Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/279/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416219082 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4416219082.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a. s., Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36 854 140, zastúpený Advokátska kancelária Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Bratislava, Prievozská 4/B, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: E. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. J., S. H. Z. XX, zastúpený Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou, so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, o zaplatenie 4.134,56 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 10. apríla 2018 č. k. 6C/320/2016-185 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, a to v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov konania a ktoré súd vydá po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 489, § 491 ods. 1, § 52 ods. 1, 2 veta prvá, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a, b, § 4 ods. 1, 3, 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 153 ods. 1, 2, 3 CSP. Uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10. 11. 2016 domáhal zaplatenia sumy 4.134,56 eura, pričom požadoval aj príslušenstvo pohľadávky, úroky vyčíslené v sume 1.723,91 eura, úrok vo výške 19,50% ročne zo sumy 3.171,58 eura od 01. 10. 2016 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 4.895,49 eura od 01. 10. 2016 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že dňa 08. 12. 2009 vystavil žalobca na základe žiadosti žalovaného o vydanie ČSOB kreditnej karty Oznámenie o poskytnutí úveru ČSOB kreditnej karte, ktorým došlo v súlade s ust. zákona č. 513/91 Zb. k uzatvoreniu zmluvy o úvere v ČSOB kreditnej karte č. 003450086R, pričom neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy boli obchodné podmienky pre ČSOB kreditnú kartu, ako aj podmienky na vydanie a používanie ČSOB kreditnej karty. Ďalej uviedol, že predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu poskytnúť za splnenia dohodnutých podmienok žalovanému peňažné prostriedky, t. j. úver do výšky úverového limitu dohodnutého zmluvnými stranami na sumu 3.000 eur, pričom žalovaný bol oprávnený úver čerpať, počnúc dňom 08. 12. 2009. Zároveň sa okrem poskytnutého úveru zaviazal zaplatiť žalobcovi aj úroky a všetky príslušné poplatky ku dňu uzávierky (článok 3 VOP) najneskôr v deň splatnosti, t. j. 15-ty deň v mesiaci v ľubovoľnej výške, najmenej však vo výške minimálnej splátky, ktorá podľa článku 5 bod 5.1. VOP predstavovala 5% z dlžnej sumy, avšak minimálne sumu 16,60 eura (500,- Sk), pričom žalobca bol oprávnený inkasovať príslušnú splátku z bežného účtu žalovaného a žalovaný bol povinný vytvárať ku dňu splatnosti dostatočné krytie peňažnými prostriedkami na svojom bežnom účte s tým, že žalovaný bol podľa článku 5 bod 5.1. VOP povinný uhradiť splátku úveru po doručení výpisu. Žalobca v žalobe poukázal na bod 4.1. VOP, v ktorom sa strany dohodli, že vyčerpaný a nesplatený úver alebo jeho časť sa úročí úrokovou sadzbou dohodnutou v zmluve, pričom žalobca má právo kedykoľvek meniť výšku úrokovej sadzby a túto zmenu žalobca oznámi žalovanému vo výpise na výveske v pobočkách a na internetovej stránke žalobcu, pričom uvedený postup platí obdobne podľa článku 4 bod 4.3. VOP pre určenie výšky sadzby úroku z omeškania. Keďže žalovaný nedodržal platobnú disciplínu, žalobca určil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Zároveň uviedol, že podľa § 217 Občianskeho zákonníka žiada priznať úroky z omeškania vo výške 8,25% ročne z dlžnej sumy. Súd po oboznámení sa so žalobou a z dokladov založených v spise zistil, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca sa uvedenou žalobou domáhal zaplatenia uvedenej sumy s príslušenstvom, majúc za to, že medzi stranami došlo podľa zákona č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) k uzatvoreniu zmluvy o úvere ČSOB kreditnej karte č. 003450086R, ktorej nedeliteľnou súčasťou boli obchodné podmienky pre ČSOB kreditnú kartu a podmienky pre vydanie a používanie ČSOB kreditnej karty, pričom uviedol, že predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu poskytnúť za splnenia dohodnutých podmienok žalovanému peňažné prostriedky na čerpanie, t. j. úver do výšky úverového limitu na sumu 3.000 eur. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný na tlačive vyhotovenom žalobcom požiadal žalobcu o poskytnutie úveru žiadosťou o poskytnutie úveru zo dňa 08. 12. 2009 (čl. 84 spisu), pričom žalobca žalovanému oznámil dňa 08. 12. 2009, že na základe jeho žiadosti žalobca poskytne žalovanému úver k ČSOB kreditnej karte do výšky úverového limitu 3.000 eur s tým, že úver môže čerpať, počnúc dňom 08. 12. 2009, pričom dňom splatnosti je vždy 20-ty deň v mesiaci, pričom dňom konečnej splatnosti úveru je posledný deň výpovednej lehoty. Zároveň uvedeným oznámením bolo oznámené, že výška úrokovej sadzby je 18,50% ročne a výška debetnej úrokovej sadzby predstavuje 30% ročne. Zároveň mu bolo oznámené, že ČSOB kreditnú kartu si môže prevziať na pobočke Nové Zámky osobne s odovzdaním PIN kódu. Z uvedeného je zrejmé, že medzi stranami nedošlo k písomnému uzavretiu zmluvy o úvere, nakoľko zo strany žalovaného išlo len o požiadavku na poskytnutie úveru a zo strany žalobcu išlo len o oznámenie, že úver poskytne. Zo strany žalovaného teda nešlo o návrh zmluvy o úvere, resp. úverovej zmluvy, a teda zo strany žalobcu nemohlo ísť ani o akceptáciu návrhu zmluvy, keďže žiadny návrh úverovej zmluvy zo strany žalovaného nebol žalobcovi predložený. V danom prípade teda nebola splnená kogentná podmienka uvedená v § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. V danom prípade, keďže medzi stranami nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keďže písomná zmluva nebola uzavretá, žalobca sa nemohol s poukazom na ust. § 489 a § 491 Občianskeho zákonníka a s poukazom na ust. § 2 písmeno a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. domáhať zaplatenia žalovanej sumy zo zmluvy o úvere, keďže táto je neplatná. Uvedená skutočnosť je prvým dôvodom, pre ktorý súd žalobu zamietol. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že v priebehu celého konania žalobca nepreukázal dôvodnosť žalovanej sumy, t. j. ako dospel k jej výške, pričom nespochybnil skutočnosť, že žalovaný čerpal finančné prostriedky žalobcu v rozsahu 9.640,16 eura, avšak finančné prostriedky žalobcovi vrátil v rozsahu 9.066,66 eura (čl. 67 spisu). Žalobca teda nepreukázal, ako dospel k žalovanej sume 4.134,56 eura, ktorá mala pozostávať z nezaplatenej istiny v sume 3.171,58 eura, „dohodnutých úrokov“ v sume 1.723,91 eura a úrokov z omeškania vo výške 962,98 eura. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Napokon, ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobca nevyužil podľa § 153 ods. 1 CSP prostriedky procesného útoku, t. j. nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami, výšku žalovanej sumy, ani to, ako k nej dospel, a preto súd na ďalšie dôkazy predložené žalobcom neprihliadal podľa § 153 ods. 3 CSP. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že išlo o nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo sa však nepreukázalo, a preto plnenia poskytnuté žalobcom bolo možné považovať len za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného podľa § 451 Občianskeho zákonníka, hoci žalobca nežaloval uplatnený nárok z dôvodu bezdôvodného obohatenia, súd mal za to, že aj z dôvodu bezdôvodného obohatenia by žalobcovi nebolo možné žalovanú sumu priznať, keďže právna zástupkyňa žalovaného vzniesla námietku premlčania a súd na túto námietku podľa § 100 ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka prihliadal, keďže k premlčaniu nárokov žalobcu došlo uplynutím 2-ročnej subjektívnej lehoty podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže posledná platba zo strany žalobcu v prospech žalovaného bola uskutočnená v mesiaci február 2014 v sume 50,91 eura, pričom žaloba bola podaná dňa 10. 11. 2016. Na základe vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu zamietol. Súd o trovách tohto konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalovaný bol v plnom rozsahu úspešný, nakoľko súd žalobu zamietol, súd mu priznal náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že žiadnym spôsobom nespochybňuje postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, avšak aplikácia zákona č. 258/2001 Z. z. musí byť vykonaná dôsledne s poukazom na charakter poskytovaného produktu. Podľa jeho názoru, zo strany konajúceho súdu táto požiadavka nebola splnená, keď súd nedostatočne vyhodnotil poskytnutý spotrebiteľský úver ako úver revolvingový. Ustálená judikatúra pritom priznáva revolvingovým úverom osobitný režim pri aplikácii noriem spotrebiteľského práva. Revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver a časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. Je pritom výlučne v dispozícii dlžníka, koľko vyčerpá a je teda výlučne v dispozícii dlžníka i suma, ktorú bude povinný titulom úverového vzťahu zaplatiť. Uviedol, že špecifikoval platobnú históriu žalovaného, urobil tak i odkazom na prehľadovú tabuľku a jej prílohy. Preto nebolo namieste, aby súd prvej inštancie považoval predloženú tabuľku a jej prílohy za nedostatočné pre špecifikáciu uplatneného nároku a trval na tom, aby žalobca tam uvedené údaje „prepisoval“ do textového podania. Nie je mu zrejmé, v čom konajúci súd vidí nepreukázanosť nároku, keď vzhľadom na zvolený úverový produkt, ako aj dĺžku trvania úverového vzťahu zvolil najprehľadnejšiu možnú formu špecifikovania svojho nároku. V ďalšej časti odvolania poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 a uviedol, že má za to, že citovaný nález by mal predstavovať základ nazerania na sporové konanie, spotrebiteľské spory nevynímajúc. Základnou podmienkou je predovšetkým zhoda (konsenzus) vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy. Zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu (oblát) prijme návrh na uzatvorenie zmluvy. Návrh musí byť prijatý v celosti, a bez výhrad. Sankcia prezentovaná konajúcim súdom spočíva vo vyhlásení neplatnosti úverovej zmluvy. Táto predstavuje zásah do prejavenej vôle zmluvných strán, a to napriek tomu, že žalobca sa žiadnym spôsobom neobohatil na úkor žalovaného spotrebiteľa. Bol to pritom žalovaný, ktorý sa rozhodol pre spotrebiteľský úver formou kreditnej karty. Samu skutočnosť, že konajúci súd pristúpil k výkladu, podľa ktorého sporové strany opakovane poskytovali peňažné prostriedky a platili na základe neexistujúceho záväzku, považuje za značne formalistické tvrdenie, ktorého jediným opodstatnením je dosiahnutie priaznivejšieho výsledku pre spotrebiteľa. Poukázal pritom na to, že nie je možné aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa uskutočňovať selektívne a spätne. Nie je možné dospieť k záveru, že ochrana spotrebiteľa umožňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia len s odôvodnením, že je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza potrebu teleologického výkladu právnych noriem. Tiež uviedol, že procesný výsledok konania považuje za veľmi ťažko udržateľný, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné žiadnym spôsobom určiť, na základe akých skutočností uprednostnil konajúci súd značne formalistický výklad, podľa ktorého medzi stranami sporu neprišlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy. Uvedený postup súdu považuje za neprijateľný a v konečnom dôsledku za porušujúci právo na spravodlivý proces. Ak konajúci súd pristúpil k sankcii neplatnosti, bolo vzhľadom na závažnosť tohto zásahu jeho povinnosťou podrobne vysvetliť dôvody zamietnutia žaloby, čo však nebolo vykonané. Žalovaný pritom do dnešného dňa nepredložil jediný dôkaz, ani skutkové tvrdenie týkajúce sa skutkových okolností poskytnutých finančných prostriedkov a obmedzuje sa len na tvrdenia ohľadom neplatnosti zmluvy, s cieľom vyhnúť sa povinnosti uhradiť svoj dlh. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Aplikované na sporové konanie o zaplatenie peňažného dlhu, ak žalobca ako veriteľ preukáže právny titul a poskytnutie peňažných prostriedkov, čo v danom prípade spoľahlivo preukázal, je potom na žalovaných ako dlžníkoch, aby preukázali, že vzniknutý dlh zaplatili alebo, že dlh mal byť stanovený v inej výške. Žalovaný preto vlastnou pasivitou nesplnil svoju povinnosť zakotvenú v čl. 8 CSP, podľa ktorej sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Dal do pozornosti, že v obdobných prípadoch bol jeho nárok vyhodnotený ako dôvodný a poukázal na obsah princípu materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Záverom uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že výrok o trovách konania v zmysle § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP má svoj podklad vo výroku vo veci samej, podáva odvolanie aj voči výroku o trovách konania v celom rozsahu. Má za to, že rozsudok Okresného súdu Nové Zámky vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu vzbudzuje dojem, že nie je individualizované na rozhodovanú vec, ale je odvolaním paušálnym, nereagujúcim na aktuálne konanie, teda odvolaním formulárovým. Uviedol, že z hľadiska uzatvárania predmetnej zmluvy nemôže ísť o klasickú ofertu a jej akceptáciu, a teda ani o vznik riadneho úverového vzťahu medzi stranami. Žalobca sa dovoláva menšieho formalizmu pri hodnotení právnych úkonov súdom, zatiaľ čo on sám postupoval v zmluvnom vzťahu tak, že povinnosti síce plnil len formálne, avšak v zásadnom a príkrom rozpore so zmyslom a duchom zákona. Pokiaľ by aj odvolací súd vyhodnotil úverovú zmluvu za platnú, podľa § 4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 258/2010 Z. z. sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom, a to: - konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, - ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, - priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov. Ak odvolací súd posúdi, že medzi stranami došlo k platnému uzatvoreniu úverovej zmluvy, mal by žalobca nárok len na vrátenie toho, čo skutočne poskytol, teda na rozdiel medzi výškou čerpania a skutočnou splatenou sumou. Tým, že žalobcovi preukázateľne zaplatil najmenej sumu 9.066,66 eura, zaplatil viac ako mu žalobca poskytol. Skutočnosť, že žalobca nepreukázal spôsob čerpania úveru a ani nevysvetlil fakt, ako mohol po zablokovaní platobnej karty disponovať prostriedkami označenými žalobcom ako úver, spochybňuje správnosť a pravdivosť všetkých ostatných položiek uvádzaných v prílohách a vytvára domnienku, že nezanedbateľná časť čerpaní úveru bolo nie skutočné čerpanie úveru, ale žalobcom protiprávne účtované poplatky a úroky - teda plnenia, z ktorých nemal prospech žalovaný, ale žalobca. Nálezu Ústavného súdu SR, na ktorý sa odvoláva žalobca v čl. II odvolania s cieľom aplikovať doktrínu prezumpcie platnosti zmluvy, sa nemožno dovolávať vo vzťahoch, v ktorých sú práva a povinnosti zmluvných strán striktne upravené zákonom/zákonmi z dôvodu nerovnovážneho postavenia zmluvných strán. Žalobca, napriek tomu, že dlh (bez úrokov a poplatkov) je dávno splatený, si žalobou uplatňuje zaplatenie ďalších 4.134,56 eura, vrátane príslušenstva. V tomto kontexte nemožno nahliadať na podanú žalobu inak, ako na zneužitie postavenia dodávateľa a vyžadovanej právnej ochrany tam, kde on sám ako banka viacnásobne konal v rozpore s platným právom a v neprospech spotrebiteľa. Ak žalobca poukazuje na údajnú selektívnu a retroaktívnu aplikáciu právnych predpisov v spotrebiteľskej veci, nekonkretizuje, ktorý predpis a v akej časti považuje za aplikovaný retroaktívne, keďže súd vychádzal z predpisov hmotného práva platných v čase žalobcom tvrdeného vzniku záväzku. Ďalej uviedol, že to nebol on, ale žalobca, kto riadne nepreukázal právny dôvod a výšku žalovaného nároku a nereagoval ani na výslovné námietky, že po znefunkčnení kreditnej karty k reálnemu čerpaniu dôjsť nemohlo. Tiež uviedol, že samotná skutočnosť, že v obdobných prípadoch bol nárok žalobcu vyhodnotený ako dôvodný, nezakladá povinnosť súdu rozhodnúť rovnako - za podmienky, že žalobca sa v priebehu celého konania nevysporiadal s popierajúcimi tvrdeniami a námietkami, teda za odlišnej skutkovej a právnej situácie. Má za to, že súd poskytol žalobcovi dostatočný priestor na to, aby na jednotlivé tvrdenia a jeho právnu argumentáciu mohol reagovať, ba súd sám sa svojou činnosťou snažil ozrejmiť, čoho sa vlastne žalobca v konaní domáha. Žalobca žiada v odvolaní napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, avšak bez konkrétneho uvedenia, aké dôkazy žiada vykonať, resp. ich nevykonanie namieta, aké procesné podmienky neboli v neprospech žalobcu dodržané a ktoré procesné práva žalobcu zásadne porušené. Nie je pritom naplnená ani jedna z podmienok definovaných v § 389 CSP. Navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako správny. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalovaného uviedol, že produkt kreditnej karty je typický skutočnosťou, že nie je časovo ohraničený. Ide o formu tzv. revolvingového úveru, ktorý je charakteristický odlišnosťami v porovnaní so spotrebiteľským úverom s jednorazovým čerpaním finančných prostriedkov. Ustálená judikatúra preto priznáva revolvingovým úverom osobitný režim pri aplikácii noriem spotrebiteľského práva. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že úverová zmluva neobsahuje rozčlenenie splátky poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, v zmysle ktorého nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Toto rozhodnutie bolo opakovane potvrdené Najvyšším súdom SR. Opätovne poukázal na to, že vzhľadom na produkt kreditnej karty, kedy nie je možné vopred určiť, v akej výške vznikne žalovanému povinnosť platiť, špecifikoval dlžnú sumu najprehľadnejším možným spôsobom. Opätovne poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/07 a na to, že uvedený nález by mal predstavovať základ nazerania na sporové konanie, spotrebiteľské spory nevynímajúc. Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu. Uviedol, že žalovaný nepredložil jediný dôkaz, ani skutkové tvrdenie týkajúce sa skutkových okolností poskytnutých finančných prostriedkov a obmedzuje sa len na tvrdenia ohľadom neplatnosti zmluvy s cieľom vyhnúť sa povinnosti uhradiť svoj dlh. 5. Žalovaný v ďalšom vyjadrení, reagujúc na vyjadrenie žalobcu, uviedol, že rozhodnutie NS SR, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom vyjadrení, nemá relevanciu k prejednávanej veci. Nie je možné sa dovolávať benevolencie v tom, že ak žalobca ako banka nesplní zákonom vyžadované podmienky spotrebiteľskej zmluvy, mala by sa jeho pasivita a nedodržanie, či priamo porušenie zákona konvalidovať uplatnením prezumpcie platnosti zmluvy. Práve spotrebiteľské zmluvy a právna úprava spotrebiteľských vzťahov definuje niekoľko dôvodov, z ktorých priamo zákon vyvodzuje buď neplatnosť právneho úkonu, alebo jeho bezúročnosť a pod. Ak súd postupuje podľa zákona a v jeho medziach, nemožno takýto postup namietať ako nadmerný formalizmus, ale naopak, je potrebné takýto postup súdu v spotrebiteľskom spore odobriť ako súladný so zákonnou úpravou. 6. Žalobca vo vyjadrení k duplike žalovaného poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/281/2012 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/327/2016 a opätovne na to, že vzhľadom na produkt kreditnej karty, nie je možné vopred určiť, v akej výške vznikne žalovanému povinnosť platiť, špecifikoval dlžnú sumu najprehľadnejším možným spôsobom. Záverom opätovne poukázal na obsah princípu materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu, a na to, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. 7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. 8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. 11. Žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 10. 11. 2016, domáhal zaplatenia sumy 4.134,56 eura spolu s úrokom vo výške 1.723,91 eura, úrokom vo výške 19,50% ročne zo sumy 3.171,58 eura od 01. 10. 2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 4.895,49 eura od 01. 10. 2016 do zaplatenia. Taktiež sa domáhal náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Žiadosti žalovaného o vydanie ČSOB Kreditnej karty vystavil dňa 08. 12. 2009 Oznámenie o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte k žiadosti reg. č. 003450086R, ktorým došlo k uzavretiu Zmluvy o úvere k ČSOB Kreditnej karte č. 003450086R. Predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu poskytnúť za splnenia dohodnutých podmienok žalovanému peňažné prostriedky na čerpanie do výšky úverového limitu 3.000 eur, pričom žalovaný bol oprávnený úver čerpať, počnúc dňom 08. 12. 2009. Žalovaný sa zároveň zaviazal uhradiť žalobcovi dlžnú sumu, ktorá predstavuje zostatok čerpaného úveru, úroky a všetky príslušné poplatky ku dňu uzávierky, najneskôr v deň splatnosti, t.j. 15. deň v mesiaci, v ľubovoľnej výške, najmenej však vo výške minimálnej splátky, ktorá bola dohodnutá vo výške 5% z dlžnej sumy, avšak minimálne vo výške 16,60 eura. Žalobca bol oprávnený inkasovať príslušnú splátku z bežného účtu žalovaného a žalovaný bol povinný vytvárať ku dňu splatnosti dostatočné krytie peňažnými prostriedkami na svojom bežnom účte. Žalovaný nedodržal platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazal, v dôsledku čoho žalobca určil predčasnú splatnosť úveru poskytnutého na základe zmluvy, ku dňu 20. 11. 2013 a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. 12. Preskúmavajúc podané odvolanie žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu, dospel odvolací súd k záveru, že toto nie je dôvodné. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere, s takýmto záverom súdu sa odvolací súd stotožňuje. I podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní nepreukázal písomne uzatvorenú zmluvu o úvere s poskytnutým úverovým rámcom. Žalobca ako listinné dôkazy, majúce preukázať uzatvorenie zmluvy, predložil iba Žiadosť o poskytnutie úveru podanú žalovaným dňa 08. 12. 2009 a následne Oznámenie o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte k žiadosti registrovanej pod č. 003450086R, taktiež z 08. 12. 2009, podpísané zástupcom banky, pričom podpis žalovaného na tomto tlačive je iba podpisom o tom, že dané oznámenie prevzal. V tomto oznámení banka žalovanému ako klientovi oznámila, že na základe jeho žiadosti mu poskytuje úver do výšky úverového limitu 3.000 eur, zároveň je v oznámení uvedená výška úrokovej sadzby, debetnej úrokovej sadzby, ako i oznámenie o určení výšky sadzby úrokov z omeškania. Tak, ako už je uvedené, na tomto oznámení o poskytnutí úveru je podpis žalovaného o prevzatí oznámenia dňa 08. 12. 2009. 13. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu (§ 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.), inak je neplatná, pričom ide o absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Zmluva je dvojstranný právny úkon, v ktorom je prejavená vôľa zmluvných strán smerujúca najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Aby došlo k uzavretiu dvojstranného právneho úkonu, je nevyhnutné aby k oferte pristúpilo prijatie návrhu, tzv. akceptácia, teda včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas. 14. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že návrh na uzavretie zmluvy tzv. oferta zo strany žalovaného bola zrejme vykonaná prostredníctvom písomnej žiadosti o poskytnutie úveru podpísanej žalovaným dňa 08. 12. 2009 (i keď je na nej podpis žalovaného pri slove „prevzal“), v ktorej sú uvedené iba jeho osobné údaje, výška úveru a výška a dátum splátky. Iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak ako ich vyžaduje § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tam obsiahnuté nie sú. Niektoré z týchto náležitostí sú obsiahnuté až v listine nazvanej ako Oznámenie o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte k predmetnej žiadosti, ktorá je ale ako zmluvnou stranou podpísaná len zástupcom veriteľa, keď žalovaný na tejto listine podpísal len jej prevzatie (tiež podpis pri „prevzal“), teda ide o jednostranný právny úkon zo strany banky. I keď by zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusela byť nevyhnutne podpísaná zmluvnými stranami na tej istej listine, v danom prípade z predložených listinných dôkazov je nesporné, že žiadosť o poskytnutie úveru podpísaná žalovaným neobsahuje zákonom predpísané podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a oznámenie o poskytnutí úveru ich síce čiastočne obsahuje, avšak nie je právnym úkonom žalovaného. Tiež treba uviesť to, že v danom prípade návrh na uzavretie úverovej zmluvy zo strany žalovaného a listina o oznámení poskytnutia úveru, ktorá by mala byť jeho prijatím, obsahujú v podstatnom rozsahu odlišný obsah, preto potom úkon žalobcu treba považovať za nový návrh, ku ktorého prijatiu zo strany žalovaného podľa obsahu spisu nedošlo. V danom prípade preto nedošlo k písomnému uzatvoreniu dvojstrannej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. 15. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (i keď čiastočne i z iných právnych dôvodov zakladajúcich neplatnosť zmluvy). 16. S ohľadom na uvedené potom argumentácia žalobcu v podanom odvolaní týkajúca sa poukazu na špecifický charakter zmluvy revolvingového typu je bezpredmetná, keď dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu bola primárne skutočnosť, že nedošlo k platnému uzavretiu prezentovanej zmluvy. Rovnako nie je v tomto prípade namieste ani poukaz žalobcu na Nález ÚS SR sp. zn. I ÚS 242/07, ktorý sa dotýka výkladu uzatvorených zmlúv, udávajúc, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. V danom prípade však pri konštatovaní neuzatvorenia zmluvy potom nenachádza svoje uplatnenie, keď nemožno uprednostniť výklad, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy za situácie, že zmluva ani uzatvorená nebola. 17. Pokiaľ žalobca udáva, že v obdobných prípadoch bol jeho nárok vyhodnotený za opodstatnený, k uvedenému odvolací súd udáva, že táto argumentácia žalobcu je len ničím nepodložené tvrdenie, naopak, z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je mu zrejmé, že súdy nárok žalobcu v skutkovo a právne totožných veciach posudzujú za neopodstatnený a to, či už s ohľadom na ustálenie záveru o neplatnosti zmluvy, alebo o jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti (za situácie, že túto vyhodnotia ako platne uzatvorenú). Na margo tejto argumentácie je namieste uviesť i to, že práve žalobca predkladá v procese uzatvárania zmlúv spotrebiteľovi vopred pripravené listiny, a pokiaľ tieto sú vyhotovené tak, že pripúšťajú nejednoznačný výklad vo vzťahu k otázke uzatvorenia zmluvy, nie je dôvodné, aby táto ich neurčitosť a nejednoznačnosť bola vyhodnotená v neprospech spotrebiteľa, ktorý ich obsah nijako nemení a v zásade pristúpi k ich podpisu podľa pokynov veriteľa. 18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).