyseľnosti nadobúdateľov nezaoberal. V zmysle uvedených rozhodnutí ochrana dobromyseľného nadobúdateľa musí požívať totožnú ústavnú ochranu ako vlastnícke právo pôvodného vlastníka, pretože vychádza zo základných princípov právnej istoty v súvislosti s dôverou v akty verejnej moci. Poukázali na výpoveď žalovanej v 6./ rade na pojednávaní dňa 19. 11. 2008, ktorá uviedla, že kúpnu cenu za sporné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy z roku 2007 spolu so žalovaným v 7./ rade riadne zaplatili. Potvrdila, že nemala vedomosť o konkrétnych problémoch súvisiacich s prevodom vlastníckeho práva z predávajúcich na odporcov v 4./ a 5./ rade. S uvedeným súhlasil aj žalovaný v 7./ rade. 10.20. Z dokazovania žiadnym spôsobom nevyplýva, že by žalovaní v 6./ a 7./ rade neboli pri nadobúdaní sporných nehnuteľností dobromyseľní. Konali v dobrej viere a na základe dvoch konštitutívnych aktov štátov, a to rozhodnutia, na základe ktorého boli do katastra nehnuteľnosti zapísaní ako vlastníci žalovaní v 4./ a 5./ rade a rozhodnutia o povolení vkladu v prospech nich samých. Záverom zdôraznil, že rozhodnutie vykazuje vady v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/, b/ a f/ OSP. 11.1. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaní v 1./ až 3./ rade, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol. Uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych skutkových zistení a je nepreskúmateľné. Nestotožnili sa s tvrdením súdu o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v dôsledku určenia kúpnej ceny inej ako v skutočnosti. Na také právne posúdenia nie je daný základ v zisteniach vplývajúcich z dokazovania vykonaného v tomto konaní ani zo zákona. 11.2. Kúpna zmluva uzavretá v roku 1996 obsahovala kúpnu cenu vo výške 1 600 000,- Sk, táto kúpna zmluva však nikdy nenadobudla vecno-právne účinky a katastrálny úrad nevydal rozhodnutie o povolení vlastníckeho práva k predmetu kúpy v prospech kupujúcich (žalovaných v 4./ a 5./ rade). Taktiež uviedli, že žalovaní v 4./ a 5./ rade skutočne zaplatili predávajúcim kúpnu cenu 1 600 000,- Sk, v dôsledku čoho im vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Následne prišlo v roku 1999 k uzavretiu novej kúpnej zmluvy medzi tými istými účastníkmi s kúpnou cenou vo výške 1 030 937,- Sk, žiadne iné dojednania zmluvných strán ohľadom kúpnej zmluvy neboli. Ak teda súd prvej inštancie dospel k právnemu posúdeniu, že skúmaný právny úkon (dohoda o kúpnej cene podľa kúpnej zmluvy II) je neplatný pre rozpor so zákonom, pričom tento rozpor so zákonom má spočívať v rozpore v prejavenej vôli, poukázali na to, že rozpor v prejavenej vôli nebol preukázaný a na to, že z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akým zákonným ustanovením o kúpnej cene obsiahnutá v Kúpnej zmluve II, je v rozpore. Vzhľadom k uvedenému považovali rozhodnutie za nepreskúmateľné. Teoreticky by prichádzal do úvahy rozpor s § 37 ods. 1 OZ, avšak ten nebol v konaní preukázaný, pretože pri podpise kúpnej zmluvy strany konali slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. 11.3. Podľa žalovaných v 1./ až 3./ rade nie je vôbec zrejmé, aký rozpor v prejavenej vôli oproti vôli skutočnej sa vyskytoval ohľadom dohody o výške kúpnej ceny v Kúpnej zmluve I a potom pretrval aj u Kúpnej zmluvy II; nedostatok riadneho odôvodnenia vzhliadli aj v tom, že súd nijako nereagoval na relevantnú právnu argumentáciu žalovaných odkazujúcu na judikatúru označenú právnymi zástupcami žalovaných na pojednávaní dňa 17. 09. 2014, ktorá obsahuje relevantné právne vety vo vzťahu k predmetu konania, t. j. k rozdielu v dohodách účastníkov kúpnej zmluvy o výške kúpnej ceny pred jej uzavretím a v čase uzavretia kúpnej zmluvy. Záverom uviedli, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobili neplatnosť kúpnej zmluvy II, v dôsledku rozporu so zákonom. Túto skutočnosť už riešil ex offo aj katastrálny úrad v konaní o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúcich a žiaden rozpor nezistil. Vzhľadom k tomu, že kúpna zmluva II bola uzavretá riadne a platne, platné sú aj následné dispozitívne právne úkony žalovaných v 4./ a 5./ rade vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam. 11.4. Žalovaní v 4./ až 7./ rade sa písomne vyjadrili aj k odvolaniu žalovaných v 1./ až 3./ rade a konštatovali, že sa s ich argumentáciou uvedenou v podanom odvolaní stotožňujú, najmä v otázke nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Rovnako tak ani žalovaní v 1./ až 3./ rade nevidia žiaden rozpor v prejavenej vôli a v skutočnej vôli, a to pokiaľ ide o výšku kúpnej ceny, či inú časť kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi nimi dňa 14. 05. 1999. Opak, teda rozpor skutočnej a prejavenej vôle, preukázaný v súdnom konaní nebol, nesvedčí mu teda žiaden z dôkazov a právny názor súdu nie je založený na objektívnej pravde a vykonanom dokazované. 11.5. Súd na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právne predpisy, keď od seba striktne neoddeľoval a neodlišoval dva právne úkony, t. j. kúpnu zmluvu zo dňa 29. 03. 1996 a kúpnu zmluvu zo dňa 14. 05. 1999 a ich právne následky. Navyše, ak by pripustili, že bol právny názor súdu ohľadom neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14. 05. 1999 správny, v rozsudku nebol riadne odôvodnený. Stručné odôvodnenie, že neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 29. 03. 1996 by mala byť prenesená aj na kúpnu zmluvu zo dňa 14. 05. 2009 nepredstavuje dostatočný dôvod, na ktorom by mohlo byť rozhodnutie založené. S poukazom na uvedené, ako aj na skutočnosť, že sa súd nevysporiadal so zásadnou právnou argumentáciou žalovaných v 1./ až 3./ rade, ako aj žalovaných v 4./ až 7./ rade, je nutné rozhodnutie považovať za arbitrárne. 12. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, opätovne rozhodujúc o odvolaní žalovaných v 1./ až 3./ rade a žalovaných v 4./ až 7. rade proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v uznesení č. k. 6Cdo/29/2017-655 zo dňa 24. januára 2018 (§ 455 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 13. Odvolania žalovaných v 1./ až 7./ rade boli podané do 30. júna 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) , ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje so správnymi závermi napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o určení neplatnosti kúpnych zmlúv zo dňa 14.5.1999 a zo dňa 16.1.2007. 16. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 17. Podstatou zistenia súdu prvej inštancie bolo, že H. D. uzatvoril kúpnu zmluvu v roku 1996 napriek predbežnému opatreniu vydanému súdom a na základe tohto bol návrh na vklad do katastra nehnuteľností týkajúci sa kúpnej zmluvy z roku 1996 zamietnutý. Žalovanými v 4./ a 5./ rade bola nimi vyplatená za predmetné nehnuteľnosti predávajúcim kúpna cena 1 600 000,- Sk (53 110,27 eura), pričom v kúpnej zmluve bola uvedená kúpna cena 1 030 937,- Sk (34 220,84 eura). Táto výška kúpnej ceny bola neskôr uvedená aj v kúpnej zmluve uzavretej dňa 14. 05. 1999 medzi tými istými účastníkmi právneho úkonu. V kúpnej zmluve bola kúpna cena uvedená v rozpore so skutočnosťou, keď jej výška v skutočnosti bola 1 600 000,- Sk (53 110,27 eura). Súd prvej inštancie uvedené zistenia subsumoval pod absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 OZ a tento dôvod bol u zmluvy z roku 1996 a pretrvával aj pri zmluve z roku 1999. 18. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 19. Podľa § 40 ods. 1 OZ, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. 20. Podľa § 46 ods. 1 OZ, Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. 21. Simulovaný právny úkon je pre nedostatok vážnosti vôle podľa § 37 ods. 1 OZ neplatný (actus simulatus nullius est momenti). Táto neplatnosť sa môže uplatniť len vo vzťahu k obom účastníkom právneho úkonu, ak obaja vedeli o tom, že ide o simuláciu, a teda ani jeden z nich sa nemôže dovolať dôvery v urobený prejav. To znamená, že napr. o neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán spočívajúci v simulácii možno uvažovať iba v prípade, že vôľu uzavrieť zmluvu nemá žiadna zo strán zmluvy (Fekete, L: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011. s. 263). 22. Odvolací súd poukazuje na dovolacím súdom vyslovený právny záver o aplikovateľnosti rozsudku býv. Najvyššieho súdu SSR z 30. 1. 1975 sp. zn. 1 Cz 129/74 publikovaným s právnou vetou podľa ktorej, ak je v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti uvedená kúpna cena odchylná od kúpnej ceny skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a nemožno považovať za platne uzavretú ani kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou ani kúpnu zmluvu s cenou uvedenou v písomnom vyhotovení. K záverom uvedeného rozsudku a jeho judikatórnej záväznosti v tomto prípade, dotýkajúcich sa vzťahu zastierajúceho a zastretého právneho úkonu a ich absolútnej neplatnosti, a to u zastierajúceho úkonu z dôvodu, že nezodpovedá vôli účastníkov zmluvy (§ 37 ods. 1 Obč. zákonníka - nedostatok vážnosti vôle pri písomnej dohode o kúpnej cene) a u zastretého úkonu z dôvodu nedodržania jeho zákonom požadovanej písomnej formy (§ 40 ods. 1 v spojení s § 46 ods. 1 Obč. zákonníka), je potrebné prihliadnuť s konštatovaním, že písomná kúpna zmluva z roku 1999 je (tak ako bolo konštatované v napadnutom rozsudku) neplatnou, pre nedostatok vážnosti vôle pri písomnej dohode o kúpnej cene. Pretože žaloba smerovala k určeniu neplatnosti písomnej zmluvy z roku 1999, je len doplňujúcim konštatovaním, že ústne uzavretá kúpna zmluva týkajúca sa prevodu nehnuteľnosti, hoci by mala všetky náležitosti, bola neplatne uzavretá pre nedostatok písomnej formy. 23. Pokiaľ išlo o závery súdu prvej inštancie ohľadne určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2007 aj keď z hľadiska vecnosti ide o správne rozhodnutie, dôvody ktoré k nemu viedli je potrebné odvolacím súdom doplniť o nasledovnú argumentáciu. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že pokiaľ kúpna zmluva z roku 1999 bola neplatná a kupujúci nenadobudli vlastnícke právo v skutočnosti, potom odvodene (nemo plus iuris) nemohlo prísť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ani z kúpnej zmluvy z roku 2007. Takto potom nebolo možné uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa (v tomto prípade žalovaných v 6./ a 7./ rade). 24. Odvolací súd na jednej strane konštatuje správnosť záveru súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 1999, ktorá nespôsobila (hoci prišlo k zápisu zmeny vlastníctva v katastri) faktický prevod na kupujúcich (žalovaných v 4./ a 5./ rade), pričom na druhej strane konštatuje, že neplatnosť druhej zmluvy primárne nespočíva v tom, že nadobúdatelia (žalovaní v 6./ a 7./ rade) nemohli nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré kupovali od nevlastníka, čo by malo význam z hľadiska určovania vlastníckeho práva ale v tom, že pre právnu prekážku predmetu prevodu nebola platne kúpna zmluva z roku 2007 uzavretá. 25. Pokiaľ ide o bezvýnimočné nazeranie na nadobúdania (vlastníckeho) práva od nevlastníka „Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ spočívajúci v preferencii právnej istoty odvolací súd poukazuje na na Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, v ktorom bolo vyslovené, že aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (pozn.: čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. 26. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016) 27. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení pre účely ďalšieho konania uviedol, že vzhľadom na okolnosti danej veci, je dobromyseľnosť u žalovaných 1./ až 5./ zjavne vylúčená. Dobromyseľnosť neprichádza do úvahy ani u žalovaných 6./ a 7./, pretože pri zachovaní obvyklej opatrnosti a s prihliadnutím i na ich blízky vzťah k žalovaným 4./ a 5./ (sú deťmi žalovaných 4./ a 5./) mali a mohli vedieť, že v čase nimi uzatváranej kúpnej zmluvy zo 16. 1. 2007, sú nehnuteľnosti v nej uvedené predmetom sporu o neplatnosť ich nadobudnutia. 28. Odvolací súd konštatuje, prihliadajúc na dovolacím súdom vyslovený (pre odvolací súd záväzný) právny názor ohľadne dobromyseľnosti nadobúdateľov (či už žalovaných v 1./ až 5./, alebo 6./ a 7./ rade), že žalovaní, ktorí mali nadobudnúť nehnuteľnosti od p. H. D. a N. D. (žalovaná v 1./ rade) ich v skutočnosti nikdy nenadobudli nielen z dôvodu (neexistencie) translančných účinkov od (ne)vlastníka, ale ani v dôsledku dobromyseľného nadobudnutia od nevlastníka. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že dobromyseľnosť u žalovaných 1./ až 5./ bola vylúčená z dôvodu existencie spoločných krokov (simulácia a disimulácia), ktoré viedli k absolútnej neplatnosti zmluvy z roku 1999, ako aj že dobromyseľnosť neprichádza do úvahy ani u žalovaných 6./ a 7./, pretože pri zachovaní obvyklej opatrnosti a s prihliadnutím i na ich blízky vzťah k žalovaným 4./ a 5./ (sú deťmi žalovaných 4./ a 5./) mali a mohli vedieť, že v čase nimi uzatváranej kúpnej zmluvy zo 16. 1. 2007, sú nehnuteľnosti v nej uvedené predmetom sporu o neplatnosť ich nadobudnutia. Takto potom neprichádza do úvahy vlastníctvo nadobudnuté dobromyseľne od nevlastníka u žalovaných v 6./ a 7./ rade. 29. Podľa § 37 ods. 2 OZ, právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. 30. O právnu nemožnosť plnenia ide vtedy, ak v okamihu urobenia právneho úkonu existuje právna prekážka, ktorá mu bráni v tom, aby sa právny úkon stal platným. O počiatočnú právnu vadu právneho úkonu ide najmä vtedy, ak sa právnym úkonom porušila jedna zo základných zásad súkromného práva, podľa ktorej nikto nesmie previesť na iného viac práv, než má sám (nemo plus iuris transfere potest quam ipse habet). Právny úkon urobený v rozpore so zásadou, že nikto nesmie previesť viac práv, než sám má, je neplatný pre nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 OZ (Ro NS ČR z 22. 2. 2001, sp. zn. 22 Cdo 1072/1999), (in: Fekete, L: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011. s. 267). 31. Keďže predmetom tohto konania nie je určovanie vlastníckeho práva, vo vzťahu ku ktorémukoľvek účastníkovi z predmetných zmlúv, odvolací súd konštatuje, že neplatnosť písomnej kúpnej zmluvy z roku 2007 spočíva na tej skutočnosti, že predmetom prevodu vlastníckeho práva bola nehnuteľnosť, ktorá vlastnícky nebola viazaná na predávajúcich - žalovaných v 4./ a 5./ rade, pričom nebolo ju možno potom považovať kúpnu zmluvu z roku 2007 za platnú, v dôsledku existencie právnej prekážky absencie stavu vlastníckeho práva u žalovaných v 4./ a 5./ rade. K nadobudnutiu vlastníctva žalovanými v 6./ a 7./ rade na základe dobrej viery odvolací súd uviedol argumentáciu vyššie s tým, že v tomto konaní sa nerieši primárne otázka určenia vlastníckeho práva. 32. Vzhľadom na uvedené dôvody súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. 33. Pokiaľ ide o žalobcom odvolaním napadnuté uznesenie č. k. 8C/33/2007-589 zo dňa 14.11.2016 (uznesenie o trovách konania), odvolací súd mal po jeho preskúmaní za to, že je na mieste uznesenie o trovách zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP v spojení s § 391 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd postupoval v zmysle vyššie uvedeného posudzujúc náhradu trov konania a skutočnosť, že súd prvej inštancie si vymienil rozhodnúť o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s tým, že pre jednotný postup pri posudzovaní nároku na náhradu trov celého konania bolo na mieste z nižšie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 34. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení o trovách konania v zásade aplikujúc ust. § 225 ods. 1, 2 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP konštatoval, že úspešným v konaní, t.j. žalovaným v 1./ až 7./ rade priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. 35. Odvolací súd mal za to, že samotné odôvodnenie napadnutého uznesenia nie je dostatočným (vnútorne súhrnne logickým) odôvodnením, pretože na jednej strane výrokom priznal náhradu trov základného a odvolacieho konania žalovaným v 1./ až 7./ rade v plnom rozsahu, avšak právne posúdenie s poukazom na § 255 ods. 1 CSP, ale zároveň tiež s poukazom na ods. 2 uvedeného ustanovenia vnieslo do odôvodnenia vnútornú rozpornosť, pretože podľa odseku 2 ustanovenia zákon počítal s pomerným úspechom, čo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie neplatilo (stav pomerného úspechu). Zároveň, a možno povedať, že dôležitejší dôvod pre postup, ktorý zvolí odvolací súd pri posudzovaní napadnutého uznesenia o trovách bola tá skutočnosť, že súd prvej inštancie celkom opomenul vzhliadnuť a vyhodnotiť okolnosti možno dopadajúce na aplikáciu ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vzhľadom na to, že výroky napadnutého uznesenia pôvodne vychádzali z úspechu žalovaných v 1./ až 7./ rade a po dovolacím súdom zrušenom zmeňujúcom rozsudku odvolacieho súdu, prišlo z hľadiska výsledku, k zmene úspechu v konaní bude potrebné, aby súd prvej inštancie v ďalšom postupe vyhodnotil úspech strán konania a na podklade zistených skutočnosti vyplývajúcich zo spisu, resp. predložených stranami vyhodnotil, či je potreba aplikácie ust. § 257 CSP, a ak áno, v akom rozsahu. 36. Odvolací súd teda napadnuté uznesenie o trovách konania súdu prvej inštancie zrušil a vrátil s tým, že súd prvej inštancie rozhodne o trovách základného, odvolacieho a dovolacieho konania. Týmto rozsudkom odvolací súd potvrdil správnosť rozhodnutia vo veci samej, pričom zostali zachované aj účinky výroku, ktorým súd prvej inštancie vymienil o trovách konania rozhodnúť po právoplatnosti vo veci samej. 37. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).